Simone Weilová: Láska


Láska je znakom našej úbohosti. Jedine Boh môže milovať sám seba. My môžeme milovať len niečo iné.
Božia láska voči nám nie je dôvodom, pre ktorý ho máme milovať. Božia láska voči nám je dôvodom pre to, aby sme sa milovali. Ako by sme sa mohli milovať bez tohto motívu?

Človek sa nemôže milovať inak než týmto nepriamym spôsobom.
Ak sú moje oči slepé a ak mám ruky uviazané o kôl, oddeľuje ma tento kôl od vecí, no ja ich môžem objavovať prostredníctvom neho. Cítim len kôl, vnímam len stenu. To isté platí o bytostiach a schopnosti lásky. Nadprirodzená láska sa dotýka len bytostí a smeruje jedine k Bohu. Sú to len bytosti, ktoré miluje (čo iné by sme mali milovať?), no miluje ich ako prostredníkov. Preto miluje všetky bytosti rovnako, vrátane seba. Milovať cudzieho človeka ako seba implikuje svoj opak: milovať seba ako cudzieho človeka.
Láska k Bohu je pravá, keď radosť i smútok vyvoláva rovnakú mieru vďačnosti.
Láska niekoho, kto je šťastný, znamená priať si zdieľať utrpenie milovaného, ktorý je nešťastný.

Láska niekoho, kto je nešťastný, znamená byť naplnený radosťou z vedomia, že milovaný je šťastný, bez toho, aby s ním zdieľal toto šťastie alebo si to dokonca želal.
V Platónových očiach je pohlavná láska degradovaným obrazom pravej lásky. Čistá ľudská láska (manželská vernosť) je jej menej degradovaným obrazom. Jedine z dnešnej hlúposti sa môže zrodiť myšlienka sublimácie.

Faidrova láska. Nikdy nepoužíval ani sa nepodriaďoval sile. To vytvára jedinú čistotu. Styk s mečom znečisťuje rovnako, či ide o rukoväť alebo čepeľ. Tomu, kto miluje, jeho oceľový chlad lásku nezničí, no vyvolá dojem, že je Bohom zabudnutý. Nadprirodzená láska nemá nič spoločné so silou, no súčasne nechráni dušu pred jej chladom, pred chladom ocele. Jedine pozemský prístup, ak má v sebe dosť energie, dokáže chrániť pred chladom ocele. Brnenie, tak ako meč, je z ocele. Vražda chladí jedine dušu človeka, ktorý miluje pravou láskou, či už je jej autorom alebo obeťou, a tak je to aj so všetkým, čo nevedie až k smrti, no vyvoláva násilie. Ak chceme lásku, ktorá ochráni našu dušu od zranení, musíme milovať niečo iné ako Boha.
Láska chce ísť ďalej a ďalej, no jestvuje istá hranica. Ak sa prekročí, láska sa mení na nenávisť. Aby nedošlo k takejto zmene, láska sa musí zmeniť.
Spomedzi ľudí vnímame skutočne len tých, ktorých milujeme.
Veriť v existenciu druhých ako takých je láska.
Myseľ nie je nútená veriť v existenciu čohokoľvek (subjektivizmus, absolútny idealizmus, solipsizmus, skepticizmus: viď. Upanišády, taoisti a Platón, ktorí všetci prevzali tento filozofický prístup spôsobom očistenia). Preto je jediným orgánom pre styk s bytím prijatie, láska. Preto sú krása a skutočnosť jedným. Preto sú jedným radosť a vnímanie skutočnosti.
Táto nevyhnutnosť byť tvorcom toho, čo milujeme, je nevyhnutnosťou napodobňovať Boha. No božskosť, voči ktorej smeruje, je falošná, pokiaľ nemáme oporu v perspektíve z tej druhej, nebeskej strany…
Čistá láska bytostí nie je láskou k Bohu, ale láskou, ktorá prešla Bohom ako ohňom. Láska, ktorá sa úplne oddeľuje od ľudí, stúpa k Bohu a zostúpi späť ako tvorivá Božia láska.

Tak sú dva protiklady, rozdeľujúce ľudskú lásku, opäť zjednotené: milovať druhú bytosť takú, aká je, a chcieť ju pretvoriť.
Imaginárna ľudská láska. Sme spojení vláknom so všetkými predmetmi, ku ktorým sme pripútaní, a toto vlákno môže byť kedykoľvek preťaté. Takýmto vláknom sme pripútaní aj k imaginárnemu Bohu, Bohu, pre ktorého je láska tiež len pripútanosťou. No k pravému Bohu nie sme pripojení a preto pri ňom niet vlákna, ktoré by mohlo byť preťaté. On do nás vstupuje. On jediný do nás môže vstúpiť. Všetky ostatné veci zostávajú mimo nás a naše vedomie o nich je závislé od rôznych napätí súvisiacich so sklonom a smerom vlákna, ktoré je závislé od zmeny našej polohy alebo polohy vecí.
Láska potrebuje skutočnosť. Čo je horšie než zistenie, že prostredníctvom telesného zjavu sme milovali imaginárnu bytosť? Je to ešte horšie než smrť, lebo ani smrť nebránila milovanej bytosti, aby jestvovala.

Je to trest za sýtenie lásky predstavivosťou.
Je len prejavom zbabelosti hľadať u ľudí, ktorých milujeme (alebo chcieť im poskytovať) akúkoľvek inú útechu, než nám poskytujú umelecké diela. Tie nám pomáhajú proste len tým, že jestvujú. Milovať a byť milovaný slúži len na to, aby sa jestvovanie toho druhého učinilo konkrétnejším, stálejšie prítomným v mysli. No táto prítomnosť druhého v mysli by mala byť zdrojom myšlienok a nie ich predmetom. Ak je v nás túžba byť pochopeným, nie je to kvôli nám, ale pre neho, aby sme preň mohli jestvovať.
Všetko, čo je v nás odporné a druhoradé, sa búri voči čistote a potrebuje v mene zachovania vlastnej existencie pošpiniť túto čistotu.

Pošpiniť značí zmeniť, dotýkať sa. Krásnym je to, čo netúžime zmeniť. Ovládnuť značí pošpiniť. Vlastniť značí pošpiniť.

Milovať nezištne znamená pripúšťať vzdialenosť, je to uctievať vzdialenosť medzi nami a tým, čo milujeme.
Predstavivosť je vždy spojená s túžbou, teda s hodnotou. Jedine túžba bez svojho objektu je zbavená predstavivosti. Vo všetkom, čo predstavivosť nezastrie, je skutočná prítomnosť Boha. Všetko krásne púta naše túžby a zbavuje ich predmetnosti, poskytujúc im objekt, ktorý je prítomný a bráni im tak upínať sa k budúcemu.

Taká je cena počestnej lásky. Každá túžba po pôžitkoch patrí k budúcnosti a k svetu ilúzií, zatiaľ čo ak túžime len po tom, aby daná bytosť jestvovala a ona jestvuje: po čom tu ešte možno túžiť? Milovaná bytosť je potom nezakrytá a skutočná, nezahalená imaginárnou budúcnosťou. Lakomec nikdy nehľadí na svoj poklad bez toho, aby si ho nepredstavoval n-krát väčší. Je nevyhnutné byť mŕtvym, aby sme veci vnímali v ich nezakrytosti.

Tak je v láske čistota alebo jej nedostatok podľa toho, či túžba je alebo nie je zameraná voči budúcnosti.

V tomto zmysle, za podmienky, že sa neobracia k pseudonesmrteľnosti ako modelu budúcnosti, je láska, ktorú venujeme mŕtvym, absolútne čistá. Lebo ona je túžbou po živote, ktorý sa skončil a ktorý už nemôže poskytnúť nič nové. Želáme si, aby mŕtvy bol existoval, a on existoval.
Kdekoľvek duch prestáva byť princípom, tam prestáva byť aj konečným princípom. Odtiaľ úzka súvislosť medzi kolektívnou „mysľou“ vo všetkých jej formách a stratou zmyslu a úcty pre duševné. Duša je ľudská bytosť uvažovaná ako hodnota osebe. Milovať dušu ženy značí neuvažovať o nej ako o zdroji vlastných pôžitkov atď. Láska už nevie, ako kontemplovať, preto túži vlastniť (zánik Platónskej lásky).
Je omylom chcieť byť pochopeným predtým, než sa staneme jasnými pre seba. Znamená to hľadať pôžitky v priateľstve a to nezaslúžené pôžitky. Je to niečo, čo korumpuje dokonca väčšmi než láska. Predali by ste svoju dušu za priateľstvo.

Naučiť sa odložiť priateľstvo bokom, alebo skôr sen o priateľstve. Túžiť po priateľstve je veľkou chybou. Priateľstvo má byť bezdôvodnou radosťou, ako je to pri radosti z umenia či života. Musíme ho zamietnuť, takže ho budeme hodní; taký je zákon milosti („Odíď odo mňa, Pane…“). Je to jedna z tých vecí, ktoré sú do nás pridané. Každý sen o priateľstve si zaslúži byť zničený. Nie je to náhoda, že si nikdy nebola milovaná… Želať si uniknúť zo samoty je zbabelé. Priateľstvo nemá byť vyhľadávané, nemá sa o ňom snívať, ani túžiť; má sa v ňom vycvičiť (keďže je cnosťou). Musíme skoncovať s celou tou nečistou a špinavou sentimentalitou. Šlus!

Alebo radšej (keďže v sebe nesmieme sekať príliš ostro) všetko v priateľstve, čo sa nehodí na reálny vzťah, presunúť do myšlienok. Konať bez podnetnej cnosti priateľstva je bez úžitku. Čo by malo byť striktne zakázané je snívať o jeho sentimentálnych radostiach. To je korupciou. Navyše je to rovnako hlúpe ako snívať o hudbe alebo maľbe. Priateľstvo nemožno vydeliť zo skutočnosti o nič viac ako krásu. Je rovnakým zázrakom ako krása. A zázrak spočíva jednoducho vo fakte, že jestvuje. Vo veku 25 rokov je najvyšší čas skončiť raz a navždy s adolescenciou…
Nedovoliť si byť uväzneným akýmkoľvek citom. Udržať si samotu. V deň, ak vôbec príde, keď sa ti dostane skutočný cit, nebude jestvovať nijaký rozpor medzi vnútornou samotou a priateľstvom, práve naopak. Dokonca práve na základe tohto neklamného znaku ho spoznáš. Ostatné city musia byť prísne ovládnuté.
Tie isté slová (napríklad muž hovoriaci svojej žene: „Ľúbim ťa“) môžu byť všedné alebo výnimočné s ohľadom na spôsob, akým sú vyslovené. A tento spôsob závisí od na hĺbke tej oblasti ľudskej bytosti, z ktorej vychádzajú bez toho, aby vôľa čokoľvek zmohla. A krásou súhlasu zasiahnu tú istú oblasť v tom, komu sú adresované. Preto je ich adresát schopný rozoznať, ak má v tomto smere aspoň trochu úsudku, aká je skutočná hodnota týchto slov.
Dobročinnosť je dovolená práve preto, že vytvára poníženie stále väčšie než bolesť, stále dôvernejší a jasnejší dôkaz závislosti. A vďačnosť sa predpisuje z toho istého dôvodu, keďže v tomto spočíva význam jestvovania z poskytovaných výhod. Závislosť však musí spočívať na osude, nie konkrétnom človeku. Preto je dobrodincovi prikázané stáť celkom mimo svojho dobrodenia. Navyše vďačnosť nesmie v akomkoľvek zmysle vyvolávať zaviazanosť, inak sa jedná o vďačnosť pre psov.
Vďačnosť je v prvom rade vecou toho, kto pomáha, ak je táto pomoc nezištná. Jedine vďaka cnosti vzájomnosti je vecou toho, komu sa pomáha.
Aby bola pociťovaná pravá vďačnosť (prípad, keď sa priateľstvo odloží bokom), musím si pomyslieť, že to nie je z ľútosti, sympatie alebo vrtochu, že sa so mnou dobre jedná, nie je to ani láskavosť ani privilégium, ani dôsledok povahy, ale preto, aby sa učinilo zadosť spravodlivosti. A naopak ten, kto so mnou zaobchádza férovo, si želá, aby sa tak zaobchádzalo so všetkými, ktorí sú v mojej situácii, zo strany všetkých, ktorí sú v jeho situácii.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: