Simone Weilová: Zlo

Stvorenie: dobro polámané na kúsky a roztrúsené medzi zlo.
Zlo je neobmedzené, ale nie nekonečné. Jedine nekonečno ohraničuje neobmedzené.
Monotónnosť zla: nikdy nič nové, všetko na ňom je rovnocenné. Nikdy nič skutočné, všetko na ňom je imaginárne.

Kvôli tejto monotónnosti hrá pri ňom takú dôležitú úlohu kvantita. Ctiteľ žien (Don Juan) alebo mužov (Céliméne), atď. Človek je pri ňom odsúdený na falošné nekonečno. To je peklo osebe.
Zlo je oprávnenie a preto je monotónne: všetko musí pochádzať z nás samých. Lenže človeku nie je dané tvoriť, a preto ide o neoprávnený pokus napodobňovať Boha.

Nerozpoznať a prijať túto nemožnosť tvoriť je zdrojom mnohých chýb. Sme odsúdení napodobňovať stvorenie a jestvujú dve možné imitácie – skutočná a zdanlivá – potvrdzujúca a deštrukčná.

Niet žiadnej stopy môjho „Ja“ v potvrdzovaní. Tá je len v deštruovaní. „Ja“ zanecháva stopy na svete v jeho deštrukcii.
Literatúra a morálka. Imaginárne zlo je romantické a pestré; skutočné zlo je deprimujúce, monotónne, fádne, ubíjajúce. Imaginárne dobro je fádne,; skutočné dobro je vždy nové, ohromujúce, opojné. Preto je „imaginatívna literatúra“ buď fádna, alebo nemorálna (alebo zmes oboch). Uniká z týchto dvoch možností jedine vtedy, keď nejakým spôsobom silou umenia preniká na stranu reality – a jedine génius je toho schopný.
Istá podradná podoba cnosti je degradovaným obrazom dobra, ktorú musíme oželieť, a ktorú je ťažšie oželieť než oželieť zlo – farizeji a publikáni.
Dobro ako opak zla je mu, v istom zmysle, rovnocenné, ako je to v prípade všetkých protikladov.
Nie je to dobro, čo je ohrozované zlom, lebo dobro je neohroziteľné: jedine degradované dobro môže byť ohrozené.

To, čo je priamym opakom zla, nenáleží k vyššiemu dobru. Často býva sotva vyšším od zla! Príklady: zlodej a buržoázna úcta k majetku; cudzoložnica a „úctyhodná žena“; úspory v banke a plytvanie; klamstvo a „úprimnosť“.
Dobro je inej povahy než zlo. Zlo je mnohoraké a fragmentárne, dobro je jedno, zlo je očividné, dobro záhadné; zlo spočíva v konaní, dobro v nekonaní, v konaní, ktoré nekoná atď. Dobro uvažované na úrovni zla a primeriavané k nemu ako jeden protiklad k druhému je dobrom trestného poriadku. Nad ním je dobro, ktoré, v istom zmysle, pripomína viac zlo než túto nižšiu formu dobra. Táto skutočnosť často umožňuje veľkú mieru demagógie a zamotané paradoxy.

Dobro, ktoré je definované spôsobom, akým je definované zlo, by malo byť zamietnuté. Zlo ho zamieta. Ale spôsob, akým ho zamieta, je zlom.
Jestvuje jednota medzi rôznymi neresťami u bytostí ponechaných zlu? Myslím, že nie. Neresti sú vecou gravitácie a preto v zle nie je žiadna hĺbka či transcendencia.
Dobro poznávame len jeho konaním.

Zlo poznávame len cez naše odmietnutie vykonať ho, alebo, činiac ho, cez jeho oľutovanie.

Keď činíme zlo, nevieme o tom, lebo zlo uniká zo svetla.
Jestvuje zlo, v stave v akom ho vnímame, keď ho nekonáme? Nevyzerá zlo, ktoré konáme, ako niečo jednoduché a prirodzené, čo sa od nás požaduje? Nie je zlo analogické ilúzii? Keď sme obeťami ilúzie, nepovažujeme ju za ilúziu, ale za skutočnosť. Tak isto je to možno so zlom. Zlo, keď sme v jeho moci, nepociťujeme ako zlo, ale ako nutnosť, dokonca možno aj ako povinnosť.
Len čo konáme zlo, objavuje sa zlo ako druh povinnosti. Väčšina ľudí považuje za svoje povinnosti veci, ktoré sú zlé a ostatné, ktoré sú dobré. Ten istý človek považuje za svoju povinnosť predávať za čo najvyššiu cenu a súčasne nekradnúť atď. Dobro je pre takýchto ľudí na tej istej úrovni ako zlo, je to dobro bez svetla.
Pocity nevinnej obete, ktorá trpí, sú ako cítiť zločin. Skutočný zločin nemožno cítiť. Nevinná obeť, ktorá trpí, pozná pravdu o svojom páchateľovi, kým on túto pravdu nepozná. Zlo, ktoré nevinná obeť cíti v sebe, je jej páchateľa, no on to necíti. Nevinná obeť môže poznať zlo jedine vo forme utrpenia. To, čo zločinec necíti, je jeho vlastný zločin. To, čo necíti obeť, je jej vlastná nevinnosť.

Je to nevinná obeť, kto môže zažiť peklo.
Hriech, ktorý v sebe máme, z nás vychádza a rozosieva nákazu hriechu. Preto, keď sme nahnevaní, rastie hnev v ľuďoch okolo nás. Alebo aj, od nadradeného k podriadenému: hnev vyvoláva strach. Ale pri strete s dokonale čistou bytosťou dochádza k premene a hriech sa mení na utrpenie. Taká je funkcia spravodlivého služobníka u Izaiáša, Baránka Božieho. Také je kajúce utrpenie. Všetko zločinné násilie Rímskeho impéria bolo vedené proti Kristovi a v ňom sa stalo čistým utrpením. Bytosti zla, na druhej strane, premieňajú jednoduché utrpenie (napríklad chorobu) na hriech.

Z čoho azda vyplýva, že kajúce utrpenie musí mať spoločenský pôvod. Musí to byť nespravodlivosť, násilie na skupine ľudí.
Falošný Boh premieňa utrpenie na násilie. Pravý Boh premieňa násilie na utrpenie.
Utrpenie pykania za zlo je spätnou ranou za zlo, ktoré sme spôsobili. Utrpenie kajania je tieňom čistého dobra, po ktorom túžime.
Spôsobovanie bolesti je prenášaním degradácie, ktorú nesieme v sebe, na iných. Preto sme náchylní páchať také skutky ako spôsob záchrany.
Každý zločin je prenosom zla z toho, kto ho pácha, na toho, na kom je páchaný. Platí to o nezákonnej láske rovnako ako o vražde.

Aparát trestného práva natoľko prenikol zlom počas všetkých tých storočí, čo bol v styku s páchateľmi, že trest je veľmi často prenosom zla z trestného aparátu samotného na odsúdeného; a je to možné dokonca i vtedy, keď je odsúdený vinný a trest nie je neprimeraný. Ťažký zločinci sú jediní, komu trestný aparát nemusí nijako ublížiť. Strašne však ubližuje nevinným.

Keď dochádza k prenosu zla, zlo neubúda, ale narastá v tom, kto ho vykonáva. To je fenomén násobenia. K tomu istému dochádza, keď je zlo prenášané na veci.

Kam teda preniesť zlo?

Musíme ho preniesť z nečistej do čistej časti nás samých, teda premeniť ho na čisté utrpenie. Zločin, ktorý je v nás latentne prítomný, musíme uplatniť sami na seba.

Takto by to každopádne netrvalo dlho a poškvrnili by sme svoj vlastný vnútorný rozmer čistoty, ak by sme ju neobnovovali stykom s nemennou čistotou umiestnenou mimo dosahu akéhokoľvek ataku.

Trpezlivosť spočíva v nepremieňaní utrpenia na zločin. To osebe stačí na premenu zločinu na utrpenie.

Prenášať zlo na to, čo je vonkajšie, znamená narúšať vzťah medzi vecami. To, čo je exaktné a nemenné – čísla, proporcie, harmónia – toto narúšanie vydržia. Bez ohľadu na môj stav, či som plná energie alebo vyčerpaná, na troch míľach sú tri míľniky. Preto nás čísla zraňujú, keď trpíme: kolidujú s operáciou prenášania. Upriamovať moju pozornosť na to, čo je príliš pevné a čo nedokážem narušiť mojimi vnútornými premenami, znamená pripravovať v sebe možnosť zjavenia niečoho nemenného a prístupu k večnému.
Musíme prijať zlo, ktoré je na nás páchané, ako liek na zlo, ktoré sme spáchali.

Nie utrpenie, ktoré vyvolávame sami na seba, ale to, ktoré prichádza zvon je skutočným liekom. Ba čo viac, musí byť nespravodlivým. Keď sme zhrešili nespravodlivosťou, nestačí trpieť tým, čo je spravodlivé; musíme trpieť nespravodlivosťou.
Čistota je úplne nezraniteľnou čistotou, v zmysle, že ju žiadne násilie nemôže nijako poškvrniť. Je však vysoko zraniteľnou v zmysle, že každý útok zla jej spôsobuje utrpenie, že každý hriech, ktorý sa jej dotkne, sa v nej mení na utrpenie.
Ak ma niekto zraní, musím túžiť po tom, aby ma toto zranenie nedegradovalo. Musím po tom túžiť z lásky k nemu, aby azda v skutočnosti nespáchal zlo.
Svätí (tí, čo sú takmer svätí) sú viac než iní vystavení diablovi, lebo pravé vedomie vlastnej biednosti robí svetlo takmer neznesiteľným.
Hriech proti Duchu spočíva vo vedomí, že vec je dobrá, a v nenávisti k nej preto, že je dobrá. Ekvivalent k tomu zažívame vo forme odporu zakaždým, keď vystavíme svoju tvár priamemu pôsobeniu dobra. Lebo každý styk s dobrom vedie k poznaniu vzdialenosti medzi dobrom a zlom a k počiatku bolestivej snahy o splynutie. Je to niečo, čo zraňuje a čoho sa obávame. Tento strach je azda dôkazom skutočnosti styku s dobrom. Zodpovedajúci hriech sa nemôže dostaviť, kým nedostatok nádeje nespraví vedomie vzdialenosti neznesiteľným a nezmení bolesť na nenávisť. Nádej je v tomto zmysle zodpovedajúcim liekom, ale lepším liekom je odstup od seba a od šťastia, keďže dobro je dobrom bez ohľadu na to, že sme od neho vzdialení a že môže dokonca znamenať, že sme odsúdení byť od neho vzdialení na veky.
Keď raz čo len atóm číreho dobra navštívil našu dušu, aj tá najväčšia slabosť pre zločin je nepomerne menej nebezpečná než tá najmenšia zrada, hoci by sa obmedzila na výhradne vnútorný pohyb mysle trvajúci nie viac než okamih, ktorému by sme však dali svoj súhlas. To je účasť na pekle. Pokiaľ duša neokúsila číre dobro, je oddelená od pekla i od raja.

Peklo si možno zvoliť jedine cez vernosť spaseniu. Ten, čo netúži po radosti z Boha a uspokojuje sa len s vedomím, že takáto radosť skutočne jestvuje, padá, no nedopúšťa sa zrady.
Keď milujeme Boha cez zlo ako také, je to skutočne Boh, koho milujeme.
Musíme milovať Boha cez zlo osebe: milovať Boha cez zlo, ktoré nenávidíme, nenávidiac toto zlo: milovať Boha ako stvoriteľa zla, ktoré v skutočnosti nenávidíme.

Zlo je voči láske tým, čím je tajomstvo voči inteligencii. Tak ako tajomstvo núti cnosť viery byť nadprirodzenou, tak isto k tomu núti zlo cnosť milosti. Ba čo viac, snažiť sa nájsť náhradu alebo ospravedlnenie pre zlo je pre milosť rovnako škodlivé, ako premietnuť obsah tajomstiev na plochu ľudskej inteligencie.
Ivan v Bratoch Karamazovovcoch: „Ak by táto obrovská továreň mala vyrábať tie najúžasnejšie zázraky a malo by to stáť čo len jedinú slzu jedného jediného dieťaťa, odmietol by som to.“

Absolútne s týmto postojom súhlasím. Nech by mohol ktokoľvek vyrobiť čokoľvek ako náhradu za tú detskú slzu, nič by ma nedonútilo súhlasiť s tou slzou. Absolútne nič, čo dokáže ľudská myseľ obsiahnuť. Iba jedno jediné, no to je prístupné len nadprirodzenej láske: „Boh to chcel.“ A pre tento dôvod by som súhlasila so svetom, ktorý by bol čistým zlom tak ľahko, ako by som súhlasila s detskou slzou.
Smrteľná agónia je najtemnejšou nocou, ktorá je potrebná dokonca pre dokonalých, ak majú dosiahnuť úplnú čistotu; a preto je lepšie, ak má byť trpkou.
Neskutočnosť, ktorá čerpá dobro z Dobra; z tohto pozostáva zlo. Zlo je vždy deštrukciou skutočných vecí, v ktorých je prítomné dobro. Zlo je konané tými, ktorí netušia o tejto prítomnosti. V tomto zmysle je pravdou, že nik nie je hriešnym dobrovoľne. Vzťahy medzi silami spôsobujú nedostatok moci na zničenie prítomnosti.

Nedokážeme bez hrôzy obsiahnuť zlo, ktoré človek dokáže páchať a vytrpieť.

Ako môžeme veriť v nájdenie náhrady za toto zlo, kvôli ktorému Boh podstúpil ukrižovanie?
Dobro a zlo. Skutočnosť. To, čo dodáva bytostiam a veciam skutočnosť, je dobro, to, čo im skutočnosť odoberá, je zlo.

Rimania vykonali zlo okrádaním gréckych miest o ich sochy, lebo mestá, chrámy a život Grékov boli menej skutočné bez sôch, a pretože sochy nemohli mať toľko skutočnosti v Ríme, ako mali v Grécku.

Zúfalé, pokorné prosby Grékov, aby si mohli ponechať niektoré zo svojich sôch – zúfalý pokus preniesť svoje chápanie hodnôt do myslí iných. Keď to pochopíme, niet v ich konaní nič úbohého. No vždy to bolo odsúdené na neúspech. Jestvuje povinnosť chápať a vážiť systém hodnôt iných ľudí s naším vlastným na tej istej váhe – a vyvážiť ich rovnovážne.
Dovoliť predstavivosti zotrvávať na tom, čo je zlom, znamená istú zbabelosť; chceme sa tešiť, poznať a vyrásť z neskutočného.

Dokonca aj zotrvávať v predstave na istých veciach ako možných (čo je celkom odlišné od jasného uvedomovania si ich možnosti, čo je vlastné cnosti) značí už pripútať sa k nim. Príčinou toho je zvedavosť. Musíme si isté veci zakázať (nie ich chápanie, ale zotrvávanie pri nich): nesmieme na ne myslieť. Veríme, že myšlienky nás nijako neviažu, no zaväzujú nás už sami osebe, a povolenie myslieť už zahŕňa akékoľvek povolenia. Nemyslieť na niečo – najvyššia schopnosť. Čistota – negatívna cnosť. Ak sme dovolili svojej predstavivosti zotrvávať na zlej veci, ak stretneme iných ľudí, ktorí ju uskutočnia cez slová a skutky a prelomia tak spoločenské zábrany, sme už takmer stratení. A čo je ľahšie? Niet ostrej hranice. Keď zbadáme priekopu, sme už za ňou. S dobrom je to úplne inak; priekopa je viditeľná ešte predtým, než má byť prekročená, v okamihu bolestného rozpoltenia. Do dobra človek nepadá. Slovo nízkosť vyjadruje túto vlastnosť zla.
Dokonca aj keď ide o vykonaný skutok, zlo zostáva neskutočným; toto azda vysvetľuje jednoduchosť zločincov; v snoch je všetko jednoduché. Táto jednoduchosť zodpovedá tej pri najvyššej cnosti.
Zlo musí byť očistené – alebo život nie je možný. Len Boh je toho schopný. Toto je myšlienka Gíty. Je to aj myšlienkou Mojžiša, Mohameda, hitlerizmu…

Ale Jehova, Alah, Hitler sú pozemskými Bohmi. Očista, ktorú prinášajú, je imaginárna.
To, čo je svojou podstatou odlišné od zla, je cnosť sprevádzaná vzácnou schopnosťou vnímať možnosti zla a zla, tváriaceho sa ako čosi dobré. Prítomnosť ilúzií, ktoré sme zamietli, ale ktoré sú v mysli stále prítomné, je azda kritériom pravdy.
Škodiť iným nás nemôže desiť, pokým sme nedosiahli bod, v ktorom iní nemôžu škodiť nám (potom iných milujeme, až po najkrajnejšiu medzu, ako svoje minulé ja).
Uvedomovanie si ľudskej biednosti nás postrkuje smerom k Bohu, a len cez tých, ktorých milujeme ako seba samých, si ju môžeme uvedomiť. nemôžeme si ju uvedomiť ani cez seba, ani cez iných ako takých.
Obrovské nešťastie, ktorý postihuje ľudské bytosti, nevytvára ich biednosť, len ju odhaľuje.

Hriech a čaro sily. Keďže duša vo svojej úplnosti nie je schopná spoznať a prijať ľudskú biedu, myslíme si, že jestvuje rozdiel medzi ľuďmi, a v tomto zmysle sa mýlime, či už vytváraním rozdielu medzi nami a inými, alebo rozlišovaním medzi inými.

To preto, lebo nevieme, že ľudská biednosť je stála a nezmenšiteľná, a maximálna v každom jednom človeku, a že veľkosť prichádza jedine od Boha a teda že je v tomto zmysle medzi ľuďmi úplná rovnosť.
Sme prekvapení, že zármutok nemá zušľachťujúci účinok. Je to preto, že keď uvažujeme o zarmútenej bytosti, máme pred očami jej zármutok. Zatiaľ čo človek samotný neuvažuje o svojom zármutku: jeho duša je plná akokoľvek bezvýznamnou útechou, ktorú naočkoval svojmu srdcu.
Ako by mohlo nebyť na svete nijaké zlo? Svet musí byť cudzí našim túžbam. Ak by taký bol bez toho, že by obsahoval zlo, naše túžby by boli úplne zlé. To sa nesmie stať.
Jestvujú všetky stupne vzdialenosti medzi bytosťou a Bohom. Vzdialenosť, v ktorej je láska k Bohu nemožnou. Hmota, rastliny, zvieratá. Tu je zlo natoľko úplné, že zničí samé seba: niet tu viac nijakého zla: zrkadlo božskej nevinnosti. My sme v bode, kde je láska akurát možná. Je to veľké privilégium, keďže láska, ktorá zjednocuje, je úmerná vzdialenosti.

Boh stvoril svet, ktorý nie je najlepší možný, no ktorý obsahuje celú stupnicu dobra a zla. My sme v bode, kde je tak zle, ako je to len možné; lebo za ním je stupeň, kde sa zlo stáva nevinným.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: