Simone Weilová: Ten, koho máme milovať, je neprítomný

Boh môže byť prítomný v stvorení len cez svoju neprítomnosť.
Zlo je Božou nevinnosťou. Musíme umiestniť Boha nekonečne ďaleko,  aby sme ho vnímali ako nevinného za zlo; a naopak, v dôsledku zla musíme Boha umiestniť nekonečne ďaleko.
Tento svet, ako úplne zbavený Božej prítomnosti, je Bohom samotným.

Nevyhnutnosť, keďže je úplne odlišná od dobra, je dobrom samotným.

Preto nás akákoľvek útecha v nešťastí vzďaľuje od lásky a pravdy.

To je tajomstvo tajomstiev. Keď sa ho dotýkame, sme v bezpečí.
„V púšti na východe…“ Musíme byť na púšti. Pretože ten, koho máme milovať, je neprítomný.
Ten, kto vloží svoj život do svojej viery v Boha môže stratiť svoju vieru.

No ten, kto vloží svoj život do Boha samotného, oň nikdy nepríde. Vložiť svoj život do niečoho, čoho sa nijako nemožno dotknúť… To je nemožnosťou; to je smrťou. To sa od nás vyžaduje.
Nič, čo jestvuje, nie je hodné absolútnej lásky.

Musíme teda milovať to, čo nejestvuje.

Tento nejestvujúci predmet lásky však nie je fikciou, pretože naše fikcie nie sú o nič hodnejšie lásky než sme my, a my jej nie sme hodní.
Súhlas daný dobru – nie akémukoľvek dobru, ktoré možno vidieť a opísať, ale bezpodmienečný súhlas s absolútnym dobrom.

Keď dáme svoj súhlas niečomu, čo sami sebe predkladáme ako dobro, dávame svoj súhlas zmesi dobra a zla, a tento súhlas spôsobuje dobro a zlo: pomer dobra a zla sa v nás nezmení. Na druhej strane bezvýhradný súhlas s dobrom, ktoré nie sme a nikdy ani nebudeme schopní pochopiť, je čistým dobrom a plodí len dobro, navyše sa prostredníctvom tohto súhlasu postupne celá duša premieňa na čisté dobro.
Viera (ak ňou myslíme nadprirodzené vysvetlenie prirodzeného) je domnienkou získanou analógiou zo skúsenosti nadprirodzeného. Preto tí, čo disponujú privilégiom mystickej kontemplácie a zažili Božiu milosť, predpokladajú, že ak Boh je milosťou, stvorený svet je dielom milosti. No ak by sme očakávali dôkaz takejto milosti priamo od prírody, museli by sme byť slepí, hluchí a bez súcitu, aby sme v niečo také mohli veriť. Preto sú Židia a Moslimovia, ktorí sa snažia nájsť v prírode dôkazy Božej milosti, neľútostní. Kresťania sú často rovnakí.

Preto je mysticizmus jediným zdrojom cnosti pre ľudstvo. Pretože keď ľudia neveria, že za oponou sveta je nekonečná milosť, alebo keď si myslia, že by mohla byť pred touto oponou, stávajú sa krutými.
Jestvujú štyri dôkazy Božej milosti tu na zemi: Božia milosť voči bytostiam schopným kontemplácie (tieto stavy jestvujú a tvoria súčasť ich skúsenosti ako stvorených bytostí); pôsobenie týchto bytostí a ich súcit, ktorý je Božským súcitom v nich; krása sveta. Štvrtým dôkazom je absolútna neprítomnosť milosti tu na zemi.
Vtelenie. Boh je slabý, pretože je nezaujatým. Zosiela svetlo i dážď rovnako na dobro i zlo. Táto nezaujatosť Otca a bezmocnosť Krista súvisia. Neprítomnosť Božia. Kráľovstvo nebeské je ako horčičné zrnko… Boh nemení vôbec nič. Kristus bol zabitý nenávisťou, pretože bol len Bohom.
Ak si budem myslieť, že Boh na mňa zoslal utrpenie pre moje dobro, myslela by som si, že som niekým a minul by ma hlavný zmysel utrpenia, ktorým je naučiť ma, že som ničím. Preto je zásadným vyhnúť sa všetkým takýmto myšlienkam, no je nevyhnutné milovať Boha cez utrpenie.

Musím milovať byť ničím. Aké strašné by to bolo, byť niečím! Musím milovať svoju ničotu, svoje bytie ničím. Musím milovať tou časťou duše, ktorá je za oponou, pretože tá časť duše, ktorá je prístupná vedomiu, nedokáže milovať ničotu. Desí sa jej. Môže si myslieť, že miluje ničotu, no v skutočnosti miluje niečo iné než ničotu.
Boh zosiela nešťastie bez rozdielu na hriešnych i dobrých, tak ako zosiela svetlo a dážď. Nevyhradil Kristovi kríž. Do kontaktu s človekom vstupuje jedine cez čisto duchovnú milosť, ktorej zodpovedá pohľad obrátený priamo na neho, takpovediac v presne takej miere, v akej nie je indivíduom. Nič sa nedeje z milosti Božej – jedine milosť samotná.
Prijímanie je dobrom pre dobrých a zlom pre hriešnych. Tak sa zatratené duše dostávajú do raja, no pre nich je raj peklom.
Nárek utrpenia: „Prečo?“ To znie celou Iliadou.

Vysvetľovať utrpenie je utešovať z neho; preto sa nesmie vysvetľovať.

V tom leží nesmierna hodnota utrpenia nevinných. Odráža sa v ňom prijímanie zla v stvorení Bohom, ktorý je nevinným.
Neredukovateľnosť utrpenia, ktorá nám bráni nemať z neho hrôzu v okamihu, keď ho podstupujeme, je predurčená priviesť vôľu do stavu pokoja, tak ako privádza absurdita inteligenciu do stavu pokoja, a neprítomnej lásky, takže človek, keď dospel na koniec svojich ľudských schopností, môže roztiahnuť ruky, zastať, dívať sa a čakať.
„Bude sa smiať z odsúdenia nevinných.“ Mlčanie boha. Ruch tu dole napodobňuje toto mlčanie. Neznamená nič.

Keď vo svojom najhlbšom vnútri potrebujeme zaznieť zvuk, ktorý by čosi znamenal – keď nárekom prosíme o odpoveď, no tej sa nám nedostáva – vtedy sa dotýkame mlčania Boha.

Naša predstavivosť zvyčajne vyslovuje slová spôsobom, akým sa v sladkej lenivosti zabávame vytváraním krúžkov z dymu; no keď sme príliš vyčerpaní, keď viac nemáme chuť hrať sa, musíme mať skutočné slová. Nariekame pre ne. Plač rozodiera naše vnútro. No všetko, čo dostaneme, je ticho.

Keď tým ľudia prejdú, niektorí začnú rozprávať sami k sebe ako blázni. Nech potom robia čokoľvek, musíme mať pre nich len ľútosť. Ostatní, a nie je ich veľa, odovzdajú celé svoje srdce Bohu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: