Simone Weilová: Moc slov

Relatívna bezpečnosť, ktorú nám v dnešnej dobe poskytuje technológia prostredníctvom istého ovládania prírody, je viac než vyvážená nebezpečenstvom deštrukcie a masakrovania vo vzájomných ľudských konfliktoch. Ak je týmto nebezpečenstvom vyhubenie, ide bezpochyby aj o dôsledok ničivej sily zbraní, vyvinutých našimi technológiami; no tieto zbrane nestrieľajú samé od seba a je nečestné obviňovať mŕtve veci za situáciu, za ktorú nesieme plnú zodpovednosť len my sami. Všetky naše najvážnejšie problémy majú niečo spoločné, niečo, čo sa povrchnému pozorovateľovi môže zdať byť upokojujúce, no čo je v skutočnosti veľkým nebezpečenstvom: ide o konflikty bez definovateľného cieľa. Celé dejiny dosvedčujú, že práve takéto konflikty sú tými najhoršími. Je možné, že jasné rozpoznanie tohto paradoxu je jedným z kľúčov k pochopeniu dejín; že je kľúčom k našej dobe, o tom niet pochýb.

Pri každom boji o jasne definovanú výhru dokáže každý zo súperov porovnať hodnotu možnej výhry s pravdepodobnou cenou boja a rozhodnúť sa, akého úsilia je hodná; a teda nie je vo všeobecnosti ťažké dospieť ku kompromisu, ktorý môže byť pre obe strany dokonca výhodnejší, než možná výhra. No keď niet cieľa, niet ani spoločnej miery či proporcie; nie je možná rovnováha či porovnanie jednotlivých alternatív a kompromis sa nedá stanoviť. Za takýchto podmienok sa dá dôležitosť boja merať jedine veľkosťou obete, ktorú si žiada, a z toho vyplýva, že už podstúpené obete sú neprestajným argumentom pre ďalšie obete. Preto sa nikdy nenájde dôvod pre zastavenie zabíjania a umierania, jedine kvôli obmedzenej schopnosti trpieť, ktorá má našťastie limity. Tento paradox sa vzpiera akejkoľvek analýze. A pritom je jeho najdokonalejší príklad známy každému takzvane vzdelanému človeku, no vo forme tabu, v akej o ňom čítame a nerozumieme mu.

Gréci a Trójania sa vzájomne masakrovali po dobu desiatich rokov kvôli Helene. Nik z nich s výnimkou diletantského bojovníka Parisa o ňu ani za mak nestál; všetci z nich sa zhodovali v želaní, aby sa nebola nikdy narodila. Osoba Heleny bola s touto obrovskou vojnou celkom evidentne v takom nepomere, že pre všetkých bola len symbolom toho, o čo v tom boji skutočne išlo; no skutočný cieľ nikto nikdy nevyslovil, a ani nemohol, keďže ani nikdy nejestvoval. Z toho istého dôvodu sa nedal ani vyčísliť. Jeho dôležitosť bola proste imaginárne vážená množstvom padlých a očakávaných padlých; a to znamená, že sa vymykala akejkoľvek mysliteľnej hodnote. Hektor predvídal, že jeho mesto bude zničené, jeho otec a bratia zabití, jeho žena uvrhnutá do otroctva horšieho než smrť; Achilles vedel, že odsudzuje svojho otca na ťažkosti a poníženia bezbrannej staroby; všetci si boli vedomí toho, že dlhý pobyt vo vojne znamená zruinovanie ich domovov; no nikto z nich nepovažoval túto cenu za privysokú, pretože všetci boli posadnutí honbou za niečím nejestvujúcim, čoho jedinou hodnotou bola cena, ktorú zaň sami zaplatili. Keď začali Gréci uvažovať o návrate do vlasti, zdalo sa Minerve a Odysseovi, že utrpenie ich mŕtvych druhov je dostatočným dôvodom pre odsúdenie takýchto názorov ako hanebných. Použili vlastne tie isté argumenty, aké použil o tritisíc rokov neskôr Poincaré pri svojej kritike predloženého mieru. Dnes sú všeobecne rozšíreným vysvetlením tohto temného zápalu pre vŕšenie ruín všemocné ekonomické záujmy. No vôbec nie je potrebné zachádzať pri hľadaní dôvodov tak ďaleko. V dobách Homérovho Grécka nejestvovali nijaké bronzové hute alebo nadnárodné kartely. Rola, akú my dnes pripisujeme tajomným ekonomickým oligarchom, pripisovali Homérovi súčasníci bohom gréckej mytológie. No nie sú potrební nijakí bohovia alebo konšpirácie na to, aby sa ľudia rútili do tých najabsurdnejších pohrôm. Úplne postačuje ľudská povaha.

Pre ľudí s jasným náhľadom niet horších prejavov tejto pravdy, než je neskutočnosť vlastná väčšine dnešných konfliktov. Majú dokonca ešte menší podiel na realite než mala vojna Grékov a Trójanov. V Trójskej vojne išlo aspoň o ženu, dokonca o ženu dokonalej krásy. Pre súčasníkov hrajú rolu Heleny slová písané veľkými písmenami. Ak vezmeme niektoré z týchto slov, znásobené krvou a slzami a stlačíme ho, zistíme, že je prázdne. Slová s kontextom a významom nie sú vražedné. Ak sa niektoré z nich príležitostne ocitne v spojení s krviprelievaním, je to skôr náhodou než nevyhnutnosťou a z nich vyplývajúce konzekvencie bývajú usmernené a efektívne. No keď sa prázdnym slovám prepožičajú veľké písmená, potom pre najmenšiu príčinu začnú pre ne ľudia prelievať krv a všetko ničiť, bez toho, že by skutočne pochopili ich význam, pretože neodkazujú na nič skutočné jednoducho preto, že nič neznamenajú. Za týchto okolností je jedinou definíciou výhry porážka nepriateľskej skupiny ľudí, ktorí bojujú pod zástavou nepriateľského hesla; lebo je charakteristickou vlastnosťou týchto prázdnych slov, že každé z nich má svoj komplementárny protiklad. Pravdaže, nie všetky tieto slová sú úplne bez zmyslu; niektoré z nich majú svoj význam, ak si dá človek tú námahu a presne ich definuje. No keď sa slovo presne zadefinuje, prichádza o veľké písmená a nemôže viac slúžiť ako transparent alebo heslo nepriateľa; stáva sa jednoducho znakom, ktorý nám pomáha uchopiť konkrétnu skutočnosť, konkrétny cieľ, metódu alebo skutok. Vyjasniť myslenie, zdiskreditovať vnútorne nezmyselné slová a zadefinovať použitie ostatných precíznou analýzou – spraviť to, hoci to znie zvláštne, môže znamenať spôsob záchrany ľudských životov.

 

*

Naša doba sa zdá byť pre takúto úlohu takmer úplne nevhodnou. Ligotavý povrch našej civilizácie zakrýva skutočný intelektuálny úpadok. V našom vedomí niet miesta pre povery, ako ho mali vyhradené Gréci vo svojej mytológii; a povera sa pod pláštikom abstraktného slovníka pomstila tak, že ovládla celý priestor myslenia. Naša veda je ako sklad obsahujúci tie najprecíznejšie intelektuálne nástroje, určené pre riešenie tých najkomplexnejších problémov a my sami pritom takmer nedokážeme používať tie najzákladnejšie princípy racionálneho myslenia. V každej sfére akoby sme stratili najzákladnejšie prvky inteligencie: idey ohraničenosti, miery, stupňa, proporčnosti, vzťahu, porovnania, nepodmienenosti, vzájomnej podmienenosti, vzájomného vzťahu účelu a cieľa. Ak zostaneme vo sfére spoločenského života, je náš politický priestor obývaný predovšetkým mýtmi a monštrami; všetko, čo obsahuje, sú absolútne a abstraktné entity. Ilustrujú to všetky slová nášho politického a sociálneho slovníka: národ, bezpečnosť, kapitalizmus, komunizmus, fašizmus, poriadok, autorita, majetok, demokracia. Nikdy tieto slová nepoužívame v spojeniach typu: Demokracia je prítomná v takej miere, v akej… alebo: Kapitalizmus je tu potiaľ,… Použitie spojení ako „v takej miere“ presahuje naše intelektuálne schopnosti. Všetky tieto slová akoby pre nás reprezentovali absolútnu realitu, nezávislú od konkrétnych podmienok, alebo absolútny cieľ, nezávislý od spôsobu dosahovania, alebo absolútne zlo; a zároveň spôsobujeme, že tieto slová, jedno po druhom alebo všetky naraz, znamenajú úplne čokoľvek. Naše životy v skutočnosti žijeme uprostred meniacich sa, nestálych skutočností, podriadených náhodnej hre vonkajších nutností a meniacich sa pod vplyvom špecifických podmienok v rámci špecifických ohraničení; a my sa pritom správame, trpíme a obetujeme seba i iných kvôli nemenným, izolovaným abstrakciám, ktoré nemožno zosúvzťažniť ani medzi sebou, ani vo vzťahu ku konkrétnym faktom. V tejto takzvanej technickej ére sú jedinými bitkami, v ktorých dokážeme bojovať, bitky s veternými mlynmi.

Nie je ťažké uvidieť príklady smrtiacej absurdity kamkoľvek sa pozrieme. V prvom rade je to antagonizmus medzi národmi. Často býva vysvetľovaný ako prostý pláštik pre kapitalistickú rivalitu; ignoruje sa však pritom ľahko viditeľný fakt, že celosvetový, komplexný systém kapitalistickej rivality, vojen a aliancií nijako nekorešponduje s rozdelením sveta na národy. Napríklad dve francúzske firmy môžu stáť vzájomne proti sebe, zatiaľ čo obe môžu byť v aliancii s nemeckou spoločnosťou. Nemecké oceliarstvo môže byť francúzskymi producentmi ocele posudzované nepriateľsky, kým uhoľným spoločnostiam môže byť jedno, či sa oceľ v Lotrinsku spracúva v Nemecku či Francúzsku; a vinohradníci, parížski továrnici a iní majú záujem na prosperite nemeckého priemyslu. Vo svetle týchto jednoduchých faktov predchádzajúce vysvetlenie medzinárodnej rivality neobstojí. Ktokoľvek nástojí na tom, že nacionalizmus je vždy pláštikom pre kapitalistickú chamtivosť, mal by špecifikovať, koho chamtivosť. Uhoľných spoločností? Producentov elektriny? Oceľových magnátov? Textilného priemyslu? Bánk? Nemôže ísť o všetkých z nich, pretože ich záujmy sa nestretajú; a ak niekto poukazuje len na menšinu z nich, potom musí vysvetliť, ako táto menšina dosiahla vplyv nad štátom. Je pravdou, že politika štátu sa v každom okamihu stretá so záujmami niektorého odvetvia kapitalizmu a to ponúka vysvetlenie, ktorého povrchnosť umožňuje použiť ho na čokoľvek. No s ohľadom na medzinárodný obeh kapitálu nie je jasné, prečo by mal kapitalista hľadať ochranu u svojho vlastného štátu a nie u nejakého cudzieho, alebo prečo by nemal pokladať za rovnako jednoduché uplatňovanie tlaku alebo vplyvu tak na cudzích štátnikov, ako na štátnikov svojej vlastnej krajiny. Ekonomická štruktúra sveta sa stretáva s jeho politickou štruktúrou len v miere, v akej štáty uplatňujú svoj vplyv v ekonomických  záležitostiach; a navyše sa spôsob, akým tento svoj vplyv uplatňujú, nedá vysvetliť v termínoch čisto ekonomických záujmov. Ak preskúmame výraz „národný záujem“, uvidíme, že vôbec nejde o záujem kapitalistického podnikania. „Človek si myslí, že umiera pre vlasť,“ povedal Anatol France, „no umiera pritom pre záujmy niekoľkých magnátov.“ No už aj tu sa tvrdí príliš veľa. Prečo človek umiera nie je vôbec také hmatateľné a uchopiteľné ako je nejaký magnát.

Národný záujem nemôže byť definovaný ako spoločný záujem veľkých priemyselných, obchodných a finančných podnikov krajiny, pretože nejestvuje takýto spoločný záujem; a nemožno ho definovať ani ako život, slobodu a prosperitu obyvateľov, pretože od tých sa neustále žiada obetovanie svojej prosperity, svojej slobody a svojich životov v prospech národného záujmu. Napokon nás štúdium moderných dejín vedie k záveru, že národný záujem každého štátu spočíva v jeho schopnosti viesť vojnu. V roku 1911 Francúzsko takmer vstúpilo do vojny kvôli Maroku; ale prečo bolo Maroko také dôležité? Pretože obyvateľstvo severnej Afriky by poskytovalo ľudské zdroje pre armádu; a pretože pre účely vojny potrebuje krajina dosiahnuť takú sebestačnosť v surovinách a trhu, aká je len možná. To, čo krajina nazýva svojimi ekonomickými záujmami, netvoria veci, slúžiace pre prežitie jej obyvateľstva, ale veci, ktoré jej umožňujú viesť vojnu; ropa sa oveľa pravdepodobnejšie než bavlna stane predmetom medzinárodného konfliktu. Preto keď sa vedie vojna, tak za účelom sebaobrany alebo zvýšenia svojej schopnosti viesť vojnu. Medzinárodná politika je úplne pohltená týmto bludným kruhom. Čo sa nazýva národnou prestížou, je vždy takým druhom správania sa, ktoré demoralizuje ostatné národy vytvorením dojmu, že ak dôjde k vojne, potom budú touto krajinou porazené. Čo sa nazýva národnou bezpečnosťou, je zamýšľaným stavom, v ktorom si krajina ponechá schopnosť viesť vojnu, zatiaľ čo ostatným štátom to povolené nebude. K tomu ešte patrí to, že sebavedomý národ je pripravený na všetko, vrátane vojny, s výnimkou vzdania sa možnosti viesť vojnu. No prečo je takou zásadnou schopnosť viesť vojnu? Nikto to nevie, tak ako Trójania nevedeli, prečo bolo pre nich také podstatné udržať si Helenu. Preto sú dobré úmysly mierumilovných štátnikov také neefektívne. Ak by krajiny rozdeľovali skutočné protiklady záujmov, bolo by možné dospieť k uspokojivým kompromisom. No keď v pozadí ekonomických a politických záujmov nestojí nič okrem vojny, ako ich možno mierovo zladiť? Je to samotný koncept národa, ktorý je potrebné zrušiť – alebo skôr spôsob, akým sa s týmto pojmom zaobchádza. Pretože slovo národný a kontexty, v akých sa používa, nemajú nijaký význam; ich jediným obsahom sú milióny mŕtvych, milióny sirôt a zmrzačených, slzy a zúfalstvo.

 

*

Ďalším dobrým príkladom vražednej absurdity je opozícia fašizmu a komunizmu. Skutočnosť, že táto opozícia dnes vytvára dvojnásobnú hrozbu občianskej a svetovej vojny, je pravdepodobne najvážnejším zo symptómov intelektuálneho úpadku, pretože celkom stačí, aby sme preskúmali súčasný význam týchto dvoch pojmov a zistíme, že za nimi stoja takmer identické politické a sociálne koncepcie. V oboch štát riadi takmer každú oblasť osobného i spoločenského života; v oboch je tá istá militarizácia a rovnaká umelá jednohlasnosť, vynútená nátlakom v mene strany, ktorá sa identifikuje so štátom a odvodzuje jeho charakter z tejto falošnej identifikácie, a napokon ide o to isté zotročenie pracujúcich namiesto obyčajného mzdového systému. Nijaké dva národy si nie sú vo svojej štruktúre podobnejšie než  Nemecko a Rusko, vzájomne sa vyhrážajúce križiackou výpravou voči tomu druhému a vzájomne predstierajúce, že v tom druhom uvideli Šelmu apokalypsy. Nie je ťažké vidieť, že protikladnosť fašizmu a komunizmu je absolútne nezmyselná. Víťazstvo fašizmu môže znamenať jedine vyhladenie komunistov a víťazstvo komunistov vyhladenie fašistov. Z toho vyplýva, že antifašizmus a antikomunizmus sú takisto bez zmyslu. Antifašistický postoj je nasledovný: čokoľvek radšej než fašizmus; čokoľvek, vrátane fašizmu, pokiaľ je označený ako komunizmus. A postoj antikomunizmu: čokoľvek radšej než komunizmus; čokoľvek, vrátane komunizmu, pokiaľ je označený ako fašizmus. Pre takýto vznešený cieľ je každý v oboch táboroch rozhodnutý zomrieť, a predovšetkým zabiť. V Berlíne, v lete roku 1932, bolo bežné vidieť hlúčky ľudí zhromaždené okolo dvoch robotníkov alebo dvoch meštiakov, jedného komunistu a jedného fašistu, ktorí sa hádali. Po istom čase bolo vždy obom diskutujúcim celkom jasné, že obhajujú presne ten istý program; zatočila sa im z toho hlava, no tým v nich len zosilnela nenávisť voči svojmu odporcovi, oddelenému priepasťou, aká nás delí od nepriateľa, hoci ten hlása tie isté idey. To bolo pred štyri a pol rokmi; nacisti stále mučia nemeckých komunistov v koncentračných táboroch a je možné, že Francúzsko čelí hrozbe vyhladzovacej vojny medzi antifašistami a antikomunistami. Ak naozaj k takejto vojne dôjde, potom sa v porovnaní s ňou stane Trójska vojna úplne racionálnou; lebo hoci by sa grécky básnik nemýlil v tom, že v Tróji bol len prízrak Heleny, ešte aj prízračná Helena je omnoho skutočnejšia, než je rozdiel medzi fašizmom a komunizmom.

Rozdiel medzi diktatúrou a demokraciou, týkajúci sa rozdielu medzi poriadkom a slobodou, je príkladom skutočného protikladu. V každom príklade však stráca svoj zmysel, ak sa na oba pojmy dívame ako na veci osebe, ako sa to dnes zvykne robiť, namiesto toho, aby sme ho vnímali ako kritérium pre hodnotenie spoločenskej štruktúry. Je jasné, že absolútna diktatúra ani absolútna demokracia nikde nejestvujú a že každý spoločenský útvar je vždy zmesou demokracie a diktatúry v rôznom pomere; je takisto jasné, že miera, v akej je v ňom demokracia, je definovaná vzťahom medzi rôznyni časťami spoločenského mechanizmu a na základe podmienok kontroly jeho fungovania; záleží preto na týchto vzťahoch a týchto podmienkach, na základe ktorých by sme sa mali rozhodovať. Namiesto toho si všeobecne predstavujeme, že diktatúra alebo demokracia sú úplne vlastné istej skupine ľudí, či už národom alebo stranám a sme tak posadnutí myšlienkou zničenia tej alebo onej skupiny podľa toho, či sme práve väčšími zástancami slobody alebo poriadku. Veľa Francúzov napríklad úprimne verí, že vojenské víťazstvo Francúzska nad Nemeckom bude víťazstvom demokracie. Vidia to tak, že sloboda je vlastná francúzskemu národu a tyrania nemeckému, práve tak, ako pre  Moliérových súčasníkov bola ópiu vlastná schopnosť privodiť spánok.1) Ak sa jedného dňa v mene „národnej obrany“ premení Francúzsko na opevnený tábor, v ktorom bude celý národ podriadený vojenskej autorite a ak toto zmenené Francúzsko vstúpi do vojny s Nemeckom, potom sa títo Francúzi nechajú zabíjať, zabíjajúc predtým toľko Nemcov, koľko sa len dá, v dojemnej viere, že svoju krv preliali za demokraciu. Nenapadne im pritom, že diktatúra v Nemecku  vyrástla ako dôsledok istých podmienok a že zmena týchto podmienok, ktorá by zmiernila štátnu autoritu v Nemecku, by mohla byť omnoho účinnejšia, než zabíjanie mladých mužov z Berlína či Hamburgu.

Iný príklad: predstavme si, že by sa niekto odvážil navrhnúť prímerie príslušníkom jednotlivých strán bojujúcich v Španielsku. Ak by to navrhol členovi pravice, ten by rozhorčene odvetil, že boj musí pokračovať, pokiaľ nezvíťazí poriadok a anarchia nebude porazená; ak by išlo o človeka ľavice, odpovedal by s rovnakým rozhorčením, že boj musí pokračovať, až kým nebude zaručená sloboda a prosperita ľudu a kým agresor nebude zničený. Príslušník pravice zabúda na to, že nijaký politický režim neobsahuje v sebe ani zďaleka toľko chaosu, koľko ho v sebe má stav občianskej vojny so svojou úmyselnou deštrukciou, nepretržitým masakrovaním, znížením produkcie a stovkami zločinov na oboch stranách, už len preto, že akýkoľvek ničomník sa môže dostať k zbrani. Človek ľavice zabúda na to, že dokonca aj v jeho tábore je sloboda nevyhnutnosťou občianskej vojny popretá omnoho drastickejšie, než by bola za vlády tej najkrajnejšej pravice; inými slovami zabúda na to, že je tu výnimočný stav, že militarizácia prebieha na fronte i mimo neho, že je tu policajný teror a že človek nemá nijakú bezpečnosť a ochranu proti svojvoľnej nespravodlivosti; zabúda tiež na to, že cena vojny, deštrukcia, ktorú spôsobuje spoločne s utlmením výroby, odsudzuje ľudí na dlhé obdobie omnoho krutejšieho nedostatku, než by trpeli od svojich vykorisťovateľov. A obaja zabúdajú na to, že počas dlhých mesiacov občianskej vojny vyrastá na oboch stranách takmer identický režim. Obaja pritom stratili zo zreteľa svoj ideál a nahradili ho entitou bez obsahu. Pre oboch už neznamená víťazstvo toho, čo ešte stále nazývajú ideou, nič iné, než vyhladenie nepriateľa; a každý z nich by zamietol akýkoľvek mierový návrh rovnakými argumentmi, aké použila Minerva v Homérovi a Poincaré v roku 1917: „Mŕtvi si to neprajú.“

 

*

Spomedzi všetkých konfliktov, ktoré proti sebe stavajú skupiny ľudí, je najlegitímnejším a najvážnejším – a možno by sa dalo povedať, že jediným závažným – konflikt, ktorý sa dnes nazýva triednym bojom (výraz, ktorý si vyžaduje objasnenie). Je to však pravdou len v miere, v akej tento pojem nie je zamieňaný za imaginárne entity, ktoré bránia cielenému konaniu, márnia ľudské úsilie a nesú v sebe riziko nekonečnej nenávisti, hlúpej deštrukcie a nezmyselného mäsiarstva. Opodstatneným, vitálnym a dôležitým je večný zápas tých, ktorí sú podriadení, proti tým, ktorí vládnu vtedy, keď mechanizmus spoločenskej moci zahŕňa v sebe potláčanie ľudskej dôstojnosti tých prvých. Ide o večný boj, pretože tí, ktorí vládnu, budú vždy náchylní, či si to uvedomujú, alebo nie, k pošliapaniu ľudskej dôstojnosti tých pod nimi. Príkaz nedokáže byť, až na vzácne výnimky, vykonaný spôsobom, ktorý by rešpektoval ľudskú osobnosť toho, kto ho vykonáva. Keď je vykonávaný tak, akoby boli ľudia predmetmi nekladúcimi odpor, nevyhnutne z nich robí mimoriadne poddajné predmety; lebo človek pod hrozbou smrti, čo skutočne býva poslednou sankciou každej autority, sa môže stať poddajnejším než neživá hmota. Pokiaľ jestvuje stabilná spoločenská hierarchia v akejkoľvek forme, tí na spodku musia bojovať, aby neprišli o všetky práva ľudskej bytosti. No aj odpor tých navrchu, hoci sa zvyčajne javí ako nespravodlivý, je takisto vedený konkrétnymi motívmi. V prvom rade osobnými motívmi; lebo až na výnimočné prípady veľkodušnosti privilegovaní ľudia neznesú stratu akýchkoľvek materiálnych či morálnych privilégií. No sú tu aj vyššie motívy. Tým, ktorým náleží príkazovať, sa javí ako ich povinnosť brániť poriadok, bez ktorého je akékoľvek spoločenské spolužitie nemysliteľné; a jediný poriadok, aký si dokážu predstaviť, je ten existujúci. A nemýlia sa celkom, lebo pokiaľ sa nejaký iný systém neustanoví, nedá sa jednoznačne povedať, že je možný. Z tohto dôvodu je sociálny vývoj závislý na tlaku zdola, dostatočnom na to, aby dokázal zmeniť mocenské vzťahy a prinútiť tak vládnuci establišment k novým sociálnym väzbám. Napätie spôsobené tlakom zdola a odporom zhora vytvára a udržiava nestabilnú rovnováhu, ktorá v každom okamihu charakterizuje štruktúru spoločnosti. Toto napätie je bojom, nie však vojnou; a hoci sa za istých podmienok môže zmeniť na vojnu, nedeje sa tak nevyhnutne. Príbeh o nekončiacom a zbytočnom masakre v Tróji nie je naším jediným antickým dedičstvom; je tu ešte aj energický a cieľavedomý skutok rímskych plebejcov, ktorí bez preliatia jedinej kvapky krvi zvrátili svoje postavenie hraničiace s otroctvom a vydobyli si funkciu tribúnov,  ktorá garantovala ich nové práva. Presne týmto spôsobom, obsadiac fabriky, dosiahli francúzski robotníci bez použitia násilia priznanie niektorých svojich základných práv a obsadenie niekoľkých volených delegátov, ktorí mohli tieto práva garantovať.

 

*

No staroveký Rím mal oproti dnešnému Francúzsku jednu veľkú výhodu. V spoločenských otázkach nepoznal nijaké abstraktné entity, slová písané veľkými písmenami ani žiadne „-izmy“; a ani nijaké veci, ktoré dnes dezorientujú aj to najvážnejšie úsilie a degradujú triedny boj na vojnu, rovnako ničivú, krvavú a iracionálnu ako je vojna medzi národmi. Pri bližšom skúmaní sa ukážu byť všetky pojmy a frázy nášho politického slovníka prázdnymi. Aký môže byť napríklad zmysel hesla, tak populárneho v posledných voľbách – „boj proti trustom“? Trust je ekonomickým monopolom v rukách finančných skupín, ktorý nevyužívajú pre verejný záujem, ale pre posilňovanie svojho vplyvu. Čo je na tom zlé? To, že monopol slúži vôli k moci, ktorá nesleduje spoločné dobro. Proti tomu sa však nenamieta; čo prekáža, je morálne indiferentný fakt, že vôľa k moci náleží ekonomickej oligarchii. Zámerom je nahradiť oligarchiu štátom, ktorý má svoju vlastnú vôľu k moci a je rovnako nevšímavý k spoločnému dobru; a navyše vôľu k moci, ktorá nie je ekonomická, ale militaristická a tým pádom omnoho nebezpečnejšia. A čo sa týka buržoázie, aký zmysel má poukazovať na štátom riadenú ekonomiku, ak sa pritom akceptujú súkromné monopoly, ktoré majú všetky ekonomické a technické nedostatky štátnych monopolov a možno aj nejaké navyše? Bolo by možné zostaviť dlhý zoznam hesiel v podobnom duchu, ktoré sa rovnako netýkajú reality. Dve uvedené sú relatívne neškodné, no neplatí to o všetkých.

 

*

Napríklad, čo majú na mysli všetci tí, pre ktorých je kapitalizmus tým najväčším zlom? Naša spoločnosť obsahuje formy donucovania a útlaku, ktoré veľmi často zmáhajú tých, ktorých sa dotýkajú; vrátane tej najhoršej nerovnosti a nevynútených nešťastí. Na druhej strane tvoria ekonomický systém tejto spoločnosti isté metódy produkcie, spotreby a výmeny, ktoré sa stále menia a pritom stoja na istých základných vzťahoch: medzi produkciou a distribúciou tovaru, medzi distribúciou tovarov a peniazmi, medzi peniazmi a produkciou, medzi peniazmi a spotrebou. Tento celok vzájomne previazaných, v čase premenlivých ekonomických javov je svojvoľne pretvorený na abstrakciu, ktorú nemožno zadefinovať, a ktorá je pod názvom kapitalizmus braná na zodpovednosť za všetky ťažkosti, ktoré ktosi podstupuje. Potom je úplne prirodzené, že každý charakterný človek zasvätí svoj život zničeniu kapitalizmu, alebo – čo je to isté – revolúcii, keďže tento negatívny význam je tým jediným, ktorý sa jej dnes pripisuje.

Keďže „zničenie kapitalizmu“ nemá nijaký zmysel – kapitalizmus je tu čírou abstrakciou – a keďže nejde o nijaké konkrétne zmeny, aplikovateľné na režim (takéto zmeny sú povýšenecky odmietané ako „reformy“), môže toto heslo znamenať jedine zničenie kapitalistov a ešte všeobecnejšie všetkých tých, ktorí sa neoznačujú za nepriateľov kapitalizmu. Evidentne je omnoho ľahšie zabíjať  a dokonca nechať sa zabiť, než si položiť zopár základných otázok ako: Možno o zákonoch a zvykoch, ktoré riadia súčasný ekonomický život, povedať, že vytvárajú systém? Do akej miery ten či onen prvok ekonomického života nevyhnutne súvisí s ostatnými? Do akej miery by zmena toho či onoho ekonomického zákona vyvolala zmeny v ostatných? Do akej miery možno neduhy vyplývajúce z dnešných spoločenských vzťahov odvodiť z jestvujúcich zvykov  a do akej miery závisia na celku zvyklostí súčasného ekonomického života? Do akej miery závisia od ostatných faktorov, či už permanentných, ktoré pretrvajú aj po zmene ekonomického systému, alebo naopak takých, ktoré možno odstrániť aj bez toho, aby sa odstraňoval existujúci systém? Aké ťažkosti, prechodné i trvalé, by so sebou priniesla daná metóda transformácie systému? Aké nové problémy by so sebou mohlo priniesť nové usporiadanie spoločnosti? Ak sa vážne zamyslíme nad týmito problémami, mohli by sme dosiahnuť bod, v ktorom dokážeme dať istý význam tvrdeniu, že kapitalizmus je zlom; no mali by sme tým na mysli len relatívne zlo a dôvod na zmenu režimu by bol len v jeho nahradení menším zlom. A uskutočňovaná zmena by bola jasne definovaná a vymedzená.

 

*

Rovnaká kritika je aplikovateľná na opačný tábor, akurát že snaha o udržanie poriadku nahrádza starosť o utrpenie utláčaných spoločenských tried a inštinkt konzervativizmu nahrádza túžbu po zmene. Buržoázia má tendenciu považovať každého, kto si želá koniec kapitalizmu a niekedy dokonca i toho, kto ho chce reformovať, za odporcu poriadku; a je to tak preto, lebo buržoázia je slepá k tomu, v akej miere a za akých okolností sa rozličné ekonomické vzťahy, ktoré dnes poznáme pod súhrnným názvom kapitalizmus, vzťahujú k pretrvaniu poriadku. Veľa z jej príslušníkov zamieta akékoľvek zmeny, pretože nevedia, aké zmeny v systéme by boli a aké neboli nebezpečné; neuvedomujú si pritom, že za neustále sa meniacich podmienok je nemennosť systému vlastne zmenou, ktorá môže mať negatívne dopady. Väčšina z nich prisahá na ekonomické zákony s takmer náboženským presvedčením, akoby to boli nepísané zákony, na ktoré sa odvolávala Antigona a robia to napriek tomu, že sa im tieto zákony menia denne pred očami. Zachovanie kapitalistického systému je v ich ústach nezmyselným výrazom, pretože nevedia, čo sa má zachovať, ani koľko z toho; v praxi to znamená len toľko, že chcú potlačiť každého, kto si želá koniec tohto systému. Súboj medzi tými, ktorí kapitalizmus napádajú a bránia je súbojom medzi inovátormi, ktorí nevedia, čo inovovať a konzervatívcami, ktorí nevedia, čo ponechať; je to súboj slepých vedený v prázdnom priestore a práve preto sa môže ľahko stať ničivou vojnou. Rovnakou situáciou v zmenšenej mierke je boj v rámci priemyselného podniku. Robotník inštinktívne viní svojho zamestnávateľa zo všetkých ťažkostí vyplývajúcich z práce; nepýta sa však, či by naň za iného ekonomického systému nekládlo vedenie iné, alebo presne to isté bremeno a možno dokonca ešte horšie; a nepýta sa tiež, koľko z tohto bremena by sa dalo zrušiť odstránením jeho príčin bez toho, aby sa menil existujúci ekonomický systém. Identifikuje „boj proti nadriadenému“ s večným protestom ľudskej bytosti voči neprimeranému bremenu. Šéf podniku je zase správne angažovaný v udržiavaní svojej autority. No jeho autorita je presne ohraničená vo všetkých smeroch, v koordinácii všetkých častí výroby a v požiadavke, ktorej môže náležať istý nevyhnutný nátlak, aby bola práca adekvátne vykonaná. Akýkoľvek výrobný režim, v ktorom dokážu byť tieto požiadavky kooperácie a riadenia efektívne splnené, prideľuje vedeniu firmy dostatočnú autoritu. No v hlavách týchto ľudí sa pocit autority spája s konkrétnou atmosférou rešpektu a podriadenosti, ktoré v skutočnosti nesúvisia s vysokým štandardom kvality práce; a predovšetkým, keď sa stretnú s latentnou alebo otvorenou opozíciou u svojich zamestnancov, vždy ju personifikujú, zatiaľ čo v skutočnosti je duch revolty, skrytý alebo otvorený, agresívny alebo zúfalý, vždy prítomný tam, kde je život fyzicky alebo morálne ubíjajúci. V robotníkovej mysli sa „boj proti nadriadenému“ zamieňa s požiadavkami ľudskej dôstojnosti a v mysli vedúceho sa „buričstvo“ zamieňa s profesionálnou cťou a pracovnými nárokmi. Obaja bojujú s veternými mlynmi a ich snaha nemôže smerovať k zmysluplným cieľom. Keď sa štrajky konajú pre jasne stanovené ciele, dohoda je dosiahnuteľná bez väčších problémov, ako sme to občas videli; boli sme však aj svedkami štrajkov, ktoré pripomínali vojnu, v tom zmysle, že žiadna strana nemala cieľ, štrajkov bez reálneho či uchopiteľného zámeru – odhliadnuc od pozastavenia výroby, znefunkčnenia strojov, biedy, núdze, plačúcich žien a hladných detí; a toľkej zatrpknutosti na oboch stranách, že akákoľvek dohoda vyzerala nemožná. V takýchto situáciách sú prítomné semená občianskej vojny.

 

*

Ak by sme týmto spôsobom analyzovali všetky slová a heslá, ktoré v priebehu storočí aktivizovali ducha sebaobetovania a krutosti súčasne, bezpochyby by sme u všetkých odhalili rovnakú prázdnotu. A predsa musia mať všetky tieto vojnychtivé abstrakcie akési spojenie so skutočným životom; a určite ho majú. Je možné, že v Tróji bol len Helenin fantóm, no grécke ani trójske armády fantómami neboli; a rovnakým spôsobom, hoci slovo národ a heslá od neho odvodené nemajú nijaký význam, sú štáty so svojimi úradmi, väzeniami, zbraňami, kasárňami a colnicami dostatočne skutočné. Teoretické odlíšenie dvoch podôb totalitného režimu, fašizmu a komunizmu, nejestvuje, no v Nemecku v roku 1932 jestvovali dve úplne konkrétne politické organizácie, z ktorých každá chcela získať úplnú moc a následne eliminovať svojho protivníka. Demokratická strana sa môže postupne meniť na diktátorskú stranu, no stále zostane vymedzená voči diktátorskej strane, za ktorej zničenie bojuje. Francúzsko sa v mene obrany voči Nemecku môže zmeniť na totalitný režim, no Francúzsko a Nemecko neprestanú byť dvoma samostatnými štátmi. Deštrukcia i zachovanie kapitalizmu sú nezmyselnými sloganmi, no tieto slogany majú podporu konkrétnych organizácií. Ku každej prázdnej abstrakcii jestvuje reálna skupina ľudí a každá abstrakcia, o ktorej to neplatí, zostáva neškodnou. A opačne, každá skupina, ktorá sa neviaže k prázdnej entite, pravdepodobne nebude nebezpečnou. Tento spôsob ochrany nejakej entity dokonale vyjadruje „Doktor Knock“ Julesa Romainsa svojou maximou: „Nad záujmom pacienta a nad záujmom lekára stojí záujem medicíny.“ Ide len o žart, pretože medicína sa neusiluje chrániť nejakú takúto entitu; obranou takýchto entít sa vždy zaoberajú organizácie, ktoré slúžia na udržiavanie či získanie moci. Všetky tie absurdity, pre ktoré história vyzerá ako predlžované delírium, vychádzajú z jedinej absurdity a tou je povaha moci. Nevyhnutnosť moci je zrejmá, keďže život nemožno žiť bez poriadku; no distribúcia moci je arbitrárna, keďže všetci ľudia sú si podobní, alebo takmer rovnakí. No moc nesmie pôsobiť ako náhodne distribuovaná, pretože potom by nebola považovaná za moc; preto prestíž, ktorá je čírou ilúziou, vychádza zo samotnej podstaty moci. Všetka moc je založená na vzájomných vzťahoch ľudských činností, no aby bola stabilnou, musí pôsobiť ako niečo absolútne a nedotknuteľné pre tých, ktorí ňou vládnu, ktorí jej podliehajú i pre všetky ostatné vonkajšie sily. Podmienky zabezpečujúce poriadok sú si navzájom protikladné a človek sa zdá byť nútený k voľbe medzi anarchiou, ktorá vyplýva z nedostatočnej moci a vojnami každého druhu, ktoré súvisia s budovaním prestíže.

Všetky spomínané absurdity sa nejavia ako absurdné, keď sú tlmočené v jazyku moci. Nie je vari prirodzené, že každý štát definuje svoje národné záujmy cez schopnosť viesť vojnu, keď je obklopený susednými štátmi, ktoré by si ho, ak by bol slabý, podmanili? Je nevyhnutné buď sa pripojiť k pretekom v zbrojení, alebo rezignovať a byť pripravený podriadiť sa čomukoľvek, o čom rozhodne silnejšia armáda; iná možnosť, zdá sa, nejestvuje. Túto dilemu by vyriešilo len úplné vzájomné odzbrojenie a to je niečo sotva predstaviteľné. A navyše, štát sa nemôže javiť ako slabý vo svojich vonkajších vzťahoch bez toho, aby neriskoval oslabenie svojej autority smerom dovnútra. Ak by Priam a Hektor odovzdali Helenu Grékom, mohli by tým práve posilniť zámer Grékov dobyť mesto, ktoré pôsobí dojmom malej schopnosti obrany; a riskovali by tým aj všeobecnú vzburu v Tróji, nie preto, že prišli o Helenu, ale pretože ich vládcovia nepôsobia dostatočne mocne. Ak by jedna z bojujúcich strán v Španielsku vyvolala dojem, že sa usiluje o uzavretie mieru, znamenalo by to za prvé povzbudenie a zvýšenú agresivitu nepriateľa, za druhé riziko vzbury medzi vlastnými prívržencami. Pre človeka stojaceho mimo antikomunistického i antifašistického bloku vyzerá byť súboj medzi dvoma takmer identickými ideológiami nezmyselný; no keďže tieto dva bloky jestvujú, prívrženci jedného vidia zákonite absolútne zlo v tých druhých, keďže im od nich v prípade porážky hrozí vyhubenie. Vodcovia oboch táborov musia vzbudzovať dojem, že sú pripravení zlikvidovať nepriateľa, aby disponovali autoritou vo vlastnom vojsku; a keď raz tieto bloky dosiahli istý stupeň moci, neutralita je takmer neudržateľným stavom. A rovnako, ak sa tí, čo sú na dne spoločenskej hierarchie začnú báť, že pokiaľ sa nezbavia tých nad sebou, tak budú zničení, potom len čo získajú dostatočnú silu, nakazia sa mocou zmiešanou s nenávisťou. Moc je zo svojej podstaty bezbrannou a preto sa musí brániť, inak by spoločnosť stratila nevyhnutné minimum potrebnej stability. No takmer vždy, dôvodne či bezdôvodne, každá strana verí, že najlepšou obranou je útok. A je len prirodzené, že tie najnezmieriteľnejšie konflikty sú vyvolávané imaginárnymi spormi, pretože práve tie sa odohrávajú na úrovni moci a prestíže. Pre Francúzsko by bolo pravdepodobne ľahšie postúpiť Nemecku nerastné suroviny, než niekoľko akrov pôdy s názvom „kolónie“ a  Nemecko by sa ľahšie zaobišlo bez nerastných surovín, než bez titulu „koloniálna veľmoc“. Základným protirečením v ľudskej spoločnosti je to, že každé spoločenské status quo spočíva na rovnováhe síl alebo tlakov, podobne ako rovnovážny stav kvapalín, no medzi dvoma prestížami nemôže nastať rovnováha. Prestíž nemá hranice a uspokojenie jej nárokov vždy zahŕňa zmenšenie prestíže či dôstojnosti niekoho iného. A prestíž je neoddeliteľná od moci. Toto sa zdá byť pascou, z ktorej môže ľudstvo uniknúť len nejakým zázrakom. No ľudský život pozostáva zo zázrakov. Kto by veril, že gotická katedrála zostane stáť, ak by ju nevidel každý deň? Keďže stav vojny nie je v skutočnosti nepretržitý, nie je nemožné, že stav mieru pretrvá. Keď sa raz všetky relevantné údaje nejakého problému stanú známymi, problém je na dobrej ceste k svojmu riešeniu. Problém mieru, medzinárodného i sociálneho, ešte nebol definitívne stanovený.

 

*

V stanovení údajov problému nám bráni roj prázdnych entít či abstrakcií; tie nám dokonca bránia vidieť, že je tu problém, ktorý máme riešiť a nie nejaká osudovosť, ktorú musíme pretrpieť. Otupujú myseľ; a nielenže v ľuďoch vzbudzujú ochotu umierať, ony v nich zabíjajú vedomie hodnoty života. Vymiesť tieto entity zo všetkých oblastí politického a spoločenského života je tým najnevyhnutnejším aktom verejnej hygieny. No takáto operácia je zvlášť ťažká; intelektuálne ovzdušie našej doby podporuje rast a znásobovanie takýchto prázdnych entít. Možno by sme mali začať s reformou metód vedeckej výučby a popularizácie a zrušiť tak umelý slovník, ktorý tieto metódy cynicky rozvíjajú a mytologizujú. Znovuzavedením inteligentného používania výrazov ako v miere, v ktorej, v dôsledku toho a toho, za podmienky, že, vo vzťahu k a diskreditáciou absurdných argumentov, ktoré dokazujú spánkotvornú cnosť ópia, by sme mohli našim súčasníkom preukázať mimoriadne užitočnú službu. Všeobecný rast intelektuálnej úrovne by mimoriadne napomohol každému vzdelanostnému pokusu o odstránenie imaginárnych zámienok ku konfliktom. V skutočnosti v nijakej sfére nevládne nedostatok hlásateľov pokoja a zmieru, no ich kázne neslúžia prebudeniu inteligencie a eliminovaniu iracionálnych konfliktov, ako skôr vzbudzovaniu ospalosti a zastieraniu skutočných konfliktov. Najnebezpečnejšími nepriateľmi medzinárodného a sociálneho mieru sú práve tí skvelí rečníci, ktorých vyhlásenia o mieri sledujú jedine nekonečné predlžovanie status quo v mene výhod francúzskeho štátu, alebo tí, ktorých obhajoba sociálneho zmieru predpokladá obranu privilégií alebo prinajmenšom práv privilegovaných vetovať akékoľvek zmeny, s ktorými nesúhlasia. Vzťahy medzi spoločenskými silami sú z princípu premenlivé a znevýhodňovaní budú vždy hľadať spôsob, ako ich zmeniť; nie je správne nastoľovať umelú stabilitu silou. Zásadné je rozlišovanie medzi imaginárnym a skutočným, takže sa oslabí riziko vojen, bez toho, aby sa narušil boj medzi silami, ktorý, slovami Herakleita, je podmienkou života samotného.


1) Odkaz na Moliérovho Zdravého nemocného, kde Moliére paroduje podobnú sofistiku (pozn. prekl.).

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: