Simone Weilová: Ľudská osobnosť

„Nezaujímaš ma.“ Nik nemôže predniesť tieto slová bez toho, aby sa nedopúšťal krutosti a neprevinil sa voči spravodlivosti.

„Tvoja osobnosť ma nezaujíma.“ Tieto slová môžu padnúť vo vzrušenej debate blízkych priateľov bez toho, že by to akokoľvek narušilo ich priateľstvo.

V tomto zmysle môže človek povedať „Moja osobnosť je bezvýznamná“ bez toho, že by sa degradoval, no nie „Ja som bezvýznamný.“

To ukazuje, že čosi v slovníku moderného myšlienkového smeru, známeho ako personalizmus, je chybné. A v takomto prípade, ak je závažná chyba v pojmosloví, je to takmer neklamný znak chyby samotného myslenia.

Je niečo posvätné v človeku, no nie je to jeho osobnosť. Nie je to ani tým, že je ľudskou bytosťou. Je to tento človek; nič viac a nič menej.

Hľadím na okoloidúceho na ulici. Má dlhé ruky, modré oči a myseľ, ktorej myšlienky nepoznám, no ktoré sú azda úplne bežnými myšlienkami.

Nie je to ani jeho osobnosť, ani ľudská bytosť v ňom, čo je pre mňa sväté. Je to on. Všetko, čím je. Jeho ruky, oči, myšlienky, všetko. Nedotkla by som sa ničoho z toho bez nesmiernych zábran.

Ak by to bola ľudská bytosť v ňom, čo je pre mňa sväté, poľahky by som mu vylúpla oči. Ako slepec by bol pre mňa presne takou istou ľudskou bytosťou ako predtým. Ani trochu by som sa nedotkla jeho osobnosti v ňom. Zničila by som len jeho oči.

Nedokážeme definovať, čo znamená rešpekt k ľudskej bytosti. Nie je to len v tom, že to nevieme vyjadriť slovami. To sa dá povedať o mnohých úplne jasných ideách. No táto sa nedá vôbec uvažovať; nedá sa ani definovať, ani vyčleniť tichou operáciou našej mysle.

Ustanoviť na základe spoločenskej morálky pojem, ktorý nemôže byť ani definovaný, ani uvažovaný, znamená vytvoriť priestor pre každý typ tyranie.

Pojem práv, ktorý bol do sveta vnesený v roku 1789, nemohol vďaka svojej vnútornej nemožnosti naplniť úlohu, ktorú si predsavzal.

Kombináciou dvoch nesprávnych pojmov, ak budeme hovoriť o právach ľudskej bytosti, nijako nepokročíme.

Čo to teda konkrétne je, čo mi bráni vylúpiť oči tohto človeka, hoci mi to je dovolené a hoci mi to má spôsobiť potešenie?

Hoci je to on ako celok, čo je pre mňa posvätné, nie je posvätným v každom ohľade, z každého uhlu pohľadu. Nie je posvätným z hľadiska toho, že má dlhé ruky, modré oči a azda všedné myšlienky. Ani preto, že je vojvodom, ak ním náhodou je; ani preto, že je smetiarom, ak je to jeho povolanie. Nič z toho by nezadržalo moju ruku.

Zadržalo by ju vedomie, že ak by ho niekto pripravil o zrak, jeho dušu by trápilo vedomie, že mu bolo ublížené.

Na dne duše každého človeka je od najrannejšieho detstva až po hrob čosi, čo prechádza do nezlomného presvedčenia – napriek všetkým zločinom na ňom spáchaným, ním vytrpeným a prežitým – že mu bude činené dobro, a nie zlo. Predovšetkým toto je posvätným v každej ľudskej bytosti.

Dobro je jediným zdrojom posvätného. Nie je nič, čo je sväté mimo dobra a toho, čo k nemu patrí.

Toto vnútorné, detinské a nemenné očakávanie dobra našim srdcom je tým, čo v nás prehovára, keď hovoríme o svojich právach. Pohnútky, ktoré vedú malého chlapca k žiarlivosti, keď vidí, ako jeho brat dostal o čosi väčší koláč, sa vynárajú z oveľa povrchnejších oblastí duše. Slovo spravodlivosť značí dve veľmi odlišné veci podľa toho, či sa týka jednej alebo druhej vrstvy duše. Záleží iba na tej prvej, hlbšej.

Vždy, keď sa z hĺbky ľudského srdca ozve detský nárek, ktorý nepotlačil dokonca ani Kristus: „Prečo mi ubližujú?“, potom celkom isto dochádza k nespravodlivosti. Lebo ak ide len o dôsledok nedorozumenia, ako sa často stáva, potom nespravodlivosť spočíva v nedostatočnom objasnení.

Ľudia, ktorí spôsobujú rany vyvolávajúce tento plač, sledujú rôzne motívy, ktoré závisia od ich povahy alebo danej situácie. Jestvujú ľudia, ktorým plač iných spôsobuje istý pôžitok; a mnohí ho proste nepočujú. Pretože je to tichý plač, ktorý zaznieva len v skrytosti srdca.

Tieto dva stavy mysle sú si bližšie, než by sa na prvý pohľad zdalo. Druhý je len slabším odtieňom toho prvého; jeho hluchota je spokojne pestovaná, pretože je akceptovaná a ponúka vlastné sebauspokojenie. Nejestvujú iné obmedzenia našej vôle, než telesné potreby a jestvovanie ostatných bytostí okolo nás. Akékoľvek zdanlivé rozšírenie týchto hraníc je lákavé, takže pokušením je všetko, čo nám pomáha zabudnúť na skutočnosť týchto obmedzení. Preto bývajú vojny a civilné vojny takými opájajúcimi; zbavujú ľudské životy ich skutočnosti a menia ľudí na bábky. Preto aj otroctvo býva takým príjemným pre otrokárov.

V ľuďoch, ktorí už vytrpeli priveľa, v otrokoch napríklad, môže to miesto v srdci, v ktorom zlo vyvoláva nárek prekvapenia, vyzerať mŕtve. No nikdy nie je celkom mŕtve; jednoducho už nemôže viac nariekať. Dosiahlo stav nemého, neprestajného náreku.

A aj u tých, ktorí ešte stále nachádzajú silu pre nárek, sa tento nárek len sotva dokáže vyjadriť, či už vnútorne alebo navonok, v skutočnosti jazyka. Zvyčajne sú slová, ktorými sa snaží vyjadriť, úplne nepodstatné.

Býva to o to viac nevyhnutné, že tí, na ktorých je zlo páchané najčastejšie, sú väčšinou neškolení v umení výrečnosti. Nič nemôže byť hroznejšie, ako napríklad vidieť nejakého úbohého chudáka jachtať pred sudcom, ktorý na neho spúšťa príval duchaplností.

Mimo inteligencie je už len jedna ľudská schopnosť, ktorá má záujem na slobode prejavu a je ňou toto miesto v srdci, ktoré narieka proti zlu. Ale keď nedokáže vysloviť samo seba, sloboda je mu málo platná. Čo je predovšetkým potrebné, je systém spoločenskej výchovy, schopnej dosiahnuť to, v čo najväčšej miere, prostredníctvom jazykových prostriedkov; a ďalej režim, v ktorom je všeobecná sloboda prejavu charakterizovaná ani nie tak slobodou, ako pozorným tichom, v ktorom môže tento slabý a nedospelý plač zaznieť; a napokon sú potrebné inštitúcie, ktoré dajú moc – v miere, v akej je to potrebné – do rúk ľuďom, ktorí sú schopní a ochotní tento nárek začuť a pochopiť ho.

Samozrejme, politická strana usilovne hľadajúca alebo udržiavajúca svoju moc nemôže v tomto náreku vidieť nič iné než krik. Jej reakcia bude rôzna podľa toho, či tento krik vyhovuje alebo protirečí jej vlastnej propagande. Ale nikdy nebude schopná jemnej a citlivej pozornosti, ktorá je nevyhnutná na jeho porozumenie.

To isté platí o nižšom stupni organizácií, preniknutom straníckymi vplyvmi; inými slovami: ak je spoločenský život riadený straníckym systémom, platí to o všetkých organizáciách, vrátane odborov a dokonca cirkví.

Pochopiteľne, strany a podobné organizácie sú rovnako necitlivé k intelektuálnym zábranám.

Takže keď sloboda prejavu v skutočnosti neznamená nič viac než slobodu propagandy pre organizácie tohto druhu, niet v skutočnosti žiadnej slobody prejavu pre jedinú časť ľudskej duše, ktorá si ju zaslúži. Alebo ak aj nejaká je, je len nepatrná; len nepatrne väčšia než v totalitnom systéme.

A takto je to v demokracii, v ktorej stranícky systém riadi distribúciu moci; čiže v tom, čo nazývame demokraciou vo Francúzsku, keďže až doposiaľ sme nič lepšie nepoznali. Musíme preto vynájsť niečo iné.

Uplatniac to isté kritérium tým istým spôsobom na akúkoľvek verejnú inštitúciu, dospejeme k tým istým záverom.

Nie je to osobnosť, čo ustanovuje toto kritérium. Keď údery zla vyvolávajú nárek bolestného prekvapenia z hĺbky duše, nie je to osobná vec. Zranenie osobnosti a jej túžob ho nedokážu vyvolať, to dokáže jedine styk s nespravodlivosťou skrz bolesť. Je to vždy, v tom najposlednejšom človeku i v Kristovi, neosobný protest.

Jestvuje i veľa nárekov osobných protestov, ale tie sú nepodstatné; možno ich vyvolať koľko len chcete bez toho, aby sa siahlo na čokoľvek posvätné.

 

*

To posvätné v človeku nie je súčasťou jeho osobnosti a práve v tej miere je tým neosobným v ňom.

Všetko to, čo je v človeku neosobné, je sväté, a nič iné.

Dnes, keď vedci a umelci tak zvláštne obsadili miesta kňazov, osvojila si verejnosť s neospravedlniteľnou poslušnosťou názor, že umelecké a vedecké schopnosti sú posvätné. To sa všeobecne považuje za samozrejmé, hoci to ani zďaleka nie je tak. A ak pre to treba uviesť nejaký dôvod, tvrdí sa, že slobodná hra týchto schopností je jedným z najvyšších prejavov ľudskej osobnosti.

Často pochopiteľne ani o nič viac nejde. V takom prípade nie je ťažké vidieť, akú to má hodnotu a čo od toho možno čakať.

Jedným z dôsledkov je druh postoja, ktorý je zhrnutý v Blakeovom hroznom výroku: „Radšej zavraždiť nemluvňa v kolíske, než v sebe nosiť nenaplnené túžby,“ alebo postoj, ktorý plodí ideu „svojvoľného konania.“ Iným dôsledkom je veda, v ktorej možno nájsť všetky možné normy, kritériá a hodnoty okrem pravdy.

Gregoriánsky chorál, románska architektúra, Iliada a vynález geometrie neboli pre ľudí, ktorí im umožnili jestvovať a ktorí nám ich sprístupnili, príležitosťou na manifestáciu vlastnej osobnosti.

Keď sú veda, umenie, literatúra a filozofia jednoducho manifestáciou osobnosti, sú na úrovni, kde možno dosiahnuť slávu a uznanie, ktoré môžu nechať ľudské meno prežiť tisícročia. Ale nad touto úrovňou, ďaleko nad, oddelená priepasťou je úroveň, kde sú dosahované najvyššie veci. Tieto veci sú zo svojej podstaty anonymné.

Je len vecou náhody, či mená tých, ktorí dosiahli na túto úroveň, zostanú zachované alebo zmiznú; dokonca aj keď si ich pamätáme, stanú sa anonymnými. Ich osobnosť zmizla.

Pravda a krása prebývajú na tejto úrovni neosobného a anonymného. Toto je ríša posvätného; na tej druhej úrovni nie je nič, iba ak v zmysle, v akom by sme to mohli povedať o farbe na obraze zobrazujúcom eucharistiu.

Na vede je posvätná pravda; na umení je posvätná krása. Pravda a krása sú neosobné. Toto všetko je až príliš zrejmé.

Keď dieťa robí súčet a spraví ho zle, chyba nesie známku jeho osobnosti. Ak spraví súčet správne, jeho osobnosť doň vôbec nevstúpuje.

Dokonalosť je neosobná. Naša osobnosť je tou časťou z nás, ktorá prináleží omylnosti a hriechu. Všetko úsilie mystika bolo vždy stať sa takým, aby v duši nezostalo nič, čo sa označuje ako „Ja“.

No časť duše, ktorá hovorí „My“, je stále nekonečne nebezpečnejšia.

 

*

Neosobnosť sa dá dosiahnuť jedine cvičením istej formy pozornosti, ktorá je sama osebe vzácna a nedosiahnuteľná inak než v samote; no nielen vo fyzickej, ale i v mentálnej samote. Nikdy sa to nepodarí niekomu, kto o sebe uvažuje ako o členovi spoločenstva, ako o časti čohosi, čo prehovára cez „My“.

Ľudia ako súčasť kolektívneho sú vylúčení dokonca aj z nižších foriem neosobného. Skupina ľudí nedokáže dokonca ani sčítať dva a dva. Sčítanie sa odohráva v mysli dočasne nereflektujúcej jestvovanie akejkoľvek inej mysle.

Hoci osobné a neosobné sú opozitami, jestvuje prechod od jedného k druhému. No nejestvuje prechod od kolektívneho k neosobnému. Kolektívnosť musí byť rozložená na jednotlivé osoby predtým, než možno dosiahnuť neosobnosť.

Jedine v tomto zmysle má osoba viac posvätného než kolektívnosť.

Kolektívnosť je voči posvätnému nielen cudzia, ale klame nás jeho falošnou imitáciou.

Idolatria je názov tohto omylu, ktorý prisudzuje kolektivizmu znaky posvätného; a je to najbežnejší zo všetkých zločinov, nezávisle od doby a miesta. Človek, pre ktorého je rozvoj osobnosti tým jediným, na čom záleží, úplne stratil akýkoľvek zmysel pre podstatné; a je ťažké povedať, ktorý z týchto omylov je horší. Často ich možno nájsť skombinované, v rôznej miere, v tej istej mysli. No ten druhý omyl je omnoho slabší a menej trvácny než ten prvý.

Z duchovného hľadiska nebol súboj Nemecka a Francúzska v roku 1940 hlavne súbojom barbarstva a civilizácie, alebo dobra a zla, ale prvého a druhého typu omylu. Víťazstvo toho prvého neprekvapuje; je zo svojej podstaty silnejší.

Nie je nič škandalózne na podriadenosti jednotlivca kolektívu; je to automatický fakt toho istého poriadku, v akom je gram na váhe podriadený kilogramu. Osoba je v skutočnosti vždy podriadená kolektívu, dokonca aj v takzvanom slobodnom sebavyjadrení.

Sú to napríklad presne tí istí umelci a spisovatelia náchylní myslieť si o svojom umení, že je prejavom ich osobnosti, ktorí sú v skutočnosti najviac ovplyvnení verejným vkusom. Hugo nemal najmenší problém skĺbiť kult seba samého s úlohou „znejúcej ozveny“; a príklady Wildea, Gidea a surrealistov sú ešte zrejmejšie. Vedci patriaci do tejto skupiny sú rovnako podriadení móde, ktorá vládne ešte despotickejšie než tvaru klobúkov. Pre týchto ľudí je kolektívny názor odborníkov prakticky diktátom.

Osoba podriadená kolektívnosti v skutočnosti ani v prirodzenosti vecí nepožíva žiadne prirodzené práva, ktoré by sa na ňu mohli vzťahovať.

Hovorí sa, v podstate správne, že v antike nejestvoval žiaden pojem úcty k osobe. Vtedajší ľudia uvažovali príliš presne na to, aby si osvojili takúto mätúcu ideu.

Ľudská bytosť môže uniknúť z kolektívnosti jedine pozdvihnutím sa nad osobné a začlenením sa so neosobného. V okamihu keď tak učiní, je v nej niečo, malý kúsok duše, nad ktorým nič z kolektívneho nemá moc. Ak sa dokáže zakoreniť v nadosobnom dobre, takže z neho dokáže načerpať energiu, potom dokáže, kedykoľvek cíti túto potrebu, načerpať a niesť bez vonkajšej pomoci, voči akejkoľvek kolektívnosti malú, ale skutočnú silu.

Sú okamihy, kedy takmer nekonečne malá sila môže byť rozhodujúca. Kolektív je omnoho silnejší než jeden človek; no jestvovanie každého kolektívu závisí na operáciách, ktorých jednoduchým príkladom môže byť sčítanie, a ktoré môžu byť uskutočňované len mysľou v stave samoty.

Táto závislosť naznačuje metódu odovzdania moci nad kolektívom nadosobnému, keby sme len dokázali odhaliť jej použitie.

Každý človek, ktorý sa raz dotkol rozmeru neosobného, nesie zodpovednosť voči všetkým ľuďom; chrániť nie ich osoby, ale, akokoľvek krehké, v nich skryté možnosti prenesenia sa do neosobného.

Predovšetkým týmto ľuďom by mala byť adresovaná výzva rešpektovať posvätné v ľuďoch. Lebo takáto výzva sa nemôže stať skutočnou, pokým nie je adresovaná niekomu, kto ju dokáže pochopiť.

Je zbytočné vysvetľovať kolektívu, že v každej z jednotiek, ktoré ho vytvárajú, je niečo také, čo on nedokáže ohroziť. Predovšetkým, kolektív nie je niekým, jedine fiktívne; jestvuje len abstraktne a dá sa s ním rozprávať len fiktívne. A navyše, ak by aj bol niekým, bol by to niekto, kto by nebol ochotný rešpektovať nikoho okrem seba.

A predovšetkým, hlavné nebezpečenstvo nespočíva v tendencii kolektivizmu obmedzovať jednotlivca, ale v tendencii jednotlivca obetovať sa v prospech kolektívu. Alebo je azda to prvé riziko len povrchným a klamlivým aspektom toho druhého.

Tak ako je zbytočné hovoriť kolektívu, že jedinec je posvätný, je tiež zbytočné hovoriť to jednotlivcovi. Človek tomu neuverí. Necíti sa byť posvätným. Dôvod, ktorý bráni človeku cítiť svoju posvätnosť je ten, že vlastne posvätným nie je.

Ak sa nejakí ľudia cítia inak, ak v sebe cítia čosi posvätné a veria, že to môžu zovšeobecniť a vztiahnuť na každého človeka, podliehajú dvojitej ilúzii.

To, čo cítia, nie je autentický pojem svätosti, ale jeho falošná imitácia vyvolaná kolektívom, a ak to cítia vzhľadom na svoje vlastné osoby, je to preto, že participujú na kolektívnej prestíži prostredníctvom sociálneho uvedomenia, ktoré z neho vyplýva.

Takže sa mýlia v predpoklade, že svoj vlastný postoj môžu zovšeobecniť. Ich motív je šľachetný, no nedokáže ich primäť k tomu, aby v ľudskom dave videli čosi iné než anonymnú masu. No je pre nich ťažké odhaliť to, keďže nemajú k mase žiaden prístup.

Osobné v človeku je v neustálej núdzi; cíti chlad a neustále sa obzerá po teplom úkryte.

No tí, v ktorých je – skutočne alebo v predstave očakávania – toto osobné teplo zavinuté v spoločenskom povedomí, si to neuvedomujú.

Preto filozofia personalizmu nevznikla a nevyvinula sa v ľudových kruhoch, ale medzi spisovateľmi, pre ktorých je získanie mena a prestíže súčasťou profesie.

Vzťah medzi kolektívnym a osobným by sa mal nastoliť s jasným zámerom odstrániť všetko, čo je škodlivé pre rast a tajomné klíčenie neosobného v duši.

To značí, že na jednej strane by mal mať každý dostatok priestoru a dostatok slobody pre využitie voľného času, možnosti pre zdokonaľovanie vnímavosti, trochu samoty a trochu ticha. Súčasne každý potrebuje teplo, pre prípad, že by sa z núdze podriadil kolektívnemu.

 

*

Ak je toto dobrom, potom sa zdá, že moderné spoločnosti vrátane tých demokratických sa snažia zájsť tak ďaleko, ako sa dá v smere zla. Predovšetkým moderné továrne dospeli takmer k úplnému desu. Každý v nich je sústavne štvaný a držaný na hranici prostredníctvom vonkajšej vôle, zatiaľ čo duša je ponechaná chladu a hroznej biede. Človek potrebuje ticho a teplo; to, čo sa mu dostáva, je ľadové peklo.

Fyzická práca môže byť bolestivá, no sama osebe nie je degradujúca. Nie je umením ani vedou; je niečím iným, čo v sebe má hodnotu rovnú umeniu a vede, keďže umožňuje rovnakú možnosť dosiahnuť neosobný rozmer vnímania.

Zamestnať mladíka s vlohami k takejto práci pri bežiacom páse ako koliesko stroja nie je o nič menším zločinom ako pripraviť mladého Watteaua o zrak a nechať ho robiť na brúske. No maliarske vlohy možno rozpoznať, kým tieto druhé nie.

Presne v tej miere ako umenie a veda, hoci iným spôsobom, predstavuje fyzická práca istý kontakt so skutočnosťou, pravdou a krásou vesmíru a s večnou múdrosťou, ktorá je jeho princípom.

Z tohto dôvodu je degradácia práce znesvätením v tom istom zmysle, ako ním je pošliapanie svätosti oltárnej.

Ak by to robotníci cítili, ak by cítili, že sú ako obete v istom zmysle spoluvinníkmi znesvätenia, ich odpor by mal celkom inú silu než ten, ktorý vychádza z vedomia osobných práv. Nebol by to už ekonomický záujem, ale impulz vychádzajúci z hĺbky ich vlastnej bytosti, prudký a zúfalý ako v prípade dievčiny, ktorú nútia k prostitúcii; a súčasne by to bol výkrik nádeje z hĺbky srdca.

Tento pocit v nich celkom určite existuje, je práve tak nevysloviteľný ako nerozpoznateľný dokonca pre nich samých; a nie sú to profesionálni rečníci, ktorí ho pre nich môžu vysloviť.

Zvyčajne, keď sa hovorí o ich podmienkach, hovorí sa o mzdách; a pre ľudí vyčerpávaných namáhavou prácou je akákoľvek sústredená pozornosť namáhavou, preto je úľavou premýšľať o jasných a bezproblémových číslach.

A takto zabúdajú na to, že predmetom tejto výmeny, pri ktorej sa sťažujú, že sú donútení predávať lacno a za menej než je spravodlivá cena, nie je nič iné než ich duša.

Predstavme si diabla, jednajúceho sa o dušu nejakého bedára a kohosi, kto sa z ľútosti do tohto obchodu zamieša a prehlási: „Je hanbou ponúkať tak málo za niečo, čo je hodné prinajmenšom dvakrát toľko!“

Takúto hroznú frašku predvádza robotnícke hnutie, jeho odbory, jeho politické strany a ľavicoví intelektuáli.

Tento kupecký zámer bol prítomný už v hnutí za práva, ktoré ľudia roku 1789 tak neprezieravo postavili do čela svojej svetovej výzvy. Tým sa už dopredu postarali o svoj neúspech.

 

*

Pojem práv súvisí s pojmami prerozdelenia, výmeny, kvantifikácie. Má ekonomickú príchuť a v princípe pripomína právnické žaloby a argumenty. Práva sa vždy nastoľujú v duchu vedenia sporov, a keď sa tento duch presadí, vyžadujú potom za sebou istú silu, inak sa z nich vysmejú.

Jestvuje množstvo ďalších pojmov rovnakej kategórie, ktoré sú takisto úplne cudzie nadprirodzenému, no predsa stojace o čosi vyššie než hrubá sila. Všetky súvisia so správaním sa šelmy kolektivizmu, použijúc Platónov termín, ktorá ešte stále preukazuje isté stopy výcviku pôsobením nadprirodzenej milosti. Ak nie sú neprestajne oživované tvorivou silou jej pôsobenia, ak sú už len jej poslednými zvyškami, potom sú nevyhnutne ponechané na vôľu šelmy.

Do tejto kategórie patria pojmy práv, osobnosti a demokracie. Ako sa Bernanos nebál poznamenať, demokracia neponúka nijakú ochranu pred diktatúrou. Z prirodzenosti vecí je jednotlivec podriadený kolektívu a práva sú závislé na moci. Lživé a pomýlené koncepcie, ktoré zakrývajú túto pravdu, sú obzvlášť nebezpečné, keďže nám bránia v presadzovaní toho jediného, čo je voči moci imúnne a čo nás od nej môže ochrániť: je to druhá forma moci, ktorou je pôsobenie ducha. Jedine v rastlinách, v ich schopnosti zachytávať svojimi zelenými časťami slnečnú energiu a spracúvať ju, je schopnosť nehybnej masy nájsť cestu nahor, proti pôsobeniu gravitácie. Rastliny zbavené svetla sú postupne a nevyhnutne premožené gravitáciou a zánikom.

Medzi tieto lživé koncepcie patrí materialistické poňatie prirodzených práv z 18. storočia. Nevďačíme zaň Rousseauovi, ktorého jasný a silný duch mal v sebe kresťanskú inšpiráciu, ale Diderotovi a encyklopedistom.

To od Ríma sme zdedili pojem práv a ako všetko, čo pochádza z Ríma, ktorý je tou ženou plnou rúhavých mien z Apokalypsy, ide o pohanský a neprekrstiteľný pojem. Rimania tak ako Hitler pochopili, že moc nie je úplne efektívna, ak sa neodeje do niekoľkých ideí, a pre tento účel použili pojem práv, ktorý sa na to neobyčajne hodil. Moderné Nemecko1) býva obviňované z nerešpektovania tejto idey; no ono sa jej donekonečna dovoláva v úlohe utláčaného, proletárskeho národa. Pochopiteľne, je pravdou, že svojim obetiam priznáva jediné právo: poslušnosť; tak ako staroveký Rím.

Je obzvlášť strašné, ak má byť Rím velebený za to, že nám odovzdal svoj pojem práv. Ak budeme skúmať rímske právo v stave svojho zrodu, aby sme videli, k akému typu patrí, zistíme, že vlastníctvo bolo definované cez ius utendi et abutendi. A v skutočnosti boli tými vecami, ktoré mal ich vlastník využívať alebo zneužívať podľa svojej vôle, z väčšej časti ľudské bytosti.

Gréci nemali nijaký pojem práv. Nemali nijaké slová na ich vyjadrenie, boli spokojní s pojmom spravodlivosti.

Je zvláštne, že nepísaný zákon Antigony mohol byť zamenený za pojem prirodzených práv. Z Kreónovho pohľadu nebolo v Antigoninom správaní nič prirodzené. Považoval ju za pomätenú.

A my by sme mali byť tými poslednými, kto s ním nesúhlasí; my, ktorí dnes uvažujeme, hovoríme a správame sa presne ako on. Stačí čítať a porovnávať.

Antigona hovorí Kreónovi: „Nebol to Zeus, kto vydal také nariadenie; nebola to Spravodlivosť, zhromaždenie bohov na onom svete, kto ustanovil také právo medzi ľuďmi.“ Kreón sa ju snaží presvedčiť, že jeho príkazy boli správne; obviňuje ju zo zneuctenia jedného z bratov tým, že si uctila druhého, keďže tie isté pocty preukázala nevernému i lojálnemu, jednému, ktorý zahynul pri pokuse o zničenie vlasti a druhému, ktorý ju bránil.

Odvetí mu: „Onen svet však má len jeden zákon pre všetkých.“ Na čo on správne poznamenáva: „Nemožno zaobchádzať rovnako s hrdinom a zradcom,“ na čo má ona len absurdnú odpoveď: „Kto vie, či to tak platí i na onom svete?“

Kreónova odpoveď je úplne rozumná: „Nepriateľ nikdy, ani po smrti, nie je priateľom.“ A prostučká Antigona vie odpovedať jediné: „Narodila som sa nie aby som nenávidela, ale aby som milovala.“

Na čo jej Kreón opäť rozumne odvetí: „Odíď teda na onen svet a keď máš milovať, miluj tých, čo sú tam.“

A naozaj to bolo pre ňu to pravé miesto. Lebo nepísané právo, ktoré táto dievčina poslúchala, nemalo nič dočinenia s právami, alebo s prirodzenosťou; bola to tá istá láska, extrémna a nezmyselná, ktorá Krista viedla na kríž.

Bola to Spravodlivosť, zhromaždenie bohov na onom svete, čo hľadalo tento prebytok lásky, a nijaké právo. Práva nemajú nijaký priamy súvis s láskou.

Tak ako je pojem práv cudzí gréckej mysli, je cudzí aj kresťanskej inšpirácii, ak je čistá a nekontaminovaná rímskym, hebrejským alebo aristotelovským dedičstvom. Je nemožné predstaviť si Sv. Františka z Assisi, ako hovorí o právach.

Ak poviete niekomu, kto má uši, aby počul: „To, čo mi robíš, nie je správne,“ môžete sa dotknúť a prebudiť ducha pozornosti a lásky. Nie je to to isté, ako so slovami „mám právo…“ alebo „nemáš právo na…“ Tie evokujú latentnú vojnu a prebúdzajú ducha sporov. Umiestniť pojem práv do centra spoločenských konfliktov znamená potlačiť všetky možné impulzy milosrdnosti na oboch stranách.

Ak zotrváme takmer výhradne pri tomto pojme, nebudeme schopní vidieť skutočný problém. Ak sa niekto bude snažiť donútiť farmára, aby predával vajcia za nižšie ceny, farmár môže povedať: „Mám právo nechať si svoje vajcia, ak za ne nedostanem férovú cenu.“ No ak je dievča nútené ísť do bordelu, nebude hovoriť o svojich právach. V takej situácii by toto slovo vyznelo absurdne.

Takto sa sociálny problém, ktorý súvisí s druhým prípadom, prekrúca použitím slova „práva“ na problém prvého druhu.

A tak sa vďaka tomuto pojmu to, čo malo byť výkrikom z hĺbky srdca, premenilo na nespokojné šomranie, tvrdenia a protitvrdenia, ktoré sú nesprávne a neosožné.

 

*

Pojem práv vedie prirodzene k pojmu osobnosti, lebo práva súvisia s osobnými záležitosťami a sú na rovnakej úrovni.

Je len horšie, keď sa k slovu „práva“ pripojí slovo „osobné“, evokujúc tak práva osobnosti v plnom zmysle slova. V takom prípade budú tóny, sfarbujúce volanie utláčaného, ešte nehoráznejšie než pri kupčení a dohadovaní sa. Boli by to tóny závisti.

Lebo pravý zmysel slova osobnosť je nafukovaný spoločenskou prestížou; je to spoločenské privilégium. To nik nespomína, keď prednáša masám o osobných právach. Hovorí sa im pravý opak; a ich mysle nemajú dostatok analytických schopností na to, aby k tejto pravde dospeli sami. No cítia ju; presviedča ich o nej každodenná skúsenosť.

Každopádne to pre nich nie je dôvod na odmietnutie takýchto hesiel. Hmlistému chápaniu našej doby nepripadá nič nemiestne pri hlásaní rovného prístupu všetkých k istým privilégiám – rovného zdieľania vecí, ktoré sú vo svojej podstate privilégiami. Takéto nároky sú súčasne absurdné i prízemné; absurdné, lebo privilégiá sú z definície nerovnosťou; a prízemné, keďže nie sú hodné nárokovania si.

No kategória ľudí, ktorí formulujú nároky i všetko ostatné, ľudí, ktorí majú monopol jazyka, je kategóriou privilegovaných. Takíto ľudia nikdy nepovedia, že privilégiá nie sú hodné toho, aby sa po nich túžilo. Nemyslia si to a bolo by to z ich strany navyše nemravné.

Mnohé podstatné pravdy, ktoré by mohli zachraňovať ľudí, zostávajú nevyslovené z takýchto dôvodov; tí, ktorí by ich mohli predostrieť, ich nedokážu sformulovať, a tí, ktorí by ich dokázali sformulovať, ich nedokážu predostrieť. Ak by sa politika brala vážne, potom by jednou z jej najzávažnejších úloh bolo nájsť na tento problém liek.

V nestabilnej spoločnosti majú privilegovaní zlé svedomie. Niektorí z nich ho zahaľujú do arogancie a odkazujú masám: „Je úplne v poriadku, že ja mám mať privilégiá, ktoré sú vám odopreté.“ Iní zhovievavo vyhlasujú: „Hlásam pre všetkých vás rovnaké privilégiá, akým sa teším ja sám.“

Prvý prístup je odporný. Ten druhý je hlúpy a navyše neobyčajne ľahký.

Oba rovnako podnecujú ľudí na ceste zla, vzďaľujúc sa od svojho pravého a jedinečného dobra, ktoré im nepatrí, no ktorému sú, v istom zmysle, veľmi blízko. Sú omnoho bližšie skutočnému dobru než tí, ktorí im prejavujú ľútosť, a ono by mohlo byť zdrojom krásy, pravdy, radosti a naplnenia. No keďže ho nedosiahli a nevedia ani, ako by mali, toto dobro je súčasne akoby nekonečne vzdialené. Tí, ktorí hovoria za ľudí a k ľuďom, nedokážu pochopiť ani ich utrpenie a ani to, aké plné dobro je pre nich takmer na dosah. A pre ľudí je zásadné byť pochopeným.

Utrpenie je zo svojej podstaty nevysloviteľné. Tí, čo trpia, len ticho prosia o slová, ktorými by sa vyjadrili. V istých dobách sa im nedostane nijakých slov; no sú aj doby, keď sú im slová dané, no veľmi nešťastne, lebo tí, čo ich pre nich vybrali, nevedia nič o utrpení, ktoré by chceli vyjadriť.

Zvyčajne sú od neho vzdialení pre okolnosti svojho života; ale aj keď sú s ním v úzkom styku alebo ho len nedávno sami zažili, sú od neho ešte stále vzdialení, pretože ho od seba odkladajú čo najďalej pri prvej príležitosti.

Myseľ sa bráni kontemplácii utrpenia rovnako, ako sa živý organizmus odvracia od smrti. Jeleň postupujúci dobrovoľne krok za krokom do rúk lovcom je rovnako pravdepodobný ako pozornosť zameriavajúca sa na skutočné utrpenie, ktoré je na dosah ruky, zo strany mysle, ktorá má možnosť odmietnuť ho.

No to, čo je pre dobro nevyhnutné a je prirodzene nemožné, je vždy možné nadprirodzene.

*

Nadprirodzené dobro nie je akýmsi doplnkom k prirodzenému dobru, ako sa nám, odvolávajúc sa na Aristotela, tvrdí kvôli pohodlnosti. Bolo by pekné, keby to tak bolo, ale nie je to tak. Vo všetkých zásadných problémoch ľudskej existencie jestvuje jediná voľba medzi nadprirodzeným dobrom na jednej a zlom na druhej strane.

Vložiť do úst trpiacim slová zo slovníka prostrednosti, ako sú demokracia, práva, osobnosť, znamená ponúkať im niečo, čo im neprinesie nič dobré a nevyhnutne im prinesie len viac škody.

Tieto pojmy nekorenia v nebi; sú zavesené v povetrí, a preto ani nekorenia v zemi.

Jedine svetlo nepretržite prúdiace z nebies dáva stromu dostatok energie na to, aby zapustil mocné korene hlboko do zeme. Strom v skutočnosti korení v nebi.

Jedine to, čo prichádza z neba, môže skutočne zapôsobiť na zem.

Aby sme trpiacim poskytli ochranu, musia sa do ich úst vložiť len slová, ktorých príbytok je v nebi, a ešte ďalej, na onom svete. Netreba sa báť, že by to bolo nemožné. Útrapy pretvárajú dušu tak, že s očakávaním a dychtivosťou vsaje všetko, čo pochádza odtiaľ. V prípade takýchto komodít nie je nedostatok na strane konzumentov, ale producentov.

Skúška na rozpoznanie a použitie tých správnych slov je jednoduchá. Trpiaci sú zaplavení zlom a túžia po dobre. Jediné vhodné slová sú pre nich tie, ktoré vyjadrujú nič než dobro v jeho čistej podstate. Je ľahké rozlíšiť ich. Slová, ktoré si možno spojiť s niečím zlým, sú vzdialené čistému dobru. Keď o niekom povieme, že dáva do popredia svoju osobnosť, kritizujeme ho; preto je osobnosť dobru cudzia. Hovoríme o zneužívaní demokracie; preto je demokracia dobru cudzia. Mať práva znamená možnosť využívať ich na konanie dobra alebo zla; preto sú práva dobru cudzie. Na druhej strane je vždy a všade dobré napĺňať poslanie. Pravda, krása, spravodlivosť a súcit sú vždy a všade dobré.

Ak si chceme byť istí ohľadne slov pre potreby trpiacich, potrebné je len obmedziť sa na slová a heslá, ktoré vždy, všade a za každých okolností vyjadrujú len dobro.

Toto je jedna z dvoch služieb, ktoré možno prostredníctvom slov ponúknuť trpiacim. Tou druhou je nájsť slová, ktoré vyjadria ich utrpenie, slová, ktoré dokážu dať zaznieť, cez vrstvy vonkajších okolností, ich náreku, ktorý je neustále nepočuteľný: „Prečo mi je ubližované?“

S týmto nemôžu rátať s talentovanými ľuďmi, s osobnosťami, celebritami, ale ani s géniami v bežnom zmysle slova, ktorý sa obmedzuje na talent. Môžu rátať len s ľuďmi najvyššieho génia: s autorom Iliady, Aischylom, Sofoklom, Shakespearom ako autorom Leara, alebo s Racinom ako autorom Faidry. Nie je ich veľa.

Zato jestvuje veľa ľudí obdarených prírodou len úboho či mierne, ktorí sa zdajú byť nekonečne podradení nielen Homérovi, Aischylovi, Sofoklovi, Shakespearovi a Racinovi, ale tiež Vergíliovi, Corneillovi a Hugovi, ktorí však obývajú sféru neosobného dobra, do ktorej posledne menovaní básnici nikdy ani len nevstúpili.

Dedinský idiot v doslovnom význame tohto slova je, ak skutočne miluje pravdu, nekonečne nadradený Aristotelovi spôsobom svojho myslenia, dokonca aj keby zo seba nedokázal vydať nič než nezrozumiteľný bľabot. Je neporovnateľne bližšie k Platónovi, než kedy bol Aristoteles. Má genialitu, kým na Aristotela sa vzťahuje len pojem talentu. Ak by mu sudička ponúkla zámenu jeho osudu za iný, podobný Aristotelovmu, bol by dosť múdrym na to, aby bez váhania odmietol. No nevie o tom. A nik mu to nepovie. Všetci mu hovoria opak. No musí sa mu to povedať. Idioti, ľudia bez talentu, ľudia s talentom priemerným alebo len nepatrným, musia byť povzbudení, ak v sebe majú genialitu. Nesmieme sa báť prebúdzať v nich hrdosť, pretože láska k pravde je vždy sprevádzaná pokorou. Skutočný génius nie je ničím iným než nadprirodzenou cnosťou pokory vo sfére myslenia.

Je potrebné podporovať rast geniality, s vrúcnou a prajnou úctou, a nie, tak ako ľudia roku 1789, podporovať rozkvet talentov. Lebo len hrdinovia skutočnej čistoty, svätci a géniovia, môžu pomôcť trpiacim. Pomoc je však znemožňovaná oporou, ktorú medzi nimi hľadajú ľudia talentu, inteligencie, energickosti, dobrého mena alebo silnej osobnosti. Táto opora nemá byť zničená, ale čo najjemnejšie a najnenápadnejšie odtiahnutá nabok. Omnoho nebezpečnejšia opora kolektivizmu musí byť zničená zrušením všetkých zvykov a inštitúcií, ktoré v sebe prechovávajú straníckeho ducha v akejkoľvek forme. Ani osobnosť, ani strana nikdy nerešpektujú pravdu alebo utrpenie.

*

Medzi pravdou a utrpením jestvuje prirodzené partnerstvo, obe sú tichými žiadateľmi, predurčené zostať naveky nemé v našej prítomnosti.

Tak ako je bedár postavený za krádež mrkvy pred pohodlne usadeného sudcu, ktorý vedie plynulý tok otázok, poznámok a duchaplností, kým obžalovaný nie je schopný dostať zo seba súvislú vetu, tak stojí pravda pred inteligenciou, ktorá je zamestnaná elegantným narábaním s úsudkami.

Úsudky sú vždy formulované jazykom, a to aj vtedy, keď nevyslovíme ani slovo. Prirodzená schopnosť zvaná inteligencia narába s úsudkom a jazykom. Jazyk vyjadruje vzťahy; avšak len niekoľko, keďže jeho operácie vyžadujú čas. Keď je reč zmätená a nejasná, bez presnosti a systému, keď má ten, čo hovorí alebo ten, čo počúva, problém udržať v hlave myšlienku, vtedy je reč prázdna, alebo takmer prázdna, bez akýchkoľvek skutočných vzťahov. Keď je dokonale jasná, presná, strohá a usporiadaná, ak je predostieraná mysli, ktorá je schopná udržať v sebe myšlienku, kým sa jej predostiera ďalšia a potom udržať obe, kým sa k nim pridáva tretia a tak ďalej, potom je jazyk schopný niesť v sebe obrovské množstvo vzťahov. No ako každé bohatstvo, je aj toto relatívne bohatstvo len úbohou chudobou v porovnaní s dokonalosťou, ktorá jediná je hodná túžby.

Myseľ uzavretá do jazyka je ako vo väzení. Je limitovaná množstvom vzťahov, aké sú slová schopné sprítomniť v danom čase; a neberie do úvahy myšlienky, ktoré poskytujú omnoho väčší počet kombinácií. Tieto myšlienky sú mimo jazyka, sú nevyslovené, hoci sú úplne strohé a jasné a každý zo vzťahov, ktorý v sebe nesú, je schopný presného vyjadrenia v slovách. Myseľ sa tak pohybuje v uzavretom priestore čiastkovej pravdy, väčšej alebo menšej, bez možnosti čo len zazrieť to, čo je vonku.

Ak takto uzavretá myseľ nevie o tom, že je vo väzení, žije v omyle. Ak si tento fakt uvedomila čo len na desatinu sekundy a rýchlo naň zabudla, aby sa vyhla utrpeniu, potom žije v klamstve. Ľudia najskvelejšej inteligencie sa môžu narodiť, žiť a zomrieť v omyle a klamstve. Ich inteligencia nie je dobrom, dokonca ani hladom. Rozdiel medzi viac alebo menej inteligentnými ľuďmi je ako rozdiel medzi odsúdenými na doživotie v menších alebo väčších celách. Inteligentný človek, ktorý je pyšný na svoju inteligenciu, je ako odsúdenec, pyšný na veľkosť svojej cely.

Človek, ktorého myseľ cíti, že je v zajatí, by toto vedomie najradšej ignoroval. No ak nenávidí klamstvo, potom sa zachová inak; a v tom prípade si veľa vytrpí. Bude biť čelom o múr až do bezvedomia. Keď precitne, bude s hrôzou hľadieť na múr, až kým oň jedného dňa nezačne opäť biť čelom; a opäť stratí vedomie. A tak donekonečna, bez nádeje. Jedného dňa sa prebudí na druhej strane múru.

Možno je stále vo väzení, len väčšom. To však nevadí. Objavil kľúč; pozná tajomstvo, ktoré premôže každú stenu. Prekročil to, čo ľudia nazývajú inteligenciou, a vstúpil do múdrosti.

Mysli, ktorá je uzavretá v jazyku, môžu patriť len úsudky. Myseľ, ktorá sa naučila vnímať myšlienky, nevyjadriteľné pre množstvo vzťahov, ktoré sa v nich kombinujú, hoci sú strohejšie a jasnejšie než čokoľvek, čo môže byť vyjadrené tým najpresnejším jazykom, takáto myseľ už dosiahla bod, od ktorého zostáva v pravde. Disponuje istotou a nezastretou vierou. A pramálo záleží na tom, či jej pôvodná inteligencia bola veľká alebo malá, či jej väzenská cela bola úzka alebo široká. Podstatné je, že dospela až na hranice svojej inteligencie takej, aká bola, a prekročila ju. Dedinský idiot je práve tak blízko pravdy ako nadané dieťa. Oboch od nej delí stena. No jedinou cestou k pravde je vlastné zničenie; cez dlhé zotrvanie v stave krajnej a komplexnej pokory.

Je to tá istá prekážka, ktorá nám bráni pochopiť utrpenie. Tak ako sa pravda líši od úsudku, tak sa utrpenie líši od bolesti. Utrpenie je nástroj na rozdrvenie duše; človek, ktorý doň upadol, je ako robotník, ktorého zachytil stroj. Prestáva byť ľudskou bytosťou a stáva sa doráňanou krvavou kašou na ostňoch ozubených kolies.

Stupeň a druh bolesti, z ktorej pozostáva utrpenie, sa veľmi líšia u rôznych ľudí. Závisia najmä od množstva energie, od ktorého začínajú a od ich schopnosti znášať bolesť.

Ľudská myseľ nie je schopná preniknúť do podstaty utrpenia. Pochopiť podstatu utrpenia znamená povedať si: „Môžem kedykoľvek stratiť, súhrou okolností, nad ktorými nemám nijakú kontrolu, čokoľvek, čo vlastním, vrátane toho najosobnejšieho, čo považujem za seba samého. Nejestvuje nič, o čo by som nemohol prísť. Kedykoľvek sa môže stať, že budem zničený a nahradený tým najodpornejším a najopovrhnuteniahodnejším.“

Byť si tohto vedomý v hĺbke svojej duše značí zažívať nebytie. Je to stav krajnej a úplnej pokory, ktorý je súčasne podmienkou vniknutia do pravdy. Je to smrť duše. Preto aj nezakryté vnímanie utrpenia vyvoláva v duši triašku, aká sa zmocňuje tela v blízkosti smrti.

S ľútosťou myslíme na mŕtvych, keď si ich vybavíme v pamäti, alebo keď kráčame pomedzi hroby, alebo keď ich vidíme nehybne ležať na posteli. No pohľad na telá ležiace vôkol ako na bojovom poli môže byť súčasne hrozný i groteskný. Vzbudzuje to des. Telo sa štíti meravého pohľadu smrti.

Keď nazeráme utrpenie len nejasne a z odstupu, či už je fyzické alebo psychické, môžeme ho zameniť za prostú bolesť a v bežnej duši vyvolá nežný pocit ľútosti. No ak sa náhle nejakou náhodou odhalí vo svojej podstate ako deštrukčná sila, ako trýzniteľ, malomocenstvo duše, ľudia sa s hrôzou strasú a odvrátia. Tí, čo trpia, cítia sami ten istý šok zdesenia nad svojou vlastnou situáciou.

Počúvať niekoho znamená byť na jeho mieste, keď rozpráva. Byť na mieste niekoho, koho dušu rozožiera utrpenie alebo mu to každú chvíľu hrozí, znamená zničiť sa. Je to ťažšie, než by bola samovražda pre šťastné dieťa. Preto nenačúvame tým, čo trpia. Sú ako niekto, komu vyrezali jazyk a občas na to zabúda. Pohybujú perami, no nik ich nepočuje. A tak čoskoro upadnú do neschopnosti používať jazyk v dôsledku istoty, že ich nik nepočuje.

Preto niet nádeje pre úbožiaka, stojaceho pred sudcom. Dokonca aj keď sa mu cez svoje jachtanie podarí vydať nárek, ktorý sa má dotknúť duše, sudca ani verejnosť ho nezačujú. Jeho nárek je nemý. A tí, čo trpia, sú takmer rovnako hluchí jeden voči druhému; a každý z nich sa pod tlakom všeobecnej ľahostajnosti a v dôsledku dezilúzie a zabudnutia stáva hluchým i k sebe samému.

Jedine nadprirodzeným pôsobením milosti dokáže duša prejsť vlastným zničením tam, kde sa jej ako na jedinom mieste môže dostať pozornosti, schopnej vnímať pravdu a utrpenie. Je to tá istá pozornosť, načúvajúca obom. Táto silná, čistá, nezištná, milosrdná a šľachetná pozornosť sa nazýva láska.

Keďže utrpenie a pravda si vyžadujú ten istý druh pozornosti, aby boli vypočuté, duch spravodlivosti a pravdy je tým istým. Tento duch spravodlivosti a pravdy nie je ničím než istým druhom pozornosti, totiž čistou láskou.

Z titulu večnosti a prozreteľnosti je všetko, čo človek vytvorí v akejkoľvek sfére, keď sa nechá viesť duchom spravodlivosti a pravdy, obdarené svetlom krásy.

Krása je najvyšším tajomstvom tohto sveta. Je žiarou, ktorá púta pozornosť, no nerobí nič, aby ju nasýtila. Krása vždy sľubuje, no nikdy nič nedáva; vzbudzuje hlad, no niet v nej potravy pre tú časť duše, ktorá v tomto svete hľadá obživu. Sýti len tú časť duše, ktorá sa díva. Vzbudzujúc túžbu, dáva jasne najavo, že v sebe nemá nič, po čom možno túžiť, lebo jediná vec, ktorú chceme je, aby trvala bezo zmeny. Ak človek nehľadá spôsoby, ako uniknúť jej prekrásnej tiesni, premieňa sa postupne túžba na lásku; a človek začína nadobúdať schopnosť čistej a nezištnej pozornosti.

V pomere k hrôzam utrpenia je najvyššia krása jeho pravdivým zobrazením. Ešte aj dnes možno ukázať na Faidru, L’Ecole des femmes, Leara a Villonove básne; a ešte lepšími príkladmi by boli hry Aischyla a Sofokla, ešte lepšími Iliada, Kniha Jób a niektoré ľudové básne; a nad nimi ešte stoja pasáže Ukrižovania z Evanjelií. Žiara krásy osvetľuje utrpenie svetlom ducha spravodlivosti a lásky, ktoré je jediným svetlom, v ktorom môže ľudská myseľ nazerať utrpenie a pravdivo ho zachytiť.

A občas sa stáva, že zlomok nevyjadriteľnej pravdy je zachytený v slovách, ktoré, hoci nemôžu obsiahnuť pravdu, ktorou sú inšpirované, ju predsa len odrážajú tak dokonale, že každá myseľ, hľadajúca pravdu, v nich nájde oporu. Vždy, keď k tomu dôjde, žiara pravdy osvetlí svet.

Všetko, čo pochádza z čistej lásky, je osvetlené žiarou krásy.

Krásu možno vnímať, hoci dosť hmlisto a cez spleť jej rôznych falošných obrazov, v cele, kde je spočiatku uväznená každá ľudská myseľ. A cez ňu i všetky nádeje spravodlivosti a pravdy, ktorým chýba jazyk. Ani krása nemá reč; nerozpráva a nič nepovie. No má hlas pre nárek. Narieka a poukazuje na pravdu a spravodlivosť, ktoré sú nemé, ako pes, ktorý zavíja, aby privolal ľudí k svojmu pánovi, ležiacemu v bezvedomí na snehu.

Spravodlivosť, pravda a krása sú sestry a spoločníčky. S tromi takýmito krásnymi pojmami nemusíme hľadať nijaké iné.

 

*

Spravodlivosť je vedomie, že nikomu nie je ubližované. Kedykoľvek človek vnútorne narieka: „Prečo mi je ubližované?“, ubližuje sa mu. Často sa mýli, keď sa snaží identifikovať ublíženie a to, prečo a kým mu je ubližované. No nárek sám je vždy neomylný.

Iný nárek, ktorý tak často počujeme: „Prečo druhý dostal viac než ja?“ odkazuje na práva. Musíme sa naučiť rozlišovať medzi týmito dvoma nárekmi a urobiť všetko, čo je možné, tak citlivo, ako sa len dá, na umlčanie toho druhého, pomocou zákonov, súdov a polície. Myseľ, schopnú riešiť problémy tohto druhu, formujú právnické školy.

No nárek „Prečo mi je ubližované?“ vyvolávajú celkom odlišné problémy a je preň nevyhnutný duch pravdy, spravodlivosti a lásky.

V každej duši je nárek neprestajne odvádzaný od zla. Pánova modlitba ho smeruje k Bohu. No Boh môže vyňať zo zla jedine večnú časť duše tých, ktorí sa s ním skutočne a priamo spojili. Zvyšná časť duše a celá časť duše toho, komu sa nedostalo milosti skutočného a priameho spojenia s Bohom, sú odkázané na milosť ľudského rozmaru a riziko okolností.

Preto je na ľuďoch, aby pochopili, že sú chránení pred ublížením.

Keď sa niekomu ubližuje, vstupuje do neho skutočné zlo; nielen bolesť, ale skutočná hrôza zla. Tak ako majú ľudia schopnosť prenášať medzi sebou dobro, majú aj schopnosť prenášať zlo. Človek môže preniesť zlo na druhého lichotením, poskytovaním pôžitkov a komfortu; no najčastejšie ľudia prenášajú zlo ubližovaním si.

Večná múdrosť však nenecháva dušu celkom napospas náhodnej milosti a ľudskému rozmaru. Ublíženie, ktoré na človeka prichádza ako poranenie zvon, zväčšuje jeho smäd po dobre a preto automaticky vzrastá pravdepodobnosť uzdravenia. Ak je rana hlboká, tento smäd je smädom po dobre v jeho najčistejšej podobe. Tá časť duše, ktorá narieka „Prečo mi je ubližované?“ je v tej najhlbšej sfére a dokonca aj v tých najhorších ľuďoch zostáva od raného detstva úplne nedotknutá a nevinná.

Nastoliť spravodlivosť a ochrániť ľudí pred akýmkoľvek ubližovaním znamená predovšetkým zabrániť tomu, aby sa im ubližovalo. Pre tých, ktorým sa ublížilo, to znamená zahladiť následky ich umiestnením na miesto, kde sa rana, ak nie je príliš hlboká, zahojí sama kúzlom ozdravenia. No pre tých, ktorých poranenie je tržnou ranou duše, to navyše a predovšetkým znamená ponúknuť im dobro v tej najčistejšej forme na utíšenie ich smädu.

Niekedy môže byť nevyhnutné spôsobiť poranenie za účelom stimulácie smädu pred tým, než sa utíši. Na to slúži trest. Ľudia, ktorí sú natoľko v zabudnutí dobra, že sa všade snažia už len rozsievať zlo, môžu byť s dobrom opäť zjednotení len cez takéto ublíženie. Musí to trvať až dovtedy, kým sa v nich neprebudí absolútne nevinná časť duše s prekvapeným výkrikom: „Prečo mi ubližujú?“ Nevinná časť zločincovej duše potom musí byť kŕmená, aby zmocnela a bola schopná uvedomiť si a odsúdiť ním spáchané zločiny a napokon, s pomocou milosti, ich odpustiť. Tým je trest zavŕšený; zločinec bol opäť zjednotený s dobrom a mal by byť verejne a slávnostne zaradený do spoločnosti.

Toto znamená trest. Dokonca aj trest smrti, hoci neobsahuje zaradenie do spoločnosti v pravom zmysle slova, by mal byť taký. Trest je spôsobom prinavrátenia dobra ľuďom, ktorí po ňom netúžia. Umenie trestu je umením prebudenia túžby po čistom dobre v zločincovi, bolesťou alebo dokonca smrťou.

 

*

Lenže úplne sme stratili pojem o tom, čím je trest. Neuvedomujeme si, že jeho účelom je získať pre človeka dobro. Pre nás sa vec končí trestom ako ublížením. Aj preto jestvuje len jedna-jediná vec v modernej spoločnosti horšia než zločin – a to represívne právo.

Spraviť z myšlienky represívneho práva hlavný motív vojny alebo revolty je príliš nebezpečné. Je nevyhnutné využívať strach ako prevenciu pred zločinnosťou zbabelcov; no je strašné, aby sa z toho represívneho práva, ako ho ignorantsky trpíme dnes, vytváral hrdinský motív.

Všetky tie reči o prísnych trestoch, odplate alebo trestnom práve odkazujú len k vulgárnej pomste.

Hodnota utrpenia a násilnej smrti, ktorú si vyvolil Kristus a ktorú tak často ponúkal tým, ktorých miloval, znamená pre nás tak málo, že sme ju uvalili na tých, ktorých si vážime najmenej, vediac, že z nej nič nevyťažia a nemajúc nijakú snahu pomôcť im objaviť ju.

Zločincom oprávnený trest; tým, ktorým sa utrpenie zahryzlo hlboko do duše pomoc, aká im pomôže uhasiť smäd pri prameňoch nadprirodzeného; ostatným uzdravenie, veľa krásy a ochrany pred tými, ktorí by im mohli ublížiť; pre každú oblasť striktnú redukciu lží, propagandy a úsudkov, a posilnenie ticha, v ktorom môže pravda vyklíčiť a rásť; toto náleží ľuďom.

Aby sme sa uistili, že sa im to dostalo, môžeme rátať len s tými, ktorí prekročili istú hranicu, a dá sa očakávať, že ich bude málo. Pravdepodobne ich niet veľa, no nie sú súčasťou nijakých štatistík, pretože väčšina z nich je skrytá. Čisté nebeské dobro sa dostáva na zem len v nepatrných množstvách, či už v jednotlivých dušiach alebo v spoločnosti. Horčičné zrnko je „najmenšie zo všetkých semien.“ Persefona jedla len jedno zrnko granátového jablka. Perlu hlboko v zemi nie je vidieť; a ani droždie v ceste.

No tak ako katalyzátor, baktéria, alebo droždie pôsobia len svojou prítomnosťou v chemických reakciách, tak je v ľudských záležitostiach rozhodujúce neviditeľné semiačko číreho dobra, ak sa ocitne na správnom mieste.

Ako sa na ňom môže ocitnúť?

Veľa môžu dokázať tí, ktorých úlohou je usmerňovať verejnosť v tom, čo si priať, čo obdivovať, v čo dúfať, čo si odriekať a čo hľadať. Malo by veľký význam, ak by len niekoľkí z tvorcov verejnej mienky dokázali vo svojich srdciach zamietnuť všetko, čo nie je čírym dobrom, dokonalosťou, pravdou, spravodlivosťou a láskou.

Bolo by ešte lepšie, ak by si väčšina tých, ktorí dnes disponujú zlomkami duchovnej autority, uvedomila svoj záväzok nikdy sa kvôli svetským ambíciám nezaoberať ničím než pravým dobrom v jeho dokonalej čistote.

 

*

Pod silou slov máme vždy na mysli silu ich ilúzie a omylu. No vďaka zásahu prozreteľnosti jestvujú aj slová, ktoré v sebe majú, ak sú správne používané, cnosť, ktorá osvetľuje a pozdvihuje k dobru. Sú to slová, ktoré odkazujú na absolútnu dokonalosť, ktorú nedokážeme uvažovať. Keďže správne používanie týchto slov zahŕňa nepokúšať sa zahrnúť ich do akejkoľvek koncepcie, je to v slovách, slovách ako takých, kde sídli táto moc osvetľovať a pozdvihovať. To, čo vyjadrujú, je mimo nášho uvažovania.

Bohpravda sú takými slovami; ako aj spravodlivosť, láskadobro.

Je nebezpečné používať takéto slová. Sú niečím ako súd. Legitímne ich používať znamená nesmieť nimi odkazovať na čokoľvek ľudsky mysliteľné a súčasne musieť s nimi spojiť myšlienky a skutky, odvodené priamo a jednoznačne od svetla, ktoré šíria. Inak každý rozozná ich lživosť.

Nie sú to pohodlní spoločníci. Slová ako právo, demokraciaosobnosť sú omnoho prispôsobivejšie a preto aj prirodzene prijateľnejšie, a to aj ľuďmi s tými najlepšími úmyslami, ktorí na seba berú spoločenské záväzky. Spoločenské záväzky majú jediný význam: možnosť konať dobro iným a tí, čo ich na seba berú s dobrým úmyslom, chcú zabezpečiť dobro svojim súčasníkom; no zvyčajne robia chybu, keď si myslia, že ho dostanú takmer zadarmo.

Slová priemernej kategórie ako právo, demokraciaosobnosť platia vo svojej kategórii, tvorenej bežnými inštitúciami. No pre hlbšiu inšpiráciu, ktorej projekciou sú a mali by byť všetky inštitúcie, je nevyhnutný iný jazyk.

Podriadenosť jednotlivca kolektívu patrí k prirodzenosti vecí, tak ako je na váhach jeden gram menej než kilogram. No sú možné i váhy, na ktorých gram preváži kilogram. Stačí, aby jedno rameno týchto váh bolo viac než tisíckrát dlhšie než druhé. Zákon rovnováhy poľahky prekoná rozdiel v hmotnostiach. No menšie nikdy nepreváži väčšie, pokiaľ sa na vzťah medzi nimi neaplikuje rovnovážny zákon.

Rovnako niet záruky pre demokraciu či ochranu osobnosti pred kolektívom bez podriadenia verejného života vyššiemu dobru, ktoré je neosobné a nepodriadené nijakej politickej forme.

Je pravdou, že slovo osoba sa často používa v súvislosti s Bohom. No v časti, kde Ježiš ponúka Boha samotného ako príklad dokonalosti, ktorý majú ľudia nasledovať, používa nie len obraz osoby, ale aj, a to predovšetkým, obraz neosobného poriadku: „…aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.“2)

Spravodlivosť, pravda a krása sú v tomto svete obrazom toho neosobného, božského poriadku vesmíru. Nič, čo im nie je vlastné, nie je hodné byť inšpiráciou ľuďom prijímajúcim fakt smrti.

Okrem inštitúcií, ktoré sa zaoberajú ochranou práv a osobných a demokratických slobôd, musia byť vynájdené iné kvôli odhaľovaniu a rušeniu všetkého, čo v súčasnom svete zaplavuje dušu nespravodlivosťou, lžami a škaredosťou.

Musia byť vynájdené, lebo ich nepoznáme a nemožno pochybovať o ich nevyhnutnosti.

 



1)Fašistické (pozn. prekl.)

2) Mt 5:45 (pozn. prekl.)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: