Simone Weilová: Láska k Bohu a nešťastie1)

Vo sfére utrpenia je nešťastie niečím odťažitým, špecifickým a neredukovateľným. Ide o niečo odlišné od prostého utrpenia. Zmocňuje sa duše a celú ju premení svojím znamením, znamením otroctva. Otroctvo, ako ho poznáme zo starovekého Ríma, je len vyhrotenou formou nešťastia. Ľudia staroveku, ktorí tento problém veľmi dobre poznali, hovorievali: „Upadnutím do otroctva stráca človek polovicu svojej duše.“

Nešťastie je neoddeliteľné od fyzického utrpenia a predsa je od neho odlišné. V prípade utrpenia je všetko, čo nie je spojené s fyzickou bolesťou alebo niečím analogickým, len niečím umelým, imaginárnym a možno to odstrániť adekvátnou zmenou v myslení. Dokonca aj v prípade odlúčenia alebo smrti milovanej osoby je tá neodstrániteľná časť zármutku veľmi príbuzná fyzickej bolesti, a prejavuje sa v podobe ťažkostí s dýchaním, zástavami srdca, neukojiteľnými potrebami ako je hlad, alebo takmer fyzickou stratou rovnováhy zapríčinenou prudkým uvoľnením energie, ktorá bola doposiaľ viazaná na istý vzťah a ktorá sa zrazu ocitla bez usmernenia. Zármutok, ktorý sa neviaže na takéto neredukovateľné jadro je len romantizmom alebo literatúrou. Poníženie je takisto násilím páchaným na celku fyzickej bytosti, ktorá túži vybuchnúť rozhorčením, no je zadržiavaná strachom alebo vlastnou nemohúcnosťou vo vnútri.

Na druhej strane je čisto fyzická bolesť niečím nepodstatným, čo na duši nezanecháva nijaké stopy. Príkladom môže byť bolesť zubov. Hodina či dve silnej bolesti zubov sa stáva ničím, keď raz pominie.

Ide o niečo iné, keď sa jedná o dlhodobé alebo opakované fyzické utrpenie a v takom prípade už nejde o samotnú bolesť, ale veľmi často o nešťastie.

Nešťastie je vykorenením života, viac-menej trvajúcou smrťou, neodbytne prítomným v duši prostredníctvom fyzickej bolesti alebo jej priamou hrozbou. Ak bolesť nie je vôbec prítomná, nešťastie sa duše nedotýka, pretože naše myslenie sa môže obrátiť k akémukoľvek objektu. Myšlienky unikajú pred nešťastím práve tak okamžite a spontánne, ako unikajú zvieratá pred smrťou. Jedine fyzické utrpenie dokáže pripútať a uväzniť naše myšlienky, pričom za fyzické utrpenie pokladáme aj isté pocity, ktoré sú ťažko opísateľné, no sú telesné a telesným pocitom ekvivalentné. Strach z bolesti je vhodným príkladom.

Keď myseľ pod vplyvom fyzickej bolesti, akokoľvek slabej, rozpozná prítomnosť nešťastia, človek dospieva do stavu mysle, ktorý je rovnako prenikavý ako stav mysle človeka odsúdeného na smrť a donúteného celé hodiny hľadieť na gilotínu, ktorá mu onedlho odsekne hlavu. Ľudia takto môžu žiť dvadsať i päťdesiat rokov a my ich môžeme denne míňať bez toho, aby sme to spozorovali. Aký človek je schopný rozpoznať takéto duše bez toho, aby sa jeho očami pozeral sám Kristus? Inak si pri takýchto ľuďoch všímame len ich čudné správanie a posudzujeme ho.

O skutočné nešťastie sa nejedná, pokiaľ udalosť, ktorá sa zmocňuje nášho života a vyvracia ho z koreňov, nezasahuje život, priamo alebo nepriamo, vo všetkých jeho aspektoch, spoločenskom, psychologickom i fyzickom. Spoločenský aspekt je kľúčový. Pri skutočnom nešťastí je vždy prítomný spoločenský postih alebo strach z neho.

Podobne ako v prípade teploty a presného bodu varu, jestvuje kontinuita a presný bod prechodu aj v prípade nešťastia a utrpení, ktoré, hoci by boli nesmierne bolestivé, hlboké a dlhotrvajúce, nie sú ešte nešťastím v pravom zmysle slova. Jestvuje hranica; na jednej jej strane máme nešťastie, nie však na strane druhej. Táto hranica nie je prísne objektívna a pri jej polohe treba brať do úvahy všetky typy osobných faktorov. Rovnaká udalosť môže vohnať jedného človeka do nešťastia, kým iného nie.

Veľkou záhadou ľudského života nie je utrpenie, ale nešťastie. Neprekvapuje, že nevinní sú zabíjaní, mučení, vyháňaní zo svojich domovov, ožobračovaní alebo zotročovaní, väznení v celách alebo táboroch, pretože jestvujú zločinci, ktorí takéto skutky vykonajú. Neprekvapuje ani, že choroba spôsobuje dlhotrvajúce utrpenie, paralyzujúce život a premieňajúce ho na prízrak smrti, pretože príroda je závislá na hre slepých síl mechanickej nevyhnutnosti. No prekvapuje, že Boh by mal dať nešťastiu moc ovládnuť samotné duše nevinných a zmocniť sa ich ako ich suverénny panovník. Človek poznačený nešťastím si v najlepšom prípade uchová polovicu svojej duše.

Čo sa týka tých, ktorí boli zrazení na zem údermi, zanechávajúcimi po sebe len ľudské bytosti zmietajúce sa v prachu ako prišliapnuté červy, tí nedokážu opísať, čo sa s nimi vlastne deje. Tí z ľudí, ktorí sa nikdy nestretli s nešťastím v jeho pravej podobe, hoci si vytrpeli svoje, nemajú ani poňatia o tom, čo nešťastie je. Nešťastie je niečím špecifickým a neopísateľným, podobne ako nie je možné opísať zvuky hluchonemým. A čo sa týka tých, ktorých nešťastie trvale poznačilo, tí nie sú schopní pomôcť komukoľvek, a sú takmer neschopní želať si niečo také. Preto je súcit s ľuďmi postihnutými nešťastím nemožný. A keď sa skutočne vyskytne, ide o zázrak ešte ohromujúcejší než je chodenie po vode, uzdravenie chorých či vzkriesenie z mŕtvych.

Nešťastie priviedlo Krista k prosbe, aby bol ušetrený, k hľadaniu útechy u ľudí a až k presvedčeniu, že ho Boh opustil. Nešťastie núti spravodlivého zlorečiť Bohu, spravodlivého, ktorý je dokonalým v hraniciach ľudského, o to viac, že Jób je možno menej historickou postavou než Kristus. „Smial sa nad nešťastím nevinného!“ To nie je rúhanie, ale smiech pravého zúfalstva. Kniha Jób je zázrakom pravdy a autenticity od začiatku do konca. Čo sa týka nešťastia, všetko, čo sa odchyľuje od tohto modelu, je viac-menej poznačené falošnosťou.

Nešťastie spôsobuje, že Boh sa zdá byť neprítomný, neprítomnejší než je mŕtvy človek, neprítomnejší než svetlo v temnote cely. Hrôza sa zmocňuje celej duše. Kým táto neprítomnosť trvá, niet čo milovať. Hrozné na tom je, že ak v tejto temnote, kde niet čo milovať, duša milovať prestane, Božia neprítomnosť sa stane definitívnou. Duša musí milovať naďalej aj v ničote, alebo musí prinajmenšom chcieť milovať, hoci len svojou nepatrnou časťou. Jedného dňa sa Boh tejto duši opäť zjaví a odhalí jej všetok pôvab sveta, tak ako v prípade Jóba. No ak duša prestane milovať, ocitne sa, a to už počas tohto života, v niečom veľmi podobnom peklu.

Preto tí, ktorí privádzajú ľudí do stavu nešťastia pred tým, než sú tí pripravení znášať ho, zabíjajú ich dušu. Na druhej strane v dobe, ako je tá naša, keď sa nešťastie vznáša všade okolo nás, je duševná pomoc efektívna len vtedy, keď je schopná pripraviť ich na nešťastie. A to nie je málo.

Nešťastie nás zatvrdzuje a zbavuje nás síl preto, lebo, podobne ako rozpálené železo, poznačuje hĺbku duše jazvou, zhnusením a dokonca sebanenávisťou a pocitom viny a pošpinenia, ako by to mal logicky robiť zločin, hoci to nerobí. Zlo spočíva v dušiach zločincov bez toho, aby ho pociťovali. Pociťujú ho nevinné obete. Deje sa to, že duševný stav prislúchajúci zločincom sa oddeľuje od zločinu a náleží k nešťastiu; a dokonca to vyzerá tak, že rastie úmerne s nevinnosťou obete.

Keď Jób narieka, že je nevinný takým zúfalým hlasom, je to preto, že tomu prestáva veriť; je to preto, lebo jeho duša sa začína prikláňať na stranu jeho priateľov. Volá si za svedka samotného Boha, pretože viac nepočuje svedectvo vlastnej mysle; to sa preň stáva už len abstraktnou, neživou spomienkou.

Ľudia majú tú istú živočíšnu povahu ako zvieratá. Ak je sliepka poranená, ostatné ju prenasledujú a útočia na ňu svojimi zobákmi. Tento jav je rovnako samozrejmý ako gravitácia. Naše zmysly prechovávajú ten istý odpor, znechutenie a nenávisť voči nešťastiu, aké prechováva náš rozum voči zločinu. Všetci, s výnimkou tých, v ktorých dušiach prebýva Kristus, opovrhujú ľuďmi v nešťastí, hoci si to nemusia uvedomovať.

Tento zákon platí aj pri vnímaní seba samých. V prípade človeka v nešťastí sa všetok odpor, znechutenie a nenávisť obracajú dovnútra. Prenikajú do hĺbky duše a odtiaľ vrhajú toto otrávené svetlo na celý svet. Nadprirodzená láska, ak pretrvala, dokáže zabrániť tomuto druhému následku, nie však prvému. Prvý následok totiž patrí k samotnej povahe nešťastia; bez neho sa nejedná o nešťastie.

Kristus… bol pre nás prekliaty. Nielen Kristovo telo, zavesené na kríž, bolo prekliate; ale aj celá jeho duša. Rovnako sa každá nevinná bytosť vo svojom nešťastí cíti byť prekliata. Platí to dokonca aj o tých, ktorí sa ocitli v nešťastí a životnými okolnosťami sa z neho vyslobodili, ak sa nešťastie do nich zahryzlo dostatočne hlboko.

Ďalším následkom nešťastia je, že z duše, krok za krokom, robí svojho komplica, tým, že do nej vypúšťa paralyzujúci jed. V každom, kto zakúsil nešťastie po dlhší čas, sa vytvára podiel na vlastnom nešťastí. Táto spoluúčasť marí všetko úsilie, ktoré vynakladá na zlepšenie svojho osudu; dospieva to až k vzdaniu sa hľadania spásy, niekedy dokonca až k zamietaniu želania záchrany. Takto človek uviazne v nešťastí a ľudia si myslia, že je tak spokojný. Táto spoluúčasť v ňom môže dokonca vyvolať to, že sa bude vyhýbať prostriedkom záchrany. V takýchto prípadoch sa táto spoluúčasť maskuje výhovorkami, ktoré sú často smiešne. Dokonca ja človek, ktorý si svojim nešťastím už prešiel, môže mať v sebe stále niečo, čo ho donúti uviaznuť v ňom opäť, ak sa raz zahryzlo hlboko a naveky do hĺbky jeho duše. Je to, akoby sa v ňom nešťastie usídlilo ako parazit a teraz ho riadilo sledujúc svoje vlastné zámery. Niekedy tento impulz preváži aj všetky hnutia duše smerujúce k šťastiu. Ak bolo nešťastie ukončené z niekoho dobrého skutku, môže sa prejaviť ako nenávisť voči dobrodincovi; to je prípad istých očividne nevysvetliteľných prejavov hrubého nevďaku. Niekedy nie je zložité vymaniť človeka z jeho aktuálnej tiesne, no môže byť zložité vymaniť ho z jeho minulého nešťastia. Jedine Boh je toho schopný. A dokonca ani Božie milosrdenstvo nedokáže vždy zahojiť nevyliečiteľné rany na duši tu v tomto svete. Oslávené telo Kristovo nieslo stopy po klincoch a kopiji.

Človek sa môže zmieriť s nešťastím jedine v jeho nazeraní s odstupom.

Boh tvoril prostredníctvom lásky a s láskou. Boh nestvoril nič okrem lásky a so zámerom lásky. Stvoril lásku vo všetkých jej podobách. Stvoril bytosti schopné lásky zo všetkých možných vzdialeností. A pretože to nik iný nebol schopný učiniť, On sám podstúpil tú najväčšiu možnú vzdialenosť, vzdialenosť nekonečna. Touto najväčšou možnou vzdialenosťou medzi Bohom a Bohom, týmto najväčším možným oddelením, touto najväčšou zo všetkých agónií a najväčším zázrakom lásky je ukrižovanie. Nič nemôže byť Bohu vzdialenejšie než to, čo bolo prekliate.

Toto rozpoltenie, ktoré nadprirodzená láska spojila nadprirodzeným zjednotením, sa neustále ozýva naprieč celým svetom uprostred ticha, ako dva tóny, oddelené a predsa sa zlievajúce do jedného v čistom a dojemnom súzvuku. To je Slovo Božie. Celé stvorenie je touto vibráciou. Keď pozemská hudba vo svojej najväčšej čistote preniká srdcom, počujeme v nej práve toto. Ak sme sa naučili vnímať ticho, práve toto v nej dokážeme jasnejšie rozoznať.

Tí, ktorí vytrvali v láske, počujú tento tón z najväčšej hĺbky, do ktorej ich zatlačilo nešťastie. Od tohto momentu v nich niet najmenšej pochybnosti.

Ľudia uvrhnutí nešťastím do priepasti sa ocitajú na úpätí kríža, takmer v najväčšej možnej vzdialenosti od Boha. Nesmieme si myslieť, že hriech je väčšou vzdialenosťou. Hriech nie je vzdialenosťou, ale odvrátením zraku nesprávnym smerom.

Je pravdou, že jestvuje tajomný súvis medzi touto vzdialenosťou a prvotnou neposlušnosťou. Na počiatku, ako nám bolo povedané, ľudstvo odvrátilo svoj zrak od Boha a vydalo sa do najväčšej možnej vzdialenosti od Boha. Vtedy ešte mohlo kráčať. My sme pripútaní k zemi a môžme si len slobodne zvoliť, kam obrátime svoj zrak, vedení nevyhnutnosťou. Slepý mechanizmus, ľahostajný k úrovni duchovnej dokonalosti, bez ustania lomcuje ľuďmi a niektorých z nich vrhá k úpätiu kríža. Zostáva im len možnosť uprostred týchto otrasov neprestať hľadieť na Boha alebo od Neho odvrátiť zrak. Neznamená to, že nie je prítomná Božia prozreteľnosť. Božou prozreteľnosťou je Jeho úmysel, aby nevyhnutnosť bola slepým mechanizmom.

Ak by tento mechanizmus nebol slepým, nejestvovalo by nešťastie. Nešťastie odosobňuje väčšmi než akákoľvek neživá vec; zbavuje svoje obete osobnosti a premieňa ich na veci. Je slepé a hluché; a je to chlad tejto nezaujatosti – kovový chlad – čo zmrazí všetkých, do ktorých duší preniká jeho ostrie. Už nikdy nenájdu teplo. Už nikdy neuveria, že sú niekým.

Nešťastie by nemalo takú moc, keby v ňom nebol prítomný prvok náhody. Prenasledovaní pre svoju vieru, ktorí sú si toho vedomí, netrpia v nešťastí, hoci musia trpieť. Do stavu nešťastia upadnú len vtedy, ak sa utrpenie alebo strach z neho zmocnia ich duše natoľko, že zabúdajú na príčinu svojho prenasledovania. Mučeníci kráčajúci do arény a so spevom sa blížiaci k šelme nepodliehali nešťastiu. Kristus nešťastiu podliehal. On neumrel ako mučeník. Umrel ako obyčajný zločinec, so znamením zlodejov, no o čosi absurdnejšie. Pretože nešťastie je absurdné.

Jedine slepá nevyhnutnosť môže ľudí uvrhnúť do najväčšej vzdialenosti, až k samotnému krížu. Ľudské zločiny, ktoré sú príčinou väčšiny nešťastí, sú súčasťou slepej nevyhnutnosti, pretože zločinci si neuvedomujú, čo páchajú.

Jestvujú dve podoby priateľstva: stretnutie a odlúčenie. Sú navzájom neoddeliteľné. Obe v sebe majú istý diel dobra, a toto dobro priateľstva je jedinečné, pretože ak sú vo vzájomnej blízkosti dvaja ľudia, ktorí nie sú priateľmi, nedochádza k stretnutiu, a ak sú dvaja priatelia od seba ďaleko, nie sú oddelení. Obe podoby v sebe nesú ten istý dobrý princíp a obe sú tak rovnako dobré.

Boh vytvára sám seba a pozná sa dokonale, tak ako my vo svojej úbohosti vytvárame a poznáme predmety okolo seba. No Boh je predovšetkým láskou. A Boh predovšetkým miluje sám seba. Táto láska, toto priateľstvo je Trojicou. Medzi pojmami či osobami zjednotenými v tomto vzťahu božskej lásky je niečo viac než blízkosť; je to najväčšia možná blízkosť alebo identita. No následkom Stvorenia, Vtelenia a Ukrižovania je tu i nekonečná vzdialenosť. Celok času a celok priestoru, rozprestierajúce sa vo svojej rozľahlosti, kladú nekonečnú vzdialenosť medzi Boha a Boha.

Milenci či priatelia túžia po dvoch veciach. Prvou je milovať sa natoľko, že prenikajú jeden do druhého a stávajú sa jedinou bytosťou. Druhou vecou je milovať sa natoľko, že nech ich oddeľuje polovica zemegule, ich jednota tým ani v najmenšom neutrpí. O čo sa tu človek márne pokúša, to sa dokonale realizuje v Bohu. Všetky nenaplniteľné túžby v sebe nesieme ako určenie nášho cieľa, a pomáhajú nám, keď prestávame dúfať v ich naplnenie.

Láska medzi Bohom a Bohom, ktorá vlastne je Bohom, predstavuje spojenie dvoch cností: je natoľko úzkym spojením dvoch bytostí, že tie sú od seba neodlíšiteľné a vytvárajú skutočnú jednotu, a spojením, ktoré prekonáva vzdialenosť a ktoré prekonáva nekonečnosť odlúčenia. Jednota Boha, prekonávajúca akúkoľvek mnohosť, a opustenosť, v ktorú Kristus uveril a pritom neprestal dokonale milovať Otca, to sú dve vyjadrenia božskej cnosti tej istej lásky, lásky, ktorá je samotným Bohom.

Boh je natoľko láskou, že jednota, ktorá je v istom zmysle Jeho definíciou, je najbezprostrednejším následkom tejto lásky. Dokonca tak ako ide o dokonalé zjednotenie prislúchajúce tejto láske, ide súčasne aj o nekonečné odlúčenie, nad ktorým víťazí, a ktoré predstavuje celé stvorenie rozprestierajúce sa v čase a priestore, stvorenie z neživej hmoty, vložené medzi Syna a Otca.

A nám úbohým ľuďom poskytuje naša úbohosť nesmierne cenný dar podieľať sa na tejto vzdialenosti položenej medzi Krista a Jeho Otca. Táto vzdialenosť je však odlúčením len pre tých, ktorí milujú. Pre milujúcich je odlúčenie, akokoľvek je bolestivé, dobrom, pretože je láskou. Dokonca i utrpenie opusteného Krista je dobrom. Na zemi pre nás niet väčšieho dobra, než je spoluúčasť na ňom. Boh pre nás tu na zemi nikdy nemôže byť dokonale prítomný, vzhľadom na našu telesnosť. No môže byť od nás takmer dokonale odlúčený v extrémnom nešťastí. To je pre nás tu na zemi jediná možná dokonalosť. Preto je Kríž našou jedinou nádejou. „V žiadnom lese niet stromu s takým kvetom, takým lístím a takými plodmi.“

Tento svet, v ktorom žijeme a ktorého nepatrnú súčasť tvoríme, je vzdialenosťou, ktorú láska vložila medzi Boha a Boha. Sme bodom na tejto vzdialenosti. Priestor, čas a zákony vládnuce hmote tvoria túto vzdialenosť. Všetko to, čo nazývame zlom, je len týmito zákonmi. Boh ustanovil, že keď Jeho milosť prenikne do srdca človeka a odtiaľ prežiari celú jeho bytosť, tento človek je schopný kráčať po vode a neporuší pri tom nijaký z prírodných zákonov. Keď sa však človek odvráti od Boha, vydá sa jednoducho do rúk zákonom gravitácie. Vtedy si myslí, že môže slobodne voliť a slobodne sa rozhodovať, no je len vecou, len padajúcim kameňom. Ak sa pozrieme na ľudskú spoločnosť a ľudskú dušu zblízka a skutočne pozorne, uvidíme, že kdekoľvek chýba toto nadprirodzené svetlo, tam sa všetko deje podľa prostých mechanických zákonov, rovnako slepých a exaktných, ako je zákon gravitácie. Uvedomiť si to je užitočné a nevyhnutné. Tí, ktorých nazývame zločincami, sú len škridlami, zhodenými zo strechy vetrom a padajúcimi náhodným pádom. Ich jedinou vinou je vlastná počiatočná voľba, ktorou sa stali týmito škridlami.

Mechanizmus nevyhnutnosti možno preniesť do akejkoľvek oblasti a stále zostáva platný. Zostáva rovnaký vo svete mŕtvej hmoty, vo svete zvierat, medzi národmi i v dušiach. Videný z nášho pohľadu a ľudskej perspektívy, je absolútne slepý. Ak však prenesieme naše srdce mimo nás samých, mimo vesmíru, mimo čas a priestor až tam, kde prebýva náš Otec a pozrieme sa na tento mechanizmus odtiaľ, ukáže sa nám celkom inak. Čo sa zdá byť nevyhnutnosťou, ukáže sa byť poslušnosťou. Hmota je absolútne pasívna a preto absolútne podriadená Božej vôli. Je to pre nás veľmi vhodný model. Nemôže jestvovať iná bytosť než Boh a bytosť podriadená Bohu. Čo sa týka jej dokonalej poslušnosti, hmota si zaslúži byť milovaná tými, ktorí milujú jej Pána, podobne ako si aj tú najmenšiu vec cení muž, ak patrila jeho žene, ktorá sa pominula. Krása sveta nám naznačuje jeho nárok na miesto v našom srdci. V kráse sveta sa hrubá sila nevyhnutnosti stáva predmetom lásky. Čo je krajšie než pôsobenie gravitácie na premenlivosť morských vĺn, alebo na takmer večné vlny pohorí?

More pre nás nie je menej krásne preto, že v ňom niekedy stroskotávajú lode. Naopak, skôr mu to pridáva na kráse. Ak by more zmenilo svoje vlny, aby zachránilo loď, bolo by stvorením obdareným úsudkom a vôľou, a nie živlom, dokonale poddajným každému vonkajšiemu tlaku. Práve táto dokonalá poslušnosť vytvára krásu mora.

Všetky hrozné veci tohto sveta sú ako vlny vyvolané pôsobením gravitácie. Preto v sebe obsahujú prvok krásy. Občas sa ich krása dostáva na svetlo prostredníctvom poézie, ako je tomu v prípade Iliady.

Človek nemôže uniknúť podriadenosti Bohu. Stvorenie nemôže než poslúchať. Jedinou voľbou človeka ako inteligentnej a slobodnej bytosti je túžiť alebo netúžiť po poslušnosti. Ak si ju človek neželá, i tak poslúcha, nepretržite, ako vec podriadená zákonom nevyhnutnosti. Ak si želá poslušnosť, je rovnako podriadený zákonom nevyhnutnosti, no pridáva sa k tomu nová nevyhnutnosť, patriaca k nadprirodzenému. Niektoré skutky sú pre neho nemožné, iné sa dejú dokonca i napriek jeho vôli.

Keď máme pocit, že sme neuposlúchli Boha, znamená to, že sme si na istý čas proste prestali želať poslušnosť. Pochopiteľne si tu treba uvedomiť, že za úplne rovnakých podmienok koná človek celkom inak, ak súhlasí s podriadenosťou, ako keď ju odmieta; práve tak ako rastlina za úplne rovnakých podmienok rastie celkom inak na svetle a bez svetla. Rastlina nemá pri svojom raste nijakú voľbu a nijaký vplyv. My sme ako rastlina, ktorá má práve jedinú voľbu: byť alebo nebyť na svetle.

Kristus nám ukázal ako vzor podriadenosť hmoty, keď nás upozornil na ľalie poľné, ktoré ani nepracujú, ani nepradú. Znamená to, že sa nešatia do tej alebo onej farby; nenapínajú vôľu ani nezariaďujú veci pre dosiahnutie nejakého cieľa; prijímajú všetku prirodzenú nevyhnutnosť, ktorá im je daná. A ak sa javia nekonečne krajšie ako tie najprepychovejšie veci, nie je to pre ich prepych, ale pre ich poslušnosť. Veci sú takisto podriadené, no nie Bohu, ale človeku. Hmota nie je krásna, keď poslúcha človeka, ale len vtedy, keď poslúcha Boha. Ak sa občas nejaké umelecké dielo zdá byť takmer rovnako krásne ako more, vrchy alebo kvetiny, je to preto, lebo umelca naplnilo Božie svetlo. Aby sme za krásne mohli považovať aj veci vyrábané ľuďmi bez Božej inšpirácie, museli by sme týchto ľudí chápať len ako hmotu, poslúchajúcu aj bez vedomia. Každý, kto dospel až k tomuto bodu, vníma všetko na svete ako dokonale krásne. Vo všetkom čo jestvuje, vo všetkom, čo sa deje, rozpoznáva mechanizmus nevyhnutnosti a v tejto nevyhnutnosti prežíva dokonalú krásu poslušnosti. Pre nás je táto poslušnosť vecí voči Bohu tým, čím je priehľadnosť okna vo vzťahu k svetlu. Keď prežívame túto poslušnosť celou svojou bytosťou, vidíme Boha.

Keď držíme noviny dolu hlavou, vidíme zvláštne tvary tlačených znakov. Keď ich obrátime správne, nevidíme viac znaky, ale slová. Cestujúci, ktorý sa ocitne na palube lode počas búrky, vníma každé trhnutie ako vnútorný záchvev. Kapitán vníma len celkovú kombináciu vetra, prúdenia a vlnenia v spojení s pozíciou lode, jej tvarom, plachtami a kormidlom.

Keď sa chce niekto naučiť čítať alebo sa chce priučiť remeslu, musí sa naučiť vnímať v každej veci predovšetkým poslušnosť sveta voči bohu. To je skutočne učňovské obdobie, a ako také si vyžaduje čas a úsilie. Ten, kto dospeje až na koniec svojho výcviku si uvedomuje, že rozdiely medzi vecami alebo udalosťami nie sú dôležité s výnimkou tých, ktoré rozpoznáva ako človek, ktorý vie čítať – ako keď vidí pred sebou vytlačenú niekoľkokrát tú istú vetu, len vždy iným typom písma a v inej farbe. Ten, kto nevie čítať, vníma len tieto rozdiely. Ten, kto čítať vie, to vníma vždy ako tú istú vec, pretože ide vždy o tú istú vetu. Každý, kto zavŕšil svoj výcvik, vníma každú vec a každú udalosť ako vibrácie toho istého božského a nekonečne krásneho slova. Neznamená to, že nebude trpieť. Bolesť je farbou istých vecí. Keď sa na tú istú vetu napísanú červeným atramentom pozerajú dvaja ľudia, z ktorých jeden vie a druhý nevie čítať, obaja vidia tú istú farbu, no pre každého z nich má inú dôležitosť.

Keď sa učeň udrie alebo sa sťažuje na únavu, robotníci a sedliaci na to používajú pekné príslovie: „Dostáva remeslo do tela.“ Zakaždým, keď musíme pretrpieť nejakú bolesť, môžme si celkom pravdivo povedať, že je to vesmír, princíp a krása sveta a podriadenosť stvorenia Bohu, čo vniká do nášho tela. Ako by sme potom nemohli blahorečiť láske za takýto dar?

Radosť a utrpenie sú dva rovnako vzácne dary, a oba treba rovnako naplno precítiť, každý sám osebe, bez toho, aby sme ich vzájomne zmiešavali. Prostredníctvom radosti vniká krása tohto sveta do našej duše. Prostredníctvom bolesti vniká do nášho tela. K Bohu sa nepriblížime len prostredníctvom radosti, tak ako sa nestaneme námornými kapitánmi štúdiom kníh o navigácii. V učení každého učňa má telo svoje miesto. Na úrovni fyzického vnímania nám jedine utrpenie dáva pocítiť nevyhnutnosť, ktorá je princípom tohto sveta, lebo pôžitok v sebe neobsahuje pojem nevyhnutnosti. Až na vyššej úrovni vnímania pociťujeme nevyhnutnosť aj v radosti, a to nepriamo prostredníctvom krásy. Aby sme jedného dňa boli schopní naplno vnímať túto podriadenosť, ktorá je podstatou hmoty, aby sme raz získali nový zmysel pre vnímanie vesmíru ako vibrácie Božieho Slova, na to potrebujeme transformačnú schopnosť utrpenia práve tak ako radosti. Keď k nám jedna z nich prichádza, máme jej otvoriť to najvlastnejšie vnútro našej duše, práve tak ako žena otvára dvere poslovi od svojho milovaného muža. Čo na tom milencovi záleží, či je posol mierny alebo hrubý, ak doručí posolstvo?

No nešťastie nie je utrpením. Nešťastie je niečím odlišným od Božieho učenia.

Nekonečno času a priestoru nás oddeľuje od Boha. Ako Ho máme hľadať? Hoci by sme putovali stovky rokov, neurobili by sme nič viac, než že by sme dookola obchádzali svet. Dokonca ani lietadlom nič viac nezmôžeme. Nie sme schopní vertikálneho rastu. Nedokážeme urobiť jediný krok smerom k nebesiam. Boh prekonal celý vesmír a zostúpil k nám.

Nekonečnom času a priestoru k nám prišlo nekonečne viac nekonečnej Božej lásky. Boh prichádza vo svojom vlastnom čase. My disponujeme mocou prijať Ho alebo Ho odmietnuť. Ak zostávame hluchými, Boh prichádza znova a znova ako žobrák, no tak ako žobrák jedného dňa prichádzať prestane. Ak Ho prijmeme, Boh do nás zasadí malé semiačko a opäť odíde. Od tej chvíle už Boh nemusí nič viac učiniť; a ani my, stačí len čakať. Len už nesmieme ľutovať svoje áno, ktoré sme mu dali, svoje svadobné áno. Nie je to také ľahké, ako to na prvý pohľad vyzerá, pretože rast tohto semiačka v nás je bolestivý. Navyše, ak mu umožníme rásť, nevyhneme sa zničeniu všetkého, čo mu stojí v ceste, vytrhávaniu buriny, koseniu trávy, ktorá je nanešťastie súčasťou nášho tela, takže toto záhradníčenie patrí medzi bolestivé činnosti. Celkovo však semiačko rastie samé od seba. Nastane deň, keď duša náleží Bohu, keď už nielen súhlasí s láskou, ale sama miluje. Vtedy musí na oplátku ona prekonať celý vesmír k Bohu. Duša nemiluje ako stvorenie milujúce stvorenou láskou. Jej láska je božská, nestvorená; pretože je to láska Boha k Bohu, čo ňou preniká. Jedine Boh môže milovať Boha. My môžeme len dať súhlas, aby naše city nechali v duši voľný priebeh tejto láske. Taký je význam sebaodovzdania. Boli sme stvorení pre tento súhlas, a len preň.

Božia Láska preniká nekonečnom času a priestoru od Boha k nám. No ako môže zopakovať túto cestu opačným smerom, od stvorenej bytosti? Keď semiačko Božej Lásky v nás vyrastie a zmení sa na strom, ako ho môžeme my, ktorí ho v sebe nesieme, prinavrátiť k do jeho vlasti? Ako môžeme vykonať tú istú cestu, ktorú vykonal Boh, opačným smerom? Ako môžeme preniknúť nekonečnom priestoru?

Zdá sa to byť nemožné, no existuje spôsob – spôsob, ktorý je prístupný ľuďom. Vieme dobre, aký je tento strom, strom rastúci v nás, najkrajší strom, na ktorý sa zlietava vtáctvo nebeské. Vieme, aký je tento najkrajší spomedzi všetkých stromov. „V žiadnom lese nerastie jemu podobný.“ Ešte strašnejší než šibenica – taký je najkrajší zo všetkých stromov. Semiačko tohto stromu do nás zasial Boh, keď sme nevedeli, čo za semiačko je to. Keby sme to vedeli, neboli by sme vtedy povedali svoje áno. Práve tento strom však v nás vyrástol a stal sa nevyhnutným. A jedine zrada ho vytrhne zo svojich koreňov.

Keď udrieme klinec po hlávke, celá sila úderu umiestnená na širokú hlávku sa bezo zvyšku prenesie do jediného bodu na jeho ostrí. Aj keby boli kladivo a hlávka klinca nekonečne veľké, bolo by to to isté. Ostrie klinca by celú silu úderu prenášalo do jediného bodu, ku ktorému by bolo priložené.

Nesmierne nešťastie, to značí fyzická bolesť, bolesť duše a spoločenská degradácia, všetky tri súčasne, sú klincom, ktorého ostrie smeruje do stredu duše, a ktorého hlávka je celkom nevyhnutnosti, umiestnenej v čase a priestore.

Nešťastie je zázračnou božskou technikou. Ide o jednoduchý a geniálny prostriedok, ktorý do duše stvorenej bytosti prenáša nesmiernosť slepej, brutálnej a chladnej sily. Nekonečná vzdialenosť ležiaca medzi Bohom a stvorením je celá sústredená do jediného bodu, smerujúceho do stredu duše.

Človek, ktorému sa takáto vec deje, sa na nej nepodieľa. Bojuje ako motýľ, prišpendlený zaživa do albumu. No počas svojich múk môže aj naďalej túžiť milovať. Nie je to nič nemožné, nič tomu nebráni, takmer by sa dalo povedať, že žiaden problém. Ani to najväčšie utrpenie, pokiaľ zachová dušu pri zmysloch, sa nedotkne tej časti duše, ktorá rozpoznáva správny smer.

Je potrebné vedieť, že láska je smerovaním, nie stavom duše. Ak si to človek neuvedomí, upadá pri prvom nápore smútku do zúfalstva.

Ten, koho duša zostáva po celý čas obrátená k Bohu, hoci na ňu pôsobí ostrie klinca, ocitá sa priklincovaný k stredu sveta. Ide o skutočné centrum, nie o stred v bežnom význame; nachádza sa mimo čas a priestor. Je ním Boh. V dimenzii neprislúchajúcej priestoru ani času, ktorá je teda celkom inou dimenziou, prenikol tento klinec celým stvorením, celým závojom, ležiacim medzi dušou a Bohom.

V tejto zázračnej dimenzii môže duša, neopúšťajúc pritom časopriestor svojho tela, preniknúť celkom času a priestoru až k samotnej Božej prítomnosti.

Ide o bod prieniku stvorenia a Stvoriteľa. Tento priesečník je priesečníkom Kríža.

Svätý Pavol možno uvažoval o týchto veciach, keď povedal: „Aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie.“2)


1) Nešťastím (fr. malheur) myslí Weilová utrpenie ako dlhodobý stav, ktorý človeka postihuje a poznačuje v hĺbke jeho osoby a života. Myslí sa tým teda stav duše, nie udalosť v zmysle negatívneho osudového zásahu; do angličtiny sa tento pojem prekladá ako affliction, v slovenčine som zvolil pojem nešťastie. Weilová tento pojem používa a definuje vo viacerých textoch – príkladom takto trpiacej duše môže byť otroctvo. Samotná Weilová trpela celý život neznesiteľnými bolesťami hlavy. (pozn. prekl.)

2) Ef 3:17-19.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: