Simone Weilová: Potreba koreňov / II. Vykorenenosť. Vykorenenosť v mestách

V krátkom odseku Vykorenenosť definuje Weilová Zakorenenosť ako zásadnú potrebu ľudskej duše a jej zodpovedajúcu civilizačnú chorobu: Vykorenenosť.

Vykorenenosť v mestách sa zameriava na vykorenenosť robotníkov, a to v dvoch hlavných aspektoch: kultúre (vzdelaní) a pracovných podmienkach. Weilová analyzuje situáciu v priemysle v 40-tych rokoch 20. storočia – zameriava sa na konkrétne problémy vo Francúzsku, ktoré sa v tom čase potácalo na okraji občianskej vojny, ale analyzuje aj všeobecnú situáciu vykorenenosti (či „odcudzenosti“) pracujúcich. Vzápätí navrhuje svoj vlastný plán, obsahujúci konkrétne riešenia. Uplatniť sa mal v povojnovom Francúzsku. Výsledkom bol systém, ktorý by nebol ani socializmom, ani kapitalizmom. Jeho cieľom by bolo vytvorenie úplne novej triedy pracujúcich a definitívny zánik „proletariátu.“ Ide najmä o reformu školstva a výrobného systému: v ňom by malé, kooperujúce dielne nahradili dovtedy prevládajúce veľké továrne s „väzenským“ systémom. Princípom povojnovej obnovy Francúzska sa teda mala stať decentralizácia priemyslu a vytvorenie kvalifikovanej pracovnej sily. Riešenie však primárne nesleduje materiálne (ekonomické) ciele, ale „dôstojnosť človeka v práci“, čo je cieľ duchovný.

Žena, deti, záhrada poskytujúca značnú časť obživy, práca, ktorá sa preň bude spájať s podujatím, ktoré bude môcť milovať, na ktoré bude môcť byť hrdý a ktoré preň bude oknom do sveta – toto všetko určite postačuje pre pozemské šťastie každej ľudskej bytosti.“ Ako na to sa môžete dočítať nižšie.


Vykorenenosť

Zakorenenosť je zrejme najdôležitejšou a pritom najmenej známou potrebou ľudskej duše. Patrí medzi najťažšie definovateľné potreby. Ľudská bytosť má svoje korene vďaka svojej schopnosti skutočne, aktívne a prirodzene participovať na živote spoločnosti, ktorá uchováva v živom stave isté poklady minulosti a isté očakávania voči budúcnosti. Táto účasť je prirodzená v zmysle, že automaticky vzniká vplyvom miesta a okolností narodenia, profesie a spoločenského prostredia. Každá ľudská bytosť potrebuje množstvo koreňov. Je pre ňu nevyhnutné viesť takmer celý svoj morálny, intelektuálny a duchovný život v súlade s prostredím, ktorého prirodzenú súčasť tvorí.

Vzájomné pôsobenie rôznych typov prostredí je rovnako potrebné ako zakorenenosť v prirodzenom prostredí. No dané prostredie nemá prijímať pôsobenie zvon ako niečo, čo je k nemu dodatočné, ale ako stimuláciu svojho vlastného spôsobu života. Z vonkajšieho prostredia by malo čerpať potravu až po tom, čo ju spracuje a ľudia, ktorí ho tvoria, by mali takéto pôsobenie prijímať jedine z jeho rúk. Keď skutočne talentovaný maliar vojde do galérie, jeho vlastná originalita sa tým upevní. To isté by malo platiť o jednotlivých spoločenstvách a rozličných spoločenských prostrediach.

Vykorenenosť sa objavuje všade, kde dochádza k vojenským výbojom a v tomto zmysle sú takéto výboje takmer vždy zlom. K minimálnej vykorenenosti dochádza v prípadoch, keď sú dobyvatelia osadníkmi, ktorí sa usadia v dobytej krajine, zmiešajú sa s pôvodným obyvateľstvom manželstvami a sami tu zapustia korene. To bol prípad Helénov v Grécku, Keltov v Galii a Maurov v Španielsku. Keď však dobyvateľ zostáva cudzincom, vykorenenosť sa stáva pre podrobené obyvateľstvo takmer smrteľnou chorobou. K jej najhoršiemu štádiu dochádza pri deportáciách veľkého rozsahu, ako v Európe pod nemeckou okupáciou alebo na hornom toku rieky Niger, alebo keď dochádza k tvrdému potláčaniu všetkých miestnych tradícií, ako je tomu vo Francúzskych dŕžavách v Tichom Oceáne (ak možno veriť Gauginovi a Alainovi Gerbaultovi).

Dokonca aj bez vojenského dobytia môže moc peňazí a ekonomická dominancia vyvolať silný vonkajší vplyv a vyvolať aj chorobu vykorenenosti.

A napokon aj spoločenské vzťahy, jestvujúce v ktorejkoľvek krajine, môžu predstavovať veľmi nebezpečné faktory v súvislosti s vykorenenosťou. V súčasnosti pôsobia vo všetkých častiach našej krajiny – vynechajúc pritom otázku okupácie – dva jedy, šíriace túto chorobu. Jedným z nich sú peniaze. Všade, kam dokážu preniknúť, narúšajú peniaze ľudské korene tým, že z túžby po zisku robia jedinú motiváciu. Tá poľahky preváži všetky ostatné motívy, pretože si vyžaduje omnoho menšiu mentálnu námahu. Nič nie je také jasné a také prosté ako stĺpec čísel.

Vykorenenosť v mestách

Jestvujú spoločenské podmienky, v ktorých dominuje absolútna a pretrvávajúca závislosť na peniazoch – podmienky v v zarábajúcej triede, zvlášť dnes, keď úkolová práca núti každého robotníka sústreďovať sa sústavne na svoj zárobok. Práve za takýchto sociálnych podmienok je choroba vykorenenosti najakútnejšou. Bernanos povedal, že naši pracujúci aspoň nie sú imigrantmi ako tí Fordovi. Ústredný sociálny problém dneška vychádza práve zo skutočnosti, že v istom zmysle ako oni. Hoci geograficky nemigrujú, morálne sú vykorenení, vykázaní a potom presadení, bez hlasného odporu, do priemyselných komplexov. Nezamestnanosť je, samozrejme, vykorenenosť na druhú. Títo ľudia sa už nedokážu cítiť ako doma ani v továrňach, ani vo vlastných príbytkoch, v stranách či odboroch naoko vytvorených na svoj obraz, v miestach zábavy alebo intelektuálnych aktivít, ak sa pokúšajú o nejaký styk s kultúrou.

Pretože druhým faktorom spôsobujúcim vykorenenosť je vzdelávanie, ako ho dnes chápeme. Renesancia všade vniesla rozkol medzi kultúru a bežné obyvateľstvo; oddeliac však kultúru od národných tradícií, predchla ju aspoň tradíciou Grécka. Odvtedy sa už spojenie s národnými tradíciami neobnovilo a na Grécko sa zabudlo. Výsledkom je kultúra, ktorá sa stala niečím veľmi úzko vymedzeným, oddeleným od sveta, zbaveným kontextu – kultúra veľmi úzko spätá s technikou, výrazne preniknutá pragmatizmom, extrémne rozdrobená špecializáciou, úplne zbavená spojenia s týmto svetom a zároveň bez okien do sveta za ním.

Dnes môže človek patriť do takzvaného kultúrneho okruhu bez toho, aby mal akýkoľvek názor na ľudský osud, alebo aby vedel napríklad to, že nie všetky súhvezdia sú viditeľné po celý rok. Množstvo ľudí je dnes presvedčených o tom, že chlapček na základnej škole vie viac, než vedel Pytagoras iba preto, že ako papagáj dokáže zopakovať, že zem obieha okolo slnka. V skutočnosti sa už vôbec nedíva na nebo. Slnko, o ktorom mu rozprávajú v škole, nemá pre neho vôbec nič spoločné s tým slnkom, ktoré môže vidieť. Je odrezaný od sveta, v ktorom žije, tak ako sú malí Polynézania odrezaní od svojej minulosti, keď ich nútia opakovať: „Naši galskí predkovia mali svetlé vlasy.“

To, čo sa dnes nazýva vzdelávaním más, berie túto modernú kultúru, rozvíjajúcu sa v  uzavretej, nezdravej atmosfére a ľahostajnú k pravde, zbaví ju všetkého, čo by ešte mohlo obsahovať nejaké vnútorné hodnoty – jav nazývaný popularizáciou – a roztrúsi jej zvyšky medzi nešťastníkov, túžiacich po vzdelaní, ako sa kŕmia vtáky.

Navyše túžba po vzdelaní pre vzdelanie samotné a túžba po pravde sa stali niečím veľmi zriedkavým. Kultúrna prestíž sa stala prestížou takmer výlučne sociálnou, čo platí rovnako o sedliakoch, ktorí snívajú o vzdelanom synovi, o učiteľoch, ktorí snívajú o svojich deťoch na Ecole Normale Supérieure, ako aj o ľuďoch zo spoločnosti, zaliečajúcich sa vedcom a známym spisovateľom.

Študenti na školách sú dnes rovnako posadnutí skúškami, ako robotníci pri úkolovej práci svojimi výplatnými páskami. Je niečo choré na spoločenskom systéme, keď poľnohospodár obrába pôdu a pocitom, že poľnohospodárom je preto, lebo nebol dosť inteligentný, aby mohol byť učiteľom.

Zmes zmätočných a v rôznej miere chybných myšlienok, známych ako marxizmus, zmes, ku ktorej od čias Marxa prispeli len veľmi priemerní stredostavovskí intelektuáli, je pre robotnícku triedu takisto úplne cudzím učením, ktoré si nikdy neosvojí, a navyše je zbavená akejkoľvek hodnoty, pretože bola časom zbavená takmer všetkých právd, ktoré sa v Marxovom diele objavili. Z času na čas sa k tomu pridá nejaký vedecký výklad určený masám. Výsledkom tohto všetkého môže byť jedine intenzívna vykorenenosť robotníckej triedy.

Vykorenenosť je najnebezpečnejšou chorobou ľudských spoločností, pretože sa šíri sama. Pre skutočne vykorenených ľudí zostávajú len dve možnosti: upadnúť do duchovnej letargie pripomínajúcej smrť, čo sa stalo väčšine otrokov v časoch Rímskej ríše, alebo sa nechať pohltiť nejakou činnosťou smerujúcou k vykoreneniu, často tými najnásilnejšími metódami, aj tých, ktorí ešte celkom vykorenení nie sú.

Rimania boli hŕstkou utečencov, ktorí sa umelo zoskupili, aby založili mesto a neskôr pripravili stredomorské národy o ich vlastný spôsob života, o ich krajinu, tradície a dejiny až natoľko, že ich nasledujúce generácie považovali za zakladateľov civilizácie na týchto dobytých územiach. Židia boli bývalí otroci, ktorí buď vyhladili alebo si podrobili ostatné národy v Palestíne. Nemci boli v čase, keď sa Hitler dostal k moci – ako to sám neprestajne opakoval – skutočne národom proletárov, inými slovami vykorenených jednotlivcov. Potupa roku 1918, inflácia, extrémne spriemyselnenie a predovšetkým ťažoba nezamestnanosti v čase krízy ich nakazila morálnym ochorením, ktoré dosiahlo až bod, v ktorom sa ich zmocnila nezodpovednosť. Španieli a Angličania, ktorí od šestnásteho storočia masakrovali a zotročovali farebné obyvateľstvo, boli dobrodruhmi takmer bez akéhokoľvek kontaktu so skutočným životom v im prislúchajúcich krajinách. To isté možno povedať o časti Francúzskeho Impéria, vybudovaného navyše v čase úpadku francúzskej tradície. Kto je sám vykorenený, vykoreňuje aj ostatných. Kto je zakorenený, nevykoreňuje iných.

Pod pojmom revolúcia, často využívajúc na svoje propagandistické účely aj rovnaké heslá a témy, sa skrývajú dve úplne protichodné koncepcie. Jedna spočíva v takej premene spoločnosti, aby v nej mohla robotnícka trieda zapustiť korene; zatiaľ čo druhá chce preniesť chorobu vykorenenosti, ktorou je robotnícka trieda nakazená, na celú spoločnosť. Nesmieme tvrdiť alebo predpokladať, že realizácia druhej môže predchádzať prvej; to je omyl. Ide o dve opačné cesty, ktoré sa nikde nestretávajú.

Z druhou koncepciou sa dnes stretávame omnoho častejšie než s prvou, a to medzi radikálmi i robotníkmi. Je zrejmé, že sa šíri proporčne k rastúcej vykorenenosti. Nie je ťažké uvidieť, že z jedného dňa na druhý môže dôjsť k nenapraviteľným škodám.

Na strane konzervatívcov vládne podobná dvojznačnosť. Len niekoľkí skutočne chcú opätovnú zakorenenosť pracujúcich; táto ich túžba je sprevádzaná imaginárnymi predstavami, z ktorých väčšina sa netýka budúcnosti, ale je požičaná z minulosti, navyše sčasti fiktívnej. Ostatní chcú jednoducho vidieť vytvorenie alebo upevnenie tej kategórie ľudí, na akú bol zredukovaný proletariát.

Takto tí, ktorí chcú skutočné dobro – a nie je ich veľa – oslabili svoju pozíciu ešte viac tým, že sa rozdelili medzi dva nepriateľské tábory, s ktorými ale nemajú nič spoločné.

Náhly kolaps Francúzska v júni 1940, ktorý prekvapil celý svet, odhalil jednoducho mieru vykorenenosti krajiny. Strom s rozožratými koreňmi spadne pri prvom poryve vetra. Ak nám Francúzsko poskytlo obraz omnoho bolestivejší než ostatné európske krajiny, je to tak preto, že moderná civilizácia so všetkými svojimi jedmi tu bola rozvinutejšia než kdekoľvek inde, s výnimkou Nemecka. V Nemecku však vykorenenosť na seba vzala omnoho agresívnejšiu formu, kým vo Francúzsku sa prejavila ochabnutosťou a letargiou. Tento rozdiel spočíva v rôzne skrytých príčinách, ktoré by prípadný výskum nepochybne odhalil. Na druhej strane krajina, ktorá sa v prvej vlne nemeckého teroru zachovala najlepšie – čiže Anglicko – je krajinou s najsilnejšou a najprecíznejšie rozvíjanou tradíciou.

Vykorenenosť vlastná francúzskemu proletariátu uvrhla obrovské množstvo pracujúcich do stavu apatickej letargie a v mnohých ďalších vyvolala pocit vojnového stavu so spoločnosťou. Tie isté peniaze, ktoré tak drasticky odsekli korene pracujúcej triede, súčasne ohrýzli korene strednej triede, pretože bohatstvo je kozmopolitné; posledné zvyšky ich vzťahu ku krajine boli prevážené, najmä od roku 1936, strachom a odporom voči robotníkom. Ešte aj roľníci sa stali v dôsledku prvej svetovej vojny takmer vykorenenými, demoralizovaní svojou rolou potravy pre delá, peniazmi, ktoré v ich živote zohrávajú stále väčšiu rolu a stále častejšími stretnutiami s korupciou v mestách. Čo sa týka inteligencie, tá takmer vyhynula.

Táto všeobecná atmosféra v krajine sa prejavila vo forme ospalosti, čo zabránilo vypuknutiu občianskej vojny. Francúzsko znenávidelo vojnu, ktorá narúšala tento spánok. Napoly omráčené udalosťami mája a júna 1940 sa vrhlo do náruče Pétaina, aby mohlo pokračovať v spánku so zdaním bezpečia. Odvtedy nemecký útlak premenil tento spánok na nočnú moru, tak desivú, že sa Francúzsko začalo v spánku zmietať a nedočkavo čaká na pomoc a prebudenie zvon.

V dôsledku vojny sa choroba vykorenenosti šíri Európou rýchlosťou, ktorá je skutočne desivá. Akú-takú nádej vzbudzuje už len to, že toto utrpenie do istej miery prebudí spomienky, ktoré už boli takmer mŕtve – napríklad spomienka na rok 1789 vo Francúzsku.

Čo sa týka východných krajín, do ktorých belosi v posledných storočiach, ale najmä v posledných päťdesiatich rokoch zaniesli chorobu vykorenenosti, Japonsko je dostatočným dôkazom intenzity, akú tu dosiahla aktívna forma tejto choroby. Indočína je zasa príkladom jej pasívnej formy. India, kde ešte stále prežíva tradícia, bola úspešne nakazená, pretože ešte aj tí, ktorí verejne vystupujú v mene tejto tradície, snívajú o vybudovaní národa moderného západného typu. Čína zostáva záhadou. Rovnako tak Rusko, ktoré je ako vždy napoly európske a napoly orientálne; pretože si nemôžme byť istí, či jeho energia, prinášajúca mu odlesk slávy, pochádza tak ako v prípade Nemecka z vykorenenosti aktívneho typu, ako by nás o tom presviedčala skúsenosť z posledných dvadsiatich piatich rokov, alebo či ide predovšetkým o prejav v hĺbkach plynúceho života národa, ktorý od dávnych čias zostal v tejto hĺbke v podstate nezmenený.

Čo sa týka amerického kontinentu, keďže je jeho populácia už niekoľko storočí založená predovšetkým na imigrácii, dominantný vplyv, ktorý pravdepodobne bude uplatňovať, zvyšuje riziká.

V tejto takmer beznádejnej situácii sa po nejakom povzbudení môžeme poobzerať jedine na tých niekoľkých ostrovčekoch živej minulosti na zemskom povrchu. Niežeby sme mali napodobňovať Mussoliniho rozruch s Rímskou ríšou, alebo siahať po Ľudovítovi XIV s rovnakým zámerom. Výboje nepatria k životu, ale k smrti. Úzkostlivo zachovávať by sme mali výťažky živej minulosti, v Paríži alebo na Tahiti, pretože na svete ich niet veľa.

Nemá zmysel otáčať sa chrbtom k minulosti len preto, aby sme sa sústredili na budúcnosť. Je nebezpečnou ilúziou predpokladať, že je také niečo vôbec možné. Protiklad minulosti a budúcnosti je absurdný. Budúcnosť nám neprináša nič, nič nám nedáva; to my jej musíme preto, aby sme ju stvorili, odovzdať všetko, aj vlastný život. Aby sme však mohli niečo dať, musíme to najprv vlastniť; nepatrí nám však nijaký iný život, nijaká životná energia okrem pokladov, získaných z minulosti, ktoré sme prijali a vzkriesili my sami. Zo všetkých potrieb duše je práve táto potreba minulosti najvitálnejšou.

Láska k minulosti nemá nič spoločné s reakčnou politikou. Tak ako všetky ľudské činnosti, aj revolúcia čerpá všetku energiu z tradície. Marx si to uvedomoval tak silno, že túto tradíciu vzťahoval až k tej najvzdialenejšej minulosti a urobil z triedneho boja jediný a výlučný princíp, ktorým možno vysvetliť dejiny.

Na počiatku tohto storočia bolo len málo vecí v Európe bližšie k stredoveku, než francúzske odbory, náš jediný lúč kolektívneho ducha. Posledné pozostatky týchto odborov patria medzi tie uhlíky, ktoré by sme mali rozdúchať ako prvé.

Už niekoľko storočí ľudia bielej rasy hlúpo a slepo deštruujú minulosť svoju i iných. Ak aj v istých ohľadoch došlo počas tohto obdobia k pokroku, nebolo to v dôsledku tohto šialenstva, ale napriek nemu, z impulzu toho mála, čo z minulosti prežilo.

Raz zničená minulosť sa nikdy nevráti. Zničenie minulosti je možno najhorším zo všetkých zločinov. Dnes sa záchrana toho mála, čo z nej zostalo, môže stať takmer posadnutosťou. Musíme ukončiť desivú vykorenenosť, ktorú európsky kolonializmus nevyhnutne spôsobuje aj vo svojich najmenej krutých aspektoch. Musíme prestať s tým, aby sme po dosiahnutí víťazstva trestali porazeného nepriateľa ešte väčším vykorenením; keď už chápeme, že jeho vyhladenie nie je ani možné, ani želané, zvyšovať jeho šialenstvo by znamenalo, že sme ešte väčší šialenci než on. Musíme takisto do všetkých politických, právnych alebo technických inovácií, ktoré so sebou nesú pravdepodobné sociálne dopady, implementovať také mechanizmy, ktoré ľuďom umožnia obnoviť svoje korene.

Neznamená to, že sa máme oddeliť plotmi. Práve naopak, nikdy nebol čerstvý vzduch potrebnejší. Zakorenenie a rozvíjanie vzájomných kontaktov sa navzájom dopĺňa. Ak by napríklad, kdekoľvek by to technické možnosti umožňovali – a to by v prípade našej snahy nebol problém – boli robotníci rozptýlení a každý z nich by vlastnil svoj dom, trochu záhrady a nástroje; a ak by sa na druhej strane obnovilo Tour de France1) v prospech dnešných mladých ľudí, možno aj v medzinárodnom merítku; ak by robotníci mohli tráviť istý čas aj v montážnej hale, kde sa súčiastky, ktoré vyrábajú, spájajú s inými, alebo ak by mohli pomáhať s výučbou učňov; ak by to bolo zároveň spojené s istými mzdovými zárukami – potom by biedny údel robotníkov vymizol.

Nikdy neskoncujeme s  údelom  robotníkov podávaním zákonov, či už sa budú týkať znárodnenia kľúčových odvetví priemyslu, zrušenia súkromného vlastníctva, právomocí pridelených odborom pri vyjednávaní kolektívnych zmlúv, zástupcov pracujúcich vo vedení továrne alebo kontroly plnenia zmlúv. Všetky tieto návrhy, či už ich zaradíme medzi revolučné alebo reformné, sú len záležitosťami práva, pričom to však nie je právna rovina, v ktorej spočíva robotnícky problém alebo jeho riešenie. Marx by to chápal dokonale, ak by bol býval intelektuálne poctivý, pretože túto pravdu cítiť z najlepších stránok Kapitálu.

Nemá zmysel pokúšať sa objaviť v požiadavkách robotníkov liek na ich problémy. Telom, dušou i predstavivosťou ponorení vo svojej biede, ako by si mohli predstaviť niečo, čo by nenieslo znak tejto biedy? Keď sa pokúšajú nasilu sa vymaniť zo svojho postavenia, upadajú do apokalyptického snenia alebo hľadajú útechu v robotníckom imperializme, ktorý netreba povzbudzovať o nič viac ako imperializmus národný.

Čo možno z ich požiadaviek vyčítať je charakter a dôkaz ich utrpenia. Všetky alebo takmer všetky z týchto požiadaviek pritom vyjadrujú utrpenie, vyvolané vykorenenosťou. Ak sa dožadujú väčšej účasti na riadení a znárodnenia, je tomu tak preto, lebo sú ovládaní strachom z úplnej vykorenenosti – čiže nezamestnanosti. Ak sa dožadujú zrušenia súkromného vlastníctva, je to preto, lebo už majú dosť toho, aby boli vnímaní všade, kde pracujú, ako trpení imigranti. Tento dôvod stál aj za obsadením tovární v júni 1936. Počas tých niekoľkých dní zažívali čistú radosť z toho, že sa konečne cítili ako doma tam, kde trávia svoj pracovný čas; radosť dieťaťa, ktoré nechce myslieť na zajtrajšok. Nikto nemôže odôvodnene očakávať, že zajtrajší deň bude mimoriadne šťastný.

Francúzske robotnícke hnutie vychádzajúce z Revolúcie bolo v vo svojej podstate nárekom, nebolo ani tak revoltou, ako skôr protestom voči neľútostnému, namáhavému údelu všetkých utláčaných. Vzhľadom na to, čo sa dá očakávať od masových hnutí, toto celkom určite obsahovalo relatívne vysoký stupeň čistoty motívov. Zaniklo v roku 1914; od tých čias tu boli len ozveny tohto hnutia, jedy vytvorené spoločnosťou, ktorá pokrivila dokonca aj zmysel biedy. Musíme sa usilovať vzkriesiť túto tradíciu; no nik si nemôže želať vidieť ju oživenú. Akokoľvek krásny môže byť nárek zúfalstva, nikto si nemôže priať počuť ho znova; je prirodzenejšie chcieť odstrániť toto zúfalstvo.

Zoznam problémov, ktoré robotníkov trápia nám poskytne zoznam vecí, ktoré treba zmeniť. V prvom rade sa musíme zaoberať šokom, ktorý zažije chlapec, keď vo svojich dvanástich alebo trinástich rokoch opustí školu a nastúpi do fabriky. Sú robotníci, ktorí môžu byť radi, že tento šok po sebe nezanechal pretrvávajúcu ranu; neuvedomujú si však, že ich utrpenie pochádza z minulosti. Kým je dieťa v škole, či už ide o dobrého alebo zlého žiaka, stále je bytosťou, ktorej bytie si ostatní uvedomujú, ktorej rozvoj je predmetom záujmu a u ktorej sa obracia na jej najlepšie motívy. Zo dňa na deň sa z tohto dieťaťa stáva ozubené koliesko v stroji, niečo ešte bezvýznamnejšie než vec a nik sa už nezaujíma o to, či poslúcha z tých najnižších alebo iných pohnútok, hlavne že poslúcha. Väčšina robotníkov v tomto štádiu zažíva pocit nejestvovania, sprevádzaný formou vnútornej závrate, ktorú intelektuáli a buržoázia dokonca aj v tom najväčšom utrpení zažíva len výnimočne. Tento prvý šok, zažívaný v tak skorom veku, často zanecháva trvalú stopu. Dokáže človeka raz a navždy vyliečiť z lásky k práci.

Musíme zmeniť systém, ktorý má vplyv na koncentráciu pozornosti počas pracovnej doby, typy stimulácií, ktoré pomáhajú prekonať nechuť k práci či vyčerpanosť – a ktorými sú dnes vlastne len strach a príplatok – typ nevyhnutnej poslušnosti, primalé množstvo iniciatívnosti, zručností a myslenia, ktoré sú od robotníkov vyžadované, ich súčasné vylúčenie z účasti na práci podniku ako celku, ich miestami až totálna nevedomosť o hodnote, spoločenskej prospešnosti a osude vecí, ktoré pomáhajú vyrábať, a úplná opozícia ich pracovného a rodinného života. Zoznam možno poľahky rozšíriť.

Okrem vôle po reformách vystupujú vo výrobnom procese tri typy faktorov: technologické, ekonomické a vojenské. Dnes dôležitosť vojenských faktorov vo výrobe zodpovedá dôležitosti výroby samotnej pre vedenie vojny; inými slovami, je veľmi dôležitá.

Nahromadiť tisíce robotníkov do obrovských industriálnych väzníc, v ktorých skutočne kvalifikovaní tvoria výraznú menšinu, je z vojenského hľadiska dvojnásobne absurdné. Moderné vojnové podmienky vyžadujú, za prvé, rozptyl priemyselnej výroby; za druhé, aby väčšina robotníkov v čase mieru pozostávala z vycvičených profesionálov, pod ktorých vedenie je možné v čase medzinárodnej krízy alebo vojny okamžite umiestniť ženy, mládež a starých ľudí, takže je možné okamžite zvýšiť produkciu. Nič neparalyzovalo britskú vojenskú výrobu viac, než nedostatok kvalifikovaných robotníkov.

Keďže však nie je možné nechať vysokokvalifikovaných robotníkov pracovať pri automatizovaných strojoch, bez tejto druhej funkcie sa musíme zaobísť, s výnimkou vojny.

Len výnimočne sa stáva, že vojenské požiadavky sú v súlade a nie v priamom rozpore s ľudskými túžbami, takže výhodu treba brať do úvahy.

Z technologického hľadiska robí relatívne bezproblémový prenos energie v podobe elektriny vysoký stupeň decentralizácie možným.

Čo sa týka strojov, nie sú zatiaľ vhodné na transformáciu výrobného systému; no príklady vhodnej automatizácie, ktorá sa už využíva, raz nepochybne umožnia takúto transformáciu, ak sa o to pokúsime.

Povedané všeobecne, zmena samotnej technológie bude nekonečne závažnejšou sociálnou zmenou, než všetko to, čo je obsiahnuté pod pojmom socializmus. Nikto doposiaľ nepredpokladal, že inžinier zaoberajúci sa vývinom nových strojov by mohol mať iný, než tento dvojitý cieľ: za prvé, zvýšiť zisk firmy, ktorá si objednala výskum, a za druhé, slúžiť záujmom spotrebiteľa. Pretože ak v tomto prípade hovoríme o záujmoch výroby, myslíme tým vyššiu a lacnejšiu výrobu; čiže tento záujem je identický so záujmom spotrebiteľa. Preto sa tieto dva pojmy stále používajú ako synonymá.

Pokiaľ ide o robotníkov, ktorí budú míňať svoju energiu pri týchto strojoch, na nich nikto príliš nemyslí. Jediné, čo sa občas deje, je nejaký nový bezpečnostný predpis, hoci v skutočnosti sú odseknuté prsty a denne prelievaná krv v podstate bežným javom.

Tento chabý záujem je však jediným. Nielenže nikto neberie do úvahy morálne pohodlie robotníkov, čo by si vyžadovalo priveľa predstavivosti, no nikto sa ani nezaoberá možnosťou nezraňovať ich telá. Inak by asi niekto vymyslel do bane niečo iné, než je automatická zbíjačka fungujúca na stlačený vzduch, ktorá vysiela otrasy do ľudského tela osem hodín denne.

Nik nemyslí ani na to, či nejaký nový typ stroja, fixujúci kapitál a spevňujúci výrobu, neprispeje k všeobecnej hrozbe nezamestnanosti.

Aký význam má zvyšovanie miezd robotníkov a poľavenie v prísnosti režimu ich práce, ak zatiaľ inžinieri projektujú, bez najmenšieho zlého úmyslu, nové stroje, ktoré zredukujú ich duše a telá na stav únavy, alebo ktoré zhoršia ich ekonomické postavenie? Aký význam bude mať pre nich čiastočné alebo úplné znárodnenie výroby, ak sa princíp týchto projekčných oddelení nezmení? A tak zatiaľ možno povedať, že sa nič nezmenilo ani tam, kde prebehlo znárodňovanie. Ani sovietska propaganda nikdy nevyhlásila, že Rusko vynašlo radikálne nový typ stroja, hodný toho, aby s ním mohol pracovať všemocný proletariát.

A predsa, ak jestvuje aspoň jeden presvedčivý názor v Marxových dielach, potom je to tento: akákoľvek zmena vo vzťahu medzi triedami zostáva len ilúziou, ak ju súčasne nesprevádza zmena technologického procesu, prejavujúca sa v úplne novom type strojov.

Z pohľadu robotníka má mať stroj tri vlastnosti. Za prvé, malo by sa s ním dať pracovať bez vyčerpávania svalstva, nervov alebo akýchkoľvek orgánov – a takisto bez toho, aby mohol človeka zmrzačiť alebo zraniť, až na výnimočné okolnosti.

Za druhé, vo vzťahu k všeobecnej hrozbe nezamestnanosti, mala by byť výrobná technológia ako celok čo najflexibilnejšia, aby dokázala reagovať na fluktuácie dopytu. Ten istý stroj by mal teda slúžiť viacerým účelom, čím viac účelov, tým lepšie, do istej miery navzájom nezávislým. To sa takisto týka vojenských požiadaviek, aby stroj čo najľahšie zvládal prechod z mierových na vojenské účely. A napokon, ide o faktor, ktorý by prispel k väčšej spokojnosti počas pracovného času, pretože by umožňoval vyhnúť sa monotónnosti, ktorá vyvoláva nudu a znechutenie, ktorých sa robotníci tak desia.

Za tretie, mal by byť spojený s prácou, ktorej je schopný plne kvalifikovaný robotník. Opäť ide aj o vojenskú nevyhnutnosť, a navyše je to nevyhnutná podmienka k dôstojnosti a morálnej plnohodnotnosti pracujúcich. Pracujúca trieda, pozostávajúca takmer úplne z kompetentných pracovníkov, už nie je proletariátom.

Pokrok vo vývine nastaviteľných automatizovaných strojov, ktoré by slúžili viacerým účelom, by značne napĺňal tieto požiadavky. Prvé modely tohto typu už jestvujú a je evidentné, že sa v tomto smere otvárajú veľké možnosti. Takéto stroje robia prácu obsluhy strojov prekonanú. Vo veľkých fabrikách, ako je Renault, len zopár robotníkov pôsobí v práci šťastne; týmito niekoľkými privilegovanými ľuďmi sú tí, čo pracujú s automatizovanými hlavicami s pohyblivými vačkovými mechanizmami.

Zásadná je tu však myšlienka, aby sa v technických pojmoch vyjadril problém pôsobenia strojov na morálny stav robotníkov. Ak sa raz sformuluje, technici ho už len budú musieť vyriešiť – tak ako už vyriešili množstvo iných problémov. Ide len o to, aby to chceli urobiť. Z tohto dôvodu by nemali miesta, kde sa tento vývin uskutočňuje, spadať výhradne pod kapitalistické záujmy. Bolo by prirodzené, aby do nich štát vstupoval prostredníctvom grantov. A prečo by robotnícke organizácie nemohli robiť to isté prostredníctvom bonusov? – nehovoriac už o množstve iných prostriedkov, ktorými sa dá dosiahnuť istý vplyv a tlak. Keby odbory skutočne ožili, boli by v neustálom kontakte s výskumnými oddeleniami, ktoré sa zaoberajú výskumom technologických procesov. Takýto kontakt by mohol byť pripravený už vopred vytvorením priaznivej atmosféry voči študentom na školách.

Až doposiaľ nebrali technici ohľad na nič iné, než na požiadavky výroby. Ak by začali mať pred sebou neustále prítomné aj potreby tých, ktorí vyrábajú, potom by sa celá technológia výroby začala pomaly meniť.

Toto by sa malo stať súčasťou výučby na vysokých i všeobecne technických školách – no s reálnym obsahom.

Tu by sa nepochybne všetko dosiahlo tým, ak by sa hneď zahájil výskum tohto problému.

Predmet takéhoto výskumu je ľahké sformulovať. Pápež raz povedal: „Materiál vychádza z tejto fabriky zušľachtený, robotníci znehodnotení.“ Marx si všimol to isté a popísal to ešte ráznejšie. Čo sa tu žiada je to, aby tí, čo sa odhodlajú na riešenie technologických inovácií, mali neustále na mysli nasledovné presvedčenie. Totiž že zo všetkých možných nedostatkov, ktoré je možné zistiť v súčasnom stave priemyslu, si najnevyhnutnejšie vyžaduje riešenie tento: nesmie sa urobiť nič, čo situáciu zhorší; musí sa urobiť všetko, čo ju zlepší. Táto koncepcia by sa mala stať súčasťou profesného záväzku a profesionálnej cti každého, kto má v priemysle nejakú zodpovednú funkciu. Jednou z najzásadnejších úloh odborov, ak by toho boli schopné, by bolo dostať túto koncepciu hlboko do všeobecného povedomia.

Ak by väčšinu robotníkov tvorili vysoko kvalifikovaní pracovníci, pravidelne vedení k preukazovaniu iniciatívy a invenčnosti, každý z nich zodpovedný za svoju výrobu a stroj, súčasná pracovná disciplína by už neplnila nijaký cieľ. Niektorí by mohli pracovať doma; iní v malých dielňach, ktoré môžu kooperovať. V súčasnosti sa autorita uplatňuje vo väčšej miere v malých fabrikách než vo veľkých; je to však preto, že sa snažia napodobniť tie veľké. Takéto dielne by neboli fabrikami, boli by priemyselnými organizmami nového typu, v ktorých by sa mohol zrodiť nový duch; a hoci by boli malé, spájali by ich organické väzby dostatočne silné na to, aby spoločne vytvárali veľký koncern. Vo veľkých koncernoch je, napriek mnohým ich chybám, istá špecifická poézia, pre ktorú dnešní robotníci našli pochopenie.

Platba za kus už nebude nevýhodná, keďže sa odstráni zgrupovanie robotníkov do štruktúr evokujúcich väzenie. Zmizne aj posadnutosť rýchlosťou, dosahovanou za každú cenu. Zavedie sa platba za slobodne vykonávanú prácu. Poslušnosť už nebude záležitosťou neprestajného podriaďovania sa. Robotník alebo skupina robotníkov môže mať istý počet úloh, ktoré sa majú za daný čas splniť a ponechá sa im voľná ruka, čo sa týka vykonania práce. Bude to niečo celkom iné, než vedomie, že človek musí donekonečna opakovať ten istý pohyb, až do konkrétneho okamihu, keď mu bude vydaný nový príkaz, ktorý preň bude znamenať nový pohyb, opakovaný na rovnako neurčitú dobu. Jestvuje pojem času, ktorý prislúcha mŕtvej hmote, a iný pojem, ktorý prislúcha mysliacej bytosti; a je chybou zamieňať si ich.

Či už pôjde o kooperáciu alebo nie, tieto malé dielne by vonkoncom nepripomínali väzenia. Robotník by mohol svojej žene ukázať miesto, kde pracuje, ako aj svoj stroj, ako to robili v júni 1936 počas obsadenia tovární. Deti by sa mohli prísť po škole pozrieť na svojich otcov a poučiť sa o práci, vo veku, keď práca predstavuje tú najvzrušujúcejšiu z hier. Takto by boli v čase, keď sa sami začnú priúčať remeslu, takmer vyučení v jednom odbore, a mohli by sa rozhodnúť, či sa v ňom zdokonalia, alebo sa budú venovať druhému. Práca by mohla byť vďaka týmto zážitkom z detstva presvetlená poéziou po zvyšok ich života, namiesto toho, aby v sebe mala niečo z nočnej mory vďaka šoku z prvého kontaktu.

Keď dokonca aj v stave dnešnej demoralizácie potrebujú poľnohospodári omnoho menej stimulov na svoju prácu než robotníci, dôvod zrejme spočíva práve v tomto rozdiely. Dieťa môže byť síce už vo veku deväť či desať rokov na statku nešťastné, no takmer vždy jestvuje obdobie, keď preň práca predstavovala úžasnú hru, vyhradenú dospelým.

Ak by väčšina robotníkov mohla byť zdôvodniteľne šťastná, niekoľko najzásadnejších a najpálčivejších problémov by sa tým nielen vyriešilo, ale úplne odstránilo. Ak sa nevyriešia, ľudia zabudnú na ich existenciu. Stav nespokojnosti je živnou pôdou falošných problémov. Rodia sa z neho obsesie. Pre ich uspokojenie netreba plniť ich požiadavky, ale treba odstrániť príčiny stavu nespokojnosti. Ak človek trpí smädom kvôli poraneniu žalúdka, nepotrebuje tekutiny, ale je potrebné vyliečiť jeho poranenie.

Nanešťastie je však možné zmeniť iba budúcnosť mladých ľudí. Bude nevyhnutné vynaložiť veľké úsilie pri výučbe mladých robotníkov, najmä učňov. Zodpovednosť bude musieť na seba zobrať Štát, pretože neexistuje iná sociálna entita, ktorá by to mohla urobiť.

Nič neukazuje jasnejšie základné zlyhanie kapitalistickej triedy, než ľahostajnosť zamestnávateľov k otázke učňov. V Rusku možno hovoriť o zločinnej ľahostajnosti. Nie je možné dostatočne trvať na riešení tohto problému a prízvukovať ho dosť na to, aby si verejnosť uvedomila túto jednoduchú pravdu, veľmi ľahko pochopiteľnú a nevyvrátiteľnú. Zamestnávatelia zabudli posledných dvadsať – tridsať rokov myslieť na výučbu zrelých, kvalifikovaných robotníkov. Nedostatok kvalifikovaných robotníkov prispel v rovnakej miere ako ostatné faktory k úpadku krajiny. Ešte aj v rokoch 1934 a 1935, keď bola kríza nezamestnanosti na vrchole a výroba stagnovala, hľadali sa márne kvalifikovaní pracovníci pre inžinierske práce a letectvo. Robotníci sa ponosovali, že vstupné testy boli priťažké; problém však spočíval v tom, že nemali dostatočný výcvik na to, aby v týchto testoch uspeli. Ako môžeme mať za takýchto podmienok kvalitnú výzbroj? No aj odhliadnuc od vojny nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily, zhoršujúci sa z roka na rok, nevyhnutne vyústi do znemožnenia samotného ekonomického života.

Celej krajine a zainteresovaných stranám musí byť definitívne povedané, že zamestnávatelia sa ukázali byť neschopní uniesť zodpovednosť, ktorú na nich kladie kapitalizmus. Majú svoju úlohu, no zjavne nejde o túto, pretože skúsenosť ukázala, že je pre nich priťažká. Keď to skutočne pochopíme, nebudeme sa ich viac musieť báť a oni nebudú môcť brániť nevyhnutným reformám; zostanú v rámci skromných hraníc svojej prirodzenej funkcie. To je jediná šanca ich prežitia. To zo strachu z nich sa ich ľudia tak často chcú celkom zbaviť.

Odvetili by, že robotník nebude schopný postarať sa o seba; no ich vlastné uvažovanie nedokázalo dostatočne predvídať, že ak sa nevyučia žiadni učni, o dvadsať rokov tu nebudú žiadni robotníci, alebo aspoň takí, ktorí by sa zaslúžili takéto označenie. Zdá sa, že nedokážu dovidieť ďalej než sú dva – tri roky. Nepochybne tiež vo svojich fabrikách tajne uprednostňovali pracovnú silu zloženú z nešťastných, vykorenených jednotlivcov bez akéhokoľvek uvedomenia. Nevedeli, že hoci je podriadenosť otrokov väčšia než podriadenosť slobodných ľudí, aj ich vzbura býva omnoho horšia. A hoci mali takéto skúsenosti, vôbec nepochopili, o čo v nich išlo.

Nezáujem odborov v otázke učňovstva je rovnako škandalózna, no z iného dôvodu. Odbory sa nemuseli zaoberať otázkami budúcej produkcie; no keďže jediný dôvod ich existencie spočíva v obrane spravodlivosti, mali byť odbory pohnuté k ľútosti morálnym utrpením mladých. V skutočnosti však skutočne biedna časť robotníctva – mládež, ženy, imigranti z cudziny alebo z kolónií – bola ponechaná svojej biede napospas. Celé ich utrpenie sa v odborárskych kruhov stretlo s omnoho menšou pozornosťou, než problém rastu miezd pre tie skupiny robotníkov, ktoré už boli dostatočne zaplatené.

Nič neilustruje jasnejšie, aké ťažké je pre akékoľvek kolektívne hnutie byť skutočne na strane spravodlivosti a ochrániť nešťastných jednotlivcov. Pre týchto nešťastníkov je nemožné ochrániť sa, pretože im v tom bráni ich zlý údel; a zvon chránení nebývajú, pretože je vlastnosťou ľudskej povahy nevenovať pozornosť ľuďom v nešťastí.

Jedine J.O.C.2) sa zaoberala problémami mladých robotníkov, a existencia takejto organizácie je azda jediným evidentným znakom toho, že kresťanstvo v nás ešte nie je mŕtve.

Tak ako kapitalisti zradili svoje poslanie trestuhodným zanedbaním nielen záujmov ľudí, národa, ale aj svojich vlastných, tak aj odbory zradili svoje poslanie zanedbaním ochrany slabých, pričom venovali svoju pozornosť ochrane špeciálnych záujmov. Aj toto by malo byť všeobecne známe pre prípad, že sa odbory jedného dňa ocitnú v pozícii alebo v pokušení zneužitia moci. Obmedzenie odborov a ich premena na jednotnú, povinnú organizáciu, bolo prirodzeným a nevyhnutným následkom zmeny ich ducha. Kroky Vichistickej vlády boli v tomto smere zanedbateľné. C.G.T.3) v jej rukách nebola vôbec znásilnená. Jej stav v poslednej dobe niečo také ani nepripúšťal.

Štát samotný nie je vhodný na ochranu nešťastných. Dokonca je toho takmer úplne neschopný, jedine ak ho k tomu zaväzuje konkrétna a urgentná potreba vo verejnom záujme, alebo popud názorového hnutia.

Pokiaľ ide o výchovu mladých robotníkov, potreba vo verejnom záujme ani nemôže byť jasnejšia a naliehavejšia. A čo sa týka názorového hnutia, musí byť vytvorené a začať s tým treba ihneď, pričom treba využiť zárodky skutočných odborových hnutí, J.O.C., výskumné skupiny a hnutia mladých, dokonca aj tých oficiálnych.

V Rusku vyvolali boľševici entuziazmus národa návrhom vybudovať priemysel. Nemohli by sme podobne aj my vzbudiť entuziazmus v našom národe návrhom vybudovať priemyselnú populáciu nového typu? Takýto cieľ by dobre ladil s francúzskym duchom.

Výchova mladých robotníkov by mohla presiahnuť rozmer prostej výučby remesla. Mala by samozrejme zahŕňať aj vzdelanie, ako aj výchovu tak ako v prípade akýchkoľvek mladých ľudí; a z tohto dôvodu by bolo dobré, keby sa výučba učňov nekonala v priestoroch školy, kde sa jej nikdy nedarí, ale mala by sa odohrávať priamo v atmosfére výroby. Súčasne by sa však nemala konať priamo v továrňach. Takáto výučba si vyžaduje preukázanie istej invenčnosti. Vyžaduje sa tu kombinácia výhod učilišťa, praxe v továrni, chantier de jeunesse4) a mnohých ďalších vecí.

No výchova mladých robotníkov, obzvlášť v krajine, akou je Francúzsko, si takisto vyžaduje podiel na všeobecnom vzdelaní, účasť na intelektuálnej kultúre. Títo študenti sa musia cítiť doma aj vo svete myslenia.

Akú formu má mať táto účasť? A aká má byť táto kultúra? Diskusia  na túto tému prebieha už dlho. V istej dobe sa v určitých kruhoch hovorilo o kultúre pracujúcich. Iní tvrdili, že nejestvuje nič také ako kultúra pracujúcich a kultúra nepracujúcich, ale len kultúra ako taká. Druhý spomenutý postoj mal za následok, že voči tým najinteligentnejším a najsnaživejším robotníkom sa uplatnil rovnaký prístup, aký sa uplatňuje voči tým najhlúpejším študentom na lýceu. Výnimočne to dopadlo aj lepšie; no vo všeobecnosti ide len o princíp popularizácie, ako mu dnes rozumieme. Názov je rovnako otrasný ako samotný obsah tohto pojmu. Ak chceme označiť niečo vhodnejšie, vhodnejší musí byť aj názov.

Pochopiteľne, pravda je len jedna a omylov množstvo; a v každej kultúre, okrem kultúry dokonalej, ktorá v prípade človeka predstavuje jedine krajný prípad, jestvuje zmes pravdy a omylu. Ak by naša kultúra bola blízko dokonalosti, potom by išlo o kultúru mimo spoločenských tried. Keďže však ide o kultúru priemernú, do veľkej miery je to kultúra intelektuálov strednej vrstvy, a momentálne je to najmä kultúra vládnych zamestnancov.

Ak by sme chceli pátrať ďalej týmto smerom, potom by sme zistili, že v niektorých Marxových myšlienkach je viac pravdy, než sa môže zdať na prvý pohľad; nemôžeme však čakať, že samotní marxisti by pátrali týmto smerom; najprv by sa totiž museli pozrieť do zrkadla, čo by bolo aktom priveľmi bolestivým, na ktorý navyše dodávajú potrebnú odvahu jedine kresťanské cnosti.

Čo robí našu kultúru tak ťažko odovzdateľnú ľuďom nie je to, že je priveľmi vysoká, ale to, že je príliš nízka. Volíme preto čudesnú metódu, keď ju ešte viac znižujeme pred tým, než ju dávkujeme po malých množstvách.

Dve prekážky spôsobujú, že je kultúra pre ľudí ťažko dostupná. Prvou je nedostatok času a energie. Ľudia majú primálo voľného času pre intelektuálne úsilie; a únava takéto úsilie limituje.

Táto prekážka je pomerne zanedbateľná. Alebo by aspoň bola, keby sme jej chybne nepripisovali priveľkú dôležitosť. Pravda osvetľuje dušu podľa jej čistoty, a v nijakom prípade s ohľadom na jej kvantitu. Nezáleží tu na množstve kovu, ale na kvalite zliatiny. V tomto zmysle malé množstvo čistého zlata zaváži rovnako ako veľa čistého zlata. Trocha čistej pravdy zaváži rovnako ako veľa čistej pravdy. Podobne obsahuje jedna dokonalá grécka socha rovnaké množstvo krásy ako dve dokonalé grécke sochy.

Niobin hriech spočíval v ľahostajnosti k faktu, že kvantita nemá nič spoločné s cnosťou, a bola zaň potrestaná smrťou svojich detí. My páchame rovnaký hriech každý deň a sme zaň trestaní rovnako.

Ak sa robotník po ročnej úprimnej a vytrvalej snahe dokáže naučiť niekoľko geometrických teorém, do jeho duše vnikne rovnaká miera pravdy ako v prípade študenta, ktorý za rovnaký čas preukáže rovnaký zápal pre osvojenie si časti vyššej matematiky.

Je pravda, že sa tomu ťažko verí a  azda je to aj ťažko dokázateľné. No prinajmenšom pre kresťanov by to mal byť jeden z článkov viery, ak si pripomenú, že pravda patrí medzi tých niekoľko požehnaní, ktoré Evanjelium prirovnáva k chlebu, a že ktokoľvek by požiadal o chlieb, ten nedostane kameň.

Materiálne prekážky – nedostatok voľného času, únava, nedostatok talentu, choroba, fyzická bolesť – bránia len v nadobudnutí podradnejších či bežnejších prvkov kultúry, no nie tých najcennejších pokladov, ktoré obsahuje.

Druhou prekážkou kultúry pracujúcich je to, že sociálnym podmienkam robotníka, ako aj všetkým ostatným, zodpovedá náchylnosť k istým pocitom. Čiže, je niečo zvláštne na tom, čo bolo vytvorené inými ľuďmi a pre iných ľudí.

Riešenie spočíva v úsilí o preklad; nie o popularizáciu, ale o preklad, čo je celkom odlišná vec.

Nejde o to, vziať pravdy – už teraz dosť nízkej úrovne – obsiahnuté v kultúre intelektuálov a potom ich degradovať, okresať a zničiť ich chuť; ale jednoducho ich vyjadriť, vo svojej celistvosti, v jazyku, ktorý ich, použijúc Pascalove slová, robí zrozumiteľné pre srdce, na prospech ľudí, ktorých pocity boli vyformované prostredím pracujúcej triedy.

Umenie prenosu pravdy je jedným z najzásadnejších a pritom najmenej známych. Ťažkým ho robí to, že človek sa musí umiestniť do bodu pravdy a obsiahnuť ju v jej nezakrytosti, mimo konkrétnej podoby, v ktorej zhodou okolností našla svoje vyjadrenie.

Takýto prenos je navyše aj kritériom pravdy. Pravda, ktorú nemožno preniesť, nie je pravdou; v rovnakom zmysle, v akom nie je to, čoho vzhľad sa nemení s ohľadom na uhol pohľadu, reálnym objektom, ale len jeho iluzórnym napodobením. Aj v mysli je trojrozmerný priestor.

Hľadanie vhodných spôsobov prenosu by bolo ešte užitočnejšie pre kultúru než pre ľudí. Pre kultúru by to vytváralo mimoriadne hodnotný stimul, čím by sa pozdvihla z uzavretej a dusnej atmosféry a prestala by byť výlučne objektom záujmu špecialistov. Pretože jedine tým je v súčasnosti – záležitosťou pre špecialistov, od vrchu až po spodok, akurát tým viac degradovaná, čím viac by sme smerovali nadol. Tak ako sa s robotníkmi jedná, akoby boli skôr prihlúplymi stredoškolákmi, tak sa so stredoškolákmi jedná, akoby boli lenivými vysokoškolákmi a s vysokoškolákmi zase tak, akoby boli profesionálnymi učiteľmi trpiacimi stratou pamäte, ktorí preto potrebujú preškolenie. Kultúra, ako ju poznáme, je nástrojom používaným učiteľmi pre výrobu ďalších učiteľov, ktorí opäť vytvoria ďalších učiteľov.

Zo súčasných foriem choroby vykorenenosti je vykorenenosť  kultúry z tých alarmujúcejších. Prvým následkom tejto choroby, zasahujúcim všetky oblasti, je vo všeobecnosti, ako následok prerušenia vzťahov, to, že na každú vec sa pozerá ako na cieľ. Vykorenenosť tak spôsobuje idolatriu.

Vezmime si len jeden príklad deformácie našej kultúry. Zámer – dokonale legitímny – zachovať geometrickému dôvodeniu jeho povahu nevyhnutnosti, vedie k výučbe geometrie na lýceách ako niečoho, čo nemá akýkoľvek vzťah k vonkajšej realite. Preto jediný záujem študentov môže byť v tom, že budú geometriu považovať za istý typ hry, alebo sa budú usilovať o dobré známky. Ako v nej potom môžu vidieť akúkoľvek pravdu?

Väčšina z nich si tak vôbec neuvedomí, že takmer všetky naše činy, tie najjednoduchšie i tie najkomplikovanejšie, sú aplikáciou princípov geometrie; že vesmír, v ktorom žijeme, je sieťou geometrických vzťahov a že je to nevyhnutnosť geometrie, ktorou sme v skutočnosti spútaní ako bytosti uzavreté v čase a priestore. Táto geometrická nevyhnutnosť je im prezentovaná tak, že sa javí ako niečo svojvoľné. Môže byť niečo absurdnejšie, než svojvoľná nevyhnutnosť? Nevyhnutnosť je z definície niečím, čo je nanútené.

Na druhej strane, keď je snaha o popularizáciu geometrie a odvoláva sa pritom na skúsenosť, zabúda sa na dôkazy. Zostáva tak len zopár poučiek, zbavených akejkoľvek zaujímavosti. Geometria tak stráca svoju chuť, svoju najvlastnejšiu podstatu. Jej podstata je totiž v tom, že ide o študijný predmet venujúci sa nevyhnutnosti – tej istej nevyhnutnosti, ktorá vládne nášmu hmotnému svetu.

Obom chybám sa možno poľahky vyhnúť. Nemusíme voliť medzi skúsenosťou a dôkazom. Veľmi ľahko možno dokazovať pomocou kúska dreva, železa alebo kriedy.

Jestvuje jednoduchý spôsob, akým možno v školách vysvetliť nevyhnutnosť spojením teoretickej výučby a výroby. Deťom možno povedať: „Máme niekoľko úloh, ktoré treba realizovať (skonštruovať predmety podľa takých a takých požiadaviek). Niektoré z nich môžu, iné nemôžu jestvovať. Skonštruujte tie, ktoré sú možné, a pri tých, ktoré neskonštruujete, ma musíte presvedčiť, že nemôžu jestvovať.“ Takouto úlohou sa geometria môže zaradiť medzi praktické úlohy. Realizácia je dostatočným empirickým dôkazom možnosti; čo sa však týka nemožnosti, nejestvuje empirický dôkaz a nevyhnutný je dôkaz. Nemožnosť je nevyhnutnosťou v jej konkrétnom prejave.

Čo sa týka ostatnej vedy, všetko, čo spadá pod bežnú vedu – nie je možné spraviť Einsteina a kvantovú mechaniku súčasťou kultúry pracujúcich – je v princípe odvodené z analogickej metódy, spočívajúcej v prenesení vzťahov vládnucich ľudskej práci do sféry prírody. Je to aj omnoho prirodzenejším záujmom robotníkov než stredoškolákov, ak im to vie človek správne vysvetliť.

A ešte väčšmi to platí o časti kultúry, nazývanej literatúra. Pretože tá sa vždy zaoberá ľudskými záležitosťami, a je to vždy ľud, kto má najpravdivejšiu a najpriamejšiu skúsenosť s ľudskými záležitosťami.

Všeobecne a bez výnimky platí, že druhotriedne a horšie diela sa najlepšie hodia pre elitu, a absolútne prvotriedne diela sú najvhodnejšie pre bežných ľudí.

Napríklad, aké hlboké porozumenie môže vyrásť medzi obyčajnými ľuďmi a gréckou poéziou, pri takej jedinečnej téme, akou je nešťastie! Treba len vedieť, ako ju preložiť a prezentovať. Napríklad robotník, ktorý v sebe nesie strach zo straty zamestnania, by veľmi dobre chápal pocity Filoktéta, keď mu odobrali luk a zúfalstvo, s akým hľadel na svoje prázdne ruky. Takisto by chápal, že Elektra je hladná, čo buržoázia, s výnimkou dnešnej situácie, pochopiť nemôže – vrátane vydavateľov Budéovej Knižnice.

Treťou prekážkou kultúry pracujúcich je otroctvo. Myseľ je skutočne slobodná a nezávislá, keď je skutočne a dobre vycvičená. Byť slobodnou a nezávislou mysliacou bytosťou na hodinu či dve a po zvyšok dňa byť otrokom je natoľko mučivým duševným delením, že je takmer nemožné nevzdať sa tých najvyšších foriem myslenia a neuniknúť tak tomuto utrpeniu.

Ak by sa zaviedli efektívne reformy, táto prekážka by postupne zmizla. Ba čo viac, spomienka na predchádzajúci stav otroctva a jeho pozostatky v procese miznutia by pôsobili ako silná vzpruha pre myslenie počas procesu oslobodzovania sa.

Podmienky akejkoľvek kultúry pracujúcich sú predmetom debát „intelektuálov“ – hrozný názov, no v súčasnosti si títo ľudia len sotva zaslúžia lepší – s robotníkmi. Je ťažké dospieť na základe takýchto debát k niečomu konkrétnemu. Súčasná situácia však ponúka príležitosť. Veľké množstvo mladých intelektuálov bolo odvedených do otroctva na prácu do Nemecka. Iní sa spolu s mladými robotníkmi dostali do camps de compagnons.5) No predovšetkým tí prví získajú cenné skúsenosti. Mnohí sa tam nepochybne poddajú, alebo ich táto skúsenosť fyzicky a duševne oslabí. No niektorí z tejto skúsenosti môžu veľa získať.

Pri tejto nesmierne cennej skúsenosti hrozí riziko, že bude premárnená, v dôsledku takmer neodolateľnému pokušeniu zabudnúť na poníženie a nešťastie hneď po tom, ako im človek unikne. No tí zo zajatcov, ktorí sa vrátili, môžu byť okamžite kontaktovaní a požiadaní o zotrvanie v kontakte s robotníkmi, s ktorými boli pôvodne spojení silou, sami môžu premyslieť, čo pre nich táto skúsenosť znamenala s ohľadom na myšlienku, ako možno ovplyvniť zblíženie medzi kultúrou a ľuďmi, a dodať tak kultúre nové smerovanie.

Odbory hnutia Odporu by v súčasnosti mohli napomáhať tomuto zblíženiu. No vo všeobecnosti, ak by rozum mal hrať svoju rolu v odboroch, tie by potom mali mať iné kontakty s intelektuálmi, než je ich zoskupenie v C.G.T., profesnej organizácii, ktorá chráni ich hmotné záujmy. To predstavuje vrchol absurdity.

Prirodzeným vzťahom by bol ten, keď by odbory privítali ako čestných členov, no bez práva zasahovať do diskusie o svojom konaní, niekoľkých intelektuálov, ktorí by dobrovoľne pomáhali pri organizovaní prednášok a zriaďovaní knižníc.

Pre hnutie by bolo veľmi dobré vyrásť uprostred generácie, ktorá sa vďaka svojej nedospelosti vyhla spojeniu s robotníkmi prostredníctvom núteného zajatia, podobne ako hnutie, ktoré sa pred päťdesiatimi rokmi rýchlo rozšírilo medzi študentmi v Rusku, no išlo by o hnutie s jasnejšími cieľmi; a pre študentov by bolo veľmi užitočné odísť dobrovoľne medzi pracujúcich a stráviť medzi nimi dlhší čas, anonymne roztrúsení v mase, na poliach i v továrňach.

Aby sme to zhrnuli, zánik proletárskeho osudu, charakterizovaného predovšetkým vykorenenosťou, závisí najmä na vytvorení takých typov priemyselnej výroby a kultúry, v ktorých sa robotníci môžu cítiť ako doma.

Pochopiteľne, pri takomto podujatí bude z najväčšej časti závisieť predovšetkým na samotných pracujúcich. No z prirodzenosti vecí vyplýva, že tento podiel bude rásť s ich rastúcou slobodou. A nevyhnutne od nich možno čakať len minimálnu účasť, kým budú v zovretí svojho ťažkého postavenia.

Tento problém vytvorenia úplne nových podmienok existencie pracujúcej triedy je naliehavý a vyžaduje si bezodkladné riešenie. O postupe by sa malo rozhodnúť ihneď. Pretože len čo sa skončí vojna, budeme zamestnaní budovaním v doslovnom zmysle slova – čiže výstavbou budov. Čo sa vybuduje teraz, už nebude zničené, jedine v prípade novej vojny, a život sa prispôsobí tejto novej forme. Bolo by paradoxom, ak by sa základné kamene, ktoré predurčia náš spoločenský život možno na niekoľko generácií, dali dokopy len náhodne. Preto by sme už dopredu mali mať jasnú predstavu o budovaní priemyslu, ku ktorému dôjde v najbližšej dobe.

Ak by sme nedokázali čeliť tejto nevyhnutnosti, zo strachu pred štiepením vo vlastných radoch, znamenalo by to len to, že nie sme oprávnení prispieť k formovaniu osudov Francúzska.

Je preto naliehavou úlohou premyslieť plán na pretvorenie pracujúcej triedy od jej koreňov. Predbežné návrhy sú uvedené nižšie.

Veľké továrne by boli zrušené. Veľký koncern by sa skladal z montážnej haly, napojenej na množstvo malých dielní, v každej z nich by pracoval jeden alebo viac robotníkov, rozptýlených po krajine. Títo istí robotníci, a nie špecialisti, by na istý čas dochádzali do centrálnej montážnej haly a pracovali tam, a pri takejto príležitosti by mala panovať sviatočná atmosféra. Požadoval by sa tu len poldenný pracovný čas, zvyšný čas by sa venoval priateľským debatám s ostatnými podobnými zamestnancami, upevňovaniu pocitu lojality k firme, technickým ukážkam znázorňujúcim každému robotníkovi presnú funkciu každej súčiastky, ktorú vyrába a rozličných problémov, ktoré vyriešila práca ostatných, geografické prednášky, objasňujúce, kam smerujú výrobky, ktoré pomáhajú vyrábať, aký typ ľudí ich využíva, aké sú tamojšie spoločenské podmienky, každodenná realita či prostredie, v ktorom majú tieto výrobky hrať istú rolu, a akú veľkú. K tomu možno pripojiť aj všeobecné kultúrne informácie. Univerzita pracujúcich by bola v blízkosti každej centrálnej montážnej haly. Úzko by spolupracovala s vedením podniku, no nepatrila by do jeho vlastníctva.

Stroje by nepatrili koncernu. Patrili by malým dielňam, roztrúseným po krajine, a tie by zase patrili robotníkom, v individuálnom alebo kolektívnom vlastníctve. Každý robotník by okrem toho vlastnil dom a kúsok pôdy.

Toto trojité vlastníctvo stroja, domu a pôdy by mu daroval štát ako dar k jeho svadbe za podmienky, že úspešne zložil zložité technické skúšky, spojené s testom, zisťujúcim jeho inteligenciu a všeobecný prehľad.

Voľba stroja by záležala v prvom rade na individuálnych preferenciách a prirodzených schopnostiach robotníka, za druhé na všeobecných potrebách z hľadiska výroby. Mal by to pochopiteľne byť, podľa možností, prestaviteľný automatizovaný stroj s rôznymi funkciami.

Toto trojité vlastníctvo by sa nedalo zdediť, predať ani inak previesť. (Jedine stroj by, za istých podmienok, mohol byť vymenený.) Jedine jeho užívateľ by sa mohol jednoducho zriecť. V tom prípade by pre neho malo byť zložité, no nie nemožné, získať zaň kdekoľvek náhradu.

V prípade robotníkovej smrti by sa tento majetok vrátil štátu, ktorý by sa pochopiteľne musel v prípade potreby postarať o jeho ženu a deti. Ak by žena bola schopná vykonávať danú prácu, mohla by si majetok ponechať.

Všetky tieto dary by boli financované z daní, odvádzaných buď priamo zo ziskov, alebo nepriamo z predaja výrobkov. Spravovala by ich komisia, zložená zo štátnych úradníkov, vlastníkov podnikov, zástupcov odborov a zástupcov samosprávy.

Nárok na vlastníctvo by zanikal z dôvodu neschopnosti pracovať rozhodnutím súdu. To pochopiteľne predpokladá aj podobný trest, v prípade potreby, uvalený za neschopnosť pracovať  na majiteľa dielne.

Robotník, ktorý by sa chcel stať majiteľom malej dielne, by najprv potreboval súhlas stavovskej organizácie, oprávnenej rozhodovať o tom na základe uváženia, a potom by mu boli pridelené priestory pre ďalšie dva – tri stroje, no nič viac.

Robotník neschopný zložiť skúšky by zostával v pozícii námedzného robotníka. No mohol by sa kedykoľvek, v akomkoľvek veku, znova pokúsiť splniť dané požiadavky. Takisto by mohol, v akomkoľvek veku, požiadať o účasť na bezplatnom niekoľkomesačnom školení na príslušnej škole.

Námedzní robotníci by pracovali buď v malých dielňach, ktoré by nefungovali na báze kooperácie, ako asistenti robotníkov, ktorí pracujú na seba, alebo v montážnych halách. No len malá časť z nich by mohla zostať v priemysle. Väčšina by napĺňala stavy manuálnych robotníkov alebo nižších úradníkov, nevyhnutných pre prevádzku verejných služieb a obchodu.

Až do veku, kým sa neožení a neusadí sa niekde natrvalo – čiže do veku dvadsaťdva, dvadsaťpäť alebo tridsať rokov, podľa individuálneho rozhodnutia – sa mladý muž stále považuje za učňa.

V detstve by sa množstvo času zo školskej dochádzky ponechalo na to, aby sa dieťa mohlo hodiny a hodiny prebaviť v otcovej dielni, kým on pracuje. Polovičná dochádzka v škole – niekoľko hodín výučby a niekoľko hodín práce – by potom trvala po istý čas. Neskôr sa žiada veľmi rozmanitá existencia: cesta na spôsob Tour de France,6) výrobné kurzy, chvíľu so samostatnými remeselníkmi, chvíľu v malých kooperujúcich dielňach, potom v montážnych halách rôznych koncernov a v mládežníckych organizáciách typu Chantiers alebo Compagnons;7) výrobné kurzy, ktoré, vzhľadom na osobné preferencie a schopnosti, môžu byť niekoľkokrát opakované a neskôr rozšírené na dochádzku na univerzity pracujúcich, trvajúcu v rozmedzí niekoľkých týždňov až dvoch rokov. Príležitosť zúčastniť sa takýchto pracovných kurzov ba navyše, za istých podmienok, bola možná v akomkoľvek veku. Mali by byť úplne bezplatné a nespájali by sa s nimi žiadne sociálne výhody.

Keď mladý robotník, nasýtený rozmanitosťou, začne uvažovať o tom, že sa usadí, bude zrelý na pestovanie svojich koreňov. Žena, deti, záhrada poskytujúca značnú časť obživy, práca, ktorá sa preň bude spájať s podujatím, ktoré bude môcť milovať, na ktoré bude môcť byť hrdý a ktoré preň bude oknom do sveta – toto všetko určite postačuje pre pozemské šťastie akejkoľvek ľudskej bytosti.

Prirodzene, takáto koncepcia rozvoja mladého robotníka si vyžaduje dôkladné prebudovanie súčasného systému, evokujúceho väzenský systém.

Čo sa týka miezd, bude nevyhnutné vyhnúť sa v prvom rade tomu, aby boli také nízke, že budú spôsobovať reálnu tieseň – hoci za takýchto podmienok by len sotva podobný strach mohol jestvovať – keďže tie zaujmú robotníkovu pozornosť a zabránia jeho väzbe na koncern.

Korporatívne organizácie, s účelom arbitráže a podobne, by mali byť vytvárané jedine za týmto účelom: mali by fungovať tak, aby robotník vôbec nemusel uvažovať o materiálnych záležitostiach.

Manažér, podobne ako lekár, by vyštudoval v štátnej inštitúcii, konal by vo verejnom záujme a získal by oprávnenie jedine po splnení istých požiadaviek. Tie by nezahŕňali len schopnosti, ale aj morálny charakter.

Potrebný kapitál by bol menší, než je v súčasnosti. Úverový systém by poľahky umožňoval mladému človeku bez kapitálu, ktorý má potrebné schopnosti, stať sa manažérom.

Podnikanie by sa tak opäť stalo individuálnou záležitosťou. Čo sa týka akciových spoločností, pre tie by mali byť vytvorené vhodné pravidlá transformácie a potom by mali byť zakázané.

Prirodzene, rozmanité typy podnikov by si vyžadovali veľmi rozmanité formy administrácie. Tu načrtnutý plán je prezentovaný len vo svojej finálnej podobe, dosiahnutej po dlhom úsilí, do ktorého patrí aj nevyhnutný technologický pokrok.

Každopádne by takáto spoločenská forma nebola ani socializmom, ani kapitalizmom.

Zanikol by tým proletársky stav, zatiaľ čo takzvaný socializmus v skutočnosti smeruje k tomu, aby každému bez výnimky tento stav nanútil.

Cieľom tu nie je, použijúc momentálne populárny výraz, záujem spotrebiteľa – takýto záujem môže byť jedine materiálny – ale dôstojnosť človeka v jeho práci, čo je duchovná hodnota.

Problémom takejto spoločenskej koncepcie je to, že nejestvuje žiadna šanca premeniť ju z teórie na skutočnosť, pokiaľ sa nenájde určitý počet ľudí, poháňaných skutočným odhodlaním uskutočniť ju. Nie je vôbec isté, že je možné takýchto ľudí nájsť, alebo ich takto zaangažovať.

V opačnom prípade sa skutočne zdá, že na výber zostanú len rôzne, no takmer rovnako hrozné formy biedy.

Hoci sa takáto koncepcia môže stať skutočnosťou len po veľmi dlhej dobe, povojnová rekonštrukcia si môže okamžite zvoliť za svoj princíp decentralizáciu priemyselnej výroby.


1) Tour de France – učni vo Francúzsku zvykli pešo podnikať cestu po krajine, vedúcu cez najvýznamnejšie podniky vo svojom remesle. Tento zvyk postupne vymizol (pozn. prekl.).

2) J.O.C. – Jeunesse Ouvrière Chrétienne, kresťanské odbory, zriadené Katolíckou Cirkvou vo Francúzsku (pozn. prekl.).

3) C.G.T.Confédération Générale du Travail, najsilnejšie francúzske odbory (pozn. prekl.).

4) Chantier de jeunesse- vzdelávacie centrum vytvorené Vichistickou vládou, poskytujúce doplnkové vzdelanie a prax (pozn. prekl.).

5) Tábory zriadené ako náhrada za vojenskú službu, zrušenú počas nemeckej okupácie. Fungovali na podobnej báze ako Chantier de jeunesse (pozri vyššie) (pozn. prekl.).

6) Tour de France – pozri vyššie, pozn. 1) (pozn. prekl.).

7) Chantiers, Compagnons – pozri poznámky vyššie (pozn. prekl.).

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: