Umenie a spoločnosť

Umenie a spoločnosť


Kultúra, a predovšetkým umenie, sa všeobecne považujú za majetok úzkej elity. Keď na začiatku 20. storočia publikoval José Ortega y Gasset svoju esej Dehumanizácia umenia, nevyslovil len nový trend v chápaní umenia, ale zhrnul vlastne dlhodobý trend v jeho vývine. Takáto koncepcia umenia delí ľudí na dve skupiny: na elitu a masu, a pomáha obom uvedomiť si svoju identitu. Nové umenie, píše Gasset, dáva mase pocítiť, čím je: teda masou, ktorá nechápe a ani nemá účasť na skutočnej kultúre. Toto nové umenie – Gasset má na mysli najmä nové avantgardy 20-tych a 30-tych rokov, tvorbu Stravinského, Pirandella či kubistov – je zároveň šifrou elity, ktorá sa vďaka nemu spoznáva ako elita, ako zoskupenie tvorivých ľudí, ktorí majú svoje poslanie. Nové umenie tak funguje ako brána, ktorá prepúšťa len vyvolených, znalcov tajného hesla, a delí ľudí na dve kvalitatívne odlišné skupiny. Gasset nekonštatuje len reálny stav – svojim dielom Vzbura más takúto koncepciu elity a masy odobruje.

S Gassetovou teóriou sa nevedel zmieriť napríklad Czesław Miłosz: znepokojovala ho po celý život. Weilová formulovala svoj odpor k takémuto chápaniu – bez toho, aby polemizovala konkrétne s Gassetom – radikálnejšie a bezprostrednejšie. Aby sme zostali len pri otázke umenia a kultúry, pripomína nám Grékov, pre ktorých predsa kultúra nepredstavovala výlučnosť – Homérove eposy, ktoré dnes číta úzka skupina špecialistov, predsa tvorili súčasť ľudovej, všeobecnej kultúry. Podobný status mala predsa aj kultúra Galov. Až renesancia podľa nej „vniesla rozkol medzi kultúru a bežné obyvateľstvo.“ Kultúra sa tak stala niečím „oddeleným od sveta.“ Na rozdiel od väčšiny intelektuálov sa Weilová pozerá na úroveň takzvaného vysokého umenia kriticky, vlastne úplne opačne. Prvotriedne umenie situuje úplne inam; veď „dnes môže človek patriť do takzvaného kultúrneho okruhu bez toho, aby mal akýkoľvek názor na ľudský osud.“ „Intelektuáli“ či „vysoké umenie“ sú pre ňu pejoratívami – jej princípy sú presným opakom Gassetovej teórie a vyjadrila ich aj takto radikálne: „Všeobecne a bez výnimky platí, že druhotriedne a horšie diela sa najlepšie hodia pre elitu, a absolútne prvotriedne diela sú najvhodnejšie pre bežných ľudí.“ Z iných Weilovej textov vieme, čo považovala za prvotriedne diela (takto sa napríklad vyslovila o tých horších: „Shakespearove tragédie sú druhotriedne, s výnimkou Leara. Racinove sú treťotriedne, s výnimkou Faidry. Corneillove patria do n-tej triedy.“) Weilová hľadela na súčasnosť z odstupu: za prvé jej to umožňoval jej prehľad (Homéra i Bhagavadgítu čítala v origináli), za druhé bola „izolovaným vydedencom“ a nepatrila do žiadnych hnutí a „-izmov“: do tých, v ktorých uviazol Sartre či (jej spolužiačka) Simone de Beauvoir a v mene ktorých verejne popierali pravdu – to preto sa mohol k Weilovej pridať ďalší solitér a vydedenec Camus. Ak teda platí Weilovej princíp, obracajúci Gassetove presvedčenie naruby, ako inšpirovať národ kultúrou, ako po dlhodobom rozkole spojiť bežných ľudí s kultúrou a umením? Weilová definuje tri prekážky, brániace tomuto spojeniu, a na ich prekonanie navrhuje predovšetkým jeden kľúčový pojem: preklad. Preklad je niečím celkom iným než popularizácia: „Nejde o to, vziať pravdy – už teraz dosť nízkej úrovne – obsiahnuté v kultúre intelektuálov a potom ich degradovať, okresať a zničiť ich chuť; ale jednoducho ich vyjadriť, vo svojej celistvosti, v jazyku, ktorý ich, použijúc Pascalove slová, robí zrozumiteľné pre srdce, na prospech ľudí, ktorých pocity boli vyformované prostredím pracujúcej triedy.

Umenie prenosu pravdy je jedným z najzásadnejších a pritom najmenej známych. Ťažkým ho robí to, že človek sa musí umiestniť do bodu pravdy a obsiahnuť ju v jej nezakrytosti, mimo konkrétnej podoby, v ktorej zhodou okolností našla svoje vyjadrenie.

Takýto prenos je navyše aj kritériom pravdy. Pravda, ktorú nemožno preniesť, nie je pravdou; v rovnakom zmysle, v akom nie je to, čoho vzhľad sa nemení s ohľadom na uhol pohľadu, reálnym objektom, ale len jeho iluzórnym napodobením. Aj v mysli je trojrozmerný priestor.“

Nachádzame tu teda typickú anglosaskú kritiku francúzskeho intelektualizmu, ale v ešte univerzálnejšom podaní: Weilová bola niečím „viac“, než konzervatívnou mysliteľkou. Zatiaľ čo realita sa uberala dvomi cestami: prenosom kultúry k masám prostredníctvom kritizovanej popularizácie a vytvorením pokleslej masovej kultúry, Weilová navrhovala cestu prekladu, v ktorej sa pravá kultúra stane tým, čím má byť: záležitosťou blízkosti, individuálnou skúsenosťou individuálnej duše. Nejde len o odlišnú metódu prenosu kultúry, ale o celkom odlišné chápanie samotnej kultúry: „Kultúra, ako ju poznáme, je nástrojom používaným učiteľmi pre výrobu ďalších učiteľov, ktorí opäť vytvoria ďalších učiteľov.“

Téma kultúry je vo Weilovej koncepcii súčasťou dvoch spomenutých ústredných motívov: vykorenenosti a otázky, ako vdýchnuť národu inšpiráciu. Vykorenenosť kultúry je súčasťou celkovej choroby vykorenenosti, ktorá sužuje našu civilizáciu, a ide pritom o jej nebezpečný aspekt. A to, aby sa kultúra navrátila k bežným ľuďom, je zase súčasťou celkovej myšlienky obnovy tejto civilizácie.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: