Simone Weilová: Potreba koreňov / I. Potreby duše

Potreby duše sú úvodnou časťou Weilovej diela Rast koreňov a tvoria jeho najsamostatnejšiu časť, ktorá môže stáť aj samostatne. Weilová v nej definuje dva základné pojmy: právozáväzok; chápe ich ako rub a líce (subjekt a objekt) toho istého vzťahu, spájajúceho človeka so svetom a ostatnými bytosťami. Jedno nejestvuje bez druhého. Právo človeka vlastne vyplýva zo záväzkov ostatných voči nemu: je ich realizáciou. A teda: ak by jestvoval jediný človek vo vesmíre, mal by záväzky (voči svetu, voči sebe, voči prírode), no nemal by žiadne práva.

Potreby duše chápe Weilová analogicky k potrebám tela (jedlo, spánok, teplo*)): táto analógia je zásadná, pretože je súčasne kritériom skutočných, vitálnych potrieb duše. Vitálne potreby „si nesmieme mýliť s túžbami, rozmarmi, záľubami a neresťami. Takisto musíme rozlišovať, ktoré z nich sú nevyhnutné a ktoré náhodné. Človek nevyžaduje ryžu alebo zemiaky, ale jedlo; nie drevo alebo uhlie, ale teplo.“ Najzásadnejšia je preto analógia s jedlom:**) skutočnej potrebe totiž zodpovedá stav nasýtenia. Zlato, peniaze, moc či úspech nie sú potrebami, pretože pri nich nejestvuje stav nasýtenia: chceme ich stále viac. No keď sme hladní a nasýtime sa, netúžime po stále viac a viac chlebe: skutočné potreby v sebe majú limit svojho nasýtenia.

A toto sú podľa Weilovej vitálne potreby duše: Rád; Sloboda; Poslušnosť; Zodpovednosť; Rovnosť; Hierarchia; Uznanie; Trest; Sloboda názoru; Bezpečnosť; Riziko; Súkromné vlastníctvo; Spoločné vlastníctvo; Pravda.

Textom analogickým k Potrebám duše je Náčrt k Deklarácii ľudských záväzkov.

Potreby duše

Pojem záväzkov predchádza pojmu práv, ktoré sú voči prvým podriadené a nadväzujú na ne. Právo sa neuplatňuje zo seba, ale jedine vo vzťahu k záväzku, ktorému zodpovedá, a správna aplikácia práva nevychádza od jednotlivca, ktorému náleží, ale od ostatných, ktorí sa voči nemu považujú byť istým spôsobom zaviazaní. Vedomie tohto záväzku robí dané právo funkčným. Záväzok, ktorý nikto nepociťuje, nestráca nič zo sily svojho jestvovania. Právo, ktoré si nikto neuvedomuje,  nemá prakticky žiaden význam.

Bolo by nezmyselné tvrdiť, že ľudia majú na jednej strane práva, na strane druhej záväzky. Tieto slová len vyjadrujú odlišný uhol pohľadu. Skutočný vzťah medzi nimi je ako vzťah medzi subjektom a objektom. Človek, uvažovaný izolovane, má len isté povinnosti, vrátane istých povinností voči sebe. Ostatní, z jeho pohľadu, majú len práva. On má zase výlučne len práva z pohľadu ostatných, ktorí voči nemu rozoznávajú svoje záväzky. Ak by bol človek jediným vo vesmíre, nemal by nijaké práva, no mal by záväzky.

Pojem práv je ako objektívny systém neoddeliteľný od pojmov existencie a skutočnosti. Je to zreteľné, keď porovnáme práva a záväzky v reálnych podmienkach konkrétnych okolností. Práva sa ukážu byť vždy podmienené konkrétnymi okolnosťami. Jedine záväzky zostávajú nezávislé od okolností. Patria do sféry situovanej nad akékoľvek okolnosti, pretože tá sa nachádza nad týmto svetom.

Ľudia roku 1789 nerozpoznali jestvovanie takejto sféry. Rozpoznali len tú na ľudskej úrovni. Preto aj vychádzali z idey práv. No súčasne chceli postulovať ideu absolútnych princípov. V dôsledku tohto rozporu upadli do konfúzie jazyka i myšlienok, čo má značný podiel na súčasnej politickej a sociálnej konfúzii. Sféra večného, univerzálneho, nepodmieneného je iná než sféra podmienená okolnosťami, a vládnu v nej odlišné princípy, tie, ktoré súvisia s tými najtajnejšími zákutiami ľudskej duše.

Záväzky sa týkajú len jednotlivcov, nejestvujú pre kolektívy. No existujú pre všetky ľudské bytosti, ktoré vytvárajú, slúžia mu, vedú alebo reprezentujú spoločenstvo, a to tak v tej časti ich osobnosti, ktorá sa spája so spoločenstvom, ako aj v tej, ktorá je od neho nezávislou.

Všetci ľudia sú zaviazaný rovnakými záväzkami, hoci tie sa prejavujú odlišne vzhľadom na odlišné podmienky. Nijaká ľudská bytosť, nech by šlo o kohokoľvek a za akýchkoľvek okolností, sa im nemôže vyhnúť bez toho, aby sa nedopustila zločinu; s výnimkou toho, keď ide o dva samostatné záväzky, ktoré sú nezlučiteľné a človek musí jeden z nich obetovať.

Nedokonalosti spoločenského systému možno hodnotiť množstvom takýchto situácií.

No ešte aj v takomto prípade sa pácha zločin, ak jeden zo záväzkov nie je proste obetovaný, ale popiera sa vôbec jeho jestvovanie.

Predmetom akéhokoľvek záväzku je v rovine ľudských záležitostí vždy samotná ľudská bytosť. Voči každej ľudskej bytosti jestvuje záväzok proste preto, že je človekom, bez toho, aby musela byť splnená akákoľvek iná podmienka, a to aj v prípade, keď si ho dotyčný človek neuvedomuje.

Tento záväzok nespočíva na nijakej de facto situácii, nijakom právnom rámci, zvykoch, spoločenskom systéme, rozložení síl, historickom dedičstve alebo predpokladanom dejinnom rámci; pretože nijaká de facto situácia nie je schopná vytvoriť záväzok.

Tento záväzok sa nezakladá na nijakej konvencii; pretože akékoľvek konvencie podliehajú zmenám v dôsledku záujmov zúčastnených strán, zatiaľ čo v tomto prípade nemôže nijaká zmena myslenia či vôle človeka čokoľvek zmeniť.

Tento záväzok je večný. Má platnosť v rozsahu večného ľudského osudu. Jedine ľudia majú večný osud. Ľudským kolektívom sa neušiel. A tak sa ich netýkajú ani žiadne priame záväzky večného charakteru. Povinnosť voči ľudskej bytosti ako takej – to jediné je večné.

Tento záväzok je bezpodmienečný. Ak sa na čomsi zakladá, nech je to čokoľvek, nepochádza to z nášho sveta. Nezakladá sa na ničom z nášho sveta. Je jediným záväzkom v rámci ľudských záležitostí, ktorý nepodlieha nijakým okolnostiam.

Tento záväzok nemá svoj základ, ale len verifikáciu vo všeobecnej mienke, ktorá je v súlade s univerzálnym svedomím. Našiel svoje vyjadrenie v jedných z najstarších textov, ktoré nám boli dané. Každý bez výnimky si je vedomý tohto záväzku v každom jednom prípade, kde nie je popieraný v dôsledku zištného záujmu či vášne. To vo vzťahu k nemu meriame svoj pokrok.

Vedomie tohto záväzku je vyjadrené v nejasnej a nedokonalej forme, čiže viac alebo menej nedokonalej s ohľadom na konkrétny prípad, v takzvaných pozitívnych právach. Presne v tej miere, v akej sú pozitívne práva v rozpore s ním, je ich pôvod nelegitímny.

Hoci je tento večný záväzok spätý s večným osudom ľudskej bytosti, ten nie je jeho priamym motívom. Večný osud človeka nemôže byť motívom akéhokoľvek záväzku, pretože nepodlieha vonkajšiemu konaniu.

Skutočnosť, že ľudská bytosť má večný osud, implikuje jediný záväzok: úctu. Tento záväzok sa plní len vtedy, ak je táto úcta skutočne vyjadrená v reálnej, nie fiktívnej podobe; a to sa dá uskutočniť jedine prostredníctvom pozemských ľudských potrieb.

V tomto ohľade sa ľudské svedomie nikdy nemenilo. Pred tisíckami rokov Egypťania verili, že nijaká duša sa po smrti neobháji, ak nemôže vyhlásiť: „Nikdy som nikoho nenechal trpieť hladom.“ Všetci kresťania vedia, že jedného dňa budú od Krista počuť: „Bol som hladný, a vy ste mi dali jesť.“ Každý sa na pokrok pozerá v prvom rade ako na niečo, čo je prechodom k ľudskej spoločnosti, kde nebude nik trpieť hladom. Nezáleží na tom, komu položíme túto otázku vo všeobecnejšej podobe, no nikto nebude považovať za nevinného toho, kto má dostatok jedla a keď pri svojom prahu nájde druhého človeka polomŕtveho od hladu, prejde okolo neho a nič mu nedá.

Ide teda o večný záväzok voči ľudskej bytosti nenechať ju trpieť hladom, keď máme možnosť pomôcť jej. Tento záväzok, ako najzreteľnejší zo všetkých, môže slúžiť ako model, na ktorom možno vypracovať zoznam večných povinností voči každej ľudskej bytosti. Aby bol tento zoznam vypracovaný absolútne správne, mal by byť odvodený analogicky z predchádzajúceho príkladu.

Zoznam záväzkov voči ľudskej bytosti by mal teda korešpondovať so zoznamom životných potrieb, analogicky hladu.

Medzi týmito potrebami sú potreby fyzické, ako napríklad hlad. Nie je ťažké vymenovať ich. Týkajú sa ochrany voči násiliu, bývania, ošatenia, oblečenia, kúrenia, hygieny a lekárskej starostlivosti v prípade choroby. Sú medzi nimi ďalšie, ktoré s fyzickou stránkou života nesúvisia, ale týkajú sa stránky morálnej. Sú však takisto pozemské a netýkajú sa priamo, aspoň v rámci schopností našej inteligencie, večného ľudského osudu. Spoločne s fyzickými potrebami vytvárajú podmienky nevyhnutné pre náš život na zemi. Znamená to, že ak nie sú splnené, pomaly, kúsok po kúsku, upadáme do stavu pripomínajúceho smrť, viac alebo menej podobného čisto vegetatívnej existencii.

Je nepomerne ťažšie identifikovať a vymenovať ich, než v prípade potrieb tela. Každý si je však vedomý ich jestvovania. Všetky formy krutosti, akej sa dobyvatelia môžu dopustiť na postihnutom obyvateľstve, ako sú masakre, mrzačenie, organizovaný hladomor, otroctvo či masové deportácie, sa všeobecne považujú za ich vyjadrenie, hoci ľudská sloboda či vlasť nie sú fyzickými potrebami. Všetci vieme, že jestvujú formy krutého zaobchádzania, ktoré poškodzujú život človeka, hoci nepoškodzujú jeho telo. Zbavujú ho vlastne istého druhu potravy, nevyhnutného pre život duše.

Záväzky, či už bezpodmienečné alebo relatívne, večné alebo premenlivé, priame či nepriame s ohľadom na ľudské záležitosti, všetky bez výnimky pochádzajú z životných potrieb človeka. Hoci by sa netýkali tejto, tamtej alebo nejakej inej konkrétnej bytosti, všetky jestvujú, aby uspokojovali potreby, tak ako jedlo.

Dlžíme obilnému poľu úctu nie pre ne samé, ale pretože poskytuje ľudstvu potravu.

Rovnako tak dlžíme našu úctu spoločenstvu každého druhu – krajine, rodine alebo inému spoločenstvu – nie pre ne samé, ale pretože sú potravou pre určité množstvo ľudských duší.

Reálne má tento záväzok rôzne podoby a vyžaduje si rôzne konanie, v závislosti od rôznych situácií. No sám osebe je identický pre všetkých. Najväčšmi to platí pre ľudí mimo týchto spoločenstiev.

Spoločenstvám dlžíme značnú úctu, a to z viacerých dôvodov.

Začnime tým, že každé spoločenstvo je jedinečné, a ak je zničené, nemôže byť ničím nahradené. Vrece obilia môže byť nahradené iným vrecom. Potrava, ktorú spoločenstvo dodáva dušiam tých, ktorí ho tvoria, sa nedá nahradiť ničím na svete.

Za druhé, kvôli svojej kontinuite zasahuje už spoločenstvo do budúcnosti. Má v sebe potravu nielen pre duše žijúcich, ale tiež pre duše ešte nenarodených, ktorí prídu na svet v nasledujúcich storočiach.

Nakoniec, v dôsledku tejto kontinuity, má spoločenstvo svoje korene v minulosti. Predstavuje tak jedinečnú službu uchovávaním duchovných pokladov nahromadených mŕtvymi, jedinečnú službu sprostredkovania, vďaka ktorej môžu mŕtvi prehovárať k živým. A pozemská skutočnosť, bezprostredne spojená s večným osudom Človeka, je presvetľujúcim svetlom tých, ktorí si dokázali naplno uvedomiť tento osud, odovzdávaný z generácie na generáciu.

V dôsledku tohto všetkého sa môže stať, že záväzok voči spoločenstvu v stave ohrozenia dosiahne až rozmery najvyššej obety. Z tohto všetkého však nevyplýva, že spoločenstvo stojí vyššie než ľudské bytosti. Niekedy sa stáva, že záväzok prísť na pomoc človeku v núdzi si vyžaduje absolútnu obeť, no neznamená to vôbec nadradenosť tej bytosti, ktorej sa práve pomáha.

Aby mohol roľník obrábať svoju zem, musí niekedy riskovať vyčerpanie, chorobu alebo dokonca smrť. No po celý čas si je vedomý toho, že ide len o chlieb.

Podobne, aj keď je nevyhnutná najvyššia obeť, nedlžíme spoločenstvu úctu väčšiu, než analogicky prislúcha jedlu.

Veľmi často dochádza k obráteniu úloh. Sú spoločenstvá, ktoré namiesto toho, aby poskytovali chlieb,  robia presný opak: požierajú duše. V takomto prípade je telo spoločnosti choré a prvou povinnosťou je jeho liečba; za istých okolností môže byť nevyhnutné siahnuť po metódach chirurgie.

Aj s ohľadom k tomu je záväzok pre tých vovnútri aj pre tých mimo spoločenstva identický.

Stáva sa tiež, že spoločenstvo dodáva stravu nepostačujúcu dušiam tých, ktorí ho tvoria. V takom prípade je nutná náprava.

Napokon jestvujú mŕtve spoločenstvá, ktoré síce nepožierajú duše, no ani ich nekŕmia. Ak je absolútne isté, že sú skutočne mŕtve a nejedná sa len o dočasný spánok, vtedy a jedine vtedy majú byť zrušené.

Ako prvé je nevyhnutné zistiť, aké sú to potreby, ktoré sú pre dušu tým, čím sú jedlo, spánok a teplo pre telo. Musíme sa ich snažiť vymenovať a definovať.

Nesmieme si ich mýliť s túžbami, rozmarmi, záľubami a neresťami. Takisto musíme rozlišovať, ktoré z nich sú nevyhnutné a ktoré náhodné. Človek nepotrebuje ryžu alebo zemiaky, ale jedlo; nie drevo alebo uhlie, ale teplo. Takto musíme aj medzi potrebami duše rozpoznať síce odlišné, no ekvivalentné druhy uspokojení, ktoré sa týkajú tých istých požiadaviek. Takisto musíme rozlišovať, čo je pre dušu jedlom a čo jedom, keďže jed sa niekedy tvári ako jedlo.

Absencia akéhokoľvek podobného skúmania vedie vlády, hoci sú ich úmysly tie najčestnejšie, len k náhodným a sporadickým krokom.

Nižšie je k dispozícii niekoľko podnetov.

Rád

Prvou z potrieb duše, tou, ktorá sa najväčšmi týka jej večného osudu, je rád; čiže systém sociálnych vzťahov, v dôsledku ktorého nikto nie je nútený porušiť povinné záväzky preto, aby splnil iné. Len v takom prípade sú vonkajšie podmienky schopné duchovného násilia na duši. Lebo pre toho, komu na ceste k splneniu svojho záväzku stojí jedine hrozba smrti alebo utrpenia, dokáže prekonať túto prekážku a trpí len vo svojom tele. No ak si okolnosti od niekoho vyžadujú rozličné skutky, vynútené navzájom si odporujúcimi záväzkami, nie je takýto človek schopný vyvinúť si istý odpor voči nim a je odsúdený k utrpeniu vo svojej láske k dobru.

V súčasnej dobe jestvuje medzi záväzkami povážlivé množstvo nejasností a nesúrodostí.

Ten, kto koná spôsobom, ktorým tieto nesúrodosti narastajú, vyvoláva značné problémy. Ten, kto takéto nesúrodosti odstraňuje, koná v prospech rádu. Ten, kto s cieľom zjednodušiť problém popiera existenciu istých záväzkov, sa vo svojom srdci približuje zločinu.

Nanešťastie nemáme nijakú metódu na odstraňovanie týchto nesúrodostí. Nemáme dokonca ani istotu, že idea rádu, v ktorom by všetky záväzky boli navzájom zlučiteľné, nie je len fikciou. Keď sa realizuje istá povinnosť, dostáva sa do hry toľko nezávislých vzťahov, že nesúrodosť sa javí omnoho pravdepodobnejšia než súlad.

Avšak každý deň máme pred sebou príklad sveta, v ktorom sa stretá nekonečné množstvo vzájomne nezávislých mechanických akcií vytvárajúcich spoločne akýsi systém, takže je vlastne vo svojich premenách stabilným. Navyše milujeme krásu tohto sveta, pretože za ním cítime prítomnosť niečoho príbuzného tej múdrosti, ktorú túžime vlastniť, aby sme jej prostredníctvom utíšili svoj smäd po dobre.

Skutočne krásne umelecké diela sú na nižšej úrovni príkladom syntézy, v rámci ktorej sa stretávajú navzájom nezávislé faktory nepochopiteľným spôsobom tak, že spoločne vytvárajú jedinečný predmet krásy.

A napokon, naše uvedomovanie si rozličných záväzkov vždy pochádza z túžby po dobre, ktorá je jedinečná, nemenná a so sebou identická v každom človeku od kolísky až po hrob. Táto túžba, neustále prameniaca v hĺbkach našej bytosti, nám znemožňuje rezignovať v situáciách, v ktorých sú jednotlivé záväzky navzájom nesúrodé. Buď nájdeme únik v klamstve, aby sme zabudli na ich existenciu, alebo slepo bojujeme s cieľom vymaniť sa z nich.

Kontemplovanie pravých umeleckých diel, a ešte viac krásy sveta, a opäť ešte väčšmi toho neuskutočneného dobra, na ktoré ašpirujeme, nás môže podporovať v našom úsilí neustále uvažovať nad takým ľudským rádom, ktorý by mal stáť v našich mysliach na najvyššom mieste.

Ľudia, ktorí stáli za najväčšími ukrutnosťami v dejinách, sa opierali o myšlienku, podľa ktorej slepá, mechanická sila dominuje celému svetu.

Ak sa na svet pozrieme s pozornosťou väčšou, než bola ich, nájdeme silnejší motív v myšlienke, ako sú tieto nespočetné slepé sily vo svete obmedzené, takže vytvárajú vzájomnú rovnováhu, a tým vytvárajú súčasne zjednotený celok, ktorému síce nerozumieme, no ktorý nazývame krásou.

Ak si vo svojich mysliach po celý čas udržíme ideu pravého ľudského rádu, ak naň budeme myslieť ako na niečo, čo je v prípade potreby hodné absolútnej obeti, staneme sa podobnými človeku cestujúcemu nocou bez sprievodcu, no ktorý neustále myslí na smer, ktorý chce nasledovať. Púť tohto cestujúceho je osvetlená nádejou.

Rád je prvou zo všetkých potrieb; stojí dokonca nad všetkými potrebami, ktoré si zaslúžia toto pomenovanie. Aby sme ho chápali, musíme poznať ostatné potreby.

Prvou vlastnosťou, ktorá odlišuje potreby od túžob, rozmarov alebo nerestí a jedlo od pokrmov z pažravosti či od jedov je tá, že potreby sú ohraničené, presne tak, ako je ohraničené jedlo, ktoré im prináleží. Lakomec nikdy nemá dosť zlata, no vždy príde okamih, keď každý, kto má neobmedzené zásoby chleba uzná, že mal dosť. Jedlo prináša sýtosť. To isté platí pre potravu duše.

Druhou vlastnosťou, úzko súvisiacou s prvou, je to, že potreby sú spojené v protikladných pároch a musia sa vzájomne kombinovať, aby dosiahli rovnováhu. Človek potrebuje jedlo, no takisto interval medzi dvoma jedlami; potrebuje teplo a chlad, odpočinok a námahu. To isté platí o potrebách duše.

To, čo nazývame zlatým stredom, vlastne spočíva v neuspokojení ani jednej, ani druhej z protikladných potrieb. Ide o karikatúru skutočnej rovnováhy, v ktorej je striedavo plne uspokojená každá z navzájom protikladných potrieb.

Sloboda

Jedným z nevyhnutných pokrmov duše je sloboda. Sloboda, v konkrétnom význame slova, znamená možnosť voľby. Musíme tým samozrejme rozumieť skutočnú možnosť. Tam, kde ľudia žijú v spoločnosti, musia pravidlá, stanovené vo verejnom záujme, nevyhnutne limitovať možnosti voľby.

Väčší či menší stupeň slobody však nezávisí na tom, či sú tieto hranice stanovené širšie či užšie. Stupeň slobody závisí od podmienok, ktoré sú omnoho ťažšie merateľné.

Pravidlá by mali byť dostatočne citlivé a dostatočne jasné, takže každý, kto po tom túži a kto je obdarený priemernou usilovnosťou, by mal byť schopný pochopiť na jednej strane prospešnosť cieľov, ktoré sledujú, na strane druhej praktické požiadavky, ktoré si vyžaduje ich zavedenie. Mali by vychádzať zo zdroja autority, ktorý by nemal byť nazeraný cudzo a nepriateľsky, ale milovaný ako niečo, čo náleží ľuďom podliehajúcim jeho bezprostrednému vplyvu. Mali by byť dostatočne stabilné, všeobecné a dostatočne stručné, takže by si ich myseľ bola schopná osvojiť naraz a definitívne, a nemusela by sa s nimi stretávať vždy znovu pri každom ďalšom rozhodovaní.

Z hľadiska týchto podmienok sloboda ľudí dobrej vôle, hoci limitovaná v oblasti skutkov, plne zodpovedá svedomiu. Pretože tým, že myseľ do seba zakomponuje tieto pravidlá, nemusí už brať do úvahy zakázané možnosti a odmietať ich. Práve tak ako zvyk, nadobudnutý výchovou, nejesť nejedlé alebo nebezpečné veci, nie je normálnym človekom pociťovaný ako akékoľvek obmedzovanie svojej slobody v oblasti jedla. Takéto obmedzenie pociťuje jedine dieťa.

Ľudia bez dobrej vôle alebo ľudia nedospelí nebudú slobodní v nijakom spoločenskom zriadení.

Ak sú možnosti voľby natoľko široké, že ohrozujú verejné blaho, ľudia slobodu prestávajú milovať. Musia tak hľadať únik buď v nezodpovednosti, nedospelosti a nezáujme – únik, pri ktorom môžu dospieť nanajvýš k nude – alebo budú zaťažení prílišnou zodpovednosťou zo strachu, že ublížia iným. Za takýchto podmienok ľudia, nesprávne si domýšľajúc, že vlastnia slobodu a cítiac, že z nej nemajú nijakú radosť, dospievajú k presvedčeniu, že sloboda nie je dobrá vec.

Poslušnosť

Poslušnosť je vitálnou potrebou duše. Je dvojaká: poslušnosť voči zavedeným pravidlám a poslušnosť voči ľuďom, uznaným za vodcov. Predpokladá súhlas, nie voči každému jednému rozkazu, ale súhlas daný raz a navždy, s jedinou podmienkou, a to že bude vyhovené nárokom svedomia.

Musí jestvovať všeobecné povedomie, a to predovšetkým medzi vodcami samotnými, že súhlas, a nie strach pred trestom alebo nádej na odmenu vytvára hlavný zdroj poslušnosti, takže podriadenosť nebude nikdy zamieňaná za servilnosť. Takisto musí byť jasné, že tí, čo velia, súčasne poslúchajú, a že celá hierarchia je nasmerovaná k cieľu, ktorého dôležitosť a veľkoleposť cítia všetci, od tých najvyšších po tých najnižších.

Každý, kto je bez poslušnosti ako nevyhnutnej potravy duše, je chorý. Preto je každý, kto je politicky podriadený suverénnemu vládcovi nezodpovedajúcemu sa nikomu, v rukách chorej bytosti.

Preto aj kdekoľvek je človek doživotne postavený na čelo spoločenského organizmu, mal by byť symbolom a nie vládcom, ako v prípade anglického kráľa; a etiketa by mala takisto obmedzovať jeho slobodu väčšmi, než slobodu kohokoľvek z ľudu. Takto majú faktickí vládcovia, i keď sú vládcami, niekoho nad sebou; na druhej strane sú schopní vzájomne sa zamieňať v neporušenej kontinuite a takisto prijímať, každý za seba, nevyhnutnú mieru poslušnosti voči nemu.

Tí, ktorí udržiavajú masy v podriadenosti prostredníctvom sily a krutosti, oberajú ľudí súčasne o dva vitálne pokrmy, o slobodu i poslušnosť; pretože v masách viac nie je schopnosť udeliť svoj vnútorný súhlas autorite, ktorej podliehajú. Tí, čo nastoľujú taký stav vecí, v ktorom je základným motívom vidina prospechu, oberajú ľudí o poslušnosť, pretože súhlas, ktorý je jej podstatou, nie je niečím na predaj.

Jestvuje bezpočet znakov, že ľudia tejto epochy už dlho túžia po poslušnosti. No táto skutočnosť bola zneužitá tým, že im bolo dané otroctvo.

Zodpovednosť

Iniciatívnosť a zodpovednosť, pocit, že človek je užitočný a dokonca nevyhnutný, sú vitálnymi potrebami ľudskej duše.

Z tohto pohľadu je úplným nedostatkom prípad nezamestnaného človeka, a to aj v prípade, že dostáva pomoc umožňujúcu mu nasýtiť sa, obliecť sa a bývať. V ekonomickom živote svojej krajiny neznamená vôbec nič a hlasovací lístok reprezentujúci jeho účasť na politickom živote preň nemá nijaký význam.

Manuálny pracovník je na tom len o čosi lepšie.

Aby bola táto potreba naplnená, musí človek nevyhnutne prijímať rozhodnutia väčšieho či menšieho významu vo veciach iných než jeho vlastných, no na ktorých cíti osobnú angažovanosť. Takisto požaduje trvalý záujem o vlastnú ponuku úsilia. A napokon potrebuje možnosť zahŕňať v duchu celkový rámec aktivít svojho spoločenstva, vrátane oblastí, v ktorých nikdy nemusí robiť nijaké rozhodnutia alebo ponúkať akékoľvek rady. Preto s nimi musí byť dostatočne oboznámený, byť požiadaný o angažovanosť, má mu byť sprostredkovaný pocit ich hodnoty, užitočnosti atď. a, kde je to potrebné, aj ich mimoriadnosti, a byť si plne vedomý svojho podielu na tom všetkom.

Pokiaľ spoločenský celok akéhokoľvek druhu nenapĺňa u svojich členov tieto  potreby, je chorý a je nevyhnutné uzdraviť ho.

V prípade každej osoby so skutočne silným charakterom dosahuje potreba prejaviť iniciatívu až stupeň potreby ujať sa vedenia. Fungujúci lokálny a regionálny život, sféra vzdelávania a študentských spolkov by mali poskytnúť každému, kto je to schopný využiť, možnosť rozhodovania v istom životnom období.

Rovnosť

Rovnosť je vitálnou potrebou duše. Spočíva vo vedomí – verejne, všeobecne, efektívne a jasne vyjadrenom inštitúciami a zvykmi – že rovnakú úctu a pozornosť si zasluhuje každá ľudská bytosť, pretože táto úcta náleží každej ľudskej bytosti ako takej a nemá nič spoločné s jej postavením.

Vyplýva z toho, že nevyhnutné rozdiely medzi ľuďmi neznamenajú nijaký rozdiel v úcte. A aby tieto rozdiely neboli pociťované ako rozdiely znamenajúce odlišnú mieru úcty, je nevyhnutná istá rovnováha medzi rovnosťou a nerovnosťou.

Istá kombinácia rovnosti a nerovnosti je ustanovená v rovnosti príležitostí. Ak nezáleží na tom, kto dosiahne spoločenskú úroveň zodpovedajúcu funkcii, ktorú je schopný zastávať, a ak je vzdelanie dostatočne otvorené, takže nik nie je vylúčený z dosiahnutia istých schopností len na základe svojho pôvodu, potom sú možnosti rovnaké pre všetky deti. Týmto spôsobom sú možnosti každého človeka rovnaké jednak pre neho samého, jednak pre jeho deti.

No keď sa takáto kombinácia uplatňuje samotná a nie ako jeden z viacerých faktorov, potom neustavuje rovnováhu a nesie v sebe riziká.

Napríklad v prípade človeka, ktorý pracuje na podradnom poste a trpí v dôsledku vedomia, že jeho pozícia je dôsledkom jeho neschopnosti a že ostatní sú si toho takisto vedomí, čo nie je nijaká útecha, ale naopak dodatočný dôvod zatrpknutosti; v závislosti na individuálnej povahe tak niektorí môžu prepadnúť depresii, kým iných to môže povzbudzovať k zločinu.

V spoločenskom živote sa nevyhnutne objaví istý typ výťahu na vrchol. Ak sa neobjaví zostupný pohyb na vyrovnanie tohto vzostupného pohybu, telo spoločnosti ochorie. V miere, v akej je skutočne možné, aby sa syn farmára raz stal ministrom, v tej istej miere by malo byť skutočne možné, aby sa syn ministra jedného dňa stal pracovníkom na farme. Táto druhá možnosť nikdy nenadobudne reálne kontúry bez veľmi nebezpečného stupňa spoločenského nátlaku.

Takáto forma rovnosti, ak jej zveríme plnú moc, dokáže spraviť spoločenský život premenlivým až do miery jeho rozkladu.

Sú aj príhodnejšie formy kombinácie rovnosti a nerovnosti. Prvou je využitie proporčnosti. Proporčnosť možno definovať ako kombináciu rovnosti s nerovnosťou a v celom vesmíre je to jediný spôsob nastoľujúci rovnováhu.

V prípade spoločenskej rovnováhy by to znamenalo, že na každého človeka je uvalená záťaž zodpovedajúca jeho moci a blahobytu, a zodpovedajúce riziká v prípade neschopnosti či nedbanlivosti. Napríklad zamestnávateľ, vinný priamo či nepriamo z urážania svojich robotníkov, by mal byť potrestaný väčšmi, tak duševne ako aj telesne, než robotník, vinný priamo či nepriamo z urážky svojho zamestnávateľa. Navyše všetci zamestnanci by mali vedieť, že je tomu tak. Na jednej strane by to prinieslo určité zmeny v nesení rizík, na strane druhej, z hľadiska trestoprávneho, koncepciu trestu, v ktorej by spoločenské postavenie hralo dôležitú úlohu pri rozhodovaní o treste. Dôvody navyše, prečo by mali dôležité verejné funkcie so sebou niesť aj osobné riziko.

Ďalším spôsobom zavádzania rovnosti fungujúcej kompatibilne s odlišnosťou by mohlo byť čo najprísnejšie oddeľovanie všetkých kvantitatívnych vlastností od odlišností. Kde jestvuje len odlišnosť v spôsobe, nie v miere, tam niet nijakej nerovnosti.

Tým, že sa z peňazí robí jediný, alebo takmer jediný motív konania a jediná, alebo takmer jediná charakteristika všetkých vecí, zasial sa jed nerovnosti do všetkého. Je pravda, že táto nerovnosť je dynamická; neviaže sa na osoby, pretože peniaze možno zarobiť a minúť; je viac či menej reálna.

Jestvujú dva druhy nerovnosti, každému z nich prináleží istý stimul. Viac-menej stabilná nerovnosť, ako tá v starom Francúzsku, spôsobujúca absolutizáciu nadriadených – nie bez prímesi potláčanej nenávisti – a podrobovanie sa ich príkazom. Premenlivá, dynamická nerovnosť produkuje túžbu vyšvihnúť sa. Nie je o nič bližšie rovnosti než nerovnosť stabilná a je rovnako nezdravá. Revolúcia roku 1789, stavajúc do popredia rovnosť, dosiahla v skutočnosti len uznanie jedného druhu nerovnosti na úkor iného.

Čím väčšia rovnosť je v spoločnosti, tým menšie je pôsobenie dvoch stimulov náležiacim k dvom typom nerovnosti a preto sú nevyhnutné stimuly iné.

Rovnosť je tým väčšia, čím sa rôzne ľudské podmienky považujú vzájomne nie za vyššie či nižšie, ale jednoducho za iné. Pozrime sa na dve profesie baníka a ministra jednoducho ako na dve odlišné zamestnania, ako v prípade matematika a básnika. A prirátajme materiálne ťažkosti spojené s baníctvom ku cti tým, čo ich znášajú.

Ak je v čase vojny armáda predchnutá správnym duchom, je vojak hrdý a šťastný z toho, že sa nachádza v  prvej línii namiesto toho, aby bol v tyle; generál je hrdý a šťastný pri pomyslení, že úspešný výsledok bitky závisí na jeho taktickej predvídavosti; a súčasne vojak obdivuje generála a generál vojaka.

Takáto rovnováha prináša rovnosť. V spoločnosti by panovala rovnosť, ak by sa v nej podarilo nájsť takúto rovnováhu. Znamenalo by to oceniť každú ľudskú situáciu prejavmi úcty, ktoré sú pre ňu primerané a nie sú len čírym predstieraním.

Hierarchia

Hierarchia je vitálnou potrebou duše. Je založená na istom uctievaní, na istej oddanosti voči nadriadeným, ktorí nie sú vnímaní ako indivíduá alebo vo vzťahu k moci, ktorou disponujú, ale ako symboly. Symbolizujú sféru nachádzajúcu sa vysoko nad človekom, ktorej vyjadrením sú na tomto svete záväzky, prechovávané ku každému človeku jeho blížnymi. Skutočná hierarchia predpokladá u nadriadených vedomie tejto ich symbolickej funkcie, ako aj to, že jedine ona tvorí jediný legitímny princíp oddanosti ich podriadených. Účelom pravej hierarchie je docieliť to, aby každý človek morálne zapadal na miesto, na ktorom sa nachádza.

Uznanie

Uznanie je vitálnou potrebou ľudskej duše. Úcta prislúchajúca každej ľudskej bytosti ako takej, hoci aj náležite vyjadrená, túto potrebu neuspokojuje, pretože je rovnaká a nemenná pre každého človeka; zatiaľ čo uznanie sa týka človeka nazeraného nie ako človeka osebe, ale z pohľadu jeho spoločenského prostredia. Táto potreba je plne uspokojovaná tam, kde každý zo spoločenských celkov, ku ktorým človek patrí, mu umožňuje podieľať sa na vznešenej tradícii obsiahnutej v jeho minulosti a  prezentovanej verejne.

Napríklad pre potrebu uznania v profesionálnej sfére potrebuje každá profesia istú asociáciu, schopnú udržiavať pri živote pamiatku všetkej tej vznešenosti, hrdinstva, poctivosti, veľkodušnosti a nadania, ktoré boli preukázané pri výkone danej profesie.

Každý útlak prináša dramatický nedostatok z hľadiska  potreby uznania, pretože vznešené tradície utláčaných sú zneuznané v dôsledku straty spoločenskej prestíže.

Dobýjanie malo vždy tento efekt. Vercingetorix nebol pre Rimanov nijakým hrdinom. Ak by bolo Francúzsko dobyté v pätnástom storočí Angličanmi, Johanka z Arku by bola nadobro zabudnutá, a to aj nami samotnými. Dnes o nej prednášame Indočíňanom a Arabom; no tí vedia veľmi dobre, že my tu vo Francúzsku nedovolíme hovoriť o ich hrdinoch a svätcoch; preto je náš prístup urážkou pre ich hrdosť.

Spoločenský útlak má ten istý účinok. Guynemer a Mermoz sa stali súčasťou verejného povedomia vďaka spoločenskej prestíži letectva; zatiaľ čo miestami až neuveriteľné hrdinstvo baníkov či rybárov len sotva vyvolá odozvu dokonca i medzi samotnými baníkmi a rybármi.

Nedostatok uznania dosahuje maximálnu mieru neúctivosťou, prisúdenou istým skupinám ľudí. Vo Francúzsku sa to v rôznych formách týka prostitútok, trestaných ľudí, policajných agentov a proletariátu, zloženého z koloniálnych imigrantov i miestnych. Takéto kategórie by nemali jestvovať.

Jedine zločin by mal vydeliť človeka, ktorý ho spáchal, mimo spoločnosti, a trest by ho mal do nej zase vrátiť.

Trest

Trest je vitálnou potrebou ľudskej duše. Jestvujú dva druhy trestu, disciplinárny a trestný. Ten prvý poskytuje ochranu pred pochybeniami, s ktorým by bolo príliš vyčerpávajúce bojovať bez vonkajšej podpory. No pre dušu je najdôležitejší trest, uložený za zločin. Spáchaním zločinu sa človek vlastným rozhodnutím vyčleňuje z reťaze večných záväzkov, ktorá spája všetky ľudské bytosti navzájom. Jedine trest ho môže opätovne spojiť s ostatnými; plnohodnotne, ak to sám chce; inak len čiastočne. Tak ako je jediným spôsobom, ako prejaviť úctu hladnému, dať mu niečo na jedenie, tak je jediným spôsobom preukázania úcty niekomu, kto sa vyčlenil spod zákona, vrátiť ho späť do sféry zákona uložením trestu, vymeraného zákonom.

Potreba trestu nie je naplnená tam, kde je – ako tomu všeobecne aj je – trestné právo len vyvíjaním nátlaku prostredníctvom zastrašovania.

Aby teda bola táto potreba naplnená, je predovšetkým nevyhnutné, aby malo všetko, čo je s trestným právom spojené, v sebe rysy vážnosti a posvätnosti; aby bola vážnosť práva prítomná v súde, polícii, obvinenom, odsúdenom – aj keď ide o prípad menšieho významu, vždy ide o možnosť straty slobody. Trest musí byť cťou. Nemá len zotrieť stigmu zločinu, ale má byť tiež vnímaný ako dodatočná výchova, vedúca k vyššej oddanosti spoločnému dobru. Prísnosť trestu sa musí týkať záväzku, ktorý bol porušený, a nie záujmu ochrany verejnosti.

Zlá povesť polície, nezodpovedný výkon súdnictva, väzenský systém, trvalé spoločenské odsúdenie bývalých trestancov, rozsah trestov, ktoré umožňujú vyšší trest za desať drobných krádeží než za znásilnenie alebo istý typ vraždy, a dokonca umožňuje trest za prosté nešťastie – to všetko bráni tomu, aby  tu, medzi nami, vo Francúzsku, existovalo niečo, čo si zaslúži názov trest.

Za priestupky i zločiny by mal stupeň imunity narastať nie so stúpaním, ale naopak s klesaním po spoločenskom rebríčku. Inak vznikne dojem, že potrestanie vyplýva z povahy moci či priamo s jej zneužívaním a nebude už predstavovať trest. Trest je len tam, kde potrestanie sprevádza v určitom čase pociťovaný pocit spravodlivosti, a to dokonca aj po uplynutí trestu pri spätnom pohľade. Tak ako v nás hudobník prebúdza pocit krásy prostredníctvom tónov, tak by mal trestný poriadok vedieť, ako prebudiť v zločincovi pocit spravodlivosti prostredníctvom utrpenia, alebo dokonca smrti. A tak ako môžeme povedať o nejakom učňovi, ktorý sa pri zácviku do svojho remesla zraní, že doň postupne toto remeslo preniká, tak je aj trest spôsobom, ako dostať spravodlivosť do duše zločinca prostredníctvom telesného utrpenia.

Otázka najúčinnejších nástrojov, ktoré by bránili spiknutiam s cieľom nedotknuteľnosti ľudí na vysokých postoch, je jedným z najzložitejších politických problémov. Možno ho vyriešiť jedine pomocou ľudí, ktorých povinnosťou by bolo brániť vzniku takýchto spiknutí a ich životná situácia by neponúkala pokušenie stať sa ich súčasťou.

Sloboda názoru

Sloboda názoru a sloboda združovania sa zvyčajne klasifikujú spoločne. Je to však omyl. S výnimkou prirodzeného zoskupovania sa nie je združovanie potrebou, ale len prostriedkom, využívaným v praktických záležitostiach.

Na druhej strane je úplná, neobmedzená sloboda vyjadrovania akéhokoľvek názoru bez najmenšej reštrikcie alebo výhrad absolútnou potrebou inteligencie. Je to teda potreba duše, pretože keď je napadnuté zdravie inteligencie, ochorie celá duša. Povaha a hranice uspokojenia tejto potreby vyplývajú zo samotnej povahy rôznych duševných schopností. Pretože tá istá vec môže byť zároveň konečná i nekonečná, práve tak ako možno zostrojiť obdĺžnik z nekonečnou dĺžkou a zároveň ohraničenou šírkou.

U ľudských bytostí môže byť inteligencia používaná troma spôsobmi. Môže sa zaoberať technickými problémami, teda hľadať postupy pre vopred dané ciele. Môže poskytovať svetlo, keď sa naša vôľa rozhoduje, ktorú možnosť má nasledovať. Napokon môže pracovať celkom sama, bez ostatných schopností, v čisto teoretickej špekulácii, pri ktorej boli možnosti konania predbežne odložené bokom.

Za dobrého duševného stavu je používaná striedavo týmito troma spôsobmi s rôznymi stupňami slobody. V prvom prípade sa správa ako sluha. V druhom prípade sa správa deštruktívne a musí byť umlčaná v  okamihu, keď začne podporovať argumenty tej časti duše, ktorá sa u každého nedokonalého človeka vždy stavia na stranu zla. No keď pracuje sama a oddelene, musí mať absolútnu slobodu; inak človeku čosi podstatné chýba.

To isté platí o zdravej spoločnosti. Preto by bolo dobré vytvoriť absolútne voľný odstup v rámci publikovania, a to tak, že by bolo zrejmé, že publikované práce svojich autorov v ničom nezaväzujú a neobsahujú nijaké priame rady pre čitateľov. Bolo by možné medzi nimi nájsť v plnej sile aj všetky argumenty v prospech nesprávnej veci. Bolo by skvelé a nesmierne užitočné vidieť ich tak. Každý by mohol ospevovať to, čo najviac odmieta. Bolo by verejne známe, že cieľom takýchto diel nebolo zachytiť názory ich autorov vis-a-vis problémom života, ale prispieť predbežným výskumom ku kompletnému a správnemu zhromaždeniu údajov ku každému problému. Zákon by dohliadal na to, aby autorom nič nehrozilo.

Na druhej strane publikovanie ovplyvňujúce to, čo nazývame názorom, čiže následne spôsob života, a čoho následkom sú skutky, by malo podliehať reštrikciám ako všetky skutky. Inými slovami, nemalo by spôsobiť nezákonné ohrozenie nijakej ľudskej bytosti, a predovšetkým by nemalo obsahovať akékoľvek popieranie, explicitné či implicitné, večných záväzkov voči ľudskej bytosti, keď raz zákon tieto záväzky formálne pomenoval.

Rozdiel medzi týmito dvoma oblasťami, z ktorých jedno je mimo sféry konania a druhé oblasť konania zahŕňa, nie je možné pevne stanoviť v právnickej terminológii. To však nebráni tomu, aby bol tento rozdiel absolútne zreteľný. Nie je také ťažké zabezpečiť v praxi oddelené jestvovanie týchto dvoch oblastí, pokiaľ je na to dostatočná vôľa.

Je zrejmé, že napríklad všetka denná a týždenná tlač spadá do druhej oblasti; kritické články takisto, pretože všetky zameriavajú celok myslenia jedným konkrétnym spôsobom; jedine tie, čo sa zrieknu tejto úlohy, si môžu nárokovať úplnú slobodu.

To isté sa vzťahuje na literatúru. Vyriešilo by to spory, ktoré sa nie tak dávno vynorili ohľadne literatúry a morálky a ktoré boli zastreté tým, že všetci talentovaní ľudia sa v dôsledku profesionálnej solidarity ocitli na jednej a zhodou okolností iba hlupáci a zbabelci na druhej strane.

No stanovisko hlupákov a zbabelcov nebolo vo svojej podstate celkom vzdialené rozumnej pozícii. Spisovatelia majú zlozvyk hrať dvojitú hru. Nikdy predtým si v takej miere neprisudzovali rolu strážcov svedomia a nehrali ju tak vehementne. V predvojnovom období vlastne tomuto ich postaveniu nekonkuroval nik, s výnimkou vedcov. Pozíciu kňazov v morálnom živote krajiny prevzali fyzici a románopisci, čo dostatočne odzrkadľuje hodnotu nášho vývinu. No keď niekto vezme spisovateľov na zodpovednosť za vývin, na ktorom sa svojim vplyvom podieľali, rozhorčene sa ukrývajú za svoje sväté privilégium umenia pre umenie.

Niet však ani najmenšej pochybnosti, že napríklad André Gide si bol vždy vedomý vplyvu svojich kníh ako Nourritures TerrestresVatikánske kobky na praktický spôsob života stoviek mladých ľudí, a že bol na to hrdý. Niet potom nijaký dôvod na zaradenie týchto kníh za nenarušiteľnú hranicu umenia pre umenie, a posadenie za mreže mladíka, ktorý niekoho postrčí pod idúci vlak.1 Práve tak by sa mohlo žiadať uplatnenie princípu umenia pre umenie aj na propagáciu zločinov. Istý čas boli k tomu veľmi blízko surrealisti. Všetko to, čo bolo o spoluzodpovednosti našich spisovateľov za porážku Francúzska v roku 1940 donekonečna opakované toľkými hlupákmi, je žiaľ až príliš pravdivé.

Ak spisovateľ vďaka úplnej slobode prejavu prisúdenej inteligencii publikuje text, ktorý sa stavia do rozporu s morálnymi princípmi vyjadrenými právom, a ak sa neskôr stane skutočne vplyvným, celkom jednoducho stačí opýtať sa ho, či je pripravený verejne vyhlásiť, že jeho texty nevyjadrujú jeho vlastné postoje. Ak na to pripravený nie je, jednoducho stačí potrestať ho. Ak klame, celkom to stačí na jeho diskreditáciu. Navyše, malo by byť zrejmé, že akonáhle sa spisovateľ ocitá medzi silami vplývajúcimi na verejnú mienku, nemôže vznášať nároky na svoju neobmedzenú slobodu. Tu je opäť právnická definícia nemožná; no nie je ťažké rozoznať skutočnosť. Niet dôvodu na obmedzovanie zvrchovanosti práva na oblasť toho, čo možno vyjadriť právnymi formuláciami, keďže táto zvrchovanosť sa rovnako dobre uplatňuje aj morálnymi súdmi.

Okrem toho si potreba slobody, taká vlastná intelektu, sama žiada zodpovedajúcu ochranu voči domnienkam, propagande a vplyvu utkvelých predstáv. To sú formy nátlaku, špecifického nátlaku, ktorý nesprevádza strach alebo fyzická bolesť, ale ktorý je v podstate násilím. Moderná technika mu do rúk vkladá veľmi účinné nástroje. Tento útlak je zo svojej podstaty kolektívny a jeho obeťami bývajú ľudské duše.

Pochopiteľne, že ak takéto metódy využíva samotný štát, pácha zločin, s výnimkou situácií, keď je v hre bezpečnosť verejnosti. Mal by však zamedzovať ich používaniu. Napríklad publicistiku by mal zákon veľmi prísne sledovať a jej množstvo by malo byť premyslene redukované; takisto by malo byť prísne zakázané, aby sa zaoberala tým, čo spadá do sféry myslenia.

Podobne by sa mala reštrikcia uplatňovať voči tlači, rozhlasovému vysielaniu a podobným prostriedkom, nielen kvôli atakom voči morálnym princípom na očiach verejnosti, ale aj kvôli prízemnému tónu a mysleniu, zlému vkusu, vulgárnosti alebo skazenej morálnej atmosfére. Táto forma reštrikcie by sa mohla uplatňovať bez porušenia slobody prejavu. Napríklad nejaké noviny možno zrušiť bez toho, aby členovia redakcie stratili právo vyjadrovať sa kde len chcú, alebo dokonca, v menej vážnych prípadoch, aby pokračovali rovnako združení, len s iným názvom novín. Akurát že utrpeli hanbu na verejnosti a to isté im hrozí aj naďalej. Slobodu názoru si môžu nárokovať výhradne – a aj to len s istými obmedzeniami – novinári, nie noviny; pretože jedine novinár si dokáže vytvárať názor.

Možno to zhrnúť, že všetky problémy týkajúce sa slobody vyjadrovania sa vyjasnia, ak je táto sloboda definovaná ako potreba inteligencie, a že inteligencia sídli jedine v individuálne ponímanej ľudskej bytosti. Z toho vyplýva, že nijaká skupina si nemôže legitímne nárokovať slobodu vyjadrovania, pretože nijaká skupina nemôže mať ani tú najmenšiu potrebu.

V skutočnosti však platí presný opak. Ochrana slobody myslenia si vyžaduje, aby nijaká skupina zo zákona nemohla vyjadrovať názor. Pretože keď skupina začne mať názory, nevyhnutne ich začne prenášať na svojich členov. Skôr či neskôr sa títo jednotlivci ocitnú pod zákazom, viac alebo menej prísnym, vyjadrovania svojho názoru na množstvo viac či menej dôležitých problémov, ktoré by boli v rozpore s názorom skupiny, jedine že by z nej vystúpili. No vystúpenie zo skupiny, do ktorej človek patril, vždy znamená utrpenie – minimálne pocitové. A tak ako sú nebezpečenstvo a vystavovanie sa utrpeniu zdravými a potrebnými prvkami vo sfére konania, sú nezdravými vplyvmi na výkon inteligencie. Strach, dokonca aj chvíľkový, vyvoláva vždy buď zastrašenie alebo naopak napínanie svalov, čo závisí od množstva odvahy, a to je to, čo celkom stačí na narušenie toho mimoriadne jemného a citlivého nástroja presnosti, ktorý tvorí našu inteligenciu. Dokonca i priateľstvo je z tohto pohľadu vážnou hrozbou. Inteligencia prehráva v okamihu, keď vysloveniu myšlienok predchádza, explicitne či implicitne, slovíčko „my“. A keď svetlo inteligencie pohasne, vzápätí sa stráca aj láska k dobru.

Okamžitým a praktickým riešením by bolo zrušenie politických strán. Stranícke konflikty, aké existovali za Tretej Republiky, sú neprípustné. Jediná strana, ktorá je navyše ich jediným vyústením, je najhorším zo všetkých ziel. Jedinou možnosťou je verejný život bez politických strán. Dnes nás taká myšlienka šokuje ako čosi úplne nové a odvážne. No potrebujeme práve niečo úplne nové. V skutočnosti je to len návrat k tradícii roku 1789. Pre ľudí roku 1789 doslova nejestvovala iná možnosť. Verejný život, ako bol náš za posledných päťdesiat rokov, by im pripadal ako strašná nočná mora. Nikdy by nepokladali za možné, aby sa zástupca ľudu pripravil o svoju hrdosť tým, že sa stane absolútne servilným členom nejakej politickej strany.

Navyše Rousseau jasne ukázal, ako stranícke konflikty deštruujú Republiku. Predpovedal ich následky. Práve dnes by bolo vhodné čítať Spoločenskú Zmluvu. V skutočnosti je dnes všade, kde jestvovali politické strany, demokracia mŕtva. Všetci vieme, že v Anglicku majú strany svoju tradíciu, ducha a funkciu, ktoré ich robia neporovnateľnými s čímkoľvek iným. Takisto vieme, že súťažiace tímy v Spojených Štátoch nie sú politickými stranami. Demokracia, v ktorej verejný život spočíva v konfliktoch politických strán, nie je schopná zabrániť vzniku strany, ktorej cieľom je zvrhnutie demokracie. Ak takáto demokracia zavedie diskriminačné zákony, zradí sama seba. Ak ich nezavedie, je asi v takom bezpečí, ako vtáča stojace pred hadom.

Je potrebné rozlišovať dva typy organizácií: tie, ktoré sa zaoberajú záujmami a ktoré majú určitú mieru organizovanosti a disciplíny, a také, ktoré sa zaoberajú myšlienkami a kde je niečo podobné prísne zakázané. Za súčasných podmienok je správne dovoliť ľuďom združovať sa s cieľom ochrany svojich záujmov, napríklad platových a tak ďalej, a nechať tieto organizácie konať v rámci úzko vymedzených hraníc a pod neustálym dohľadom autorít. No takýmto organizáciám nesmie byť povolené mať dočinenia s čímkoľvek ohľadne názorov. Organizácie, v ktorých sa prediskutúvajú myšlienky, by nemali byť ani tak organizáciami, ako skôr viac či menej voľnými spoločenskými médiami. Keď sa v rámci nich zvažuje nejaký skutok, neexistuje dôvod, pre ktorý by mal byť vykonaný aj ľuďmi inými než sú tí, čo ho navrhujú.

V robotníckom hnutí, napríklad, by takéto rozlišovanie ukončilo v súčasnosti neprekonateľné zmätky. V období pred vojnou bola pozornosť pracujúceho odvádzaná súčasne do troch smerov. V prvom rade k boju za vyššie mzdy; za druhé tým, čo zostalo zo starého odborárskeho ducha, ktorý síce slabne, ale ešte prežíva a má idealistickú a viac alebo menej liberálnu podobu; a napokon politickými stranami. Veľmi často počas štrajku tí robotníci, ktorí bojovali i trpeli, neboli schopní rozhodnúť sa, či išlo o mzdy, prejav starého odborárskeho ducha, alebo o politické akcie režírované stranou; a vonkajší pozorovateľ na tom nebol o nič lepšie.

To je neprípustný stav. Keď vypukla vojna, francúzske odbory boli mŕtve alebo slabučké, napriek trom miliónom svojich členov – alebo práve vďaka nim. Opäť prejavili znaky života až po dlhej letargii, keď sa odpor voči okupantom rozbehol. Neznamená to, že sú životaschopné. Je úplne zrejmé, že boli zničené dvojakým jedom, pričom každý osebe je smrteľný.

Odbory sa nevzmôžu, ak sa na svojich stretnutiach budú pracujúci zaoberať zárobkom tak, ako vo fabrike pri montovaní súčiastok. Jednak preto, lebo posadnutosť peniazmi značí istú formu morálnej smrti. Ďalej preto, lebo odbory, zmenené za súčasných sociálnych podmienok na prvok sústavne sa zaoberajúci ekonomickým životom krajiny, skončí nevyhnutne ako jediná, povinná, profesionálna organizácia, nútená sledovať isté záujmy vo verejných záležitostiach. Tým sa zmenili na čosi mŕtve.

Okrem toho je rovnako zrejmé, že odbory nemôžu spolunažívať s politickými stranami. Niečo také je nemožné v dôsledku prirodzenej súhry mechanických síl. Z analogického dôvodu nemôže socialistická strana jestvovať po boku komunistickej strany, pretože povaha tej druhej je a bola vyhranená vo väčšej miere.

Navyše posadnutosť platmi posilňuje vplyv komunizmu, pretože otázka peňazí, akokoľvek postihuje väčšinu ľudí, vyvoláva súčasne vo väčšine ľudí smrteľnú nudu a tá musí byť kompenzovaná apokalyptickou stránkou revolúcie podľa komunistických zásad. Ak stredná trieda nemá rovnakú potrebu apokalypsy, je to tým, že široké vrstvy majú poéziu, ktorá istým spôsobom zmierňuje nudu týkajúcu sa peňazí; zatiaľ čo keď sa peniaze počítajú po halieroch, dostávame nudu v jej najčistejšej, nezriedenej podobe. Každopádne záujem buržoázie – vyššej i nižšej – o fašizmus ukazuje, že napriek všetkému sa i ona môže nudiť.

Za vichistického režimu boli vytvorené jednotné a povinné profesionálne organizácie pre pracujúcich. Je škoda, že sa im dostalo, podľa poslednej módy, označenie združenie, ktoré v skutočnosti znamená niečo o toľko iné a krajšie. No je dobré, že tu takéto mŕtve organizácie sú a prevezmú na seba mŕtvu časť odborárskej agendy. Bolo by nebezpečné zbaviť sa ich. Je omnoho lepšie zamestnávať ich každodennou agendou spojenou so mzdami a takzvanými každodennými potrebami. Čo sa týka politických strán, ak by boli v čase slobody všetky prísne zakázané, ich existencia v ilegalite by bola dúfajme veľmi zložitá.

V takom prípade by sa robotnícke odbory, ak v nich zostane aspoň kúsok skutočného života, mali šancu opäť sa stať, krok za krokom, výrazom myslenia pracujúcej triedy a nástrojom jej integrity. S ohľadom na tradíciu francúzskeho robotníckeho hnutia, ktoré sa vždy považovalo za zodpovedné za celý svet, by sa odbory zaoberali všetkým, čo sa týka spravodlivosti – vrátane miezd, ak by to bolo nevyhnutné, no len v dlhších časových intervaloch a len preto, aby sa ľudia vyhli biede.

Mali by byť pochopiteľne schopné vyvíjať tlak na profesionálne organizácie, a to spôsobom ustanoveným zákonom.

Pravdepodobne by bolo len výhodné, ak by profesionálne organizácie nemohli vyhlásiť štrajk, kým odbory by to – s istými obmedzeniami – spraviť mohli, pričom by bol vylúčený akýkoľvek nátlak a bol by zabezpečený chod ekonomického života.

Čo sa týka lock-outu,*) mal by byť úplne zakázaný.

Schválenie združení šíriacich myšlienky by mohlo byť obmedzené dvoma podmienkami. Za prvé, nesmelo by dôjsť k vylúčeniu člena. Vstup by bol dobrovoľný a založený na osobnom názore, bez toho, aby bol ktokoľvek vyzývaný podpisovať súhrn vyhlásení zostavených v písomnej podobe. Ak bol raz niekto prijatý za člena, nemôže byť vylúčený, s výnimkou istého porušenia zásad čestnosti alebo z dôvodu sabotovania aktivít; pričom ten druhý priestupok by zahŕňal aj existenciu ilegálnej organizácie a znamenal by súčasne vyšší trest.

Prispelo by to k všeobecnej bezpečnosti, keďže skúsenosť ukazuje, že totalitné štáty sú zakladané totalitnými stranami a že totalitné strany sa utvárajú vylučovaním členov na základe previnenia sa vlastným názorom.

Druhou podmienkou by mohlo byť, že myšlienky musia byť skutočne dávané do obehu a hmatateľným dôkazom by mali byť letáky alebo tlačoviny, v ktorých by sa rozoberali všeobecné problémy. Prílišná uniformita názorov by takúto organizáciu činila podozrivou.

Napokon by bolo všetkým združeniam šíriacim myšlienky povolené správať sa podľa vlastných zásad s podmienkou, že neporušia zákony a nebudú na svojich členov vyvíjať akýkoľvek disciplinárny tlak.

Čo sa týka združení presadzujúcich záujmy, ich kontrola by na prvom mieste obsahovala rozlišovanie medzi tým, keď slovo záujem znamená potrebu, a kedy znamená niečo úplne iné. V prípade chudobného pracujúceho znamená záujem jedlo, bývanie a teplo. Pre zamestnávateľa znamená niečo iné. Ak ide o prvý význam slova, potom aktivity autorít by mali byť predovšetkým stimulovať, udržiavať a brániť dané záujmy. Ak ide o druhý význam záujmov, potom by aktivity autorít mali spočívať v sústavnom dozeraní, limitovaní a, keď je to nevyhnutné, aj v obmedzovaní konania združení, reprezentujúcich takéto záujmy. Je len samozrejmé, že tie najprísnejšie reštrikcie a najtvrdšie tresty by boli vyhradené pre tých najmocnejších.

To, čo nazývame slobodou združovania, bolo v skutočnosti až doposiaľ slobodou pre združenia. No združenia nemajú byť slobodné; sú nástrojmi a preto majú byť držané pevne pod kontrolou. Sloboda náleží jedine ľudskej bytosti.

Čo sa týka slobody myslenia, je veľmi blízko pravde tvrdenie, že bez slobody niet myslenia. No ešte pravdivejšie je povedať, že keď nejestvuje myslenie, nejestvuje ani sloboda. Posledné roky jestvovala sloboda myslenia, no nijaké myslenie. Tak ako keď dieťa, ktoré nemá žiadne jedlo, žiada soľ, ktorým by si ho dosolilo.

Bezpečnosť

Bezpečnosť je základnou potrebou duše. Bezpečnosť znamená, že duša nie je pod tlakom strachu alebo hrôzy, s výnimkou náhodných súhier okolností, krátkych okamihov a výnimočných období. Strach a hrôza ako trvalý stav duše sú takmer smrteľnými jedmi, či už sú vyvolané strachom z nezamestnanosti, policajným šikanovaním, prítomnosťou cudzích dobyvateľov, hrozbou invázie alebo nejakou inou katastrofou, ktorá sa zdá byť pre človeka priťažkou.

Rímski páni zvykli umiestňovať do hál pred zrak svojich otrokov bič, pretože vedeli, že tento pohľad redukoval ich srdcia do stavu polovičnej smrti, stavu nevyhnutného pre otroctvo. Na druhej strane by mal byť podľa Egypťanov spravodlivý človek schopný po smrti prehlásiť: „Nikdy som v nikom nevyvolal strach.“

Aj keď je permanentný strach len v latentnom stave, takže sú jeho bolestivé následky bezprostredne prežívané len niekedy, stále zostáva chorobou. Ide o čiastočné ochrnutie duše.

Riziko

Riziko je zásadnou potrebou duše. Jeho absencia spôsobuje druh nudy, ktorá paralyzuje inak než strach, no takmer rovnako intenzívne. Navyše sa vyskytujú situácie, ktoré, spôsobujúc nejasnú skľúčenosť bez jasne definovaných rizík, vyvolávajú oba neduhy súčasne.

Riziko je formou nebezpečenstva, ktorá spôsobuje uváženú reakciu; čiže takpovediac nepresahuje kapacitu duše a nepresahuje jej sily premierou strachu. V niektorých prípadoch sa prejavuje ako hráčska vášeň; inokedy, keď nás určité záväzky nútia čeliť mu, predstavuje ten najlepší možný stimul.

Ochrana ľudstva pred strachom a hrôzou neznačí odstránenie rizika; znamená naopak trvalú prítomnosť istej miery rizika vo všetkých aspektoch spoločenského života; pretože neprítomnosť rizika oslabuje odvahu až do tej miery, že ponechávame dušu v príhodnej chvíli bez najmenšieho vnútorného odporu voči strachu. Všetko, čo sa od rizika požaduje je, aby bolo k dispozícii bez pocitu fatálnosti.

Súkromné vlastníctvo

Súkromné vlastníctvo je vitálnou potrebou duše. Duša sa cíti izolovaná a stratená, ak nie je obklopená predmetmi, ktoré sú pre ňu akoby končatinami tela. Každý človek má neprekonateľný sklon prisvojiť si v duchu všetko, čo dlhodobo používal v rámci práce, pôžitku či ako životnú nevyhnutnosť. Záhradník napríklad po istom čase cíti, že záhrada mu patrí. No tam, kde pocit vlastnenia nie je zladený s legálnym vlastníctvom, sú ľudia vystavovaní mimoriadne bolestným duševným mukám.

Keď raz rozpoznáme súkromné vlastníctvo ako potrebu, znamená to pre každého možnosť vlastnenia viac než len predmetov bežnej spotreby. Formy, aké na seba táto potreba berie, sa líšia v závislosti na okolnostiach; no predpokladá sa, že väčšina ľudí bude vlastniť svoj dom s pozemkom a, ak to nie je technicky nemožné, nástroje náležiace k ich zamestnaniu. Zem a dobytok patria medzi nástroje nevyhnutné pre poľnohospodárstvo.

Princíp súkromného vlastníctva je ohrozený tam, kde je pôda obhospodarovaná námezdnými robotníkmi riadenými hospodárom a vlastnená mešťanmi, ktorým náleží zisk. Pretože takto spomedzi všetkých, ktorí sú s pôdou spojení, niet jediného, ktorý by voči nej nebol istým spôsobom cudzím. Takáto pôda je nevyužitá, ale nie z hľadiska produkcie úrody, ale z hľadiska uspokojovania vlastníckych potrieb, ktoré by mala uspokojovať.

Medzi takýmto krajným prípadom a prípadom roľníka, ktorý so svojou rodinou obhospodaruje pôdu, ktorú vlastní, sa nachádza celé spektrum prechodných stavov, v ktorých potreba človeka vlastniť nebola identifikovaná.

 

Spoločné vlastníctvo

Účasť na spoločnom vlastnení – účasť nespočívajúca v materiálnom prospechu, ale v pocite vlastníctva – nie je o nič menšou potrebou. Je viac otázkou stavu mysle než zákonného stavu. Kde jestvuje skutočný občiansky život, tam každý cíti vlastníctvo verejných pamätníkov, záhrad, slávnostných udalostí a osláv; a prezentovanie bohatstva, v ktorom nachádza uspokojenie takmer každá ľudská bytosť, je takto prístupná dokonca aj tým najchudobnejším. No nie je to len Štát, kto má poskytovať uspokojovanie tejto potreby, ale každá forma spoločenstva.

Moderná továreň je z tohto hľadiska nevyužitím potreby vlastnenia; pretože je neschopná poskytnúť či už robotníkom, alebo manažérom  plateným radou riaditeľov, alebo členom rady, ktorí ju ani nenavštevujú, alebo spolumajiteľom, ktorí o jej existencii ani netušia, ani to najmenšie uspokojenie takejto potreby.

Ak metódy nadobúdania majetku a obchodovania s ním umožňujú plytvanie materiálnou i morálnou potravou, je čas na ich zmenu.

Nejestvuje prirodzený vzťah medzi majetkom a peniazmi. Súvis, ktorý bol medzi nimi vytvorený v súčasnosti, je len výsledkom systému, ktorý spravil z peňazí cieľ všetkých možných motívov. Keďže ide o nezdravý systém, musíme doň vniesť odluku v opačnom zmysle.

Skutočné kritérium ohľadne majetku je, že majetok je legitímnym v miere, v akom je skutočným. Alebo presnejšie, zákony týkajúce sa majetku sú tým lepšie, čím viac možností vyplývajúcich z vlastnenia tohto sveta využívajú v prospech uspokojovania potreby vlastnenia, ktorá je vlastná všetkým ľuďom.

Čiže súčasný spôsob nadobúdania a vlastnenia vyžaduje zmenu v mene princípu majetku. Každá forma vlastníctva, ktorá neuspokojuje niekoho potrebu súkromného alebo spoločného vlastníctva, môže byť racionálne posúdená ako zbytočná.

Neznamená to, že je nevyhnutné previesť toto vlastnenie na Štát; skôr sa usilovať zmeniť ho na skutočne prospešnú formu majetku.

Pravda

Potreba pravdy je posvätnejšia než akákoľvek iná. Pritom sa nikdy nespomína. Človek sa až bojí čítať, keď si uvedomuje to množstvo a obludnosť nepravdy, nehanebne prikrášľovanej v knihách dokonca aj tých najuznávanejších autorov. Človek tak číta, akoby pil zo znečistenej studne.

Niektorí ľudia pracujú osem hodín denne a úporne sa snažia vzdelávať sa po večeroch čítaním. Je pre nich nemožné overovať si zdroje vo veľkých knižniciach. Sú odkázaní veriť knihám. Nikto nemá právo dávať im nepoctivú stravu. Aký zmysel má odvolávať sa u týchto autorov na dobrý úmysel? Oni nemusia manuálne pracovať osem hodín denne; spoločnosť im poskytuje obživu, takže by mali mať dostatok času a dať si námahu vyvarovať sa chýb. Dispečer zodpovedný za zrážku vlakov a obhajujúci sa dobrým úmyslom by sa len ťažko stretol s pochopením.

Ďalší z dôvodov, pre ktoré je nesprávne tolerovať existenciu novín, v ktorých, ako všetci vedia, nie je jediný spolupracovník schopný prestať manipulovať vedome s pravdou.

Verejnosť je voči novinám podozrievavá, no táto podozrievavosť ju nezachráni. Všeobecné vedomie, že noviny obsahujú súčasne pravdivé i nepravdivé výroky, delí správy na dva druhy, no v súlade s módnou povrchnosťou a jej momentálnymi prioritami. Verejnosť je tak vydaná napospas omylom.

Všetci vieme, že keď sa novinárstvo stane nerozlíšiteľným od organizovaného klamstva, pácha zločin. No považujeme to za nepotrestateľný zločin. Čo však bráni potrestaniu konania, ktoré sa raz ukázalo byť zločinom? Odkiaľ pochádza toto silné presvedčenie o nepotrestateľnom zločine? Vytvára pritom jedno z najobludnejších deformácií spravodlivosti.

Nie je už najvyšší čas prehlásiť každý evidentný zločin za potrestateľný, a seba za odhodlaných, ak je príležitosť, potrestať všetky zločiny?

Niekoľko priamych opatrení v zmysle vyčistenia verejnej klímy by ľudí ochránilo pred útokmi na pravdu.

Prvým krokom by bolo založiť, v mene takejto ochrany, špeciálne súdy s tou najlepšou povesťou, zložené zo sudcov špeciálne vybratých a vyškolených. Ich úlohou by bolo verejne odsúdiť každý odstrániteľný omyl, a mali by právo odsúdiť na väzenie alebo ťažké práce za opakované páchanie priestupku s preukázateľne zlým úmyslom.

Napríklad milovník antického Grécka by, čítajúc v Maritainovi: „Najväčší antickí myslitelia neuvažovali o odsúdení otroctva,“ mohol Maritaina pred takýmto súdom žalovať. Mal by pritom so sebou jedinú podstatnú zmienku o otroctve, ktorá sa nám zachovala, od Aristotela. Sudcom by mohol ukázať vetu: „Niektorí ľudia tvrdia, že otroctvo je v absolútnom rozpore s prirodzenosťou a rozumom.“ Dospel by k názoru, že niet nič, čo by nás viedlo k domnienke, že títo konkrétni „ľudia“ nepatrili medzi najväčších mysliteľov antiky. Súd by Maritaina odsúdil za publikovanie – keď preň bolo také ľahké upadnúť do takého omylu – nepravdivého tvrdenia, ktoré znamená, akokoľvek neúmyselné, krivé obvinenie v podstatnej záležitosti voči celej civilizácii. Všetky denníky, týždenníky a ostatná tlač; všetky časopisy a rádiá by boli povinné uverejniť stanovisko súdu verejnosti a prípadnú Maritainovu odpoveď. V tomto prípade by s najväčšou pravdepodobnosťou nijaká nenasledovala.

V prípade, keď Gringoire publikovalo v plnom rozsahu prejav prisúdený španielskemu anarchistovi, ktorý ho mal predniesť na mítingu v Paríži, no ktorý v skutočnosti v poslednej chvíli nemohol opustiť Španielsko, by takýto súd tiež nebol neoprávnený. Nepoctivosť je v tomto prípade zrejmejšia, než že dva a dva sú štyri, a väzenie alebo ťažká práca by celkom určite neboli príliš prísnym trestom.

V takomto systéme by mohol úplne každý, kto objaví odstrániteľnú chybu v tlačenom texte alebo v rozhlasovom vysielaní, vzniesť podnet na takýto súd.

Druhým skutkom by bol úplný zákaz propagandy akéhokoľvek druhu v rádiu alebo dennej tlači. Tieto médiá by mohli byť využívané len na netendenčné informovanie.

Vyššie spomenuté súdy by dohliadali na to, aby poskytované informácie neboli tendenčné.

Médiá by museli uverejňovať rozsudky nielen v prípade chybných vyhlásení, ale aj v prípade informácií úmyselne a tendenčne zamlčaných.

Kruhy, ktoré diskutujú myšlienky a chcú s nimi ľudí oboznamovať, by mali právo publikovať iba týždenne, dvojtýždenne alebo mesačne. Nejestvuje absolútne žiaden dôvod na častejšie vystupovanie v tlači, pokiaľ je cieľom viesť ľudí k mysleniu a nie manipulovať ich.

Adekvátnosť použitých metód presviedčania by bola garantovaná kontrolou prevádzanou uvedenými súdmi, ktoré by boli schopné pozastaviť akúkoľvek publikáciu, vinnú z pričastej manipulácie s pravdou; no redakcii by bolo umožnené vydávať ju pod iným názvom.

Nič z tohto by ani v najmenšom neohrozovalo verejnú slobodu. Cieľom by bolo uspokojenie najposvätnejšej potreby ľudskej duše – ochranou voči polopravdám a klamstvám.

Ako by sa však garantovala nestrannosť sudcov? Jedinou garanciou okrem ich úplnej nezávislosti by bolo to, že by boli vyberaní z odlišných spoločenských kruhov; že by preukazovali jasnosť, presnosť a šírku inteligencie; a že by prešli školou, ktorá by im nedala len právnické vzdelanie, ale predovšetkým duchovné, a až na druhom mieste intelektuálne. Musia sa naučiť milovať pravdu.

Nejestvuje nijaká pravdepodobnosť uspokojenia ľudskej potreby pravdy, pokiaľ sa pre tento účel nenájdu ľudia, ktorí pravdu milujú.


*) Lock-out (ang.) – uzavretie pracoviska zamestnávateľom až do splnenia jeho podmienok (pozn. prekl.).


*) V eseji Náčrt k Deklarácii ľudských záväzkov Weilová dopĺňa tieto potreby o zdravie, odpočinok, činnosťčerstvý vzduch.

**) Pozri Kristove slová „Bol som hladný, a vy ste mi dali jesť.“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: