Simone Weilová: Nemožnosť

Ľudský život je nemožnosťou. No cítime to jedine cez nešťastie.
Nemožnosť dobra: „Dobro povstáva zo zla, zlo z dobra, a kde to má koniec?“
Dobro je nemožnosťou. No človek má vždy dostatok predstavivosti na to, aby pred sebou zakryl nemožnosť dobra v každom konkrétnom prípade (stačí, ak pri každej udalosti, ktorá nás nezničí, zakryjeme tú zlú časť a primyslíme si fiktívne dobro – a niektorí ľudia to dokážu aj vtedy, keď sú zničení). Predstavivosť človeku súčasne bráni vidieť „ako veľmi sa líši podstata nevyhnutnosti od podstaty dobra,“ a bráni mu v rozhodnutí skutočne stretnúť Boha, ktorý nie je ničím iným než dokonalým dobrom – dobrom, ktoré sa nikde na tomto svete nenachádza.
Túžba je nemožnosťou: ničí svoj objekt. Milenci nemôžu byť jedným, Narcis nemôže byť dvoma. Don Juan, Narcis. Keďže nie je možné túžiť po niečom, musíme túžiť po tom, čo je ničím.
Náš život je nemožnosťou, absurditou. Všetko, čo chceme, odporuje podmienkam alebo následkom, ktoré k tomu patria; každé tvrdenie, ktoré prednesieme, zahŕňa v sebe opačné tvrdenie; všetky naše pocity sú zmiešané so svojím opakom. Pretože my sme protirečením – stvorenými bytosťami – Božími bytosťami nekonečne odlišnými od Boha.
Protirečivosť je dôkazom, že nie sme všetkým. Protirečivosť je našou úbohosťou, a vedomie našej úbohosti je vedomím reality. Nevymysleli sme si našu úbohosť. Je faktom. Preto si ju musíme vážiť. Všetko ostatné je imaginárne.
Nemožnosť je bránou nadprirodzeného. Môžeme na ňu len klopať. Otvorí nám ktosi iný.
Je nevyhnutné dotknúť sa nemožnosti, aby sme vystúpili zo snového sveta. V snoch niet nemožnosti – len nemohúcnosť.

„Otče náš, ktorý si na Nebesiach.“ Je v tom istý druh humoru. On je tvojím Otcom, no len skús za ním ísť a pohľadať ho! Sme práve tak neschopní odlepiť sa od zeme ako červ. A ako by mohol prísť on k nám bez zostupu? Kontakt medzi človekom a Bohom je nepredstaviteľný inak, než ako nepochopiteľný, ako je nepochopiteľné vtelenie. Vtelenie je uskutočnením nepochopiteľného. Je najhmatateľnejším prejavom tohto nepochopiteľného zostúpenia. Prečo by teda nemohlo byť pravdivým?
Spojenia, ktorých sa nemôžeme zmocniť, sú dôkazom transcendentného.
Sme bytosťami so schopnosťami vedenia, chcenia a lásky, a len čo nasmerujeme svoju pozornosť na objekty vedenia, vôle a lásky, dostane sa nám dôkazu, že nejestvuje jediný, ktorý by nebol nemožnosťou. Jedine falšovaním sa dá takýto dôkaz zakryť. Vedomie tejto nemožnosti nás vedie k sústavnej túžbe zmocniť sa toho, čoho sa zmocniť nedá vo všetkom, po čom túžime, čo poznáme a čo chceme.
Keď sa niečo javí ako nedosiahnuteľné napriek akejkoľvek vynaloženej námahe, indikuje to hranicu neprekonateľnú na danej úrovni a nevyhnutnosť zmeniť úroveň – prelomiť strop. Vyčerpať sa úsilím na stále rovnakej úrovni je pre nás degradáciou. Je lepšie akceptovať obmedzenia, kontemplovať ich a precítiť ich trpkosť.
Omyl ako podnet, zdroj energie. Myslím si, že vidím priateľa. Bežím mu oproti. Keď prídem o čosi bližšie, vidím, že bežím oproti komusi inému – niekomu cudziemu. Rovnakým spôsobom si zamieňame relatívne s absolútnym – stvorené veci s Bohom.

Všetky jednotlivé podnety sú omylmi. Jedine tá energia, ktorá nevychádza z nijakých podnetov, je dobrom: poslušnosť Bohu, ktorá, keďže Boh je mimo všetkého, čo si dokážeme predstaviť či pochopiť, znamená poslušnosť voči ničomu. To je súčasne nemožnosťou a nevyhnutnosťou – inými slovami, nadprirodzeným.
Prospech. Dobrý skutok je taký, pri konaní ktorého si celou svojou dušou uvedomujeme, že ako niečo prospešné je úplne nemožným.

Konať dobro. Čokoľvek robím, viem úplne jasne, že to nie je dobré, lebo ten, kto nie je dobrý, nemôže konať dobro. A „Jedine Boh je dobrý…“

Kedykoľvek niečo robíme, konáme zlo, a to neznesiteľné zlo.

Musíme prosiť, aby všetko zlo, ktoré konáme, dopadalo výhradne a bezprostredne na nás. To je krížom.
Dobrý skutok je taký, ktorý sme schopní vykonať s pozornosťou a so zámerom upretými na čisté a nemožné dobro, bez toho, aby sme pred sebou zakrývali príťažlivosť alebo nemožnosť čistého dobra.

Takto je cnosť dokonale analogická umeleckej inšpirácii. Krásna báseň je tá, ktorá je tvorená  s pozornosťou upretou priamo na nevysloviteľnú inšpiráciu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: