Simone Weilová: Metaxu

Všetky stvorené veci odmietajú byť pre mňa cieľom. Taká je nesmierna Božia milosť voči mne. A práve v tomto spočíva zlo. Zlo je forma, akú na seba berie Božia milosť na tomto svete.
Svet je zatvorenými dverami. Je bariérou. A zároveň je cestou von.
Dvaja väzni, ktorých cely susedia, komunikujú navzájom klopaním na stenu. Stena je tým, čo ich oddeľuje, no súčasne je prostriedkom komunikácie. Rovnako je to s Bohom a s nami. Každé oddelenie je spojením.
Premietnutím všetkej našej túžby po dobre do istej veci spravíme z tejto veci podmienku nášho jestvovania. No tým z nej neučiníme dobro. Len jestvovať nám nestačí.
Podstatou stvorených vecí je byť prostredníkmi. Jedna je prostredníkom k druhej a tak ďalej, bez konca. Sú prostredníkom k Bohu a takto ich máme vnímať.
Mosty Grékov. Zdedili sme ich po nich, no nevieme ich používať. Domnievali sme sa, že slúžili na to, aby sa na nich stavali príbytky. Vztýčili sme na nich mrakodrapy, ku ktorým sme donekonečna pridávali poschodia. Už v nich vôbec nevidíme mosty, po ktorých možno prechádzať a kráčať cez ne k Bohu.
Jedine ten, kto miluje Boha nadprirodzenou láskou, sa dokáže na prostriedky pozerať ako na prostriedky.
Moc (a peniaze, hlavný nástroj moci) sú najčistejšími prostriedkami. Z toho dôvodu sú cieľom pre všetkých, ktorí nepochopili.
Tento svet, svet nevyhnutnosti, nám neponúka absolútne nič než prostriedky. Naša vôľa neustále putuje od jedného prostriedku k druhému ako biliardová guľa.

Všetky naše túžby sú protirečivé ako túžba po jedle. Chcem, aby ma milovala bytosť, ktorú milujem. Ak mi však je bez zvyšku oddaný, prestáva jestvovať a ja ho viac nemilujem. A pokiaľ mi nie je bezvýhradne oddaný, nemiluje ma dostatočne. Hlad a presýtenie.
Túžba je zlom a ilúziou, no bez nej by sme nehľadali absolútne a neobmedzené. Musíme ju zakúsiť. Úbohosť tých, ktorým únava berie tú prídavnú energiu, ktorá je zdrojom túžby.

A úbohosť tých, ktorí sú túžbou zaslepení.

Musíme svoju túžbu pripútať k osi pólov.
Zničenie čoho je svätokrádežou? Nie toho, čo je nízke, pretože to je bezvýznamné. Nie to, čo je tam hore, pretože toho sa nemôžeme dotknúť. Metaxu. Metaxu vytvára sféru dobra a zla.

Nijaký človek nesmie byť pripravený o svoje metaxu, teda o tie relatívne a nejednoznačné požehnania (domov, vlasť, tradície, kultúra, atď.), ktoré duši zabezpečujú teplo a výživu, a bez ktorých, zbavený svätosti, je ľudský život nemožný.
Skutočné pozemské požehnania sú metaxu. Rešpektovať ich u druhých dokážeme len vtedy, ak tie, ktoré vlastníme my sami, vnímame ako metaxu. To značí, že už smerujeme k bodu, v ktorom sa bez nich zaobídeme. Napríklad aby sme rešpektovali cudzie krajiny, musíme zo svojej vlastnej spraviť nie idol, ale schod k Bohu.
Všetky schopnosti slobodne precvičované bez zmiešania, vychádzajúc z jediného, osobitého princípu. To je mikrokozmos, imitácia sveta. Kristus podľa Svätého Tomáša. Poctivý občan Republiky. Keď Platón hovorí o špecializácii, hovorí o špecializácii ľudských schopností, nie ľudí; to isté platí o hierarchii. Pozemské nemá iný zmysel, než skrz a pre duchovné, no nemá byť s duchovným zmiešané – má k nemu viesť cez nostalgiu, cez smerovanie nad seba. Pozemské vnímané ako most, ako metaxu. Také je grécke a provensálske určenie.
Grécka civilizácia. Nijaký obdiv k sile. Pozemské bolo len mostom. Spomedzi duševných stavov nevyhľadávali intenzitu, ale čistotu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: