Simone Weilová: Protirečenia

Protirečenia, na ktoré myseľ neustále naráža – sú jedinou skutočnosťou: sú kritériom skutočnosti. V tom, čo je imaginárne, nijaké protirečenie nie je. Protirečenie je testom nevyhnutného.
Protirečenie zakúšané do najväčšej hĺbky zraňuje naše srdce a dušu: je ním kríž.
Keď naša pozornosť v niečom odhalí protirečenie, dostaví sa pocit uvoľnenia. Ak vytrváme v tomto smere, dosiahneme objektívny náhľad.
Viditeľný vzťah protikladov je obrazom transcendentálneho vzťahu protirečení.
Každé skutočné dobro nesie so sebou protirečivé podmienky a v ich dôsledku je nemožným. Ten, kto svoju pozornosť skutočne upiera na túto nemožnosť a koná, bude konať dobre.

Rovnakým spôsobom v sebe obsahuje protirečenia každá pravda.

Protirečenie je vrcholom  pyramídy.
Slovo dobro nemá ten istý význam, keď sa týka vzťahu dobra a zla a keď opisuje najvlastnejšie bytie Boha.
Prítomnosť opačných cností v duši svätcov: vyjadruje to metafora výstupu na horu. Keď vystupujem svahom hory, uvidím najprv jazero, a potom, po niekoľkých krokoch, les. Musím si vybrať: jazero alebo les. Ak chcem vidieť obe súčasne, musím vyjsť vyššie.

Akurát že hora nejestvuje. Je tvorená vzduchom. Nedá sa na ňu vyjsť: človek na ňu musí byť vynesený.
Experimentálny ontologický dôkaz. Princíp vzostupu nespočíva vo mne. Nemôžem vystúpiť na nebo vzduchom. Jedine upriamovaním svojich myšlienok na čosi lepšie než som ja môžem byť vynesená nahor týmto niečím. Ak som skutočne vystúpila vyššie, toto niečo je skutočné. Nijaká imaginárna dokonalosť ma nezdvihne ani o piaď. Pretože imaginárna dokonalosť je automaticky na rovnakej úrovni ako ja, ktorá si ju predstavujem – ani vyššie, ani nižšie.

Čo je takto prinesené cestou myšlienok, je neporovnateľné so sugesciou. Ak si každé ráno poviem: „Som smelá a nebojím sa,“ môžem sa stať smelou, no so smelosťou, ktorá zodpovedá, v mojej súčasnej nedokonalosti, tomu, čo si pod týmto slovom predstavím, a moja smelosť tak nikdy neprekročí túto nedokonalosť. Môžem byť len modifikáciou na tej istej úrovni, nie zmenou úrovne.

Protirečenie je kritériom. Sugesciou nedokážeme nadobudnúť veci, ktoré sú vzájomne nezlučiteľné. To dokáže jedine milosť. Citlivá osoba, ktorá sa sugesciou stane smelšou, zatvrdne; často dokonca môže amputovať svoju vlastnú citlivosť. Jedine milosť dokáže dodať smelosť a nechať pri tom citlivosť nedotknutú, alebo dodať citlivosť a nechať pri tom nedotknutú smelosť.
Veľké nešťastie sprevádzajúce človeka od detstva až po smrť spočíva v tom, že pozeranie sa a jedenie sú dve rôzne veci. Večná blaženosť je stavom, v ktorom pozerať sa znamená jesť.

To, na čo sa tu dole pozeráme, nie je skutočné, ale predstavuje len kulisy. To, čo jeme, tak zničíme a prestane tak byť skutočným.

Túto vzájomnú oddelenosť do nás vniesol hriech.
Prirodzené cnosti, ak dáme slovu cnosť jeho pôvodný význam, teda ak vylúčime spoločenské imitácie cnosti, sú ako trvalé vlastnosti možné jedine u niekoho, kto má pri sebe nadprirodzenú milosť. Ich trvácnosť je nadprirodzená.
Protiklady a protirečenia. Čo dokáže spraviť vzťah medzi protikladmi v prístupe k ľudskej bytosti, to dokáže zjednotenie protirečiacich myšlienok pri prístupe k Bohu.

Človek inšpirovaný Bohom je človek, ktorý disponuje správaním, myšlienkami a pocitmi, spojenými dokopy nedefinovateľným putom.
Pytagorejská myšlienka: dobro je vždy definované jednotou protikladov. Keď uprednostníme opak nejakého zla, zostaneme na úrovni tohto zla. Keď ho vyskúšame, vrátime sa k zlu. Gíta to nazýva „pomätenie protikladov.“ Marxistická dialektika je založená na takomto značne degradovanom a úplne zdeformovanom chápaní.
Chybné spojenie opačných ideí. Imperializmus robotníckej triedy vypracovaný marxizmom. Latinské príslovia o nehanebnosti čerstvo oslobodených otrokov. Opovážlivosť a servilnosť sa navzájom zhoršujú. Presvedčení anarchisti, rozoznávajúci zjednotenie protikladov akoby cez nejakú hmlu, uvažujú, že zlo by mohlo byť zničené odovzdaním moci utláčaným. Neuskutočniteľný sen.

Čím sa potom odlišuje správne a nesprávne zjednotenie protikladov.

Zlé zjednotenie protikladov (zlé, pretože chybné) je to, ktoré sa uskutočňuje na rovnakej úrovni, na akej stoja protiklady. Možno to vidieť na dominancii, odovzdanej utláčaným. Takýmto spôsobom sa nedostaneme z kolobehu útlak-dominancia.

Správna jednota protikladov je dosahovaná na vyššej úrovni. Protiklad medzi utláčanými a utláčateľmi je zrušený na úrovni práva – ktoré je rovnováhou.

Takýmto spôsobom utrpenie (a to je jeho zvláštna funkcia) oddeľuje už zjednotené protiklady, aby sa opätovne zjednotili na vyššej úrovni, než na akej sa odohralo ich prvé zjednotenie. Pulzácia bolesti a radosti. No – matematicky – radosť vždy triumfuje.

Utrpenie je násilné, radosť jemná, no radosť je predsa len silnejšia.
Jednota protirečení zahŕňa aj  bolesť odlúčenia. Nie je možné bez extrémneho utrpenia.
Vzťahom medzi protirečeniami je odstup. Pripútanosť k istej veci môže byť zrušená jedine pripútanosťou s ňou nezlučiteľnou. To vysvetľuje: „Miluj svojich nepriateľov… Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku…“

Buď si podmaníme protiklady, alebo budeme protikladom podriadení.
Súčasná existencia nezlučiteľných vecí v duši; rovnováha vychyľujúca obe strany súčasne: to je svätosť, vlastná realizácia mikrokozmu, napodobnenie rádu sveta.
Súčasná existencia opačných cností v duši – slúžiacich ako kliešte na uchopenie Boha.

Musíme objaviť a sformulovať isté všeobecné pravidlá ľudskej situácie, prostredníctvom ktorých viacero hlbokých pozorovaní vrhne svetlo na konkrétne prípady.

Teda: to, čo je z každého ohľadu nadradené, odráža to, čo je v každom ohľade podriadené, ale obrátene.

Súvislosť zla so silou a bytím; a dobra so slabosťou a ničotou.

Pritom je zlo súčasne nedostatkom. Musíme objasniť spôsob, akým sú protirečenia pravdivé.

Spôsob výskumu: len čo si niečo pomyslíme, snažiť sa uvidieť, v akom zmysle je opak pravdivým.
Zlo je tieňom dobra. Každé skutočné dobro, disponujúc objemom a hustotou, vytvára zlo. Nevytvára ho len imaginárne dobro.

Keďže ja takto každé dobro spojené so zlom, ak túžime po dobre a nechceme okolo seba rozšíriť adekvátne množstvo zla, musíme ho, keďže sa ho nemôžeme zriecť, sústrediť v sebe.

Preto túžba po absolútne čistom dobre znamená prijatie toho najnižšieho stupňa utrpenia pre seba.

Ak si neželáme nič než dobro, odporujeme zákonu, ktorý spája skutočné dobro so zlom, tak ako je osvetlený predmet spojený so svojim tieňom, a, keďže odporujeme jednému z najuniverzálnejších zákonov tohto sveta, nevyhnutne upadneme do utrpenia.

Tajomstvo Kristovho kríža spočíva v protirečení, pretože ide súčasne o dobrovoľnú obetu i trest, ktorý podstúpil proti svojej vôli. Ak by sme v ňom videli len obetu, želali by sme si podobný osud. No nie je možné želať si trest, ktorý podstupujeme proti svojej vôli.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: