Simone Weilová: Náčrt k Deklarácii ľudských záväzkov

Vyznanie viery

Jestvuje skutočnosť, ktorá je mimo tohto sveta, teda mimo času a priestoru, mimo ľudského vedomia, mimo všetkého, čo je človek schopný obsiahnuť. Tejto skutočnosti zodpovedá túžba po absolútnom dobre v hĺbke ľudského srdca, túžba, ktorá bude vždy jestvovať a ktorú neutíši nič z tohto sveta.

Ďalší prejav tejto skutočnosti na tomto svete je v absurdných a neprekonateľných protirečeniach, v ktorých sa nutne ocitne ľudský rozum vždy, keď sa pohybuje výlučne v tomto svete.

Tak ako je skutočnosť tohto sveta výlučným zdrojom faktov, tak je tá druhá skutočnosť výhradným zdrojom dobra.

Je jediným zdrojom všetkého dobra, ktoré na tomto svete môže jestvovať: čiže všetkej krásy, pravdy, spravodlivosti, oprávnenosti, poriadku a každého ľudského konania, ktoré si je vedomé záväzkov.

Tie mysle, ktoré svoju pozornosť a lásku upierajú na tú druhú skutočnosť, sú jedinými prostredníkmi, prostredníctvom ktorých môže dobro zostúpiť z tej druhej skutočnosti medzi ľudí.

Hoci leží mimo dosahu ľudského vnímania, je v ľudských silách obrátiť voči nej svoju pozornosť a lásku.

Nič nemôže podporiť domnienku, že by bol ktokoľvek kedykoľvek pripravený o túto schopnosť.

Táto schopnosť je skutočnou len v miere, v akej je uplatňovaná. A jedinou podmienkou jej uskutočnenia je náš súhlas.

Tento súhlas môže byť vyslovený alebo nevyslovený bez jediného slova; nemusí byť celkom vedomý, hoci by sa aj odohral v našej duši. Veľmi často sa slovne deklaruje bez toho, že by sa skutočne odohral. No či už je alebo nie je vyslovený, stačí naň jediná podmienka: aby sa odohral.

Každému, kto dal skutočne súhlas svojej pozornosti a láske, aby sa upierali mimo tento svet, k skutočnosti jestvujúcej mimo dosahu ľudských schopností, je dané uspieť. Skôr či neskôr doň zostúpi časť dobra, ktorá skrz neho osvetlí všetko, čo ho obklopuje.

Kombinácia týchto dvoch skutočností – túžba po absolútnom dobre obsiahnutá v hĺbke srdca a moc, hoci len latentná, obrátiť svoju pozornosť a lásku k skutočnosti mimo tohto sveta a čerpať z nej dobro – vytvára vzťah, pútajúci každého človeka bez rozdielu k tej druhej skutočnosti.

Každý, kto si uvedomuje tú skutočnosť, uvedomuje si aj tento vzťah. V dôsledku toho vníma každého človeka bez rozdielu ako požehnanú bytosť, ku ktorej je zaviazaný úctou.

Toto je jediný možný motív pre všeobecnú úctu voči všetkým ľuďom. Nech by sa človek rozhodol pre akúkoľvek formuláciu viery či neviery, ak vo svojom srdci cíti túto úctu, potom si vlastne uvedomuje aj skutočnosť odlišnú od skutočnosti tohto sveta. A ktokoľvek by nezdieľal túto úctu, potom je aj vzdialený tejto druhej skutočnosti.

Skutočnosť nášho sveta je založená na rôznosti. Rôzne predmety sa rôzne dožadujú našej pozornosti. Špecifickí ľudia pútajú našu pozornosť, či už súhrou okolností alebo v dôsledku zvláštnej vzájomnosti. Kvôli nedostatočným okolnostiam alebo vzájomnosti ostávajú ostatní ľudia nepoznanými. Unikajú našej pozornosti, alebo, vo väčšine prípadov, ich naša pozornosť vníma len ako prvky množiny.

Ak naša pozornosť patrí len tomuto svetu, je celkom podriadená týmto nerovnostiam a je im tým menej schopná vzdorovať, že si to neuvedomuje.

Nie je možné cítiť rovnakú úctu ku všetkému, čo rovnaké nie je, pokiaľ táto úcta nenáleží čomusi, čo je všetkému spoločné. Ľudia sú si navzájom nerovní vo svojom vzťahu k veciam tohto sveta. Len jediná vec je spoločná všetkým ľuďom, a to spojenie so skutočnosťou mimo tohto sveta.

Všetci ľudia sú úplne rovnakí, keď si ich predstavíme ako stred, ktorým je neuhasiteľná túžba po dobre, a okolo neho rôznu psychickú a fyzickú výbavu.

Jedine skutočným obrátením našej pozornosti k skutočnosti mimo tohto sveta možno získať skutočný vzťah k tejto ústrednej a najvlastnejšej skutočnosti ľudskej podstaty. Jedine takto zameraná pozornosť má – vo všetkých prípadoch rovnakú – schopnosť osvietiť akúkoľvek ľudskú bytosť.

Ak ktokoľvek disponuje touto schopnosťou, potom je jeho pozornosť obrátená mimo tento svet, či si to uvedomuje, alebo nie.

Vzťah, ktorý spája človeka so skutočnosťou mimo tohto sveta, je tak ako táto skutočnosť mimo dosahu nášho vnímania. Úcta, ktorú vyvoláva, keď si ho uvedomíme, sa nedá vyjadriť.

Táto úcta nedokáže nájsť na tomto svete formu priameho vyjadrenia. No kým nie je vyjadrená, nejestvuje. Možno ju však vyjadriť nepriamo.

Úcta vyvolaná spojením medzi človekom a skutočnosťou mimo tohto sveta dokáže byť vyjadrená tej časti človeka, ktorá jestvuje v skutočnosti tohto sveta.

Skutočnosťou tohto sveta je nevyhnutnosť. Tá časť človeka, ktorá jestvuje v tomto svete, je časťou podriadenou nevyhnutnosti a utrpeniu potrieb.

Jednu možnosť nepriameho vyjadrenia úcty k ľudským bytostiam ponúkajú ľudské potreby, potreby duše a tela v tomto svete.

Ide o vzťah, jestvujúci v našej prirodzenosti, medzi túžbou po dobre, ktorá je podstatou človeka, a jeho vnímaním. Niet nijakého dôvodu pre pochybnosti o jestvovaní tohto vzťahu v každom človeku.

V dôsledku toho, keď je život nejakého človeka zničený či narušený ranami či nedostatkom na duši alebo tele kvôli konaniu či ľahostajnosti iných ľudí, potom to nie je len jeho citlivosť, čo trpí, ale aj jeho úsilie o dobro. Preto ide o neúctu voči tomu, čo je v ňom sväté.

Na druhej strane sú prípady, v ktorých ide len o jeho citlivosť; napríklad keď sú jeho ujmy či núdza spôsobené slepým chodom prírodných síl, alebo keď si uvedomuje, že ľudia, spôsobujúci mu utrpenie, nechovajú voči nemu nijakú zlú vôľu, ale konajú čisto v zákonoch nevyhnutnosti, ktoré si sám uvedomuje.

Možnosť nepriameho vyjadrenia úcty k ľudskej bytosti je základom záväzku. Záväzok vyplýva z potrieb duše a tela ľudí na tomto svete, nech by išlo o kohokoľvek. Každej potrebe zodpovedá záväzok; každému záväzku potreba. Pokiaľ ide o ľudí, nejestvuje nijaký iný druh záväzkov.

Ak sa zdá, že jestvujú aj iné záväzky, potom buď nie sú pravé, alebo sa omylom nedostali medzi uvedené záväzky.

Každý, kto svoju pozornosť skutočne zameral na skutočnosť mimo tohto sveta, súčasne zisťuje, že je viazaný, tak v osobnom ako vo verejnom živote, neustálym záväzkom naprávať, s ohľadom na svoje právomoci a schopnosti, všetky nedostatky na duši a tele, schopné zničiť či porušiť pozemský život ktoréhokoľvek človeka.

Tento záväzok nemožno legitímne obmedziť kvôli nedostatočnosti moci či právomocí, pokiaľ nebolo urobené všetko pre to, aby sa takéto obmedzenie vysvetlilo tým, ktorých poškodí; toto vysvetlenie musí byť absolútne pravdivé a musí jednoznačne objasniť takúto nevyhnutnosť.

Nijaké okolnosti nemôžu zrušiť tento záväzok. A ak sa objavia okolnosti, ktoré zdanlivo rušia tento záväzok voči istému človeku či skupine osôb, potom ho v skutočnosti len o to viac vyžadujú.

Vedomie tohto záväzku je dané všetkým ľuďom, no vo veľmi odlišnej podobe a na odlišnom stupni jasnosti. Rôzni ľudia sú viac alebo menej náchylní považovať – alebo naopak odmietať – tento záväzok ako normu svojho správania.

Súhlas s ním je spravidla spojený so sebailúziou, a dokonca aj keď je vcelku úprimný, nie je dôsledne dodržiavaný. No odmietnuť ho znamená zločin.

Pomer medzi dobrom a zlom v nejakej spoločnosti záleží sčasti na pomere medzi prijatím a zamietnutím tohto záväzku a sčasti na rozdelení moci medzi tými, ktorí ho prijali a tými, čo ho odmietajú.

Ak je akákoľvek forma moci v rukách toho, kto tomuto záväzku nedal svoj úplný, úprimný a vedomý súhlas, potom ide o zle situovanú moc.

Ak niekto vedome odmietol tento záväzok, potom je zločinom akýkoľvek výkon funkcie, väčšej či menšej, súkromnej či verejnej, ktorá mu dáva istú moc nad životom iných. A všetci tí, ktorí sú si toho vedomí a pritom súhlasili s jeho výkonom danej funkcie, sa stávajú jeho spoluvinníkmi.

Každý štát, ktorého oficiálna doktrína podnecuje k takémuto zločinu, je zločinným. Nemá viac nijakú známku legitimity.

Každý štát, ktorého oficiálna doktrína sa primárne nestavia proti tomuto zločinu v akejkoľvek podobe, nemá plnú legitimitu.

Každý právny systém, ktorý nemá nariadenia voči tomuto zločinu, nemá v sebe princíp spravodlivosti. Každý právny systém, ktorý sa stavia voči istým formám tohto zločinu a voči iným nie, nemá v sebe plný pojem spravodlivosti.

Každá vláda, ktorej členovia spáchajú tento zločin alebo ho legitimizujú cez svojich podriadených, sa spreneverila svojmu poslaniu.

Každá spoločnosť, inštitúcia alebo forma spoločenského života, ktorej funkcia spôsobuje či vyvoláva páchanie tohto zločinu, je ipso facto nelegitímna a mala by byť zreformovaná alebo zrušená.

Každý človek, ktorý má istý vplyv, akokoľvek malý, na verejnú mienku, sa stáva spolupáchateľom tohto zločinu vždy, keď sa o nejakom dozvie a verejne ho neodsúdi, alebo keď o ňom úmyselne nechce vedieť, aby ho nemusel odsúdiť.

Krajina nie je vo veci tohto zločinu nevinná, ak verejná mienka, ktorá disponuje slobodou prejavu, neodsúdi akékoľvek jeho prípady, alebo, v prípade že sloboda prejavu je obmedzená, neodsúdi ich neoficiálne.

Je cieľom verejného života distribuovať všetky formy moci v čo najväčšej miere ľuďom, ktorí na seba prevzali tento záväzok voči všetkým ľudským bytostiam, týkajúci sa všetkých ľudí, a ktorí tento záväzok pochopili.

Právo je súhrnom trvalých predpisov slúžiacich dosiahnutiu tohto cieľa.

Chápať tento záväzok zahŕňa dve veci: chápať princíp a chápať jeho aplikovanie.

Keďže aplikácia sa týka ľudských potrieb na tomto svete, je na inteligencii, aby rozpoznala, rozlíšila a vymenovala, so všetkou presnosťou, akej je schopná, pozemské potreby duše a tela.

Ide o pokus neustále otvorený voči zmenám.

Deklarácia záväzkov

Konkrétny pojem záväzku voči ľuďom a jeho rozdelenie do množstva parciálnych záväzkov vyplýva z pozemských potrieb ľudského tela a duše. Každej potrebe zodpovedá daný záväzok.

Potreby človeka sú posvätné. Ich uspokojovanie nemôže byť definované cieľmi štátu, ani finančnými, národnými, rasovými záujmami, ani morálnymi či inými hodnotami prisúdenými človeku či inými kritériami.

Nejestvuje nijaká legitímna hranica pre uspokojovanie ľudských potrieb s výnimkou obmedzenia dôsledkom nevyhnutnosti a potrieb iných ľudí. Hranica je legitímna len vtedy, keď sa potrebám všetkých ľudí dostáva rovnaký stupeň pozornosti.

Základný záväzok voči ľuďom sa delí do množstva konkrétnych záväzkov vyplývajúcich zo zoznamu základných potrieb ľudskej bytosti. Každej potrebe je priradený záväzok, každému záväzku potreba.

Jedná sa o pozemské potreby, lebo len tie dokáže človek uspokojiť. Ide o potreby tak duše ako aj tela; pretože aj duša má potreby, ktorých neuspokojenie ju privádza k stavu analogickému k stavu vyhladovaného alebo poraneného tela.

Základnými potrebami tela sú jedlo, teplo, spánok, zdravie, odpočinok, činnosť a čerstvý vzduch.

Väčšinu potrieb duše možno vymenovať dvojicami opozít, ktoré sa vzájomne vyvažujú a dopĺňajú.

Ľudská duša má potrebu rovnosti a hierarchie.

Rovnosť je verejným uplatňovaním princípu, že rovnakú pozornosť si zasluhujú potreby všetkých ľudí, ktorý je prakticky vyjadrený v inštitúciách a zvykoch. Hierarchia je stupnicou zodpovednosti. Keďže pozornosť sa zvykne upierať nahor a zostať upretá, sú nevyhnutné zvláštne opatrenia na zladenie rovnosti a hierarchie.

Ľudská duša má potrebu prijatých záväzkov a slobody.

Prijatý záväzok je taký, ktorý jednotlivec podstúpi autorite, pretože ju považuje za legitímnu. Nebolo by to možné pri politickej moci uchopenej násilím alebo prostredníctvom coup d’etat alebo pri ekonomickej moci založenej na peniazoch.

Sloboda je možnosťou voľby v priestore medzi bezprostredným obmedzením prírodnými silami a autoritou, ktorá je akceptovaná ako legitímna. Tento priestor by mal byť dostatočne voľný pre slobodu, ktorá by nebola len ilúziou, no mal by obsahovať len to, čo je nevinné a nikdy by nemal byť priestorom pre isté zločiny.

Ľudská duša má potrebu pravdy a slobody vyjadrovania.

Potreba pravdy vyžaduje intelektuálnu kultúru, ktorá by bola všeobecne prístupná a ktorá by vytvárala prostredie bez fyzickej odľahlosti a psychologickej odcudzenosti. Vyžaduje, aby vo sfére myslenia nejestvoval fyzický či psychický tlak, vyvíjaný za iným účelom než je záujem o pravdu; čo značí bezvýhradný zákaz akejkoľvek propagandy. Vyžaduje si ochranu pred omylmi a lžou; to značí, že každý nepravdivý materiál šírený verejne je trestne stíhateľný. Vyžaduje si zdravú a odolnú verejnosť stojacu voči jedom vo sfére myslenia.

No aby mohla fungovať, vyžaduje si inteligencia slobodu vyjadrovania bez kontroly akejkoľvek autority. Preto musí jestvovať sféra čisto intelektuálneho pôsobenia, oddelená no prístupná všetkým ľuďom, do ktorej nemôže zasahovať nijaká autorita.

Ľudská duša má potrebu istej samoty a súkromia, ako aj istého spoločenského života.

Ľudská duša má potrebu osobného i spoločného vlastníctva.

Osobné vlastníctvo nikdy neznamená vlastnenie istej sumy peňazí, ale vlastnenie konkrétnych vecí, akými je dom, pole, nábytok alebo nástroje, ktoré sa duši javia byť jej predĺžením alebo predĺžením tela. Spravodlivosť vyžaduje, aby bol osobný majetok, tak ako sloboda, neodcudziteľný.

Spoločné vlastníctvo nie je definované zákonom, ale pocitom členov spoločnosti, že isté veci sú akoby predĺžením či výrazom danej spoločnosti. Tento pocit je možný len za istých podmienok.

Existencia sociálnej triedy definovanej absenciou osobného či spoločného vlastníctva je hanebná rovnako ako existencia otroctva.

Ľudská duša má potrebu trestu a odmeny.

Kedykoľvek sa človek spáchaním zločinu ocitne vylúčený z dobra, potrebuje sa doň navrátiť skrz utrpenie. Utrpenie by malo byť uložené s cieľom priviesť dušu k slobodnému uvedomeniu si toho, že potrestanie bolo spravodlivé. Trest je prinavrátením sa k dobru. Každý človek, ktorý je nevinný alebo ktorý si odpykal trest, by mal byť rovnako váženým ako ktokoľvek iný.

Ľudská duša má potrebu disciplinovanej spoluúčasti na úlohe celospoločenskej hodnoty, a má potrebu osobnej iniciatívy v rámci tejto účasti.

Ľudská duša má potrebu bezpečnosti a rizika. Strach z násilia, hladu alebo akéhokoľvek extrémneho zla je chorobou duše. Nuda vyvolaná úplnou absenciou rizika je takisto chorobou duše.

Ľudská duša potrebuje byť predovšetkým zakorenená v niekoľkých prirodzených prostrediach a prostredníctvom nich mať kontakt s vesmírom.

Príkladmi prirodzeného prostredia človeka sú: krajina a miesta, kde sa rozpráva jeho jazykom, miesta s kultúrou a históriou, na ktorých má účasť, jeho pracovné prostredie a jeho obec.

Všetko, čo spôsobuje jeho vykorenenosť alebo čo mu bráni zakoreniť sa je zločinom.

Každé miesto, na ktorom sú potreby ľudskej bytosti uspokojované, sa dá spoznať podľa toho, že na ňom prekvitajú bratstvo, radosť, krása a šťastie. Kdekoľvek sú ľudia osamelí a obrátení do seba, kdekoľvek vládne ponurosť alebo škaredosť, tam čosi podstatné chýba a je potrebná náprava.

Praktické uplatnenie

Aby sa táto deklarácia stala praktickou inšpiráciou pre život krajiny, je prvou podmienkou, aby si ju s týmto zámerom osvojili ľudia.

Druhou podmienkou je, aby sa všetci tí, ktorí vykonávajú moc – politickú, administratívnu, súdnu, ekonomickú, technickú, duchovnú alebo inú – zaviazali, že si ju osvoja ako návod pre praktické konanie.

V takýchto prípadoch sa všeobecný charakter záväzku v istej miere mení vplyvom konkrétnych úloh danej inštitúcie. Bolo by preto žiadúce, aby bolo prijatie tohto záväzku vyjadrené slovami: „…zo zvláštnym zreteľom na potreby ľudí, ktorí spadajú do poľa mojej pôsobnosti.“

Porušenie takéhoto sľubu, slovom alebo skutkom, by bolo vždy potrestané. No v podstate by inštitúcie a verejná mienka, ktoré by mali podmieňovať tieto tresty, vznikali niekoľko generácií.

Súhlas s touto Deklaráciou značí vyvinúť trvalé úsilie o zavedenie takýchto inštitúcií a zásad do života čo najskôr.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: