Simone Weilová: Nevyhnutné podmienky dôstojnej práce

V každej manuálnej práci i v každej práci vykonávanej na pokyny iných, teda v každej skutočnej práci, je zákonite prítomné donútenie, ktoré tu bude vždy, aj pri tej najväčšej rovnosti v spoločnosti. Dôvodom je, že takáto práca vyplýva z nevyhnutnosti, nie zo svojho účelu. Nie je vykonávaná pre svoj cieľ, ale ako následok potrieb, „pretože sa treba postarať o živobytie“, ako hovoria ľudia, ktorých existencia sa obmedzuje práve na tento účel. Znamená to vynakladať námahu za jediným účelom, a to nezabezpečiť si nič viac, než čo už človek má, pričom nepracovať by značilo prísť o to. No jediným zdrojom energie pre našu námahu je túžba. Nie je v ľudskej prirodzenosti túžiť po tom, čo už máme. Túžba je impulzom, počiatočným bodom pohybu za niečím, čo nám chýba. Ak sa týmto dosahovaním neustále vraciame do východzieho bodu, potom sa neustále točíme v kruhu ako veverica bežiaca v otáčajúcej sa klietke, alebo ako väzeň prechádzajúci sa v kruhu svojej cely. Neustále navracanie sa v kruhu čoskoro vyvoláva znechutenie. Všetci pracujúci, nielen tí, ktorí pracujú za neľudských podmienok, sa ľahko stávajú obeťami tohto znechutenia, vyčerpanosti a odporu, a tí najsilnejší sú často tými najviac postihnutými.

Naša existencia nie je cieľom osebe, je len priestorom, v ktorom možno dosahovať dobro, to skutočné i to imaginárne. Keď stratíme akýkoľvek cieľ a zostane len holá existencia, takáto existencia stratí akýkoľvek vzťah k dobru. A teda sa mení na zlo. A práve vtedy, keď samotná existencia nahrádza akékoľvek ciele, stáva sa cieľom osebe ako jediný predmet túžby. Keď sa takto túžba obracia k čistému zlu, duše sa zmocňuje rovnaká hrôza ako pri bezprostrednej blízkosti násilnej smrti. V minulosti tento stav mohol trvať po celý život, napríklad keď bol človek porazený zbraňou nepriateľa a ten ho uchoval pri živote. Za svoj život musel platiť každý deň ako otrok celou svojou energiou, a nemohol svoju nádej upnúť na nič okrem možnosti, že sa dnes vyhne smrti alebo zbičovaniu. Jediným dobrom, v ktoré mohol dúfať, bola samotná existencia. V staroveku sa zvyklo hovoriť, že v deň, keď sa človek stával otrokom, bola mu odňatá duša.

Podobnou formou otroctva je stav, keď sa človek ocitá v rovnakej situácii v prvý i posledný deň mesiaca, roka alebo dvadsaťročného úsilia. Podobnosť spočíva v nemožnosti túžiť po niečom inom, než títo ľudia majú, alebo v nemožnosti upriamiť svoju snahu na dosiahnutie dobra. Všetka námaha sa spotrebuje len na prežitie. Časovou jednotkou je deň a oni sú len ako lopta odrážajúca sa medzi dvoma múrmi od jedného k druhému, striedajúc prácu a spánok, pracujúc, aby jedli a jediac, aby mohli pracovať, stále dookola ad nauseam. Pri takomto spôsobe života je všetko len prostriedkom, z ktorého bola odstránená akákoľvek zavŕšenosť. Výrobok je prostriedkom. Predá sa. Kto by doň vložil svoje predstavy dobra? Materiál, nástroje, telo pracujúceho a dokonca i jeho duša sú len prostriedkom vo výrobnom procese. Nevyhnutnosť je prítomná všade, dobro nikde. To je dôvodom, pre ktorý dnešní ľudia stratili morálku. Ide o pretrvávajúcu, nemeniacu sa súčasť práce. Musíme hľadať dôvody, pre ktoré v minulosti nikdy nedochádzalo k takej strate morálky.

Prázdnotu takéhoto života je možné zniesť jedine vďaka veľkej fyzickej sile, vďaka ktorej si námahu takmer ani neuvedomujeme, alebo vďaka úplnej morálnej otupelosti. Ak obe chýbajú, nevyhnutné sú kompenzácie. Jednou je nádej, že buďto človek sám, alebo jeho deti zaujmú v spoločnosti lepšie postavenie. Ďalšou kompenzáciou tohto typu je buďto bezuzdné oddávanie sa pôžitku, alebo násiliu. Pri oboch je náhradou za reálny cieľ fikcia. V nedeľu napríklad ľudia túžia zabudnúť, že musia pracovať, a tak sa obliekajú a trávia tento deň tak, ako keby pracovať nemuseli. Márnivosť musí byť uspokojená a ilúziu moci možno poľahky uspokojiť ľahkovážnosťou. Pôžitky tohto druhu sú ako droga a drogy sú vždy pokušením pre tých, ktorí trpia. Revolúcia je podobnou formou kompenzácie. Je to ambícia prenesená na kolektívnu úroveň, neskrotná ambícia, aby všetci pracujúci prekonali samotnú podstatu práce.

Revolučné odhodlanie, hoci bolo pôvodne zamerané voči nespravodlivosti, sa často veľmi rýchlo mení na robotnícky imperializmus, presne taký istý, ako je imperializmus národný. Jeho cieľom je absolútna a neobmedzená nadvláda jedného kolektívu nad celým ľudstvom a všetkými prvkami ľudského života. Absurdnosť takého snaženia leží v skutočnosti, že vládcovia, ktorými budú pracujúci, budú neschopní vládnuť. Ako odpor voči sociálnej nespravodlivosti je revolúcia správna. No ako odpor voči principiálnym ťažkostiam práce ako takej je revolúcia omylom, pretože nikdy nemôže zvíťaziť.

Viera v revolúciu je silnejšia, pretože ťažké podmienky pracujúcich je cítiť omnoho ľahšie než cítiť nespravodlivosť. U ľudí sa len vzácne stretneme s tým, aby tieto dve veci rozlišovali. Výraz „ópium ľudstva“, ktoré Marx vcelku vhodne použil na náboženstvo v okamihu, keď zlyhalo, platí ešte viac o revolúcii. Túžba po revolúcii uspokojuje túžbu po dobrodružstve, po úniku z nevyhnutnosti, čo je vlastne reakciou na vlastnú zlú situáciu. Počas dospievania sa táto istá túžba prejavuje v záľube v príbehoch o zločincoch a v tendencii k porušovaniu zákonov. Od buržoázie bolo naivné čakať, že všetko bude v poriadku, ak sa na ostatných ľudí vztiahnu princípy platné pre strednú triedu, konkrétne nadobúdanie majetku. Kvôli tomu sa zaviedla úkolová práca a zintenzívnila sa výmena medzi mestom a dedinou. No následkom bol len nárast nespokojnosti ústiacej až na úroveň frustrácie a dôvod bol prostý. Peňažný zisk ako cieľ túžby a námahy nemôže fungovať za okolností, v rámci ktorých sa nedá zbohatnúť. Malí priemyselníci alebo obchodníci sa mohli obohatiť a stať sa veľkými priemyselníkmi a obchodníkmi; učitelia, spisovatelia alebo ministri sú bohatí či chudobní v závislosti od daných okolností, no robotník, ktorý zbohatne, prestane byť robotníkom a to isté takmer vždy platí aj o sedliakovi. Robotník nedokáže byť motivovaný peňažným ziskom bez toho, aby netúžil aj po úniku, sám alebo so svojimi druhmi, z kolobehu práce.

Svet robotníka nepozná ciele. Cieľ sa tu vyskytuje len krátkodobo a výnimočne. Rýchly vývin krajín ako sú Spojené Štáty alebo Sovietsky Zväz spôsobuje také veľké zmeny, že sa zdá, že sa tam zo dňa na deň rodia nové očakávania a že jestvuje stále viac vecí, po ktorých možno túžiť. Tieto obrovské sociálne zmeny pôsobili nesmierne príťažlivo na ruskom komunizme, hoci len zhodou okolností, pretože sa jednalo o ekonomický stav krajiny a nie o revolúciu marxistických doktrín. Ak je metafyzický systém postavený na krátkodobých, dočasných a výnimočných okolnostiach, ako je tomu v prípade Ameriky a Ruska, je postavený zle. Zmyslom rodiny je vychovávať deti. No pokiaľ tu nie je perspektíva na zmenu ich spoločenského postavenia – čo je v praxi veľmi vzácna vec – neposkytuje takáto bezperspektívnosť nijakú úľavu z bolestivej prázdnoty existencie. Táto prázdnota je nesmierne ťaživá a pociťuje ju a trpí ňou veľa ľudí nižšej inteligencie a kultúrnosti. Tí, ktorých ich spoločenské postavenie pred takouto prázdnotou chráni, nedokážu spravodlivo posudzovať skutky tých, ktorí ňou po celý svoj život trpia. Nezabíja síce, no je možno rovnako zlá ako hlad, možno že ešte horšia. Možno sa dá skutočne povedať, že chlieb je menej dôležitý, než je utíšenie takejto bolesti.

Jestvuje jeden jediný spôsob utíšenia tejto bolesti. Len jediná vec robí monotónnosť znesiteľnou, a tou je krása, svetlo večnosti. Len pre túto jedinú vec môže ľudská duša túžiť nie len po tom, čo by mohlo byť alebo čo bude, ale aj po tom, čo je: je to možné jedine kvôli kráse. Všetko, čo je krásne, je predmetom túžby, no túžime, aby to zostalo nezmenené, aby to nebolo inak, ale aby to bolo práve také, aké to je. Keď človek túžobne hľadí na jasnú hviezdnu oblohu, túži presne po tom, čo vidí. Keďže sú ľudia donútení túžiť po tom, čo už majú, krása je stvorená pre nich a oni sú stvorení pre krásu. Pre isté spoločenské triedy je poézia luxusom, no ľudia potrebujú poéziu práve tak, ako potrebujú chlieb. Nie poéziu uzavretú do slov: taká im nebude nanič. Potrebujú poéziu, ktorá bude samotnou podstatou ich každodenného života. Takáto poézia môže pochádzať z jediného zdroja, a tým je Boh. Poézia môže byť jedine náboženstvom. Nejestvuje žiadna finta, žiaden spôsob alebo reforma, ktoré by dokázali vniesť nejaký cieľ do sveta robotníka jedine prácou samotnou. No celý svet by mal byť spojený jediným pravým cieľom. Mal by byť spojený s Bohom. Stav robotníkov je stavom, v ktorom hlad po cieli, teda samotná podstata každého človeka, nemôže byť uspokojený inak, než Bohom. A v tom je ich výnimočné postavenie. Majú ho jedine oni. V každom inom živote bez výnimky jestvujú iné ciele, ktoré určujú naše snahy. A nejestvuje jediný cieľ, vrátane spásy jednej alebo viacerých duší, ktorý by nefungoval ako rúško zakrývajúce Boha. Toto rúško musíme preniknúť odstupom. Pre robotníkov takéhoto rúška niet. Nič ich nedelí od boha. Musia len zdvihnúť hlavy. V tom leží ich najväčší problém. Na rozdiel od ostatných ľudí nemajú veľa toho, čoho by sa museli zriekať s námahou. Patrí im len veľmi málo. Majú primálo prostredníkov. Žiadať ľudí, aby rozmýšľali o Bohu a ponúkli mu svoju bolesť a utrpenie neznamená nijakú pomoc.

Ľudia chodia do kostola kvôli tomu, aby sa modlili, no to môžu len vtedy, keď je ich pozornosť vedená k Bohu prostredníctvom istých prostredníkov. Samotná architektúra kostola, výjavy, ktoré ho zdobia, slová liturgie a modlitieb, rituálne pohyby kňaza, to všetko sú prostredníci. Keď na ne uprieme pozornosť, vedú ju k Bohu. O koľko potrebnejšia je potom prítomnosť takýchto prostredníkov tam, kde človek ide výhradne s úmyslom pracovať! Na pracovisku sú všetky myšlienky zrážané k zemi. Samozrejme nie je možné rozvešať na pracovisku sväté obrázky alebo chcieť od ľudí, aby popri práci recitovali slová modlitby. Jedinými vnemami pre našu pozornosť sú tu materiály, náradie a pracovné pohyby. Ak tieto veci nie sú pretvorené tak, že odrážajú svetlo, potom nie je možné zamerať pozornosť počas práce na zdroj tohto svetla. Nič nie je potrebnejšie než takéto pretvorenie. Je to možné len vtedy, keď sa v hmote, s ktorou pracujúci prichádza do styku, podarí nájsť jej schopnosť odrazu. Nepodarí sa to nijakou znôškou symbolov. Niet tu nijaké miesto pre fantáziu alebo sny. Našťastie zrkadliaca schopnosť v hmote jestvuje, pretože tá je ako zrkadlo, zahmlené našim vlastným dychom. Musíme len utrieť zrkadlo, aby sme v ňom uvideli symboly vpísané večnosťou.

Niektoré z nich nájdeme v Evanjeliách. Ak chceme v uzavretom priestore uvažovať o duchovnej smrti ako nevyhnutnom predpoklade znovuzrodenia, potrebujeme na to slová o zrnách pšenice, ktoré dajú život prostredníctvom vlastného zániku. No rozsievač pri siatí, ak by chcel, môže upriamiť svoju pozornosť prostredníctvom vlastnej práce a prostredníctvom pohľadu na zrnká obilia padajúce do zeme na túto pravdu a nepotrebuje k tomu žiadne slová. Ak nebude príliš rozmýšľať a bude sa len jednoducho dívať, jeho čistá pozornosť venovaná vykonaniu práce dosiahne najvyšší stupeň sústredenia.

Náboženská pozornosť je správne nazývaná dokonalou pozornosťou. Dokonalá pozornosť nie je ničím iným než modlitbou. Podobne je obraz odcudzujúcej sa duše nevyhnutne potrebujúcej Krista ako vysychanie vetvy odrezanej z viniča. Vo veľkých vinohradoch trvá zrezávanie celé dni a kontemplácie tejto nevyhnutnej pravdy, ktorú predstavuje, môže postupovať deň za dňom.

Nebolo by ťažké nájsť v prirodzenosti vecí obsiahnutých množstvo podobných symbolov, ktoré by mohli pretvoriť nielen všeobecne prácu, ale aj konkrétne úkony. Kristus je bronzovým plazom chrániacim pred smrťou každého, kto naň hľadí. Náš pohľad však musí byť nepretržitý a aby taký skutočne bol, musia veci, na ktoré nás nútia obracať pozornosť naše potreby a povinnosti, odrážať to, čo nám zabraňujú vidieť. Ak môže byť plný symbolov kostol, vytvorený človekom, o čo plnší symbolov musí byť vesmír. Obsahuje ich nespočetné množstvo a my v nich musíme čítať.

Obrazy spevov Veľkého Piatku o kríži, ktorý je pripodobňovaný k páke, môže byť nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie pre tých, ktorí celý deň vláčia bremená a pracujú s pákami a ktorý sú navečer zmorení váhou vecí. Keď sa na páku blízko podporného bodu umiestni značná váha, môžeme ju vyvážať aj malou hmotnosťou, umiestnenou na dostatočne veľké rameno. Kristovo telo bolo veľmi malou váhou, no zo vzdialenosti deliacej nebesá a zem dokázalo vyvážiť váhu univerza. To je často neznesiteľne ťažké, a pod jeho váhou sa často zohýba telo i duša. No človek prepojený s nebesami unesie túto váhu a keď si raz uvedomí toto spojenie, nebude sa od tohto bremena odvracať s nechuťou pre jeho ťažobu, monotónnosť a nepríjemnosť. Bude sa k nemu neustále prinavracať.

Na poliach nám slnko a energia neustále pripomínajú tú najväčšiu pravdu sveta: skutočnosť, že žijeme výlučne z energie slnečných lúčov. Slnko nás kŕmi, udržuje naše telá vo vzpriamenej polohe, dáva im impulzy a riadi všetky ich skutky. Vo svojich rozmanitých formách je to azda jediná vec vo vesmíre, ktorá je protiváhou gravitačnej sily. To prostredníctvom nej rastú stromy, naše ruky zdvíhajú bremená a naše motory sú poháňané. Táto energia pochádza z nám nedostupného zdroja, v ústrety ktorému nemôžeme spraviť jediný krok. Dopadá na nás nepretržite, a hoci sme ňou zaplavovaní, nikdy ju neodvážime. Zachytiť ju dokáže len chlorofyl v rastlinnej ríši, a premieňa ju na našu potravu. V súzvuku s našou námahou je zem správne pripravená, slnečná energia sa prostredníctvom chlorofylu zhmotňuje a dostáva sa k nám ako chlieb, víno, olej a ovocie. Každá poľnohospodárska práca spočíva v starostlivosti o túto schopnosť rastlín, čo je dokonalým obrazom Krista.

Mechanické zákony vyplývajúce z geometrie a vládnuce našim strojom v sebe nesú nadprirodzené pravdy. Oscilácia v striedavom pohone je obrazom pozemskej situácie. Všetko náležiace k stvoreniam je limitované, s výnimkou túžby, ktorá svedčí o našom pôvode. Túžby, ktoré nás vedú k hľadaniu absolútneho tu na zemi, sú preto jediným zdrojom našich zločinov a omylov. Dobro obsiahnuté vo veciach je konečné, tak ako zlo. Všeobecne možno povedať, že istá príčina vyvolá istý následok, až do bodu, po ktorom, ak naďalej pôsobí, dochádza k reverznému procesu. Boh vložil do každej veci konečnosť, to On ohraničil more. V Bohu je jediný večný, nemenný akt, ktorý, smerujúci do seba, nemá nijaký objekt mimo seba. V stvoreniach jestvujú jedine pohyby zamerané mimo seba, no ktoré sú v dôsledku svojho obmedzenia nútené oscilovať. Táto oscilácia je vyblednutým odleskom výlučne božského sebazamerania. V našich strojoch je obrazom tohto zamerania vzťah medzi rotačným a striedavým pohybom. Kruh je takisto pôvodcom pomerov. Neexistuje exaktnejší spôsob, ako nájsť pomer medzi jednotkou a číslom, ktoré nie je mocninou, ako nakresliť kruh. Čísla, ktoré nie sú násobkom jednotky sú obrazom našej úbohosti. Kruh, ktorý pochádza zvon transcendentným spôsobom vzhľadom na ríšu čísel a určuje stred, je obrazom jediného lieku pre našu úbohosť. Tieto, ako aj mnohé ďalšie pravdy sú obsiahnuté v jednoduchej schéme kladky, určujúcej oscilačný pohyb. Tie najjednoduchšie princípy geometrie postačujú na pochopenie tých posledných právd a samotný rytmus práce, zodpovedajúci oscilácii, pomáha telu uvedomiť si ich. Hoci ľudský život je skutočne krátky na to, aby sme ich takto kontemplovali.

Je možné nájsť omnoho viac symbolov, niektoré užšie späté s jednotlivými úkonmi pracujúceho človeka. V niektorých prípadoch možno prostým venovaním sa iným veciam počas práce zakúsiť dobro jestvovania. Symboly by mohli nájsť aj tí, ktorí sa venujú rutinnej nemanuálnej práci. Pre úradníkov by mohli pochádzať z jednoduchej aritmetiky, pre pokladníkov z peňazí, a tak ďalej; ich pôvod je nevyčerpateľný. Možno tým dosiahnuť omnoho viac. Tieto veľké idey, spojené s vedeckými alebo všeobecne kultúrnymi pojmami, možno predstaviť mladým ľuďom prostredníctvom vzdelávania. Možno ich použiť ako témy svojich slávnostných a divadelných predstavení. Môžu sa ich týkať nové sviatky a význačné dni, ako napríklad predvečer veľkého dňa, keď štrnásťročný ide po prvýkrát sám do práce. Vďaka týmto symbolom môžu žiť ľudia v trvalej atmosfére nadprirodzenej poézie, tak ako v stredoveku, alebo ešte väčšmi, veď prečo obmedzovať ľudskú túžbu po dobre?

Takto by sa robotníci zbavili často bolestivého pocitu menejcennosti i falošnej viery pri strete s intelektualizmom. Intelektuáli by sa takto zbavili svojho neodôvodneného snobstva a rovnako podozrivej módy namyslenosti, ktorá sa objavila pred niekoľkými rokmi. Všetci, ktorí toho budú schopní, sa zjednotia v rovnakých podmienkach na najvyššom bode plnej pozornosti, čiže v plnosti modlitby. Tí, ktorí toho schopní nebudú, budú aspoň vedieť, že takýto bod jestvuje. Uvidia, že rôzne cesty vedúce k tomuto bodu, hoci sa na nižšej úrovni líšia, sú si navzájom rovné ako rôzne cesty vedúce na vrchol hory.

Jedinou skutočnou úlohou vzdelávania je výcvik pozornosti. Pozornosť je jedinou duševnou schopnosťou, ktorá nás dokáže viesť k Bohu. Mentálna gymnastika spočíva na nižšej, intelektuálnej forme pozornosti, ktorá vytvára úsudky. No správne zameraná dokáže vyvolať v duši rast najvyššej, intuitívnej forme pozornosti. Čistá, intuitívna forma pozornosti je jediným zdrojom dokonale krásneho umenia, skutočne originálneho a obdivuhodného vedeckého skúmania, filozofie, ktorá sa skutočne usiluje o múdrosť a pravej, žitej lásky k blížnemu. Táto pozornosť obrátená k Bohu je pravou modlitbou. Tak ako nám symboly dokážu umožniť premýšľať o Bohu keď kosíme alebo kopeme, tak jedine táto premena školských úloh na prípravu k najvyššej pozornosti umožní študentom pri riešení geometrickej úlohy alebo preklade z latinčiny premýšľať o Bohu. Bez tejto premeny zostáva intelektuálna práca napriek svojej zdanlivej nezávislosti v podriadenosti. Pre dosiahnutie intuitívnej pozornosti musia ľudia s voľným časom rozvíjať svoje intelektuálne schopnosti, ktoré, ak sa zostane len pri nich, predstavujú prekážku pre dosiahnutie takejto pozornosti. Pre tých, od ktorých si ich spoločenská funkcia vyžaduje používanie práve takýchto schopností, pravdepodobne nejestvuje iná cesta. Pre tých, ktorých schopnosti sú takmer úplne paralyzované námahou celodennej práce, sú možné prekážky zredukované a nevyhnutné opotrebenie minimálne. Týchto ľudí dovedie ich samotná, paralyzujúca práca, ak bude pretvorená na poéziu, k schopnosti intuitívnej pozornosti.

V našej spoločnosti sú to skôr rozdiely vo vzdelaní než ekonomické rozdiely, čo vyvoláva ilúziu spoločenskej nerovnosti. Marx, takmer vždy veľmi silný pri opisovaní zla, správne odsudzuje oddelenie intelektuálnej od manuálnej práce. Nevedel však, že v každej oblasti sú protiklady zjednotené na úrovni, ktorá ich presahuje. Spoločným bodom intelektuálnej a manuálnej práce je kontemplácia, ktorá nijakou prácou nie je. V nijakej spoločnosti neuplatňuje človek obsluhujúci stroj rovnakú pozornosť ako človek, riešiaci nejaký problém. No ak budú chcieť a budú vedieť ako, môžu obaja rozvíjaním tých druhov pozornosti, ktoré si od nich spoločnosť vyžaduje, dospieť k inému druhu pozornosti a rozvíjať ho. Tento iný typ pozornosti prekračuje všetky spoločenské záväzky a smeruje priamo k Bohu.

Ak by študenti, mladí poľnohospodárski a továrenskí robotníci mohli dosiahnuť rozličné spoločenské funkcie ako rovnako nevyhnutné podmienky pre to, aby sa v ich dušiach objavila jediná podstatná schopnosť, tak ako tieto funkcie majú všetky ozubené kolieska v dokonale fungujúcom stroji, potom by sa rovnosť stala skutočnosťou. Bol by to súčasne princíp spravodlivosti i rádu. Jedine jasným pochopením nadprirodzeného zmyslu každej spoločenskej pozície možno posúdiť potrebnosť akejkoľvek reformy a definovať nespravodlivosť. Inak bude nespravodlivosť nutne a pritom chybne vnímaná ako utrpenie existujúce v povahe vecí, alebo bude nezaslúžené utrpenie ako následok našich zločinov chybne pripisované povahe ľudskej existencie. Istá úroveň podriadenosti a monotónnosti predstavuje utrpenie, ktoré neodmysliteľne patrí k povahe práce a k nej zodpovedajúcemu nadprirodzenému významu. Ani degradácia osebe, ale čokoľvek, čo sa k nim pridáva, predstavuje degradáciu a nespravodlivosť. Všetko, čo poézii bráni skryštalizovať okolo tohto utrpenia je zločinom. Nestačí znovuobjaviť stratené žriedla poézie; práca samotná musí umožniť ich pretrvanie. Ak im to neumožní, značí to ich zánik.

Všetko, čo je nevyhnutne spojené buďto s túžbou po zmene alebo so strachom z nej, musí byť vylúčené z toho, čo predstavuje formu nemennosti alebo čo má byť prosto prijímané také, aké je. Za prvé, fyzická bolesť s výnimkou tej, ktorej sa pri práci nemožno vyhnúť, pretože je nemožné trpieť bez túžby po úľave. Takéto útrapy môžu byť len sotva neznesiteľnejšie, než sú v takomto spoločenskom postavení. Strava, bývanie, odpočinok a voľný čas by mali byť také, aby v bežnom pracovnom dni nejestvovalo fyzické utrpenie. Nemiernosť je pri takomto spôsobe života rovnako nepatričná, pretože neskrotná túžba tohto typu je neobmedzená a obsahuje v sebe túžbu po zmene vlastnej situácie. Reklama a propaganda, ktoré majú za cieľ vyvolávať v robotníkoch takúto neskrotnú túžbu po nadmernosti a neprimeranosti, by mali byť trestné. Mali by jestvovať možnosti individuálnej zmeny pracovných podmienok vzhľadom na neprimeranosť alebo vzhľadom na špecifické zručnosti, ale pre tých, ktorí v nich zotrvávajú, by sa osobný blahobyt nemal meniť bez nadväznosti na blahobyt celku. Robotník by sa nemal obávať, že dostane primálo, alebo očakávať, že dostane priveľa vzhľadom na svoje potreby. Bezpečnosť by mala byť vyššia než v ostatných spoločenských triedach a nemala by byť ovplyvnená výkyvmi ponuky a dopytu.

Despotizmus v ľudskom živote vyvoláva tak nádej, ako strach. Preto by mal byť z práce odstránený v čo najväčšej miere, ako aj každá autorita, ktorá nie je nevyhnutná. Malá poľnohospodárska organizácia je preto lepšia než veľká. Z toho vyplýva, že všetko veľké je zlé tam, kde môže existovať malé a že výrobky sa lepšie vyrábajú v malých dielňach než z príkazov majstra vo veľkej fabrike. V Knihe Jób sa chváli smrť, pretože po nej už otrok nepočuje pánov hlas. Vždy, keď sa používa rozkazovačný tón tam, kde sa dajú veci zariadiť aj bez neho, páchajú sa škody.

Najhorším prečinom je však násilie páchané na robotníkovej pozornosti. Ide možno dokonca o zločin voči duchu, ak je spáchaný vedome. Ničí tú schopnosť duše, ktorá je zdrojom všetkých duchovných úkonov. Nižšia forma pozornosti, akú si vyžaduje pásová výroba, je nekompatibilná s akoukoľvek inou formou pozornosti a zbavuje dušu akýchkoľvek obsahov a možných zamestnaní neúprosným diktátom tempa. Tento typ práce nemožno pretvoriť a musí sa s ním skoncovať. Všetky technologické problémy by mali byť posudzované v kontexte toho, čo je potrebné pre najlepšie možné pracovné podmienky. Toto je najdôležitejším kritériom; celá spoločnosť by mala byť primárne sformovaná tak, aby práca neponižovala tých, ktorí ju vykonávajú. Nestačí, že sa zabráni utrpeniu pracovníkov. Je takisto potrebné myslieť na ich radosť, nie na tú, ktorú by si mohli kúpiť za svoj zárobok, ale na prirodzenú radosť, ktorá nezrádza ducha chudoby. nadprirodzená poézia, ktorá by mala prenikať celým ich životom, by sa občas mohla skoncentrovať v príjemných oslavách, potrebných pre pracovný život tak, ako sú potrebné míľniky pre chodca. Dni pracovného voľna na spôsob starých tours de France by uspokojili mladistvú chuť spoznávať. Malo by sa urobiť všetko preto, aby v takomto živote nič podstatné nechýbalo a aby tí najlepší z nich dosahovali vo svojom každodennom živote úplnosť, akú sa vo svojich dielach usilujú zobraziť umelci. Ak je ľudským poslaním dosahovať čistú radosť skrz utrpenie, potom sú práve robotníci zo všetkých ľudí najbližšie k naplneniu tohto poslania v jeho najčistejšej forme.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: