Simone Weilová: Odstup

Nešťastie samotné nestačí na dosiahnutie úplného odstupu. Nevyhnutné je nešťastie bez útechy. Nesmie tu byť nijaká útecha – nijaká evidentná útecha. Tak zostúpi nevýslovná útecha.

Odpustiť dlhy. Zmieriť sa s minulosťou bez žiadania budúcej kompenzácie. Zastaviť čas v prítomnom okamihu. To je tiež prijatím smrti.

„Zbavil sa svojej božskosti.“ Zbaviť sa sveta. Vziať na seba osud otroka. Zmenšiť sa do bodu, aký zaberáme v čase a priestore – teda do ničoho.

Zbaviť sa imaginárneho panstva nad svetom. Úplná samota. Vtedy sme dospeli k pravde sveta.
Dve cesty zbavenia sa hmotného vlastníctva:

Zbaviť sa ho s výhľadom na istý duchovný prospech.

Predstavovať si ho a vnímať ho ako prostriedok dobrého duchovného rozpoloženia (napríklad: hlad, vyčerpanie a ponižovanie zastierajú myseľ a sťažujú meditáciu) a pritom sa ho vzdať.

Jedine druhý spôsob predstavuje čistého ducha.

Navyše, hmotné veci by boli len sotva nebezpečné, ak sú nazerané izolovane a bez spojitosti s duchovným prospechom.

Musíme sa vzdať všetkého, čo nie je milosťou, a dokonca netúžiť ani po milosti.
Vyhasnutie túžby (budhizmus) – alebo odstup – alebo amor fati – alebo túžba po absolútnom dobre – to všetko je jediným: vyprázdnením túžby, zánikom akéhokoľvek uspokojenia, túžbou v prázdne, túžbou bez akýchkoľvek želaní.

Oddeliť našu túžbu od všetkých dobrých vecí a čakať. Skúsenosť hovorí, že toto čakanie býva naplnené. Takýmto spôsobom sa môžeme dotknúť absolútneho dobra.
Vždy by sme mali namiesto konkrétneho predmetu, nech je ním čokoľvek, upriamovať našu pozornosť na prázdno – usilovať oň. Pretože dobro, ktoré si nedokážeme predstaviť ani definovať, je pre nás prázdnom. No toto prázdno je plnšie než akákoľvek plnosť.

Ak dospejeme až tu, mali by sme tým prejsť v poriadku, pretože Boh zaplní prázdno. Nemá to nič dočinenia s intelektuálnou činnosťou v dnešnom zmysle slova. Inteligencia nemá čo objaviť, má len vyjasniť základ. Je dobrá len ako absolútne podriadený služobník.

Dobro na nás pôsobí ako ničota, keďže nejestvuje nijaká vec, ktorá by bola dobrou. No táto ničota nie je neskutočnou. V porovnaní s ňou je všetko jestvujúce neskutočným.
Musíme sa zbaviť jednej strany viery, ktorá vypĺňa prázdnotu a osladzuje, čo je trpké. Viera v nesmrteľnosť. Viera v prospešnosť hriechu: etiam peccata. Viera v udalosti, riadené prozreteľnosťou – proste „útechy,“ ktoré zvyčajne vyhľadávame v náboženstve.
Milovať Boha skrz zničenie Tróje a Kartága – a bez útechy. Láska nie je útechou, ale svetlom.
Skutočnosť sveta je následkom našej pripútanosti. Ide o skutočnosť subjektu, premietanú do vecí. Nemá nič dočinenia s nezávislou realitou. Tá je vnímateľná jedine prostredníctvom absolútneho odstupu. Ak jestvuje čo len jediná niť, stále jestvuje pripútanosť.
Nešťastie, ktoré nás núti k pripútanosti na tie najhoršie veci, odhaľuje v celej svojej biede skutočný charakter pripútanosti. Nevyhnutnosť odstupu je tým omnoho zrejmejšia.

Pripútanosť je pôvodcom ilúzií a ktokoľvek túži po skutočnosti, musí byť odpútaný.
Keď o niečom vieme, že je skutočným, nemôžeme k tomu viac byť pripútaní.

Pripútanosť nie je nič viac a nič menej než nedostatočnosť nášho zmyslu pre skutočnosť. Sme pripútaní k vlastneniu veci preto, lebo predpokladáme, že ak zanikne naše vlastníctvo, prestane vec jestvovať. Drvivá väčšina ľudí vo svojej duši vôbec nechápe, že je absolútne neprekonateľný rozdiel medzi zničením mesta a ich trvalým exilom z tohto mesta.
Ľudská úbohosť by bola neznesiteľná, ak by nebola riedená časom. A my by sme mali zabrániť jej zriedeniu v čase práve preto, lebo neznesiteľnou má byť.

„A keď sa boli nasýtili plačom“ (Iliada). – Toto je ďalší spôsob, ako spraviť aj to najhoršie utrpenie znesiteľným.

Nemali by sme nariekať, takže nebudeme ani utešení.
Utrpenie, ktoré nás neodpútava, je premárneným utrpením. Nič nie je horšie, deprimujúci chlad, zdeformovaná duša (Ovid. Otroci v Plautovi).
Nikdy neuvažovať nad vecou či bytosťou, ktorú milujeme, bez toho, aby sme nevzali do úvahy, že daná vec mohla byť zničená a osoba mŕtva.

A náš zmysel pre skutočnosť by týmto pomyslením nemal byť rozptýlený, ale naopak ešte intenzívnejší.

Vždy keď vyslovujeme „Buď vôľa Tvoja,“ mali by sme mať na mysli všetky možné nešťastia pokope.
Dva spôsoby vlastného zabitia: samovražda alebo odstup.

Zabiť v myšlienkach všetko, čo milujeme: jediný spôsob, ako umrieť. No len to, čo milujeme („Ten, čo nemá v nenávisti svojho otca, matku…“ ale: „Miluj svojich nepriateľov…“).

Netúžiť po nesmrteľnosti pre to, čo milujeme. Nemali by sme túžiť ani po nesmrteľnosti, ani po smrti akejkoľvek ľudskej bytosti, nech ide o kohokoľvek, s kým máme dočinenia.
Lakomec sa o svoj poklad pripravuje svojou túžbou po ňom. Ak môžeme nechať všetok svoj majetok odpočívať ukrytý niekde v zemi, prečo nie spolu s Bohom?

No keď Boh nadobudol taký význam, ako poklad pre lakomca, musíme si naliehavo povedať, že nejestvuje. Musíme zažiť to, že ho milujeme, aj keď nejestvuje.

Bol to on, kto sa prostredníctvom tmavej noci ukryl, aby nebol milovaný spôsobom, akým lakomec miluje svoj poklad.
Elektrino oplakávanie mŕtveho Oresta. Ak milujeme Boha mysliac na to, že nejestvuje, zjaví svoju existenciu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: