Simone Weilová: Iliada. Báseň o sile

Iliada

Báseň o sile

 

Skutočným hrdinom, skutočnou témou a ústredným bodom Iliady je sila. Sila využívaná človekom, sila zotročujúca človeka, sila, pred ktorou ľudské telo uhýna. V tomto diele sú rozdiely v ľudskom duchu zobrazované vždy ako vyplývajúce z jeho vzťahu k sile a ľudského ducha tu môžeme uvidieť ako zničeného a zaslepeného presne tou istou silou, o ktorej si myslel, že ňou bude vládnuť, ako deformovaného váhou tej sily, ktorej slúži. Rojkom, ktorí túto silu považujú vďaka pokroku za takmer prekonanú, sa bude Iliada javiť ako historický dokument; pre ostatných, ktorých úsudok je jasnejší a ktorí považujú silu, v súčasnosti práve tak ako v minulosti, za ústredný bod ľudskej histórie, je Iliada tým najčistejším a najkrajším zo zrkadiel.

K definícii sily: je to x, ktoré premieňa každého, kto je mu podriadený, na vec. Vo svojej krajnej podobe premieňa človeka na vec v doslovnom význame: robí z neho mŕtvolu. Pred chvíľou tu ktosi bol a vzápätí tu už nikoho niet; to je pohľad, aký sa nám Iliada nikdy nebojí ukázať:

 

(…) kone ťahajú po bojisku prázdne vozy,

no už bez svojich vznešených pánov.

Tí všetci už vystretí na zemi

patria viac supom než manželkám svojim.

 

Hrdina sa premieňa na vec, vláčenú v prachu za bojovým vozom:

 

(…) jeho hlava zaborená v prachu, tá istá,

čo z najvznešenejších bola; a Zeus teraz nechal

jeho nepriateľov zneuctiť ju v prachu rodnej zeme.

 

Odpudivosť takýchto výjavov je tu podávaná bez akýchkoľvek príkras. Nijaké úvahy, ktoré by tieto obrazy zjemnili, nijaké výhľady na nesmrteľnosť, a okolo hrdinovej hlavy sa nerozžiari nijaká vlastenecká svätožiara.

 

Jeho duša opustila telo mieriac do Hádu,

žialiac nad vlastným osudom, mladosť a silu zanechajúc v prachu.

 

Ešte dojímavejším je – taký bolestivý je kontrast – náhly obraz, v okamihu však popretý, iného sveta: vzdialeného, klamlivého, dojímavého sveta mieru, rodiny, v ktorom je každý človek pre svojich blízkych omnoho viac než akákoľvek vec na svete.

 

Prikázala svojim plavovlasým slúžkam

vo veľkých nádobách zohriať vodu

na horúci kúpeľ Hektorovi, keď sa vráti z boja.

Nevedomá žena! On zatiaľ leží

ďaleko od kúpeľa zavraždený

Aténou, ktorá viedla Achillovu ruku.

 

Naozaj bol ďaleko od kúpeľa, biedny človek. A nielen on. Takmer celá Iliada sa odohráva ďaleko od kúpeľa. Takmer celý ľudský život, vtedy i teraz, sa odohráva vzdialený kúpeľu.

Vidíme tu silu v jej najhrubšej a najpriamejšej podobe – silu, ktorá zabíja. Omnoho rozmanitejšia vo svojich prejavoch, omnoho prekvapivejšia vo svojich dôsledkoch je sila, ktorá nezabíja, teda ktorá zatiaľ nezabíja. Určite bude zabíjať, možno bude zabíjať, alebo bude len visieť nad hlavou bytosti, ktorú môže kedykoľvek zabiť, pripravená a napustená smrtiacim jedom. Nech je akákoľvek, jej účinok je vždy rovnaký: premieňa človeka na kameň. Z jej prvotnej schopnosti (schopnosti spraviť z človeka vec tým, že ho zavraždí) vyplýva druhá, tiež rafinovaná, a síce schopnosť spraviť z človeka vec zaživa. Človek žije, má dušu, a predsa je vecou. Aký mimoriadny úkaz – vec, ktorá má dušu. A z pohľadu duše – v akom zvláštnom príbytku sa to ocitla! Kto dokáže povedať, čo všetko ju to stojí, deň po dni si privyknúť na takýto príbytok, koľko zhýbania, krčenia a plazenia si to od nej vyžiadalo! Nebola stvorená na život vo veci, a ak k tomu dôjde pod tlakom nevyhnutnosti, každá jej časť  je tým vystavená násiliu.

Človek stojí odzbrojený a nahý a mieri naň zbraň; takýto človek sa stáva mŕtvolou ešte predtým, než sa ho ktokoľvek dotkne. Ešte pred chvíľou rozmýšľal, konal a dúfal:

 

Nehybne stál a uvažoval. A ten druhý sa blížil,

vydesený, nedočkavý padnúť na kolená, s túžbou

uniknúť strašnej smrti a zlému osudu…

Jednou rukou si prosiac zovrel kolená,

kým v druhej zovrel ostrú kopiju…

 

Čoskoro však pochopil, že namierená zbraň sa od neho neodvráti; a zrazu, hoci aj naďalej dýchal, sa stal vecou; rozmýšľajúc, nemôže viac rozmýšľať:

 

Tak hovoril skvelý syn Priama

prosebne. No dostal len chladnú odpoveď:

Tak povedal. A toho druhého kolená a srdce zradili.

Odhodil kopiju, pokľakol, spínajúc ruky.

Achilles preťal ostrým mečom krk a hrudný kôš.

Cieľ zasiahol z plných síl. Ten druhý ležal

tvárou nadol a čierna krv skropila zem.

 

Ak sa neznámy, úplne bezmocný, bez zbrane vydá na milosť bojovníkovi, neodsudzuje sa tým ešte na smrť; no len okamih bojovníkovej netrpezlivosti stačí, aby prišiel o život. V každom prípade už jeho telo stratilo tú podstatnú vlastnosť, ktorou sa v laboratóriu rozlišujú mŕtve a živé telá, odpoveďou na elektrické impulzy. Ak dáte nohe žaby elektrický šok, prudko sa pohne. Ak človeka vystavíte dotyku alebo pohľadu na niečo strašné, táto spleť svalov, nervov a šliach sebou takisto trhne. Narozdiel od živých tvorov, prosiaci muž z básne sa nechvel ani netriasol. Stratil na to právo. Ako sa jeho pery približovali k tomu, čo je pre neho najstrašnejšie, nestiahli sa späť – nemohli:

 

Nik si nevšimol prichádzať veľkého Priama. Zastal,

padol ku Achillovým kolenám a bozkal mu ruky,

tie strašné ruky, ktorými zabil toľko Priamových synov.

 

Pohľad na človeka, ktorý je vohnaný do takého utrpenia, nás schladí ako pohľad na mŕtve telo:

 

Ako keď krutý osud stíha človeka v jeho vlasti,

zabil človeka, a prichádza nakoniec k dverám iného,

k dverám boháča; zachvievajú sa tí, čo ho vidia.

Tak sa zachvel Achilles, keď uvidel božského Priama;

a s ním sa zachveli ostatní, hľadiac jeden na druhého.

 

No tento pocit trvá len okamih. Čoskoro je utrpenie druhého zabudnuté:

 

Hovoril. Ten druhý sa pri spomienke na vlastného otca takmer rozvzlykal;

odstrčil starcove rameno. Obaja spomínali.

Pri spomienke na Hektora, čo mnohých zabil,

plakal Priam pri nohách Achillových.

A Achilles plakal pre svojho otca,

a vzápätí pre Patrokla. A ich nárek sa rozliehal obydlím.

 

Nebola to bezcitnosť, pre ktorú Achilles odstrčil starca od svojich nôh; Priamove slová v ňom vyvolali spomienku na vlastného otca a pohli ho k slzám. Išlo o to, že len on sám tam stál ako bytosť slobodná vo svojom cítení a konaní, akoby jeho kolená neobjímal prosiaci človek, ale mŕtva vec. Ktokoľvek je v našej blízkosti, má nad nami istú moc už len faktom svojej prítomnosti, a to moc zadržiavať, mierniť alebo premieňať každý pohyb, ktorý chce naše telo vykonať. Keď sa na chodníku vystupujeme protiidúcemu, nie je to to isté ako vystúpiť sa stĺpu; keď sme sami vo svojej izbe, vstávame, chodíme a sadáme si opäť inak, ako keď máme návštevu. No týmto nedefinovateľným vplyvom, ktorým na nás pôsobí prítomnosť iného človeka, nedisponujú tí, ktorých môže záchvat prchkosti pripraviť o život, ktorí môžu umrieť ešte skôr, než si to stihnú uvedomiť. V ich prítomnosti sa ľudia pohybujú, akoby tam ani neboli; a oni, znášajúc riziko, že sa v okamihu premenia na nič, napodobňujú v sebe číre nič. Ak ich postrčia, padnú. Keď padnú, zostávajú ležať tam, kde sú, pokiaľ niekoho náhodou nenapadne zdvihnúť ich na nohy. No aj keď ich takto postavia a zasypú prejavmi srdečnosti, stále sa neodvažujú brať toto vzkriesenie vážne; aj naďalej sa neodvažujú predniesť svoje želania nahlas, aby ich snáď rozzúrený hlas naveky neumlčal:

 

On rozprával; starec sa len chvel a počúval.

 

Človek, ktorý prosil a ktorého prosba bola vyslyšaná, sa aspoň opäť stáva človekom ako každý iný. No existujú aj iné, menej šťastné bytosti, ktoré sa stali vecami na celý svoj život. V ich životoch niet voľného času, priestoru a miesta pre akýkoľvek vlastný impulz. Nejde o to, že by ich život bol ťažší, alebo že by im patrilo nižšie spoločenské postavenie; nie, oni predstavujú iný ľudský druh, prechod medzi človekom a mŕtvolou. Predstava človeka, ktorý je vecou, je logickým protirečením. Táto logická nemožnosť sa však uskutočňuje v živote, a protirečenie spočívajúce v duši ju trhá na kusy. Táto vec sa neustále pokúša byť mužom alebo ženou, no nedarí sa jej dosiahnuť to – nepochybne ide o smrť, no o smrť trvajúcu po celý čas života; a ide o život, no o život, ktorý smrť zmrazila pred koncom samotným.

Tento zvláštny osud čaká mladú pannu, kňazovu dcéru:

 

Nevzdám sa jej. Zostarne

v mojom dome v Argose, ďaleko od vlasti,

ten bude jej domácnosťou a moje lôžko jej lôžkom.

 

Čaká na mladú ženu a matku, princovu manželku:

 

A jedného dňa možno, v Argose, budeš inej šaty tkať,

nosiť vodu z Messeia či Hypereie,

nie z vlastnej vôle, ale na cudzí príkaz.

 

Čaká na dieťa, následníka trónu:

 

Čoskoro odplávajú na lodiach,

a ja s nimi. A ty, dieťa moje, pôjdeš buď so mnou,

tam, kde budeš ťažko pracovať,

v službách krutého pána (…)

 

V očiach matky je takýto osud pre jej dieťa rovnako strašný ako smrť; muž radšej zomrie, ako by sa mal pozerať na to, ako taký osud stíha jeho ženu; všetky pohromy z nebies privoláva otec na vojsko, ktoré týmto osudom stíha jeho dcéru. A obete samotné sú mimo toho všetkého. Kliatby, prejavy odporu, porovnávanie, predstavy budúcnosti a minulosti sú celkom vyhladené z myslí zajatcov; samotná pamäť sotva prežíva. Vernosť svojej vlasti a svojim mŕtvym otrokovi neprislúcha.

A čo pohne otroka k slzám? Nešťastie jeho pána, jeho utláčateľa, tyrana, otrokára, človeka, ktorý zničil jeho vlasť a zabil pred jeho očami jeho blízkych. Tento človek trpí alebo umiera: vtedy sa zjavia slzy otroka. A prečo nie? Toto je jediná príležitosť, kedy sú jeho slzy povolené a žiadané. Otrok bude plakať vždy, keď to nie je zakázané – človek v jeho situácii má slzy vždy v zásobe.

 

Hovorila s plačom a ženy stenali,

použijúc osud Patrokla ako zámienku pre plač nad vlastným osudom.

 

Keďže otrok nemá nijaký nárok vyjadriť čokoľvek s výnimkou toho, čo poteší jeho pána, jedinou emóciou, ktorá sa ho môže dotknúť, trochu ho oživiť a dosiahnuť naň v bezútešnosti jeho života, je láska k svojmu pánovi. Nikde inde nemožno uplatniť dar lásky; všetky ostatné priestory sú zapovedané, tak ako pre koňa s postrojom zubadlo, uzda a opraty vylučujú všetky smery okrem jedného. A ak sa nejakým zázrakom v otrokovej hrudi zrodí nádej, nádej, že sa raz s niečou pomocou opäť stane niekým, títo zajatci nedokážu prejaviť lásku a vďaku ani tomu, kto pre nich vďaka nedávnej minulosti musí znamenať strach:

 

Môjho muž, za ktorého ma vydali moja matka a môj ctený otec,

uzrela som preťatého bronzovým ostrím.

Moji traja bratia, deti mojej matky,

takí drahí! Našli svoj posledný deň.

No nesmela som plakať, keď mocný Achilles

zabil môjho muža a zničil Mínovo mesto.

Sľúbil si mi, že si ma vezme božský Achilles

za svoju právoplatnú manželku, že na lodi ma vezme

do Ftie, kde našu svadbu oslávia Myrmidoni.

A tak ťa oplakávam bez prestania, teba, čo si bol vždy taký mierny.

 

Stratiť viac než stráca otrok sa nedá, pretože otrok prichádza o celý svoj vnútorný život. Časť z neho môže získať späť, ak vidí možnosť zmeny svojho osudu, no to je jeho jediná nádej. Taká je ríša sily, veľká ako ríša prírody. Aj príroda, keď ide o životné potreby, dokáže zmazať celý vnútorný život, dokonca i zármutok nad smrťou matky:

 

No spomenula si na jedlo, keď bola znavená slzami.

 

Sila v rukách iného človeka pôsobí na dušu rovnako neúprosne ako extrémny hlad; pretože vlastní, a to in perpetuo, moc nad životom a smrťou. Jej zákony sú navyše chladné a tvrdé ako zákony neživej hmoty. Človek, ktorý žije s vedomím podriadenia inému, je uprostred mesta osamelejší, než je človek uprostred púšte.

 

Dve nádoby sú pred Diovým prahom,

plné božích darov, v jednom tie zlé, v druhom dobré…

Ten, koho obdarí darom zhubným, je prekliaty;

strašná potreba ho ženie svetom;

je tulákom, odmietnutým bohmi i ľuďmi.

 

Sila je rovnako neľútostná k tým, ktorí ňou disponujú, alebo si to o sebe myslia, ako k jej obetiam; tých druhých rozdrví, tých prvých otrávi. V skutočnosti ju nikto nevlastní. Ľudstvo sa v Iliade nedelí na porazených, otrokov, prosiacich na jednej strane a na víťazov a vládnucich na strane druhej. V tejto básni niet človeka, ktorý by sa niekedy nemusel zohnúť pod pôsobením sily. Obyčajný vojak v Iliade je slobodný a má právo nosiť zbraň; je však podriadený príkazom a hrubému zaobchádzaniu:

 

No vždy keď stretol neurodzeného vojaka čo sa rozkríkol,

udrel ho žezlom a ostro skríkol:

„Nanič súci! Mlč a poslúchaj nadriadených,

slabý, zbabelý a nanič súci,

nie si ničím, ani v boji ani v obci.“

 

Thersites draho zaplatí za svoje rozumné poznámky, ktoré sa svojím obsahom nelíšili od poznámok Achillových:

 

Udrel ho žezlom po chrbte a pleciach,

takže sa prehol vo dvoje a vyhŕkli mu slzy,

a krvavé pásy vystúpili na jeho koži

pod zlatým žezlom. Vydesený, posadil sa na zem,

utrel si slzy, prekvapený bolesťou.

A hoci vystrašení, vysmiali sa mu všetci.

 

Samotného Achilla, toho pyšného hrdinu, neporaziteľného, vidíme na začiatku básne vzlykať slzami pokorenia a zármutku – jeho vyvolenú mu vzali spred nosa a on sa tomu nepostavil:

 

(…) no Achilles

si s plačom sadol bokom,

hľadiac na spenené vlny nedozerného mora.

 

Agamemnón totiž zámerne pokoril Achilla, aby ukázal, že pánom je on:

 

(..) .uvidíš teda,

že ja stojím nad tebou, a nikto

sa mi neopováži rovnať a postaviť sa mi.

 

No prejde niekoľko dní a plače sám najvyšší veliteľ. Musí sa pokoriť, prosiť a navyše celkom zbytočne.

Takto niet jediného bojovníka, ktorý by bol ušetrený hanebného zážitku strachu. Hrdinovia sa trasú ako všetci ostatní. Stačilo iba Hektorovo vyzvanie do boja, aby ochromil všetku moc Grékov s výnimkou Achilla a jeho ľudí, ktorí neboli prítomní:

 

Prehovoril a všetci zostali nemí a bez pohybu,

s hanbou odmietnuť a so strachom prijať.

 

No keď vystúpil Ajax a ponúkol sa, strach sa rýchlo presunul:

 

Hrôzou sa zachveli Trójania, oslabli ich údy;

A sám Hektor zacítil srdce biť v hrudi.

No on sa už nesmel chvieť či utiecť z boja (…)

 

A o dva dni je rad na Ajaxovi, aby sa bál:

 

Zeus, otec na výsostiach, vzbudil strach v Ajaxovi.

On zastal, premožený, zakryl sa štítom zo siedmych koží,

chvel sa a hľadel na zástup vôkol očami šelmy (…)

 

Táto slabosť príde dokonca aj na Achilla; aj on sa musí triasť od strachu, hoci to nespôsobí človek, ale rieka. No okrem Achilla musí v Iliade každý okúsiť porážku v boji. Víťazstvo je skôr vecou slepej náhody, než hrdinstva, čo v básni symbolizujú Diove zlaté váhy:

 

Potom vzal boh Zeus svoje zlaté váhy

a položil na ne smrte, čo skosia všetkých ľudí,

jedna smrť Trójanov, krotiteľov koní, jedna pre Grékov v bronzovej zbroji.

Uchopil váhy v strede; bol to osud Grékov, čo prevážil.

 

Osud svojou slepotou ustanovil akýsi druh spravodlivosti. Slepá je i tá, čo prideľuje bojovníkom trest prislúchajúci previneniu. Kto mečom bojuje, mečom aj zhynie. Iliada vyslovila tento princíp dávno pred evanjeliom a to takmer rovnakými slovami:

 

Spravodlivý je Ares a zabíja tých, čo zabili.

 

Možno že všetci ľudia už len preto, že sa narodili, sú odsúdení zakúsiť násilie; je to však pravda, ktorú nám okolnosti bránia vidieť. Silní v skutočnosti nie sú absolútne silní, tak ako slabí nie sú úplne slabí, hoci si to neuvedomujú. Jedni i druhí si nepripúšťajú, že patria k rovnakému druhu: slabí nevidia nijaký vzťah medzi sebou a silnými a naopak. Človek, ktorý disponuje silou, akoby prenikal prostredím, ktoré mu nekladie nijaký odpor; ľudské prostredie nedokáže vsunúť ani okamih či zdržanie medzi jeho úmysel a skutok, ktorý by sa stal akýmsi zvážením. A kde niet priestoru pre zváženie, tam niet ani priestoru pre spravodlivosť či obozretnosť. Preto vidíme toľkých ľudí v zbroji správať sa tak kruto a nezmyselne. Vidíme ich meče zabodnúť sa do hrude bezbranných protivníkov, ktorí prosia o milosť. Vidíme ich, ako získavajú prevahu nad umierajúcimi tým, že im opisujú posmrtné zohavenia ich tiel. Vidíme Achilla podrezať hrdlá dvanástim trójskym chlapcom na Patroklovom pohrebe tak nevzrušivo, akoby to boli kvety na hrob. Títo ľudia disponujúci mocou si vôbec nepripúšťajú, že by sa následky ich činov po istom čase obrátili proti nim – aj oni sa raz ohnú pod váhou moci. Ak niekto dokáže jediným slovom umlčať starca, prinútiť ho k poslušnosti a rozochvieť ho strachom, prečo by si mal myslieť, že jeho kliatby, keď je napokon kňazom, by mali mať v božích očiach nejakú váhu? Prečo by nemal Achillovi odobrať ženu, ak vie, že ani on a ani ona proti tomu nič nezmôžu? Achilla teší pohľad na Grékov, ktorí upadli do neistoty a zmätku. Čo by mu mohlo naznačiť, že táto situácia, ktorá potrvá presne toľko, koľko bude on sám a jeho rozmar chcieť, že presne táto situácia privolá smrť jeho priateľa a napokon i jeho vlastnú smrť? Je tomu tak, že tí, ktorým osud prepožičal silu, spoliehajú sa na ňu priveľmi a podľahnú skaze.

A to práve vtedy, keď svoju skazu pokladajú za vylúčenú. Nevidia totiž, že sila, ktorou disponujú, je len obmedzená; a nevidia ani vzťah medzi sebou a ostatnými ľuďmi, ktorý je formou rovnováhy medzi nerovnako veľkými silami. Keďže silní nekonajú s váhaním, s tou pauzou, v ktorej spočíva naše uvedomenie si vzájomného bratstva so všetkými ľuďmi, myslia si, že osud im dal svoje plné požehnanie, kým slabším z neho nedoprial nič. A v tom presahujú mieru sily, ktorá im bola daná. Nevyhnutne ju prekročia, pretože si vôbec neuvedomujú, že by mohla byť limitovaná. A zrazu vidíme, že absolútne závisia na náhode; zrazu im veci odoprú poslušnosť. Niekedy je k nim náhoda milosrdná, inokedy nie. V každom prípade sa však ocitajú vystavení nešťastiu; nemajú viac brnenie moci, ktoré predtým chránilo ich nahé duše; už viac nič nestojí, nijaká ochrana, medzi nimi a zármutkom.

Táto odplata, ktorá mala geometrickú zákonitosť, ktorá konala automaticky, aby trestala zneužitie moci, bola hlavnou témou gréckeho myslenia. Bola dušou epiky. V podobe Nemesis fungovala ako hlavný zdroj Aischylových tragédií. Pre pytagorejcov, Sokrata a Platóna bola odrazovým mostíkom pre úvahy o povahe človeka a sveta. Kdekoľvek sa objavil helenizmus, nájdeme príbuzné myšlienky. V krajinách Východu, preniknutých buddhizmom, prežila možno táto grécka idea pod názvom karma. Západ ju však stratil a dnes už v našich jazykoch niet slova na jej označenie: pojmy limity, miery a rovnováhy, ktoré by mali vymedzovať povahu života, sú na Západe vyhradené už len pre praktické využitie v slovníku techniky. Sme už len geometrami hmoty; kým Gréci boli v prvom rade geometrami učenia sa cnosti.

 

Priebeh vojny je v Iliade jednoducho ako na hojdačke. Momentálny víťaz sa cíti byť neporaziteľným, hoci len pred chvíľou mohol zažiť porážku a zabúda považovať víťazstvo len za prechodnú vec. Na konci prvého dňa bojov, opísaných v Iliade, boli víťaziaci Gréci v pozícii skorého dosiahnutia objektu svojho záujmu, teda Heleny a jej bohatstva – predpokladajúc samozrejme, tak ako predpokladal Homér, že Gréci mali dôvod domnievať sa, že Helena je v Tróji. V skutočnosti egyptskí kňazi neskôr Herodotovi potvrdili, že Helena bola v Egypte. V každom prípade sa však v ten večer Gréci vôbec nezaujímali o Helenu a jej majetok:

 

 

„Nemyslime teraz na bohatstvo Parisa,

ani Heleny; všetci, aj tí, čo by nechceli, musia vidieť,

že Trója je na pokraji záhuby.“

Tak vravel a všetci Achájci s ním súhlasili.

 

V skutočnosti chcú všetko. Ako korisť všetko bohatstvo Tróje; spáliť chcú všetky paláce, chrámy a obydlia; ako otrokov chcú všetky ženy a deti; a mŕtvych chcú mať zo všetkých mužov. Zabudli na maličkosť, že všetko nie je v ich moci, pretože nie sú v Tróji. Možno tam budú už zajtra; možno nie. Hektor sa v ten deň dopúšťa rovnakého omylu:

 

Dobre však viem a tuším,

že príde deň, keď Svätá Trója padne,

a s ňou Priam a jeho národ v zbrani.

Nemyslím však až tak na zármutok Trójanov,

na Hekubu a kráľa Priama,

a na ich veľa synov, mojich statočných bratov,

ktorí padnú pod ranami Grékov,

ako na teba, keď ťa v ten deň Grék vo svojej bronzovej zbroji

odvlečie v slzách a zbaví ťa slobody.

A ja nech som radšej mŕtvy, nech ťa v ten deň

nepočujem kričať a nevidím unášať preč!

 

Čo by v tej chvíli nebol dal za to, aby mohol odvrátiť tieto hrôzy, ktoré sa zdajú byť neodvratné? No v tej chvíli by nič z toho, čoho sa mohol vzdať, nemalo nijaký zmysel. No už nasledujúci deň Gréci zúfalo utekali a sám Agamemnón súhlasil s tým, aby odplávali. A vtedy mohol Hektor, bez mimoriadnych ústupkov, pohodlne dohliadať na odchod nepriateľa; no zrazu ich ani nechce nechať odísť len tak:

 

Všade rozložte ohne a ožiarte všetko k nebesám

aby snáď útek dlhovlasých Grékov neskryla noc

a neodplávali po šírej ploche mora (…)

a nech si každý z nich nesie domov ranu,

(…) aby sa každý bál

priniesť boj ešte raz Trójanom, krotiteľom koní.

 

Jeho želanie sa splní, Gréci zostanú; a nasledujúci deň privedú Hektora a jeho mužov do zúfalej situácie:

 

A oni – utekali zúfalo ako ovce

prenasledované levom v temnote noci (…)

Za nimi hnal sa Agamemnon, syn Atrea,

posledných zabíjajúc, a oni utekali stále.

 

Na sklonku dňa Hektor opäť získa prevahu, opäť ustupuje, a napokon opäť donúti Grékov k úteku, až ho zatlačí Patroklus s čerstvými posilami. Patroklus, ťažiac z náhlej výhody, sa zrazu ocitá nechránený, ranený a bez zbroje pred Hektorovým mečom. A ešte toho večera nabáda Hektora k opatrnosti Polydamas, čo však Hektor prudko odmieta:

 

Po tom, čo Kronos požehnal mi na lodiach;

po tom, čo som Grékov zahnal na more,

šetri, blázon, takýmito radami.

Trójania ťa nebudú počúvať, a ja by som to ani nedovolil (…)

Tak vravel Hektor a Trójania mu dali za pravdu (…)

 

Nasledujúci deň je Hektor stratený. Achilles ho hnal cez celé bojové pole a ide ho zabiť. Vždy bol tým mocnejším: o čo viac teraz, po niekoľkých týždňoch odpočinku, s túžbou po pomste a po víťazstve, navyše proti vyčerpanému protivníkovi? A Hektor stojí osamotený pred múrmi Tróje, celkom sám, očakávajúc smrť a pripravujúc na ňu svoju dušu:

 

Hej, nech sa hneď aj prešmyknem za hradby mesta,

na mieste ma Polydamas zavrhne (…)

Bojím sa, že muži a ženy Tróje,

že ktosi menej statočný než ja bude hovoriť:

„Hektor, ktorý precenil svoje sily, priviedol svoje vojsko do záhuby“ (…)

Azda by som mal svoj štít,

svoju prilbu a svoj oštep oprieť o hradby,

a vyjsť v ústrety slávnemu Achillovi? (…)

Načo však snívať? Načo ešte dúfať?

Nedôjdem k nemu a on sa nezmiluje.

Zabije ma ako ženu, bez zbrane a brnenia.

 

Hektor nie je ušetrený žiadnej potupy a zármutku, ktoré dopadajú na nešťastných. Celkom sám, zbavený lesku, aký dodáva moc, zisťuje, že odvaha, ktorá mu zabránila utiecť za hradby mesta, mu nezabráni v úteku:

 

Keď ho zbadal, začal sa Hektor triasť a nemal síl zostať (…)

cenou tu nebolo obetné zviera či volská koža,

ako to býva; o život Hektorov bežali teraz,

taká je stávka.

 

Smrteľne ranený, ešte umocnil súperov triumf márnou prosbou:

 

Prosím ťa, pri živote tvojom a tvojich rodičov (…)

 

No poslucháči Iliady vedeli, že Achilles sa z Hektorovej smrti tešil len krátko, tak ako sa len krátko tešili Trójania zo smrti Achilla, a ako sa Achájci len krátko tešili z pádu Tróje.

Takto násilie zničí každého, kto pocíti jeho dotyk. Pôsobí ako niečo vonkajšie voči tomu, kto ním vládne, ako aj voči svojej obeti. A z tohto vychádza idea osudu, pred ktorým stoja popravca i obeť rovnako nevinní, pred ktorým sú víťaz i porazení bratmi v rovnakom nešťastí. Víťaz prináša porazenému nešťastie a naopak:

 

Narodil sa mu jediný syn.

Opustil som ho a on bezo mňa vyrástol – lebo ďaleko od domova

pri Tróji bojujem, proti tebe a tvojim synom.

 

Umiernené používanie sily, ktoré jediné zabráni tomu, aby bol človek rozdrvený v jej mašinérii, si vyžaduje nadľudskú cnosť, zriedkavú rovnako, ako je zriedkavá dôstojnosť bezmocných. Navyše ani samotná umiernenosť sa nevyskytuje bez rizík, pretože prestíž, z ktorej sila čerpá prinajmenšom tri štvrtiny svojej energie, spočíva na tej obdivuhodnej ľahostajnosti, ktorú silní prechovávajú k slabým, ľahostajnosti, ktorá je taká nákazlivá, že postihuje aj ľudí, voči ktorým je zameraná. K prevahe sa však nedospieva múdrosťou alebo politickou šikovnosťou. Naopak, človek k nej uteká ako k neodolateľnému pokušeniu. Hlas rozumu sa v slovách hrdinov Iliady ozýva len príležitostne. Thersitove slová bývajú nanajvýš rozumné, a také sú aj slová nahnevaného Achilla:

 

Nič nevyváži môj život, ani všetky poklady,

ktoré vraj ukrýva Trójska pevnosť (…)

Chytiť možno len voly a vykŕmené ovce,

nie však dušu, keď je raz preč.

 

No múdre slová znejú do prázdna. Ak zaznejú od slabých, tí sú potrestaní a umlčaní; ak od mocných, ich skutky sa od nich čoskoro odklonia. A keď zlyhá všetko ostatné, vždy je ešte poruke boh, ktorí odporúča byť nerozumným. Nakoniec samotná myšlienka chcieť uniknúť úlohe, prisúdenej osudom – úlohe zabíjať a umierať – celkom schádza z mysle:

 

Nám Zeus

prisúdil trpieť, od mladosti po starobu,

trpieť vo vojnách, pokiaľ do posledného nezhynieme.

 

Títo bojovníci, podobne ako tí z Craonne omnoho neskôr, sa už vopred cítia byť „odsúdenými“.

 

Do tejto situácie sa dostali chytením sa do tej najjednoduchšej pasce. Na začiatku, pri nalodení, majú mysle ľahké, ako tomu býva vždy, keď je na vašej strane sila a proti vám stojí len priestor. V rukách majú zbrane; nepriateľ chýba. S výnimkou prípadu, že váš duch podľahol už vopred zvestiam o sile nepriateľa, cítite sa byť vždy omnoho silnejší než každý, kto tu nie je. Neprítomná osoba nevzbudzuje pocit nevyhnutnosti. Dušiam tých práve nalodených sa ešte nijaká nevyhnutnosť nezjavila; odchádzajú, akoby ich čakala nejaká hra, akási pozitívna zmena v porovnaní s monotónnosťou každodenného života.

 

Kam sa podeli tie chvastavé a nebojácne slová,

ktorých sme mali tak veľa v Lemnose,

napchávajúc sa divinou

a pijúc víno z prelievajúcich sa pohárov?

A Trójania – tých sto či dvesto ľavou rukou zvládne

každý z nás. A dnes je pre nás jeden priveľa.

 

No ani prvý kontakt s vojnou ešte nezničil ilúziu, že vojna je hra. Nevyhnutnosť vojny je hrozná, celkom odlišná od nevyhnutnosti v mierových časoch. Až tak hrozná, že ľudský duch si ju nepripustí, pokiaľ má šancu uniknúť; a kedykoľvek môže uniknúť, hľadá útočisko v dobách zbavených tejto nevyhnutnosti, v dobách hier a snenia, v nejestvujúcich dobách slobodnej vôle. Nebezpečenstvo sa tak stáva abstraktným; životy, ktoré človek zmarí, sú ako hračky, ktoré pokazí dieťa pri hre, a práve tak neschopné utrpenia; hrdinstvo je len teatrálnosťou plnou chvastúnstva. A platí to dvojnásobne vtedy, keď sa nad nami vyníma božská ruka odrážajúca porážku a smrť. Vtedy je vojna ľahko, všeobecne a hrubo milovaná.

No u väčšiny vojakov tento stav nepretrvá. Napokon prichádza deň, keď sa strach, porážka alebo smrť blízkych priateľov dotknú bojovníkovho ducha a ten sa ocitá v bolestivom zovretí nevyhnutnosti. V tej chvíli už vojna nie je hrou alebo snom; teraz už vojak prinajmenšom nemôže pochybovať o jej skutočnosti. A táto skutočnosť, ktorú teraz zreteľne pociťuje, je nesmierne tvrdá, príliš tvrdá na to, aby sa dala uniesť, pretože sa v nej ukrýva smrť. Keď si raz človek uvedomí smrť ako reálnu možnosť, myšlienka na ňu sa stáva neznesiteľnou s výnimkou krátkych okamihov. Je pravdou, že každý človek smeruje k smrti; pravdou je tiež možnosť, že bojovník sa dožije vysokého veku; no pre tých, ktorí skutočne pocítili váhu vojny na vlastnej koži, je vzťah medzi smrťou a budúcnosťou iný než u ostatných ľudí. Pre ostatných ľudí je smrť hranicou, ustanovenou vopred kdesi v budúcnosti; pre vojaka smrť je budúcnosťou, budúcnosťou, ktorú mu prisúdilo jeho povolanie. No predstava človeka, ktorý má smrť vytýčenú ako svoju budúcnosť, sa prieči prirodzenosti. Ak raz skutočný dotyk s vojnou sprítomní možnosť smrti a urobí ju viditeľnou, pričom smrť teraz spočíva uzamknutá v každom okamihu, naša myseľ už nedokáže prechádzať z jedného dňa do dňa nasledujúceho bez toho, aby zhliadla tvár smrti. Myseľ sa tak ocitá v slučke, ktorú dokáže znášať len na krátky okamih; no každý ďalší deň prináša nemennú nevyhnutnosť a deň za dňom napokon značia celé roky. Každý z týchto dní zakúša duša násilie. Každé jedno ráno sa duša okráda o svoje túžby, pretože myseľ cestujúca v čase nemôže nenaraziť na smrť. Takto vojna likviduje všetky myšlienky na zmysel či cieľ, vrátane svojich vlastných „cieľov vojny“. Likviduje aj samotný pojem ukončenia vojny. Nachádzať sa mimo takejto násilnej situácie značí vnímať ju ako nepredstaviteľnú; byť v nej znamená byť neschopný predstaviť si jej koniec. V dôsledku toho nie je nik, kto by ju bol schopný ukončiť. Kto by odložil zbraň v prítomnosti ozbrojeného nepriateľa? Myseľ by mala nájsť cestu von, no stratila pritom samotnú schopnosť hľadieť von. Myseľ je úplne pohltená páchaním násilia na sebe samej. Vždy v ľudskom živote, či už ide o otroctvo alebo vojnu, pretrváva neznesiteľné utrpenie v rovnakej podobe silou vlastnej, špecifickej gravitácie, a pôsobí tak na vonkajšieho pozorovateľa ako niečo, čo nie je ťažké znášať; v skutočnosti však toto utrpenie pretrváva preto, lebo trpiaceho zbavilo síl, ktorými by sa mohol oslobodiť.

Duša zotročená vojnou však volá po vyslobodení, no toto vyslobodenie sa jej javí v extrémnej a tragickej podobe, v podobe zničenia. Každé iné riešenie, miernejšie a rozumnejšie, vystaví myseľ natoľko intenzívnemu utrpeniu, že sa stane neznesiteľným dokonca aj v spomienke. Násilie, zármutok, vyčerpanosť, vraždenie, strata priateľov – je možné, aby toto všetko prestalo trýzniť dušu bez toho, aby to neprehlušil zásah sily? Pomyslenie na to, že aj najväčšie úsilie prinesie len obmedzený alebo vôbec žiadny výsledok, je strašné.

 

Čože? Nechali by sme azda Priama a Trójanov

pýšiť sa Helenou, pre ktorú toľko Grékov

zhynulo pri hradbách Tróje, ďaleko od domova?

Čože? Chceš aby sme nechali stáť Tróju,

to mesto, pre ktoré sme toľko vytrpeli?

 

Ale čo vlastne znamená Helena pre Odysea? Čo vlastne znamená Trója, ktorej bohatstvá by nevyvážili ruiny Itaky? Pre Grékov sú v skutočnosti Helena a Trója skôr zdrojom krvi a sĺz; zmocniť sa ich znamená zmocniť sa hrozných spomienok. Ak existencia nepriateľa spôsobila v duši zničenie toho, čo do nej vložila prirodzenosť, potom jediným riešením, ktoré si duša dokáže predstaviť, je zničenie nepriateľa. Súčasne smrť najbližších druhov necháva povstať ideu ponurého nasledovania, súperenia v smrti:

 

 

Nech teda zaraz umriem! Ak osud mi nedovolil

ochrániť môjho priateľa, ktorý zahynul

ďaleko od domova, dúfajúc v moju pomoc.

Idem teda a nájdem druhovho vraha,

Hektora. A nech hoc´ padnem,

ak si to želá Zeus –

a s ním ostatní bohovia.

 

To isté zúfalstvo ženie človeka v ústrety vlastnej smrti i v ústrety vražde:

 

Viem dobre, že mojím osudom je zhynúť tu,

ďaleko od otca a milovanej matky; no nezastavím sa,

kým Trójania v tejto vojne nedostanú svoje!

 

Človek posadnutý touto dvojakou potrebou smrti patrí k odlišnému druhu než sú žijúci.

Akú ozvenu môže v takomto srdci vyvolať plachá nádej na život? Ako môže začuť zúfalú prosbu dožiť sa ďalších rán? Život v ohrození smrti bol už zbavený takmer všetkého jedným jediným rozdielom: on je bezbranný, kým jeho nepriateľ má zbraň. Navyše, ako môže človek, zbavený pocitu, že denné svetlo je očiam také vzácne, uznať tento pocit, keď mu je predostretý v márnom a biednom náreku?

 

Prosím ťa na kolenách, Achilles; zhliadni ku mne a zmiluj sa.

Stojím pred tebou, syn Diov, so svojou prosbou.

V tvojom dome som ja ako prvý ochutnal Demetrin chlieb,

v ten deň keď si ma zajal v mojom vinohrade

a predal ma, ďaleko od všetkých blízkych,

na svätý Lemnos; sto volov bola moja cena.

Teraz ti za seba dávam tristo ako výkupné.

Toto ráno je len moje dvanáste v Tróji,

po toľkých útrapách. Som teraz v tvojich rukách

vďaka akémusi zlému osudu. Zeus ma isto nemá rád,

keď ma opäť dáva tebe do rúk. Laothoe, moja drahá matka,

dcéra starého Altesa – veru si dala život synovi, čo žiť bude len krátko.

 

Ako sú však tieto biedne nádeje prijaté!

 

Pozri, priateľ, aj ty raz musíš umrieť. Tak prečo robiť pre to rozruch?

Aj Patroklus umrel, lepší muž než ty.

Nevidíš, aký som ja sám driečny a aký mocný?

Vznešený je môj otec a bohyňou matka.

A predsa aj ja, tak ako ty, musím raz umrieť,

či už to bude ráno, napoludnie či večer,

keď príde hodina, v ktorú ma čísi meč znesie zo sveta.

 

Vážiť si život u druhého, keď sa človek musel zriecť všetkých túžob na svoj vlastný, to si vyžaduje skutočné vypätie síl a veľkodušnosti. Je nemožné predstaviť si akéhokoľvek z Homérových hrdinov ako schopného takej námahy, pokiaľ za neho nepovažujeme vojaka, ktorý je istým spôsobom priamo v centre celej básne – myslím tým Patrokla, ktorý „vedel, ako byť ku každému milý“ a ktorý sa v priebehu celej Iliady nedopustil krutého alebo násilného skutku. No koľko ľudí z niekoľko tisíc rokov dlhých ľudských dejín poznáme, ktorí by prejavili takú božskú veľkorysosť? Dvoch alebo troch – a ani to nie je isté. Bez tejto veľkorysosti je vojak-dobyvateľ ako živelná pohroma. Posadnutý vojnou sa tak ako otrok stáva vecou, hoci si počína inak, a slová nad ním nemajú, tak ako nad hmotou, nijakú moc. A obaja pri dotyku so silou zažívajú ten istý nevyhnutný dôsledok: stávajú sa nemým a hluchým.

 

Taká je povaha sily. Jej moc premeniť človeka na vec je dvojitá, a vo svojom pôsobení dvojsečná. V rovnakej miere, hoci odlišným spôsobom, sa tí, čo ju používajú, i tí, čo ju znášajú, menia na kameň. Táto vlastnosť sily sa najintenzívnejšie prejavuje pri strete zbraní, počas boja, keď sa náhle situácia mení a všetko speje k rozhodnutiu. Nie je to človek plánov, stratég, človek, ktorý jedná podľa vopred vytýčených plánov, kto rozhoduje o víťazstve či porážke v bitke; bitky bývajú vybojované a rozhodnuté ľuďmi, ktorí tieto schopnosti stratili, ktorí podstúpili premenu, ktorí klesli buďto na úroveň neživej hmoty, ktorá je čistou nehybnosťou, alebo na úroveň slepej sily, ktorá je čistým pohybom. V tom spočíva posledné tajomstvo vojny, tajomstvo zjavené Iliadou v jej prirovnaniach, ktoré bojovníkov pripodobňujú buďto k ohňu, potope, vetru, šelmám alebo k bohvie akej slepej sile či pohrome, alebo k vyplašenej zveri, stromom, vode či piesku, k čomukoľvek, čo je v prírode dovedené k pohybu pôsobením vonkajších síl. Gréci a Trójania z jedného dňa na druhý, niekedy dokonca z hodiny na hodinu zažívajú stále znovu a znovu jednu či druhú z týchto premien:

 

Ako keď lev, s vycerenými zubami, vbieha medzi dobytok

pasúci sa v tisícoch na šírych lúkach (…)

A ich telá sa napínajú nápormi strachu; práve tak sa Achájci

rozpŕchli v strachu pred Hektorom a Diom, veľkým bohom.

 

Ako keď ničivý oheň vzbĺkne uprostred lesa

a vietor roznáša jeho iskry doďaleka,

a stromy, korene i koruny blčia plameňom;

tak Atreov syn Agamemnon vnikal do radov

Trójanov na úteku (...)

 

Umenie vojny je jednoducho umením spôsobovania takýchto premien a jeho nástroje, metódy a dokonca i následky, ktoré spôsobuje nepriateľovi, sú len prostriedkami smerujúcim k svojmu cieľu a tým skutočným cieľom je duša bojovníka. Tieto premeny sú pritom vždy tajomstvami; ich pôvodcami sú bohovia, vzrušujúci ľudskú imagináciu. No nech ju spôsobuje čokoľvek, je táto znehybňujúca schopnosť sily, vždy dvojitá, vlastná jej povahe; a duša, ktorá sa ocitla v pôsobnosti sily, jej unikne jedine pôsobením zázraku. Takéto zázraky sú vzácne a trvajú len krátko.

Túžba dobyvateľa, ktorý nepozná úctu k žiadnej bytosti alebo veci, ktorá je mu vydaná na milosť, alebo sa takou javí, zúfalstvo vojaka, ktoré ho vedie k ničeniu, dehonestácia otrokov alebo porazených, masové zabíjanie – to všetko spolu v Iliade vykresľuje obraz jednotnej hrôzy, ktorej hlavnou a jedinou postavou je sila. To všetko by vyústilo do definitívnej ponurosti, nebyť tých niekoľkých svetlých momentov, roztrúsených tu a tam v priebehu básne, tých krátkych, nebeských zábleskov, v ktorých sa človek zjednocuje so svojou dušou. Prebúdzajúca sa duša, žijúca len na okamih a vzápätí miznúca v ríši sily, sa prebúdza čistá a celá; nemá v sebe nijaké rozpory, nič komplikované či nečisté; niet v nej miesta pre nič okrem odvahy a lásky. Niekedy človek nachádza svoju dušu pri smerovaní do svojho vnútra: stretáva ju, tak ako Hektor pred hradbami Tróje, keď musí sám čeliť svojmu osudu, bez pomoci bohov či ľudí. Inokedy je to v okamihu lásky, keď ľudia objavia svoju dušu – a len sotva jestvuje forma čistej lásky, s ktorou by sme sa v Iliade nestretli. Pohostinnosť pretrváva, dokonca naprieč generáciami, a odoláva tak slepote boja.

 

Lebo pre teba som milovaný hosť na hrudi Argosu (…)

Nemierme teda na seba hrotmi zbraní, a to ani v bitke.

 

Láska syna k svojim rodičom, láska otca k synovi, matky k synovi je sústavne opisovaná, a vo svojej úsečnosti je tento opis pôsobivý:

 

Thetis odvetila, roniac slzy:

„Ako vravíš, na krátky čas si veru prišlo na svet, dieťa moje…“

 

Takisto aj bratská láska:

 

Moji traja bratia, ktorých moja matka priviedla na svet pre mňa,

tak drahí…

 

Manželská láska, odsúdená na zármutok, je neuveriteľne čistá. Pri predstave otroctva, ktoré čaká na milovanú manželku, ponechá manžel bez povšimnutia aj urážku, ktorá by inak poznačila ich vzťah. Čo môže byť prostejšie než slová vyrieknuté manželkou svojmu mužovi pred smrťou:

 

(…) lepšie pre mňa bude,

ak ťa stratím, zomrieť tiež. Nebude pre mňa viac

nijakej útechy, keď sa naplní tvoj osud,

jedine žiaľ a slzy (…)

 

Nemenej dojímavé sú aj slová adresované mŕtvemu manželovi:

 

Milovaný muž, odišiel si mladý, a zanechal si

vdovu samotnú. Naše dieťa je ešte malé,

dieťa, v ktorom sa skrížili naše osudy.

Myslím, že nikdy nevyrastie (…)

Neumrel si v posteli, držiac ma za ruku

a hovoriac múdre slová, ktoré by

vo dne v noci, v mojom zármutku, naveky vo mne žili.

 

Najkrajšie priateľstvo zo všetkých, priateľstvo medzi druhmi v zbrani, je záverečnou témou eposu:

 

(…) no Achilles

plakal, spomínal na milovaného priateľa; spánok zosadal na všetkých,

no on nespal, a prehadzoval sa zboka nabok.

 

No najväčším triumfom lásky, triumfom milosti vo vojne, je priateľstvo, ktoré sa zrodí v srdciach smrteľných nepriateľov. Pred ním už zavraždený syn alebo priateľ nevolajú po pomste. Pred ním – čo je ešte zázračnejšie – rozdiel medzi dobrodincom a prosiacim, medzi víťazom a porazeným mizne:

 

A keď utíšili hlad a smäd,

trójsky Priam zahľadel sa s obdivom na Achilla.

Vysoký bol a krásny, muž s tvárou boha;

a Achilles zas obdivoval Priama,

hľadel na jeho tvár a načúval jeho slovám.

A keď sa už dosýta nadívali jeden na druhého…

 

Takéto okamihy milosti sú v Iliade vzácne, no umožňujú nám jasne si uvedomiť, čo násilie v človeku zabíja a bude zabíjať.

 

No takéto hromadenie opisov násilia by sotva malo nejaký efekt, nebyť pojmu nevyliečiteľnej trpkosti, ktorá sa z básne neprestajne ozýva, hoci často prehovára cez jediné slovo, len cez rytmus verša alebo veršový presah. Vďaka tomuto je Iliada úplne jedinečná, v tejto trpkosti, ktorá pramení v nehe a ktorá sa rozprestiera bez rozdielu nad celým ľudstvom ako slnečné svetlo. Atmosféra sa ani na okamih nezbaví tejto trpkosti, ktorá však nikdy neskĺzne do lamentovania. Spravodlivosť a láska, ktoré si len sotva nájdu nejaké miesto v tejto štúdii nespravodlivých a extrémnych prejavoch násilia, predsa len presvetľujú celé dielo, hoci sa nikde neobjavujú výslovne, ale len ako prízvuk. Nič vzácne nie je zavrhnuté, či už speje k smrti, alebo nie; nešťastie každého je ukázané bez klamu či pohŕdania; nijaký človek nie je postavený nad alebo pod podmienky vlastné každému z ľudí; všetko, čo je zničené, je predmetom ľútosti. Víťazi i porazení sú nám sprostredkovaní rovnako; tí aj tí pôsobia ako súčasníci básnika i poslucháča. Ak je medzi nimi predsa len nejaký rozdiel, tak v tom, že nešťastie nepriateľa je možno pociťované výraznejšie.

 

A tak tam padol, zaspal spánkom bronzu,

nešťastník, ďaleko od svojej ženy, brániaci svoj ľud.

 

A ako k nám prehovára ozvena osudu človeka, ktorého Achilles predal na Lemnos!

 

Jedenásť dní sa tešilo jeho srdce medzi milovanými

po návrate z Lemnosu; na dvanásty deň ho boh opäť

odovzdal do rúk Achilla,

do rúk toho, ktorý ho musí poslať do Hádu.

 

A osud Euforba, ktorý prežil len jediný deň vojny.

 

Krv zaliala jeho vlasy, vlasy tak milé Gráciám (…)

 

A keď je oplakávaný Hektor:

 

ochranca počestných žien a detí (…)

 

V týchto niekoľkých slovách sa objavuje počestnosť, zneuctená silou, a detstvo, predložené zbraniam. Studňa pri Trójskej bráne sa stane predmetom dojatia a nostalgie, keď sa Hektor snaží uniknúť svojmu osudu:

 

Neďaleko stáli veľké kamenné nádrže,

umne zbudované, v ktorých právali

hodvábne rúcha trójske ženy a dcéry

za dávnych dní plných pokoja pred príchodom Grékov.

Okolo nich prebehli teraz títo dvaja, prenasledovaný a prenasledovateľ.

 

Celá Iliada sa odohráva v tieni najväčšej pohromy, akú ľudstvo môže zakúsiť – zničenia obce. Táto pohroma by srdcia nedrásala viac, ani keby sa bol básnik narodil v Tróji. No rovnako drásavo je opisované umieranie Achájcov, ďaleko od svojej vlasti.

Ten druhý život, život žijúcich, sa zdá byť pokojný a plný, no zmienky o svete mieru sú mimoriadne bolestivé:

 

Na úsvite nového dňa

lietajú šípy z oboch strán a mŕtvi padajú k zemi.

A v čase, keď drevorubač schádza domov

z lesných strání, unavený z práce,

zo stínania mohutných stromov a hladný,

keď sa teší na krátky oddych a sýte jedlo,

v ten istý čas udatní Trójania prenikajú do radov Grékov.

 

Všetko, čo nie je vojnou, všetko to, čo vojna ničí či ohrozuje, zobrazuje Iliada poeticky; no súčasť vojny nikdy. Nijaké mlčanie nezastrie krok zo života do ríše smrti:

 

Potom sa zjavili jeho zuby; z oboch strán

zaplavila mu krv oči; krv valiaca sa

z jeho roztvorených úst a z nosa;

a smrť ho zahalila v čiernom opare.

 

Mrazivá krutosť vojny je úplne nezakrytá; ani víťazi, ani porazení nie sú oslavovaní, zatracovaní či nenávidení. Takmer neustále sa osud a bohovia usilujú o zvrat vo vojne. V rámci hraníc vytýčených osudom bohovia rozhodujú o víťazstvách a porážkach. Sú to stále oni, kto vyvoláva tie prejavy šialenstva, tie ukrutnosti, ktoré naveky bránia mieru; ich skutočným zamestnaním je vojna; ich jedinými motívmi sú rozmary a krutosť. A čo sa týka bojovníkov, víťazov i porazených, ich prirovnanie k šelmám či veciam nevyvoláva obdiv či zatratenie, ale jedine ľútosť nad tým, že ľudské bytosti sú schopné takej premeny.

 

Možno jestvujú aj iné vyjadrenia mimoriadneho citu pre spravodlivosť, aký na nás dýcha z Iliady, ktoré nepoznáme; určite však nebol napodobnený. Čitateľ si vôbec neuvedomí, že básnik bol Grékom a nie Trójanom. Tón básne poskytuje priame stopy k pôvodu svojich najstarších častí; história nám zrejme nikdy nebude schopná povedať viac. Ak budeme spoločne s Thukydidom veriť, že osemdesiat rokov po páde Tróje to boli zase Achájci, kto sa ocitol v podmanení, možno sa pýtať, či tieto piesne, so svojimi zriedkavými zmienkami o železe, nie sú piesňami podrobeného národa, z ktorého niekoľko ľudí uniklo do exilu. Donútení žiť a umrieť „ďaleko od vlasti“, tak ako Gréci umierajúci pri Tróji, prichádzajúci o svoje mestá tak ako Trójania, mohli uvidieť svoj obraz rovnako v dobyvateľoch, akými boli ich otcovia, i v osude dobývaných, ktorý sa stal ich osudom. Mohli ešte uvidieť Trójsku vojnu z neveľkého časového odstupu v pravom svetle, nesfarbenom pýchou či hanbou. Mohli sa na ňu dívať ako dobyvatelia i podmanení súčasne a vnímať tak to, čo nikdy nemohli uvidieť ani dobyvatelia, ani podmanení, pretože obaja boli zaslepení. Pochopiteľne, ide len o predstavu; tak vzdialenú dobu možno vidieť len vo svetle predstáv.

 

V každom prípade je táto báseň zázrakom. Jej trpkosť je jedinou prípustnou trpkosťou, pretože vyplýva z podriadenia ľudského ducha sile, čiže, podľa predchádzajúcej analýzy, hmote. Toto podriadenie je spoločným osudom, hoci ho každý duch znáša odlišne, s ohľadom na mieru vlastnej cnosti. Nik v Iliade nie je tohto podriadenia ušetrený, tak ako ho nie je nik ušetrený v živote. Nik z tých, čo mu podľahnú, nie je odsudzovaný. Každý, kto sa vo vlastnom vnútri alebo vo vzťahoch k iným vyhne panstvu sily, je predmetom lásky, no zmiešanej so smútkom, pretože nad ním neustále visí Damoklov meč záhuby.

Taký je duch jediného skutočného eposu Západu. Odyssea pôsobí len ako dobrá imitácia, sčasti Iliady a sčasti orientálnej poézie; Eneida je imitácia, síce brilantná, no pokazená chladom, bombastickosťou a zlým vkusom. Chansons de geste, ktorým chýba zmysel pre rovnosť, nemôžu dosiahnuť veľkosť: v Piesni o Rolandovi nie je smrť nepriateľov ani autorom, ani čitateľmi vnímaná rovnako ako smrť Rolanda.

Antická tragédia, alebo v každom prípade tragédia Aischyla a Sofokla, predstavuje skutočné pokračovanie eposov. Pojem spravodlivosti ju presvetľuje, no nikdy do nej priamo nezasahuje; sila sa tu prejavuje vo svojom chlade a svojej tvrdosti, sprevádzaná vždy následkami, ktorých osudovosti nemôžu uniknúť ani tí, ktorí ju používajú, ani tí, proti ktorým je namierená; hanba podmaneného ducha tu nie je ani zakrývaná, ani zahalená do rúcha povrchnej ľútosti, a nie je ani vystavená pohŕdaniu; a na obdiv je nám tu vystavených hneď niekoľko duchov poznačených nešťastím. Evanjeliá sú poslednými zázračnými vyjadreniami gréckeho génia, ako je Iliada prvým: grécky duch sa tu neprejavuje len vo výzve ľudstvu, aby nad každým dobrom hľadalo „kráľovstvo a spravodlivosť Nebeského Otca“, ale aj v nezakrytom zobrazení ľudského utrpenia, ktoré vidíme v bytosti súčasne božskej a ľudskej. Umučenie nám ukazuje, že božský duch, vtelený, je poznačený nešťastím, trasie sa pred utrpením a smrťou, a v hĺbke svojej agónie zažíva oddelenie od človeka i Boha. Evanjeliá dávajú zmyslu ľudského utrpenia tón tej prostoty, ktorý je vlastný gréckemu duchu a ktorý dáva gréckej tragédii a Iliade ich hodnotu. Niektoré vety vzdialene evokujú epos, a je to ten trójsky mladík, ktorý je odvádzaný do Hádu napriek tomu, že ísť nechce, kto nám príde na um pri Kristových slovách Petrovi: „Iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ Tento aspekt nemožno oddeliť od myšlienky, ktorá inšpirovala Evanjeliá, pretože uvedomenie si ľudskej úbohosti je podmienkou spravodlivosti a lásky. Ten, kto si neuvedomuje, v akej miere je každý ľudský duch podriadený vrtkavosti šťastia a nevyhnutnosti, nemôže považovať za blízkych a nemôže milovať tak ako seba všetkých tých, ktorých náhoda od neho oddelila priepasťou. Rôznorodosť tlakov doliehajúcich na človeka vyvoláva ilúziu existencie niekoľkých typov bytostí, ktoré sa navzájom nemôžu dohovoriť. Jedine ten, kto obsiahol ríšu sily a kto vie, ako ju neuznávať, je schopný lásky a spravodlivosti.

 

Vzťah medzi osudom a ľudskou dušou, miera, v akej je každý strojcom svojho osudu, otázka, ktoré časti duše sú pretvárané neľútostnou nevyhnutnosťou, ktorá núti dušu prispôsobovať sa meniacim podobám nestáleho osudu, a ktoré časti duše naopak zostávajú nezmenené, či už vďaka cnosti alebo milosti – takéto pýtanie sa je mimoriadne náchylné na neúprimnosť, vyplývajúcu z pýchy, hanby, nenávisti, pohŕdania, ľahostajnosti, z túžby zabudnúť alebo nevnímať. Navyše máločo je také vzácne ako spravodlivo vykreslené nešťastie; nešťastím postihnutú osobu zvykneme buďto brať ako bytosť, ktorej prirodzeným osudom je nešťastie, alebo vôbec neberieme do úvahy následky nešťastia na dušu, teda predpokladáme, že duša môže trpieť a zostať pritom týmto utrpením nepoznačená, čím sa nám v popise nešťastia nijako nepodarí zachytiť dušu. Gréci boli obdarení duchovnou silou, ktorá im umožňovala vyhnúť sa sebaklamu. Prinášalo to vzácne plody; objavili, ako vo všetkom svojom konaní dosiahnuť najväčšiu jasnosť, čistotu a jednoduchosť. No duch, ktorý sa z Iliady preniesol do Evanjelií vďaka autorom tragédií, nikdy nepresiahol hranice gréckej civilizácie; zničením Grécka nezostalo z tohto ducha nič než slabé záblesky.

Rimania i Židia sa považovali za výnimky z úbohosti, vlastnej ľudskému osudu. Rimania vnímali svoju ríšu ako osudom vyvolenú milenku sveta; Židov povýšil ich Boh a oni zostávali vyvoleným národom, pokiaľ Ho poslúchali. Cudzinci, nepriatelia, podrobené národy, poddaní a otroci boli predmetom pohŕdania Rimanov; a Rimania nemali nijaké eposy a nijaké tragédie. V Ríme mali namiesto tragédie gladiátorské zápasy. Pre Židov bolo nešťastie neklamným znamením hriechu a preto bolo i predmetom oprávneného pohŕdania; porazený nepriateľ bol v ich očiach zatratený samotným Bohom a určený k odčineniu všetkých druhov hriechu – takýto náhľad robí krutosť prípustnou a preto i nevyhnutnou. Žiaden z textov Starého Zákona neponúka tón porovnateľný s tónom gréckych eposov, s výnimkou niektorých pasáží Knihy Jób. Počas dvadsiatich storočí kresťanstva boli Rimania a Židia obdivovaní, čítaní, napodobňovaní, a to slovami i skutkami; ich majstrovské diela ponúkali vhodný citát vždy, keď chcel niekto ospravedlniť nejaký svoj hriech.

Navyše, duch Evanjelií nebol odovzdávaný z jednej generácie kresťanov na druhú v čistom stave. Podstúpiť utrpenie a smrť s radosťou bolo od samého počiatku u kresťanských mučeníkov považované za znak milosti – akoby milosť mohla spôsobiť u ľudskej bytosti viac než u Krista. Tí, ktorí veria, že sám Boh, keď sa stal človekom, nedokázal čeliť krutosti osudu bez dlhých múk neistoty, by mali chápať, že jediní ľudia, ktorí sú schopní vyvolať dojem dosiahnutia vyššej úrovne, ktorí sa zdajú byť nadradení obyčajnej ľudskej biede, sú ľuďmi, ktorí sa uchýlili k ilúzii, exaltovanosti a fanatizmu, aby pred sebou skryli skutočnú krutosť osudu. Človek bez brnenia lži nedokáže čeliť sile bez toho, aby ňou nebola zasiahnutá samotná duša. Milosť môže zabrániť tomu, aby ho tento kontakt mravne nerozložil, no nemôže ho ušetriť rany. Kresťanská tradícia na to príliš zabúda a len výnimočne dokáže odhaliť tú prostotu, ktorá robí takou dojímavou každú vetu z príbehu Ukrižovania. Na druhej strane tradícia násilného obracania na vieru zakrýva účinky sily na duše tých, ktorí ju využívajú.

Napriek krátkemu vzplanutiu v renesancii prostredníctvom znovuobjavenia gréckej literatúry nedošlo počas dvadsiatich storočí k znovuoživeniu gréckeho génia. Niečo z neho možno zazrieť u Villona, Shakespeara, Cervantesa, Moliéra a – len v jedinom prípade – u Racina. Princípy ľudského utrpenia sú ukázané v L´Ecole des femmes a vo Faidre, a to v kontexte lásky – zvláštna to doba, ktorá zaujme pohľad opačný k pohľadu doby eposov a vníma utrpenie prítomné len v láske, zatiaľ čo zotrvá vo velebení dôsledkov sily vo vojne a politike. K vyššie uvedeným menám by bolo možné pridať už len niekoľko ďalších. No žiadne z diel európskych národov sa nevyrovná prvej známej básni, ktorá sa na ich území objavila. Možno znovuobjavia genialitu eposu vtedy, keď si uvedomia, že osudu sa nedá uniknúť, že sila nie je hodná obdivu, že nepriateľ si nezaslúži nenávisť a nešťastní pohŕdanie. Kedy sa tak stane je však už iná otázka.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: