Simone Weilová: Svetlo a tieň

By dalfar

„Sme ako rastlina, ktorá má práve jedinú voľbu: byť alebo nebyť na svetle.“


Väčšina literatúry čerpá z túžob, citov a postojov, ktoré vrhajú tiene. Básnici nie sú postavami, ktoré svojimi dielami vyznávajú svetlo, kým ich osobné životy sú plné tienistých stránok, ale tvoria priamo zo zmesi svetla a tieňa. Niet dôvodu obchádzať tienisté stránky života, ale nie je správne budovať utópie svetla, ktoré v skutočnosti vrhá temné tiene.

Simone Weilovej sa stretávame s precíznou analýzou svetla a tieňa v ľudskom konaní. Jej myslenie i život sú úpornou snahou o objasnenie konania, ktoré by nevrhalo tiene, o etiku čistého svetla. Weilová sa stala veriacou na základe osobného zjavenia, no svoju vieru neskôr systematicky rozvíjala štúdium Biblie, kresťanských i mimokresťanských textov, rôznych filozofických tradícií, pričom sa usilovala o nedogmatické poznávanie Boha, ktorého môžeme stotožniť práve so svetlom: a Weilová verila práve v takúto prítomnosť Boha ako svetla vo všetkých kultúrnych tradíciách a odmietala ho stotožniť výhradne s kresťanstvom. Študovala Bhagavadgítu, Platóna, pytagorejcov, antické mystériá, egyptské náboženstvo či katarov práve s ohľadom na jediné kritérium: prítomnosť svetla, ktoré pre ňu znamenalo prítomnosť dobra a Boha. A ešte skôr, než sa stala veriacou, pridržiavala sa svojej zásady konania bez tieňov: predsavzala si, že sa Bohom radšej nebude špekulatívne zaoberať, pretože by tým mohla, bez kritéria pravdivosti, pokriviť jeho obraz: preto dávala prednosť mlčaniu, ktoré by nevrhalo tiene.

Weilová sa definitívne nepriklonila ku kresťanstvu najmä z troch dôvodov, ktoré súvisia so svetlom a tieňom. Známe sú jej výhrady voči starozákonnému židovstvu. Náboženstvo starozákonného Jahveho je pre ňu práve poškvrňujúcim náboženstvom, etikou, ktorá svojím svetlom vrhá temné tiene: keď Židia vzývajú Jahveho v boji a v páchaní ukrutností voči svojim nepriateľom, ich konanie – a tým i vôľa ich Boha – je tieňom utrpenia na ich súperoch. Jahve, kmeňový Boh vyvoleného národa, je podľa nej pozemským Bohom, dokonca ešte niečím horším: Jahve podľa nej Židom prisľúbil to, čo sľuboval Diabol Kristovi na púšti. Jahve nie je Bohom svetla, nadpozemského svetla, ale pozemským Bohom vrhajúcim tieň. V tom čase však, hovorí Weilová, existovali iné náboženské tradície, ktoré vzývali Boha ako dobro, ako nadpozemské svetlo – a je podľa nej hrozné, že Židia sa nimi nenechali inšpirovať, hoci s nimi boli v úzkom styku; Židia podľa nej ako jediní vyznávali kmeňového Boha (svedectvo Herodota), ktorého navyše nebolo možné stotožniť s Dobrom. Zo starozákonného dedičstva priznávala prítomnosť svetla, ktoré rozpoznávala v čistejšej podobe v iných vtedajších tradíciách, len poexilovým, prípadne de facto mimožidovským knihám (Jób, Daniel, niektoré z Dávidových žalmov, atď.). Pravda o Bohu, ktorý je Dobrom, sa podľa nej v oveľa väčšej miere nachádzala v tradíciách Chaldejcov, Egypťanov, Grékov či Indov a do židovskej tradície prenikala až postupne.

Kresťanstvo sa podľa Weilovej nakazilo dvoma negatívnymi, pozemskými vplyvmi: židovstvom a Rímskou ríšou. Tri výhrady v terminológii svetla a tieňa možno zhrnúť nasledovne: 1. Kresťanstvo v sebe nesie „škodlivý gén“, ktorý mu neumožňuje byť etikou čistého svetla, 2. Prítomnosť Boha ako svetla sa prejavuje aj v ostatných tradíciách a to niekedy v čistejšej forme, než v cirkvi Starého, ale aj Nového Zákona, 3. Kresťanstvo, a to je asi najvážnejšia výhrada, často priamo potláčalo pravdu a zdroje svetla, keď stálo doslova na nesprávnej strane sporu.

Weilovej veľmi záležalo na takom konaní, ktoré by vychádzalo z čistoty, ktoré by „nevrhalo tiene“. Cituje napríklad Ivana Karamazova: ak by podľa neho mala byť prosperita celého ľudstva vyvážená čo len jedinou detskou slzou, povedal by takémuto podniku svoje nie – toto možno chápať ako definíciu konania ako svetla, ktoré vrhá čo len minimálny tieň. Podobne keď Weilová vysvetľovala, prečo sa nedala pokrstiť, uvádza nasledovný príklad: ak by pred ňou ležala spása všetkých ľudských bytostí, no nedostala by pokyn od Boha, aby sa za ňou načiahla, potom by poslúchla Boha. Teda: nijaká, ani tá zdanlivo najvyššia hodnota nemá byť dosiahnutá za cenu tieňa: vo Weilovej chápaní bola najvyšším kritériom poslušnosť.

Všetky ľuské podujatia sú, zdá sa, odsúdené na vrhanie tieňov. Weilová však verila v nadpozemské svetlo (ktoré si neveriaci nemusia nutne spájať s Bohom, ako to robila Weilová: takáto idea je udržateľná aj bez kresťanského kontextu). Je to skutočné, absolútne svetlo: čisté svetlo bez tieňov. Našou najvyššou cnosťou je pozornosť: pozornosť voči tomuto svetlu a súhlas s tým, aby v nás pôsobilo. Weilová sa pokúsila o metodiku, blízku takmer exaktnosti fyziky či biológie, na spoznanie tohto svetla, jeho pôsobenia a na naše poznanie skutočného dobra. Navyše, píše veľa o pôsobení svetla v temnote, v situáciách, keď sa človek ocitá bez svetla v utrpení – fyzickom i duchovnom. Nie je prekvapením, že si vysoko cenila učenie Sv. Jána z Kríža. A tak kým Jahve je pre ňu Bohom svetla, ktoré vrhá tiene, kresťanský Boh je pre ňu Bohom, ktorý premieňa aj temnotu na svetlo.

Vo Weilovej dielach sa na mnohých miestach stretávame s metaforou svetla a jeho pôsobenia. Na záver len jediný citát z jej textu Láska k Bohu a nešťastie: „Sme ako rastlina, ktorá má práve jedinú voľbu: byť alebo nebyť na svetle.“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: