Simone Weilová: Zrieknutie sa času



Čas je odrazom večnosti a súčasne jej náhradou.

Lakomec, ktorý prišiel o svoj poklad. Prišiel o istú časť zmrazenej minulosti. Minulosť a budúcnosť, jediné bohatstvo človeka.

Budúcnosť slúži na vypĺňanie prázdnych miest. Niekedy sa na tento účel používa aj minulosť („zvykol som byť…“, „kedysi som spravil to a to…“). No sú aj iné prípady, keď nešťastie robí myšlienku na šťastie neznesiteľnou; vtedy okráda trpiaceho o jeho minulosť (nessum maggior dolore…).

Minulosť a budúcnosť bránia úplnému pohlteniu utrpením, keďže sprostredkúvajú neobmedzené pole pre únik imaginácie. Preto je zrieknutie sa minulosti a budúcnosti prvým zo všetkých odriekaní.

Prítomnosť neobsahuje konečnosť. Ani budúcnosť, keďže je len tým, čo bude prítomné. No my to nevieme. Ak do prítomnosti umiestnime smer tej túžby v nás, ktorá zodpovedá konečnosti, prenikne priamo do večnosti.

To je zmysel zúfalstva, ktoré našu pozornosť obracia od budúcnosti.

Keď sme sklamaní pôžitkom, ktorý sme očakávali a ktorý sa dostavil, sklamanie prichádza v dôsledku toho, že sme očakávali budúcnosť a v okamihu, keď sa dostaví, je prítomnosťou. Túžime po budúcnosti, ktorá neprestáva byť budúcnosťou. V tom je absurdnosť, z ktorej nás vylieči jedine večnosť.

Čas a jaskyňa. Vyjsť z jaskyne, odpútať sa od nej, značí nečiniť z budúcnosti svoj cieľ.

Spôsob očistenia: modliť sa k Bohu, nielen v tajomstve, ktoré leží pred ľuďmi, ale s myšlienkou, že Boh nejestvuje.1)

Úcta k mŕtvym: robiť všetko pre to, čo nejestvuje.

Utrpenie spôsobené smrťou iných je spôsobené touto bolesťou z prázdnoty a zo straty rovnováhy. Všetko úsilie je bez objektu a teda i bez odmeny. Ak predstavivosť toto prázdno urobí dobrom – znehodnotenie. „Nech mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych.“ Nie je to rovnaké aj s našou vlastnou smrťou? Cieľ a odmena sú v budúcnosti. Strata budúcnosti – prázdno, strata rovnováhy. Preto „filozofovať znamená učiť sa umierať.“ Preto „modliť sa je ako smrť.“

Keď bolesť a slabosť dosiahnu stav, v ktorom sa v duši rodí zmysel pre trvanie, sme cez kontempláciu tohto trvania s láskou a pokorou vytrhnutí do večnosti.


1) Boh v skutočnosti nejestvuje spôsobom, akým jestvujú stvorené veci, ktoré sú jedinými objektmi skúsenosti našich prirodzených schopností. Preto je kontakt s nadprirodzenou skutočnosťou spočiatku vnímaný ako zážitok ničoty. [pozn. red.]

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: