Simone Weilová: Mystika práce



Tajomstvo ľudskej situácie tkvie v tom, že medzi človekom a prírodnými silami jeho prostredia nejestvuje rovnováha, takže pri jeho nečinnosti ho prostredie premôže; rovnováha sa vytvára jedine jeho aktivitou, pretváraním vlastného života prácou.

Ľudská veľkosť spočíva vždy v pretváraní svojho života, v pretváraní toho, čo mu bolo dané, vo formovaní toho zásadného, čomu podlieha. Prácou vytvára svoje prírodné bytie. Vedou rekonštruuje vesmír cez symboly. Umením znovunastoľuje súlad medzi telom a dušou (pozri reč Eupalina). Pričom každá z týchto vecí sama osebe je len niečím úbohým, prázdnym a márnym, pokiaľ nie je vo vzťahu k druhým dvom. Jednota tejto trojice: kultúra pracujúcich ľudí (ktorá sa tak skoro neuskutoční).

Platón je len predzvesťou. Gréci chápali umenie a šport, no nie prácu. Pán je otrokom svojho otroka v zmysle, že otrok vytvára pána.

Dve úlohy:

Individualizovať masovú prácu.
Individualizovať vedu (popularizácia, ľudová univerzita sokratovského modelu pre vzdelávanie v rôznych sférach).

Manuálna práca. Prečo doposiaľ nijaký mystik, robotník alebo sedliak nenapísal o úžitku z nechuti k práci? Naše duše sa odpútavajú od tejto nechuti, ktorá sa zjavuje často a nezriedka veľmi silno, a snažia sa ju pred sebou skryť negatívnym režimom života. V prijatí takéhoto postoja je smrteľné nebezpečenstvo. Toto je zdrojom falošnosti, vlastným pracujúcej triede. (Jestvuje falošnosť vlastná každej triede.)

Takáto nechuť je znechutením z času. Uvedomiť si ju a nepodľahnúť jej znamená rásť.

Nechuť vo všetkých svojich formách patrí medzi najcennejšie skúšky, zoslané na človeka ako rebrík, po ktorom možno stúpať nahor. Mne sa dostalo hojnosť tejto milosti.
Musíme obrátiť všetky svoje nechute na nechuť voči sebe.

Monotónnosť je tou najkrajšou alebo najhroznejšou vecou. Najkrajšou, ak je odrazom večnosti – najhroznejšou, ak je prejavom nemenného trvania. Je buď prekonaním času, alebo jeho sterilnosťou.
Kruh je symbolom monotónnosti, ktorá je krásna, kmitanie kyvadla je symbolom monotónnosti, ktorá je strašná.

Duchovný rozmer práce. Práca nám umožňuje zažiť vo svojej najvyčerpávajúcejšej podobe konečnosť odrážajúcu sa ako lopta; pracovať, aby sme mohli jesť, jesť, aby sme mohli pracovať. Ak považujeme jedno z nich za konečné, alebo jedno oddelené od druhého, sme stratení. Jedine ich cyklus obsahuje pravdu.

Veverica točiaca sa vo svojej klietke a rotácia nebeských sfér – najväčšia úbohosť a najväčšia veľkoleposť.

Keď sa človek uvidí ako veverica, stále dookola krútiaca svoju kruhovú klietku, a ak sám seba neklame, je blízko spásy.

Obrovská námaha manuálnej práce spôsobuje, že sme donútení vydávať zo seba veľkú námahu dlhé hodiny jednoducho preto, aby sme existovali.
Otrok je ten, ktorému za jeho prácu nie je poskytované nijaké dobro okrem vlastnej existencie.

Tým pádom je buď zrazený, alebo klesne sám na vegetatívnu úroveň.

Nijaká pozemská konečnosť neoddelí pracujúcich od Boha. Jedine oni sú v takomto postavení. Všetky ostatné stavy obsahujú ciele, ktoré vytvárajú oponu medzi človekom a čistým dobrom. No pre nich nejestvuje nijaká opona. Niet v nich nič nadbytočné, čo by zo seba museli vyzliecť.

Trpieť nevyhnutne a nie pre nejaké dobro – byť pripútaný, nie priťahovaný – znášať existenciu len takú, akou je sama osebe – to je vždy otroctvom.

V tomto zmysle je otroctvo manuálne pracujúcich neredukovateľné.

Námaha bez konca.

Je hrozné – alebo najkrajšie zo všetkého – ak ide o námahu bez konca. Jedine to, čo je krásne, nám umožňuje byť spokojnými s tým, aké to je.

Pracujúci potrebujú poéziu viac než chlieb. Potrebujú, aby ich život bol básňou. Potrebujú svetlo z večnosti.

Jedine náboženstvo môže byť zdrojom takejto poézie.

Nie náboženstvo, ale revolúcia je ópiom ľudstva.

Nedostatok tejto poézie vysvetľuje všetky formy demoralizácie.

Otroctvo je prácou bez akéhokoľvek svetla z večnosti, bez poézie, bez náboženstva.

Svetlo z večnosti dáva nie zmysel života alebo práce, ale pocit úplnosti, ktorý robí akékoľvek hľadanie takéhoto zmyslu zbytočným.

Bez neho sú jedinými motívmi práce strach alebo zisk – strach, ktorý pochádza z útlaku ľudí; zisk, ktorý pochádza z úplatnosti ľudí.

Manuálna práca. Čas vstupujúci do tela. Prácou sa človek stáva hmotou, tak ako Kristus cez eucharistiu. Práca je ako smrť.

Musíme prejsť smrťou. Musíme byť zabití – zniesť váhu sveta. Ak sa vesmír ocitne na chrbte človeka, čo je prekvapujúce na tom, že to bolí?

Práca, ak je bez zištnosti, je ako smrť. Musíme konať a vzdať sa ovocia nášho konania.

Pracovať – ak sme vyčerpaní, značí to, že podliehame času tak ako hmota. Myseľ je donútená prechádzať z jedného okamihu do druhého bez toho, aby sa zmocnila minulosti či budúcnosti. To značí podriadenosť.

Radosti paralelné k únave: hmotné radosti, jedlo, odpočinok, pôžitok nedele… no nie peniaze.

Poézia, ktorá hovorí o ľuďoch a neobsahuje v sebe únavu, a hlad a smäd pochádzajúce z únavy, nie je autentická.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: