Simone Weilová: Najväčšie zlo


Tá najhoršia vec; to najhoršie, čo nás môže postihnúť. Simone Weilová hovorí o „nešťastí“ a definuje jeho podoby: je to stav horší než utrpenie či bolesť, hoci extrémna a dlhotrvajúca bolesť môže byť jednou z foriem nešťastia. No nešťastie, tento stav prázdna, beznádeje a duševného utrpenia, je len vnútorným kruhom; nad ním stojí čosi zásadnejšie – za najhoršie považuje Weilová žiť s ilúziou Boha, s falošným Bohom. Tento rys nachádza v židovstve a preto sa voči nemu tak ostro stavia: žiť s falošným Bohom je pre ňu horšie, než žiť bez Boha. Starozákonný Boh je podľa nej modlou, Jahve je mocným Bohom, nie však dobrým Bohom. Dokonca ide ešte ďalej a hovorí, že to, čo Boh sľúbil Izraelu, je tým, čo Satan sľuboval v pokúšaní na púšti Kristovi. Karikatúra Boha môže dospieť až k diabolskému pólu. Tým, čo považujeme za najhoršie, zvykneme definovať peklo. Weilová k tomu poznamenáva: „Dve koncepcie pekla: bežné (utrpenie bez útechy); moje (falošná blaženosť, chybné vedomie, že človek je v raji).“ Jej peklom teda nie je stav nešťastia, ale ilúzie.

Weilová brala náboženstvo vážne – napísať „smrteľne vážne“ vlastne nestačí, lebo istá dôležitosť presahuje dokonca aj rozmer smrti. V mnohých koncepciách je etika „výťahom“ k vyššiemu zmyslu, je vertikálou, ktorá pozdvihuje vysoko nad rozmer bežného konania, nad rozmer sveta v čase a priestore. U Weilovej sú etické hodnoty vyššie než čokoľvek iné, vyššie než smrť, než život, dokonca vyššie než večný život. Dobro je vyššie než pravda: pravdu milujeme, pretože nás vedie k dobru, nie naopak. Tu sú príklady dvoch princípov jej radikálnej etiky, ktorá je ale práve preto nádejou. Prvý princíp je zhrnutý v liste Otcovi Perrinovi: dôležitejšie než čokoľvek iné je poslušnosť Bohu; ak by Weilová mala možnosť získať večný život, dokonca nielen pre seba, ale pre všetkých ľudí, no mala by ho získať bez súhlasu Boha, neurobila by to. Poslušnosť Bohu je pre ňu vyššia. Druhý princíp etickej nadradenosti: opäť v korešpondencii píše o postave „dobrého lotra“ či zlodeja, ktorý bol ukrižovaný po boku Krista. Weilová píše, že je to pre ňu závideniahodný osud – byť s Kristom v utrpení je pre ňu viac, než byť s Ním v stave večného života. A ak závidí tomuto dobrému zlodejovi účasť na Kristových mukách, potom ešte väčšmi závidí Kristovi. No nie moc, slávu či dobro, ale schopnosť čistého utrpenia – dokonale trpieť dokázal podľa nej len Kristus, nie je to v silách človeka. Znie to čudne, závidieť zo všetkého najviac schopnosť dokonale trpieť…

Čo je na svete najhoršie? U Weilovej princípy najhoršieho susedia s princípmi najvyššieho ako rub a líce jedinej mince: hranica je dokonca nebezpečne úzka. Veď to, čo mnohí židia a kresťania považujú za najvyššie, je pre ňu maskou najhoršej neprávosti. Bolo by užitočné spýtať sa najvýznamnejších filozofov na to, čo považujú za najhoršie – prezradilo by to veľa o tom, čím sú a čo je pre nich tým najlepším.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: