Simone Weilová

Hneď na úvod treba povedať, že je nekonečne lepšie a užitočnejšie prečítať si priamo Weilovej texty, než akékoľvek texty o nej alebo o jej myšlienkach. Jej dielo je jedinečným celkom výnimočných myšlienok, výnimočnej duchovnej intenzity a výnimočnej osobnosti, a akékoľvek rozoberanie tejto komplexnosti je citeľné. Na mňa osobne nespravil nijaký iný filozof taký silný a trvalý dojem; bolo to však priame stretnutie a kedykoľvek som neskôr natrafil na zmienku o nej alebo o jej myšlienkach – čo je inak veľmi zriedka – mal som pocit zreteľnej nedostatočnosti. Zvláštnosťou Weilovej je totiž aj to, že medzi jej myslením a životom existuje veľmi úzke puto, a ak má jej dielo výnimočnú intenzitu, potom nepochybne preto, že ho tak intenzívne žila (a naopak: intenzita jej života pochádzala z intenzity pravdy, ktorá, ako verila, je prístupná všetkým ľuďom, ak len budú dostatočne pozorní – a ak teda odsunú bokom predovšetkým svoju osobnosť). Weilová skutočne pôsobí zvláštnym čarom: jej dielo je správne bez ohľadu na to, či sa mýlila. Nesúhlasím bezvýhradne so všetkým, čo napísala, ale nechcel by som, aby to zmenila; každá jej myšlienka je neoddeliteľnou súčasťou jedinečného diela. Ako sama napísala o kráse: nechceme sa toho dotknúť, túžime len, aby to jestvovalo. A ako o nej napísal T. S. Eliot: súhlas alebo nesúhlas je druhoradý: o čo v jej prípade ide, je živý kontakt s veľkou dušou.1) Na krásu diela takého Bubera nejestvujú protiargumenty: proti kráse nemožno namietať. Weilová pre mňa predstavuje takúto krásu, ktorá nie je estetikou, ale vyžaruje z hĺbky jej osobnosti a života. Tak ako nás nenapadne protirečiť ľuďom ako Pápež alebo Dalajláma, nevieme si ani predstaviť, že by sa dalo protirečiť Sv. Františkovi z Assisi. Ešte niečo patrí k takýmto ľuďom: upokojujúce vedomie, že nezáleží na mne, ak oni jestvujú. Ich existencia nás napĺňa pokojom. Prenikanie do celku ich diela a života je súčasne uspokojovaním z vysloveného. Pocit, že sa vyslovuje duch; dielo, reprezentujúce ľudstvo.

U Weilovej, ako napokon u všetkých podobne výnimočných ľudí, to pochádza v prvom rade z takej samozrejmej a pritom výnimočnej veci, ako je úplná odovzdanosť pravde. Tá má u nej dva podstatné momenty: túžbu po pravde, nech je akákoľvek, a teda bezhraničný kult skutočnosti, zbavenej všetkých ilúzií útechy či snívania – táto túžba je jej vlastná od raného detstva a na jednom mieste u nej nachádza toto drastické vyjadrenie: „pred imaginárnym rajom musíme dať prednosť skutočnému peklu.“ Druhým momentom je kult pozornosti, kľúčový pojem jej filozofie: pravda je podľa nej dostupná každému, kto po nej túži, no nemáme sa jej zmocňovať vôľou, ale čírou pozornosťou: kontemplovať ju však znamená vzdať sa takmer všetkého, čo predstavuje osobnosť v bežnom chápaní. Pravda, krása či dobro sú totiž podľa nej nadosobné princípy. No čím sa líši od drvivej väčšiny dnešných – a nielen dnešných – filozofov, je jej presvedčenie, že dobro nie je také ťažké spoznať, a že aj pravdu človek spozná, ak len veľmi chce. Už v detstve si pripadala absolútne netalentovaná, zvlášť v porovnaní so svojím nadaným bratom, neskorším významným matematikom: dokázala si však uvedomiť, že pravda nesúvisí ani s talentom, ani s genialitou. Biblia to formuluje nasledovne: ak požiadate svojho Otca o chlieb, nepodá vám kameň [Lukáš 11:11]. A ona sama sa nebojí – okrem tých miest, kde vyslovuje metodiku na rozlíšenie dobra a zla, inšpirácie a pokušenia – sformulovať nasledovné: „Dedinský idiot v doslovnom význame tohto slova je, ak skutočne miluje pravdu, nekonečne nadradený Aristotelovi spôsobom svojho myslenia, dokonca ja keby zo seba nedokázal vydať nič než nezrozumiteľný bľabot. Je neporovnateľne bližšie k Platónovi, než kedy bol Aristoteles.“ Okrem oddanosti pravde je popri svojom celoživotnom presvedčení o vlastnej bezvýznamnosti Weilová neuveriteľne zbehlá v matematike, geometrii, filozofii i umení; Homéra i Platóna čítala v gréčtine, Upanišády v sanskrte. Zomrela pritom vo veku 34 rokov: a zanechala po sebe až neuveriteľne zrelé dielo týkajúce sa prevažne náboženstva, ale aj politiky. Narodila sa v roku 1909 vo francúzskej židovskej, ale vyslovene svetskej rodine. Pokladala sa za agnostičku so silným sociálnym cítením: neskôr zažila obrátenie a jej vierou sa stalo kresťanstvo. Viera bola jej druhým, rovnocenným motívom. Z nej pochádza ďalší ústredný motív jej filozofie: podriadenie. Weilová vypracovala tak náročné etické učenie – a uplatňovala ho na sebe – že azda niet tak dokonalých ľudí, ktorí by podľa takej čistej etiky mohli žiť. Jej filozofia v tom pripomína chrám – je to krásna a dokonalá, precízne premyslená stavba, v ktorej má všetko svoje miesto a svoj vzťah ku všetkému ostatnému, ktorú obdivujeme ako majstrovské dielo, ale nedokážeme v nej žiť. A tak sa tento chrám, svedectvo geniality kresťanstva, stáva niečím sviatočným a príležitostným, čoho dokonalosť nás povznáša, no akoby len v čase omše; a azda len Weilová, tak ako Gaudí, tu prespávala počas budovania svojho životného diela. Svoj pojem totálnej podriadenosti a absolútneho odstupu od vecí doviedla až tak ďaleko, že hoci jediným prípustným náboženstvom bol pre ňu rímsky katolicizmus, nikdy sa nedala pokrstiť. Nebolo to pre dôvody, ktoré slúžili na jej neustálu kritiku cirkvi. Za prvé však nechcela opustiť všetkých nepokrstených a prisvojiť si tak akési privilégium, hlavný dôvod ale spočíval v nasledovnom: „Ak by moja večná spása ležala predo mnou na stole a stačilo by len natiahnuť ruku, aby som sa jej zmocnila, neurobila by som to, kým by som na to nedostala príkaz. A ak by išlo namiesto o moju spásu o večnú spásu všetkých ľudských bytostí, minulých, súčasných i budúcich, viem, že by som mala konať rovnako. Pretože jediná vec, ktorú chcem, je poslušnosť, dokonalá poslušnosť vo svojej úplnosti.“ A tento príkaz, alebo pokyn, sa jej podľa nej samej nedostal. Zachovala sa jej korešpondencia, v ktorej s kňazom opakovane preberala možnosti svojho krstu: vymenúvala svoje odchýlky od oficiálnej doktríny cirkvi, od ktorých, ak ju niekto nepresvedčí, neodstúpi, a pýtala sa, či môže byť pokrstená aj napriek nim. Jej oddanosť viere, pravde a správnosti môže niekedy pôsobiť až komicky, a na mnohých tak aj pôsobila. Iní ju pre túto oddanosť po jej smrti opatrne spájali so svätosťou. Mala päť rokov, keď vypukla prvá svetová vojna, no ona si napríklad odopierala cukor, aby ho bolo viac pre vojakov na fronte. Neskôr sa zúčastnila ako dobrovoľník španielskej občianskej vojny, napriek univerzitnému vzdelaniu vyhľadávala ťažkú manuálnu prácu – pracovala napríklad v Renaultových fabrikách alebo vinohradoch. A napokon počas druhej svetovej vojny, chorá na tuberkulózu, odmietla v Londýne prijímať potravu a jedla len toľko, koľko bol denný prídel v okupovanej vlasti, v dôsledku čoho si, napriek úpornej snahe lekárov presvedčiť ju, privodila smrť. Ešte niečo treba z jej života spomenúť: takmer po celý svoj život trpela neprestajnými, úpornými bolesťami hlavy, ktoré trvali aj v spánku a často ju celkom paralyzovali.

Jej dielo, zachované predovšetkým vo forme poznámok, pripadá mnohým fragmentárne. Nedá sa však prehliadnuť jeho zreteľnosť a jasnosť, a navyše celistvosť, čo nám umožňuje hovoriť doslova o vedeckej metóde. Súbor jej poznámok vo svojej celistvosti nám odhaľuje paralelu s celkom fyziky alebo matematiky: nájdeme v ňom základné pojmy, poučky, vzťahy a odvodenia. Pri troche trpezlivosti sa postupne odhalí zmysel kľúčových pojmov, akými sú predovšetkým gravitácia, milosť, pozornosť, prázdno, imaginácia, ilúzia či odstup a pripútanosť. Podobne ako možno uzavretý systém matematiky alebo fyziky vysvetľovať z ktoréhokoľvek miesta, nejestvuje poradie pre čítanie týchto poznámok. Pred čitateľom sa však postupne odhaľuje celok, narysovaný s matematickou exaktnosťou. Pri ich čítaní sa vynorí dojem statickosti, takmer neľudskej nehybnosti, vyplývajúci z jasného, presného videnia celku a toho, čo sama nazýva neosobným. Nielen preto sa tieto texty na míle vyhýbajú literatúre v modernom chápaní. Merton, iný veľký katolícky autor 20. storočia a mlčanlivý trapistický mních, je osobný a ľudský, je v pohybe; je v ňom vývin, časopriestor, plynutie – u Weilovej nie. Jej nehybnosť je nehybnosťou toho, kto vie. Naše obvyklé očakávanie je, že poznanie je postupným prenikaním k pravde a k absolútnu, prekonávaním stien, ktoré sme si predstavovali medzi sebou a pravdou, že predstavuje pohyb, prenikajúci za kulisy seba i sveta. Weilová pritom po celý čas sedela vo vnútri a nehybná odtiaľ písala listy.

Jej poctivosť pri hľadaní pravdy sa nezastaví pred žiadnou otázkou a žiadným protirečením, nech už smerujú voči nej samej alebo voči istote, ktorú náš rozum tak veľmi potrebuje. Starý Zákon a Židovstvo podrobuje, ak navyše uvážime, že bola kresťankou vyznaním a Židovkou pôvodom, neobvyklej kritike. „Jehova prisľúbil Izraelu presne to, čo sľuboval Diabol Kristovi.“ A jej kritika starozákonného Jahveho z novozákonnej pozície je pre mňa zhrnutá v tejto jedinej vete: „Falošný Boh premieňa utrpenie na násilie. Pravý Boh premieňa násilie na utrpenie.“ Jej výnimočnosť je možno aj v tom, že na rozdiel od väčšiny filozofov nie je akademická, zložitá na porozumenie ani vzdialená ľudským problémom. Keďže bola presvedčená, že pravda je prístupná každému, osobne vysvetľovala mnohým obyčajným, jednoduchým ľuďom princípy aritmetiky alebo Platónovej filozofie, a vo svojich sociálne orientovaných textoch kládla veľký dôraz na to, aby bola pravda povedaná tým najobyčajnejším ľuďom, ktorých demagógiou zavádzajú tak pravicové, ako aj ľavicové sily a odbory. Jej teológia sa mi zdá byť ako laikovi nielen zrozumiteľná, ale aj kompaktná a úplná. Súhlasím s Miłoszom, že by bolo zaujímavé napísať širšiu štúdiu o pojme nevyhnutnosti z hľadiska toho, ako ho chápala Weilová a Lev Šestov: pre oboch to bol dôležitý pojem, hoci ich postoje boli takmer protichodné. Treba ešte dodať, že Weilovej názory sa v mnohom nevyhli kontroverzii – je to jednak jej teória o príbuznosti kresťanstva s mnohými starovekými náboženstvami a o jeho odlišnosti so židovstvom, a jednak často spomínaná blízkosť s Marciónovou herézou. Pri čítaní jej poznámok máme často pocit, že asi ani nemožno povedať viac: kvôli ich téme, kvôli ich závažnosti a kvôli tej závratnej výške, z ktorej písala. V každej vete a každým slovom sleduje to najpodstatnejšie, neustále koncentrovaná na to najvyššie. Aj to ju radí k Pascalovi. Keď sa niekto dostatočne dlho venuje knihám, ako sa to stalo mne, po čase sa pýta, čo vlastne hľadá: kdesi na počiatku bola, neskôr často zabudnutá alebo prekonaná, idea akejsi dokonalej knihy alebo absolútnej literatúry. Prečo by sme inak putovali od knihy ku knihe, čo by sme to vlastne neprestávali hľadať v babylonskej knižnici antikvariátov a knižníc? A čo vlastne čakáme od absolútnej literatúry? Pri Weilovej som si uvedomil, že vlastnosťou absolútnych kníh je: písať s maximálnou doslovnosťou o absolútnych témach. A pri čítaní jej Kríža sa človek stretáva s tými najsilnejšími pasážami, aké vôbec možno čítať (a aké možno nájsť napríklad aj v Ľudskej osobnosti alebo v Zle) – čím Weilová znovu definuje čítanie, jeho zmysel a otázku, čo vlastne v knihách hľadáme a čo sme schopní nájsť. Aký krok sme schopní urobiť, ako veľmi sme schopní zmeniť sa.

Okrem svojich poznámok k náboženskej problematike, pre ktoré je porovnávaná s Pascalom, napísala Weilová pomerne rozsiahle a ucelené dielo so sociálno-politickou problematikou. Podarilo sa jej nebyť ani fašistkou ani komunistkou, a z jej dôslednej kritiky marxizmu sa najčastejšie cituje veta: „Nie náboženstvo, ale revolúcia je ópiom ľudstva.“ Jej spoločenské teórie sú postavené na rovnakom transcendentnom základe ako jej náboženské a psychologické komentáre, a podarilo sa jej – mám tým na mysli najmä jej kompaktné dielo Need for Roots, napísané tesne pred smrťou – pomocou večného presvetliť pozemské, usporiadať vzťahy medzi nadpozemským a pozemským, náboženským a politickým. Nie je to málo v storočí, v ktorom sa vzťah k sociálnemu, ekonomickému a politickému stal pre mnohých kresťanov evidentne nestráveným problémom. Možnože jestvujú dva druhy utópií: utópia, ktorá je utopickou z vlastnej, v sebe zahrnutej nemožnosti, a druhá utópia, ktorá je utopickou v zmysle, že k jej naplneniu nedošlo, hoci predstavuje vnútorne koherentný, zákonitostiam reality neprotirečiaci systém. Je možné, že Weilovej spoločenské koncepty sú toho druhého typu. Je vcelku príznačné, že jej názory vlastne nemajú nijaký vplyv a že sa tak, na druhej strane, vyhli aj dezinterpretáciám. Pre politikov a ľudí moci je príliš neznesiteľná, a tak ju čítajú vlastne len ľudia, ktorí majú k moci a demagógii rovnaké výhrady (a preto ňou ani nedisponujú). Svet funguje po svojom napriek tomu, z čoho ho usvedčila: tak to napokon bolo aj s varovaniami Dostojevského, Gasseta alebo všetkých tých, ktorí zavčasu demaskovali povahu fašizmu či komunizmu.

Dosah Weilovej nie je veľký: jej dielo je možno vyhradené intimite samoty, tomu Eliotovému stretnutiu s veľkou dušou. Obdivoval ju Camus i Gide, ktorého paradoxne vo svojich poznámkach uvádza ako negatívny príklad. Czesław Miłosz ju spomína vo svojom prejave pri preberaní Nobelovej ceny i vo viacerých esejách a bol jej prekladateľom do poľštiny. Gustaw Herling-Grudziński, ktorý jej venoval aj peknú esej Zachránené Benátky, príznačne priznáva, že cíti príliv nehy vždy, keď číta jej texty (a hneď dodáva, že Weilová nežnosti neznášala). Obdivný, no súčasne triezvy úvod k Need for Roots napísal T. S. Eliot a po jej smrti o nej písali mnohí ďalší, ktorí ju nepoznali, ale aj tí nemnohí, ktorí ju poznali osobne.

A tak je možné, že namiesto pozorných pojednaní o jej filozofii stačí – prostredníctvom prekladov, alebo prostou zmienkou o nej – umožniť ostatným, aby sa s ňou stretli.


1) „But agreement and rejection are secondary: what matters is to make contact with a great soul.“ Predslov T. S. Eliota k Weilovej knihe Need for Roots.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: