Simone Weilová: Zmysel vesmíru

Sme časťou, ktorá má napodobňovať celok.
Átman. Nech si ľudská duša vezme za svoje telo celý vesmír. Nech jej vzťah k celému svetu je ako vzťah zberateľa ku svojej zbierke, alebo vojaka, ktorý umierajúc vykríkne „Nech žije veliteľ!“, k Napoleonovi. Duša premieta samú seba mimo svoje skutočné telo do čohosi iného. Nech sa teda premieta do celého vesmíru.

Mali by sme sa stotožniť s celým vesmírom. Všetko, čo je menšie než vesmír, je vystavené utrpeniu.

Hoci zomriem, svet trvá. To ma neuteší, ak som čímsi iným než svetom. Ak sa však svet, aký bol doposiaľ, stane novým telom mojej duše, moja smrť pre mňa nemá väčší význam než smrť cudzinca. To isté platí o mojom utrpení.
Nech je pre mňa celý vesmír, vo vzťahu k môjmu telu, čím je slepecká palica pre nevidiaceho vo vzťahu k jeho ruke. Jeho senzibilita už viac nie je v jeho ruke, ale na konci palice. Nevyhnutný je tréning.

Obmedziť ľudskú lásku na jediný predmet je to isté, ako ju rozšíriť na celý vesmír.

Zmeniť vzťah medzi nami a svetom v zmysle, v akom, prostredníctvom tréningu, zmení robotník vzťah medzi sebou a náradím. Zranenie: vstup niečoho vonkajšieho do tela. Kiež by všetko utrpenie nechalo vstúpiť vesmír do tela.

Zvyk, zručnosť: prenos vedomia na objekt vonkajší k nášmu telu.

Spraviť týmto objektom vesmír, ročné obdobia, slnko, hviezdy.

Vzťah medzi telom a náradím sa počas tréningu mení. Musíme meniť vzťah medzi našim telom a svetom.

Nestať sa odpútaným, zmeniť svoju pripútanosť. Musíme sa pripútať k všetkému.

Musíme cítiť vesmír všetkými zmyslami. Ako by potom mohlo záležať na tom, či je to pôžitok alebo bolesť? Keď našu ruku stisne milovaný priateľ po tom, čo sme sa dlho nevideli, čo na tom záleží, že ju stíska pevne a bolestivo?

Jestvuje miera bolesti, pri ktorej strácame svet. Ale potom prichádza pokoj. A ak sa záchvat vráti, vráti sa aj pokoj, ktorý nasleduje. Ak si to uvedomíme, táto miera bolesti sa mení na očakávanie pokoja a nedokáže tak prerušiť náš vzťah so svetom. Dve možnosti s opačnými extrémami: zničiť seba pre spásu vesmíru a zničiť vesmír pre svoju spásu. Kto nie je schopný stať sa ničím, riskuje okamih, v ktorom všetko ostatné okrem neho samého prestane jestvovať.
Vonkajšia nevyhnutnosť alebo vnútorná potreba nástojčivá tak ako dýchanie. „Staňme sa ústredným dychom.“ Aj keby bolesť v hrudi robila dýchanie extrémne bolestivým, dýchali by sme naďalej, nedá sa tomu vyhnúť.
Mali by sme si spojiť rytmus života tela s rytmom sveta, cítiť toto spojenie neustále a cítiť tiež neustálu výmenu hmoty, prostredníctvom ktorej sa ľudská bytosť ponára do sveta.

Veci, o ktoré človeka, pokým žije, nemožno nijako pripraviť: v podobe pohybu, nad ktorým rozhoduje svojou vôľou, dýchanie; v podobe vnímania, priestor (ešte aj v podzemnej kobke, alebo oslepení a zbavení sluchu, pokým žijeme, sme si vedomí priestoru).

K týmto veciam by sme mali upnúť svoje myšlienky, o ktorých dúfame, že nás o ne nepripravia nijaké okolnosti.
Milovať blížneho svojho ako seba samého neznamená, že máme milovať všetkých ľudí rovnako, pretože rovnako nemilujem ani jednotlivé časti svojho Ja. Neznamená to ani, že im nikdy nesmieme spôsobiť utrpenie, pretože ani sebe neodmietam spôsobovať utrpenie. No s každou osobou by sme mali mať vzťah ako medzi jednou a druhou koncepciou vesmíru, nie časťou vesmíru.
Neakceptovať udalosť vo svete znamená želať si, aby svet nejestvoval. Je to v mojej moci – čo sa týka mňa. Ak si to želám, dostanem to. Som potom čímsi dodatočným stvoreným svetom.

Želania vo folklóre: želania robí nebezpečným fakt, že sa splnia.

Želať si, aby svet nejestvoval znamená želať si, aby som sa ja, taká aká som, stala všetkým.
Kiež by celý vesmír, počnúc týmto kamienkom pod nohami a končiac najvzdialenejšími hviezdami, pre mňa jestvoval tak, ako Agnes jestvovala pre Arnolfa alebo ako jeho pokladnica jestvovala pre Harpagona.

Ak budem chcieť, svet mi bude patriť tak, ako poklad lakomcovi.

No tento poklad sa nebude rozrastať.
Toto neredukovateľné „Ja,“ ktoré je neredukovateľnou základňou môjho utrpenia – toto „Ja“ musím spraviť univerzálnym.
Čo na tom záleží, že vo mne nikdy nijaká radosť nebude, ak dokonalá radosť neprestajne trvá v Bohu! A to isté platí o kráse, inteligencii i ostatných veciach.
Želať si vlastnú spásu je zlé, nie preto, že by to bolo sebecké (pretože človek nedokáže byť sebeckým), ale pretože sa jedná o orientáciu duše na čosi úplne čiastkové a podmienené, namiesto komplexnosti bytia, namiesto dobra, ktoré jestvuje bezpodmienečne.
Všetko, čo si želám, niekde jestvuje, jestvovalo alebo bude jestvovať. Pretože úplnej invencie nie som schopná. A prečo by som v takomto prípade nemala byť spokojná?
Bŕŕŕ… Neviem sa zbaviť predstáv o jeho živote, o jeho dome ako možnom mieste pre mňa, kde budem môcť načúvať jeho pôsobivým slovám. Vedomie jeho smrti vytvára strašnú pustatinu. Chlad kovu. Čo by pre mňa mohlo znamenať, že jestvujú iní ľudia, ktorých možno milovať? Láska, ktorú som voči nemu cítila, spoločne s myšlienkami, ktoré by vo mne nevyvolal nikto iný, by boli bez predmetu. Odteraz si ho už nepredstavujem ako živého a jeho smrť pre mňa nie je neznesiteľná. Spomienky na neho sú mi drahé. No jestvujú ďalší, ktorých som nepoznala a ktorých smrť by ma zasiahla rovnako.

D… nie je mŕtvy, no priateľstvo, ktoré som k nemu prechovávala je mŕtve, tak ako s ním spojený zármutok. Nie je viac než tieňom.

No nedokážem si rovnakú premenu predstaviť aj pre X…, Y…, Z…, ktorí však ešte pred nedávnom v mojom vedomí nejestvovali.

Tak ako si rodičia nedokážu predstaviť, že ešte pred troma rokmi bolo ich dieťa nejestvujúce, nedokážem si ani ja uvedomiť, že som vždy nepoznala bytosti, ktoré milujem.

Myslím, že milujem nesprávne: inak by to bolo so mnou iné. Moja láska by sa netýkala len niekoľkých bytostí. Platila by pre všetko, hodné milovania.

„Buďte dokonalí ako je váš Otec na nebesiach…“ Milovať rovnako, ako slnko poskytuje svetlo. Láska sa musí vracať k nám samým, aby mohla byť venovaná všetkému. Jedine Boh miluje všetko a jedine On miluje seba.

Milovať v Bohu je omnoho ťažšie, než sa nám zdá.
Som schopná poškvrniť svojou hriešnosťou celý vesmír bez toho, aby som si to uvedomovala alebo aby som to dávala do spojitosti so sebou.
Musíme zniesť nesúlad medzi imagináciou a skutočnosťou.

Je správnejšie povedať „Trpím“ než „Táto krajina je škaredá.“
Nesmieme chcieť zmeniť našu váhu na váhach sveta – v zlatej rovnováhe Dia.
Celá krava dáva mlieko, hoci ho dojíme len z vemena. V tomto zmysle je svet pôvodcom svätosti.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: