Simone Weilová: Potreba koreňov / III. Vykorenenosť na vidieku

“Naša doba má svoju misiu či poslanie: vytvorenie civilizácie, založenej na duchovnej povahe práce. Myšlienky tušiace toto poslanie, roztrúsené u Rousseaua, George Sandovej, Tolstoja, Proudhona a Marxa, v pápežských encyklikách a na mnohých iných miestach sú jedinými originálnymi myšlienkami našej doby, jedinými, ktoré sme neprevzali od Grékov. V dôsledku toho, že sme nestačili na takúto veľkú úlohu, ktorá sa v nás objavila, sme sa vrhli do priepasti totalitných systémov.”


“Šťastná budúca mamička, zamestnaná šitím výbavičky, sa koncentruje na správnosť šitia. No ani na okamih pritom nezabúda na dieťa vo svojom tele. V tom istom okamihu niekde vo väzenskej dielni šije mladá väzenkyňa a takisto pritom myslí na to, aby šila správne, pretože sa obáva trestu. Vieme si teda predstaviť obe ženy v tom istom okamihu pri tej istej práci, pohltené tými istými technickými problémami. A predsa sa medzi týmito dvoma činnosťami rozkladá priepasť. Celý spoločenský problém spočíva v tom, aby pracujúci prešli od jedného pólu práce k druhému.”

Vykorenenosť na vidieku

Problém vykorenenosti na vidieku nie je o nič menej vážny než problém vykorenenosti v mestách. Hoci táto choroba tu nie je v tak pokročilom štádiu, je v nej niečo hroznejšie; pretože je proti prirodzenosti vecí, aby vykorenené bytosti kultivovali krajinu. Oba problémy si preto vyžadujú rovnakú pozornosť.

Navyše nemožno venovať pozornosť verejnosti robotníkom v priemysle bez toho, aby sme rovnako dôležitú pozornosť nevenovali aj poľnohospodárom. Pretože tí sú kedykoľvek pripravení uraziť sa a mučí ich domnienka, že sa na nich zabúda. Uprostred všetkého súčasného utrpenia ich celkom určite uteší istota, že sa na nich nezabúda. Treba uznať, že na nich myslíme najmä vtedy, keď sme hladní, a nie, keď máme jedla dostatok; a platí to aj o ľuďoch, ktorí si o sebe predstavujú, že sa ich myslenie odohráva na úrovni vyššej, než sú obyčajné telesné potreby.

Robotníci majú tendenciu – ktorú netreba nijako podporovať – myslieť si, že keď sa hovorí o ľude, máme na mysli výlučne ich. Na to niet nijaký dôvod; jedine že by sme zaň chceli považovať skutočnosť, že sa ozývajú vždy hlasnejšie než roľníci. V tomto zmysle dokázali presvedčiť intelektuálov, ktorí vykazujú záujem o ľud. Medzi roľníkmi to má za následok druh odporu voči tomu, čo sa politicky nazýva Ľavicou, s výnimkou území, kde podľahli vplyvu komunistov, alebo kde je najvýraznejším pocitom antiklerikalizmus; a nepochybne aj v niekoľkých ďalších prípadoch.

Vo Francúzsku siaha opozícia medzi roľníkmi a robotníkmi hlboko do minulosti. V sťažnosti spísanej na konci štrnásteho storočia vymenovávajú roľníci srdcervúcim tónom krutosti, ktoré si museli vytrpieť od všetkých spoločenských tried, vrátane remeselníkov.

Ak sa nemýlim, v dejinách masových hnutí vo Francúzsku len sotva nájdeme prípad, aby roľníci a robotníci stáli na jednej strane. Ešte aj v roku 1789 išlo nepochybne skôr o súhru náhod než čokoľvek iné.

V štrnástom storočí boli roľníci výrazne najbiednejšou časťou obyvateľstva. A ešte aj vtedy, keď sú na tom materiálne lepšie – hoci aj v takom prípade si to len sotva uvedomujú, pretože robotníci prichádzajúci stráviť niekoľko dní dovolenky na vidiek neodolajú pokušeniu chvastať sa – neustále ich trápi pocit, že všetko hodnotné sa deje v mestách a oni sú „mimo diania.“

Pochopiteľne, tento postoj ešte umocňuje šírenie rádií a kín na dedinách, ako aj predaj časopisov ako ConfidencesMarie-Claire, v porovnaní s ktorými je aj kokaín niečím neškodným.

V takejto situácii musíme najprv vymyslieť a potom uviesť do praxe niečo, čo dá roľníkom pocit, že sú „uprostred diania.“

Je možno škoda, že vo vysielaní londýnskeho rozhlasu sa stále omnoho viac hovorí o robotníkoch, než o roľníkoch. Je pravda, že ich účasť na hnutí Odporu je omnoho menšia. No to je možno o dôvod viac na zdôraznenie toho, že si uvedomujeme ich existenciu.

Musíme mať na pamäti, že nemôžeme prehlasovať, že francúzsky národ stojí za hnutím, ak to neplatí o väčšine roľníkov.

Malo by byť pravidlom, že nikdy nesmieme sľubovať novú a lepšiu situáciu robotníkom, ak zároveň to isté nesľúbime roľníkom. Nacistická strana preukázala pred rokom 1933 veľkú šikovnosť, keď sa robotníkom prezentovala ako typická robotnícka strana, roľníkom ako strana roľnícka, nižšej strednej triede ako typická strana nižšej strednej triedy, atď. Bolo to veľmi ľahké, keďže klamala každému. Mali by sme urobiť to isté, až na to, že by sme nikomu neklamali. Nie je to ľahké, ale ani nemožné.

Vykorenenosť roľníkov bola v uplynulých rokoch pre krajinu rovnako smrteľným nebezpečenstvom, ako vykorenenosť robotníkov. Jedným z najzávažnejších syndrómov bola pred siedmymi či ôsmymi rokmi neobrábaná pôda uprostred samotnej nezamestnaneckej krízy.

Je evidentné, že vysídľovanie krajiny vedie k spoločenskému zániku. Môžeme prehlásiť, že tak ďaleko to nedospeje. No nemôžeme to vedieť celkom určite. Prinajmenšom nevidieť nič, čo by mohlo tomuto procesu zabrániť.

V tejto súvislosti treba poznamenať dve veci.

Za prvé, túto chorobu so sebou bieli ľudia prenášajú kamkoľvek prídu. Táto choroba prenikla už aj do srdca Afriky, ktorá bola tisícročia tvorená dedinami. Jej čierni obyvatelia každopádne vedeli, pokiaľ ich nik neprišiel masakrovať, mučiť alebo zotročovať, ako žiť šťastne na svojej pôde. Styk s nami spôsobuje, že túto schopnosť strácajú. To nás vedie k úvahe, či by nás černosi, hoci by boli najprimitívnejšími z kolonizovaných národov, napriek tomu nemohli naučiť viac, než chceme my naučiť ich. Úžitok, o ktorom sme ich poučili, pripomína ten, o ktorom boháč poučil obuvníka.1) Nič na svete nemôže nahradiť stratenú radosť z práce.

Za druhé, ani zdanlivo neobmedzená moc totalitného štátu nič nezmôže proti tomuto zlu. V Nemecku sa opakovane oficiálne pripustilo zlyhanie v tejto veci. Je to z istého pohľadu výhoda, pretože nám to umožňuje poučiť sa a počínať si lepšie než oni.

Ničenie obilia počas ekonomickej krízy malo na ľudí hlboký dopad – a oprávnene; no keď sa nad tým zamyslíme, neobrábaná pôda počas krízy je v niečom ešte šokujúcejšia, ak je to vôbec možné. Je evidentné, že nie je šanca vyriešiť problém robotníkov oddelene od problému roľníkov. Nič nedokáže zabrániť premene robotníckej triedy na proletariát, ak sústavne rastie prísunom roľníkov, odtrhnutých od svojej minulosti.

Vojna ukázala, aké ničivé následky má táto choroba na roľníkov. Vojakmi totiž boli mladí roľníci. V septembri 1939 bolo možné roľníkov hovoriť: „Lepšie žiť ako Nemec, než zomrieť ako Francúz.“ Čo sa im stalo, že si začali myslieť, že nemajú čo stratiť?

Je dôležité uvedomiť si jeden z najväčších problémov politiky. Je pravda, že robotníci veľmi trpia v dôsledku pocitu, že sú vydedencami v dnešnom type spoločnosti, a roľníci majú naopak pocit, že v tejto spoločnosti sú jedine robotníci vo svojom živle. V ich očiach nie sú intelektuáli, bojujúci v mene robotníkov, ochrancami utláčaných, ale ochrancami privilegovanej triedy. Intelektuáli pritom o takomto pohľade nič netušia.

Komplex menejcennosti na vidieku: statkárski milionári považujú za prirodzené, že penzionovaní petits burgeois s nimi jednajú s aroganciou, s akou jednajú kolonialisti s domorodcami. Komplex menejcennosti musí byť mimoriadne silný, keď ho neodstránia ani peniaze.

Čím viac sa teda robí pre uspokojenie morálnych potrieb robotníkov, tým nevyhnutnejšie je podnikať kroky pre rovnaké výhody roľníkov. Inak bude výsledná nerovnováha nebezpečenstvom pre spoločnosť a bude mať neblahé následky pre robotníkov samotných.

Potreba zakorenenosti sa u roľníkov prejavuje v prvom rade hladom po majetku. Ide o skutočný hlad, ktorý je zdravý a prirodzený. Človek si môže byť istý, že na nich zapôsobia reálne prísľuby v tomto smere. A niet dôvodu, prečo to nerobiť, keď sa bude za posvätnú považovať potreba majetku, a nie zákonný nárok na vlastníctvo. Jestvuje množstvo zákonných možností, ktoré by umožnili, kúsok po kúsku, previesť pôdu, ktorá im pôvodne nepatrí, na roľníkov. Nič neoprávňuje mešťanov na vlastníctvo pôdy. Veľké statky sú oprávnené len v istých prípadoch, z technických dôvodov; a aj v takých prípadoch si možno dobre predstaviť roľníkov pestujúcich zeleninu a iné plodiny na svojom malom kúsku pôdy, a súčasne pomocou modernej technológie vo veľkom obhospodarovať veľké územia pôdy v spoločnom vlastníctve.

Roľník by mal pôdu chápať ako neobrobený materiál, na ktorom treba pracovať, a nie ako majetok odovzdávaný dedičstvom. Takto by sme už viac nemali byť svedkami neuveriteľných prípadov, že roľník je po celý svoj život dlžníkom svojho brata, ktorý je zamestnaný v štátnej službe a robí omnoho menej za väčšie peniaze.

Penzie – aj tie najmenšie – pre dôchodcov by mali nepochybne veľký účinok. Slovo „penzia“ má žiaľ magické čaro, ktoré láka mladých roľníkov do miest. Pokorujúce podmienky pre starých ľudí sú na vidieku časté a tá trocha peňazí, ktorá im náleží, by zvýšila ich prestíž.

Prílišná nemennosť vyvoláva v roľníkoch efekt vykorenenosti. Zhruba vo veku štrnásť rokov začína roľník sám orať. Práca je vtedy čistou poéziou, čistým pôžitkom, hoci mu na ňu sily len sotva stačia. Po niekoľkých rokoch sa mladícke nadšenie spotrebuje, práca je monotónna, fyzická energia výrazne prevyšuje množstvo požadované prácou, no niet tu žiadnej práce okrem tej, ktorú vykonáva dennodenne už niekoľko rokov. Mladý muž tak začína po celý týždeň snívať o tom, čo bude robiť v nedeľu – a vtedy je stratený.

Prvý celostný kontakt s prácou mladého roľníka, vo veku štrnástich rokov, tento iniciačný zážitok, by mal byť posvätený určitou oslavou, ktorá by v jeho duši zanechala trvalý dojem. V pobožných dedinách by mala mať takáto oslava náboženskú formu.

Okrem toho by však mal byť po troch alebo štyroch rokoch zaviať v jeho živote nejaký čerstvý závan, ktorý by uspokojil jeho smäd po čomsi novom. V prípade mladého roľníka to môže znamenať jediné: cestovanie. Všetkým mladým roľníkom by mala byť poskytnutá príležitosť cestovať bezplatne po Francúzsku, alebo dokonca vycestovať do cudziny; nie po mestách, ale po vidieku. Zahŕňalo by to zorganizovanie obdoby Tour de France pre roľníkov. Mohli by k tomu patriť aj kultúrne a vzdelávacie ustanovizne. Pretože veľmi často tí najlepší spomedzi roľníkov, po tom, čo v trinástich opustili školu aj formou istého nátlaku, aby už začali pracovať, pociťujú neskôr, vo veku osemnásť alebo dvadsať rokov, túžbu vzdelávať sa. K tomu istému dochádza aj medzi mladými robotníkmi. Výmenný systém by umožnil cestovať aj mladým mužom, ktorí sú vo svojich rodinách považovaní za nenahraditeľných. Samozrejme, takéto cestovanie by bolo dobrovoľné. Rodičia by však nemali mať právo veta.

Nie je ľahké pochopiť, aká silná je v roľníkoch túžba po cestovaní a aký efekt by takáto reforma mala, dokonca už pred svojim faktickým jestvovaním v rovine prísľubu, a ešte viac potom, keď sa stane zvykom. Mladý muž by sa po rokoch túlania sa svetom, no bez toho, aby prestal chcieť byť roľníkom, vrátil domov, aby si tu založil rodinu.

Niečo podobné je potrebné aj v prípade dievčat. Celkom určite potrebujú niečo, čo nahradí Marie-Claire a celkom určite ich nemožno nechať len s Marie-Claire.

Život v kasárňach sa stal strašným zdrojom vykorenenosti roľníkov. Výsledný efekt vojenského výcviku sa natoľko rozchádzal s pôvodným zámerom, že mladí muži po výcviku boli ešte neschopnejší boja, než pred ním; pretože každý opúšťa kasárne ako antimilitant. To je dostatočný a hmatateľný dôkaz toho, že vojenským autoritám nesmú byť zverené dva roky ľudského života, a ani jediný rok. Tak ako nesmie byť výhradne kapitalizmu zverený profesný výcvik mládeže, tak nemožno výhradne armáde zveriť jej vojenský výcvik. Musia sa na ňom podieľať aj civilné autority, a to tak, aby sa z neho stal zdroj výučby, a nie korupcie.

Kontakt medzi mladými roľníkmi a robotníkmi počas vojenskej služby nie je vonkoncom žiaduci. Robotníci sa snažia zapôsobiť na roľníkov, čo je zlé pre obe skupiny. Tento druh styku vôbec nezbližuje. To môže len spoločná činnosť; no v kasárňach prirodzene žiadna spoločná činnosť jestvovať nemôže, keďže sa tu na vojnu pripravuje uprostred mieru.

Nejestvuje dôvod, pre ktorý by mali byť kasárne v mestách. Kasárne pre roľníkov by pokojne mohli stáť ďaleko od miest.

Je pravda, že majitelia bordelov by utrpeli stratu. Nemá však zmysel uvažovať o nejakej reforme, pokiaľ nie sme absolútne rozhodnutí zrušiť tichú dohodu verejných činiteľov a ľudí tohto typu, a zrušiť inštitúciu, ktorá je hanbou Francúzska.

Mali by sme sa mimochodom zmieniť aj o tom, že za túto hanbu draho platíme. Premena prostitúcie na oficiálnu inštitúciu, ako sa to udialo vo Francúzsku, výrazne prispela k demoralizácii armády a absolútnej demoralizácii polície, čo zákonite prispelo k pádu demokracie. Pretože demokracia nemôže jestvovať, ak sa polícia, ktorá v očiach občanov reprezentuje zákon, stane prirodzeným objektom verejného pohŕdania. Ľudia v Anglicku si nedokážu predstaviť akúkoľvek demokraciu, v ktorej by polícia nemala prirodzenú úctu. Ich polícia však pre svoje potešenie nedostala zástupy prostitútok.

Ak by bolo možné presne vymenovať faktory, ktoré prispeli k našej porážke, nepochybne by sa zistilo, že všetky tieto veci, ktoré boli našou hanbou – ako táto, plus naša koloniálna chamtivosť, plus zlé zaobchádzanie s cudzincami – každá z nich prispela k nášmu pádu. O našom nešťastí možno povedať všeličo, len nie to, že je nezaslúžené.

Prostitúcia je typickým príkladom prirodzenej schopnosti vykorenenosti šíriť sa geometrickým radom. Život profesionálnej prostitútky predstavuje extrémny stupeň vykorenenosti a v spojení s touto chorobou stačí hŕstka prostitútok na to, aby rozšírila ničiace množstvo nákazy. Je zrejmé, že tu nikdy nebude zdravé roľníctvo, ak bude štát sám iniciovať kontakty mladých roľníkov s prostitútkami. A keď nebude zdravé roľníctvo, nemôžu byť zdraví ani naši robotníci, ani zvyšok obyvateľstva.

Navyše, čo by mohlo byť populárnejšie, než reforma vojenskej služby, osobitne zameraná na duševné potreby roľníkov.

V prípade roľníkov ide o ten istý kultúrny problém ako v prípade robotníkov. Aj oni potrebujú vhodný preklad, no nie ten istý ako robotníci.

Vo všetkých aspektoch týkajúcich sa myslenia sú roľníci drasticky vykoreňovaní vlastnosťami moderného sveta. V minulosti mali všetko, čo môže ľudská bytosť požadovať od umenia a myslenia, v im vlastnej forme a v najvyššej kvalite. Ak si prečítate všetko, čo Restif de la Bretonne napísal o svojom detstve, môžete dospieť k jedinému záveru: že osud vtedajších najnešťastnejších sedliakov bol lepší, než osud tých najšťastnejších sedliakov dnes. Do minulosti, hoci tej najbližšej, sa však nedá vrátiť. Musíme vynájsť prostriedky, ktoré prekonajú pasivitu roľníkov voči ponúknutej kultúre.

Veda by mala byť roľníkom a robotníkom prezentovaná odlišným spôsobom. Pri robotníkoch je prirodzené, že ústredné miesto by mala mať mechanika. V prípade roľníkov by sa malo všetko koncentrovať okolo nádherného cyklu, v ktorom je slnečná energia rastlinami zachytená prostredníctvom chlorofylu, skoncentrovaná je do semien a plodov, prechádza do človeka v podobe jedla a nápojov, prechádza do jeho svalstva a spotrebuje sa na obrobenie pôdy. Všetko týkajúce sa vedy by mohlo byť spojené s týmto cyklom, pretože pojem energie je ústredným bodom všetkého. Keby princíp tohto cyklu prenikol hlboko do roľníkovej mysle, presvetlil by jeho prácu poéziou.

Všeobecne povedané by mal byť hlavným predmetom vzdelávania na dedinách rastúci cit pre krásu sveta a krásu prírody. Turisti prišli na to, že roľníci sa o krásu krajiny nezaujímajú. Keď však strávite celé dlhé dni spoločne s roľníkmi pri ich vyčerpávajúcej práci – čo je jediný spôsob, ako sa s nimi od srdca pozhovárať – mohli by ste niektorých z nich počuť, ako ľutujú, že ich ťažká práca im nenecháva dostatok času na vychutnanie si krásy prírody.

Pochopiteľne, ich cit pre krásu nemožno vypestovať jednoduchými konštatovaniami typu: „Pozri, aká krása!“ Také jednoduché to nie je.

Hnutie týkajúce sa folklóru, ktoré sa nedávno začalo prebúdzať v kultúrnych kruhoch, by mohlo roľníkom pomôcť cítiť sa opäť v ľudskom myslení doma. Súčasný systém pre nich všetko týkajúce sa myslenia robí niečím, čo je výlučným vlastníctvom miest a na čom by mohli mať aspoň maličký podiel, pretože na väčší podiel nemajú.

Opäť sa tu stretávame s koloniálnym myslením, akurát v menej nebezpečnej miere. A práve tak ako  domorodec z kolónií po styku s minimom európskeho vzdelania môže dospieť k omnoho väčšiemu pohŕdaniu svojím ľudom než kultivovaný Európan, stáva sa rovnaká vec aj v prípade učiteľa z roľníckej rodiny.

Prvou podmienkou pre nový rast koreňov roľníctva na vidieku je tá, aby profesia dedinského učiteľa bola niečím odlišným, špecifickým; nie iba čiastočne, ale úplne odlišnou profesiou v porovnaní s učiteľmi v mestách. Je absolútne absurdné vytvárať rovnakých učiteľov pre Belleville a nejakú maličkú dedinu. Ide o jednu z mnohých absurdít doby, ktorej základnou charakteristikou je hlúposť.

Druhou podmienkou je, aby dedinskí učitelia roľníkom rozumeli a nehľadeli na nich zvrchu, čo ale nemožno dosiahnuť automaticky tým, že budú vyberaní spomedzi roľníkov. Veľká časť ich štúdia by mala byť venovaná folklóru všetkých krajín, ktorý nebude prezentovaný ako niečo kuriózne, ale ako niečo obdivuhodné. Mali by sa dozvedieť niečo o úlohe, akú zohrali pastieri v prvých úvahách ľudskej mysle, v otázke hviezd, a tiež v otázke – ako to naznačujú neustále prirovnania v starovekých textoch – dobra a zla. Mali by byť vedení k čítaniu roľníckej literatúry – Hesioda, básne Piers Plowman,2) stredovekých diel, niekoľkých súčasných diel, ktoré sú inšpirované situáciou roľníkov; to všetko, pochopiteľne, spolu so všeobecnou kultúrou. Po tomto štúdiu by mali jeden rok stráviť prácou na farme, anonymne, v nejakej inej časti štátu; potom by sa mali opäť stretnúť na škole, ktorá by im mala pomôcť uvidieť ich vlastné zážitky v správnej perspektíve. Učiteľom pre robotnícku triedu a priemyselné zóny by mala byť poskytnutá obdobná príprava. Na takúto skúsenosť by však mali byť vopred pripravení, inak by sa v nich mohli prebudiť namiesto súcitu a lásky pohŕdanie a odpor.

Bolo by tiež veľmi prospešné, keby aj cirkvi zmenili úlohu vidieckych kňazov či pastorov na niečo špecifické. Je šokujúce vidieť, do akej miery sa na francúzskom vidieku, ktorý je výlučne katolícky, náboženstvo oddelilo od každodenného života a zredukovalo sa len na niekoľko hodín v nedeľu, ak si pritom pripomenieme, s akou obľubou siahal Kristus pri výbere tém pre svoje podobenstvá k vidieckym scénam. No väčšina týchto podobenstiev sa neocitla v liturgii, a tie, ktoré do nej boli zahrnuté, nepútajú pozornosť. Rovnako ako slnko a hviezdy, o ktorých rozprávajú učitelia, obývajú len učebnice a nemajú nič spoločné s oblohou, tak aj vinič, kukurica a ovca, o ktorých sa rozpráva v nedeľu, nemajú nič spoločné s viničom, kukuricou a ovcou, ktoré sú na poliach a ktorým musí  človek denne obetovať časť svojho života. Roľníci, ktorí sú kresťanmi, sú v otázke svojho náboženstva takisto vykorenení. Myšlienka prezentovať na Výstave roku 1937 dedinu bez kostola nebola až taká absurdná, ako sa mnohým zdalo.

Tak ako mladých členov J.O.C.3) povznáša predstava Krista ako pracujúceho, tak by mohli byť aj roľníci podobne pyšní pri pasážach Nového Zákona s podobenstvami zo života na poliach a pri posvätnosti pripísanej chlebu a vínu, a mohli by tak získať pocit, že kresťanstvo je niečím, čo k nim patrí.

Polemiky o laicizme predstavujú jeden z najhlavnejších zdrojov otravy roľníckeho života vo Francúzsku. Nanešťastie tak rýchlo neskončia. Nie je možné vyhnúť sa konkrétnemu stanovisku a na prvý pohľad sa zdá takmer nemožné vybrať si jedno, ktoré by nebolo absolútne nedostatočné.

Neutralita je celkom určite lžou. Laický (antiklerikálny) systém nie je neutrálny. Vštepuje deťom filozofiu, ktorá na jednej strane stojí nepochybne vyššie než náboženstvo typu Saint-Sulpice4), na strane druhej ďaleko zaostáva za skutočným kresťanstvom. No to je dnes niečím mimoriadne vzácnym. Mnohí učitelia prejavujú k tejto filozofii horlivosť, porovnateľnú s náboženskou zanietenosťou.

Sloboda vo vyučovaní nie je riešením. Tento výraz nemá zmysel. Nik nevlastní práva v otázke  duchovného formovania dieťaťa: ani dieťa, pretože to nemôže v tejto záležitosti konať, ani rodičia a ani štát. Toľko spomínané práva rodiny sú len argumentom, ktorý je v tomto spore ľahko poruke. Každý kňaz, ktorý by dieťaťu z nekresťanskej rodiny nerozprával o Kristovi, keď by na to mal normálnu príležitosť, by bol kňazom bez viery. Ponechať laické školy v stave, v akom sú, a zároveň ponechať, alebo dokonca ešte podporovať súťaž medzi náboženskými školami je absurdné, a to teoreticky i v praxi. Súkromné školy, či už náboženské alebo nie, by mali byť autorizované, nie však v mene nejakého princípu slobody, ale z dôvodu verejného prospechu v každom jednotlivom prípade, keď ide o dobrú školu, a podriadené by mali byť len verejnosti.

Riešením nie je ani dať kléru podiel na verejnom vzdelávaní. Aj keby to bolo možné, nebolo by to želané, a vo Francúzsku by to ani nebolo možné bez občianskej vojny.

Nariadiť učiteľom, aby deťom hovorili o Bohu – ako sa na niekoľko mesiacov stalo počas vichistickej vlády na príkaz pána Chevaliera5) – je mimoriadne nechutný žart.

Umožniť laickej filozofii zachovať si svoj oficiálny status by bolo svojvoľným rozhodnutím, nesprávnym, keďže nezodpovedá prirodzenej stupnici hodnôt a zároveň rozhodnutím, ktoré by nás vrhlo do náručia totalitarizmu. Lebo hoci laicizmus vyvolal istú mieru oduševneniea takmer náboženského typu, ide z prirodzenosti vecí o prísne limitovanú mieru; a žijeme v dobe prudkých vášní. Idolatrickému smerovaniu totalít možno zabrániť jedine skutočne duchovným spôsobom života. Ak budú deti vychovávané k nepremýšľaniu o Bohu, stanú sa z nich fašisti alebo komunisti v dôsledku túžby niečomu sa oddať.

Uvidíme oveľa jasnejšie, čo je správne robiť v takejto situácii, ak pojem práv nahradíme pojmom záväzku vo vzťahu k potrebám. Detská duša dožadujúca sa chápania má potrebu pokladov, ktoré ľudstvo nahromadilo počas stáročí. Dieťa poškodíme, ak ho privedieme k sploštenému kresťanstvu, ktoré mu zabráni uvedomiť si vôbec niekedy existenciu pokladov z najrýdzejšieho zlata v mimokresťanských civilizáciách. Laické vzdelávanie sa na deťoch dopúšťa ešte väčšej neprávosti. Zakrýva pred ním tieto poklady a navyše aj poklady kresťanstva.

Jediný postoj, ktorý môže francúzske verejné vzdelávanie vo vzťahu ku kresťanstvu zaujať, a ktorý je súčasne legitímny i prakticky uskutočniteľný, spočíva v nazeraní na kresťanstvo ako na jeden z pokladov ľudského myslenia medzi ostatnými. Je nanajvýš absurdné, ak má absolvent francúzskej univerzity prečítať stredovekú poéziu, Polyeukta, Athalie, Faidru, Pascala, Lamartina, filozofiu preniknutú kresťanstvom, ako napríklad filozofiu Descarta či Kanta, Božskú komédiu či Stratený Raj a ani raz pritom neotvoriť Bibliu.

Budúcim učiteľom treba jednoducho povedať, že náboženstvo vo všetkých dobách a všetkých krajinách, s výnimkou nedávnej minulosti v niektorých častiach Európy, hralo dominantnú úlohu vo vývine kultúry, myslenia a civilizácie ľudstva. Vzdelávanie, ktoré neodkazuje na náboženstvo, je nezmyselné. Navyše, tak ako sa pri výučbe dejín hovorí malým francúzskym deťom veľa o Francúzsku, je len prirodzené, že v Európe sa im bude v otázke náboženstva hovoriť predovšetkým o kresťanstve.

Väčším deťom by sme mali na každom stupni zaradiť do vyučovania prednášky, ktoré možno označiť napríklad ako dejiny náboženstva. Deti by čítali pasáže Biblie, najmä Evanjelií. Komentáre by mali byť v duchu diela samotného, tak ako by tomu malo byť vždy.

O dogmách by sa malo hovoriť ako o niečom, čo v európskych krajinách zohralo nanajvýš dôležitú rolu a v čo celým srdcom verili tie najvýznamnejšie osobnosti; nemalo by sa zároveň zamlčať, že sa stali zámienkou bezpočtu krutostí. No predovšetkým by sme sa mali snažiť, aby deti pocítili krásu, ktorá je v nich obsiahnutá. Ak sa opýtajú: „A je to pravda?“, mali by sme odpovedať: „Je to také krásne, že to nepochybne obsahuje množstvo pravdy. A či sú dogmy absolútne pravdivé alebo nie, o tom sa pokúste rozhodnúť sami, keď vyrastiete.“ Bolo by prísne zakázané dodávať akékoľvek komentáre, ktoré by dogmy odmietali alebo potvrdzovali. Každý učiteľ, ktorý by chcel a mal by na to aj nevyhnutné vzdelanie a pedagogické schopnosti, by mohol deťom slobodne rozprávať nielen o kresťanstve, ale aj, hoci s menším dôrazom, o akomkoľvek náboženskom myslení. O pravé náboženské myslenie ide vždy, keď je smerované univerzálne. (Čo nie je prípad judaizmu, ktorý je rasovo orientovaný.)

Ak by sa uplatnil takýto prístup, náboženstvo by postupne prestávalo byť, dúfajme, niečím, k čomu sa staviame za alebo proti, tak ako sa staviame na niečiu stranu v politike. Tým by zmizli dva protichodné tábory – učitelia a farári – ktorí vedú akúsi latentnú občiansku vojnu v mnohých francúzskych dedinách. Kontakt s krásou kresťanstva, ktoré by bolo prezentované jednoducho ako niečo krásne, čo možno vychutnávať, by nenápadne naplnilo veľké množstvo ľudí duchovnosťou, ak sú toho ešte schopní, a to omnoho efektívnejšie než akékoľvek množstvo dogmatického náboženského kázania.

Slovo krása tu vonkoncom neznamená, že na náboženstvo by sa malo pozerať optikou estétstva. Estétsky pohľad je svätokrádežou, a to nielen v náboženstve, ale aj v umení. Spočíva v pôžitku z krásy, ktorú držíme v rukách a ktorou sa kocháme. Krása je však niečím na jedenie; je potravou. Ak chceme ľuďom ponúknuť krásu kresťanstva výhradne ako krásu, potom to musí byť krása, ktorá sýti.

Pozorné a pravidelné čítanie na dedinských školách tých častí Evanjelií, ktoré opisujú vidiecky život, doplnené komentárom a opakovaniami, by mohlo životu na poliach navrátiť mnoho z jeho stratenej poézie. Ak na jednej strane celok duchovného života našej duše, na strane druhej celok vedeckého poznania hmotného vesmíru konvergujú k aktu práce, potom práca zaujíma to pravé postavenie v ľudskom myslení. Namiesto toho, aby práca predstavovala formu väzenia, stala by sa  takto miestom dotyku tohto sveta a sveta vyššieho.

Napríklad celkom určite nejestvuje dôvod, pre ktorý by nemohol roľník pri siatí podvedome myslieť, bez formulovania slov – aj tých nevyslovených – na jednej strane na Kristove prirovnania, ako: „Ak pšeničné zrno neodumrie…“, „Semeno je Božie Slovo…“, „Horčičné zrnko… najmenšie zo všetkých semien…“, na strane druhej na dvojitý mechanizmus rastu; prvý, keď semeno stráviac seba samé a s pomocou baktérií dosiahne zemský povrch; a druhý, keď je slnečná energia vyžarovaná zhora zachytená zelenými časťami rastliny a rastie nahor v nezastaviteľnom vzostupe. Analógia, ktorá robí mechanizmus tohto sveta odrazom mechanizmu nadprirodzeného, ak možno takýto výraz použiť, sa potom stáva priezračne jasná a únava z práce, aby sme použili bežný výraz, preniká do tela. Drina, vždy viac alebo menej spájaná s prácou, sa stáva bolesťou, ktorá necháva krásu sveta preniknúť priamo do tela ľudskej bytosti.

Podobným spôsobom by bolo možné naplniť aj prácu robotníka podobným zmyslom. Bol by to rovnako jednoduchý koncept.

Jedine takto možno dosiahnuť plnú dôstojnosť práce. Pretože, ak by sme skúmali podstatu vecí, skutočná dôstojnosť nejestvuje bez duchovných koreňov a teda bez nadprirodzeného.

Všeobecnou úlohou školstva je dodať práci viac dôstojnosti tým, že bude preniknutá myslením, a nie tým, že z pracujúceho človeka spraví vec, rozdelenú na časti, ktorá občas pracuje a občas myslí. Pochopiteľne, roľník pri siatí sa musí sústrediť na siatie a nie premýšľať nad učivom zo školy. No predmet našej pozornosti nevypĺňa celok nášho myslenia. Šťastná budúca mamička, zamestnaná šitím výbavičky, sa koncentruje na správnosť šitia. No ani na okamih pritom nezabúda na dieťa vo svojom tele. V tom istom okamihu niekde vo väzenskej dielni šije mladá väzenkyňa a takisto pritom myslí na to, aby šila správne, pretože sa obáva trestu. Vieme si teda predstaviť obe ženy v tom istom okamihu pri tej istej práci, pohltené tými istými technickými problémami. A predsa sa medzi týmito dvoma činnosťami rozkladá priepasť. Celý spoločenský problém spočíva v tom, aby pracujúci prešli od jedného pólu práce k druhému.

Potrebné je, aby tento svet a svet vyšší, vo svojej dvojitej kráse, boli oba prítomné a zjednotené v pracovnom úkone, tak ako je očakávané dieťa prítomné v šití detskej výbavičky. Takéto spojenie je možné dosiahnuť takou formou prezentácie myšlienok, ktorá ich spája priamo s pohybmi a operáciami prislúchajúcimi ku každému druhu práce, procesom asimilácie kompletnej dostatočne na to, aby prenikli do samotnej podstaty individuálnej bytosti, ako aj zvykom pôsobiacim na myslenie a spájajúcim tieto myšlienky s pohybmi pri práci.

V súčasnosti nie sme ani intelektuálne, ani duchovne schopní takejto transformácie. Úspechom by bolo, ak by sme boli schopní pripravovať sa na ňu. Školy samotné pochopiteľne nestačia. Zapojiť sa budú musieť všetky prvky spoločnosti, ktoré pracujú s niečím ako myšlienky: cirkvi, odbory, literárne a vedecké kruhy. Zaradiť do tejto kategórie politické kruhy by bolo dosť odvážne.

Naša doba má svoju misiu či poslanie: vytvorenie civilizácie, založenej na duchovnej povahe práce. Myšlienky tušiace toto poslanie, roztrúsené u Rousseaua, George Sandovej, Tolstoja, Proudhona a Marxa, v pápežských encyklikách a na mnohých iných miestach sú jedinými originálnymi myšlienkami našej doby, jedinými, ktoré sme neprevzali od Grékov. V dôsledku toho, že sme nestačili na takúto veľkú úlohu, ktorá sa v nás objavila, sme sa vrhli do priepasti totalitných systémov. Ak však Nemecko bude porazené, potom možno náš morálny krach nebude definitívny. Možno stále máme nádej. Nemožno na to myslieť bez úzkosti… Ak však máme stále nádej, ako ju pri našej prostrednosti nepremárniť?

Toto poslanie je jedinou dostatočne veľkou vecou na to, aby sme ho mohli postaviť pred ľudí namiesto idolu totality. Ak sa pred nich toto poslanie nepostaví tak, aby pocítili jeho veľkoleposť, potom zostanú v zajatí idolu; akurát bude natretý na červeno namiesto na hnedo. Ak si majú ľudia vybrať medzi zbraňami a chlebom, aj napriek tomu, ako veľmi uprednostňujú chlieb, záhadná fatálnosť ich prinúti napriek vlastnej vôli zvoliť si zbrane. V chlebe niet dosť poézie – najmä keď ho máme dostatok; istú poetiku získava, až keď ho nemáme. Neodvažujeme sa však priznať, že mu dávame prednosť.

V súčasnosti Spojenci, a najmä Amerika, hovoria hladujúcim európskym národom: prostredníctvom našich zbraní vám dáme chlieb. To vyvoláva jedinú reakciu: pocit, že sa s tým príliš neponáhľajú. V deň, keď im tento chlieb bude daný, sa naň ľudia doslova vrhnú; a vzápätí sa obrátia ku komukoľvek, kto má nejaké prekrásne zbrane, pekne zabalené a príťažlivé, bez ohľadu na to, k akej ideológii bude patriť. Nečakajme, že takí zúbožení budú požadovať jedine bezstarostnú existenciu. Nervové vyčerpanie zapríčinené predchádzajúcim nešťastím znemožní tým, ktorí sa majú usadiť, užívať si bezstarostnú existenciu. Bude ich hnať k zabudnutiu, niekedy v závratnom kruhu zvrátených pôžitkov – čo bol aj prípad po roku 1918 – prípadne v temnom a deprimujúcom fanatizme. Keď nešťastie vnikne príliš hlboko, zapríčiňuje sklon k nešťastiu, zapríčiňujúci, že sa doň ľudia sami strmhlav vrhajú, sťahujúc so sebou aj ostatných. Príkladom je Nemecko.

Nešťastné európske národy potrebujú veľkoleposť ešte viac než chlieb, a jestvujú len dva druhy veľkoleposti: skutočná, ktorá má duchovnú prirodzenosť, a stará, lživá veľkoleposť dobýjania sveta. Dobýjanie je veľkoleposťou ersatz.

Súčasná podoba veľkoleposti spočíva v civilizácii, založenej na duchovnosti práce. Ide o koncepciu, ktorú možno hlásať bez najmenšieho rizika čo len najmenších konfliktov. Slovo duchovnosť neevokuje žiadne konkrétne učenie. Dokonca ani komunisti by ju v súčasnej situácii zrejme nezamietli. Navyše v Marxovi možno poľahky nájsť citáty, kritizujúce nedostatok duchovnosti v kapitalistickej spoločnosti; čo naznačuje, že v spoločnosti nového typu by nejaká mala byť. Konzervatívne strany by sa takúto koncepciu neodvážili zamietnuť; podobne ani radikálne, laické či slobodomurárske kruhy. Kresťania by sa k nej prihlásili s radosťou. Takáto koncepcia by mohla vygenerovať jednomyseľnosť.

Zároveň však možno v takúto koncepciu veriť jedine s bázňou a strachom. Ako sa jej môžeme zmocniť bez toho, aby sme ju pošpinili a obrátili na lož? Naša doba je natoľko preniknutá lžami, že všetko, čoho sa dotkne, premieňa na lož. A my patríme k našej dobe a nemáme dôvod považovať sa za lepších, než je ona.

Zdiskreditovať slová ako je toto tým, že ich odovzdáme verejnosti bez vopred dôsledne prevedených preventívnych opatrení, by znamenalo nenapraviteľné škody; znamenalo by to zničiť aj poslednú nádej, že sa táto koncepcia niekedy uskutoční. Takéto slová nesmú byť spojené s žiadnymi konkrétnymi záujmami  alebo hnutiami, dokonca ani s režimom alebo národom. Nesmieme im uškodiť tak, ako Pétain uškodil slovám „Práca, Rodina, Krajina“, alebo ako Tretia Republika uškodila slovám „Sloboda, Rovnosť, Bratstvo.“ Nesmú sa stať heslami.

Ak budú prezentované verejnosti, potom jedine ako vyjadrenie myšlienok, presahujúcich dnešné ľudstvo a spoločnosť, ktoré by si chcel človek pri všetkej skromnosti naveky ponechať v pamäti ako sprievodcu v každej situácii. Ak má takáto skromnosť menšiu moc prilákať masy než pompéznejšie postoje, nijako si nepomôžeme. Lepšie je zlyhať, než uspieť v páchaní škody.

Takúto myšlienku však nebude treba opakovať stále dookola, aby postupne prenikala do myslenia ľudí, pretože predstavuje odpoveď na ťaživé pocity všetkých dnešných ľudí. Všetci neustále v rôznych obmenách opakujú, že trpíme nevyváženosťou v dôsledku výlučne materiálneho rozvoja techniky. Túto stratu rovnováhy možno vyliečiť jedine duchovným rozvojom v tej istej sfére, čiže vo sfére práce.

Jediná prekážka spočíva v nedôvere más – žiaľ, pevne zakorenenej – ktoré hľadia na každý, čo len minimálne povznášajúci návrh ako na pascu, ktorú na nich nastavili.

Civilizácia založená na duchovnosti práce by Človeku dala tie najpevnejšie možné korene v celom šírom svete a bola by tak presným opakom nášho dnešného postavenia, charakterizovaného takmer absolútnou vykorenenosťou. Takáto civilizácia teda zo svojej podstaty predstavuje niečo, o čo by sme sa mali usilovať, ako o liek na naše utrpenie.


1) Boháč a obuvník: odkaz na La Fontainovu bájku (pozn. prekl.).

2) Báseň Williama Landlanda zo 14. storočia (pozn. prekl.).

3) J.O.C. (Jeunesse Ouvrière Chrétienne) – kresťanské odbory, zriadené Cirkvou (pozn. prekl.).

4) Saint-Sulpice: seminár pôsobiaci pri rovnomennom parížskom kostole; v tomto kontexte sa myslí ortodoxný náboženský pohľad bez duchovnej spontánnosti (pozn. red.).

5) Jacques Chevalier (1882 – 1962) – francúzsky filozof, počas okupácie minister školstva (pozn. prekl.).

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: