Simone Weilová: Prázdno a kompenzácia


Fungovanie človeka. Každý, kto trpí, sa snaží komunikovať svoje utrpenie (buď ubližovaním niekomu alebo vyvolávaním ľútosti), aby ho zmiernil, a skutočne ho tým zmierni. V prípade človeka na úplnom dne, ktorého nik neľutuje a ktorý nemá moc ubližovať komukoľvek (ak nemá deti alebo bytosť, ktorá ho miluje), utrpenie zostáva v ňom a otravuje ho.

Toto je zákon, ako gravitácia. Ako možno nájsť spásu? Ako dosiahnuť spásu od sily, ktorá je ako gravitácia?
Náchylnosť rozšíriť zlo mimo seba: stále ju mám! Bytosti a veci mi nie sú dosť sväté. Kiež by som nič nepoškvrnila, hoc by som sa mala premeniť na blato. Nič nepoškvrniť, ani v myšlienkach. Ani v tých najhorších chvíľach by som nezničila grécku sochu alebo Giottovu fresku. Prečo potom niečo iné? Prečo napríklad okamih v živote ľudskej bytosti, ktorá v ňom mohla byť šťastná.
Je nemožné odpustiť niekomu, kto nám ublížil, ak nás toto ublíženie ponížilo. Musíme si myslieť, že nás neponížilo, ale odhalilo našu skutočnú úroveň.
Túžba vidieť trpieť iných presne tak isto, ako trpíme my. To kvôli tomuto, s výnimkou období spoločenskej nestability, nevraživosť nešťastných ľudí smeruje voči svojim blížnym.

To je faktor, pôsobiaci v prospech spoločenskej stability.
Náchylnosť rozšíriť utrpenie mimo seba. Ak v dôsledku prílišnej slabosti nedokážeme vyvolať súcit ani ublížiť iným, napádame to, čo pre nás reprezentuje svet.

Vtedy je každá dobrá alebo krásna vec urážkou.
Ublížiť niekomu znamená získať od neho niečo. Čo? Čo sme získali (a za čo bude treba zaplatiť), keď sme komusi ublížili? Získali sme na dôležitosti. Expandovali sme. Zaplnili sme prázdno v sebe vytvorením iného v niekom druhom.

Byť schopný beztrestne ublížiť iným – napríklad vybiť si hnev na podriadenom, ktorý musí mlčať – znamená ušetriť vo svoj prospech výdaj energie, výdaj, ktorý bude musieť spraviť niekto iný. To isté platí o nezákonnom uspokojení nejakej túžby. Energia, ktorú ušetríme týmto spôsobom, je okamžite znehodnotená.
Odpustiť. Nie sme toho schopní. Keď nám ktosi ublížil, vyvolajú sa v nás reakcie. Túžba po odplate je túžbou po rovnováhe. Musíme hľadať rovnováhu na inej úrovni. Musíme dosiahnuť až na svoje hranice. Tam dosiahneme prázdno. (Pomôž si človeče, aj pánboh ti pomôže…)
Bolesti hlavy. V istých momentoch sa bolesť zmenší prenesením na svet, no svet sa naruší; bolesť je silnejšia, keď sa opäť vráti, no čosi vo mne netrpí a zostáva v spojení so svetom, ktorý nie je narušený. Robiť to isté s vášňami. Nechať ich zostúpiť, zozbierať ich do jedného bodu a byť od nich oddelený. A predovšetkým, zaobchádzať tak so všetkým utrpením. Zabrániť im v prístupe k veciam.
Usilovanie o rovnováhu je zlé, pretože je imaginárna. Pomsta. Dokonca ja keď skutočne zabíjame alebo mučíme svojho nepriateľa, je to, v istom zmysle, imaginárne.
Človek, ktorý žil pre svoje mesto, rodinu, priateľov, zveľaďoval majetok, zvyšoval svoje postavenie, atď. – vojna: odvádzajú ho ako otroka a odvtedy musí neustále byť na krajnej hranici svojich síl len preto, aby vôbec dokázal existovať.

Je to strašné, nemožné, a preto priľne k hocakému cieľu, nezáleží na tom ako podlému, nech je ním hoci aj potrestanie otroka, pracujúceho po jeho boku. Už nemá na výber z cieľov. Hocaký cieľ je preň ako slamka pre topiaceho.
Tí, ktorých mesto zničili a ktorých odviedli do otroctva viac nemajú minulosť alebo budúcnosť: čo zostalo ako potrava pre ich mysle? Lživé, nízke a podlé žiadostivé túžby. Sú azda náchylnejší riskovať ukrižovanie za krádež jedinej sliepky, než riskovať predtým pri obrane svojho mesta. Celkom určite je to tak, inak by tie hrozné útrapy neboli nevyhnutné.

Inak by museli byť schopní strpieť prázdno vo svojej mysli.

Aby mali silu uvedomovať si utrpenie; keď trpíme, potrebujeme nadprirodzený chlieb.
Príliš ťažká situácia nás degraduje nasledujúcim procesom: z všeobecne platného princípu je energia, vyžadovaná pre vyššie emócie, ohraničená. Ak nás situácia núti ísť za túto hranicu, padáme k nižším emóciám (strach, žiadostivosť, túžba pokoriť rekord, láska k oceneniu okolím), ktoré sú energeticky bohatšie.

Táto ohraničenosť je princípom mnohých úpadkov.
Tragédia tých, ktorí vedení láskou k Dobru nastúpili cestu, na ktorej musíme zniesť utrpenie, a po istom čase dosiahli svoju hranicu a upadli.
Skala na našej ceste. Vrhnúť sa na ňu, akoby po dosiahnutí istej intenzity túžby mohla prestať jestvovať. Alebo ustúpiť, akoby sme mali prestať jestvovať my sami. Túžba má v sebe čosi z absolútnosti a ak zlyhá (keď sa raz vyčerpá jej energia), absolútne sa zmení na prekážku. To vytvorí v predstave stav porazeného, utláčaného.
Pochopiť (vo všetkom), že jestvuje istá hranica a bez nadprirodzenej pomoci ju neprekonáme – alebo len nepatrne a cenou za to bude neskôr strašný pád.
Energia, uvoľnená zmiznutím vecí, ktoré dodávali motívy, vždy upadá.

Nízke pocity (závisť, dotknutosť) sú upadnutou energiou.
Každý druh odmeny spôsobuje úpadok energie.
Sebauspokojenie po dobrom skutku (alebo po umeleckej tvorbe) je degradáciou vyššej energie. Preto ľavá ruka nemôže vedieť…
Čisto imaginárna odmena (úsmev Ľudovíta XIV) je presným ekvivalentom toho, koľko sme vynaložili, lebo má presne takú hodnotu, akú sme minuli – na rozdiel od skutočnej odmeny, ktorá má vždy väčšiu alebo menšiu hodnotu. Preto imaginárne výhody samotné poskytujú energiu pre neobmedzenú námahu. No je nevyhnutné, aby sa Ľudovít XIV skutočne usmial; ak nie, išlo by o nevýslovnú nedostatočnosť. Kráľ môže vo väčšine prípadov vyplácať len imaginárnu odmenu, inak by skrachoval.

Na istej úrovni je to rovnaké s náboženstvom. Namiesto úsmevu od Ľudovíta XIV sme stvorili Boha, ktorý sa na nás bude usmievať.

Alebo budeme chváliť sami seba. Musí ísť o ekvivalentnú odmenu. Taká je nevyhnutnosť gravitácie.
Milovaná bytosť, ktorá mi prináša sklamanie. Napísala som mu. Je nemožné, aby neodpovedal slovami, ktoré som za neho vyslovila ja sama.

Muži nám dlžia to, čo si predstavujeme, že nám dajú. Musíme im tento dlh odpustiť.

Prijať skutočnosť, že sa líšia od bytostí, akými sú v našej predstave, značí napodobniť odriekanie Boha.

Aj ja som iná, než si predstavujem, že som. Uvedomovať si to znamená odpúšťať.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: