Simone Weilová: Algebra

Peniaze, mechanizácia, algebra. Tri monštrá súčasnej civilizácie. Dôkladná analógia.
Algebra a peniaze sú v princípe rovnostárstvom, prvé v intelektuálne, druhé efektívne.
Pred zhruba päťdesiatimi rokmi už nebol život provensálskych roľníkov taký, ako bol život gréckych roľníkov opísaný Hesiodom. Zánik vied, ako ich chápali Gréci, sa odohral zhruba v tej dobe. Peniaze a algebra triumfovali súčasne.
Vzťah medzi znakom a označovanou vecou sa narúša, hra výmien medzi znakmi sa znásobuje sama a pre seba. A pribúdajúci problém si vyžaduje, aby tu boli znaky pre znaky…
Pri charakterizovaní moderného sveta nesmieme zabudnúť na neschopnosť uvažovať v konkrétnych pojmoch vzťah medzi námahou a výsledkom námahy. Medzi nimi je veľmi veľa prostredníkov. Tak ako v ostatných prípadoch, nespočíva tento vzťah v myšlienkach, ale peniazoch.
Spoločné myslenie nemôže jestvovať ako myslenie, stáva sa vecou (znaky, stroje…) Odtiaľ paradox: vec je tým, čo rozmýšľa a človek je degradovaný do stavu veci.
Nejestvuje spoločné myslenie. Na druhej strane je naša veda spoločná tak ako technika. Špecializácia. Dedíme nielen výsledky, ale aj metódy, ktorým nerozumieme. Tieto dve sú vlastne neoddeliteľné, keďže výsledky algebry poskytujú metódy ostatným vedám.
Spraviť súpis či kritiku našej civilizácie – čo to znamená? Snažiť sa odhaliť presným pomenovaním pascu, ktorá spravila z človeka otroka svojich vlastných vynálezov. Ako sa podvedomie infiltrovalo do metodického myslenia a konania? Uniknúť návratom do primitívneho štádia je lacné riešenie. Musíme znovuobjaviť pôvodný vzťah medzi duchom a svetom v rámci tejto civilizácie, ktorú tvoríme. No ide o úlohu, ktorá presahuje naše schopnosti pre krátkosť našich životov, neschopnosť spolupracovať a pokračovať v začatom diele. To však nie je dôvodom pre to, aby sme sa o to ani nepokúsili. Naša situácia je porovnateľná so Sokratovou, keď vo väzení čakal na smrť a začal sa učiť hrať na lýru… Tak či tak sme žili…
Duch, premožený váhou kvantity, nemá viac iné kritérium než efektívnosť.
Moderný život zachvátila nemiernosť. Nemiernosť sa zmocnila všetkého: skutkov a myšlienok, verejného i súkromného života. Úpadok umenia je toho následkom. Zovšadiaľ sa vytratila rovnováha. Katolicizmus je v istej miere reakciou; prinajmenšom katolícke obrady zostali nezmenené. No preto sa zase netýkajú ostatného bytia.
Kapitalizmus dosiahol emancipáciu kolektívneho ľudstva voči prírode. No toto kolektívne ľudstvo získalo popri ohľade k individuálnemu aj funkcie útlaku, pôvodne náležiace prírode.

Platí to dokonca aj o čisto prírodnom: ohni, vode atď. Spoločnosť sa zmocnila aj týchto prírodných síl.

Otázka: môže byť táto emancipácia, dosiahnutá ľudstvom, premenená na individuálnu?

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: