Simone Weilová: Od-tvorenie

Od-tvorenie: nechať prejsť niečo stvorené do nestvoreného.

Deštrukcia: nechať prejsť niečo stvorené do stavu ničoty. Hriešna náhrada od-tvorenia.
Stvorenie je skutkom lásky a je sústavné. Každý okamih našej existencie  je prejavom Božej lásky. No Boh môže milovať jedine seba. Jeho láska voči nám je láskou k sebe samému prostredníctvom nás. Ten, kto nám dáva naše bytie, v nás teda miluje prijatie nebytia.

Našu existenciu tak tvorí jedine jeho čakanie na naše zmierenie sa s nebytím. Nepretržite nás prosí o tú existenciu, ktorú nám sám poskytuje. Poskytuje nám ju, aby nás o ňu mohol prosiť.
Nepretržitá núdza, úbohosť, utrpenie, bremeno chudoby a vyčerpávajúcej práce, krutosť a ubližovanie, násilná smrť, donútenie a choroba – to všetko predstavuje božiu lásku. To Boh od nás v láske odstupuje, takže ho môžeme milovať. Pretože keby sme boli bezprostredne vystavení pôsobeniu jeho lásky bez sprostredkovanej ochrany priestoru, času a hmoty, vyparili by sme sa ako voda na slnku; nebolo by v nás dostatok „Ja“, ktoré by sa mohlo zrieknuť „Ja“ v prospech Boha. Nevyhnutnosť je rúškom postaveným medzi Boha a nás, vďaka ktorému môžeme jestvovať. Je na nás, aby sme prenikli týmto rúškom a vzdali sa tak svojho bytia.
Jestvuje sila odporu k božiemu. Inak by bolo všetko Bohom.
Človeku bola daná imaginárna božskosť, ktorej sa môže zbaviť tak, ako sa Kristus vzdal svojej skutočnej božskosti.
Zrieknutie sa. Napodobenie Božieho zrieknutia sa v stvorení; v zmysle, že Boh sa zriekol možnosti byť všetkým. My sa máme zrieknuť byť niečím. To je naším jediným dobrom.

Sme ako sud bez dna pokiaľ nechápeme, že máme základňu.
Vyzdvihnutie a poníženie. Žena obdivujúca sa v zrkadle nevníma hanebnosť v redukovaní seba samej ako neobmedzenej bytosti prenikajúcej všetkými vecami na úzky výsek priestoru. Takisto kedykoľvek pozdvihujeme svoje ego (spoločenské ego, psychologické ego atď.) na istú úroveň, nekonečne sa tým degradujeme obmedzovaním sa na práve tak vymedzené bytie. Keď je ego degradované (pokiaľ ho energia prostredníctvom túžby nevyzdvihuje), vieme, že tým nie sme.

Nádherná žena hľadiaca na svoj obraz v zrkadle veľmi ľahko uverí, že tým obrazom je ona. Škaredá žena vie, že ním nie je.
Všetko vnímané našimi prirodzenými schopnosťami je hypotetické. Jedine nadprirodzená láska všetko ustanovuje. Takto sme spolutvorcami.

Podieľame sa na stvorení sveta svojím od-tvorením.
Máme len to, čoho sa zriekame; čoho sa nezriekneme, to nám uniká. V tomto zmysle nemôžeme vlastniť nič, čo neprechádza skrz Boha.
Katolícke prijímanie. Boh sa pre nás nestal telom len raz, ale každý deň sa zhmotňuje, aby sa dal človeku a aby ho ten mohol prijať. A opačne sa prostredníctvom vyčerpania, nešťastia a smrti stáva hmotou človek a je prijímaný Bohom. Ako by sme mohli odmietnuť túto výmenu?
On sa zbavil svojej božskosti. My by sme sa mali zbaviť nepravej božskosti, s ktorou sme sa narodili.

Keď raz pochopíme, že sme ničím, všetko naše úsilie sa sústredí na to, byť ničím. To preto toto rezignovane trpíme, pre toto konáme, pre toto sa modlíme.

Kiež by mi Boh umožnil stať sa ničím.

V miere, v akej sa stanem ničím, miluje sa skrze mňa Boh.
Jestvuje podobnosť medzi nižším a vyšším. Otroctvo je tak obrazom podriadenosti Bohu, pokorenie obrazom pokory, fyzikálna nevyhnutnosť obrazom neprekonateľnej sily milosti, márnenie času zločincami a prostitútkami obrazom každodenného sebazapierania svätcov atď.

Preto je potrebné hľadať to najnižšie ako obraz.

To, čo je v nás nízke, v nás má klesnúť, aby to, čo je v nás vysoké, mohlo stúpať. Pretože sme nesprávne obrátení. Tak sme sa narodili. Obnoviť poriadok značí zrušiť stvorené v nás.
Premena objektívneho a subjektívneho.

Podobne premena pozitívneho a negatívneho. To je aj filozofický význam Upanišád.

Rodíme sa a žijeme v prevrátenej podobe, pretože sa rodíme a žijeme v hriechu, ktorý je prevrátenou hierarchiou. Prvou operáciou je premena – Konverzia.
Semeno musí umrieť… Musí umrieť, aby dalo priechod energii, ktorá je v ňom, takže s touto energiou prichádza i nový život.

Musíme preto zomrieť, aby sme uvoľnili uväznenú energiu, aby sme disponovali energiou, ktorá je voľná a schopná pochopiť pravé vzťahy medzi vecami.
Mimoriadna námaha, ktorú tak často zažívam pri vykonávaní aj tých najľahších úkonov, je pre mňa dobrodením. Môžem tak, prostredníctvom bežných skutkov a bez pútania pozornosti, preťať niekoľko koreňov stromu. Akokoľvek ľahostajní by sme boli voči mienke ostatných, mimoriadne skutky v sebe majú stimuly, ktoré od nich nemožno oddeliť. Tieto stimuly úplne chýbajú bežným skutkom. Stretnúť sa pri bežných skutkoch s mimoriadnou námahou značí dobrodenie hodné vďaky. Nemáme žiadať o odstránenie takejto námahy: máme prosiť o milosť, aby sme ju dokázali využiť.

Vo všeobecnosti nemáme prosiť o zmiznutie akéhokoľvek z našich problémov, ale o milosť ich pretvorenia.
Pre odvážnych býva fyzické utrpenie (a nedostatok) skúškou výdrže a sily ich duše. No existuje ešte ich lepšie využitie. Pre mňa nech sú teda namiesto toho svedectvom, zakúseným a prežitým, ľudskej biedy. Nech ich prekonám celkom pasívne. Nech sa stane čokoľvek, ako by som mohla nešťastie považovať za priveľké, ak rana nešťastia a poníženie, ktorému sú tí, ktorých zasiahne predurčení, otvára pred nimi poznanie ľudskej biedy, poznanie, ktoré je bránou všetkej múdrosti?

No aj pôžitok, šťastie a úspech, ak v nich dokážeme rozpoznať to, čo z nich pochádza zvon (náhoda, okolnosti, atď.), obdobne svedčia o ľudskej biede. Mali by byť využité rovnako. Platí to aj o milosti, keďže je rozpoznateľným javom.

Musíme byť ničím, aby sme v rámci celku zaujali naše správne miesto.
Odriekanie vyžaduje, aby sme prešli mukami zodpovedajúcimi tým, ktoré by sme zažili pri strate všetkých milovaných osôb a všetkého vlastníctva, vrátane našich schopností a dosiahnutých cieľov vo sfére inteligencie a charakteru, našich názorov a viery v to, čo je dobré, trvalé, atď. A nesmieme pritom tieto veci odložiť, ale stratiť ako Jób. Navyše energia takto oddelená od svojich objektov nesmie byť vyplytvaná a znehodnotená. Muky by teda mali byť väčšie než pri skutočnom nešťastí, nemali by byť rozdrobené a rozmiestnené v čase, alebo orientované na nádej.
Keď milostná vášeň dospeje až do stavu vegetatívnej energie, potom ide o prípady ako faidra, Arnolf, atď.: „Et je sens là dedans qu´il faudra que je crève…“ [„A cítim, že na to zomrieť musím…“]

Hippolyte je pre Faidru skutočne nevyhnutnejší, v tom najvlastnejšom zmysle slova, ako jedlo.

Aby Božia láska prenikla až tak nízko, prirodzenosť musí podliehať krajnému násiliu. Jób, kríž…

Láska Faidry alebo Arnolfa je nečistá. Láska, ktorá má zostúpiť tak nízko, ako tá ich, a zostať pritom čistá… Musíme sa stať ničím, musíme zostúpiť až na vegetatívny stupeň; vtedy sa Boh stáva chlebom.
Keď si uvedomíme, čím sme v určitom okamihu – prítomnom okamihu, oddelenom od minulosti a budúcnosti – sme nevinnými. V tom okamihu nevieme byť ničím iným než tým, čím práve sme: akýkoľvek vývin vyžaduje výdrž. Je to v ráde tohto sveta, že v danom okamihu máme byť tým, čím sme.

Vyčleniť takto okamih značí odpustenie. No takéto vyčlenenie je odstupom.
V ľudskom živote jestvujú len dva okamihy dokonalej nahoty a čistoty: narodenie a smrť. Jedine ako novorodenci a na smrteľnej posteli môžeme ako ľudia vzývať Boha bez toho, aby sme znesväcovali božskosť.
Smrť. Stav okamžitosti bez minulosti či budúcnosti. Nevyhnutný pre vstup do večnosti.
Ak nachádzame dokonalú radosť vo vedomí, že Boh je, musíme rovnako dokonalú radosť nachádzať aj vo vedomí, že my ním nie sme, pretože ide o tú istú myšlienku. A toto vedomie je prístupné nášmu vnímaniu jedine skrz utrpenie a smrť.
Radosť v Bohu. Dokonalá a nekonečná radosť skutočne v Bohu jestvuje. Moja účasť na nej k nej nič nepridá, moja neúčasť na nej nemôže zo skutočnosti tejto dokonalej a nekonečnej radosti nič odobrať. Záleží potom na tom, či na nej mám alebo nemám účasť? Absolútne nie.
Tí, čo si tak veľmi želajú vlastnú spásu, v skutočnosti neveria na ozajstnú radosť v Bohu.
Viera v nesmrteľnosť je riskantná, pretože nie je v našej moci uvažovať dušu ako skutočne nehmotnú. Takže táto viera je v skutočnosti vierou v pretrvávanie života, a tým oberá smrť o jej zmysel.
Božia prítomnosť; možno ju chápať dvoma spôsobmi. Ako Stvoriteľ je Boh prítomný vo všetkom, čo jestvuje, len čo to jestvuje. Prítomnosť, pre ktorú Boh potrebuje spoluprácu stvorenia, nie je prítomnosť Boha ako Stvoriteľa, ale ako Ducha. Prvá prítomnosť je prítomnosťou stvorenia. Druhá je prítomnosťou od-tvorenia. (Ten, ktorý nás stvoril bez našej účasti, nás nespasí bez nášho súhlasu. Svätý Augustín.)
Boh mohol tvoriť jedine svojím ukrytím. Inak by tu nebolo nič iné okrem neho.

Svätosť je preto skrytá tiež, dokonca v istej miere aj pred vedomím. A skrytá je vo svete.
Byť a mať. Bytie človeku nepatrí, jedine vlastnenie. Ľudské bytie je ukryté za závesom, na nadprirodzenej strane. Človek o sebe dokáže vedieť len to, čo mu bolo poskytnuté okolnosťami. Moje „Ja“ je pre mňa ukryté (tak ako pre iných); je na strane Boha, je v Bohu, je Bohom. Byť pyšným znamená zabudnúť, že človek je Bohom… Záves je ľudskou úbohosťou: tento záves jestvoval dokonca i pre Krista.
Jób. Satan Bohu: „Miluje Ťa pre Teba samého?“ Je to otázka úrovne lásky. Nachádza sa láska na úrovni oviec, kukuričného poľa, početného potomstva? Alebo sa nachádza celkom inde, v treťom rozmere, za tým všetkým? Nech už je táto láska akokoľvek hlboká, jestvuje zlomový bod, kde sa vzdáva, a to je okamih, ktorý nás premieňa, odtŕha nás od konečného k nekonečnému a činí lásku duše k Bohu transcendentnou v duši samotnej. Je to smrť duše. Beda tomu, u koho smrť tela predchádza smrti duše. Duša, ktorá nie je plná lásky, umiera zlou smrťou. Prečo je nevyhnutné, aby takáto smrť nastala bez rozdielu. Určite to tak musí byť. Je nevyhnutné, aby sa všetko udialo bez rozdielu.
Vonkajší vzhľad pripútaný k bytiu, a jedine bolesť ich dokáže oddeliť.

Ktokoľvek náleží bytiu, pre toho niet vzhľadu. Vzhľad sputnáva bytie.

Čas svojim plynutím oddeľuje vzhľad od bytia a bytie od vzhľadu násilím. Čas dáva najavo, že nie je večnosťou.
Je potrebné vykoreniť sa. Vyťať strom a spraviť z neho kríž, a potom ho niesť každý deň.
Je nevyhnutné nebyť „sebou“ a ešte menej nebyť „nami“.

Mesto nám dáva pocit domova.

Musíme preniesť pocit domova do bezdomovia.

Musíme zapustiť korene do neprítomnosti miesta.
Vykoreniť sa spoločensky a vegetatívne.

Byť v exile všetkých pozemských vlastí.

Vykonať toto všetko iným, zvon, je náhradou (ersatz) za od-tvorenie. Ústi to jedine do neskutočnosti.

No vykorenením seba samého človek nadobúda vyššiu skutočnosť.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: