Simone Weilová: Analýza útlaku

Esej Simone Weilovej z roku 1934

Úlohou je, stručne povedané, zistiť, čo spája útlak vo všeobecnosti a každú konkrétnu formu útlaku so systémom výroby; inými slovami, pokúsiť sa odhaliť mechanizmus útlaku, pochopiť, ako vzniká, pretrváva, premieňa sa, a ako by azda, aspoň teoreticky, mohol zaniknúť. S ohľadom na všetky zámery a ciele ide o novopoloženú otázku. Počas uplynulých storočí vnímali myslitelia útlak spôsobovaný mocou utláčateľov ako niečo jednoduché a evidentné, čomu bolo možné postaviť sa buďto vyjadrením jednoznačného nesúhlasu, alebo prostredníctvom ozbrojenej sily v službách spravodlivosti. Obe možnosti vždy dokonale zlyhali; a nikdy sa to neukázalo jasnejšie, ako keď dočasne zvíťazili, ako sa to stalo v prípade francúzskej revolúcie, keď sa jej podarilo skutočne odstrániť istú formu útlaku a vzápätí sa ľudia len nemohúcne prizerali tomu, ako ju okamžite vystriedala nová forma.

Uvažujúc o týchto jednoznačných neúspechoch, pochopil napokon Marx, že útlak nemožno odstrániť, pokiaľ trvajú podmienky, ktoré ho nevyhnutne vytvárajú, a že tieto podmienky spočívajú v objektívnych – čiže materiálnych – podmienkach spoločenského systému. Vypracoval tak úplne novú teóriu útlaku, ktorý viac nebol považovaný za výtvor mocných, ale za princíp spoločenskej funkcie. Táto funkcia je presne tou, ktorá spočíva vo vývoji výrobných síl, pokiaľ si tento vývoj vyžaduje skutočné úsilie a námahu; a Marx s Engelsom si uvedomili vzájomný vzťah medzi týmto vývojom a spoločenským útlakom.

Za prvé podľa nich útlak vzniká iba vtedy, keď nárast produkcie dosiahol úroveň, postačujúcu na deľbu práce na obchod, armádu a vládu; za druhé, raz zavedený útlak stimuluje ďalší rast výrobných síl a mení svoju podobu podľa toho, ako si to tento rast vyžaduje, a to až do okamihu, keď namiesto toho, aby tento rast spôsoboval, stane sa jeho prekážkou – vtedy zaniká.

Akokoľvek skvelé môžu byť konkrétne analýzy, ktorými marxisti dokazovali túto tézu a akokoľvek znamenala táto teória pokrok voči naivným vyjadreniam rozhorčenia, ktoré jej predchádzali, nemožno povedať, že by táto teória objasnila mechanizmus útlaku. Ona len čiastkovo opisuje jeho vznik; lebo prečo by mala deľba práce nevyhnutne viesť k útlaku? Nijakým spôsobom nás nevedie k reálnemu očakávaniu konca útlaku; lebo ak Marx veril, že sa mu podarilo ukázať, ako kapitalistický systém napokon brzdí produkciu, ani sa len nepokúsil dokázať, že by ju v dnešnej dobe podobným spôsobom brzdil akýkoľvek iný systém. Navyše nemožno pochopiť ani to, prečo by útlak nemal pokračovať aj vtedy, keď sa stane brzdou ekonomického rastu. A napokon Marx neobjasnil ani to, prečo by mal byť útlak nevyhnutným, pokiaľ je užitočným, prečo búriaci sa utláčaní nikdy neuspeli v sformovaní spoločenského rádu fungujúceho bez útlaku, či už postavenom na súdobých výrobných prostriedkoch, alebo aj za cenu ekonomického úpadku, ktorý by len sotva prehĺbil ich úbohosť; a napokon absolútne neobjasnil hlavné princípy mechanizmu, ktorým sa jedna forma útlaku nahrádza inou.

Navyše, nielenže marxisti nevyriešili jediný z týchto problémov, ale nepovažovali za svoju povinnosť ani sformulovať ich. Zdalo sa im, že dostatočne objasnili spoločenský útlak konštatovaním, že tvorí prostriedok v boji s prírodou. Ešte aj vtedy ukázali tento súvis len v prípade kapitalistického systému; no v každom prípade predpokladať, že tento súvis značí vysvetlenie, znamená aplikovať na spoločenský organizmus slávny Lamarckov princíp, nezrozumiteľný vo svojej jednoduchosti, že „funkcia vytvára svoj orgán.“ Biológia začala byť vedou len vtedy, keď Darwin tento princíp nahradil pojmom podmienky existencie. Pokrokom je v tomto prípade fakt, že funkcia sa už nepokladá za príčinu, ale za následok orgánu – čo je jediná zmysluplná následnosť; úloha príčiny je teda pripísaná jedine slepému mechanizmu, a to dedičnosti, spojenej s náhodnými variáciami. Sám osebe je vlastne tento mechanizmus schopný jedine produkovať náhodne čokoľvek; adaptácia orgánu funkcii je tu na to, aby obmedzila náhodu eliminovaním neživotaschopných štruktúr, a to už nie ako tajomná tendencia, ale ako podmienka prežitia; a táto podmienka je definovaná vzťahom organizmu k svojmu sčasti neživému, sčasti živému prostrediu, obzvlášť k podobným, konkurenčným organizmom. Adaptácia je teda v súvislosti so živými organizmami vnímaná ako vonkajšia, a nie vnútorná nevyhnutnosť.

Je zrejmé, že táto priezračná metóda neplatí len vo sfére biológie, ale všade tam, kde sa jedná o organizovanú štruktúru, ktorú nikto neorganizuje. Aby sme boli schopní vstúpiť do spoločenských vied, musíme vniesť do marxizmu práve takú zmenu, akú vniesol Darwin do Lamarckovej teórie. Príčiny spoločenskej evolúcie nemožno viac hľadať nikde inde než v každodennom úsilí ľudí, vnímaných ako individuality. Tieto úsilia nie sú celkom isto smerované náhodne; závisia, v každom individuálnom prípade, na povahe, vzdelaní, zvykoch, predsudkoch, vrodených či získaných schopnostiach, prostredí a predovšetkým na ľudskej povahe, pojme, ktorý je síce ťažké zadefinovať, no ktorý zrejme nie je celkom bez významu. No pri takmer nekonečnej rôznorodosti individualít, a zvlášť pri skutočnosti, že ľudská povaha má okrem iných schopností aj schopnosť inovácie, tvorby a sebaprekonávania, systém takýchto nesúrodých úsilí by mohol vytvoriť úplne ľubovoľný spoločenský systém, nebyť toho, že náhoda je v tomto prípade obmedzovaná existenčnými podmienkami, ktorým sa musí každá spoločnosť prispôsobovať v útrpných možnostiach buďto sa prispôsobiť, alebo zaniknúť. Ľudia, ktorí sa týmto existenčným podmienkam prispôsobia, si ich najčastejšie ani nie sú vedomí, pretože tie sa neprejavujú stanovením definitívneho smeru každého úsilia, ale tým, že učinia neefektívnym každé úsilie, ktoré nimi udaný smer nerešpektuje.

Tieto existenčné podmienky sú v prvom rade podmienené, tak ako v prípade živých bytostí, na jednej strane prírodným prostredím, na strane druhej existenciou, činnosťou a najmä konkurenciou ostatných organizmov rovnakého druhu, čiže v tomto prípade ostatnými spoločenskými zoskupeniami. Stále však zostáva tretí faktor, a to organizácia prírodného prostredia, majetkové pomery, výzbroj, spôsob práce a boja; a tento tretí faktor má svoje zvláštne postavenie vďaka faktu, že hoci vplýva na formu spoločenského usporiadania, podlieha spätne jeho reakcii na seba. Navyše ide o jediný faktor, nad ktorým azda môžu príslušníci spoločnosti mať určitý vplyv.

Tento náčrt je príliš abstraktný na to, aby slúžil ako vodítko; no ak na základe tohto všeobecného pohľadu dospejeme k nejakej konkrétnej analýze, budeme môcť napokon sformulovať spoločenský problém. Osvietená dobrá vôľa ľudí konajúcich ako individuality je jediným možným princípom spoločenského vývinu; a ak spoločenské potreby, keď sa ich podarí rozoznať, ležia mimo sféry tejto dobrej vôle práve tak, ako zákony riadiace pohyb hviezd, potom ľuďom nezostáva než pozorovať dejinné dianie, ako sa pozoruje striedanie ročných období, a robiť všetko preto, aby sa on sám a jeho najbližší nestali nástrojom alebo obeťou spoločenského útlaku. Ak to tak nie je, potom je nevyhnutné v prvom rade definovať spôsobom ideálneho stavu vonkajšie podmienky, ktoré by umožňovali spoločenskú organizáciu absolútne zbavenú každej formy útlaku; potom zistiť, prostredníctvom čoho a do akej miery možno dané podmienky zmeniť tak, aby sa približovali tomuto ideálu; zistiť, aká by bola forma spoločenskej organizácie s minimálnou mierou útlaku za daných podmienok; a napokon definovať moc konania a zodpovednosti jednotlivcov. Jedine takto sa môže politické konanie stať skutočnou prácou, a nie, ako tomu bolo doposiaľ, buď hrou, alebo formou mágie.

Nanešťastie je pre dosiahnutie takéhoto stavu potrebné nielen hľadanie a prísne exaktné uvažovanie vyhýbajúce sa rizikám omylov, ale aj historické, technické a vedecké skúmanie na najvyššej úrovni presnosti, ponímané navyše z úplne nového pohľadu. No udalosti nečakajú; čas sa nezastaví a nedopraje nám oddych; prítomnosť sa domáha našej pozornosti a hrozí nám pohromami, ktoré so sebou prinášajú, okrem mnohých iných závažných problémov, materiálnu nemožnosť študovať alebo písať inak, než v službách utláčateľov. Čo treba robiť? Nemá žiaden zmysel nechať sa zaplaviť prúdom pochybného entuziazmu. Nik nemá ani tú najmenšiu predstavu o cieľoch alebo prostriedkoch sily, ktorú zo zvyku nazývame revolučnou. Čo sa týka reformizmu, princíp menšieho zla, na ktorom je postavený, je celkom určite racionálny, hoci je diskreditovaný vinou tých, ktorí tento princíp zneužívajú; treba však pamätať na to, že ak slúžil len ako zámienka na kapituláciu, potom nie pre zbabelosť lídrov, ale kvôli ignorancii vlastnej bohužiaľ všetkým; pretože pokiaľ to najhoršie a najlepšie nie je definované prostredníctvom jasne a konkrétne stanoveného ideálu a vzápätí v rámci jestvujúcich podmienok, potom nevieme, ktoré zlo je menšie a sme donútení akceptovať pod týmto označením čokoľvek, čo nám predostrú ľudia disponujúci mocou, pretože každé jestvujúce zlo je vždy menšie než možné zlo, ktorým neustále hrozia neuvážené skutky. Zjednodušene povedané, nevidomí ľudia, akými dnes sme, môžu voliť len medzi kapituláciou a dobrodružstvom. Pritom sa však nemôžeme zbaviť povinnosti rozhodnúť sa tu a teraz pre určitý postoj k prítomnosti. Preto je azda prípustné aj predtým, než do detailu rozoberieme spoločenský mechanizmus – ak je také niečo vôbec možné – pokúsiť sa ho načrtnúť aspoň v hrubých rysoch; treba si však jasne uvedomiť, že takáto hrubá skica bráni prijímaniu akýchkoľvek kategorických záverov a slúži výhradne pre navrhnutie niekoľkých ideí ako hypotéz pre kritické preskúmanie čestným a zodpovedným ľuďom. Navyše nie sme v tejto veci na celkom neznámom území. Ak by nám aj Marxov systém so svojimi približnými náčrtmi veľmi nepomohol, situácia je iná v prípade jeho analýz, ktoré vypracoval pri konkrétnom skúmaní kapitalizmu, a v ktorých, hoci sa domnieval, že len opisuje daný systém, prenikol azda až k skrytej povahe útlaku samotného.

Medzi všetkými formami spoločenských systémov, uskutočnených v dejinách, je len veľmi málo takých, ktoré sa zdajú byť bez útlaku; a ide o formy, o ktorých vieme len veľmi málo. Všetky z nich sa vyznačujú extrémne nízkou mierou výroby, tak nízkou, že deľba práce je v nich celkom neznáma, s výnimkou deľby medzi pohlaviami, a každá rodina pritom produkuje len o čosi viac, než sú jej potreby. Je navyše evidentné, že takéto materiálne podmienky priamo vylučujú útlak, keďže každý jeden človek, nútený postarať sa sám o seba, je v neustálom zápase s okolitou prírodou; vojna je za takéhoto stavu drancovaním a zabíjaním, nie dobývaním, pretože prostriedky na usporiadanie výbojov chýbajú. Prekvapujúcim nie je to, že útlak sa môže objaviť až po dosiahnutí vyšších foriem ekonomiky, ale to, že ich sprevádza vždy. Z toho vyplýva, že medzi primitívnou formou ekonomiky a jej vyššími formami nie je len rozdiel stupňa, ale aj druhu. A hoci z pohľadu spotreby ide len o zmenu k o čosi lepším podmienkam, v skutočnosti sa výroba, ktorá je rozhodujúcim faktorom, od základu mení. Táto premena spočíva na prvý pohľad v pokroku vo vzťahu k prírode. Pri primitívnych formách produkcie – ako je lov, rybolov, zber – sa ľudské úsilie javí ako jednoduchá reakcia na neúprosný tlak vyvíjaný na človeka prírodou, a to v dvoch formách. Za prvé sa vyskytuje vo všetkých zámeroch a cieľoch v podobe bezprostredného popudu, prostredníctvom neustále prítomnej nutnosti prirodzených potrieb; a konanie akoby tak dostávalo nepriamym spôsobom svoju podobu priamo od prírody, vychádzajúc do veľkej miery z intuície, porovnateľnej s inštinktom u živočíchov a z trpezlivého pozorovania prírodných javov, ako aj z neustáleho opakovania spôsobov, ktoré sa ukázali byť úspešné bez toho, aby človek vedel, prečo a ktoré sa nepochybne zdajú byť priaznivo prijímané samotnou prírodou. Na tomto stupni je každý človek nevyhnutne slobodný vo vzťahu k ostatným ľuďom, pretože je v priamom styku s princípmi vlastnej existencie a pretože medzi nimi a človekom už nestojí nijaký prostredník z ľudskej sféry; no na druhej strane je súčasne úplne podriadený prírodnému prostrediu, čo jednoznačne demonštruje jej zbožšťovaním. Na vyšších stupňoch produkcie sú prirodzené potreby takisto pociťované, rovnako neľútostne, no už nie tak bezprostredne; zdá sa, že sú stále viac a viac nezávislejšie a ponechávajú stále väčší priestor ľudskej slobode voľby, jeho schopnosti tvorivosti a rozhodovania. Konanie už nie je tak časovo bezprostredne viazané na prirodzené potreby; človek sa učí vytvárať zásoby pre potreby, ktoré nie sú bezprostredne pociťované; stále častejšie sú úkony, ktoré majú len nepriamy úžitok; a súčasne sa systematická koordinácia v čase i priestore stáva možnou i potrebnou a jej dôležitosť neustále narastá. Stručne povedané, človek postupuje fázami, ktoré sa vo vzťahu k prírode menia z podriadenosti na ovládanie. V súvislosti s tým príroda stráca svoj božský charakter a božské viac a viac nadobúda ľudskú podobu. Bohužiaľ, táto emancipácia je len vonkajšková. V skutočnosti je aj na týchto vyšších stupňoch celok ľudského konania aj naďalej len podriadenosťou krutým zákonom bezprostrednej nevyhnutnosti; akurát namiesto zotročenia prírodou je človek zotročovaný človekom. Je to však stále ten istý tlak vyvíjaný prírodou, akurát pôsobiaci nepriamo; pretože útlak je uskutočňovaný silou a v konečnom dôsledku pochádzajú všetky sily z prírody.

Pojem sily nie je vôbec jednoduchý, a pritom má byť v rámci formulovania spoločenských problémov objasnený ako prvý. Sila a útlak – to sú dve rôzne veci; no čo je potrebné chápať predovšetkým je to, že nie spôsob, akým je istá sila použitá, ale jej samotná podstata rozhoduje o tom, či ide o útlak, alebo nie. Marx to jasne chápal v prípade štátu; chápal, že tento stroj na utláčanie ľudí nezastaví toto utláčanie dovtedy, kým to bude efektívne, bez ohľadu na to, v koho rukách bude. Toto konštatovanie však má omnoho širšiu platnosť. Útlak vychádza výlučne z objektívnych podmienok. Prvou z nich je existencia privilegovaných; nie sú to však ľudské zákony alebo dekréty, ktoré vytvárajú privilégiá, ani majetkové práva; je to samotná podstata vecí. Isté okolnosti, zodpovedajúce – nepochybne nevyhnutným – stupňom ľudského vývinu, dávajú rásť silám, ktoré sa stavajú medzi obyčajného človeka a podmienky jeho vlastnej existencie, medzi úsilie a plody úsilia a ktoré sú v podstate monopolom niekoľkých, keďže nemôžu byť zdieľané všetkými; a preto títo privilegovaní, hoci ich životy závisia od práce ostatných, majú v rukách osudy práve tých ľudí, od ktorých závisia a rovnosť tým pádom nejestvuje. K tomuto začne dochádzať, keď náboženské obrady, prostredníctvom ktorých človek, ako verí, získava prírodu na svoju stranu, začnú byť príliš početné a zložité na to, aby ich poznali všetci a tak sa stávajú tajnými a monopolom niekoľkých kňazov; kňaz potom disponuje, hoci len fiktívne, všetkými prírodnými silami a prostredníctvom nich uplatňuje svoju autoritu. Nič podstatné sa nezmení ani po tom, keď tento monopol nie je udržiavaný prostredníctvom obradov, ale vedeckých procesov a keď sa jeho majitelia nenazývajú kňazmi, ale vedcami a technikmi.

Zbrane dávajú takisto vyvstať privilegovaným, a to od okamihu, keď sa na jednej strane stanú natoľko účinnými, že neozbrojení nie sú schopní klásť odpor ozbrojeným, a na druhej strane vtedy, keď sa zaobchádzanie so zbraňami stáva natoľko prepracovaným a zložitým, že si vyžaduje istú zručnosť a dlhodobý nácvik. A tak sú pracujúci neschopní sebaobrany, zatiaľ čo bojovníci, sami neschopní produkcie, sa môžu kedykoľvek zmocniť výsledkov práce iných; pracujúci sú tak vydaní na milosť bojovníkom, a nie naopak. To isté platí o zlate alebo všeobecne o peniazoch, len čo je deľba práce natoľko rozvinutá, že nijaký pracujúci nemôže vyžiť zo svojej vlastnej produkcie, ale musí ju zameniť za produkty iných; systém výmeny sa potom nevyhnutne stáva monopolom niekoľkých ľudí, ktorí majú pod kontrolou peniaze a môžu tak nielen získať prostriedky na vlastné živobytie, ale aj zbaviť producentov ich prostriedkov.

Skrátka, kdekoľvek v boji proti prírode alebo proti ľuďom musí byť úsilie znásobené a koordinované, aby bolo účinné, stáva sa táto koordinácia monopolom niekoľkých vodcov v okamihu, keď je dostatočne komplexná a najdôležitejším zákonom sa vtedy stáva poslušnosť; platí to o správe vecí verejných i súkromných. Môžu jestvovať i iné zdroje privilégií, tieto sú však tie najhlavnejšie; navyše s výnimkou peňazí, ktoré sa objavili až v istom historickom okamihu, sa so všetkými spomenutými faktormi stretneme u všetkých utláčateľských režimov; mení sa len spôsob ich distribúcie a ich kombinácia, stupeň koncentrácie moci a takisto otvorenejší či uzavretejší a v dôsledku toho viac či menej tajomný charakter každého monopolu. Samotní privilegovaní však ešte nepostačujú na vznik útlaku. Nerovnosť môže byť ľahko zmiernená odporom slabých a citom pre spravodlivosť silných; nemusí viesť k stále tvrdšej forme nevyhnutnosti ako je tá, ktorá vyplýva z prirodzených potrieb, nebyť ďalšieho faktora, ktorým je boj o moc.

Ako Marx správne pochopil v prípade kapitalizmu a ako to chápali niektorí moralisti vo všeobecnejšej rovine, moc v sebe obsahuje dávku nevyhnutnosti, ktorá sa bezodkladne vzťahuje tak na ovládaných, ako aj na vládnucich; zotročuje si jedných práve tak, ako ich prostredníctvom utláča druhých. Boj s prírodou v sebe nesie isté nevyhnutnosti, ktoré nemožno odstrániť, no ktoré v sebe majú svoje vlastné limity; príroda odoláva, no nebráni samú seba a keď ide len o stret s prírodou, každá situácia v sebe nesie jasne definované prekážky, ktoré v človeku prebúdzajú to najušľachtilejšie úsilie. Celkom inak je to v prípade, keď nejde o bezprostredný stret človeka s prírodou, ale o stret človeka s človekom. Udržanie si moci je nevyhnutnou podmienkou mocných, pretože je to ich vlastná moc, čo ich drží pri živote; no musia si ju udržať voči seberovným i voči slabším od seba, a práve tí druhí nemôžu inak, než snažiť sa zbaviť svojich hrozivých pánov, pretože ako v začarovanom kruhu násilia pán vyvoláva strach v otrokovi práve preto, že sa ho sám bojí, a naopak; a to isté platí o seberovných súperoch.

Navyše, tieto dva boje, ktoré musí každý mocný viesť – voči tým, ktorým vládne a voči svojim súperom – sú neoddeliteľne späté a každý z nich roznecuje ten druhý boj. Moc, nech je ňou čokoľvek, sa musí doma neustále posilňovať prostredníctvom víťazstiev získaných za hranicami, pretože takéto víťazstvá jej dodávajú silnejšie nástroje nátlaku; okrem toho boj proti nepriateľom zjednocuje otrokov, podliehajúcim ilúzii, že na výsledku bitky majú svoj vlastný záujem. No aby táto moc získala od svojich otrokov poslušnosť a obetavosť nevyhnutné pre víťazstvo, musí sa stať tvrdšou; a aby sa stala natoľko tvrdou, musí sa väčšmi zamerať navonok – a tak stále dokola. Tú istú reťaz postupností môžeme sledovať, ak začneme z opačnej strany; môžeme pozorovať spoločnosť, ktorá, aby bola schopná ubrániť sa vonkajším nepriateľom, musí zaviesť násilnú formu autority; aby takto vytvorená moc bola schopná dosiahnuť adekvátnu silu, musí vyvolávať konflikty s konkurenčnými mocami – a tak ďalej, v tom istom kruhu. Takto ten najfatálnejší kruh násilia vháňa celé spoločnosti do područia svojich pánov na šialenom kolotoči dejín.

Jestvujú len dva spôsoby, akými možno prelomiť tento kruh, a to buď zrušením nerovnosti, alebo nastolením stabilnej moci, a to moci vytvárajúcej rovnováhu medzi tými, ktorí prikazujú, a tými, ktorí poslúchajú. Toto druhé riešenie hľadajú všetci tí, ktorých možno nazvať zástancami systému, teda všetkých tých spomedzi nich, ktorí nie sú motivovaní servilnosťou alebo ambíciami; bezpochyby k nim možno rátať rímskych autorov velebiacich „veľkolepý rímsky mier“, Danteho, reakčnú školu zo začiatku devätnásteho storočia, Balzaca, a v dnešných časoch úprimných a premýšľavých zástancov pravice. No stabilita takejto moci – cieľ tých, ktorí sa nazývajú realistami – sa pri podrobnejšom skúmaní ukazuje byť len chimérou, jestvujúcou na rovnakých základoch ako utópia anarchistov.

Medzi človekom a hmotou nastoľuje každá činnosť, či už úspešná alebo nie, istú rovnováhu, ktorú možno narušiť len zvon – pretože hmota je nečinná. Premiestnený kameň akceptuje svoju novú polohu; vietor pokojne dovedie do cieľa tú istú plachetnicu, ktorú by zviedol z kurzu, ak by plachty a kormidlo neboli správne nastavené. No ľudia sú z princípu aktívne bytosti a disponujú schopnosťou vlastnej vôle, ktorej sa nemôžu vzdať, i keby veľmi chceli, s výnimkou okamihu, keď prostredníctvom vlastnej smrti prechádzajú späť do stavu mŕtvej hmoty; a tak každé víťazstvo nad ľuďmi v sebe obsahuje zárodok možnej porážky, s výnimkou prípadov úplného vyhladenia. No vyhladenie vylučuje moc vylúčením jej objektu. A tak jestvuje v samotnej podstate moci protirečenie, ktoré jej dokonca bráni v jestvovaní v jej pravom zmysle; takzvaní páni, neustále nútení upevňovať svoju moc zo strachu, že im bude odňatá, neprestajne hľadajú nikdy nedosiahnuteľnú nadvládu; krásnou ilustráciou tohto hľadania sú posmrtné muky v gréckej mytológii. Bolo by tomu inak, keby jediný človek dokázal sám v sebe nahromadiť silu, nadradenú sile všetkých ostatných ľudí dokopy – no k tomu nikdy nemôže dôjsť; nástroje moci – zbrane, zlato, stroje, magické alebo technické tajomstvá – jestvujú vždy nezávisle na tom, kto nimi disponuje, a ktokoľvek sa ich môže zmocniť. Následkom toho je moc nestabilná.

Vo všeobecnosti, keďže vzťahy medzi vládnucimi a ovládanými nie sú nikdy plne akceptované, vzniká v nich neprestajná nerovnováha, ktorá vyvoláva disharmóniu; to isté možno povedať dokonca aj o sfére osobného života, kde napríklad láska ničí rovnováhu duše v okamihu, keď sa usiluje ovládať alebo byť ovládaná svojim objektom. V takomto prípade však nejestvuje nijaká vonkajšia okolnosť, ktorá by rozumu bránila v návrate k normálnemu stavu nastolením slobody a rovnosti; zatiaľ čo spoločenské vzťahy, v ktorých rovnosť priamo vylučujú spôsoby práce a vojenstva, akoby na ľudstvo uvádzali šialenstvo formou vonkajšej fatálnosti. Pretože ak v skutočnosti nejestvuje moc, ale len boj o moc a ak pre tento boj nejestvujú nijaké pravidlá, hranice či obmedzenia, potom niet ani nijakých hraníc a obmedzení pre úsilie, ktoré si takýto boj vyžaduje; tí, čo sa mu plne odovzdajú a sú donútení počínať si vždy lepšie než ich protivníci, musia obetovať nielen životy svojich otrokov, ale aj svoje vlastné životy a životy svojich najbližších; a tak Agamemnón, obetujúci svoju dcéru, znovu ožíva v kapitalistoch, ktorí pre zachovanie svojho postavenia ochotne súhlasia s vojnami, ktoré ich môžu obrať o vlastných synov.

Takto súboj o moc zotročuje všetkých, silných i slabých. Marx si to jasne uvedomil pri kapitalistickom systéme. Rosa Luxemburgová útočila na princíp „nezmyselného kolotoča“, ako ho prezentoval marxizmus v zobrazení kapitalistickej akumulácie, kde sa spotreba javí ako „nevyhnutné zlo“, ktoré treba zredukovať na minimum, ako prostriedok, ktorý drží pri živote tých, ktorí sa či už ako vodcovia alebo ako pracujúci oddali tomu najvyššiemu cieľu, ktorým je získanie kapitálu, čiže zase len prostriedku výroby. A je to hlboká absurdnosť tohto obrazu, ktorá nám poskytuje hlbokú pravdu; pravdu, ktorá presahuje rámec kapitalistického systému. Jedinou osobitou vlastnosťou tohto systému je fakt, že výrobné nástroje sú v ňom súčasne hlavnými zbraňami v boji o moc; no spôsoby tohto boja, nech sú akékoľvek, si vždy podmaňujú človeka rovnakým šialenstvom a javia sa mu ako definitívne ciele jeho snaženia. Práve reflexia tohto šialenstva dodáva epickú veľkosť dielam ako Ľudská komédia, Shakespearovým Históriám, stredovekým spievaným eposom alebo Iliade. Skutočnou témou Iliady je nadvláda vojny nad bojovníkmi a prostredníctvom nich aj nad ľudskosťou všeobecne; nik z nich netuší, prečo obetuje svoj život i život svojej rodiny v krvavej a nezmyselnej vojne a aj preto sú to po celý čas bohovia, ktorí, obdarení nadprirodzeným vplyvom, rušia mierové snahy, ktorí neustále rozdúchavajú vojnu a ktorí proti sebe opätovne stavajú bojujúce strany po tom, čo tieto, vedené zásahmi svedomia, prerušujú boj.

Takto sa v tejto prekrásnej antickej básni objavuje principiálne zlo, sužujúce ľudstvo: zámena prostriedkov za ciele. Raz je v popredí vojna, inokedy získavanie majetku, inokedy zas výroba; no stále ide o to isté zlo. Všetky tie sťažnosti moralistov, že človekom hýbu len jeho osobné záujmy: kiežby to tak bolo! Osobný záujem je hlavným motívom konania, no na druhej strane je obmedzeným, racionálnym a neschopným spôsobiť bezhraničné zlo. Zatiaľ čo zákonom všetkých spoločenských aktivít, s výnimkou primitívnych spoločností, je obetovanie ľudského života, svojho alebo iných, veciam, ktoré sú len prostriedkami pre lepšiu úroveň života. Táto obeť má rôzne podoby, no zakaždým ide o otázku moci. Moc je zo svojej definície len prostriedkom; alebo lepšie povedané, vlastniť moc značí jednoducho vlastniť možnosti konania, presahujúce nesmierne limitované sily jednotlivca. No získavanie moci, vďaka svojej prirodzenej neschopnosti skutočne sa zmocniť svojho cieľa, vylučuje akýkoľvek koniec, až napokon nevyhnutne nahrádza všetky ciele. Je to táto zámena prostriedku za cieľ, táto zásadná chyba, ktorá nesie zodpovednosť za všetku nezmyselnosť a krv v dejinách. Ľudské dejiny sú jednoducho dejinami závislosti, ktorá z ľudí – vládnucich i ovládaných – robí hračky v rukách vládnutia, ktoré sami stvorili, a ktorá ľudské bytosti pretvára na neživé veci.

A teda sú to veci, nie ľudia, kto určuje medze a zákony vládnuce tejto zúrivej honbe po moci. Ľudské túžby ju nedokážu ovládať. Páni môžu snívať o umiernenosti, no nie je im dovolené pestovať túto cnosť kvôli hrozivosti prehry, jedine vo veľmi malej miere; a stávajú sa tak, až na mimoriadne vzácne výnimky, ako v prípade Marca Aurelia, veľmi rýchlo neschopnými čo len uvedomovať si to. Čo sa týka utláčaných, ich permanentne tlejúci odpor, vybuchujúci len tu a tam, môže zlo práve tak podnecovať, ako aj obmedzovať; a celkovo je skôr negatívnym faktorom, pretože núti pánov zvyšovať svoju moc zo strachu, že o ňu prídu.

Z času na čas dokážu utláčaní zvrhnúť jednu garnitúru utláčateľov a nahradiť ju inou, a niekedy dokonca zmeniť formu útlaku; no aby sa odstránil samotný útlak, na to je potrebné predovšetkým odstrániť jeho zdroje, odstrániť všetky monopoly, magické a technické tajomstvá, ktorými sa vládne nad prírodou, výzbroj, peniaze a koordináciu práce. Keby sa aj utláčaní dokázali rozhodnúť urobiť to, nemohli by uspieť. Odsúdili by sa na podmanenie inými spoločnosťami, ktoré sa nerozhodli vykonať rovnakú zmenu; a keby aj bolo toto riziko nejako zázračne odstránené, i tak by sa odsúdili na smrť, pretože keď už raz človek zabudol na metódy primitívnej produkcie a pretvoril i prírodné prostredie, na ktoré sa hodili, nedokáže už obnoviť bezprostredný kontakt s prírodným prostredím.

Z toho vyplýva, že napriek toľkým nejasným túžbam skoncovať so šialenstvom a útlakom, koncentrácia moci a neprístojnosť jej tyranskej podoby nedospeje ku svojim hraniciam, ak sa to šťastnou zhodou okolností nepodarí nájsť v samotnej podstate vecí. To nám náleží rozhodnúť, aké by tieto hranice mali byť; a preto musíme brať do úvahy fakt, že ak je útlak nevyhnutnou súčasťou života spoločnosti, táto nevyhnutnosť v sebe nič dobré nenesie. Útlak ani náhodou neskončí preto, lebo sa stane prekážkou výroby; „revolúcia výrobných síl“, naivne vnesená do histórie ako jeden z faktorov Trockým,  je len čírou fikciou. Rovnako sa nesmieme dať pomýliť predstavou, že útlak prestane byť neodvratným potom, ako sa výrobné sily vyvinú natoľko, že zabezpečia bohatstvo a oddych pre všetkých. Aristoteles pripúšťal, že nič by nestálo v ceste zrušeniu otroctva, ak by bolo možné vykonávať nevyhnutné práce „mechanickými otrokmi“, a keď sa Marx pokúsil predpovedať budúcnosť ľudského pokolenia, spravil akurát to, že použil a rozvinul túto myšlienku. Mohlo by to tak byť, keby ľudí viedla predstava blahobytu; no od čias Iliady až do dnešných dní nás nezmyselné nároky boja o moc zbavili dokonca aj bezstarostných úvah o blahobyte. Nárast plodov ľudského snaženia nijako neuľahčí toto snaženie samotné, pokiaľ štruktúry spoločnosti neprestanú stáť na zámene cieľov a prostriedkov, inými slovami, pokiaľ formy práce a blahobytu neprestanú vkladať do rúk niekoľkých ľudí moc nad masami; pretože námaha a nedostatok nevyhnutné pre boj s prírodou budú prenesené do vojny vedenej ľuďmi medzi sebou, vojny o získanie či udržanie privilégií. Ak je raz spoločnosť rozdelená na ľudí, ktorí rozkazujú a ľudí, ktorí rozkazy vykonávajú, je celý spoločenský život ovládaný bojom o moc, a boj o živobytie je len jedným z faktorov tohto boja.

Marxistický pohľad, podľa ktorého je spoločenská existencia determinovaná vzťahmi medzi človekom a prostredím, vytváranými produkciou, určite zostáva jediným spoľahlivým základom pre historické bádanie; akurát že tieto vzťahy musia byť uvažované v prvom rade z hľadiska moci, pričom spôsoby zabezpečenia živobytia predstavujú len jedny zo vstupných údajov pre tento problém. Táto následnosť sa zdá byť absurdná, no odráža len zásadnú absurditu spočívajúcu v podstate spoločenského života. Vedecké skúmanie dejín by tak bolo skúmaním akcií a reakcií, neustále sa vytvárajúcich medzi organizáciou moci a metódami výroby; lebo hoci moc závisí od materiálnych podmienok života, nikdy ich sama neprestáva premieňať. Takéto skúmanie nateraz presahuje naše možnosti; no pred zápasom s nekonečnou komplexnosťou faktov je užitočné spraviť si abstraktný diagram vzájomných akcií a reakcií, podobne ako astronómovia musia najprv vytvoriť imaginárnu nebeskú sféru pred tým, než preniknú do zákonitostí pohybov a polôh hviezd.

Najprv sa musíme pokúsiť zostaviť zoznam nevyhnutných obmedzení, ktoré limitujú všetky formy moci. V prvom rade záleží akýkoľvek druh moci na nástroji, ktorý má pre každú situácii svoju účinnosť. Čiže nevládneme rovnakým spôsobom prostredníctvom vojakov ozbrojených lukmi a šípmi, kopijami a mečmi, ako prostredníctvom lietadiel a zápalných bômb; moc zlata závisí od úlohy výmeny v ekonomickom živote; moc technických znalostí sa meria rozdielom medzi tým, čo sa dá dosiahnuť vďaka nim a čo by sme dosiahli bez nich a tak ďalej. Vždy pritom musíme do tejto bilancie zahrnúť aj triky, ktorými mocní získajú presviedčaním to, čo sú inak neschopní získať silou, či už tým, že utláčaných dostanú do situácie, v ktorej majú alebo si myslia že majú bezprostredný záujem na vykonaní toho, čo sa od nich žiada, alebo ich nakazením fanatizmom, ktorý je nastavený tak, že sú ochotní podstúpiť akúkoľvek obeť. Za druhé, keďže moc, ktorou človek reálne disponuje má len tú mieru, v akej jej efektívne vládne, moc vždy naráža na reálne mantinely schopnosti kontrolovať ju, a tieto mantinely sú enormne úzke. Žiadna myseľ nie je schopná obsiahnuť niekoľko myšlienok naraz; nijaký človek nemôže byť na niekoľkých miestach súčasne; a pre pána i jeho otroka má deň vždy len dvadsaťštyri hodín. Tieto nedostatky zdanlivo odstraňuje spolupráca, ale keďže nikdy nie je celkom bez rivality, prináša so sebou priveľa komplikácií. Schopnosti pozorovať, porovnávať, zvažovať, rozhodovať sa a kombinovať sú vo svojej podstate individuálne, a to isté možno povedať o moci, ktorej uplatňovanie je neoddeliteľné od týchto schopností; kolektívna moc je v konečnom dôsledku fikcia. Čo sa týka množstva vecí, ktoré je schopný riadiť jediný človek, to závisí od individuálnych vlastností, akými je veľkosť a rýchlosť inteligencie, schopnosť pracovať, pevnosť charakteru; no záleží to aj od objektívnych vlastností moci, rýchlejších či pomalších metód komunikácie a presunu v priestore, od jednoduchosti alebo naopak komplikovanej mašinérie moci. Napokon je uplatňovanie akejkoľvek moci podmienené existenciou nadprodukcie, a to nadprodukcie dostatočne veľkej na to, aby všetci zúčastnení v boji o moc, páni i otroci, mohli prežiť. Miera nadprodukcie samozrejme závisí od spôsobu produkcie a tiež od spoločenskej organizácie. Preto tu jestvujú tri faktory, ktoré nám umožňujú chápať politickú a spoločenskú moc v každom okamihu ako niečo analogické merateľnej sile. Musíme však mať na pamäti, že ľudia, ktorí sa ocitnú v mocenskom vzťahu, či už ako páni alebo otroci, si túto analógiu neuvedomujú. Mocní, či už sú to kňazi, vojvodcovia, králi alebo kapitalisti, vždy veria, že vládnu z Božieho oprávnenia; a tí, čo sú pod nimi, sa cítia byť drvení silou božskou alebo diabolskou, v každom prípade však nadprirodzenou. Každá spoločnosť s útlakom je stmelená týmto náboženstvom moci, ktoré falšuje všetky spoločenské vzťahy, umožňujúc mocným vládnuť väčšmi, než sú schopní; inak je tomu len v časoch nepokojov, keď naopak všetci – rebelujúci otroci i vydesení páni – zabúdajú, aké ťažké a pevné sú okovy útlaku.

Vedecké skúmanie dejín by teda začalo analýzou reakcií, ktorými moc reaguje na podmienky, ktoré ju objektívne limitujú; a hypotetický náčrt pôsobenia týchto reakcií by bol pre danú analýzu nevyhnutný, hoci pre nás momentálne príliš zložitý. Niektoré z týchto reakcií sú vedomé a zámerné. Každá moc sa vedome usiluje, v rámci svojich možností, daných spoločenským zriadením, zvýšiť produkciu a zároveň jej riadenie; dejiny nám ponúkajú množstvo príkladov, od faraónov až po súčasnosť, a v súvislosti s tým sa zrodil pojem osvieteného despotizmu. Na druhej strane sa každá moc vedome usiluje o zničenie prostriedkov produkcie a vládnutia svojich súperov a súčasne čelí týmto pokusom z ich strany. Boj o moc je tak súčasne konštruktívny i deštruktívny a prináša ekonomický rast alebo úpadok, v závislosti od práve prevládajúceho trendu; je pritom zrejmé, že v danej civilizácii nadobudne deštrukcia tým väčší rozmer, čím ťažšie je pre moc expandovať bez toho, aby musela čeliť mociam zhruba rovnako silným ako je ona. No nepriame následky uplatňovania moci sú omnoho podstatnejšie, než vedomé úsilie vládcov.

Každá moc, už z titulu toho, že je uplatňovaná, extrémizuje tie spoločenské vzťahy, na ktorých je založená; vojenská moc teda znásobuje vojny, finančný kapitál znásobuje výmenu. Niekedy sa šťastnou zhodou okolností stáva, že táto expanzia istými mechanizmami znásobí i svoje zdroje a tým umožní ďalšiu expanziu, a tak ďalej, podobne ako potrava posilňuje živé bytosti, čím im umožní získať ešte viac potravy a nadobudnúť ešte viac sily. Všetky režimy poskytujú príklady takejto šťastnej zhody okolností; bez nich by totiž nijaká forma moci neprežila a teda moc, ktorá z tejto zhody ťaží, je jediná, ktorá pretrvá. Takto vojna umožnila Rímu získavať otrokov, čiže pracujúcich v dospelom veku, kým ostatní ich museli vychovávať od detstva; zisk z práce otrokov umožňoval posilňovať armádu a silnejšia armáda mohla vyhrávať stále dôležitejšie vojny a v nich získavať otrokov ako korisť. Podobne cesty, ktoré Rimania stavali pre vojenské účely, neskôr uľahčovali ovládanie a vykorisťovanie dobytých provincií a tým umožňovali akumuláciu zdrojov pre budúce vojny.

Ak sa pozrieme na modernú dobu, vidíme napríklad, že nárast výmeny spôsobuje väčšiu deľbu práce, ktorá spätne robí nevyhnutnou väčší obeh tovarov; navyše z toho pochádzajúca rastúca produktivita poskytuje nové zdroje, schopné premeniť sa na finančný a priemyselný kapitál. Vo veľkopriemysle je evidentné, že každý výrazný skok v mechanizácii prináša súčasne zdroje, nástroje a stimuly ďalšieho rastu. Podobne technológia veľkopriemyslu poskytla prostriedky riadenia a informatizácie nevyhnutné pre centralizovanú ekonomiku, a telegraf, telefón či denná tlač sú jej produktmi. To isté možno povedať o sektore dopravy. V dejinách možno nájsť množstvo podobných príkladov, ovplyvňujúcich najrôznejšie aspekty verejného života. Rast systému možno definovať tak, že stačí, aby tento systém fungoval, a bude tak vytvárať nové zdroje umožňujúce mu fungovať na väčšej báze.

Tento jav automatického vývinu je natoľko pozoruhodný, až sme v pokušení myslieť si, že šťastne nastavený systém, ak to tak možno povedať, pretrvá a bude sa vyvíjať naveky. Presne to si devätnáste storočie, vrátane socialistov, myslelo o veľkopriemysle. No ak je ľahké nejasne si predstavovať utláčateľský systém, ktorý by nikdy neupadol, je to niečo celkom iné, ako keď si máme jasne a konkrétne predstaviť nekonečný rast určitej moci. Ak by mala donekonečna zdokonaľovať nástroje svojej vlády, nekonečne by smerovala ku svojej limite, ktorou by bol stav akejsi všadeprítomnosti; ak by mala donekonečna rozmnožovať svoje zdroje, potom by všetko v prírode muselo smerovať k nekonečnej hojnosti, akú požívali Adam a Eva v pozemskom raji; a napokon, ak by mala donekonečna zväčšovať dosah svojich nástrojov – či už by išlo o zbrane, zlato, technické výdobytky, stroje alebo čokoľvek iné – smerovala by k zrušeniu toho vzťahu, ktorý, nerozlučne spájajúc pojmy pána a otroka, vytvára medzi nimi vzťah vzájomnej závislosti.

Nemožno dokázať, že všetko z toho je nemožné; no musíme to pokladať za nemožné, inak by sme museli celé dejiny ľudstva považovať za rozprávku. Vo všeobecnosti musíme tento svet pokladať za podriadený zákonom len vtedy, ak každý jav v ňom pokladáme za ohraničený; a to platí aj o moci, ako to pochopil Platón. Ak chceme moc považovať za mysliteľný jav, potom musíme rast jeho základne považovať za obmedzený po istý bod, po ktorý môže prísť ako po neprekonateľný múr. No ani táto hranica neznamená, že moc sa na nej zastaví; súťaživosť ju núti ísť stále ďalej a ďalej, za hranice svojej efektívnej existencie. Prekročí hranicu svojej kontrolovateľnosti; ovláda to, čo nedokáže ovládnuť; spotrebuje svoje zdroje. To je vnútorné protirečenie, ktoré v sebe každý systém útlaku nesie ako zárodok svojho zániku; spočíva v protiklade medzi nevyhnutne ohraničenými materiálnymi zdrojmi moci a nevyhnutne bezhraničnou vôľou k moci, uvažovanou ako vzťah medzi ľuďmi.

Len čo moc prekročí hranice vytýčené povahou vecí, zužuje základy, na ktorých stojí, a zužuje samotné hranice. Presahujúc oblasť, ktorú dokáže kontrolovať, dáva vznikať parazitizmu, plytvaniu a zmätku, ktoré po tom, čo sa objavia, rastú automaticky. Usilujúc sa prikazovať tam, kde si podriadenosť nedokáže vynútiť, vyvoláva reakcie, ktoré nedokáže predvídať a s ktorými sa nedokáže vyrovnať. A napokon, usilujúc sa o vykorisťovanie podriadených za hranicu vytýčenú objektívnymi zdrojmi, vyčerpáva samotné zdroje; práve o tomto hovorí starý a rozšírený príbeh o husi kladúcej zlaté vajcia. Nech už sú zdroje, z ktorých vykorisťovatelia čerpajú materiálne statky akékoľvek, príde deň, v ktorý sa metóda ich získavania, spočiatku stále produktívnejšia a produktívnejšia, stane stále nákladnejšou. Takto rímska armáda, ktorá spočiatku Rímu prinášala bohatstvo, napokon Rím zruinovala; takto stredoveké kniežatá, ktorých boje spočiatku prinášali sedliakom relatívnu bezpečnosť pred lúpením, napokon priniesli skazu prostredníctvom nekonečných vojen, ktoré zruinovali vidiek, prinášajúci im obživu; a vyzerá to tak, že kapitalizmus práve prechádza touto fázou. Treba zopakovať, že to tak nemusí nevyhnutne byť; no treba to brať do úvahy, pokiaľ sa súčasne nepočíta s možnosťou nevyčerpateľných zdrojov. Je to povaha samotných vecí, ktorá vytvára to Grékmi uctievané božstvo spravodlivosti, známe pod menom Nemesis, trestajúce nemiernosť.

Keď sa určitá forma vlády ocitne v zajatí vlastného rastu a začína čeliť úpadku, neznamená to ešte, že začne postupne zanikať; niekedy sa naopak stáva neznesiteľne krutou a drví ľudské bytosti svojou váhou, neľútostne požierajúc ich telá, srdcia i duše. Keďže si však každý postupne začína uvedomovať nedostatok zdrojov potrebných pre niekoho na nadvládu, pre iných na prežitie, príde doba, keď sa začnú intenzívne hľadať prostriedky. Nejestvuje dôvod, pre ktorý by toto hľadanie nemohlo byť aj neúspešné; v takom prípade môže režim jedine skolabovať z nedostatku zdrojov a byť nahradený nie novým a lepším systémom, ale chaosom, chudobou a primitívnymi životnými podmienkami, až dokedy do hry nevstúpi nejaký nový faktor, ktorý vyvolá vznik nových mocenských vzťahov. Ak udalosti prebehnú inak a hľadanie nových zdrojov je úspešné, objavia sa nové formy spoločenských vzťahov a režim sa začne pomaličky a v úzadí meniť. V úzadí, pretože tieto nové formy sa môžu vyvíjať len vtedy, keď sú v súlade s oficiálnym systémom a nepredstavujú preň, aspoň navonok, nijaké nebezpečenstvo; v opačnom prípade ich jestvujúci režim môže poľahky zničiť, kým je silnejší. Aby nové spoločenské princípy prekonali tie staré, musí im tento postupný rast prideliť dôležitejšiu rolu vo fungovaní spoločnosti; inými slovami, musia vytvoriť účinnejšie sily, než majú k dispozícii oficiálne autority. Takto nedochádza k nijakému skutočnému narušeniu kontinuity, a to ani vtedy, keď sa zdá byť zmena režimu výsledkom krvavého stretu; pretože víťazstvo potom vlastne len odobruje sily, ktoré, dokonca ešte pred samotným stretom, boli rozhodujúcim faktorom v spoločnosti, a tie spoločenské formy, ktoré už dávno predtým plynule nahrádzali formy upadajúceho režimu. V Rímskej ríši takto barbari začali obsadzovať tie najdôležitejšie posty, armáda sa postupne začala rozpadávať na ozbrojené skupiny vedené dobrodruhmi a systém vojenských kolónií postupne nahrádzal otroctvo nevoľníctvom – to všetko dlho pred veľkými inváziami. Podobne francúzska buržoázia vôbec nečakala na získanie rozhodujúceho postavenia do roku 1789. Ruská revolúcia, vďaka mimoriadnej zhode okolností, nepochybne pôsobí tak, akoby priniesla niečo radikálne nové; no pravdou je to, že vládnuca vrstva, ktorú zmietla, už dlho nespočívala na nijakom spoločenskom základe s výnimkou tradície; ďalej že inštitúcie, ktoré so sebou priniesla revolúcia, nefungovali v skutočnosti možno viac než jeden deň; a napokon, že skutočné sily, konkrétne veľkopriemysel, polícia, armáda a byrokracia, vonkoncom neboli revolúciou odstránené, ale naopak, práve vďaka nej sa im dostalo takej moci, akej sa netešia v žiadnej inej krajine.

Môžeme teda zovšeobecniť, že náhla zmena vzťahov medzi silami, čo zvyčajne rozumieme pod pojmom „revolúcia“, nie je len javom v dejinách neznámym, ale navyše je to čosi, čo sa pri bližšom pohľade ukáže byť vyslovene nemysliteľným, pretože by išlo o víťazstvo slabosti nad silou, akoby ľahšie závažie mohlo prevážiť ťažšie. Dejiny nám naopak ukazujú pomalú transformáciu režimov, v rámci ktorej sú krvavé udalosti, ktoré nazývame „revolúciami“, len sekundárnymi záležitosťami, ktoré by sa dokonca nemuseli vôbec vyskytovať; to je aj prípad situácie, keď si spoločenská trieda, ktorá vládla v rámci starého režimu, udrží svoj podiel na moci pod pláštikom nového režimu, na čo nájdeme príklad aj v dejinách Anglicka. No nech už sú formy spoločenskej premeny akékoľvek, ak sa človek snaží odhaliť ich mechanizmus, vidí len interakcie slepých síl, ktoré sa spájajú alebo vylučujú, vzrastajú alebo upadajú a ktoré sa vzájomne nahrádzajú, neprestajne medzi sebou drviac nešťastných príslušníkov ľudského rodu. Na prvý pohľad v tejto strašnej hre ľahostajných okolností niet jediné slabé miesto, ktorým by mohlo prísť vykúpenie. No z tohto povrchného, abstraktného a príliš rýchleho náčrtu nemôžeme robiť akékoľvek závery.

Musíme ešte raz sformulovať základný problém, a to: čo vytvára to puto, ktoré, ako sa zdá, spája spoločenský útlak s pokrokom vo sfére vzťahov človeka a prírody? Ak sa pozrieme na celú cestu vývinu až do dnešných dní, ak vedľa seba postavíme primitívne kmene, usporiadané v podstate bez akejkoľvek nerovnosti, s dnešnou civilizáciou, nevyhneme sa dojmu, že človek nedokázal nadľahčiť bremeno prírodných síl bez toho, aby sa adekvátne nezvýšil tlak spoločenského útlaku, akoby platil akýsi tajomný zákon rovnováhy. A čo je ešte zvláštnejšie, zdá sa, že ak sa ľudská spoločnosť oslobodila spod gigantického bremena, uvaleného na krehké ľudstvo prírodnými silami, na druhej strane v istom zmysle nahradila prírodu v jej drastickom tlaku na jednotlivca.

V čom spočíva otroctvo primitívneho človeka? V skutočnosti, že len sotva riadi svoje vlastné konanie; to je len dosledkom potrieb, ktoré diktujú takmer všetky jeho skutky a obťažujú ho svojou neústupčivosťou; jeho konanie tak neriadi vlastná inteligencia, ale návyky a rozmary – obe rovnako nepochopiteľné – prírody, ktorú môže len uctievať so slepou podriadenosťou. Ak si vezmeme spoločnosť, ľudia dnes zdanlivo dospeli do stavu opačnému k podriadenosti. Azda ani jediná z ich činností nevytvára bezprostrednú odpoveď na priamo pociťovanú potrebu; práca je organizovaná tak, aby ťažila z prírody a organizovala ju, takže všetky potreby sú uspokojované. Ľudstvo sa už necíti byť pod vplyvom vrtošivých božstiev, o ktorých náklonnosť sa treba usilovať; vie, že stačí narábať s mŕtvou hmotou podľa evidentných zákonitostí. Zdá sa, že sme dospeli do éry predpovedanej Descartom, v ktorej ľudia využívajú „silu a činnosť ohňa, vody, vzduchu, hviezd a ostatných telies“ rovnako, ako remeselník používa svoje nástroje a to z nich robí pánov prírody. No podivuhodným obratom sa toto kolektívne vládnutie premieňa na podriadenosť, len čo zídeme na úroveň jednotlivca, a to na podriadenosť veľmi blízku stavu primitívnej existencie.

Námaha moderného robotníka je na ňom vynucovaná nátlakom rovnako brutálne, neľútostne a drží ho rovnako pevne, ako hlad v prípade primitívneho človeka. Od čias primitívneho lovca až k robotníkovi v dnešných veľkých fabrikách, cez obdobia egyptských robotníkov poháňaných bičom, starovekých otrokov a stredovekých poddaných žijúcich pod mečom feudálov, človek neprestal byť poháňaný do práce vonkajšími silami a hrozbou takmer okamžitej smrti. A čo sa týka pracovných úkonov, tie sú na moderných robotníkov často uvalené zvon rovnako, ako v prípade primitívov a sú pre nich rovnako nepreniknuteľné; v tomto smere je dnes navyše nátlak v niektorých prípadoch ešte brutálnejší, než bol kedykoľvek v dejinách. Akokoľvek bol primitív pripútaný k návykom a slepému tápaniu, mohol sa aspoň pokúšať uvažovať o veciach, skúmať ich a experimentovať na vlastné riziko, čo je sloboda absolútne odobratá robotníkovi pri výrobnom páse. A napokon, ak ľudstvo zdanlivo dospelo k ovládnutiu tých prírodných síl, ktoré podľa Spinozu „presahujú sily ľudstva“ – navyše spôsobom rovnako suverénnym, ako v prípade jazdca a koňa – toto víťazstvo neprináleží človeku ako individualite; jedine tie najväčšie kolektivity dokážu využívať „silu a činnosť ohňa, vody, vzduchu… a ostatných telies okolo nás“; čo sa však týka členov týchto spoločenstiev, tí sú, ovládaní rovnako ako vládnuci, podriadení nevyhnutným nárokom boja o moc.

A tak sa napriek pokroku človek nedokázal vymaniť z podriadenosti, v ktorej sa ocitol, keď bol slabý a nahý vydaný napospas slepým silám vesmíru; akurát sila, ktorá ho držala na kolenách, sa zmenila zo sily mŕtvej hmoty na silu spoločnosti, ku ktorej patrí. Preto mu aj táto spoločnosť bola daná ako predmet uctievania, prostredníctvom rôznych podôb, aké na seba berie náboženské cítenie. Takto sa spoločenská otázka stáva úplne zreteľnou; musíme dôsledne preskúmať mechanizmus tejto premeny; musíme sa usilovať objasniť, prečo človek musí platiť túto cenu za svoju moc nad prírodou; musíme sformulovať model, v ktorom bude človek v čo najmenej nevhodnom postavení, teda v ktorom bude čo najmenej zotročený dvojitým útlakom prírody a spoločnosti; a napokon rozoznať cesty, vedúce k takémuto postaveniu človeka, ako aj nástroje, ktoré môže poskytnúť súčasná civilizácia ľuďom, ak sa rozhodnú zmeniť svoje životy týmto spôsobom.

Na materiálny pokrok sme si príliš ľahko zvykli ako na dar bohov, ako na niečo, čo prichádza samé od seba; musíme sa však pozrieť jasne a priamo na to, za akú cenu je dosahovaný. Primitívny život je niečím ľahko pochopiteľným; človek je poháňaný hladom, alebo znepokojivou myšlienkou na to, že čoskoro hladný bude a tak sa vydáva za potravou; trasie sa od zimy, alebo myšlienkou na to, že mu zima čoskoro bude a tak sa vydáva hľadať materiály teplo vytvárajúce alebo udržiavajúce, a tak ďalej. Čo sa týka riešenia týchto problémov, v prvom rade ide o zvyk, získaný v detstve napodobňovaním starších, ako aj o zvyk, získaný v procese pokusov opakovaním tých metód, ktoré sa ukázali byť úspešné; keď je ponechaný sám na seba, pokračuje v metóde pokus – omyl, vedený neúprosnou núdzou, ktorá mu nedožičí ani chvíľu na oddych. V tomto procese je človek podriadený svojej prirodzenosti a nevládne jej.

Ak prejdeme k vyššiemu štádiu civilizácie, všetko sa stáva podivuhodným. Nájdeme tu ľudí obklopených vecami, ktoré sú síce príjemné, no ktoré nie sú nevyhnutne potrebné. Stretneme sa tu s ľuďmi, ktorí sa už nevenujú hľadaniu obživy, tepla atď., ale míňajú väčšinu svojej energie na zdanlivo neužitočnú prácu. V skutočnosti je vo väčšine prípadov táto práca omnoho užitočnejšia než úsilie primitívneho človeka, pretože smeruje k takej premene vonkajšieho prostredia, ktorá je priaznivá pre ľudskú existenciu; no efektivita tejto práce je nepriama a často vzdialená bezprostrednej námahe natoľko, že ľudská myseľ má problém zachytiť ju; ide o dlhodobý prospech, natoľko dlhodobý, že z neho často profitujú až nasledujúce generácie; kým na druhej strane námaha, fyzická bolesť a riziká tohto úsilia sú pociťované okamžite a neustále. Každý pritom z vlastnej skúsenosti vie, aké je nezvyčajné, aby abstraktná idea s dlhodobým výhľadom zvíťazila nad bezprostrednými bolesťami, potrebami a túžbami. No musí k tomu dôjsť v mene prežitia spoločnosti a to pod hrozbou návratu k primitívnemu spôsobu života.

Ešte podivuhodnejšia je však organizácia práce. Každá vysoká úroveň výroby si vyžaduje viac či menej intenzívnu spoluprácu; a spolupráca spočíva v tom, že úsilie každého človeka má zmysel a účinok jedine vo vzťahu a jedine v spolupráci s úsilím ostatných, a to spôsobom, že všetky jednotlivé úsilia vytvárajú dovedna spoločné dielo. Inými slovami, pohyby niekoľkých ľudí musia byť skombinované spôsobom, akým sú skombinované pohyby jedného človeka. Ako to však dosiahnuť? Ku kombinácii môže dôjsť len vtedy, ak sa odohrá v mysli; kým vzťah nikdy nevzniká inak než v jedinej mysli. Číslo 2 myslené jedným človekom nemožno pridať k číslu 2 myslenému iným človekom tak, aby spolu tvorili 4; podobne nemožno spojiť predstavu jedného zo spolupracovníkov o svojom podiele na celkovej práci s predstavami ostatných o svojich podieloch na výslednej práci, aby dokopy vytvorili koherentnú pracovnú činnosť. Niekoľko ľudských myslí sa nemôže spojiť do jednej kolektívnej mysle a výrazy ako „spoločná duša“ alebo „spoločný názor“, dnes tak často používané, nemajú najmenší zmysel. Preto, aby došlo ku kombinácii úsilia viacerých ľudí, musia byť riadené jednou jedinou mysľou, ako to vyslovuje slávna veta z Fausta: „Pre tisíce rúk stačí jedna myseľ.“

V rovnostárskych organizáciách primitívnych kmeňov preto nie je možné vyriešiť jediný z týchto problémov, ani problém nedostatku, ani problém stimulu k námahe alebo problém organizácie práce; na druhej strane spoločenský útlak poskytuje okamžité riešenie vytváraním, zjednodušene povedané, dvoch typov ľudí: tých, ktorí prikazujú, a tých, ktorí poslúchajú. Nadriadený poľahky koordinuje činnosť svojich podriadených; nepodlieha pokušeniu vyvyšovať sa, aby ich donútil vykonať to, čo je nevyhnutné; a čo sa týka motivácie k práci, utláčateľský systém je obdivuhodne vybavený k dosahovaniu výkonov na hraniciach možností, využívajúc buďto ambicióznosť, alebo, povedané Homérovými slovami, „ostrie krutej nevyhnutnosti.“

Výsledky sú často mimoriadne, keď je priepasť medzi spoločenskými vrstvami natoľko veľká, že tí, čo rozhodujú o tom, aká práca má byť vykonaná, nie sú vystavení a dokonca vôbec nevedia o strašnej námahe, bolesti a nebezpečenstvách, aké si vyžaduje, zatiaľ čo tí, ktorí pracujú a trpia, nemajú vôbec na výber a sú pod viac alebo menej priamou hrozbou smrti. A tak človek uniká pred rozmarmi slepej prírody jedine tak, že sa odovzdá do rúk o nič menej slepým rozmarom boja o moc. Nikdy to neplatí väčšmi ako v prípade, keď človek dosiahne – ako je tomu v našom prípade – technickú úroveň, postačujúcu na ovládnutie prírodných síl; pretože aby sa táto úroveň dosiahla, kooperácia sa musí odohrávať v takom rozsahu, že vodcovia musia čeliť množstvu problémov, ktoré sa vymykajú ich kontrole. V dôsledku toho sa z ľudstva stáva hračka prírodných síl, dominujúcich v novej podobe, ktorú im prepožičal technologický pokrok, tak ako tomu bolo vždy v primitívnych dobách; vždy sme mali, máme a budeme mať túto trpkú skúsenosť. A čo sa týka pokusov ponechať si techniku a striasť zo seba útlak, tie bezprostredne vyvolávajú takú lenivosť a zmätok, že tí, ktorí sa do nich zapojili, sa veľmi často ocitajú takmer vzápätí pod tým istým jarmom; v malom rozsahu sa o to pokúšali kooperujúci výrobcovia, vo veľkom rozsahu ruská revolúcia. Mohlo by sa zdať, že človek sa rodí ako otrok a že podriadenosť je jeho prirodzeným stavom.

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: