Simone Weilová: List kňazovi (1942)

jeseň 1942, New York

Keď čítam katechizmus Tridentského Koncilu, zdá sa mi, že vlastne nemám nič spoločné s náboženstvom, ktoré je v ňom obsiahnuté. Keď čítam Nový Zákon, mystikov, liturgiu, keď sledujem slávenie omše, cítim sa byť istým spôsobom presvedčená, že táto viera je moja, alebo presnejšie, že by mohla byť moja bez odstupu, ktorý medzi nami vytvára moja nedokonalosť. Privádza ma to do bolestivého duchovného rozpoloženia. Nechcela by som ho spraviť menej bolestivým, ale jasnejším. Každá bolesť je znesiteľná, ak je nazeraná jasne.

Chcela by som Vám vymenovať niekoľko myšlienok, ktoré sú vo mne celé roky (prinajmenšom niektoré z nich) a ktoré tvoria prekážku medzi mnou a Cirkvou. Nežiadam Vás o diskusiu o ich princípoch. Takáto diskusia by ma potešila, no až neskôr, v druhom pláne.

Chcela by som Vás požiadať o definitívnu odpoveď – bez výrazov typu „myslím si, že“ atď. – o prijateľnosti či nezlučiteľnosti každého z týchto názorov s príslušnosťou k Cirkvi. Ak existuje istá nezlučiteľnosť, chcela by som od Vás počuť priamo: odmietam udeliť krst (alebo rozhrešenie) niekomu, kto sa pridŕža názoru vyjadreného pod číslom takým a takým. Nežiadam Vás o rýchlu odpoveď. Niet sa prečo ponáhľať. Žiadam Vás však o kategorickú odpoveď.

 

 

Musím sa Vám ospravedlniť za takúto nepríjemnosť, no neviem, ako sa tomu môžem vyhnúť. Vonkoncom nepovažujem uvažovanie o týchto problémoch za niečo nezáväzné. Nielenže ide o zásadný problém, keďže ide o večnú spásu duše; podľa mňa ide dokonca o závažnejší problém, než je problém mojej večnej spásy. Otázka života a smrti je v porovnaní s tým bezvýznamná.

O niektorých z nasledujúcich názorov mám pochybnosti; no vyvrátiť by ich mali pevné články viery, a musím ich považovať za rovnako závažné prekážky ako ostatné, keďže som pevne presvedčená o mojich pochybnostiach, inými slovami, som presvedčená o tom, že ich nemožno kategoricky zamietnuť.

Niektoré z týchto názorov (predovšetkým tie, ktoré sa týkajú Mystérií, Kníh inej než židovsko-kresťanskej inšpirácie, Melchizedecha, atď.) neboli nikdy vyvrátené a je veľmi pravdepodobné, že v prvých storočiach boli obhajované. To ma privádza k otázke, či neboli tajne prijímané. Nech to bolo akokoľvek, ak by boli verejne prehlásené dnes, mnou alebo niekým iným, a odsúdené Cirkvou, nevzdala by som sa ich, pokiaľ by nebola dokázaná ich nesprávnosť.

O týchto problémoch som premýšľala celé roky s najväčšou láskou a pozornosťou, akých som bola schopná. Ich intenzita je nesmierne úbohá kvôli mojej nesmiernej nedokonalosti; zdá sa mi však, že sa to stále zlepšuje. A s rastom tejto schopnosti sa môj vzťah ku katolíckej viere neustále upevňuje, a stále pevnejšie sa zakoreňuje v mojom srdci i inteligencii. Zároveň však na sile a jasnosti naberajú aj myšlienky, ktoré ma od Cirkvi oddeľujú. A ak sú tieto myšlienky skutočne nezlučiteľné s príslušnosťou k Cirkvi, potom niet nádeje, že niekedy budem požívať sviatosti. Ak je to tak, potom sa neviem vyhnúť záveru, že mojím poslaním je byť kresťanom mimo Cirkvi. Ak je takéto poslanie možné, potom Cirkev nie je katolíckou inak než svojím názvom, a jedného dňa sa takou bude musieť stať, ak chce naplniť svoje poslanie.

Nasledujúce názory pre mňa majú rôznu mieru pravdepodobnosti či istoty, no všetky sú v mojej mysli sprevádzané otáznikom. Ak ich podávam ako tvrdenia, potom len pre nedostatočnosť jazyka; potrebovala by som, aby bolo časovanie doplnené ešte o jeden čas. Vo sfére svätých záležitostí netvrdím nič kategoricky. No aj pri tvrdeniach, ktoré sú v súlade s učením Cirkvi mám v mysli rovnaký otáznik.

Považujem istú zdržanlivosť v súdoch o akejkoľvek myšlienke bez výnimky za cnosť pokory vo sfére inteligencie.

Tu je zoznam:

1

Ak si vezmeme nejaký okamih z dejín pred Kristom – napríklad päť storočí pred Jeho narodením – a odmyslíme si, čo nasledovalo neskôr, zistíme, že v danom čase mal Izrael menší podiel na Bohu a Božej pravde než niektoré okolité národy (India, Egypt, Grécko, Čína). Pretože zásadnou pravdou o Bohu je to, že je dobrý. Veriť, že Boh môže človeku nariadiť vykonanie strašných a nespravodlivých skutkov plných krutosti je tým najväčším omylom, akého sa vo vzťahu k Bohu možno dopustiť.

Zeus v Iliade nenariaďuje nijakú krutosť. Gréci verili, že „prosiaci Zeus“ prebýva v každej bytosti prosiacej o milosť. Jahve je „Boh zástupov“. História Židov ukazuje, že sa nejedná len o hviezdy, ale aj o bojovníkov Izraela. Herodotos vymenúva množstvo helénskych a ázijských národov, z ktorých jediný má „Dia zástupov“. Takéto rúhanie ostatní nepoznali. Egyptská Kniha mŕtvych, stará prinajmenšom tritisíc rokov, pravdepodobne však ešte viac, je plná milosrdenstva Evanjelií. (Človek po smrti hovorí Osirisovi: „Boh Pravdy, prinášam ti pravdu… pre teba odstraňujem zlo… nikoho som nezabil. V nikom som nespôsobil smútok. Nikoho som nepriviedol k hladu. Nikdy som nespôsobil násilie pána na svojom otrokovi. V nikom som nevzbudil strach. Nikdy som nežiaril pýchou. Nikdy som nebol hluchý k slovám spravodlivosti a pravdy. Nikdy som sa nepachtil po poctách. Nikdy som nepoprel Boha v Jeho zjaveniach…“)

Židia, ktorí boli v styku s Egyptom štyri storočia, odmietli prijať ducha tohto dobra. Túžili po moci…

Všetky texty spred exilu sú, myslím, poznačené týmto chybným vnímaním Boha, okrem Knihy Jób, ktorej hrdinom nie je Žid, Piesne Šalamúnovej (no pochádza skutočne spred exilu?) a niektorých Dávidových žalmov (no boli skutočne správne zaradené?). Prvou skutočne čistou postavou židovských dejín je Daniel (ktorý bol zasvätený do chaldejských rítov). Život všetkých ostatných hrdinov, počínajúc Abrahámom, bol poškvrnený ohavnosťami. (Abrahám začal prostituovaním svojej ženy.)

To by nás mohlo viesť k domnienke, že tie najpodstatnejšie pravdy o Bohu (predovšetkým to, že Boh je v prvom rade dobrý, až potom mocný) Izrael prevzal z iných tradícií, chaldejskej, gréckej alebo Perzskej a vďaka exilu.

2

To, čo nazývame idolatriou, je vo veľkej miere vynálezom židovského fanatizmu. Všetky národy všetkých dôb boli vždy monoteistické. Ak by sa mali niektorí Židia klasického židovstva znovu objaviť v našej dobe so zbraňou v ruke, vyvraždili by väčšinu z nás – mužov, ženy i deti – pre zločin idolatrie. Obvinili by nás z uctievania Baala a Aštarty, považujúc Krista za Baala a Máriu za Aštarte.

Platí to aj opačne, Baal a Aštarte mohli byť stvárnením Krista a Márie.

Niektoré z kultov boli spravodlivo obvinené z neviazanosti, ktorá ich sprevádzala – hoci si myslím, že to nebolo tak často, ako sa dnes myslí.

No krutosť spojená s kultom Jahveho, zabíjanie ktoré mal viesť sú aspoň tak odstrašujúce. Krutosť je vždy horšia než žiadostivosť. Navyše žiadostivosť možno uspokojiť aj sexom, nielen vraždou.

Pocity prechovávané k sochám takzvaných pohanov boli veľmi pravdepodobne rovnaké, aké v nás dnes vyvolávajú krucifix alebo sochy Panny, s rovnakými neželanými odchýlkami u ľudí priemernej spirituálnej a intelektuálnej úrovne.

Nie sú dnes rôzne nadprirodzené schopnosti prisudzované konkrétnym spodobeniam Panny Márie?

A keby aj skutočne verili, že božské je úplne prítomné v nejakom kameni alebo dreve, možno mali v niektorých prípadoch pravdu. Neveríme aj my, že Boh je prítomný v konkrétnom chlebe a víne? Možno bol Boh prítomný v sochách zhotovených a posvätených pre určité obrady.

Ozajstnou idolatriou je lakomstvo (πλεονεξία, ήτις έστίν είδωλολατρεία, Kol. 3:5), a Židovský národ, so svojím hladom po pozemskom dobre, sa ňou previňoval v každom okamihu, ešte aj pri vzývaní svojho Boha. Židia mali svoj idol, ktorý nebol vyrobený z dreva alebo kovu, ale bola ním rasa, národ, niečo rovnako pozemské. Ich náboženstvo je od tejto idolatrie neoddeliteľné kvôli pojmu „vyvoleného národa“.

3

Obrady Eleuzínskych a Osirisových mystérií boli sviatosťami v zmysle, v akom sviatosť chápeme dnes. A je možné, že boli skutočne sviatosťou, ktorá v sebe nesie význam krstu alebo eucharistie a ktorá tento význam odvodzuje z rovnakého vzťahu ku Kristovmu Ukrižovaniu. Ukrižovanie vtedy malo nastať. Dnes je minulosťou. Minulosť a budúcnosť sú symetrické. Chronológia nemôže hrať vo vzťahu medzi človekom a Bohom rozhodujúcu úlohu, vo vzťahu, v ktorom jedna strana znamená večnosť.

Ak ba Spása, so svojimi vnímateľnými prejavmi a prislúchajúcim významom nebola na tomto svete prítomná od samotného počiatku, nebolo by možné ospravedlniť Boha – ak také niečo možno vysloviť bez rúhania – kvôli utrpeniu toľkých nevinných ľudí, toľkých vykorenených ľudí, toľkých zotročených, umučených a usmrtených ľudí v storočiach pred Kristom. Kristus je prítomný v tomto svete, pokiaľ ho človek sám neodmietne, všade tam, kde sa deje zločin a kde je ľudské nešťastie. Ako by boli bez nadprirodzených dôsledkov Jeho prítomnosti všetci nevinní, drvení váhou nešťastia, schopní neupadnúť do hriechu preklínania Boha, a následne do zatratenia?

Navyše Svätý Ján hovorí o „Baránkovi zabitom na počiatku sveta.“

Dôkazom, že obsah kresťanstva jestvoval pred Kristom je to, že od čias Jeho príchodu sa v ľudskom správaní neudiali nijaké podstatné zmeny.

4

V rôznych kultúrach (India, Egypt, Čína, Grécko) možno jestvovali sväté Písma zjavené podobne, ako bolo zjavené Sväté Písmo židovstva a kresťanstva. Niektoré z doposiaľ jestvujúcich textov môžu byť ich fragmentmi alebo ozvenami.

5

Pasáže v Biblii (Genezis, Kniha Žalmov, Sv. Pavol) o Melchizedechovi dokazujú, že od úsvitu Izraela jestvovala mimo Izraela služba a poznanie Boha, situované na rovnakej úrovni ako kresťanstvo a nekonečne vyššie, než čokoľvek, čo poznal Izrael.

Nejestvuje nič, čo by vyvracalo domnienku súvisu medzi Melchizedechom a starovekými mystériami. Jestvuje príbuznosť medzi chlebom a Deméter, vínom a Dionýzom.

Melchizedech je zrejme, podľa Genezis, kráľom Kanaanu. Z najväčšou pravdepodobnosťou sa teda korupcia a bezbožnosť kanaanských dedín viaže buď na obdobie iba niekoľko storočí späť do obdobia masakrov, alebo išlo o hanebné výmysly Židov namierené proti ich nepriateľom.

6

Pasáž v Sv. Pavlovi o Melchizedechovi, v súvislosti s Kristovými slovami „Abrahám uvidel môj deň“, môže dokonca evokovať, že Melchizedech bol dokonca Vtelením Slova.

V každom prípade nemôžeme naisto vedieť, že sa neudiali vtelenia predchádzajúce Kristovi, a že Osiris v Egypte alebo Krišna v Indii k nim nepatrili.

7

Ak aj Osiris nebol človekom, ktorý žil na zemi a zostal pri tom Bohom, tak ako Kristus, aj tak je jeho príbeh proroctvom nekonečne jasnejším, kompletnejším a bližším pravde než čokoľvek, čo sa pod týmto názvom nachádza v Starom Zákone. To isté platí o všetkých bohoch, ktorí zomreli a znovu ožili.

Mimoriadny význam tohto problému pre dnešok spočíva v tom, že sa stáva stále naliehavejšou úloha zmierniť rozpor medzi profánnym a posvätným, ktorý jestvuje v kresťanských krajinách už dvadsať storočí a nestále sa zhoršuje. Naša civilizácia nenadväzuje v ničom na Izrael a len veľmi málo na kresťanstvo; takmer za všetko vďačí predkresťanskému staroveku (Germáni, Druidi, Rím, Grécko, Egejci a Kréťania, Féničania, Egypťania, Babylónčania…). Ak jestvuje nepriepustná hranica medzi starovekom a kresťanstvom, rovnako nepriepustná hranica oddeľuje náš profánny a duchovný život. Aby bolo kresťanstvo skutočne uskutočnené, aby celým našim životom prenikla kresťanská inšpirácia, musíme si v prvom rade uvedomiť, že historicky celá naša profánna civilizácia vychádza z náboženskej inšpirácie, ktorá je síce chronologicky predkresťanská, no je kresťanská svojim duchom. Božia múdrosť musí byť pokladaná za jediný zdroj všetkého svetla na zemi, dokonca aj toho krehkého svetla, ktoré osvetľuje pozemské veci.

A to isté sa týka Prométea. Prométeov príbeh je príbeh Krista premietnutý do večnosti. Chce to len umiestniť ho do času a priestoru.

Grécka mytológia je plná proroctiev; takisto príbehy európskej folklórnej tradície, známe ako rozprávky a povesti.

Množstvo mien gréckych božstiev je v skutočnosti pravdepodobne len rôznym označením pre jedinú božskú Osobu, ktorou je Slovo. Myslím, že tak je tomu v prípade Dionýza, Apollóna, Artemidy, nebeskej Afrodity, Prométea, Erosa, Proserpiny a množstva iných.

Takisto sa domnievam, že Hestia, Aténa a možno aj Hefaistos sú pomenovaniami pre Ducha Svätého. Hestia je centrálnym Ohňom. Aténa sa zrodila z Diovej hlavy po tom, čo zjedol svoju manželku Múdrosť, ktorá bola tehotná; pochádzala teda z Boha a jeho Múdrosti. Jej symbolom je oliva, a olej je v kresťanských sviatostiach symbolicky spojený s Duchom Svätým.

Niektoré Kristove skutky a slová sprevádza komentár: „Proroctvá musia byť naplnené.“ Týka sa to židovských proroctiev. No sú aj iné skutky a slová, ktoré by mohli byť práve tak komentované v súvislosti s nežidovskými proroctvami.

Kristus začal svoje verejné pôsobenie premenou vody na víno. Ukončil ho premenou vína na krv. Ukázal tým súvis s Dionýzom. A takisto slovami: „Ja som pravý vinič.“

Slová „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie“ vyjadrujú jeho súvis k smrti a vzkrieseniu božstiev reprezentovaných rastlinstvom, ako je Attis a Proserpina.

Materstvo Panny má tajomné spojenie so slovami Platónovho Timaia, kde sa hovorí o istej podstate, matke všetkých vecí, naveky nedotknutej. Všetky božské matky v staroveku, ako Deméter alebo Isis, boli zosobneniami panenstva.

Prirovnania, ktoré sa neustále vracajú k súvisu medzi krížom a stromom, medzi ukrižovaním a obesením, musia byť spojené s mýtmi, ktoré dnes nepoznáme.

Ak škandinávsky epos Odinove runy časovo predchádza akýkoľvek kresťanský vplyv (čo sa nedá dokázať), potom obsahuje veľmi pôsobivé proroctvo:

„Viem že som visel na vetrom ošľahanom strome celých deväť dní, prebodnutý kopijou a obetovaný Odinovi, ja sám sebe; na strome, o ktorého koreňoch nik z ľudí nevie.

Nik mi nepodal chlieb alebo roh, z ktorého by som sa napil. Hľadel som nadol a sústredil som sa na runy, ktoré som sa nariekajúc naučil a potom som zostúpil nadol.“ (Prvá Edda)

Výraz „Baránok Boží“ je nepochybne spojený s tradíciami, ktoré boli pravdepodobne napojené na to, čo dnes nazývame totemizmus. Príbeh o Diovi Ammonovi v Herodotovi (Zeus zabil barana, aby sa mohol v jeho rúne zjaviť pred osobou, ktorá ho prosila, aby sa zjavil), v súvislosti so slovami Sv. Jána: „Baránok zabitý od počiatku sveta“ vrhajú na problém svetlo. Prvá obeta, ktorá bola milá Bohu, obeta Ábelova, spomínaná v liturgii omše ako obraz Krista, bola obetou živočíšnou. To isté platí o druhej, Noemovej, ktorá zachránila ľudstvo pred Božím hnevom a priniesla zmluvu medzi Bohom a ľudstvom. V tom je presne význam obety Kristovej. Jestvuje medzi nimi tajomný súvis.

Hlboko v minulosti si ľudia museli myslieť, že Boh je práve prítomný v zvieratách, ktoré boli zabité pre obživu; že Boh k nim zostupuje, aby sa im ponúkol ako jedlo. Táto myšlienka spravila z živočíšneho pokrmu prijímanie, inak by sa jednalo o zločin, alebo by sme si museli osvojiť akúsi karteziánsku filozofiu.

Možno bol v egyptských Tébach Boh prítomný v rituálne obetovanom baranovi, ako je dnes prítomný v posvätenej hostii.

Je hodné pozornosti, že pri Kristovom Ukrižovaní sa slnko nachádzalo v súhvezdí Barana.

Platón v Timaiovi opisuje hviezdnu konšteláciu vesmíru ako spôsob ukrižovania svetovej duše, pričom priesečník kríža je bod rovnodennosti, čiže súhvezdie Barana.

Niektoré texty (Epinomis, Timaios, Symposium, Filolaos, Proclus) naznačujú, že geometrická konštrukcia pomeru medzi číslom a jednotkou – ústredný bod gréckej geometrie – bola symbolom božského spojenia medzi Bohom a človekom.

Značný počet Kristových výrokov z Evanjelií (predovšetkým z Jána) má pritom opakovane, čo musel byť zámer, algebraickú formu vzájomných vzťahov. Napríklad: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás,“ atď.  Jediný vzťah je medzi Otcom a Kristom, Kristom a Jeho učeníkmi. Kristus je geometrickým priemerom1) medzi Bohom a Svätcami. Slovo prostredník na to poukazuje.

Myslím si teda, že tak ako sa Kristus spoznal v Mesiášovi Žalmov, v trpiacom Spravodlivom Izaiáša, v bronzovom plazovi Knihy Genezis, tak sa spoznal aj v geometrickom priemere gréckej geometrie, ktorá sa tak stala najjasnejším proroctvom.

Ennius v pytagorejskom texte hovorí: „Mesiac sa nazýva Proserpinou… pretože tak ako plaz je skrútený raz doprava, raz doľava.“

Všetci božskí prostredníci, ktorí by mohli byť spojení so Slovom, sú lunárnymi bohmi, nosia rohy, lýry alebo luky, symbolizujúce kosák mesiaca (Osiris, Artemida, Apollón, Hermes, Dionýzus, Zagreus, Eros…). Prométheus je výnimkou, no v Aischylovi ho zastupuje Io, odsúdená na nekonečné putovanie tak ako on na ukrižovanie – a má rohy. (Treba si všimnúť, že predtým, než bol Kristus ukrižovaný, putoval – a Platón opisuje Erosa ako biedneho tuláka.)

Ak je Slnko obrazom Otca, Mesiac, dokonalý odlesk slnečného jasu, no odlesk, na ktorý môžeme hľadieť, z ktorého ubúda a ktorý zmizne, je obrazom Syna. Svetlo reprezentuje Ducha.

Herakleitos poznal Trojicu, ktorú však môžeme len vytušiť z fragmentov jeho zachovaného diela, ktorá však jasnejšie vystupuje z Kleantovho Hymnu Diovi, ktorý má v sebe Herakleitovskú inšpiráciu. Osobami tejto Trojice sú: Zeus, Logos a božský Oheň alebo Blesk.

Kleantus prehovára k Diovi: „Vesmír sa dobrovoľne podriaďuje tvojmu panovaniu (έκών κρατείται) – Taká je cnosť služobníka v tvojich nepremožiteľných rukách – Planúceho, dvojsečného, večne živého blesku.“ Blesk nie je donucovacím nástrojom, ale ohňom, ktorý vyvoláva slobodný súhlas a podriadenosť. Teda je Láskou. A táto Láska je služobníkom, večne živou prítomnosťou, teda Osobou. Prastaré zobrazenia Dia s dvojsečnou sekerou (symbolom blesku) na krétskych basreliéfoch už možno nesú tento význam. Možnože jestvuje paralela medzi touto dvojsečnosťou a Kristovými slovami: „Nie pokoj som priniesol, ale meč.“

Oheň je v Novom Zákone tradičným symbolom Ducha Svätého.

Stoici, Herakleitovi dedičia, nazývajú pneumou oheň, ktorý udržiava rád sveta. Pneuma je ohnivým dychom.

Semenom telesného pokolenia je podľa stoikov a pytagorejcov pneuma zmiešaná s tekutinou.

Kristove slová o novom zrodení – a teda celá symbolika krstu – ak majú byť skutočne pochopené, treba chápať práve vo vzťahu k pytagorejským a stoickým koncepciám. Justinián myslím dokonca porovnáva krst s pokolením. Preto orfické slová: „Dieťa, si ponorené v mlieku“ treba zrejme chápať v súvislosti s krstom (v staroveku sa mlieko považovalo za zložené z otcovej spermálnej tekutiny).

Slávna veta „Veľký Pan je mŕtvy“ mala možno zvestovať nie zánik modloslužby, ale smrť Krista – Kristus ako Veľký Pan, ako veľké Všetko. Platón (v Kratylovi) hovorí, že Pan je logos. V Timaiovi dáva toto meno Svetovej Duši.

Sv. Ján používaním výrazov Logos a Pneuma naznačuje hlboký súvis medzi gréckym stoicizmom (ktorý treba odlišovať od stoicizmu Cata a Bruta!) a kresťanstvom.

Platón jasne rozpoznal a rôznymi narážkami vo svojich dielach sprostredkoval dogmy o Trojici, Prostredníkovi, Vtelení a Umučení a pojmy milosti a spásy skrz lásku. Pochopil zásadnú pravdu, a to že Boh je Dobrom. Všemohúcim je len dodatočne.

Slovami: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ Kristus naznačil svoju príbuznosť s Prométeom.

Jeho slová „Ja som Cesta“ možno porovnať s čínskym „Tao“, ktoré doslovne značí „cestu“ a prenesene na jednej strane metódu spásy, na strane druhej neosobné božstvo, boha čínskej spirituality, ktorý je síce neosobným, no je vzorom múdrosti a nepretržite koná.

Jeho slová „Ja som Pravda“ evokujú Osirisa, Pána Pravdy.

Keď v jednom zo svojich najdôležitejších kázaní hovorí „Tí, čo činia spravodlivosť“ (ηοιούντες άλήθειαν), používa výraz, ktorý nie je grécky a ktorý, pokiaľ viem, nie je ani hebrejský (musím to overiť). Egypťania ho však poznajú. Maât znamená súčasne pravdu i spravodlivosť. Nepochybne nešlo o náhodu, že Svätá Rodina utiekla do Egypta.

Krst vnímaný ako smrť je ekvivalentom starovekých iniciácií. Sv. Kliment Rímsky používa výraz „iniciovaný“ v zmysle pokrstený. Používanie slova „mystériá“ pre sviatosti poukazuje na rovnakú zhodu. Kruhový tvar krstiteľnice pripomína kamennú nádrž, v ktorej bolo podľa Herodota slávené mystérium Osirisovho umučenia. Obe azda symbolizujú otvorené more, na ktorom sa plavila archa Noemova a Osirisova, drevené diela, ktoré zachránili ľudstvo ešte pred drevom Kríža.

Do jazyka kresťanských právd možno preložiť nespočetné množstvo príkladov z mytológií a folklóru bez ich znásilňovania alebo skresľovania, skôr naopak, lepšie sa osvetlí ich povaha. A kresťanské pravdy zase vďaka nim získajú novú jasnosť.

8

Vždy, keď sa človek s úprimným srdcom obrátil na Osirisa, Dionýza, Krišnu, Buddhu, Tao atď., Boží Syn mu odpovedal zoslaním Ducha Svätého. A Duch Svätý nepôsobil na jeho dušu podnecovaním, aby opustil svoju náboženskú tradíciu, ale poskytnutím svetla v duchu danej náboženskej tradície.

Modliť sa s Grékmi je veľmi podobné modlitbe kresťanskej. Keď Aischylus v Aristofanovej hre Žaby hovorí: „Deméter, ktorá zušľachťuješ moje myšlienky, kiež som hoden tvojich tajomstiev!“, silne to pripomína modlitbu k Panne Márii, a je v tom rovnaká cnosť. Aischylus podáva skvelý opis kontemplácie v týchto riadkoch: „Každý, kto sa v myšlienkach obráti k Diovi a prehlási jeho slávu, obdrží plnú múdrosť.“ (Poznal aj Trojicu: „…po Diovom boku sú jeho skutok a jeho slovo“.)

Je preto zbytočné vysielať misie k národom Ázie, Afriky alebo Oceánie.

9

Keď Kristus povedal: „Choďte teda, učte všetky národy a prineste im radostnú zvesť“, viedol svojich učeníkov k šíreniu radostnej zvesti, nie teológie. On sám prišiel, ako sám povedal, “iba k ovciam strateným z domu Izraela”, a pripojil túto dobrú zvesť k náboženstvu Izraela.

Pravdepodobne si želal, aby každý z apoštolov rovnako pridal dobrú zvesť Kristovho života a smrti k náboženstvu krajiny, v ktorej sa ocitol. No poverenie bolo nepochopené kvôli neodstrániteľnému nacionalizmu Židov. Tí museli uviesť ich Písmo všade.

Ak sa zdá, že predpokladať od apoštolov takúto mieru nepochopenia je trúfalé, môžem len odvetiť, že celkom iste prejavili nepochopenie v istých bodoch. Lebo po tom, čo Kristus vstal z mŕtvych a povedal: Choďte a učte národy (alebo nežidov) a krstite ich; po tom, čo strávil štyridsať dní so svojimi učeníkmi a zjavil im svoje učenie, Peter musel mať napriek tomu zvláštne zjavenie a sen predtým, než sa rozhodol krstiť pohanov; musel dokonca vyrozprávať svoj sen, aby tento počin vysvetlil svojim nasledovníkom; a Pavol narážal na veľké problémy s obriezkou.

Okrem toho je napísané, že strom poznáš po ovocí. Cirkev priniesla priveľa zlých plodov na to, aby kdesi na počiatku neboli spravené chyby.

Európa bola duchovne vykorenená, odrezaná od koreňov antiky, z ktorých pochádzajú všetky prvky našej civilizácie; a od šestnásteho storočia sa vydala cestou vykoreňovania ostatných kontinentov.

Po dvadsiatich storočiach kresťanstvo prakticky nepreniklo mimo bielu rasu; katolicizmus je viac-menej stále obmedzený čo do počtu. Amerika šestnásť storočí nepočula Krista (hoci Sv. Pavol povedal: Dobrá Zvesť, ktorá bola oznámená celému stvorenstvu) a národy, ktoré tu žili, boli zničené uprostred tých najhorších krutostí ešte pred tým, než mali možnosť spoznať Ho. Misionársky zápal nepokresťančil Afriku, Áziu a Oceániu, ale priviedol tieto krajiny pod chladnú, krutú a ničivú nadvládu bielej rasy, ktorá všetko pošliapala.

Bolo by teda veľmi zvláštne, ak by Kristovo slovo prinieslo takéto následky, ak by bolo správne pochopené.

Kristus povedal: „Choďte teda, a učte všetky národy a krstite tých, ktorí veria“, čiže tých, ktorí veria v Neho. Nikdy nepovedal: „Prinúťte ich zrieknuť sa všetkého, čo ich predkovia považovali za sväté, a prijať za svätú knihu históriu malého národa, ktorý nepoznajú.“ Bola som uistená, že hinduistom by im vlastná tradícia nijako nebránila prijať krst, nebyť toho, že misionári krst podmienili tým, že sa vzdajú Višnu a Šivu. Ak hinduista verí, že Višnu je Slovom a Šiva Duchom Svätým, že Slovo sa stalo telom skrz Krišnu a Rámu ešte pred Kristom, akým právom je im odopretý krst? A rovnako tak v spore Jezuitov a Pápeža ohľadne misií v Číne to boli Jezuiti, kto dodržiaval slová Krista.

10

Misionárstvo vo forme, v akej je realizované (obzvlášť po odsúdení jezuitskej politiky v Číne v sedemnástom storočí) je zlé, zachraňujú ho azda len jednotlivé prípady. Misionári – dokonca i tí z nich, ktorí sa stali mučeníkmi – sú zbraňami a bojovými loďami sprevádzaní priveľmi bezprostredne na to, aby mohli byť ozajstnými svedkami Baránka. Nikdy som nepočula, že by Cirkev oficiálne odsúdila trestné výpravy, ktorých cieľom bolo pomstiť misionárov.

Ja osobne by som nedala ani šesták na nejakú misionársku výpravu. Myslím si, že pre ktoréhokoľvek človeka je zmena náboženstva rovnako nebezpečnou vecou, ako je zmena jazyka pre spisovateľa. Môže z toho byť úspech, no môže to mať aj katastrofálne následky.

11

Katolícke náboženstvo v sebe explicitne obsahuje pravdy, ktoré ostatné náboženstvá obsahujú implicitne. No opačne platí, že ostatné náboženstvá explicitne obsahujú pravdy, ktoré sú v kresťanstve len implicitne. Väčšina uvedomelých kresťanov sa stále môže veľa naučiť o božských veciach od ostatných náboženských tradícií; hoci vnútorné duchovné svetlo ho môže viesť k chápaniu všetkého cez svoju vlastnú tradíciu. Každopádne ak by tieto ostatné tradície zmizli z povrchu zemského, bola by to neodčiniteľná strata. Misionári ich už stihli odstrániť priveľa.

Svätý Ján z Kríža porovnáva vieru k odleskom striebra, pravdu k bytiu zlata. Rozličné pôvodné náboženské tradície sú rôznymi odrazmi tej istej pravdy, a možno rovnako vzácnymi. Neuvedomujeme si to však, pretože každý z nás žije len v jednej takejto tradícii a ostatné vníma zvon. No ako katolíci neustále – a správne – opakujú neveriacim, náboženstvo možno spoznať len zvnútra.

Je to ako keby boli dvaja ľudia v dvoch rôznych miestnostiach, každý z nich by videl slnko cez okno a stenu svojho suseda by videl zaliatu svetlom, pričom by si každý z nich myslel, že len on vidí slnko a že k jeho susedovi sa odstáva len jeho odraz.

Cirkev si uvedomuje, že rozmanitosť poslaní je vzácna vec. Toto poňatie je potrebné rozšíriť aj na oblasť mimo Cirkvi, pretože takáto rozmanitosť existuje.

12

Ako vravia hinduisti, Boh je súčasne osobný i neosobný. Je neosobný, pretože dokonale tajomný spôsob jeho bytia ako osoby je úplne iný než ľudský spôsob. Uchopiť toto tajomstvo možno len súčasným použitím týchto dvoch protichodných princípov súčasne, ako používame kliešte, ktoré sú síce nezlučiteľné tu na zemi, no koexistujúce v Bohu. (To isté platí o mnohých ďalších pároch protikladov, ako si uvedomovali pytagorejci.)

Je možné uvažovať o Bohu súčasne, nie postupne, ako o troch a jednom (niečo, čoho je schopných len málo katolíkov) proste tým, že o Ňom uvažujeme ako o súčasne osobnom i neosobnom. Inak si Ho človek predstavuje raz ako jednu božskú Osobu, inokedy ako troch Bohov. Množstvo kresťanov si takúto osciláciu mýli s pravou vierou.

Svätci s mimoriadnou spiritualitou, akým bol Svätý Ján z Kríža, vnímali súčasne a rovnako prenikavo osobný i neosobný aspekt Boha. Menej precízni duchovia upriamujú svoju pozornosť a vieru predovšetkým, alebo výlučne, na jeden z týchto dvoch aspektov. Takto vnímala Svätá Tereza z Lisieux len osobného Boha.

Na Západe sa slovo Boh vo svojom obvyklom význame chápe ako Osoba, a ľudia so svojou pozornosťou, vierou a láskou upriamenými takmer výlučne na neosobnú stránku Boha sa môžu cítiť i prezentovať ako ateisti. Dokonca i vtedy, keď nadprirodzená láska prebýva v ich dušiach. Takíto ľudia sú určite spasení.

Možno ich spoznať podľa ich prístupu k veciam tohto sveta. Všetci tí, ktorí v sebe majú čistú lásku k svojim blížnym a prijímajú poriadok sveta, vrátane utrpenia – všetci títo, hoci by žili a zomreli na prvý pohľad ako ateisti, sú určite spasení.

Tí, ktorí dokonale disponujú týmito dvoma cnosťami, nech by žili a umreli ako ateisti, sú svätcami.

Keď človek stretne takých ľudí, je celkom zbytočné chcieť ich obrátiť na vieru. Sú už úplne obrátení, hoci nie viditeľne; boli nanovo zrodení vodou a duchom, hoci by neboli pokrstení; jedli chlieb života, hoci by nikdy neboli na prijímaní.

13

Milosrdnosť a viera, hoci sú dvoma rôznymi vecami, sú navzájom neoddeliteľné. Dva druhy milosrdenstva tým viac. Ktokoľvek je schopný dokonale čistého súcitu k osobe v nešťastí (čo je vec veľmi vzácna), ten disponuje, možno implicitne, no skutočne, láskou k Bohu a vierou.

Kristus nespasil všetkých, čo k Nemu volali: „Pane, Pane.“ No spasil všetkých, ktorí z čistého srdca podali hladujúcemu kus chleba bez najmenšieho pomyslenia na Neho. A keď im ďakoval, oni odvetili: „Pane, kedy sme ťa boli nasýtili?“

Preto je tvrdenie Sv. Tomáša o tom, že kto by nesúhlasil čo len s jediným článkom viery, nemá nijakú vieru, nepravdivé, jedine že by sa dalo dokázať, že heretici nikdy nedisponovali láskou k svojim blížnym. Podľa toho, čo sme schopní povedať, ju mali napríklad „dokonalí“ spomedzi katarov v miere, v akej je vzácna i u svätcov.

Ak by niekto namietal, že to diabol prepožičal heretikom zdanie týchto cností, aby ľahšie zviedol duše na scestie, potom by to protirečilo vete „Ovocie poznáš po ovocí“; boli by to námietky presne také ako boli námietky tých, čo o Kristovi tvrdili, že je posadnutý diablom, a možno by sa priveľmi približovali neodpustiteľnému hriechu, rúhaniu voči Duchu Svätému.

Takže ateista alebo „neveriaci“, schopní čistého súcitu, je Bohu rovnako blízko ako kresťan a pozná Ho rovnako dobre, hoci je jeho poznanie vyjadrené inými slovami alebo zostáva nevyslovené. Pretože „Boh je láska“. A ak odmeňuje tých, čo Ho hľadajú, potom dáva svetlo tým, čo sa Mu priblížia, zvlášť ak úprimne túžia po svetle.

14

Sv. Ján hovorí: „Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha.“ Preto ktokoľvek tomu verí, hoci by nesúhlasil s ničím iným, čo káže Cirkev, má pravú vieru. Sv. Tomáš sa úplne mýli. Navyše sa Cirkev tým, že ku Trojici, Vteleniu a Vykúpeniu pripojila ďalšie články viery, postavila proti Novému Zákonu. Ak by sa držala Sv. Jána, nikdy by neexkomunikovala nikoho okrem doketistov, ktorí popierajú Vtelenie. Definícia viery podľa katechizmu Tridentského Koncilu (pevná viera vo všetko, čo učí Cirkev) je veľmi vzdialená viere podľa Sv. Jána, pre ktorého bola viera jednoducho vierou vo Vtelenie Božieho Syna v osobe Ježiša.

Dnes to vyzerá tak, akoby nie Ježiš, ale Cirkev mala byť považovaná za vtelenie Boha. Metafora „mystického Tela“ slúži ako most medzi týmito dvoma koncepciami. No medzi nimi je rozdiel, a to ten, že kým Ježiš bol dokonalý, Cirkev sa pošpinila množstvom prečinov.

Tomistická koncepcia viery znamená „totalitarizmus“ rovnako prísny ako ten Hitlerov, ak nie viac. Pretože ak myseľ prejaví úplnú podporu nielen tomu, čo Cirkev usúdila za nevyhnutné k viere, ale aj tomu, čo za také niekedy usúdi, potom inteligenciu vynechávame z rozhodovania a nechávame ju len otrocky slúžiť.

Metafora „závoja“ alebo „odrazu“, používaná mystikmi na označenie viery, nám umožňuje uniknúť takejto dusnej atmosfére. Mystici akceptujú učenie Cirkvi, no nie ako pravdu, ale ako niečo, za čím pravda leží.

To je veľmi vzdialené pravde, definovanej v katechizme Tridentského Koncilu. Dnes to vyzerá tak, akoby sa v rámci jedného názvu, kresťanstva, a v rámci jediného spoločenstva nachádzali dve rôzne náboženstvá: náboženstvo mystikov a to druhé.

Ja verím, že to prvé je pravé a myslím si, že nedorozumenie medzi nimi priniesli súčasne veľké výhody i veľké nevýhody.

Vzhľadom na slová Sv. Jána nemala Cirkev nikdy právo exkomunikovať kohokoľvek, kto skutočne veril, že Kristus je Božím Synom, ktorý zostúpil na zem.

Definícia Sv. Pavla je ešte širšia: „veriť, že Boh je a že odmieňa tých, čo Ho hľadajú.“ Ani táto koncepcia nemá nič spoločné s koncepciou Sv. Tomáša alebo Tridentského Koncilu. Medzi nimi je dokonca rozpor. Lebo ako by si niekto mohol dovoliť tvrdiť, že medzi heretikmi nebol jediný, ktorý by hľadal Boha?

15

Samaritáni boli vo vzťahu k starému Zákonu ako sú heretici vo vzťahu k Cirkvi. „Dokonalí“ spomedzi katarov (vezmime si jeden príklad) boli vo vzťahu k teológom, ako bol dobrý Samaritán ku kňazovi a Levitom. Čo si máme v takom prípade myslieť o tých, ktorí dopustili vyvraždenie katarov a požehnali Simonovi de Montfort?

Cirkev by sa mala z tohto prirovnania poučiť a nikdy neexkomunikovať niekoho, kto miluje svojho blížneho.

16

Z môjho pohľadu nejestvuje nijaký rozdiel – okrem odlišnej terminológie – medzi manicheistickým a kresťanským chápaním dobra a zla.

17

Manichejská tradícia patrí medzi tie, pri ktorých sa človek môže spoľahnúť, že ak sa ňou zaoberá s dostatočnou vierou a pozornosťou, dospeje k istej pravde.

18

Keďže Noe je „obrazom Krista“ (Origenes), spravodlivým a dokonalým človekom, ktorého obeť bola milá Bohu a zachránila ľudstvo, a prostredníctvom ktorého Boh uzavrel zmluvu s ľudstvom, jeho opilstvo a nahotu máme možno chápať v mystickom význame. V tom prípade museli Židia prekrútiť históriu, ako semiti a vrahovia Kanaancov. Cham musel mať podiel na Noemovom zjavení; Sem a Jafet museli odmietnuť účasť na ňom.

Gnostik citovaný Klimentom Alexandrijským (Strom., VI, 6) tvrdí, že alegorická teológia Ferecyda (Pytagorovho učiteľa) je prevzatá z „Chamových proroctiev“ – Ferecydes bol Sýrčan. Napísal: „Zeus, keď tvoril, premenil sa na Lásku…“ Je možné, že tento Cham by bol Noemovým synom?

Čo človeka zvádza k tejto domnienke je listina národov.* Chamovými potomkami boli Egypťania, Filištínci (čiže pravdepodobne Egejo-Kréťania alebo Pelasgovia), Féničania, Sumeri, Kanaanci – inými slovami celá prehistorická stredomorská civilizácia.

Herodotos hovorí, čo potvrdzuje aj množstvo ďalších indícií, že Gréci prevzali celú metafyziku a náboženstvo z Egypta prostredníctvom Féničanov a Pelasgov.

Vieme, že babylonské tradície sú odvodené zo sumerských – ktoré treba sledovať spätne až k „chaldejskej múdrosti“.

(Podobne bol druidizmus v Galii pravdepodobne iberského, nie keltského pôvodu; pretože podľa Diogena Laertia niektorí z Grékov v ňom videli korene gréckej filozofie, čo by inak nebolo možné vzhľadom na neskorý príchod Keltov do Galie.)

Ezechiel v pozoruhodnej pasáži, kde porovnáva Egypt k stromu života a Týros k cherubínovi, ktorý ho stráži, potvrdzuje presne to, čo nám hovorí Herodotos.

Zdá sa teda, že národy pochádzajúce od Chama, a v prvom rade Egypťania, poznali pravé náboženstvo, náboženstvo lásky, v ktorom je Boh obetujúcim sa rovnako ako všemocným. Spomedzi národov pochádzajúcich zo Sema a Jafeta niektoré – ako Babylončania, Kelti, Gréci – prevzali toto zjavenie od národov pochádzajúcich od Chama po tom, čo si ich podmanili. Iné – Rimania, Židia – ho zamietli kvôli pýche a národným ambíciám. (Medzi Židmi treba rozlišovať výnimky, ako Daniel, Izaiáš, autor Knihy Jób a niekoľko ďalších; medzi Rimanmi Marcus Aurelius a do istej miery aj ľudia ako Plautus a Lukrécius.)

Kristus sa narodil v krajine patriacej práve týmto dvom odbojným národom. No princíp kresťanstva je blízkym príbuzným princípu Pelasgov, Egypťanov a Chama.

Každopádne však Izrael a Rím kresťanstvo poznačili; Izrael tým, že Starý Zákon bol kresťanstvom prijatý za svätú knihu, Rím tak, že kresťanstvo sa stalo oficiálnym náboženstvom Rímskej Ríše, čo bolo niečím podobným, o čom sníva Hitler.

Toto dvojnásobné – a takmer zakorenené – znečistenie vysvetľuje všetky následné zlyhania, ktoré robia dejiny Cirkvi v priebehu storočí takými hroznými.

Taká hrozná vec, akou bolo ukrižovanie Krista, je možná len niekde, kde zlo mimoriadne prevážilo dobro. No nielen to; Cirkev, ktorá vznikne a vyvíja sa na takomto mieste, musí byť od počiatku nečistá a takou aj zostať.

19

Cirkev môže byť dokonale čistou pod jedinou podmienkou; keď je ochrankyňou svätostí. Dokonalou nie je Cirkev, ale telo a krv Kristova.

20

Nezdá sa, že by Cirkev mohla byť neomylnou; pretože sa v skutočnosti neustále vyvíja. V stredoveku sa úslovie „Mimo Cirkvi nie je možná spása“ chápalo doktrinálnymi autoritami Cirkvi doslova. Aspoň historické záznamy to tak podávajú. Dnes sa to chápe vo význame neviditeľnej Cirkvi.

Koncil udeľuje exkomunikáciu každému, kto neverí, že v Kristovom výroku „…ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha…“ slovo „voda“ neodkazuje na vodu ako element krstu. V tomto zmysle sú dnes všetci kňazi exkomunikovaní. Pretože ak človek, ktorý nebol a ani netúži byť pokrstený, môže byť spasený, ako sa to dnes pripúšťa, potom musel byť prerodený vodou a Duchom v nejakom inom, zjavne symbolickom zmysle; čiže slovo „voda“ sa berie v symbolickom význame.

Koncil deklaroval exkomunikáciu každému, kto by tvrdil istotu o konečnej spáse bez toho, aby sa mu nedostalo príslušného zjavenia. Sv. Tereza z Lisieux krátko pred svojou smrťou tvrdila, že si je istá svojou spásou bez toho, aby to podložila nejakým zjavením. To nezabránilo jej vyhláseniu za svätú.

Ak sa človek opýta niekoľkých kňazov, či je tá a tá vec článkom viery, dostane rôzne, často neisté odpovede. To vytvára nenormálnu situáciu, keď je celá stavba natoľko skostnatená, že Svätý Tomáš mohol tvrdiť predchádzajúce.

Toto všetko pôsobí tak, akoby tu niečo nesedelo.

21

Predovšetkým, názor, že človek môže byť spasený mimo viditeľnej Cirkvi si vyžaduje, aby boli všetky prvky viery premyslené odznova, aj za cenu bolestnej nesúrodosti. Pretože celá stavba je vybudovaná na protichodných tvrdeniach, ktoré by chcel dnes len sotva niekto podporovať.

No nik si nechce pripustiť potrebu takejto revízie. Vyhýbame sa problému pomocou veľmi biednych prostriedkov. Trhliny plátame ersatz cementom, zarážajúcimi chybami v logike.

Ak Cirkev včas nerozpozná túto potrebu, bude sa musieť obávať nenaplnenia svojho poslania.

Niet spásy bez „znovuzrodenia“, bez vnútorného svetla, bez prítomnosti Krista a Ducha Svätého v duši. Ak je teda spása možná mimo Cirkvi, potom sú mimo kresťanstva možné i individuálne či kolektívne zjavenia. V takom prípade pravá viera vytvára celkom inú formu súdržnosti, než akú predstavuje viera v súbor takých a takých názorov. Celý pojem viery potom musí byť premyslený odznova.

22

V praxi sa mystici takmer všetkých náboženstiev vzájomne približujú až v miere, že je ich ťažké rozlíšiť. Reprezentujú pravdu každej z týchto tradícií.

Kontemplácia prevádzaná v Indii, Grécku, Číne atď. je práve tak nadprirodzená, ako je kontemplácia kresťanských mystikov. Jestvuje veľmi úzky súvis medzi Platónom a, povedzme, Sv. Jánom z Kríža. Takisto medzi hindskými Upanišádami a Sv. Jánom z Kríža. Takisto taoizmus je veľmi blízky kresťanskému mysticizmu.

Orfické a Pytagorejské mystériá predstavovali autentické mystické tradície. Takisto Eleuzínske.

23

Nie je nijaký dôvod domnievať sa, že po takom strašnom zločine, akým je zabitie dokonalej bytosti, sa ľudstvo stane lepším; a v skutočnosti to, zdá sa, ani nespravilo.

Vzkriesenie sa odohráva na odlišnej rovine – na úrovni večnosti.

Vo všeobecnosti teda niet súvis medzi stupňom dokonalosti a chronológiou.

Kresťanstvo je zodpovedné za vytvorenie tohto pojmu pokroku, predtým neznámeho; a tento pojem sa stal prekliatím moderného sveta a odkresťančil ho. Musíme tento pojem zavrhnúť.

Musíme sa zbaviť povery chronológie, ak chceme objaviť večnosť.

24

Dogmy viery nie sú niečím, čo treba dokázať. Sú to veci, ktoré treba nahliadať z istej vzdialenosti, s pozornosťou, úctou a láskou. Sú ako ten bronzový had, ktorého moc je v tom, že kto naň hľadí, bude žiť. Tento pozorný pohľad plný lásky spätným pôsobením roznecuje v duši svetlo, ktoré osvetľuje všetky prvky ľudského života na tomto svete. Dogmy túto svoju schopnosť strácajú, keď sú dokazované.

Tvrdenia „Ježiš Kristus je Boh“ alebo „Obetovaný chlieb a víno sú telom a krvou Kristovou“ vnímané ako fakty nemajú, prísne vzaté, nijaký význam.

Hodnota týchto tvrdení je úplne iná, než je pravda obsiahnutá v pravdivých výrokoch (napríklad: Salazar je predsedom portugalskej vlády) alebo v geometrických teorémach.

Ich hodnota nespadá, prísne vzaté, do sféry pravdy, ale do vyššej sféry; pretože ide o hodnoty, ktorých sa inteligencia nemôže zmocniť, jedine nepriamo, prostredníctvom ich následkov. A pravda náleží do sféry inteligencie.

25

Zázraky nie sú dôkazmi potvrdzujúcimi vieru (tvrdenie, ktoré poprel neviem už ktorý koncil).

Ak zázraky podávajú dôkazy, dokazujú priveľa. Lebo všetky náboženstvá majú – a vždy mali – svoje zázraky, dokonca aj tie najčudnejšie sekty. V Lucianovi sa hovorí o mŕtvych, ktorí znovu ožili. Hinduistická tradícia je plná takýchto príbehov, a hovorí sa, že v Indii sa dokonca ani dnes zázraky nepovažujú za nič mimoriadne.

Tvrdiť, že jedine kresťanské zázraky sú pravé a všetky ostatné sú nepravdivé, alebo že jedine ony sú spôsobené Bohom, kým všetky ostatné má na svedomí Diabol – to by bolo dosť úbohé. Išlo by o svojvoľné dokazovanie a preto zázraky nič nedokazujú; zázraky samotné potrebujú dôkazy, a len zvon sa im dostáva pečať autenticity.

To isté možno povedať aj o proroctvách a mučeníkoch.

Keď Kristus hovorí o svojich „Καλά έργα“, netreba to prekladať ako zázraky. Možno ich preložiť aj ako „dobré skutky“ alebo „dobré diela“.

Kristov postoj bol v tomto prípade, ak mu dobre rozumiem, taký, že jeho svätosť spočíva v neustálom a výlučnom konaní dobra.

Povedal: „Bez mojich skutkov by boli bez hriechu“; no tiež, kladúc tieto dve veci na rovnakú úroveň: „Bez mojich slov by boli bez hriechu.“ A Jeho slová neboli nijako zázračné, boli len krásne.

Pojem zázrakov je západný a moderný; súvisí s vedeckou koncepciou sveta, s ktorou je však v rozpore. V čom my tušíme zázrak, v tom hinduisti vidia prirodzené účinky mimoriadnych síl, ktorými disponujú niektorí ľudia, najčastejšie svätí. Sú teda predpokladom niečej svätosti.

Výraz „znamenia“ (alebo „divy“) v Evanjeliách neznamenajú nič iné. Ani nemôžu znamenať nič viac. Kristus povedal: „Mnohí mi povedia: Či sme neurobili v tvojom mene veľa zázrakov? Vtedy im vyhlásim: Odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ A opäť: „Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených.“ V Zjavení (13: 3-4) sa zdá byť predpovedaná smrť a zmŕtvychvstanie Antikrista.

V Deuteronómiu sa hovorí: „Prorok však, ktorý by sa opovážil hovoriť v mojom mene, čo som mu nekázal ohlasovať, alebo ktorý bude hovoriť v mene cudzích bohov (hoci by konal zázraky)* nech zomrie!”

Ak Židia chybili v tom, že Krista odsúdili na smrť, potom nie kvôli Jeho zázrakom, ale kvôli svätosti Jeho života a krásu Jeho slov.

Čo sa týka historickej autentickosti skutkov známych ako zázraky, nie sú dostatočné dôvody pre ich jednoznačné potvrdenie alebo zamietnutie.

Ak ich autentickosť pripustíme, jestvuje niekoľko spôsobov, ako vnímať ich povahu.

Prvý spôsob zapadá do vedeckej koncepcie sveta. Z toho dôvodu ho možno uprednostňovať. Správne ponímaná vedecká koncepcia sveta nemá byť oddeľovaná od skutočnej viery. Boh stvoril tento svet ako sieť druhotných príčin; a zdá sa byť neúctivým predpokladať diery v tejto sieti, akoby Boh nebol schopný dosiahnuť svoje zámery bez manipulácie s vlastným stvoriteľským aktom.

Ak pripustíme jestvovanie takýchto dier, potom sa stáva škandalóznym fakt, že nejaké nepoužil aj na záchranu nevinných. Jedine odovzdanosť sa môže zrodiť v duši nevinne trpiaceho človeka, cez kontempláciu a prijatie nevyhnutnosti, ktorá je nemenným zreťazením druhotných príčin. Inak je človek nútený nájsť východisko spôsobmi, ktoré všetky vyúsťujú do popretia utrpenia nevinných, a teda do falšovania samotného chápania podmienok ľudskej existencie a samotného jadra kresťanstva.

Fakty označované za zázraky sú v súlade s vedeckou koncepciou sveta vtedy, ak pripustíme, že by ich obsahovala veda na vyššej úrovni.

Takéto chápanie nepredpokladá súvis „zázrakov“ s nadprirodzeným.

Fakt môže súvisieť s nadprirodzenom troma spôsobmi.

Isté fakty môžu byť následkom buď procesov prebiehajúcich v organizme, alebo konania diabla, alebo konania Boha. Takto môže jeden človek nariekať od fyzickej bolesti a druhý pri uvažovaní o Bohu s čistou láskou. V oboch prípadoch stekajú slzy. Tieto slzy sú výsledkom psychosomatického mechanizmu. No v jednom z týchto prípadov je koliesko v mechanizme nadprirodzené – je ním láska. V tomto zmysle, hoci sú slzy celkom prirodzeným javom, sú slzy svätca v stave hlbokej kontemplácie nadprirodzené.

V tomto, a jedine v tomto zmysle sú zázraky svätca nadprirodzenými. Je v nich rovnaký princíp ako vo všetkých materiálnych prejavoch kresťanskej lásky. Almužna z čistého milosrdenstva je rovnako veľkým divom ako chodenie po vode.

Svätec chodiaci po vode je vo všetkých ohľadoch obdobou svätca, ktorý roní slzy. V oboch prípadoch je v psychosomatickom mechanizme jedno koliesko láskou – zázrak spočíva v tom, že láska dokáže byť kolieskom v takomto mechanizme – a tento mechanizmus má viditeľný výsledok. V jednom prípade je vnímateľným výsledkom chôdza po vode, v druhom slzy. Jediný rozdiel je v tom, že chôdza po vode je zriedkavejšia.

Jestvujú aj skutočnosti, ktoré telo samotné nie je schopné privolať, ale dokáže to jedine mechanizmus, v ktorom pôsobí buď koliesko nadprirodzenej lásky, alebo diabolskej nenávisti? Je chôdza po vode jednou z nich?

Je to možné. Vieme primálo na to, aby sme o tom rozhodli.

Jestvujú fakty, ktoré nedokáže spôsobiť ani telo, ani diabolská nenávisť, ale jedine mechanizmus, v ktorom spolupôsobí láska? Takéto udalosti by boli spoľahlivým kritériom svätosti.

Možno takéto fakty jestvujú. Aj v tomto prípade nám naša neznalosť bráni v jednoznačnom rozhodnutí. No práve z tohto dôvodu sú pre nás takéto udalosti, aj keby jestvovali, neužitočné. Nemôžu nám slúžiť ako kritériá, keďže si o ich povahe nemôžeme byť istí. Čo je neisté, nemôže učiniť inú vec istou.

Stredovek bol posadnutý hľadaním hmatateľného dôkazu svätosti. V tom spočíva dôležitosť hľadania kameňa mudrcov. Zdá sa, že hľadanie Grálu vychádza z rovnakého princípu.

Kameňom skutočných mudrcov a skutočným Grálom je Eucharistia. Kristus nám ukázal, čo si máme o zázrakoch myslieť tým, že priamo do centra Cirkvi umiestnil neviditeľný a v istom zmysle samozrejmý zázrak (táto samozrejmosť však bola stvrdená Bohom).

Boh si praje zostať v skrytosti. „Tvoj Otec, ktorý je v skrytosti.“

Hitler by mohol umrieť a opäť ožiť päťdesiatkrát, no stále by som ho nepovažovala za Božieho Syna. A ak by sa Písmo ani slovom nezmienilo o Kristovom Zmŕtvychvstaní, viera by pre mňa bola ľahšia. Postačuje mi Kríž samotný.

Pre mňa je dôkazom, niečím skutočne zázračným, dokonalá krása Umučenia, spolu s veľkými slovami Izaiáša: „Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa…“* a Sv. Pavla: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (…) uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ Toto ma núti veriť.

Jestvovanie či nejestvovanie zázrakov by ma nijako neznepokojovalo, nebyť nariadeného vyobcovania nejakým koncilom, keďže Kríž má na mňa taký vplyv, aký ma na iných ľudí Zmŕtvychvstanie.

Na druhej strane, ak Cirkev nevypracuje uspokojivé učenie o takzvaných zázrakoch, množstvo duší tak bude jej chybou stratených pre evidentný rozpor medzi náboženstvom a vedou. A veľké množstvo ďalších bude stratených kvôli viere, že Boh vstupuje do siete druhotných príčin, aby tak istým zásahom vyvolal istý následok, čím Mu pripíšu zodpovednosť za všetky strašné udalosti, pri ktorých nezasiahol.

Terajšie učenie o zázrakoch buď bráni bezpodmienečnému prijatiu Božej vôle, alebo človeka núti zatvárať oči pred výskytom a povahou zla vo svete – čo je veľmi ľahké pri pohľade z kláštora, alebo zo sveta pri pohľade z vymedzeného územia.

V skutočnosti si možno všimnúť hroznú detinskosť v prípade množstva zbožných, dokonca i svätých duší. Kniha Jób by nikdy nebola napísaná, ak by sa vo vzťahu k podmienkam ľudskej existencie zachovávala taká ignorancia. Pre takéto duše jestvujú len hriešnici na jednej strane, a na strane druhej mučeníci, umierajúci s piesňou na perách. Preto kresťanská viera nie je „chytľavá“ a nešíri sa ako lesný požiar.

Navyše, ak zázraky majú povahu, význam a dôležitosť, aké sú im pripisované, potom ich vzácnosť v dnešnej dobe (okrem Lúrd a ostatných) môže naznačovať myšlienku, že Cirkev viac nemá účasť na Bohu. Lebo vzkriesený Ježiš povedal: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.”

Koľko veriacich dnes jestvuje podľa tohto kritéria?

(Našťastie tento text zrejme nie je autentický. No figuruje vo Vulgáte.)

26

Tajomstvá viery nespadajú pod inteligenciu, pre ktorú by boli schopnosťami vyžadujúcimi si súhlas alebo odmietnutie. Nepatria do sféry pravdy, ale nad ňu. Jedinou časťou duše, ktorá je schopná skutočne ich vnímať je nadprirodzená láska. Ona jediná je preto schopná podporiť ich.

Úlohou ostatných schopností duše, počínajúc inteligenciou, je len posúdiť veci, s ktorými je nadprirodzená láska v styku, ako skutočnosti; že tieto skutočnosti sú nadradené ich konkrétnym predmetom; a zmĺknuť, keď sa nadprirodzená láska skutočne prebúdza v duši.

Cnosť milosrdenstva je uskutočňovaním cnosti nadprirodzenej lásky. Cnosť viery je podriadením všetkých duševných schopností nadprirodzenej láske. Cnosť nádeje je nasmerovanie duše k premene, po ktorej bude celá výlučne láskou.

Aby sa ostatné duševné schopnosti podriadili láske, musí si každá z nich nájsť sebe prislúchajúce dobro; a predovšetkým inteligencia, ktorá je najcennejšia po láske.

Keď inteligencia, po tom, čo zmĺkla, aby mohla láska zaplaviť celú dušu, začne byť opäť činná, zistí, že obsahuje viac svetla než kedykoľvek predtým, väčšiu schopnosť uchopiť svoj predmet, teda jej náležiace pravdy.

Dokonca, ako verím, tieto obdobia ticha sú pre ňu veľkou školou, ktorej sa pravdepodobne nič iné nevyrovná, a umožní jej to uchopiť pravdy, ktoré by pre ňu zostali naveky skryté.

Sú pravdy, ktoré sú v jej dosahu, no ktorých sa môže zmocniť len po tom, čo mlčiac prešla sférou nemysliteľného.

Nemyslel Sv. Ján z Kríža na toto, keď vieru nazval temnou nocou?

Inteligencia je schopná rozpoznať výhody tohto podriadenia sa láske jedine zo skúsenosti, retrospektívne. Dopredu tieto výhody nevytuší. Neodhodlá sa pre toto podriadenie na základe nejakých vierohodných dôvodov. Táto podriadenosť je samozrejme nadprirodzenou vecou, ktorú spôsobuje Boh sám.

Prvotné mlčanie, trvajúce sotva okamih, v ktorom je celá duša preniknutá nadprirodzenou láskou, je semiačkom Rozsievača; je to horčičné zrnko, v podstate neviditeľné, z ktorého jedného dňa vyrastie Strom Kríža.

Podobne, keď raz človek odovzdá celú svoju pozornosť hudobnej skladbe (alebo architektúre, maľbe, atď.), inteligencia náhle nenájde nič, čomu by mala vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas. No všetky schopnosti duše vrátane inteligencie zmĺknu a ponoria sa do počúvania. Počúvanie sa upiera na nepochopiteľný predmet, ktorý však v sebe obsahuje skutočnosť a dobro. A inteligencia, ktorá tu nie je schopná uchopiť nejakú pravdu, tu však nachádza potravu.

Verím, že tajomstvo krásy nachádzajúcej sa v prírode alebo v umení (no len v najvyššom umení, dokonalom alebo takmer dokonalom) je vnímateľným obrazom tajomstva viery.

27

Všetkým definíciám, ktorými Cirkev podľa svojho najlepšieho presvedčenia obklopila tajomstvá viery, a ešte viac ich odsúdeniam (…anathema sit) dlžíme stálu, bezpodmienečnú a úctivú pozornosť, no nie vernosť.

Podobne dlžíme úctivú pozornosť názorom, ktoré boli odsúdené, a to v miere – hocako malej – v akej ich obsah, alebo život tých, ktorí ich hlásali, obsahuje prejavy dobra.

Intelektuálnu vernosť nedlžíme nikdy ničomu. Pretože tá nie je nikdy záležitosťou vôle. Jedine pozornosť je vecou vôle. A jedine ona vytvára predmet záväzku.

Ak sa niekto snaží o dosiahnutie intelektuálnej vernosti prostredníctvom vôle, výsledkom nebude intelektuálna vernosť, ale názor. V tom spočíva napríklad Pascalova metóda. Nič väčšmi nedegraduje vieru. A v takomto prípade sa nevyhnutne, skôr alebo neskôr, objaví kompenzačný jav v podobe pochybností a „pokušení voči viere“.

Nič neprispieva väčšmi k oslabeniu viery a k posilneniu pochybností než mylná koncepcia záväzkov na strane inteligencie. Všetky záväzky, okrem toho jediného zo strany pozornosti, ktoré sú vznášané na inteligenciu a na jej činnosť dusia dušu – celú dušu, nielen inteligenciu.

28

Cirkevná jurisdikcia v otázkach viery je dobrá preto, že zadáva inteligencii istú disciplínu pozornosti; a takisto preto, že jej bráni vstupovať do sféry Tajomstiev, ktoré sú jej cudzie, a v jej blúdení v tejto sfére.

Je preto zlá, ak bráni inteligencii v skúmaní právd, ktoré jej náležia, a teda jej bráni v absolútne slobodnom využívaní svetla, prenikajúcim dušou vďaka kontemplácii v láske. Pre inteligenciu je zásadná absolútna sloboda v rámci jej najvlastnejšej sféry. Inteligencia sa musí buď realizovať v absolútnej slobode, alebo zostať ticho. Vo sfére inteligencie nemá Cirkev nijaké právo jurisdikcie; a teda všetky „definície“ tam, kde ide o otázku dôkazov, sú protiprávne.

Pokiaľ je výrok „Boh existuje“ rozumovým súdom – no len v tejto miere – možno ho poprieť bez toho, aby sa tým spáchal hriech či už voči milosrdenstvu alebo viere. (A takáto negácia, vyslovená v prechodnom dokazovaní, je pochopiteľne nevyhnutnou fázou filozofického skúmania.)

Kresťanstvo od svojho počiatku, alebo takmer od neho, trpelo intelektuálnou nevoľnosťou. Táto nevoľnosť pochádza zo spôsobu, akým Cirkev uplatňovala moc svojej jurisdikcie, predovšetkým uplatňovaním formulácie „anathema sit“. Všade, kde sa vyskytuje intelektuálna nevoľnosť, odhalíme jednotlivca utláčaného spoločenským faktorom, ktorý smeruje k totalitarizmu. Predovšetkým v trinástom storočí položila Cirkev základy totalitarizmu. Preto nie je celkom bez istej zodpovednosti za súčasné dianie. Totalitné strany vznikajú na základe mechanizmu, analogickému k formulácii „anathema sit“.

Táto formulácia a spôsob jej aplikácie bráni Cirkvi byť katolíckou* inak než názvom.

29

Pred príchodom kresťanstva možno istý počet ľudí, z Izraela i mimo neho, dosiahol stupeň lásky a poznania Boha porovnateľný s kresťanskými svätcami.

Podobne ako od Kristových čias z tej časti ľudstva, ktorá bola mimo katolíckej Cirkvi („neveriaci“, „heretici“). Vo všeobecnosti je pochybné, či bolo od Kristových čias viac lásky a poznania Boha v kresťanstve, než v niektorých nekresťanských krajinách, ako je India.

30

Je veľmi pravdepodobné, že večný osud dvoch detí, ktoré umreli krátko po narodení, pričom jedno bolo pokrstené a druhé nie, bude totožný (aj v prípade, že rodičia druhého dieťaťa vôbec neplánovali jeho krst).

31

Spomedzi všetkých kníh Starého Zákona len veľmi malý počet z nich (Izaiáš, Jób, Pieseň Šalamúnova, Daniel, Tobiáš, časť Ezechiela, časť Žalmov, časť z Knihy Múdrosti, začiatok Genezis,…) môže duša kresťana prijať, vrátane niekoľkých princípov obsiahnutých v nich a v ostatných knihách. Zvyšok je neprijateľný, pretože mu chýba zásadná pravda kresťanstva, ktorú dokonale chápali aj Gréci – konkrétne možnosť utrpenia nevinných.

Z pohľadu Židov (v každom ohľade pred exilom a až na niektoré výnimky) hriech a utrpenie, cnosť a prosperita kráčajú ruka v ruke, čo z Jahveho robí pozemského, a nie nebeského Otca, viditeľného, nie neviditeľného. To z Neho robí falošného Boha. V takejto koncepcii je akt čistej lásky nemožný.

32

Toto možno považovať za definíciu:

Všetky koncepcia Boha, nezlučiteľné so skutkami čistej lásky, sú falošné.

Všetky ostatné koncepcie sú v rôznej miere pravdivé.

Lásku a poznanie Boha nemožno oddeliť, lebo ako sa píše v Ecclestiastes**: „Praebuit sapientiam diligentibus se“.***

33

Príbeh o stvorení a prvotnom hriechu v knihe Genezis je pravdivý. No iné príbehy o stvorení a prvotnom hriechu v iných tradíciách sú takisto pravdivé a takisto obsahujú neoceniteľné pravdy.

Sú inými zobrazeniami jedinej pravdy, nepreložiteľnej do ľudského jazyka. Túto pravdu možno vytušiť prostredníctvom niektorého z jej zobrazení. Je to možné ešte lepšie vďaka viacerým z nich.

(Zvlášť ľudové tradície, ak sú správne pochopené, ponúkajú nesmierne duchovné bohatstvo.)

34

Nezdá sa, že by Cirkev dokonale plnila svoju úlohu strážcu doktrín – ani zďaleka. Nielen preto, že k nim pridala pravdepodobne dosť vulgárne spresnenia, zákazy a obmedzenia, ale aj preto, že veľmi pravdepodobne stratila niečo z pôvodných pokladov.

Ako dôkaz môžu slúžiť niektoré pasáže Nového Zákona plné nezvyčajnej krásy, ktoré sú však dnes úplne nepochopiteľné a predtým také nemohli byť.

Napríklad takmer celá Apokalypsa.

Pasáž zo Sv. Jána: „On je ten, ktorý prišiel skrze vodu a krv, Ježiš Kristus. Nielen skrze vodu, ale skrze vodu a krv. (…) Lebo traja sú, čo svedčia: Duch, voda a krv; a títo traja sú zajedno.“ Rovnaký dôraz Sv. Jána o krvi a vode, ktoré vyšli z Kristovho boku.

Rozhovor s Nikodémom je takisto veľmi tajomný.

Sv. Pavol: „…aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie…“ Už Origenes, ktorého od Sv. Pavla delil len krátky čas, komentoval túto krásnu pasáž tým najbanálnejším spôsobom.

Pasáž v Sv. Pavlovi o Melchizedechovi: „Je bez otca, bez matky, bez rodokmeňa, …A tak pripodobnený Božiemu Synovi zostáva kňazom naveky.“

Učenie o vzkriesení tela. Živé telo, ktoré sa musí pominúť a „duchovné telo“ (pneumatikê – máme mať na mysli teóriu pytagorejcov o pneume, obsiahnutej v semene?), ktoré je večné. Vzťah medzi týmto učením a dôležitosťou pripisovanou čistote („Každý hriech, ktorého by sa človek dopustil, je mimo tela; kto však smilní, hreší proti vlastnému telu.“ „”Jedlo je pre žalúdok a žalúdok pre jedlo.” Boh však zničí jedno aj druhé. Ale telo nie je na smilstvo, lež pre Pána a Pán pre telo.“) [Aký je význam slova „telo“, ktoré je tu tak zvláštne postavené do protikladu k „žalúdku“?]

Štúdium hindského učenia vrhá na tento problém oveľa viac svetla než akýkoľvek kresťanský text, ktorý poznám. Kresťania nikdy nevysvetlili, aspoň pokiaľ viem, prečo má čistota (a predovšetkým panenstvo) taký duchovný význam. V tomto je vážna medzera, ktorá navyše vytvára vzdialenosť medzi množstvom ľudí a Kristom.

Vzťah medzi náukou o Vykúpení, v ktorej je každý človek cieľom (a ktorá je, ako Abelard správne postrehol, úplne nepochopiteľná) a náukou opačnou, charakterizovanou slovami „Boh túžil dať svojmu synovi veľa bratov“. (Čo znamená, že sme boli stvorení kvôli Vteleniu.)

Tajomný vzťah medzi Zákonom a hriechom, vyjadrený Sv. Pavlom trochu zvláštne. Aj tu hinduistické učenie vrhá trochu svetla.

Dôraz vyjadrený v opakovaní výrazov ako „…visiaci na strome“ alebo „…prekliaty“. Chýba tu niečo nenávratne stratené.

Neobyčajné nepriateľstvo Krista voči Farizejom, zástupcom ducha Izraela v najčistejšej forme. Pokrytectvo, prízemnosť a korupcia, hriechy vlastné každej forme kléru kvôli nedokonalosti ľudskej povahy, toto nepriateľstvo nevysvetľujú dostatočne. A určité slová, ktoré znejú zvláštne, naznačujú, že išlo o niečo iné: „lebo ste vzali kľúč poznania.“

Pytagorejci nazývali „kľúčom“ prostredníctvo medzi Bohom a stvorením. Nazývali ho aj harmóniou.

Slová „vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“, ktoré nasledujú bezprostredne po slovách „váš Otec, ktorý je na nebesiach, on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“, evokujú učenie, ktoré, pokiaľ viem, nie je nikde rozvinuté. Lebo Kristus uvádza ako najvyššiu vlastnosť Božej spravodlivosti presne to, čo sa uvádza (s výnimkou Jóba) ako námietka Jeho nespravodlivosti, teda že posudzuje dobrých a zlých rovnako.

V Kristovom učení musel byť istý pojem cnosti, ktorá sa týkala nezaujatosti, aký nájdeme v gréckom stoicizme alebo v hinduizme.

Tieto Kristove slová pripomínajú jedno z najväčších Prométeových zvolaní: „Nebesá, vďaka ktorým svetlo dopadá na všetkých…“

(Navyše, toto svetlo a dážď majú pravdepodobne aj duchovný význam, teda že na všetkých – v Izraeli i mimo neho, v Cirkvi i mimo nej – dopadá milosť v rovnakej miere, hoci to väčšina popiera.)

To je v úplnom rozpore s terajšou koncepciou, v ktorej Boh zosiela viac milosti jednému a druhému menej, ako nejaký rozmarný vládca; a to na základe toho, že ju nemusí poskytnúť nikomu! Lenže kvôli Jeho vlastnej nekonečnej dobrote by mal milosť poskytnúť každej bytosti v plnej miere. Mali by sme skôr veriť, že Boh neprestajne poskytuje každej bytosti svoju plnú milosť, no my ju prijímame vo väčšej alebo menšej miere. V čisto duchovnej sfére Boh napĺňa každú túžbu. Tí, čo majú menej, žiadali menej.

Skutočnosť, že Logos bolo preložené ako verbum ukazuje, že niečo sa stratilo, pretože λόγος znamená predovšetkým vzťah, pomer, a je synonymom pre άριθμός, číslo u Platóna a pytagorejcov. Vzťah, čiže proporcia. Proporcia, čiže harmónia. Harmónia, čiže prostredníctvo. Môj preklad by znel: Na počiatku bolo Prostredníctvo.

(Celý tento úvod Evanjelia Sv. Jána je veľmi nejasný. Slová „(On bol) pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ úplne odporujú katolíckemu učeniu o krste. Pretože v takomto prípade Slovo tajne dlie v každom človeku, či už je alebo nie je pokrstený; nie je to krst, čo ho vovedie do duše.)

Bolo by možné citovať množstvo ďalších pasáží.

Na jednej strane nepochopenie zo strany niektorých učeníkov, dokonca i po Zmŕtvychvstaní  (ako to dokazuje príbeh o Petrovi a Kornéliovi), na druhej strane zabíjanie spojené s prenasledovaním vysvetľujú problémy pri prenášaní významu učenia. Možno boli všetci tí, čo rozumeli, (alebo takmer všetci) pozabíjaní na začiatku druhého storočia.

Liturgia takisto obsahuje slová s tajomným významom.

Quaerens me sedisti lassus musí odkazovať aj na niečo iné okrem príbehu o žene zo Samárie v Sv. Jánovi. Keď si tieto slová dáme do súvislosti s hojným výskytom tejto témy v ľudovej tradícii, značne ju to osvetlí.

Predstava Boha, putujúceho za človekom je nepochopiteľne krásna a hlboká. Popri nej je úplným úpadkom myšlienka na človeka, vydávajúceho sa za Bohom.

Beata (arbor) cujus brachiis – Pretium pependit saeculi – Statera facta corporis – Tulitque praedam Tartari.

Tento symbol rovnováhy je úžasne hlboký. Rovnováha hrá dôležitú úlohu v egyptskom myslení. Keď Kristus umieral, slnko bolo v znamení Barana a mesiac v znamení Váh (Libra). Toto súhvezdie sa nazývalo aj „Klepetá Raka“. Názov Váhy mu dali až tesne pred érou kresťanstva (mesiac predtým bolo slnko v znamení Rýb a mesiac v znamení Panny; pozri symbolický význam Ryby (I.X.Θ.Y.Σ.)).

Ak uvažujeme nad touto metaforou, potom Archimedove slová „Dajte mi pevný bod a ja pohnem svetom“ môžu znieť ako proroctvo. Pevným bodom je Kríž, priesečník času a večnosti.

Sicut sidus radium – profert Virgo filium – pari forma. – Neque sidus radio – neque mater filio – fit corrupta. Tieto verše znejú veľmi zvláštne.

A predchádzajúca sloha (Sol occasum nesciens – stella semper rutilans – semper clara) získa zvláštny význam, keď ju porovnáme s príbehom amerických Indiánov o Slnku, zamilovanom do dcéry náčelníka, ktorá odmietla všetkých nápadníkov. Slnko zostúpilo na zem v podobe chorého, chudobného a takmer slepého mladíka. Sprevádzala ho hviezda v podobe úbohej stareny, jeho starej mamy. Náčelník vyhlásil o ruku svojej dcéry súťaž s veľmi krutými podmienkami. Úbohý mladík, ležiaci na lôžku zo slamy, napriek všetkým predpokladom ako jediný v skúškach obstál. Náčelníkova dcéra ho nasledovala napriek jeho úbohému zjavu ako jeho nevesta, aj napriek otcovej vôli. Biedny mladík sa premenil na krásneho princa a šaty a vlasy svojej nevesty premenil na zlato.

No tento príbeh nemožno pripísať nijakému kresťanskému vplyvu.

V liturgii sviatkov znie ipse lignum tunc notavit, damna ligni ut solveret – …arbor una nobilis: nulla silva talem profert, fronde, flore, germine takisto zvláštne. Sú to veľkolepé slová; museli odkazovať na celý symbolický systém, ktorý je dnes stratený. Navyše celá liturgia Veľkého Týždňa má v sebe prekvapujúco staroveký nádych.

Legenda o Grále navodzuje dnes nezrozumiteľnú kombináciu, ktorá vznikla nepochybne počas obdobia po Kristovej smrti – hoci básne o ňom pochádzajú z dvanásteho storočia – druidizmu a kresťanstva.

Stojí za zmienku, že Cirkev nikdy neodsúdila básne s tematikou Grálu, aj napriek evidentnej kombinácii kresťanskej a mimokresťanskej tradície.

Takmer bezprostredne po Ukrižovaní bol Herodes nútene vykázaný do Lyonu, kam ho sprevádzala početná suita, v ktorej muselo byť niekoľko kresťanov. (Bol medzi nimi azda aj Jozef z Arimatey?) Druidi boli pozabíjaní Claudiom niekoľko rokov nato.

Nonnove Dionýzie, báseň egyptského (a možno kresťanského) autora zo šiesteho storočia, sa síce zaoberá len gréckymi bohmi a astrológiou, no predsa má niekoľko bodov podivuhodne pripomínajúcich Apokalypsu a musela byť inšpirovaná podobnou kombináciou vplyvov.

(Nota bene: hovorí sa v nej o kráľovi Lykurgovi, spomínanom už Homérom, ktorý nečestne zaútočil na neozbrojeného Dionýza a donútil ho k úteku na dno Červeného mora. Bol kráľom Arabov južne od vrchu Karmel. Geograficky nemôže ísť o nič iné než Izrael. Ak pripustíme, že staroveké národy vnímali Izrael ako prekliaty národ, ktorý odmietol pojem sprostredkujúceho, trpiaceho a vykupiteľského Boha zjaveného Egyptu, pochopíme inak nevysvetliteľnú vec: že Herodotos, inak horlivo sa zaujímajúci o každý detail ohľadne náboženstva, sa nikdy nezmienil o Izraeli. Izrael bol predurčený stať sa nielen rodiskom Krista, ale aj Jeho vrahom. Za pozornosť stojí aj to, že množstvo indícií potvrdzuje, že Dionýzus a Osiris sú tým istým Bohom. Ak by sme mali k dispozícii egyptskú verziu Mojžišovho života, boli by sme zrejme v mnohom prekvapení…)

Ódinove runy, ak nie sú staršie než akýkoľvek kontakt s kresťanstvom, nepochybne reprezentujú výsledok podobného spojenia. Bolo by to rovnako výnimočné.

Boli azda na počiatku niektorí z  Kristových apoštolov, ktorí pochopili slová „Choďte a učte všetky národy“ v zmysle, ktorý ja považujem za správny?

35

Pochopenie kresťanstva je pre nás takmer nemožné kvôli hlbokému tajomstvu, ktoré zahaľuje históriu z dôb jeho vzniku.

Toto tajomstvo spočíva v prvom rade vo vzťahu kresťanstva s Izraelom a s náboženskými tradíciami rímskych rodov.

Je veľmi nepravdepodobné, že v ranných dobách neexistovali pokusy o synkretizmus analogické tomu, o akom sníval Mikuláš Kuzánsky. Dnes nenájdeme žiadne stopy po Cirkevnom odsúdení takýchto pokusov. (Tak ako nebol nikdy odsudzovaný Mikuláš Kuzánsky.) No v skutočnosti sa všetko dialo tak, akoby takéto odsúdenie jestvovalo.

Okrem nezmyslov hlásaných Klementom Alexandrijským – ktorý si vôbec nebol vedomý úzkeho spojenia medzi gréckou klasickou filozofiou a náboženstvom Mystérií – museli jestvovať ľudia, ktorí v Radostnej Zvesti museli vidieť akési zavŕšenie tohto náboženstva. Čo sa stalo s ich dielom?

Porfýrius dokladá, že Origenes symbolicky interpretoval židovské Písma  pomocou tajných kníh pytagorejcov a stoikov. No keď Origenes hovorí o gréckej filozofii, robí tak s evidentným úmyslom zavrhnúť ju. Prečo? Pretože bola konkurenciou na rovnakom teritóriu? Alebo pre niečo iné? Snažil sa zatajiť svoj dlh ktorý voči nej mal? A ak áno, prečo?

Táto pasáž z Porfýria jasne dokazuje, že Mystéria pozostávali výhradne z alegórií.

Eusebius cituje túto pasáž a nazýva Porfýria klamárom, keď o Origenovi tvrdil, že začal s „helenizáciou“. No nepopiera zvyšok.

Eusebius tiež cituje nanajvýš zaujímavý list Biskupa z Melito Marcovi Aureliovi, napísaný vo veľmi priateľskom tóne (Hist. IV, 26): „Naša filozofia sa najprv rozvinula medzi barbarmi, no naplno rozkvitla v Tvojom ľude (τοίς δοίς έθνεδιν) počas skvelej vlády Augusta.“

Týmito barbarmi mohli byť jedine Židia. Na čo však poukazuje zvyšok vety?

Augustus zomrel v roku 14 po Kristovi. Kristus bol vtedy chlapcom. Kresťanstvo neexistovalo.

„Naša filozofia“ – má to znamenať Logos, Krista? Zaznamenala svoj rozkvet (čiže vitálne šírenie) medzi rodmi Grécka alebo Ríma?

Biskup pokračuje: „Najlepším dôkazom toho, že náš Logos sa rozvíja súčasne s vydareným počiatkom Ríše v záujme dobra, je ten, že netrpel nijakým útlakom počas panovania Augusta, ale naopak, dosahoval vznešenosť a slávu v súlade so želaním všetkých.“

Hovoríme o „skrytom živote v Nazarete“, zabúdame len, že hoci bol tento život skutočne skrytý, prísne vzaté nevieme, či sa naplno otvoril v Nazarete.

Toto je všetko, čo z Evanjelií vieme o Kristovom živote pred Jeho krstom.

Narodil sa v Beltleheme. Ešte ako dieťa ho Jeho rodina vzala do Egypta. Tam zostal nevedno ako dlho. (Jozef sa vrátil po smrti Heroda, no nič nepoukazuje na to, či sa tak udialo bezprostredne na to; mohlo ubehnúť aj niekoľko rokov.) Keď mal dvanásť rokov, strávil Veľkonočné sviatky v Jeruzaleme. Jeho rodičia sa potom usadili v Nazarete. (Je zvláštne, že Sv. Lukáš sa nezmieňuje o úteku do Egypta.) Ako tridsaťročný bol pokrstený Jánom. A to je všetko.

A opäť je tu jedno pozoruhodné tajomstvo.

Tretím tajomstvom je vzťah medzi kresťanstvom a Rímskou Ríšou. Tiberius chcel najprv Krista umiestniť do Pantéonu a sprvu odmietal prenasledovať kresťanov. Neskôr svoj postoj zmenil. Piso, Galbov adoptívny syn, pravdepodobne pochádzal z kresťanskej rodiny (pozri práce M. Hermanna). Ako vysvetlíme skutočnosť, že ľudia ako Traján a predovšetkým Marcus Aurelius tak neúnavne prenasledovali kresťanov? Dante pritom umiestňuje Trajána do raja… Na druhej strane Commodus a iní krutí vládcovia kresťanov skôr podporovali. A za akých okolností neskôr Ríša prijala kresťanstvo za svoje oficiálne náboženstvo? A za akých podmienok? Aké ústupky muselo kresťanstvo spraviť kvôli takejto dohode? Aké podmienky obsahovala tajná zmluva medzi Kristovou Cirkvou a Šelmou? Pretože Šelmou z Apokalypsy je takmer určite Ríša.

Rímska Ríša bola totalitným a v podstate materialistickým režimom, postavenom na výhradnom uctievaní Štátu, podobne ako nacizmus. Smäd po duchovnom musel zostať medzi podriadenými Ríši neukojený. Vládcovia si od samého počiatku uvedomovali, aké potrebné je uspokojovať ho falošným mysticizmom, pretože mali dôvodný strach, že skutočná mystika by všetko rozvrátila.

Bol pokus preniesť Eleuzínske mystériá do Ríma. Tieto mystéria takmer úplne – jestvujú na to presvedčivé domnienky – stratili svoj pravý duchovný odkaz. Strašné vraždenie, ku ktorému v Grécku a zvlášť v Aténach dochádzalo počas Rímskej nadvlády, a dokonca i pred ním, veľmi pravdepodobne zastavilo ich šírenie; Mystériá boli zrejme prepracované zasvätenými na prvom stupni. To by vysvetľovalo opovrhnutie, s akým o nich hovoril Klement Alexandrijský, hoci on sám mohol byť istý čas zasväteným. V každom prípade sa pokus o ich šírenie nevydaril.

A aby to tak bolo, boli Druidi a vyznávači tajného Dionýzovho kultu zabíjaní, pytagorejci a všetci filozofovia neľútostne prenasledovaní, egyptské kulty boli zakázané a ako sa jednalo s kresťanmi, vieme.

Šírenie východných kultov v Ríme tých čias pripomína šírenie teozofických kultov dnes. Pokiaľ sme schopní posúdiť to, tak v oboch prípadoch nešlo o nijakú skutočnú náuku, ale umelé výtvory určené snobom.

Antoninovci predstavujú akúsi oázu v krutej histórii Rímskeho Impéria. Ako je možné, že prenasledovali kresťanov?

Možno sa pýtať, či sa pod maskou nútenej podzemnej existencie nevotreli medzi kresťanov čisto kriminálne živly.

Predovšetkým musíme mať na mysli apokalyptického ducha, ktorý ich inšpiroval. Očakávania blízkeho príchodu Kráľovstva ich posilňovalo a povzbudzovalo k tým najodvážnejším skutkom, podobne ako blízky príchod Revolúcie inšpiruje dnešných komunistov. Určite jestvuje mnoho styčných bodov medzi týmito dvoma psychológiami.

V oboch prípadoch však takéto očakávanie predstavuje aj veľké spoločenské nebezpečenstvo.

Dejiny staroveku sú plné príbehov miest, v ktorých v dôsledku prepustenia istého množstva otrokov na slobodu si nedokázali otrokári vynútiť poslušnosť na otrokoch, ktorí im zostali.

Otroctvo bolo natoľko neprirodzeným stavom, že ho mohli zniesť len tí, ktorých duše boli zlomené úplnou stratou akejkoľvek nádeje. S prvými lúčmi nádeje sa vzmáhala aj neposlušnosť.

Aké následky musela vyvolávať nádej prinášaná Radostnou Zvesťou! Radostná Zvesť neznamená len Vzkriesenie, ale znamená ešte hmatateľnejšiu skutočnosť skorého návratu Krista na zem v Jeho plnej sláve.

V Sv. Pavlovi na každé odporúčanie pánom, aby boli dobrí a spravodliví, pripadá možno desať odporúčaní adresovaných otrokom, aby sa tešili z práce a boli poslušní. Možno to vysvetliť ako pozostatok sociálnych predsudkov, ktoré v ňom zostali aj napriek kresťanstvu. No pravdepodobnejšie bude, že bolo omnoho ľahšie presvedčiť kresťanských pánov k preukazovaniu milosrdnosti, než presvedčiť kresťanských otrokov, nakazených očakávaniami Posledného Súdu, k poslušnosti.

Marcus Aurelius možno odsudzoval otroctvo; pretože nie je pravda, že grécka filozofia s výnimkou Aristotela schvaľovala otroctvo. Podľa samotného Aristotela považovali niektorí filozofi otroctvo  za „dokonalý protiklad prirodzenosti a rozumu“. Platón v Štátnikovi považuje otroctvo za legitímne jedine v prípade zločincov, podobne ako je tomu dnes s väznením a nútenými prácami. No prvoradou úlohou Marca Aurelia bolo udržať poriadok. Pripomínal si túto úlohu s istou trpkosťou.

Katolíci pohotovo ospravedlňujú vyvražďovanie heretikov poukazovaním na spoločenské nebezpečenstvo vlastné heréze. Nikdy ich nenapadne, že prenasledovanie kresťanov v prvých storočiach je možné ospravedlniť rovnako, na základe rovnako racionálnych argumentov. A nepochybne v ešte väčšej miere, pretože žiadna heréza v sebe neniesla myšlienku natoľko rozvratnú, ako v prípade očakávania skorého príchodu Krista Kráľa.

Je nepochybné, že vlna neposlušnosti šíriaca sa medzi otrokmi Ríše by priniesla rozvrat celého systému a úplný chaos.

V časoch Konštantína musel byť stav apokalyptických očakávaní už oslabený. Okrem toho masakrovanie kresťanov, brániace šíreniu toho najhlbšieho učenia, pravdepodobne ochudobnilo kresťanstvo o veľkú časť jeho duchovného bohatstva.

Konštantín uspel v prípade kresťanstva v tom, čo sa nepodarilo Claudiovi s eleuzínskymi mystériami.

No nebolo v súlade so záujmami ani dôstojnosťou Ríše, aby sa jej oficiálne náboženstvo stalo pokračovaním a zavŕšením stáročných tradícií krajín, ktoré si Rím podmanil, rozdrvil a ponížil – Egypta, Grécka alebo Galie. Prípad Izraela bol iný; predovšetkým nový zákon bol veľmi vzdialený starému; a navyše Jeruzalem už nejestvoval. Okrem toho duch starého zákona, ktorému bola cudzia akákoľvek mystika, nebol priveľmi vzdialený duchu Ríma. Rím mohol prijať Boha Zástupov.

Aj Židovský národný duch, brániaci spočiatku množstvu kresťanov v rozpoznaní príbuznosti medzi kresťanstvom a autentickou spiritualitou rímskych rodov, bol pre Rím priaznivým prvkom v kresťanstve. Tento duch, čo vyznieva zvláštne, sa prihováral dokonca i obráteným „pohanom“.

Rím, ako každá koloniálna veľmoc, morálne a duchovne vykorenil podmanené krajiny. Taký je vždy následok koloniálnej politiky. Nešlo o to, aby sa vrátili ku svojim koreňom, bolo naopak potrebné, aby boli stále viac vzdialené od svojich koreňov.

(Potvrdzuje to fakt, že jediné pohanské proroctvo, ktoré Cirkev spomína, je proroctvo Sibyline, ktoré si Rím osvojil. (Navyše štvrtá ekloga jasne ukazuje, že aj v Ríme jestvovali mesianistické očakávania, veľmi podobné ako v Judey a rovnako spojené s vtelením.))

Kresťanstvo, podriadené spoločnému vplyvu Ríma a Izraela, v tejto úlohe skvele uspelo. Ešte aj dnes, kamkoľvek ho šíria misionári, má rovnaký efekt vykorenenia.

Toto všetko je samozrejme len množstvo dohadov.

No jedna vec je v podstate istá, a to že tí ľudia pred nami chceli niečo zatajiť, a podarilo sa im to. Nie je náhoda, že bolo zničených toľko textov a že podstatnú časť dejín obklopuje toľko nejasností.

Pravdepodobne došlo k systematickému ničeniu dokumentov.

Platónovi sa podarilo vyhnúť sa mu; vďaka akej šťastnej náhode? Nemáme však Oslobodeného Prométea od Aischyla, ktorý musel poskytovať náhľad na pravý zmysel Prométeovho príbehu, na lásku zjednocujúcu Prométea s Diom, len naznačeného v Pripútanom Prométeovi. A koľko ďalších pokladov je navždy stratených!

Historici predstupujú s veľkými medzerami. Z gnostikov sa nezachovalo nič a len veľmi málo z kresťanských spisov prvých storočí. Spisy, v ktorých sa nehovorilo o privilegovanom postavení Izraela, boli umlčané.

Cirkev však nikdy nevyhlásila, že židovsko-kresťanská tradícia ako jediná vlastní zjavené Písmo, sviatosti a nadprirodzené poznanie Boha. Nikdy nevyhlásila, že nejestvovala nijaká príbuznosť medzi kresťanstvom a mystickými tradíciami iných krajín než Izrael. Prečo? Žeby ju Duch Svätý napriek všetkému uchránil od tvrdenia takých lží?

Tieto problémy dnes majú ústredný, naliehavý a praktický význam. Pretože kým profánny život našich krajín vychádza celý priamo z „pohanských“ civilizácií, pokiaľ bude prežívať ilúzia radikálneho rozdielu medzi takzvaným pohanstvom a kresťanstvom, dovtedy sa kresťanstvo nepretaví, neprenikne a neoplodní celok profánneho života, ako by malo, a zostane od neho oddelené a teda pasívne.

Ako by sa náš život zmenil, keby sme uvideli, že grécka geometria a kresťanská viera pochádzajú z rovnakého zdroja!


1) Geometrický priemer (alebo stred) udáva pomer dvoch čísel, v geometrii trojuholníka vzťah medzi výškou strany a úsekmi, na ktoré delí danú stranu; a/x=x/b, kde x je geometrický priemer; x=√(a.b) (pozn. prekl.)

* Gn 11 (pozn. prekl.)

* Weilová uvádza citát aj s pasážou v zátvorke (pozn. prekl.)

* „Bol ponížený a trpel, no neotvoril ústa…“

* Katolícka – všeobecná (pozn. prekl.)

** Kazateľ (pozn. prekl.)

*** „Múdrosť udeľuje tým, ktorí Ho milujú“ – Kniha Sirachovcova 1:10 (pozn. prekl.)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: