Simone Weilová: Krása bez snívania

Simone Weilová si odopierala snívanie a dávala prednosť skutočnosti. Zákaz snívania – to znie väčšine ľudí kruto, až neľudsky. V láske alebo v umení sa nám zdá byť snívanie prvým zákonom: vlastne snívame denne a nepretržite celý svoj život, s myšlienkami unikajúcimi za neskutočnými predmetmi. Proti kultu snívania postavila Weilová kult skutočnosti. Umenie pre ňu celkom legitímne obsahovalo krásu: táto krása však bola súčasťou sveta, súčasťou skutočnosti. Umenie malo zachytávať rysy skutočnosti, pravdu o svete, ale nie otrockým realizmom. Vieme, že Weilová obdivovala napríklad gregoriánsky chorál, ktorého krása a čistota podľa nej vypovedajú o povahe sveta. Weilová verila skutočnosti viac než mnohí iní – namiesto sily predstavivosti vyznávala silu pozornosti. Krása pre ňu spočívala vo svete, v stvorení, v neprítomnosti Boha či v Kristovom živote i utrpení. Aj prácu chápala ako prinavracajúcu k skutočnosti, k bezprostrednej prítomnosti a teda pre ňu bola dôležitým zdrojom krásy života. Takáto krása sa nám môže zdať byť drsná. No práve delenie na „jemnú“ či „drsnú“ krásu, krásu „príjemnú“ či „nepríjemnú“ svedčí o tom, že sa na pojem skutočnosti, sveta a krásy pozeráme „zdola“. Pri pohľade na svet ako na celok vnímame jednotu, krásu a harmóniu, a až tie môžeme dodatočne členiť na jednotlivé fakty, veci či stavy. Weilová o tom hovorí v jednoduchom obraze: ak našu ruku srdečne stíska dobrý priateľ, čo na tom môže záležať, ak tento stisk bolí? Týmto priateľom rozumela život, svet, Boha. Svet vnímala v jednote a táto jednota pre ňu bola krásou – nie je náhoda, že obdivovala Platóna a pytagorejcov – odporúčala, aby si duša vzala za svoje telo celý vesmír, ale ešte krajší motív jednoty môžeme vidieť v jej pohľade na neprítomnosť Boha vo svete. Bola vzdialená akémukoľvek panteizmu, svet bol podľa nej odlišný od Boha, a to už od aktu stvorenia: Boh odstúpil od sveta v akomsi asketickom skutku všemocnej bytosti, svet odovzdal človeku a prírodným zákonom (Nevyhnutnosti a Gravitácii, ako o tom hovorí Weilová), no vo svojom odchode zo sveta je prítomný, Jeho neprítomnosť nie je pasívna, ale naopak, je aktívnym skutkom odstúpenia. Paradoxne povedané: Boh je prítomný vo svojej neprítomnosti, ktorá dokazuje Jeho odstúpenie. V zrieknutí sa snívania je nepochybne i asketický prvok – sen je útecha, nádej, únik, ale vo Weilovej jazyku to znamená: ilúzia, únik, zbabelosť. A súčasne: odstúpenie od pravdy, zahmlenie pozornosti. Skutočnosť je preto pre ňu nielen správnejšia, ale i cennejšia než sen. „Pred imaginárnym rajom máme dať prednosť skutočnému peklu,“ hovorí Weilová, a v jej prípade za tým nie je snaha o paradox či zveličenie, pretože si veľmi dobre uvedomovala povahu Neba i Pekla. Sebe dokonca zakazovala aj snívanie o priateľstve či láske.

V snívaní môžeme vytušiť aj vlastnenie a vzťahovanie k sebe samému: naše najprirodzenejšie sny  a predstavy bývajú nezakryte egoistické. Na druhej strane hovorí Weilová o kráse toto: krása je to, po čom túžime bez túžby zjesť to. Netúžime sa toho zmocniť: chceme len, aby to jestvovalo. Krása je teda podľa nej niečím čistým, čo náleží svetu, nie nám, čo je zbavené vlastnenia, moci i egoizmu. Mohlo by sa zdať, že takýto pojem krásy evokuje bytie, ktoré je voči nám nezávislé až ľahostajné, ktoré s nami nemá nič spoločné v chladnej dokonalosti ideálu. No znamená to, že vnímaním krásy má aj človek účasť na dokonalosti, pravde a skutočnosti sveta. Že práve krása nás k nim oslobodzuje. Weilová patrí medzi posledných filozofov, ktorí veria v existenciu a poznateľnosť pravdy, dobra a krásy.

Zákaz snívania teda nemusí mať nič spoločné s nepriateľstvom voči umeniu či kráse. Weilová mala rada hudbu (Bacha či gregoriánsky chorál), architektúru i výtvarné umenie (absolvovala cestu po Taliansku s návštevami najvýznamnejších pamiatok), vysoko si cenila Homéra, ale čítala i Prousta či Dostojevského. Významnú rolu v jej živote zohrala báseň Georga Herberta Láska či zážitok z chrámovej hudby v Solesmes v roku 1938. Sama napísala len niekoľko básní a nedokončenú divadelnú hru Zachránené Benátky, o ktorej píše s uznaním Gustaw Herling – Grudziński (česky Zachráněné Benátky v zbierke esejí Hodina stínů). Napokon, s výnimkou obrazov (ktoré sa ale vyvinuli z fresiek) pociťujeme pri stretnutí s krásou v umení práve tento pocit zadosťučinenia bez potreby vlastnenia – ani nás nenapadne vlastniť hudbu či knihu výlučným vlastníctvom, „zjesť ich“ na úkor iných ľudí.

Prišli sme až k základnému filozofickému problému – vzťahu vôle a sveta, teda i vzťahu, v akom sa nachádzajú krása, dobro, Boh a svet. Svet nazýva Weilová Nutnosťou. V tradičných prístupoch sa hovorí o oslobodení človeka, ktorý prekonáva túto nevyhnutnosť, oslobodením sa v tvorbe, fantázii, úniku, pričom týmto oslobodením potvrdzuje človek svoju vôľu a skutočnosť, že je niečím. Weilová pristupuje k tomuto problému presne naopak. Človek je pre ňu ničím. Hovorí o skutočnosti, nie fantázii a úniku, namiesto o vôli hovorí o pozornosti. Marxizmus chápe kultúru ako nadstavbu práce, ako oslobodenie sa spod nevyhnutnosti prírody. Skutočnosť a krása tu vystupujú vo svojej opozícii,  ako dve opozitá v nepodmienenom vzťahu. Marx či neomarxista Fromm hovoria o skracovaní pracovnej doby, o oslobodzovaní sa spod nutnosti práce k slobode a kultúre, ktoré spočívajú „mimo“ či „nad“ úrovňou sveta. Weilová naopak chápe vzťah nutnosti a krásy ako podmienený; sloboda je pre ňu nie mimo, ale v práci, v nutnosti, vo svete – ako postoj, ako svetlo. „Svetlo z večnosti dáva nie zmysel života alebo práce, ale pocit úplnosti, ktorý robí akékoľvek hľadanie takéhoto zmyslu zbytočným.“ A dodáva, čo je vlastne vhodným komentárom k Marxovmu chápaniu práce, že „inak sú jedinými motívmi práce strach alebo zisk“ – teda závislosť, pohltenosť, strata pozornosti, puto. Práve preto sa marxizmus v praxi vždy znova a znova vracia k podmienenosti,  zisku alebo strachu (odporu). Keď Weilová alebo Wittgenstein odporúčajú manuálnu prácu, podľa marxizmu by nás vlastne posielali do odcudzenosti – je to však naopak. Ide však o individuálnu, duchovnú premenu, nie o kolektívnu a sociálnu revolúciu. Svet teda pre Weilovú nie je nijakým dokonalým svetom, ani sídlom Boha, nemôžeme ho však opustiť – ani na krok sa vzdialiť od zemského povrchu – a jediné, na čom záleží, je teda náš postoj. Weilová radí prijať nevyhnutnosť, a prijať ju s oným svetlom z večnosti, ktoré je poéziou sveta. Vzorom je Boh Stvoriteľ, ktorý odstúpil od sveta v askéze tvorcu, a Kristus, ako askéza trpiaceho. Krása sveta súvisí aj s Duchom – Boh už vo svete nepôsobí ako Stvoriteľ, pretože stvorenie prenechal Nevyhnutnosti a slobodnej vôli, ale ako Duch.

Umenie je pre Weilovú svetlom, no možno ho vnímať len cez svet, ktorý je mu cudzí. Podobne ako vnímame Boha vo svete cez Jeho neprítomnosť. (Je zaujímavé, že postoje Weilovej pred a po obrátení sa ku kresťanstvu sú komplementárne: predtým považovala otázku Boha za irelevantnú, pretože ju zo zeme nedokážeme posúdiť a nemali by sme falšovať Boha – preto by bolo lepšie nechávať tento problém otvorený.) Základná skutočnosť, ktorú chápe Weilová v tradícii Platóna, síce spočíva mimo tohto sveta, ale práve tak ako Boh, ako svetlo z večnosti, ako dobro, ju možno vnímať len zo skutočnosti tohto sveta a to v dvoch prejavoch: ako „túžbu po absolútnom dobre v hĺbke ľudského srdca, túžbu, ktorá bude vždy jestvovať a ktorú neutíši nič z tohto sveta,“ a ako „neprekonateľné protirečenia, v ktorých sa nutne ocitne ľudský rozum vždy, keď sa pohybuje výlučne v tomto svete.“ A tak táto základná skutočnosť môže zostúpiť do nášho sveta jedine prostredníctvom človeka, ktorý je mostom, človeka s pozornosťou otvorenou tejto druhej skutočnosti, a teda i človeka – tvorcu.

Unikať pred skutočnosťou – hoci je ňou nevyhnutnosť, práca či utrpenie, znamená unikať aj pred svetlom a milosťou, pred krásou a umením. Lebo: „Je nevyhnutné dotknúť sa nemožnosti, aby sme vystúpili zo snového sveta.“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: