Simone Weilová: Veľká Šelma

Veľká Šelma1) je jediným predmetom idolatrie, jediným ersatz Boha, jedinou imitáciou čohosi, čo je mi nekonečne vzdialené a čím som ja sama.

Ak by sme mohli byť egoistami, bolo by to veľmi príjemné. Bolo by to upokojujúce. No nemôžeme nimi byť.

Je nemožné, aby som sa považovala za posledný princíp, alebo aby som zaň považovala svojho blížneho, keďže mi je blízky. Nemôžem tak uvažovať ani o nejakej hmotnej veci, lebo hmota má ešte menšiu potencialitu byť konečným princípom, než má ľudská bytosť.

Iba jediné môže byť považované za definitívne, keďže má v sebe vzhľadom na ľudskú osobnosť druh transcendentna: je to kolektív. Kolektív je predmetom idolatrie, to on nás vedie k pozemskému. V prípade lakomstva: zlato náležiace spoločenskému poriadku. V prípade ambícií: moc náležiaca spoločenskému poriadku. Veda a umenie sú takisto plné spoločenského princípu. A láska? Láska je viac-menej výnimkou: preto môžeme k Bohu pristupovať skrz lásku, a nie skrz lakomstvo alebo ambície. Predsa však v láske nechýba spoločenský princíp (pôžitky vyvolávané princeznami, celebrity, všetci tí, čo majú prestíž…)

Jestvuje dvojaké dobro toho istého pôvodu, no zásadne odlišné jedno od druhého: jedno, ktoré je opakom zla a druhé, ktoré je absolútne. Absolútne dobro nemá svoj opak. Relatívne nie je opakom absolútneho; je od neho odvodené princípom, ktorý nie je komutatívny. Túžime po absolútnom dobre. To, ktoré je v našom dosahu, je dobro vo vzťahu k zlu. Vydávame sa k nemu omylom, ako princ, ktorý sa začne milovať so slúžkou namiesto s milenkou. Omyl vzniká kvôli šatám. Spoločenské je tým, čo vrhá na relatívne odlesk absolútneho. Liekom je vzťah. Vzťah vymaňuje zo spoločenského. Je výhradne individuálnym. Spoločnosť je jaskyňou. Východom z nej je samota.

Mať vzťah patrí k samotárskemu duchu. Nijaká masa nedokáže mať vzťah. „Toto je dobré alebo zlé vo vzťahu k…“, „v miere…“ To mase uniká. Masa nedokáže spájať veci.

Ten, kto je nad spoločenským životom, sa doň vracia kedy sa mu zažiada; nie však ten, čo podeň spadá. To platí o všetkom. Vzťah, ktorý nie je komutatívny medzi tým, čo je lepšie a čo je horšie.

Vegetatívny a sociálny svet sú dva svety, kam dobro nevstupuje.

Kristus vykúpil vegetatívny, nie sociálny svet. Nemodlil sa pre svet.

Spoločenský poriadok nezvratne patrí kniežaťu tohto sveta. Našou jedinou povinnosťou voči spoločenskému je snažiť sa obmedziť jeho zlo. (Richelieu: spása štátov náleží len tomuto svetu.)

Spoločnosť ako je Cirkev, ktorá tvrdí, že je božskou, je azda nebezpečnejšia pre ersatz dobro, ktoré obsahuje, než pre zlo, ktorým je poškvrnená.

Čosi, čo je v spoločensky ponímanom božskom: opojná zmes, obsahujúca všetky možné oprávnenia. Preoblečený Diabol.

Svedomie býva oklamané spoločenským. Naša dodatočná energia (imaginárna) je vo veľkej miere pohlcovaná spoločenským. Musíme ju od neho oddeliť. V tom spočíva jedna z najťažších odlúk.

Prehliadnutie spoločenským mechanizmov je v tomto zmysle prevenciou vysokej dôležitosti.

Kontemplovať spoločenské je rovnako dôležitou odlukou ako vzdať sa pozemského. V tom mám pravdu, keď už tak dlho nad politikou len krčím plecami.

Jedine vstupom do transcendentálneho, nadprirodzeného, pravého duchovného poriadku možno vystúpiť nad úroveň spoločenského. Inak, nech by robil čokoľvek, zostáva pre človeka spoločenské nadradeným a transcendentným.

V nie-nadprirodzenej rovine je spoločenské tým, čo zadržiava zlo (isté jeho formy), vytvárajúc mu akúsi bariéru. Spoločnosť zločincov alebo ľudí preniknutých hriechom, hoci by pozostávala výhradne zo samých krásnych ľudí, túto bariéru pretrhne.

No čo je to, čo tak ľudí núti pridať sa k takejto spoločnosti? Buď potreba, alebo neviazanosť, alebo – zvyčajne – obe dohromady. Neuvedomujú si, akú majú zodpovednosť, lebo nevedia, že okrem nadprirodzeného je spoločnosť tým jediným, čo nám bráni v prirodzenom páde do najhoršieho hriechu a zločinu. Neuvedomujú si, že sa stávajú odlišnými, pretože si neuvedomujú veľkosť priestoru v nich samých, ktorý dokáže zmeniť ich prostredie. Vždy sa stávajú zodpovednými bez toho, že by si to uvedomovali.

Rím je Veľkou Šelmou ateizmu a materializmu, ktorá neuctieva nič okrem seba. Izrael je Veľkou Šelmou náboženstva. Ani jedna nie je príťažlivá; Veľká Šelma je vždy odpudzujúca.

Mohla by jestvovať spoločnosť, v ktorej by vládla jedine gravitácia, alebo je nevyhnutná istá dávka nadprirodzeného?

V Ríme azda pôsobila len gravitácia.

U Hebrejov azda tiež. Ich Boh bol ťažký.

Pravdepodobne jestvoval jediný staroveký národ bez akejkoľvek mystiky: Rím. Akým zázrakom? Bolo to umelé mesto, pozostávajúce z utečencov, práve tak ako Izrael.

Veľká Šelma Platónova. Celý marxizmus, so všetkým, čo je v ňom pravdivé, je obsiahnutý na jedinej stránke, kde Platón píše o Veľkej Šelme; a takisto aj jeho vyvrátenie.

Moc spoločenského princípu. Dohoda niekoľkých ľudí vytvára pocit skutočnosti. A vytvára takisto zmysel pre povinnosť. Odlišnosť sa v priestore, ktorého sa dohoda týka, javí ako hriech. Všetky návraty do stáda sú možné. Stav konformity vytvára zdanie spásy.

Záhadným tajomstvom – ktoré súvisí s mocou spoločenského princípu – dokáže poslanie prepožičať aj tým najobyčajnejším ľuďom neustálym zdokonaľovaním sa cnosti, ktoré, ak sa preniesli do všetkých oblastí života, z nich vytvorili hrdinov alebo svätcov.

No moc spoločenského princípu robí tieto cnosti prirodzenými. Z tohto hľadiska si vyžadujú mzdu (kompenzáciu).

Farizeji: „Veru, hovorím vám, dostali svoju plácu.“ A opačne, o publikánoch a hriešniciach mohol Kristus povedať: „Veru, hovorím vám, dostali svoj trest,“ – čiže spoločenské odsúdenie. Keďže sa im ho dostalo, Otec, ktorý je v skrytosti, ich netrestá. Zatiaľ čo hriechom, ktoré nesprevádza spoločenské odsúdenie, sa dostane v plnej miere trest od Otca v skrytosti. Toto spoločenské odsúdenie je istým priľahčením z hľadiska celkového osudu. No zmení sa na dodatočné zlo pri tých, ktorí, pod tlakom takéhoto zavrhnutia, vytvoria pre seba neprirodzené spoločenské prostredie, v ktorom získavajú plný súhlas. Zločinecké alebo homosexuálne kruhy atď.

Služba falošnému Bohu (spoločenskej Šelme, nech je v akejkoľvek podobe) zľahčuje zlo odstránením jeho hrôzy. Nič sa nezdá byť zlom pre tých, ktorí mu poslušne slúžia, s výnimkou zlyhania v tejto službe. Na druhej strane služba skutočnému Bohu necháva zlu jeho hrôzu a dokonca ju robí ešte viditeľnejšou. A hoci nás toto zlo desí, predsa ho súčasne milujeme, lebo pochádza z vôle Božej.

Tí, čo si dnes myslia, že jeden z protivníkov je na strane dobra, si tiež myslia, že táto strana vyhrá.2)

Hľadieť na dobro, milované ako také, ako je zavrhované celým sledom udalostí, prináša neznesiteľné utrpenie.

Predstava, že to, čo už nikdy viac nebude jestvovať, by malo byť dobrom, je strašná a zavrhujeme ju. To je cesta k Veľkej Šelme.

Duševná energia komunistov pochádza z toho, že nielenže smerujú k tomu, čo je podľa nich dobrom, ale aj k tomu, čo podľa nich čoskoro a s istotou nastane. A tak bez toho, že by boli svätcami – od čoho majú veľmi ďaleko – dokážu zniesť nebezpečenstvá a utrpenie, aké dokáže zniesť jedine svätec v mene spravodlivosti.

V istom zmysle je duševné rozpoloženie komunistov veľmi príbuzné raným kresťanom.

Táto eschatologická propaganda veľmi dobre objasňuje prenasledovanie v ranom štádiu.

„Ten, komu je málo odpustené, takisto málo miluje.“ Týka sa niekoho, kto má v sebe priveľa spoločenskej cnosti. Milosť si v ňom nájde už len veľmi úzky priestor. Poslušnosť voči Veľkej Šelme sledujúca dobro – to je spoločenská cnosť.

Farizej je človek, ktorý je cnostný v rámci poslušnosti Veľkej Šelme.

Milosrdenstvo môže a malo by milovať v každej krajine všetko, čo je podmienkou duchovného rozvoja jednotlivcov, na jednej strane takzvaný spoločenský poriadok, dokonca aj keď je zlý, no lepší než absencia poriadku, a na druhej strane jazyk, tradície a zvyky – to všetko má v sebe krásu – teda všetku poéziu, ktorú v sebe nesie krajina.

No národ ako taký nemôže byť predmetom nadprirodzenej lásky. Národ nemá dušu. Je Veľkou Šelmou.

A mesto…

No ono nie je spoločenským; je prostredím človeka, ktoré si neuvedomujeme väčšmi než vzduch, ktorý dýchame. Styk s prírodou, minulosťou, tradíciami.

Zakorenenosť spočíva v inom než spoločenskom.

Patriotizmus. Nesmieme mať inú lásku, než je milosrdenstvo. Národ nemôže byť predmetom milosrdenstva. Krajina áno – prostredie, ktoré v sebe nesie večné tradície. Môže to byť každá krajina.


1) Platón, Republika, Kniha VI (pozn. red.).

2) Text je z roku 1942 (pozn. red.).

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: