Simone Weilová: Potreba koreňov / IV. Vykorenenosť a vlastenectvo

Štvrtá časť filozofického diela Potreba koreňov Simone Weilovej (L´Enracinement, 1949). Všetky časti:

5.0 Úvod

5.1 Potreby duše

5.2 Vykorenenosť v mestách

5.3. Vykorenenosť na vidieku

5.4 Vykorenenosť a vlastenectvo

5.5. Rast koreňov


Aby sme mali aspoň základnú predstavu o našej chorobe, musíme si predstaviť ešte jednu formu vykorenenosti. Mohli by sme ju nazvať geografickou, čiže týkajúcou sa ľudských spoločenstiev obývajúcich jasne vymedzené územie. Význam takýchto spoločenstiev takmer vymizol, s jedinou výnimkou, ktorou je národ. Jestvuje a jestvovalo však aj množstvo iných príkladov; niektoré v menšom a celkom malom rozmere, napríklad mesto, skupina dedín, kraj či región; iné sú tvorené rozdielnymi národmi; iné zase časťami viacerých národov.

Národ, samostatný a nezávislý, nahradil všetky ostatné formy – národ, čiže štát; dnes totiž ani nejestvuje iný spôsob, ako definovať národ, než ako geografický celok, ktorého rôzne časti uznávajú autoritu spoločného štátu. Mohli by sme povedať, že v dnešnej dobe peniaze a štát nahradili všetky ostatné putá.

Už dlhšiu dobu je to národ, kto je zodpovedný za kľúčovú úlohu spoločnosti voči jednotlivcovi, a to vytvoriť pre prítomnosť väzby s minulosťou a budúcnosťou. V tomto zmysle možno povedať, že národ je vlastne jediným typom spoločenstva, aký v dnešnom svete jestvuje. Rodina nejestvuje. Pod týmto názvom sa dnes skrýva len momentálne zoskupenie osôb okolo každého z nás: otec a matka, manžel alebo manželka, deti; bratia a sestry sú už niečím trochu vzdialeným. Naposledy počas všeobecnej krízy rodina získala neobyčajnú moc príťažlivosti, až v miere, že u niektorých ľudí narušila akýkoľvek iný pocit povinnosti; bolo to však preto, lebo jedine v nej mohli ľudia nájsť aspoň trochu tepla v čase, keď na nich náhle zovšadiaľ zavial ľadový chlad. Bol to takmer zvierací inštinkt.

Dnes už však nik nemyslí na svojich predkov, ktorí zomreli päťdesiat, alebo len dvadsať či desať rokov predtým, než sa narodil; a ani na potomkov, ktorí sa narodia päťdesiat, alebo len dvadsať či desať rokov po jeho smrti. Z hľadiska spoločenstva a jeho špecifických funkcií sa teda rodina nepočíta.

Z tohto hľadiska sa neráta ani profesia. Cech či firma boli spojením medzi mŕtvymi, živými a ešte nenarodenými v rámci konkrétneho remesla. Dnes nejestvuje nič, čo by aspoň vzdialene plnilo túto funkciu. Francúzske odbory okolo roku 1900 možno prejavovali v tomto smere isté snahy, no k ničomu nedospeli.

A napokon dedina, oblasť, kraj či región – všetky geografické jednotky menšie než národ – sa takmer prestali rátať; tak ako aj všetky geografické jednotky zložené z viacerých národov alebo častí národov. Keď sa napríklad pred niekoľkými storočiami povedalo „kresťanské krajiny“, toto slovo malo iný náboj než dnešný pojem „Európa.“

Aby sme to zhrnuli, Človek zveril svoje najcennejšie vlastníctvo sfére pozemských záležitostí, menovite svoju časovú kontinuitu presahujúcu hranice jeho vlastnej existencie v oboch smeroch, výhradne do rúk štátu. Zároveň sme však v tej istej chvíli, keď národ stojí samostatne a zvrchovane, svedkami jeho náhleho a neobyčajne rýchleho rozpadu. To nás absolútne zaskočilo, takže je pre nás len veľmi ťažké uvažovať o tomto probléme jasne.

Francúzsky národ nebol v júni a júli 1940 národom napadnutým násilnou tlupou, národom, ktorému bola jeho vlasť odňatá znenazdajky. Je národom, ktorý roztvoril ruky a nechal svoju vlasť spadnúť do prachu. Neskôr – ale až po značnej dobe – sa stále zúfalejšie pokúšal zodvihnúť ju; to už však na ňu ktosi položil svoju nohu.

Dnes sa už národný cit prinavrátil. Slová „umrieť pre Francúzsko“ opäť nadobudli význam, aký nemali od roku 1918. Pre hnutie odporu, ktoré vzniklo vo francúzskom národe, však hlad, zima, nenávidená prítomnosť cudzích vojsk, ktoré uchvátilo moc, rozdelenie rodín, pre niektorých emigrácia alebo zajatie – všetko toto utrpenie v ňom zohralo veľmi veľkú rolu, najpravdepodobnejšie rozhodujúcu. Najlepším dôkazom je rozdiel v duchovnom rozpoložení medzi okupovaným a neokupovaným územím. K odlišnej miere vlastenectva výraznejšie neprispel prirodzený rozdiel medzi ľuďmi žijúcimi na sever a na juh od Loiry. Rozdielne podmienky jednoducho vytvorili rozdielne nálady. Príklad Anglicka a nádej na porážku Nemecka boli takisto dôležitými faktormi.

Francúzska realita dnes pozostáva výlučne zo spomienok a nádejí.

Republika nikdy nevyzerala krajšie než počas Cisárstva; vlasť sa nikdy nejavila krajšia, než keď bola pod čižmou okupantov, ak jestvuje nádej uvidieť ju opäť slobodnú. Preto by sme nemali brať terajšiu intenzitu vlastenectva ako postačujúcu pre zaručenie stability verejného života aj po oslobodení.

Spomienka na náhly zánik vlastenectva v júni 1940 je natoľko zahanbujúca, že na ňu človek radšej nemyslí a sústreďuje sa radšej na premýšľanie o tom, ako v budúcnosti uviesť veci na pravú mieru. Rovnako tak podlieha každý z nás vo svojom osobnom živote pokušeniu vydeliť svoje osobné zlyhania, presunúť ich niekam do kúta a zaviesť si taký systém, v ktorom stratia svoju váhu. Podľahnúť tomuto pokušeniu znamená ničiť svoju dušu; je to pokušenie, proti ktorému treba najviac bojovať.

My všetci sme podľahli tomuto pokušeniu v dôsledku verejného zahanbenia, ktoré bolo tak enormné, že zasiahlo každého z nás až na úrovni osobnej cti. Nebyť tohto pokušenia, reflexia tak podstatnej udalosti by už viedla k formulovaniu nejakej novej vlasteneckej doktríny, novej koncepcie vlastenectva.

Zvlášť zo spoločenského hľadiska bude nemožné vyhnúť sa pojmu vlastenectva. Nejde pritom o to, premyslieť vlastenectvo znovu, ale vôbec po prvýkrát; pretože, ak sa nemýlim, nikdy sa o ňom neuvažovalo. Mimoriadne zvláštne v prípade národa, ktorý hral a stále hrá takú dôležitú rolu. To len ukazuje, aké miesto sme v skutočnosti vyhradili mysleniu.

Myšlienka vlastenectva stratila medzi robotníkmi svoj zvuk v poslednej štvrtine uplynulého storočia. Komunisti ju vrátili do obehu po roku 1934 spolu so záplavou trikolór a spievaním Marseillaisy. Tesne pred vojnou ju však bez najmenších výčitiek svedomia vrátili späť na policu. Odpor nezačali organizovať v mene vlastenectva. To si začali opäť osvojovať až deväť mesiacov po porážke. Postupne si ho osvojili úplne. No len naivní ľudia by to považovali za dôkaz zmierenia medzi robotníkmi a vlasťou. Robotníci za vlasť umierajú – to je úplná pravda. Žijeme však v dobe natoľko preniknutej lžami, že dokonca ani dobrovoľne preliata krv nás nevráti späť na cestu pravdy.

Po dlhé roky boli robotníci poúčaní o tom, že internacionalizmus je ich najsvätejšou povinnosťou, zatiaľ čo vlastenectvo predstavuje najhanebnejší buržoázny prežitok. Potom zas niekoľko rokov počúvali, že posvätnou povinnosťou je vlastenectvo a všetko ostatné je zrada. Ako po tom všetkom môžeme čakať, že zareagujú inak než vlažne a pod vplyvom propagandy?

Zdravé robotnícke hnutie nepripadá do úvahy, pokiaľ mu nebude vlastná doktrína vymedzujúca miesto vlastenectvu, a to jasne definované, čiže i ohraničené miesto. Navyše je táto potreba viditeľnejšia v robotníckych kruhoch než inde len preto, lebo sa tu o nej diskutovalo už dlho. Ide však o potrebu vlastnú celej krajine. Je neospravedlniteľné, že toto slovo, ktoré dnes takmer všade nájdeme v spoločnosti slova povinnosť, nebolo predmetom takmer nijakej analýzy. Spravidla sa v súvislosti s týmto slovom cituje len z priemernej Renanovej úvahy.

Národ je novodobým výtvorom. V stredoveku sa lojalita preukazovala pánovi, mestu, alebo obom, pričom sa jednalo o nejasne vymedzené územie. Cit nazývaný dnes vlastenectvom nepochybne jestvoval už vtedy, a často išlo o veľmi silný cit; akurát jeho predmet nebol územne vymedzený. Tento cit sa týkal rôzne veľkého územia s ohľadom na dané okolnosti.

Vlastenectvo v skutočnosti jestvovalo vždy, akokoľvek hlboko by sme putovali v dejinách. Vercingetorix skutočne položil život za Galiu; španielske kmene, brániace sa rímskym dobyvateľom niekedy až na hranicu vyhubenia umierali za Španielsko, vedeli o tom a aj to deklarovali; tí, čo umreli v Maratóne a Salamis, umreli za Grécko; v dobách, keď Grécko ešte nebolo zredukované na provinciu a bolo presne v tom istom vzťahu k Rímu, ako je dnes vichistické Francúzsko k Nemecku, zvykli deti v gréckych mestách verejne hádzať do kolaborantov kamene a nazývali ich zradcami, a to s rovnakým pobúrením, aké pociťujeme aj dnes.

Čo až do nedávnej minulosti nejestvovalo, je konkrétna, ohraničená vec, trvalo vystavená vlasteneckým citom. Vlastenectvo bolo niečím rozptýleným, nomádskym, čo sa rozširovalo alebo zmršťovalo podľa miery príbuznosti a všeobecného ohrozenia. Pozostávalo z rôznych druhov lojality – lojality k iným ľuďom, k pánovi, ku kráľovi alebo k mestu. Dokopy to vytváralo komplikovaný, ale zároveň veľmi ľudský celok. Na vyjadrenie zmyslu pre povinnosť, ktorý každý pociťoval voči svojej krajine, hovorili ľudia zvyčajne o „verejnosti“ alebo o „verejnom blahu“, čo je výraz, ktorý slúži rovnako dobre na označenie dediny, mesta, kraja, Francúzska, kresťanského sveta alebo Ľudstva.

Ľudia hovorili aj o Francúzskom Kráľovstve. V tomto výraze sa zmysel pre povinnosť voči krajine spájal s vernosťou voči kráľovi. Dve prekážky však bránili tomu, aby sa stal tento cit rýdzim, a to aj za čias Johanky z Arcu. Nezabúdajme, že parížsky ľud bol proti nej.

Prvou prekážkou bolo, že po smrti Karola V Francúzsko, povedané slovami Montesquieua, prestalo byť monarchiou a upadlo do despocie, z ktorej sa vymanilo až v osemnástom storočí. Dnes považujeme platenie daní štátu za natoľko prirodzené, že si už ani nevieme predstaviť morálne rozhorčenie, aké vyvolalo zavedenie tohto zvyku. Platiť v štrnástom storočí iné dane než mimoriadne poplatky v prípade vojny sa považovalo za niečo potupné, za trest uvalený na porazené krajiny a bol to symbol otroctva. S rovnakým postojom sa stretneme v španielskych romancách i v Shakespearovi: „Anglicko (…) hanebne vykorisťuje seba samé.“1)

Karol VI počas svojej obmedzenej vlády, na popud a za výdatnej pomoci svojich strýkov, prostredníctvom korupcie a najhrubšieho násilia donútil francúzsky ľud akceptovať absolútne svojvoľnú daň s ľubovoľnou dobou trvania, ktorá odsúdila chudobných doslova na hlad, pričom šľachta tieto prostriedky trestuhodne premrhala. Práve z tohto dôvodu boli v časoch Henricha V Angličania vítaní ako osloboditelia, keď Armagnac reprezentoval bohatých a Burgunďania chudobných.

Francúzsky ľud, hrubo a v jedinom okamihu donútený podriadiť sa uvalenému bremenu, od tých čias až do osemnásteho storočia prejavoval znaky nezávislosti len sporadicky. Po celý ten čas naň zvyšok Európy hľadel ako na dokonalú ukážku zotročeného národa, s ktorým môže jeho panovník jednať ako so stádom oviec.

Zároveň však hlboko v srdciach tohto ľudu vyklíčila nenávisť ku kráľovi, o to horšia, že zostávala nevyjadrená, tradičná nenávisť, ktorá nikdy nezmizne. Možno ju cítiť už v srdcervúcich sťažnostiach sedliakov za čias Karola VI. Musela hrať istú úlohu aj v záhadnej popularite Ligy v Paríži. Po zavraždení Henricha IV bolo popravené dvanásťročné dieťa za vyjadrenie, že by to isté spravilo aj malému Ľudovítovi XIII. Richelieu zahájil svoju kariéru prejavom, v ktorom vyzýval klér k vyhláseniu, že každý, kto by zavraždil kráľa, bude zatratený, zdôvodňujúc to tým, že každý s takýmto zámerom má v sebe natoľko silné presvedčenie, že ho nedokáže zastrašiť nijaký z pozemských trestov.

Táto nenávisť dosiahla svoj vrchol na sklonku vlády Ľudovíta XIV. Po tom, čo bola potláčaná útlakom podobnej intenzity, explodovala, ako to býva v prípade znepokojujúcich dejinných omeškaní, o osemdesiat rokov neskôr; a plný zásah tak dostal nešťastný Ľudovít XVI. Tá istá nenávisť znemožnila skutočnú reštauráciu monarchie v roku 1815. Ešte aj dnes absolútne znemožňuje verejné uznanie Vojvodu Parížskeho, aj v rozpore s príkladom takých ľudí, akým je Bernanos. V istom zmysle je to škoda: vyriešilo by sa tým množstvo problémov; taká je však skutočnosť.

Druhý zdroj, ktorý otrávil lásku Francúzov k svojmu kráľovstvu, spočíva v skutočnosti, že medzi krajmi podliehajúcimi francúzskemu kráľovi boli vždy aj také, ktoré sa cítili byť podmanenými územiami a podľa toho sa s nimi aj jednalo. Treba priznať, že štyridsať kráľov, ktorí tisíc rokov tvorili Francúzsko2), tak často konalo s krutosťou hodnou dnešných čias. Ak jestvuje prirodzený vzťah medzi stromom a jeho plodmi, potom nesmieme byť prekvapení, ak sú tieto plody tak ďaleko od dokonalosti.

Dejiny sú síce plné hrozných skutkov, no len sotva horších – azda až na niekoľko vzácnych výnimiek – než bolo napríklad dobytie území južne od rieky Loiry Francúzmi na počiatku trinásteho storočia. Tieto územia, na ktorých vládol duch vysokej kultúry, tolerancie, slobody a duchovnosti, boli naplnené silným vlasteneckým citom k tomu, čo sami nazývali „jazykom“ – pojem, ktorý bol pre nich synonymom vlasti. Pre nich boli Francúzi práve takými cudzincami a barbarmi, ako sú pre nás Nemci. Aby všetky srdcia okamžite zmeraveli hrôzou, začali Francúzi totálnym zničením mesta Béziers a dosiahli svoj cieľ. Len čo dobyli krajinu, zriadili v nej Inkvizíciu. V ľuďoch pretrval hlboko ukrytý pocit nepokoja a neskôr ich viedol k nadšenému prijatiu protestantizmu, ktorý je podľa d´Aubigného, napriek veľkým odlišnostiam v učení, priamym následníkom albigéncov. Aká silná tam bola nenávisť k centrálnej moci môžeme posúdiť podľa nábožnej úcty, akú v Toulouse prejavili pozostatkom vojvodu de Montmorency, sťatého za úklady proti Richelieuovi. Ten istý druh latentného odporu spôsobil, že sa s takým nadšením zapojili do Francúzskej Revolúcie. Neskôr sa stali radikálnymi socialistami a antiklerikálmi. Za Tretej Republiky už k centrálnej moci nenávisť necítili; zmocnili sa jej a ťažili z nej.

Môžeme si všimnúť, že ich odpor bol zakaždým sprevádzaný stále silnejšou vykorenenosťou a prebiehal na stále nižšej duchovnej a intelektuálnej úrovni. Môžeme si takisto všimnúť, že odkedy boli tieto územia dobyté, prispeli do francúzskej kultúry skôr nepatrne, zatiaľ čo predtým v nich prekvitala neobyčajne živá kultúra. Francúzske myslenie omnoho viac obohatili albigénci a trubadúri dvanásteho storočia, ktorí neboli Francúzmi, než celý neskorší príspevok týchto území v nasledujúcich storočiach dokopy.

Burgundské vojvodstvo bolo domovom pôvodnej a neobyčajne vyspelej kultúry, ktorá neprežila zánik vojvodstva. Flámske mestá mali koncom štrnásteho storočia tajne tie najpriateľskejšie vzťahy s Parížom a Rouenom; no napadnutí Flámi boli ochotní radšej umrieť, než sa dostať pod nadvládu vojsk Karola VI. Niektorí z týchto vojakov sa neskôr vydali na lúpežnú výpravu do Holandska a priviedli odtiaľ niekoľkých mešťanov, ktorých sa rozhodli zabiť. V náhlom popude milosrdenstva im ponúkli život, ak sa stanú poddanými francúzskeho kráľa. Tí odvetili, že ak raz umrú, aj ich kosti by protestovali proti podriadenosti francúzskemu panovníkovi. Katalánsky dejepisec tejto epochy pri opise Sicílskych vešpier3) píše: „Francúzi, ktorí kdekoľvek sa dostanú k moci, sú maximálne krutí…“

Bretónci boli zúfalí, keď bola ich panovníčka Anna donútená k sobášu s francúzskym kráľom. Ak by sa tí istí Bretónci mohli vrátiť do dnešných čias, alebo keby sa vrátili pred niekoľkými rokmi, našli by presvedčivé dôkazy pre to, že sa vtedy mýlili? Akokoľvek zdiskreditované sa javí bretónske autonomistické hnutie vďaka ľuďom, ktorí ním manipulujú a pochybným cieľom, ktoré preň vytýčili, táto propaganda nepochybne zodpovedá niečomu skutočnému v realite a v mysliach Bretóncov. V Bretóncoch ležia skryté poklady, ktoré sa nikdy nedostali na svetlo. Francúzska kultúra im nesedí a ich vlastná nie je schopná pozviechať sa; preto sa ako národ cítia byť zosadení na samé dno spoločenského rebríčka. Veľké množstvo negramotných vojakov tvoria Bretónci a, ako sa hovorí, veľké množstvo parížskych prostitútok tvoria Bretónky. Autonómia by nebola riešením; to však neznamená, že tu nejestvuje problém.

Franche-Comté, ktoré jestvovalo veľmi slobodne a šťastne pod veľmi vzdialenou vládou Španielov, bojovalo v sedemnástom storočí proti začleneniu do Francúzska. Štrasburský ľud nariekal, keď hľadel na vojská Ľudovíta XIV vstupujúce do mesta v čase mieru, bez akéhokoľvek predchádzajúceho upovedomenia, čo bol akt násilia hodný Hitlera.

Paoli, posledný korzický hrdina, hrdinsky bojoval proti tomu, aby jeho vlasť ovládli Francúzi. Vo florentskom kostole je pamätník na jeho počesť; vo Francúzsku je takmer zabudnutý. Korzika je príkladom nebezpečenstva nákazy chorobou vykorenenosti. Po tom, čo sme si obyvateľov tohto ostrova podmanili, kolonizovali, skazili a degradovali, musíme ich dnes znášať ako prefektov polície, policajných agentov, seržantov, inšpektorov a iných podobných funkcionárov, ktorí sa z titulu svojej moci správajú na oplátku k Francúzom takmer ako k podmaneným nepriateľom. Takisto prispeli k tomu, že množstvo domorodcov z kolónií vníma Francúzov ako národ krutých a surových ľudí.

Hoci sú francúzski králi chválení za to, že asimilovali dobyté územia, pravdou je, že ich do veľkej miery vykorenili. Ide o veľmi jednoduchú metódu asimilácie, ktorej je schopný každý. Ľudia, ktorým odňali ich vlastnú kultúru, sa buď zaobídu bez akejkoľvek kultúry, alebo prijmú haraburdie z inej kultúry, ktoré im veľkodušne podhodia. V oboch prípadoch už nevynikajú svojou jedinečnosťou a tak sa zdajú byť asimilovaní. Ozajstným zázrakom je asimilovať spoločenstvá tak, že si zachovajú svoju kultúru, hoci nevyhnutne modifikovanú, ako niečo živé. Ide o zázrak, ktorý sa deje len výnimočne.

Je pravda, že za Ancien Régime Francúzi vo všetkých obdobiach francúzskej veľkoleposti preukázali jasné povedomie svojej francúzskosti: v trinástom storočí, keď sa celá Európa zbiehala na Parížsku Univerzitu; v šestnástom storočí, keď renesancia, inde už pohasínajúca, alebo naopak ešte neroznietená, sídlila vo Francúzsku; na začiatku vlády Ľudovíta XIV, keď sa vojenstvo a umenie tešili rovnakej úcte. Je viac-menej isté, že to neboli králi, kto zjednotil tieto rozmanité územia; bola to výhradne Revolúcia.

Už v osemnástom storočí jestvoval vo Francúzsku, v najrôznejších vrstvách spoločnosti, popri najhrubšej korupcii aj čistý, jasný plameň vlastenectva. Vezmime si napríklad neobyčajne obdareného mladého sedliaka, brata Restifa de la Bretonne, ktorý sa vlastne ešte ako dieťa stal vojakom z čistej lásky k verejnému blahu a bol zabitý ako sedemnásťročný. To už však pôsobila Revolúcia. Ľudia ju už tušili, čakali na ňu, túžili po nej celé storočie.

Revolúcia zjednotila všetky národy podliehajúce francúzskej Korune do jedinej masy, a to vďaka ich oduševneniu za národnú suverenitu. Tí, čo boli Francúzmi z donútenia, stali sa nimi teraz na základe slobodného rozhodnutia; mnohí z tých, ktorí Francúzmi neboli, chceli sa teraz nimi stať. Pretože byť Francúzom od tých čias znamenalo patriť k suverénnemu národu. Ak by sa všetky národy stali suverénnymi – tak ako sa dúfalo – nik by nemohol vziať Francúzsku titul, že ono bolo prvé. Okrem toho, hranice strácali platnosť. Cudzincami boli len tí, čo boli aj naďalej otrokmi tyranov. Cudzinci republikánskeho zmýšľania boli prijímaní ako čestní Francúzi.

Vo Francúzsku sa tak odohral ten paradox, že vlastenectvo tu nevzniklo z lásky k minulosti, ale z toho najradikálnejšieho oslobodenia sa od minulosti. A pritom mala Revolúcia svojich predchodcov v  podzemných francúzskych dejinách: vo všetkom, čo sa týkalo oslobodenia poddaných, v slobodných mestách, sociálnych zápasoch; vo vzburách štrnásteho storočia, v počiatkoch burgundského hnutia, vo Fronde; a potom v autoroch, ako boli d´Aubigné, Théophile de Viau, Retz. Za Františka I bol projekt zriadenia ľudových milícií odložený, pretože šľachta namietala, že ak by sa takéto milície zriadili, z vnukov milicionárov by boli šľachtici, kým z ich vnukov poddaní. Tak dynamická bola sila, prúdiaca pod povrchom vo vnútri národa.

Avšak vplyv Encyklopedistov, napospol vykorenených intelektuálov, posadnutých ideou pokroku, zmaril akékoľvek šance na hľadanie inšpirácie v revolučných tradíciách. Navyše dlhodobý útlak za Ľudovíta XIV vytvoril medzeru, ktorú nebolo ľahké preklenúť. Vďaka tomu, aj napriek opačným snahám Montesquieua, sa oslobodenecký prúd osemnásteho storočia ocitol bez historických koreňov: rok 1789 bol skutočne radikálnym zvratom.

Cit, ktorý niesol označenie vlastenectvo, sa tak týkal výlučne prítomnosti a budúcnosti. Bola to láska k suverénnemu národu, do veľkej miery založená na hrdosti k príslušnosti k tomuto národu. Význam toho, byť Francúzom, sa nejavil ani tak ako objektívny fakt, ale skôr ako akt vôle, akým je dnes vstup do strany alebo cirkvi.

Čo sa týka tých, ktorí zostali spojení s predchádzajúcimi dejinami Francúzska, ich spojenie malo formu osobnej a dynastickej vernosti kráľovi. Nevideli nič zlé na hľadaní ozbrojenej pomoci u susedných kráľov. Neboli to zradcovia. Zostali verní tomu, o čom si mysleli, že tomu vernosť dlžia, podobne ako tí, ktorí usmrtili Ľudovíta XVI.

Jediní ľudia, ktorí v tom čase boli vlastencami vo význame, aký toto slovo získalo neskôr, boli tí, ktorí boli pre svojich súčasníkov – a zostali aj pre neskoršie pokolenia – arcizradcami; ľudia ako Talleyrand, ktorý neslúžil, ako sa tvrdí, každému režimu, ale Francúzsku bezohľadu na akýkoľvek režim. Pre týchto ľudí však Francúzsko neznamenalo ani suverénny národ, ani kráľ; ale francúzsky štát. Neskoršie udalosti ukázali, že boli v práve.

Pretože keď sa ilúzia národnej suverenity ukázala byť čistou ilúziou, nemohla už slúžiť ako objekt vlastenectva; na druhej strane bolo kráľovstvo ako jeden z tých zoťatých stromov, ktoré sa viac nedajú presadiť. Vlastenectvo muselo zmeniť svoj význam a obrátilo sa proti štátu. Vtedy však náhle prestalo byť populárne. Pretože štát nebol niečím, čo začalo jestvovať roku 1789; datoval sa od počiatku sedemnásteho storočia a niesol v sebe niečo z nenávisti, vypestovanej ľuďmi voči monarchii. A tak sa stalo, vďaka historickému paradoxu, ktorý sa na prvý pohľad javí ako prekvapujúci, že vlastenectvo prešlo na inú sociálnu vrstvu a iný politický tábor. Stálo na strane Ľavice; prenieslo sa však na Pravicu.

Táto zmena bola dokonaná po Komúne a vyhlásení Tretej Republiky. Májový masaker roku 1871 bol úderom, z ktorého sa francúzske robotníctvo duševne zrejme nikdy nespamätalo. A vonkoncom to nie je taká vzdialená minulosť. Súčasní päťdesiatnici mohli ešte počuť o strašných udalostiach od svojich otcov, ktorí boli vtedy deťmi. Francúzska armáda devätnásteho storočia bola špecifickým výtvorom Revolúcie. Dokonca aj vojaci v službách Bourbunovcov, Ľudovíta Filipa alebo Napoleona III, museli celkom iste mnohokrát strieľať do ľudí proti vlastnému presvedčeniu. V roku 1781 malo Francúzsko po prvýkrát od Revolúcie, s výnimkou krátkej epizódy roku 1848, republikánsku armádu. Tá istá armáda, zložená zo solídnych mladíkov z francúzskeho vidieka, masakrovala robotníkov s neobyčajným sadistickým pôžitkom. To dokázalo vyvolať poriadny šok.

Hlavnou príčinou bola nepochybne potreba kompenzácie za hanbu porážky, tá istá potreba, ktorá nás o čosi neskôr viedla k dobývaniu na úkor nešťastných obyvateľov Indočíny. Všetko poukazuje na to, že pokiaľ nezasiahne nadprirodzená milosť, nejestvuje krutosť či zvrátenosť, akej by obyčajní, slušní ľudia neboli schopní, ak sa dajú do pochodu príslušné psychologické mechanizmy.

Tretia Republika bola ďalším šokom. Je ľahké veriť v národnú suverenitu, pokiaľ nespravodliví králi či vládcovia držia národ v otroctve; ľudia si hovoria: keby tu tak tí neboli… No keď tu viac nie sú, keď je zavedená demokracia a  Národ napriek tomu nedospeje k suverenite, je prekvapenie nevyhnutné.

Rok 1871 bol posledným rokom tej formy vlastenectva, ktoré sa zrodilo v roku 1789. Fridrich, Nemecký Princ a neskôr Fridrich II, humánny, rozumný a inteligentný muž, bol nesmierne prekvapený intenzitou tohto vlastenectva, s ktorou sa stretával všade počas svojho ťaženia. Nemohol pochopiť, prečo Alsasi, ktorí sotvačo rozumeli po francúzsky, rozprávali dialektom blízkym nemčine a boli násilne podrobení len v nedávnej dobe, odmietali mať čokoľvek spoločné s Nemcami. Zistil, že dôvodom bola hrdosť patriť ku krajine, ktorá zrodila Francúzsku Revolúciu, k suverénnemu národu. Anexia, ktorá ich oddelila od Francúzska, nepochybne napomohla udržať si tento postoj, v každom prípade aspoň čiastočne, až do roku 1918.

Parížska Komúna vonkoncom nebola sociálnym hnutím, ale výbuchom vlastenectva a extrémneho šovinizmu. Počas celého devätnásteho storočia navyše obrat francúzskeho vlastenectva k agresivite mobilizoval celú Európu. Vojna roku 1870 bola toho priamym dôsledkom; lebo hoci sa Francúzsko nepripravovalo na vojnu, predsa ju vyhlásilo bez vierohodného dôvodu. Sny o imperiálnych výbojoch prežili v ľuďoch celé storočie. Súčasne sa pripíjalo na svetovú nezávislosť. Dobíjanie sveta a jeho oslobodzovanie sú v skutočnosti dve protikladné formy zásluh, no snenie ich poľahky spojí dovedna.

Toto vyvieranie všeobecného citu skončilo po roku 1871. Dve veci však zapríčinili, že vlastenectvo pretrvalo. Jednou bola frustrácia, sprevádzajúca porážku. V tej dobe nejestvoval reálny dôvod na nenávisť voči Nemcom. Tí neboli agresormi; zdržali sa páchania krutostí; a nemali sme právo vyčítať im porušovanie práv v súvislosti s Alsaskom – Lotrinskom, ktorého obyvateľstvo je prevažne nemecké, keď sme začali vysielať prvé výpravy do Indočíny. Nenávideli sme ich však preto, lebo nás porazili, akoby porušili akési božské, večné, neodňateľné právo Francúzska víťaziť.

V našej súčasnej nenávisti k Nemcom, pre ktorú žiaľ jestvuje množstvo legitímnych dôvodov, zohráva tento zvláštny cit takisto svoju rolu. Ten bol tiež jedným z motívov, stojacich za konaním niektorých kolaborantov ešte na počiatku. Ak sa Francúzsko ocitlo na strane porazených, uvažovali, potom jedine v dôsledku akéhosi chybného vývoja, akejsi chyby, nedorozumenia; jeho prirodzené miesto je predsa na strane víťazov; a preto najľahšou, najjednoduchšou a najmenej bolestivou cestou k nevyhnutnej náprave bolo prejsť na druhú stranu. Tento postoj prevládal v istých vichistických kruhoch v júli 1940.

Čo však počas Tretej Republiky najväčšmi zabránilo francúzskemu vlastenectvu vytratiť sa, po tom, čo stratilo takmer všetky zdroje energie, bola skutočnosť, že okrem neho už nič iné nezostávalo. Francúzi nemali okrem Francúzska nič, čomu by zostali verní; a keď sa ho na chvíľu v júni 1940 zriekli, bolo možné vidieť, aký odstrašujúci a úbohý môže byť pohľad na národ, ktorého viac nepúta vernosť k ničomu. Preto sa aj Francúzi neskôr upli výhradne na Francúzsko. Ak však aj francúzsky národ nadobudne opäť svoju suverenitu – alebo prinajmenšom to, čo tak dnes nazývame – objaví sa opäť ten istý problém ako pred rokom 1940, a to, že skutočnosť priradená slovu Francúzsko bude predovšetkým štát.

Štát je niečím chladným, čo nedokáže vzbudzovať lásku, ale sám zabíja a potláča všetko, čo možno milovať; a tak je človek nútený milovať ho, pretože okrem neho niet nič iné. Také sú morálne muky, ktorým sme dnes všetci vystavení.

V tom pravdepodobne spočíva skutočná príčina fenoménu vodcu, fenoménu, ktorý sa objavuje všade a prekvapuje toľkých ľudí. Dnes jestvuje v každej krajine a v každom hnutí človek, ktorý je zosobneným magnetom akejkoľvek lojálnosti. Nutnosť objímať akurát chladný, kovový skelet štátu vzbudila v ľuďoch opačnú túžbu: milovať niečo z mäsa a krvi. Tento fenomén vonkoncom nie je na ústupe a akokoľvek neblahé následky už priniesol, stále pre nás môže mať mimoriadne nepríjemné prekvapenia; pretože v Hollywoode dobre známe umenie výroby hviezd prakticky z kohokoľvek dáva akémukoľvek typu osobnosti možnosť uchádzať sa o priazeň más.

Ak sa nemýlim, myšlienka spraviť zo štátu predmet lojality sa vo Francúzsku a v Európe objavila po prvýkrát s Richelieuem. Predtým zvykli ľudia hovoriť s náboženským zápalom o verejnom blahu, krajine, kráľovi alebo o miestnom pánovi. Richelieu si ako prvý osvojil princíp, že ktokoľvek by vykonával verejnú funkciu, jeho lojalita nemá byť viazaná na verejnosť alebo kráľa, ale má patriť výhradne štátu. Bolo by komplikované uviesť presnú definíciu štátu. Nanešťastie je však príliš evidentné, že toto slovo označuje niečo skutočne reálne.

Richelieu, ktorý disponoval jasným intelektom, tak bežným vo svojej dobe, definoval jasnými pojmami rozdiel medzi politikou a morálkou, okolo ktorého vyrástlo toľko nejasností. Richelieu povedal zhruba toto: Mali by sme sa vystríhať aplikovania tých istých pravidiel na záujmy štátu a záujmy duše; pretože záujmy duše sa týkajú vyššieho sveta, kým záujmy štátu sú obmedzené na tento svet.

To je úplná pravda. Kresťan by mal na základe toho dospieť k jedinému záveru: kdekoľvek ide o záujmy duše, čiže Boha, tam sa vyžaduje absolútna a nepodmienečná lojálnosť; kde ide o záujmy štátu, tam sa vyžaduje len obmedzená a podmienená lojálnosť.

No hoci sa Richelieu, a nepochybne úprimne, považoval za kresťana, jeho záver znel úplne inak – a to, že človek zodpovedný za záujmy štátu, ako aj jeho podriadení, musia pre tento cieľ využiť všetky dostupné prostriedky bez výnimky, a ak je to nevyhnutné, obetovať aj vlastné životy, svojho panovníka, svoj národ, ostatné krajiny a akékoľvek záväzky.

Tomu zodpovedá – no v omnoho vznešenejšom vyjadrení – Maurassove presvedčenie: „Politique d´ abord.“4) Maurras je však, v duchu logiky, ateistom. Kardinál Richelieu sa postulovaním niečoho, čo sa týka len tohto sveta, na absolútnu hodnotu dopustil hriechu idolatrie. V takýchto prípadoch to nie je kov, kameň alebo drevo, čo je skutočne nebezpečné. Skutočný hriech idolatrie sa vždy pácha v súvislosti s niečím, čo je veľmi podobné štátu. To na tento hriech navádzal diabol Krista, keď Mu ponúkal kráľovstvá tohto sveta. Kristus odmietol. Richelieu súhlasil. Svoju odmenu dostal. Vždy však veril, že konal len z čistej oddanosti, a v istom zmysle mal pravdu.

Jeho oddanosť štátu vykorenila Francúzsko. Jeho metódou bolo systematické hubenie akéhokoľvek spontánneho života v krajine, aby tak zabránil čomukoľvek postaviť sa štátu. Ak sa zdá, že jeho konanie malo v tomto zmysle isté hranice, je tomu tak len preto, lebo bol ešte len na začiatku a bol dostatočne prefíkaný na to, aby pokračoval postupne. Stačí si prečítať Corneillove venovania, aby si človek uvedomil, do akej hroznej servilnosti dokázal doviesť ľudské mysle. Neskôr, aby sme našu národnú hrdosť ušetrili hanby, vyhlasovali niektorí ľudia, že išlo len o konvenčnú zdvorilosť danej doby. To je však lož. Aby sme sa presvedčili o skutočnosti, stačí si prečítať, čo napísal Théophile de Viau. Akurát že de Viau zomrel predčasne následkom uväznenia, zatiaľ čo Corneille sa dožil vysokého veku.

Literatúra nás tu zaujíma len ako odraz; je to však pravdivý odraz. Corneillov servilný jazyk ukazuje, že Richelieu chcel zotročiť ľudské mysle; nie pre vlastný prospech, pretože vo svojom sebazaprení bol zrejme úprimný, ale v mene štátu, ktorý reprezentoval. Jeho koncepcia štátu bola totalitná. Uplatňoval ju v rámci svojich možností podriadením celej krajiny policajnému režimu, v miere, v akej mu to umožňovala vtedajšia doba. Zničil tak značnú časť morálky krajiny. Ak sa Francúzsko nechalo týmto spôsobom umlčať, bolo to kvôli šľachte, ktorá natoľko rozvrátila krajinu v nezmyselných a krutých občianskych vojnách, že si Francúzsko napokon chcelo kúpiť mier za každú cenu.

Po vypuknutí Frondy, ktorá bola vo svojich počiatkoch v mnohom predchodcom roku 1789, sa Ľudovít XIV chopil moci omnoho viac ako diktátor, než ako legitímny panovník. To naznačuje jeho výrok „L´ Etat, c´est moi.“5) To nie je heslo kráľa. Montesquieu to veľmi jasne vysvetlil. Čo však vo svojej dobe ešte nemohol vidieť je to, že úpadok monarchie sa odohrával v dvoch fázach. Po Karolovi V monarchia upadla na despotizmus panovníka. Po Richelieuovi ju však nahradila štátna mašinéria s totalitnými sklonmi, ktorá, ako poznamenal Marx, nielenže prežila všetky režimy, ale každá zmena režimu ju ešte posilňovala a prehlbovala.

Počas Frondy a za Mazarina bolo Francúzsko, napriek všeobecnému rozvratu, schopné dýchať. Ľudovít XIV ho prevzal plné ľudí skvelého ducha, ktorých dokázal rozoznať a podporiť. Súčasne sa však pridŕžal, a to ešte dôslednejšie, Richelieuovej politiky. Týmto spôsobom v priebehu krátkeho času zredukoval Francúzsko na pustatinu z morálneho hľadiska, nehovoriac už o strašnej materiálnej chudobe.

Pri čítaní Saint-Simona, nie z hľadiska literárnej či historickej zvedavosti, ale ako dokumentu o skutočne žijúcich ľuďoch, nás napĺňa hrôza a znechutenie z tak dusnej atmosféry smrteľnej nudy,6) z všeobecného duchovného, morálneho a intelektuálneho úpadku. La Bruyère, Lisolettove spisy – všetky dobové dokumenty čítané týmto spôsobom svedčia o tom istom. Keď sa vrátime hoci len o krátky čas späť, s určitosťou vidíme, že napríklad taký Molière nepísal svojho Mizantropa len pre zábavu.

Režim Ľudovíta XIV bol skutočne totalitný. Krajina bola pustošená terorom a udavačstvom. Zbožšťovanie štátu v osobe panovníka sa dialo s nehanebnosťou, ktorá bola urážkou kresťanstva. Umenie propagandy už bolo dobre pochopené, ako ukazuje naivné priznanie policajného náčelníka Liselottovi o príkaze, že akákoľvek kniha na akúkoľvek tému nemôže vyjsť bez nevkusného velebenia kráľa.

V tomto režime dosiahli vykorenenosť francúzskych provincií a potlačenie akéhokoľvek miestneho života omnoho vyšší stupeň. Osemnáste storočie znamenalo pauzu. Akt, v ktorom sa počas Revolúcie monarchistická suverenita nahrádzala národnou suverenitou, mal len jedinú chybu: neexistenciu národnej suverenity. Tak ako v prípade Orlandovej mory7), aj tu išlo o tú jedinú chybu. V skutočnosti nejestvovali nijaké známe prostriedky, ako vytvoriť niečo konkrétne, čo by zodpovedalo tomuto pojmu. Zostával len štát, ktorý tak na seba prirodzene naviazal všetky výhody silnej túžby po jednote – „jednota alebo smrť“ – ktoré sa vytvorili okolo viery v národnú jednotu. A to znamenalo ďalší úpadok lokálneho života. S pomocou vojny – vojna bola od počiatku ústredným bodom tejto záležitosti – sa štát, za Konventu a Cisárstva, stával stále totalitnejším.

Ľudovít XIV zdiskreditoval galskú Cirkev tým, že ju spojil s kultom vlastnej osobnosti a tým, že ju zaviazal poslušnosťou dokonca i v náboženských záležitostiach. Servilnosť cirkvi voči panovníkovi významne prispela k antiklerikalizmu nasledujúceho storočia.

Tým, že sa cirkev dopustila nenapraviteľnej chyby vo vzťahu k monarchii, sa však odtrhla od života národa. Nič nemohlo lepšie vyhovovať totalitným snahám štátu. Jediným riešením mohol byť laický systém ako predohra k otvorenému zbožšteniu štátu, čo je dnešný prípad.

Kresťania sú voči duchu laicizmu bezmocní. Pretože sa buďto musia úplne ponoriť do politiky, straníckej politiky, aby pozemskú moc vrátili do rúk kléru alebo prívržencom kléru; alebo musia vystupovať úplne nenábožensky vo všetkých sekulárnych záležitostiach svojho života, ako sa zvyčajne deje dnes. V oboch prípadoch však odstupujú od skutočnej funkcie náboženstva, ktorou je presvetliť svojím svetlom celý sekulárny život, verejný i súkromný, bez toho, aby im akokoľvek vládlo.

V devätnástom storočí napáchala obrovské škody v otázke vykorenenosti železnica. George Sandová ešte mohla vo svojom rodnom Berry pozorovať zvyky, staré možno niekoľko tisíc rokov, ktoré by nenávratne zmizli, nebyť jej náhlivých poznámok.

Strata minulosti, kolektívnej či individuálnej, patrí medzi najväčšie ľudské tragédie, a my sme tú svoju odhodili ako dieťa odlamujúce púčik ruže. Predovšetkým preto, aby zabránili takejto strate, odhodlávajú sa národy na ten najzúfalejší odpor voči dobyvateľom.

Totalitná povaha štátu sa upevňuje dobývaním, ktorého sa dopúšťajú autority na vlastnom národe, pričom nie sú schopné ušetriť ich toho zla, ktoré vždy sprevádza dobývanie, a to s cieľom upevniť si nástroje na dobývanie cudzích krajín. K tomuto došlo vo Francúzsku, nedávno k tomu došlo v Nemecku, nehovoriac už o Rusku.

Avšak rast štátu vyčerpáva krajinu. Štát konzumuje jej duševnú podstatu, žije z nej, vykrmuje sa ňou až do chvíle, keď sa z nej už nijaká potrava vydolovať nedá a hlad ju uvrhne do stavu letargie. Do tohto stavu dospelo Francúzsko. V Nemecku je centralizácia štátu zatiaľ čerstvejšou záležitosťou a tomu zodpovedá aj agresivita štátu vplyvom nadbytku stravy s vysokou kalorickou hodnotou. V Rusku je život ľudu natoľko silný, až sa možno pýtať, či to napokon nebude národ, kto pohltí štát.

Tretia Francúzska Republika bola veľmi zaujímavou vecou; jednou z jej najzaujímavejších čŕt bolo to, že celá jej štruktúra, rozprestierajúca sa okolo samotného parlamentného života, bola odvodená z Cisárstva. Záľuba v abstraktnej logike spôsobuje, že Francúzov možno poľahky oklamať označeniami. Angličania majú monarchiu s republikánskym obsahom; my máme republiku s imperiálnym obsahom. Navyše samotné Cisárstvo je spojené bezprostredne, obchádzajúc Revolúciu, s monarchiou; nie s pôvodnou monarchiou, ale s totalitnou, policajnou monarchiou sedemnásteho storočia.

Postava Fouchého je symbolom tejto kontinuity. Represívny aparát francúzskeho štátu prežíva všetky zmeny nerušený a bez problémov, s neustále rastúcimi kompetenciami. Preto je štát vo Francúzsku aj naďalej predmetom odporu, nenávisti a averzie obyvateľstva, ktoré vznikli ešte v čase, keď sa monarchia zvrhla na tyraniu. Žili sme v tomto zvláštnom paradoxe, natoľko zvláštnom, že sme si ho ani neuvedomili: žili sme v demokracii, v ktorej boli všetky verejné inštitúcie a všetko s nimi spojené otvorene nenávidené celým obyvateľstvom.

Nijaký Francúz nemal ani najmenšie pochybnosti v otázke okrádania či podvádzania štátu v obchodnom styku, na daniach, dotáciách či čomkoľvek inom. Musíme vynechať isté úrovne štátnych zamestnancov; tí však tvoria súčasť štátnej mašinérie. Ak v takomto konaní najďalej zašla stredná vrstva, potom jedine preto, lebo jej príslušníci na to mali najviac príležitostí. Polícia sa vo Francúzsku teší tak hlbokému opovrhnutiu, že množstvo Francúzov takýto postoj považuje za nevyhnutnú súčasť morálnej výbavy ctihodného občana. Guignol 8) je pevnou súčasťou francúzskeho folklóru už od čias Ancien Régime a ani na chvíľu nevyšiel z módy. Pomenovanie „policajt“ predstavuje vo Francúzsku jednu z najhorších urážok a bolo by zaujímavé zistiť, či pre to existujú ekvivalenty aj v iných jazykoch. Polícia je samozrejme len aktívnym nástrojom v službách autorít. Postoj Francúzov k tomuto nástroju zostal rovnaký od tých čias, keď sedliaci museli zapierať, ako píše Rousseau, aj to, že majú doma kus šunky.

Podobne sa množstvo ďalších pojmov stalo predmetom znechutenia, výsmechu či opovrhnutia. Samotné slovo „politika“ získalo výrazne pejoratívny nádych, nemysliteľný v demokracii. „Ach, to je politik,“ „to je tá politika“: takéto frázy vyjadrujú konečné a úplné odsúdenie. Pre mnohých Francúzov je ešte aj parlamentná profesia – pretože to bola profesia – niečo potupné. Niektorí Francúzi sú hrdí na to, že sa stránia kontaktu so všetkým, čo možno nazvať „la politique“, s výnimkou volieb, alebo dokonca aj bez tejto výnimky; iní hľadia na svojho miestneho poslanca ako na sluhu, bytosť stvorenú a uvedenú do života len preto, aby slúžila ich vlastným súkromným záujmom. Bol to stranícky duch, čo dokázalo vyvolať znechutenie z verejných záležitostí, prinajmenšom u tých, ktorí sa nakazili touto chorobou.

Len márne by sme hľadali jedinú zložku verejného života, ktorá by bola schopná vyvolať vo Francúzoch aspoň náznak lojálnosti, vďačnosti či citu. Na vrchole laického entuziazmu tu bolo verejné školstvo; dnes už dlhú dobu neznamená vzdelanie nič, v očiach rodičov i v očiach detí, zredukovalo sa na výrobu diplomov, inými slovami, kariéry. Čo sa týka sociálnych zákonov, Francúzi ich nikdy nechápali inak, než ako ústupky vynútené na lakomých úradoch vďaka priameho nátlaku.

Chýbajúci záujem o veci verejné nebol nahradený žiadnym iným záujmom. Každý nasledujúci režim likvidoval s rastúcou intenzitou miestny a regionálny život, až napokon prestali jestvovať. Francúzsko bolo ako mŕtvy človek, ktorého údy sú už chladné, jedine srdce ešte bije. S výnimkou Paríža sotva niekde inde pulzoval život; ešte aj tam však pri vstupe na predmestia cítiť atmosféru morálneho úpadku.

V tých navonok pokojných časoch pred vojnou pôsobila nehybnosť malých francúzskych miest možno rovnako kruto ako tie viditeľnejšie formy ukrutností. Odsúdiť ľudí na to, aby tie jedinečné, nenahraditeľné roky medzi kolískou a hrobom strávili v ponurej atmosfére nehybnosti – nie je to rovnako kruté, ako keď ich moríme hladom alebo masakrujeme? Bol to Richelieu, kto začal šíriť tento mrak nehybnosti nad Francúzskom a od tej doby sa ovzdušie stáva stále dusnejšie a dusnejšie. S vypuknutím vojny sme dospeli do štádia dusenia.

Ak štát duševne všetko hubil, potom, z hľadiska geografického, zmenil takisto svoje hranice na väzenské múry, do ktorých uzatvára ľudské myslenie. Keď sa človek trochu bližšie a nedogmaticky venuje dejinám, ohromí ho, do akej miery nás niektoré obdobia aj bez materiálnych nástrojov komunikácie prekonali v bohatstve, pestrosti, plodnosti a vitalite výmeny myšlienok aj na tie najväčšie vzdialenosti. To je prípad stredoveku, pred-rímskeho staroveku, obdobia bezprostredne predchádzajúceho históriu. V dnešnej dobe bezdrôtového telegrafu, lietadiel, tlače a najnovších vynálezov vo všetkých druhoch dopravy udržuje novodobý fenomén národa v mlčanlivej izolácii malých oddelených častí ešte aj takú univerzálnu vec, akou je veda. Hranice, pochopiteľne, nie sú neprekonateľné; ale tak ako cestovateľa obťažujú nekonečným sledom nepríjemných, namáhavých formalít, práve tak si aj kontakt s inými formami myslenia, v akejkoľvek oblasti, vyžaduje úsilie pre prekročenie hraníc. Vyžaduje si to značné úsilie a mnoho ľudí naň nie je pripravených. A aj v prípade ľudí, ktorí takéto úsilie vynaložia, bráni skutočnosť, že je takéto úsilie nevyhnutné, v o vytvorení prirodzených cezhraničných vzťahov.

Je pravda, že jestvujú nadnárodné cirkvi i strany. Pokiaľ však ide o cirkvi, tie prezentujú najväčší škandál zo strany kléru a súčasne úprimné prosby k Bohu, tými istými obradmi, tými istými slovami, rovnakou vierou a čistotou srdca žiadajúc o vojenské víťazstvo pre jeden alebo druhý bojujúci tábor. Toto šokujúce divadlo trvá už značnú dobu; v tomto storočí je však náboženský život podriadený národnému ako nikdy predtým. A čo sa týka strán, ich internacionalizmus je buď úplnou fikciou, alebo má formu absolútnej podriadenosti jednému národu.

V dnešnej dobe pretrhol štát všetky väzby, ktoré by mohli mimo sféry verejného života poskytovať istý objekt lojality. Tak ako Francúzska Revolúcia, aj štát potlačil cechy, aby podporil technologický pokrok, v morálnej rovine teda spôsobil rovnaké množstvo zla, alebo prinajmenšom definitívne upevnil započaté zlo. Kedykoľvek dnes ľudia hovoria o takýchto organizáciách, nemajú pritom na mysli nič, čo by aspoň vzdialene pripomínalo pôvodné cechy.

Po tom, čo cechy zanikli, práca sa pre individuálnych ľudí stala prostriedkom, ktorého výhradným cieľom sú peniaze. Kdesi v Charte Spoločnosti národov sa spomína, že práca viac nemá byť považovaná za komoditu. To je mimoriadne nechutný žart. Žijeme v dobe, keď záplava vážených ľudí, ktorí sa považujú za nesmierne vzdialených tomu, čo Levy-Bruhl nazýva predlogickou mentalitou, verí v magický účinok slov oveľa viac, než kedy veril akýkoľvek austrálsky divoch. Ak z trhu odstránite nejaký nevyhnutný komerčný produkt, musíte sa postarať o to, aby bol distribuovaný nejakým iným spôsobom. Nikto sa nepokúsil o niečo také v súvislosti s prácou, ktorá, pochopiteľne, zostala aj naďalej tovarom.

Profesijná lojalita sa tak stala len formou obchodníckej poctivosti. V spoločnosti založenej na výmene si najväčšie spoločenské odsúdenie zaslúži kradnutie a podvádzanie, obzvlášť podvádzanie zo strany predajcu, ktorý predáva tovar biednej kvality a vydáva ho pritom za prvotriedny. Podobne keď niekto predáva prácu, poctivosť si vyžaduje, aby poskytoval tovar kvality, ktorá bude zodpovedať vyplatenej cene. Poctivosť však nie je to isté ako lojalita. Tieto dve cnosti sú niečím zásadne odlišným.

Silný vzťah lojality sa uskutočňuje prostredníctvom robotníckeho združenia, ktoré bolo po dlhý čas dominantným impulzom odborového hnutia. Avšak niekoľko prekážok zabránilo tejto lojálnosti, aby vytvorila silný pilier morálneho života. Na jednej strane prenikol do robotníckeho hnutia komerčný aspekt spoločenského života, keď sa prvé miesto položila otázka miezd; a čím viac dominuje otázka peňazí, tým rýchlejšie vyprcháva duch lojality. Na druhej strane v miere, v akej je robotnícke hnutie revolučným, uniká tým pádom pred týmto nedostatkom, no nadobúda slabosť, vlastnú všetkým formám revolty.

Richelieu, ktorý mal niekoľko neobyčajne jasných postrehov konštatuje, že skúsenosť nás učí, že aj keď sú všetky ostatné podmienky vyrovnané, majú rebeli len polovičnú silu oproti obhajcom oficiálnej moci. Aj keď sú ľudia presvedčení, že stoja na správnej strane, vedomie, že sa podieľajú na revolte, ich oslabuje. Bez psychologického mechanizmu tohto druhu by v ľudskej spoločnosti nejestvovala nijaká stabilita. Tento mechanizmus vysvetľuje silnú moc, k akej dospela komunistická strana. Revoluční robotníci sú nesmierne vďační za to, že majú za sebou štát – štát, ktorý prepožičiava oficiálny charakter, legitimitu a realitu ich konaniu, aké môže poskytnúť len štát, a ktorý je súčasne dostatočne geograficky vzdialený na to, aby ich neznechucoval. Práve preto sa Encyklopedisti, ktorí pociťovali veľmi nepríjemne skutočnosť, že sú v konflikte so svojim panovníkom, neobyčajne usilovali o priazeň pruského a ruského panovníka. Práve preto možno analogicky pochopiť, prečo viac či menej revoluční robotníci, ktorí dokázali odolať ruskému vplyvu, neboli schopní odolať vplyvu Nemecka.

Okrem tých, ktorí sa úplne odovzdali komunistickej strane, nedokážu robotníci nájsť v lojalite ku svojej vlastnej triede dostatočne konkrétny, dostatočne jasne definovaný cieľ, ktorý by uspokojil ich potrebu po vnútornej stabilite. Len málo pojmov je tak vágnych, ako spoločenská trieda. Marx, ktorý celý svoj systém vybudoval na tomto pojme, sa ho nikdy nepokúsil definovať, alebo ho jednoducho preskúmať. Jediná informácia, ktorú možno z jeho diel získať, je tá, že spoločenské triedy navzájom súperia. To však nestačí. Okrem toho sa nejedná o jeden z tých pojmov, ktoré síce nevieme slovne zadefinovať, no myseľ ich chápe. Je ešte ťažšie chápať alebo cítiť ho bez nejakej definície, než definovať ho.

Lojálnosť obsiahnutá vo vernosti istému náboženstvu je v modernej dobe rovnako bezvýznamná, hoci to môže znieť zvláštne. Napriek podstatným a evidentným rozdielom dospieva anglický systém národnej cirkvi a francúzsky systém odluky cirkvi a štátu k analogickým výsledkom. Akurát že ten druhý sa ukazuje byť ešte deštrukčnejší.

Náboženstvo bolo vyhlásené za osobnú vec. V súlade so súčasným myslením to neznamená, že sídli na tom tajnom mieste duše, v tej vnútornej svätyni, kam neprenikne dokonca ani naše vlastné vedomie. Znamená to, že náboženstvo je vecou voľby, názoru, vkusu, takmer až rozmaru, niečím ako je voľba svojej politickej strany, alebo dokonca kravaty; alebo že sa to týka rodiny, vzdelania, okolia. Tým, že sa stalo súkromnou záležitosťou, stratilo svoju záväznú povahu, spojenú s verejným prejavom a tým pádom si nemôže nárokovať nespochybniteľnú lojalitu.

Množstvo príznačných výrokov to dokazuje. Ako často napríklad počúvame: „Katolíci, protestanti, židia či voľnomyšlienkári, všetci sme Francúzi,“ presne akoby išlo o otázku malých územných častí krajiny, akoby sme povedali: „Či sme z Marseilles, Lyonu či Paríža, všetci sme Francúzi.“ V dokumente vyhlásenom Pápežom sa môžeme dočítať: „Nielen z kresťanského hľadiska; ale aj z všeobecnejšieho, ľudského hľadiska…“, akoby kresťanské hľadisko – ktoré buďto nemá žiaden význam, alebo chce obsiahnuť všetko z tohto i druhého sveta – malo menšiu univerzálnosť, než ľudské hľadisko. Nemožno si ani predstaviť tragickejšie priznanie náboženského krachu. Takto sa musí platiť za anathema sit. Aby sme to zhrnuli, náboženstvo, zredukované na súkromnú záležitosť, sa redukuje na výber miesta, na ktorom strávime každú nedeľu jednu či dve hodinky.

Komické na tom je, že náboženstvo, čiže vzťah človeka k Bohu, sa dnes nepovažuje za niečo príliš posvätné na to, aby spadalo pod akúkoľvek vonkajšiu autoritu, ale patrí medzi veci, ktoré štát ponecháva na individuálnej chuti každého človeka, keďže je z hľadiska verejných záležitostí ľahostajné. Tak je tomu aspoň v poslednej dobe a taký je dnešný význam slova „tolerancia“.

Neexistuje teda nič okrem štátu, k čomu by sa mohla vzťahovať naša lojálnosť; preto až do roku 1940 nebola lojalita od neho oddelená. Pretože ľudia cítia, že je niečo nízke na ľudskom živote, zbavenom lojálnosti. Uprostred všeobecného úpadku všetkých pojmov vo francúzskom jazyku, ktoré sa týkajú morálnych konceptov, nestratili jedine slová traîtretrahison9) nič zo svojej sily. Ľudia takisto cítia, že sú zrodení pre obetovanie sa; a ako jediná forma obety sa v predstavách verejnosti zachovala vojenská obeť, čiže obeť v mene štátu.

Zostal teda jedine štát. Idea Národa, v zmysle, v akom ju chápali ľudia roku 1789 a 1792 a ktorá vtedy vyvolávala v ich očiach slzy radosti – to všetko už definitívne patrí minulosti. Dokonca i samotné slovo národ zmenilo svoj význam. Dnes už neoznačuje suverénny národ, ale úhrn ľudí, uznávajúcich autoritu toho istého štátu; ide o politickú štruktúru vytvorenú štátom a o krajinu pod jeho kontrolou. Keď sa dnes hovorí o národnej suverenite, v skutočnosti sa tým myslí suverenita štátu. Rozhovor medzi dnešnými ľuďmi a ľuďmi roku 1789 by viedol ku komickému nedorozumeniu. Pretože nielenže sa tým myslí štát a nie suverénny národ, ale navyše ide presne o ten neľudský, brutálny, byrokratický a policajný štát, ktorý Richelieu odovzdal Ľudovítovi XIV, ten Konventu, Konvent Cisárstvu a to zas Tretej Republike. Navyše, inštinktívne to cítime a nenávidíme.

A tak sme svedkami zvláštneho divadla – štát ako objekt nenávisti, odporu, výsmechu, pohŕdania a strachu sa dožaduje pod názvom vlasť absolútnej lojálnosti, maximálneho sebaobetovania a najvyššej obety – a v rokoch 1914 až 1918 sa mu ich dostalo, a to až v miere, ktorá prekonala všetky očakávania. Štát sa ustanovuje ako najvyššia hodnota na svete, čiže idolatricky; a bol tak akceptovaný, ak sa mu slúži a je posvätený obetovaním desivého množstva ľudských životov. Modla bez lásky – čo môže byť monštruóznejšie a tragickejšie?

Keď niekto vo svojej oddanosti zachádza ďalej, než je jeho srdce schopné poňať, postupom času nevyhnutne vyvolá negatívnu reakciu, pocity odporu. Často to možno vídať v rodinách, kde si prítomnosť invalida vyžaduje starostlivosť, ktorá už presahuje cit, ktorý k nemu ostatní cítia. V jeho príbuzných sa vyvinie odpor, ktorý si ako nedôstojný pocit nepripúšťajú, no ktorý je v nich neustále prítomný ako skrytý jed.

Presne k tomu došlo medzi Francúzmi a Francúzskom po roku 1918. Francúzi dali svojej krajine príliš veľa, viac, než bola ich vnútorná schopnosť dať.

Celá tá záplava anti-vlasteneckých, pacifistických a internacionalistických ideí po roku 1918 bola údajne v mene padlých a v mene veteránov; v prípade veteránov tieto pocity skutočne do veľkej miery pramenili z nich samých. Takisto je pravda, že existovali silne vlastenecké združenia veteránov. No spôsob vyjadrovania ich vlastenectva bol pochybný a chýbala mu akákoľvek presvedčivosť. Pripomínalo to spôsob reči tých ľudí, ktorí veľa vytrpeli a neustále pociťujú potrebu presviedčať sa, že netrpeli márne. Pretože priveľa utrpenia v pomere k tomu, koľko je srdce schopné poňať, môže vyvolať dve reakcie: buď to bude negatívny postoj k predmetu, ktorému bolo obetované priveľa, alebo priľnutie k nemu v istom druhu zúfalstva.

Nič neublížilo vlastenectvu väčšmi než spomienka, opakovaná ad nauseam, na rolu, ktorú zohrala polícia v závetrí frontu. Nič nemohlo väčšmi zasiahnuť povahu Francúzov a poukázať na ňu, než policajný štát, tradičný objekt ich nenávisti. Súčasne senzačné články z vojnových rokov, čítané opäť s chladnou hlavou a pocitom hnusu, v súvislosti s rolou, akú polícia zohrala, zanechávajú v ľuďoch pocit, že boli podvedení. Francúz nič neodpúšťa ťažšie. Keďže zdiskreditované boli presne tie slová, ktorými sa vyjadruje vlastenecké cítenie, znehodnotený bol v istom zmysle aj samotný pocit, ktorý tak upadol na úroveň pocitov, o ktorých sa hanbíme hovoriť. Spôsob, akým sa nie tak dávno vyjadrovalo vlastenectvo v istých robotníckych kruhoch, by sa dnes zdal byť niečím celkom nepatričným.

Všetko poukazuje na to, že najstatočnejšími vojakmi roku 1940 boli veteráni z predchádzajúcej vojny. Dá sa vidieť, že ich reakcie po roku 1918 mali v skutočnosti väčší dopad na ich deti, než na nich samých. Jedná sa o veľmi častý jav a možno ho poľahky vysvetliť. Povahu tých, ktorí mali v roku 1914 osemnásť rokov, vyformovali ešte predvojnové roky.

Hovorí sa, že na počiatku storočia školy vychovali generáciu víťazov, po roku 1918 generáciu porazených. Nepochybne je v tom veľa pravdy. No učitelia po roku 1918 boli zväčša veteráni a množstvo detí, ktoré mali desať rokov medzi rokmi 1920 a 1930, ich muselo mať za učiteľov.

Následok tejto povojnovej reakcie bol vo Francúzsku citeľnejší než inde, pretože tu bola omnoho akútnejšia forma vykorenenosti, spôsobená omnoho dlhšou a omnoho intenzívnejšou formou štátnej centralizácie, demoralizujúcimi následkami víťazstva a totálnou bezuzdnosťou propagandy.

Došlo takisto k narušeniu rovnováhy vo vzťahu k vlastenectvu, ktorá však bola kompenzovaná v opačnom zmysle, pričom sa táto kompenzácia odohrala v rovine čisto špekulatívnej. V dôsledku toho, že štát zostal uprostred absolútneho vyprázdnenia jedinou skutočnosťou, ktorá si nárokovala oddanosť a obetu človeka, prezentoval sa pojem vlastenectva ako absolútna hodnota. Krajina sa ocitla mimo dobra a zla. Vyjadruje to anglická sentencia: „Right or wrong, my country.“10) Ľudia však zachádzajú ešte ďalej – odmietajú pripustiť, že by vôbec ich vlasť niekedy konala nesprávne.

Akokoľvek nízka je náchylnosť ľudí všetkých tried k úsiliu kritického myslenia, očividná absurdnosť, hoci by sa bránili vedome ju prijať, v nich vyvoláva tieseň, ktorá oslabuje ducha. V skutočnosti sa nič netýka každodenných ľudských záležitostí väčšmi než filozofia, ide však o skrytú filozofiu.

Vnímať svoju krajinu ako absolútnu hodnotu, ktorú nemôže poškvrniť zlo, je čistá absurdita. Krajina je len iný názov pre národ; a národ je sebestačná jednotka, skladajúca sa z rôznych území a ľudí, zoskupených v dôsledku historických udalostí, v ktorých, z pohľadu obmedzenej ľudskej inteligencie, zohrala veľkú rolu náhoda, a kde sa dobro a zlo neustále preskupujú. Národ je faktom, a fakt nie je absolútnou hodnotou. Fakt je len jedným z množstva podobných faktov. Na zemi jestvuje viac než jeden národ. Ten náš je určite jedinečný. No každý národ, nazeraný z vlastného pohľadu a s istým citom, je jedinečný v rovnakej miere.

Pred rokom 1940 bolo módou hovoriť o „večnom Francúzsku.“ Takéto slová sú formou rúhania. Človek cíti nutkanie povedať to isté o precítených stránkach, napísaných francúzskymi katolíckymi autormi na tému poslania Francúzska, spásy Francúzska a o podobných témach. Richelieu preukázal omnoho väčšiu jasnozrivosť, keď povedal, že spása štátov sa týka len tohto sveta. Francúzsko je niečím dočasným, pozemským. Pokiaľ sa nemýlim, nikdy sa netvrdilo, že Kristus prišiel spasiť národy. Idea Národa vyvoleného Bohom patrí jednoducho do starozákonného židovstva.

Takzvaný pohanský starovek by nikdy neskĺzol do takého bludu. Rimania sa považovali za vyvolených, no výlučne pre svetské panovanie. Nezaoberali sa vyšším svetom. Nikde sa neobjavila myšlienka mesta alebo národa, vyvoleného pre večné poslanie. Mystériá, ktoré do istej miery predstavovali oficiálnu cestu k spáse, čím sú dnes pre nás cirkvi, boli lokálnymi inštitúciami, no považovali sa za seberovné, paralelné cesty. Platón opisuje Človeka, opúšťajúceho pomocou nebeskej milosti jaskyňu tohto sveta; nehovorí však, že by ju mohlo opustiť celé mesto. Práve naopak, spoločenstvo zobrazuje ako čosi živočíšne, brániace spáse duše.

Starovek býva často obviňovaný z toho, že poznal len kolektívne hodnoty. V skutočnosti sa tohto omylu dopúšťali len Rimania, ktorí boli ateistami, a Židia; a tí len do obdobia babylonského exilu. Ako je však chybou pripisovať tento omyl predkresťanskému staroveku, bolo by takisto chybou nevidieť, že my sa tohto omylu dopúšťame naďalej, ovplyvnení dvojitým rímsko-židovským dedičstvom, ktoré nás sprevádza a účinne pôsobí proti skutočnej kresťanskej inšpirácii.

Kresťania dnes len neradi zisťujú, že ak slovo vlastenectvo chápeme v tom najhlbšom zmysle, v tom najkomplexnejšom zmysle, potom pre kresťana jestvuje jediná vlasť, ktorá môže byť predmetom takéhoto patriotizmu, a ktorá sa nachádza mimo tohto sveta. Pretože kresťan má jediného Patros, ktorý je na Nebesiach. „Nezhromažďujte si poklady na zemi… lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ Preto nie je správne mať svoje srdce na zemi.

Kresťania dnes nemajú radi otázku, týkajúcu sa práv svojho srdca, ktoré sa upiera na Boha i na svoju vlasť. Nemeckí biskupi ukončili jeden zo svojich najodvážnejších protestov vyhlásením, že odmietajú nutnosť voľby medzi Bohom a Nemeckom. Prečo to však odmietajú? Vždy sa môžu vyskytnúť okolnosti, ktoré človeka nútia k voľbe medzi Bohom a nejakým pozemským predmetom a o takejto voľbe za nijakých okolností nemôže byť pochýb. Francúzski biskupi by sa však nevyjadrili nijako odlišne. V prípade popularity Johanky z Arcu v poslednom štvrťstoročí vonkoncom nešlo o jednoznačnú záležitosť; jednalo sa o pohodlný spôsob, ako zabudnúť na skutočnosť, že jestvuje rozdiel medzi Francúzskom a Bohom. Nedostatok vnútornej odvahy postaviť sa akceptovanému pojmu vlastenectva pritom neprispieva k energickejším prejavom vlastenectva. Socha Johanky z Arcu mala čestné miesto v každom kostole aj počas tej strašnej doby, keď Francúzi ponechali Francúzsko svojmu osudu.

„Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.“ Ak je prikázané nenávidieť toto všetko, s istým významom slova „nenávisť“, potom je celkom určite zakázané milovať aj svoju vlasť, s istým významom slova „láska.“ Pretože pravým objektom lásky je dobro, a „nik nie je dobrý, jedine Boh.“

Takéto fakty sú celkom evidentné, no pod vplyvom akéhosi magického kúzla alebo niečoho iného ich dnešná doba nevidí. Inak by nebolo možné, aby človek ako Otec de Foucauld – ktorý sa z popudu číreho milosrdenstva rozhodol svedčiť o Kristovi uprostred nekresťanských národov – myslel, že má zároveň právo informovať Deuxième Bureau11)) o tých istých národoch.

Bolo by veľmi dobré zamyslieť sa nad strašnými slovami diabla o kráľovstvách tohto sveta, keď ich predostieral Kristovi: „Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal (…).“ Jediné kráľovstvo nie je výnimkou.

Čo nešokovalo kresťanov, šokovalo robotníkov. Tradícia, ktorá nie je tak dávna, aby bola celkom mŕtva, spravila z lásky k spravodlivosti hlavnú inšpiráciu francúzskeho robotníckeho hnutia. V priebehu prvej polovice devätnásteho storočia stála úprimná láska na strane utláčaných celého sveta.

Kým bol Ľud ako suverénny národ synonymom krajiny, neobjavil sa žiaden problém v jeho vzťahu k spravodlivosti. Pretože sa predpokladalo – vcelku bezdôvodne a na základe chabých interpretácií Spoločenskej Zmluvy – že suverénny národ sa nedopúšťa neprávostí ani na svojich členoch, ani na svojich susedoch; predpokladalo sa, že príčiny neprávosti boli vždy podmienené nejestvovaním suverénneho národa.

Akonáhle však za krajinou stojí starý štát, spravodlivosť je preč. V modernej forme vlastenectva nehrá spravodlivosť veľkú rolu, a navyše sa nehovorí nič, čo by mohlo podporiť vzťah medzi vlastenectvom a spravodlivosťou. Človek sa neodváži presadzovať rovnosť medzi týmito dvoma pojmami; neodváži sa na to napríklad pred  zhromaždením robotníkov, ktorí za svojím útlakom cítia chladný, kovový dotyk štátu a nejasne cítia, že rovnako chladný dotyk musí vládnuť aj v medzinárodných vzťahoch. Kde sa veľa rozpráva o vlastenectve, málo počuť o spravodlivosti; a medzi robotníkmi je taký silný cit pre spravodlivosť, dokonca aj keď sú materialistami, a to vďaka tomu, že majú stále pocit, že im je upieraná, že akékoľvek morálne učenie, v ktorom je o spravodlivosti sotva zmienka, sa ich zmocní len veľmi ťažko. Keď umierajú za Francúzsko, potrebujú neustále cítiť, že umierajú za niečo omnoho väčšie, čo má podiel na celosvetovom boji proti nespravodlivosti. Aby sme použili dnes populárny výraz, vlastenectvo im nestačí.

To isté platí všade, kde horí oheň, alebo aspoň tlie, akokoľvek nepatrná, iskra duchovného života. V jeho svetle vlastenectvo nestačí. A pre tých, ktorým jeho svetlo chýba, je vlastenectvo privysoké; predstavuje pre nich jedine dostatočne silný impulz v podobe slepého fanatického nacionalizmu.

Je pravda, že ľudia sú schopní rozdeliť svoje mysle na priečinky a v každom z nich žije myšlienka svojim vlastným životom, nezávisle na ostatných myšlienkach. Netrápi ich kritické ani syntetické úsilie, a podujmú sa na ne jedine z donútenia.

No v situáciách strachu a múk, keď telo hľadá únik pred smrťou, priveľkým utrpením alebo nebezpečenstvom, sa objaví v mysli každého človeka, akokoľvek nevzdelaného, tvorca argumentov, ktorý vytvára dôkazy, ktoré ukazujú, prečo je legitímne a správne vyhnúť sa takejto smrti, utrpeniu či nebezpečenstvu. Takéto dôkazy môžu byť dobré či horšie, v závislosti na konkrétnom prípade. V každom prípade dáva týmto dôkazom momentálne telesné rozpoloženie takú presvedčivosť, akú žiaden rečník nikdy nedosiahne.

Sú ľudia, u ktorých k tomu nedochádza. Je to buď preto, lebo ich povaha je odolná voči strachu a ich telo, krv i žalúdok neovplyvní ani prítomnosť smrti či utrpenia; alebo preto, že ich myseľ dosiahla taký stupeň jednoty, že sa v nich tento tvorca argumentov nedostane k slovu. A sú ešte takí, v ktorých začne pracovať a predostiera im svoje argumenty, no tie sú napokon aj tak zhodené zo stola. To dokazuje buďto silnú vnútornú jednotu, alebo silné vonkajšie motívy.

Hitlerov hlboký postreh na tému propagandy, totiž že hrubá sila nedokáže zvíťaziť nad myšlienkami, ak bojuje sama, ale poľahky to dokáže, ak na seba vezme podobu niekoľkých myšlienok, akokoľvek nízkych, platí aj o vnútornom živote. Telesné rozrušenie, akokoľvek silné by bolo, nedokáže zvíťaziť nad myšlienkou v našej mysli, ak bude samotné. Poľahky však zvíťazí, ak svoju presvedčivosť zaobalí do nejakej inej myšlienky, akokoľvek úbohej. Toto je kľúčový bod. Nijaká myšlienka nie je dosť slabá na to, aby nemohla byť spojencom tela. Telo však za spojenca potrebuje istý typ myšlienky.

Preto hoci aj ľudia v bežných podmienkach – a to aj tí kultivovaní – žijú bez najmenších ťažkostí aj s tými najväčšími vnútornými protirečeniami, v časoch najväčších kríz aj tá najmenšia trhlinka v logike získava rovnakú dôležitosť, akoby bol po ruke najmúdrejší filozof, a je okamžite pripravená interpretovať skutočnosť; a toto sa deje s každým, aj s tým najprostejším človekom.

Vo chvíľach najväčšieho vypätia, ktoré nie sú nevyhnutne totožné s chvíľami najväčšieho nebezpečenstva, ale sú to chvíle, v ktorých človek čelí rozrušeniu svojho tela, krvi a žalúdka sám a bez akejkoľvek vonkajšej podpory, sú jedine tí, ktorých vnútorný život závisí na jedinej myšlienke, schopní odolať. Preto totalitné systémy formujú ľudí, schopných zniesť čokoľvek.

Vlastenectvo sa môže stať výlučnou ideou tohto typu jedine v režime hitlerovského typu. Možno to poľahky dokázať, nie je to však ani potrebné, keďže dôkaz je úplne evidentný. Ak vlastenectvo nie je takouto ideou, no zároveň má svoju rolu, potom tu musí byť akýsi nesúlad vo vedomí a istá skrytá slabosť ducha, alebo tu musí jestvovať nejaká iná idea, dominujúca ostatným, a vo vzťahu k nej má vlastenectvo presne vymedzenú rolu, no limitovanú a podriadenú.

O tento druhý prípad za Tretej Republiky nešlo – v žiadnej zo spoločenských tried. Čo tu bolo, bola všadeprítomná morálna nekonzistentnosť; preto aj vo všetkých hlavách v rokoch 1914 – 1918 usilovne pracoval miniatúrny tvorca argumentov. Väčšina ľudí odolala vynaložením maximálneho úsilia, vďaka reakcii, ktorá často slepo ženie ľudí, prostredníctvom strachu zo straty cti, do opačného extrému, kam ich ženie strach. Keď je však myseľ vystavená nebezpečenstvu a utrpeniu v dôsledku uposlúchnutia len tohto jediného impulzu, rýchlo sa vyčerpá. Zúfalé argumenty, ktorým sa nepodarilo presvedčiť osobné rozhodnutie,  neskôr o to viac nahlodávajú hĺbky mysle a svoj vplyv nechávajú pocítiť retrospektívne. K tomu došlo po roku 1918. A tí, ktorí nevynaložili žiadne obetye a hanbili sa za to, sa z iných dôvodov veľmi rýchlo nakazili touto infekciou. V takejto atmosfére vyrastali deti, ktoré mali o čosi neskôr pochodovať a umierať.

Ako hlboko táto vnútorná dezintegrácia zasiahla Francúzov si možno predstaviť aj podľa toho, že dokonca ani dnes nie je ešte kolaborácia s nepriateľom celkom neprijateľnou vecou. Na druhej strane, ak dnes hľadáme pri pohľade na hnutie odporu povzbudenie, ak si povieme, že aktéri odboja bez problému čerpajú inšpiráciu z vlastenectva a množstva ďalších motívov, zároveň si musíme pripomenúť, že Francúzsko ako národ v súčasnosti stojí na strane spravodlivosti, všeobecného dobra a podobne, teda na strane všetkých tých krásnych vecí, ktoré nejestvujú. Víťazstvo spojencov ho z tejto kategórie prenesie naspäť do reality; množstvo problémov, ktoré zdanlivo zmizli, sa objaví znovu. Utrpenie v istom zmysle všetko zjednodušuje. Skutočnosť, že Francúzsko nastúpilo na cestu odboja veľmi pomaly a omnoho neskôr než väčšina okupovaných krajín nám ukazuje, že by sme sa mali pri pohľade na budúcnosť vyvarovať optimizmu.

Ak si vezmeme školstvo, môžeme veľmi jasne vidieť, akú morálnu nekonzistentnosť dosiahol náš režim. Morálna filozofia tvorí súčasť nášho životopisu, a pritom aj tí učitelia, ktorí z nej pokojne spravia predmet dogmatickej výučby, ju vyučujú nevyhnutne nejasne. Ústredným bodom etiky je pritom spravodlivosť a záväzky, ktoré ustanovuje voči našim blížnym.

Pokiaľ však ide o otázku dejín, potom etika nehrá žiadnu rolu. Nikdy sa nekladie otázka záväzkov Francúzska voči zahraničiu. Občas sa spomína ako spravodlivé a šľachetné, akoby to bolo čosi navyše, pierko na jeho klobúk či zlatá korunka jeho slávy. Získané územia, ktoré najprv zabralo a potom si nechalo prekĺznuť pomedzi prsty, možno azda hodnotiť  nejednoznačne, tak ako v prípade Napoleona; nie však tie, ktoré si podržalo. Dejiny Francúzska sú príbehom jeho rastu a tento rast má byť zákonite dobrým z každého uhla pohľadu. Nik sa nikdy nepýtal, či sa Francúzsko pri svojom raste nedopustilo ničenia. Zvažovať možnosť, že Francúzsko v nejakom období zničilo veci hodné práve toľko, ako váži ono samo, sa javí byť najväčším rúhaním. Bernanos hovorí, že ľudia z Action Française12) hľadia na Francúzsko ako na najdrahšie dieťa, ktoré má len rásť a priberať, aby urobilo radosť svojim rodičom. Okrem nich sa to však týka aj ostatných ľudí. Ide o všeobecný názor, ktorý síce nie je nahlas sformulovaný, no aplikuje sa pri každom pohľade na francúzske dejiny. Prirovnanie k dieťaťu je navyše ešte príliš lichotivé. Živé bytosti, ktoré majú len priberať, sú králiky, prasatá a kurčatá. Platón našiel správne prirovnanie, keď spoločenstvo prirovnal k zvieraťu.  A tí, ktorí sú zaslepení jeho slávou, čo znamená všetci okrem niekoľkých predurčených jednotlivcov, „nazývajú spravodlivými a krásnymi veci, ktoré sú nevyhnutné, neschopní rozlíšiť a učiť, aká vzdialenosť delí podstatu nevyhnutného od podstaty dobrého.“

Robí sa všetko preto, aby deti cítili, – niežeby to necítili prirodzene – že veci týkajúce sa vlasti, národa a rastu národa majú dôležitosť, ktorá ich vydeľuje spomedzi ostatných vecí. A práve kvôli týmto veciam sa spravodlivosť, ohľaduplnosť, záväzky ohraničujúce ambície a záujmy – celé etické učenie, ktoré sa snažíme vštepiť deťom – vôbec nespomenú.

Nedá sa z toho vyvodiť iný záver, než že etika patrí medzi všetky tie menej dôležité veci, ktoré tak ako náboženstvo, obchod, voľba doktora alebo pekára patria k nižšej úrovni súkromného života.

No etika, odsunutá takto na nižšiu úroveň, nie je nahradená žiadnym iným systémom. Veľkosť národa je totiž priamo spojená s vedením vojen. V čase mieru negeneruje žiadne motívy konania, s výnimkou režimov, ktorých princípom je neustála príprava na vojnu, ako napríklad nacistický režim. Okrem takéhoto typu režimu by bolo riskantné pripomínať ľuďom, že ich vlasť, ktorá od ich detí požaduje obetovanie životov, má aj svoju druhú stranu – štát so svojimi daňami, clami, políciou. Tomu sa starostlivo vyhýba a preto nikoho ani nenapadne, že neznášať políciu, obchádzať clá a dane znamená nedostatočné vlastenectvo. Krajina ako je Anglicko predstavuje do istej miery výnimku, v dôsledku stáročnej tradícii slobody, garantovanej autoritami štátu. Takto tento duálny systém alebo duálna etika v čase mieru oslabuje moc nemenného morálneho zákona bez toho, aby ho niečím nahradila.

Tato dualita je prítomná neustále a všade, a nielen na školách. Pretože takmer dennodenne v normálnej dobe, keď Francúz číta noviny, preberá veci doma alebo v miestnej krčme, vedie ho to k tomu, že myslí pre Francúzsko a v mene Francúzska. Od toho okamihu, až kým sa opäť nevráti k svojmu osobnému Ja, stráca takmer akúkoľvek spomienku na cnosti, ktoré viac alebo menej abstraktne a nejasne rozpoznáva vo svojom osobnom živote ako svoju povinnosť. Pokiaľ ide o vlastnú osobu alebo aj vlastnú rodinu, každý si v podstate uvedomuje, že by nemal byť priveľmi vystatovačný; že by mal byť zdržanlivý vo svojich súdoch, keď je zároveň žalobcom i sudcom; že by sa mal sám seba pýtať, či tí druhí s iným postojom nemajú aspoň čiastočne pravdu; že by nemal stavať do popredia výlučne seba, prípadne myslieť výlučne na seba; skrátka, že musia jestvovať isté medze pre egoizmus a pýchu. Keď však ide o národnú pýchu, nielenže nejestvujú žiadne hranice, ale takáto bezhraničnosť sa navyše javí byť niečím ako povinnosťou. Ohľady na iných, vedomie vlastných chýb, skromnosť, dobrovoľné obmedzenie svojich túžob – to všetko v tejto súvislosti nadobúda podobu zločinov a svätokrádeže. Medzi niekoľkými krásnymi vyznaniami, ktoré Egyptská kniha mŕtvych vkladá do úst spravodlivého človeka po smrti, je možno tým najpôsobivejším toto: „Nikdy som nebol hluchý k spravodlivým a pravdivým slovám.“ V medzinárodných vzťahoch však každý považuje za posvätnú povinnosť byť hluchým k spravodlivým a pravdivým slovám, ak sú v rozpore s francúzskymi záujmami. Alebo si myslíme, že slová protichodné záujmom Francúzska nikdy nemôžu byť spravodlivé a pravdivé? V oboch prípadoch ide pritom o to isté.

Jestvuje istý nevkus, pred ktorým ľudí v ich súkromnom živote chránia, aj v prípade absencie morálky, dobré spôsoby; no na úrovni národa je úplne prirodzený. Aj tým najnevkusnejším mecenášom by sa priečilo zhromaždiť všetkých svojich protežantov, pripomenúť im tak, čím sú im zaviazaní a vynútiť si tak na nich zodpovedajúce prejavy vďačnosti. No francúzskemu guvernérovi  Indočíny sa neprieči vystupovať v mene Francúzska takýmto spôsobom, a to ani bezprostredne po spáchaní tých najstrašnejších skutkov útlaku alebo po škandalóznom hladomore; on však očakáva pozornosť a, samozrejme, trvá na nej.

Ide o zvyk zdedený po Rimanoch. Tí nikdy nespáchali žiadnu krutosť a nepreukázali ani tú najmenšiu láskavosť bez toho, aby sa zakaždým nepochválili svojou veľkorysosťou a zhovievavosťou. Nikto nebol nikdy prijatý, a to v akejkoľvek záležitosti, hoci by išlo aj o prosté zmiernenie nejakého ťaživého útlaku, bez toho, aby najprv nezačal svoju reč zaužívanou chválorečou. Týmto spôsobom Rimania degradovali akt naliehavej prosby, ktorá bola dovtedy považovaná za vznešený akt, keďže ju zaťažili lžami a lichotením. Nikde v Iliade sa nestretnete s Trójanom, ktorý by na kolenách prosil Grékov o život a v ktorého slovách by bol čo len náznak podliezavosti.

Naše vlastenectvo pochádza priamo od Rimanov. Preto sú aj francúzske deti vedené k tomu, aby inšpiráciu pre svoje vlastenectvo hľadali u Corneilla. Ide o pohanskú cnosť, ak sú tieto dve slová vôbec kompatibilné. Slovo pohanské, týkajúce sa Ríma, má v sebe skutočne význam naplnený hrôzou, aký mu dali raní kresťanskí autori. Rimania boli skutočne ateistickým a modloslužobným národom; modloslužobným nie vzhľadom na modly vyrobené z kameňa alebo bronzu, ale vzhľadom na seba samých. Práve túto idolatriu vo vzťahu k sebe samým nám vo forme vlastenectva odovzdali.

Tento dualizmus v morálnej sfére je ešte škandalóznejší, ak ide o kresťanské cnosti a nie o laickú morálku, ktorá je v každom ohľade len ich verziou pre masové merítko a ich rozriedením. Podstatou kresťanských cností, dodávajúcou im špecifickú, nezameniteľnú chuť, je pokora – slobodne prijatý pohyb smerom nadol. Skrz toto svätec pripomína Krista. „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom (…) uponížil sa (…) a hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti.“13)

Keď však Francúz uvažuje o Francúzsku, pýcha je pre neho podľa súčasného chápania vecou povinnosti; pokora by bola zradou. Takáto zrada sa pravdepodobne vyčíta vichystickej vláde zo všetkého najviac. V tomto sa ľudia nemýlia, pretože ide o nesprávny typ pokory; ide o pokoru otroka, ktorý sa bojí a líha si, aby sa vyhol dopadajúcim ranám. No v tomto zmysle je pre nás pokora skutočne vyššieho rádu niečím neznámym. Nedokážeme si ani predstaviť, aby bolo niečo také vôbec možné. Aby sme si to vôbec dokázali predstaviť, musíme vynaložiť istú námahu predstavivosti.

V duši kresťana sa pohanská cnosť vlastenectva správa ako rozpúšťadlo. Prevzali sme ju od Rimanov bez toho, aby sme ju pokrstili. Je zvláštne uvedomiť si, že barbari, alebo aspoň tí, ktorých tak pomenovali, boli pokrstení bez väčších problémov v časoch nájazdov, zatiaľ čo dedičstvo starovekého  Ríma pokrstené nikdy nebolo, nepochybne preto, lebo je to nemožné, a to napriek tomu, že Rímska ríša spravila z kresťanstva štátne náboženstvo.

Bolo by navyše ťažké predstaviť si zákernejšiu ranu. V prípade barbarov neprekvapuje, že Góti prijali kresťanstvo bez problémov, ak boli, ako si to mysleli ich súčasníci, rovnakej krvi ako tí z kmeňa Getae, najvznešenejších z Trákov, ktorých Herodotos nazýval nesmrteľníkmi kvôli ich silnej viere vo večný život. Barbarské dedičstvo sa zmiešalo s kresťanských duchom a vytvorilo ten jedinečný, nenapodobiteľný a dokonale homogénny výsledný produkt, známy ako rytierstvo. No medzi duchom Ríma a duchom Krista nikdy k žiadnemu spojeniu nedošlo. Ak by takéto spojenie bolo možné, potom by sa Apokalypsa mýlila v tom, keď Rím opisuje ako ženu sediacu na šelme, ženu plnú rúhavých mien.14)

Renesancia bola v prvom rade oživením gréckeho ducha a až neskôr oživením ducha Ríma. Až v tejto druhej fáze sa správala ako rozpúšťadlo kresťanstva. Až v priebehu tohto druhého štádia sa zrodila moderná forma národnosti, moderná forma vlastenectva. Corneille celkom správne venoval svojho Horácia kardinálovi Richelieu, a to slovami, ktorých prízemnosť sa dobre hodí k takmer blúznivej pýche, ktorou je táto tragédia predchnutá. Takáto prízemnosť a pýcha sú neoddeliteľné: dobre to vidieť v dnešnom Nemecku. Samotný Corneille je ukážkovým príkladom dusenia sa kresťanskej etiky, keď sa dostane do styku s duchom Ríma. Jeho Polyeuktus by sa nám zdal komický, nebyť zvyku, ktorý nám zastiera zrak. Polyeuktus je v jeho podaní človekom, ktorý náhle zisťuje, že jestvuje kráľovstvo omnoho vznešenejšie než akákoľvek pozemská ríša a že jestvuje spôsob, ako sa ho zmocniť. Pocíti povinnosť dobyť ho a nemyslí už na nič iné, pričom si počína rovnako, ako keď predtým bojoval v službách panovníka. Alexander smútil, dozvedáme sa, pretože mohol dobýjať len pozemské ríše. Corneille sa evidentne domnieval, že Kristus zostúpil na zem, aby odstránil tento nedostatok.

Ak sa vlastenectvo v čase mieru správa ako rozpúšťadlo morálky, kresťanskej i laickej, v čase vojny platí opak; a je to úplne prirodzené. Ak jestvuje dvojaká morálka, potom vždy trpí tá, ktorú si vyžaduje aktuálna situácia. Princíp minimálneho odporu zvýhodňuje ten typ morálky, ktorý v skutočnosti práve nie je potrebný: vojnová morálka v čase mieru, mierová morálka v čase vojny.

V čase mieru sú spravodlivosť a pravda, kvôli hermetickej komore oddeľujúcej ich od vlastenectva, degradované na čisto osobné cnosti, tak ako napríklad slušnosť; keď si však vlasť vyžaduje najvyššie obete, tá istá separácia odopiera vlastenectvu totálnu platnosť, ktorá jediná môže vzbudzovať totálne nasadenie.

Keď si človek zvykne vnímať ako absolútne dobro, zbavené najmenších pochybností, takýto rast, v mene ktorého Francúzsko pohltilo toľko krajín, je potom prekvapujúce, že propaganda inšpirovaná presne tou istou myšlienkou, akurát zameniac Francúzsko pojmom Európa, by mala preniknúť do kútika našej mysle? Dnešné vlastenectvo spočíva v rovnosti medzi absolútnym dobrom a spoločenstvom prislúchajúcim k danému územiu, menovite Francúzskom; ktokoľvek si zamení názov územia v tejto rovnici a nahradí ho menším pojmom, napríklad Britániou, alebo väčším, napríklad Európou, je považovaný za zradcu. Prečo? Ide predsa o niečo absolútne náhodné. Zvyk nám bráni uvedomiť si, o akú absolútnu ľubovoľnosť sa v tomto prípade jedná. V čase najväčších kríz však tento ľubovoľný pojem poskytuje moc výrobcovi sofizmov v nás.

Dnešní kolaboranti majú ohľadne novej Európy, ktorú by vytvorilo nemecké víťazstvo, rovnaký postoj, aký sa dá očakávať od obyvateľov Provensálska, Bretónska, Alsaska a Franche-Comté voči minulosti, pokiaľ ide o dobývanie ich vlasti francúzskym kráľom. Prečo by mali rozdiely medzi týmito dvoma historickými epochami zmeniť, čo je dobré a zlé? V rokoch 1918 a 1919 bolo často počuť množstvo význačných osobností hovoriť o mieri nasledujúce slová: „Predtým zvykli jednotlivé provincie bojovať medzi sebou, neskôr sa zjednotili a sformovali sa do národov. Rovnako tak sa jednotlivé národy zjednotia na každom kontinente a postupne na celom svete a to bude znamenať koniec všetkých vojen.“ Išlo o všeobecne rozšírený názor, odvodený myslením metódou extrapolácie, veľmi vplyvným v devätnástom storočí a preneseným do storočia dvadsiateho. Títo dobromyseľní ľudia mali poňatie o francúzskych dejinách, nezauvažovali však ani na okamih, že k zjednoteniu národa došlo takmer výlučne prostredníctvom tých najkrutejších vojen. Ak by na to pamätali v roku 1939, museli by tiež pamätať na to, že takéto výboje sa im javili ako dobrá vec. Je preto prekvapujúce, ak aspoň v kútiku mysle uvažovali: „V mene pokroku a napĺňania dejín je možné, že musíme podstúpiť túto skúsenosť“? Mohli si práve tak povedať: „Francúzsko zvíťazilo v roku 1918 a nebolo schopné nastoliť európsku jednotu. Teraz sa o to snaží Nemecko; nemali by sme mu v tom brániť.“ Krutosť nemeckého systému ich pravdaže mala odradiť. Nemuseli však o nej nič počuť, alebo ju mohli považovať za lživú propagandu, prípadne jej nepripisovať veľký význam, pretože obeťami boli ľudia nižšej kategórie. Nie je vari rovnako ľahké ignorovať krutosť Nemcov voči Židom alebo Čechom, ako krutosť, ktorej sa dopustili Francúzi na obyvateľoch Indočíny?

Péguy hovorieval: požehnaní tí, ktorí padli v spravodlivej vojne. Z toho vyplýva, že tí, ktorí ich nespravodlivo zabili, sú prekliati. Ak je pravda, že francúzski vojaci v prvej svetovej vojne padli v spravodlivej vojne, potom musí to isté platiť o Vercingetorixovi. A ak takto uvažujeme, čo potom cítiť voči tomu, kto ho držal v podzemí spútaného v reťaziach, v úplnej tme, šesť rokov, potom z neho spravil púťovú atrakciu pre Rimanov a nakoniec mu nechal podrezať hrdlo? Péguy však bol veľkým obdivovateľom Rímskej Ríše. Ak človek obdivuje Rímsku Ríšu, prečo by mal potom nenávidieť Nemcov, ktorí sa ju snažia obnoviť vo väčšom meradle použitím takmer identických metód? Péguya to nezastavilo pred tým, aby šiel v roku 1914 na smrť. No práve toto protirečenie, hoci nevyslovené a nerozpoznané, zabránilo mnohým mladým mužom v roku 1940 postaviť sa nepriateľskej paľbe tak ako Péguy.

Dobývanie je buďto vždy zlé, alebo je vždy dobré, alebo je niekedy dobré a inokedy zase zlé. Ak platí tretia možnosť, potom potrebujeme kritérium, vďaka ktorému to možno rozlíšiť. Považovať za kritérium, že výboje sú dobré, keď rozširujú moc národa, ku ktorému človek patrí náhodou svojho narodenia, a zlé, ak jeho moc zmenšujú, je niečím natoľko odporujúcim rozumu, že ho ako kritérium môžu akceptovať jedine ľudia, ktorí sa sami od seba a definitívne vzdajú rozumu, čo je prípad Nemecka. Nemecko je toho schopné, pretože žije z romantickej tradície. Francúzsko toho schopné nie je, pretože racionalizmus je súčasťou jeho národného dedičstva. Časť Francúzov sa môže prihlásiť k odmietaniu kresťanstva; no pred rokom 1789 i po ňom sa všetky ideové hnutia vo Francúzsku hlásia k tradícii rozumu. Pre Francúzsko je nemožné vzdať sa rozumu v mene vlastenectva.

Preto sa Francúzsko vo svojom vlastenectve cíti nepohodlne, aj napriek skutočnosti, že práve ono v osemnástom storočí vynašlo jeho nový typ. Nesmieme si myslieť, že takzvané univerzálne poslanie Francúzska prinesie zmierenie medzi vlastenectvom a univerzálnymi hodnotami ľahšie, než u ostatných národov. Opak je pravdou. Pre Francúzov je to ťažšie, pretože nie sú schopní úplne sa vzdať druhého z týchto dvoch opozít, prípadne tieto dva pojmy hermeticky oddeliť. Toto protirečenie cítia vo svojom vlastnom vlastenectve. Práve preto cítia, že by mali vynájsť nový typ vlastenectva. Ak k tomu skutočne dôjde, potom naplnia poslanie, ktoré bolo v minulosti Francúzsku uložené, a to uvažovať nad tým, čo potrebuje svet. A svet dnes potrebuje nový typ vlastenectva. A práve teraz, keď vlastenectvo spôsobuje také krviprelievanie, je potrebné sústrediť sa na túto úlohu. Nesmieme čakať, kým sa vlastenectvo opäť stane len predmetom salónnych a intelektuálnych debát.

Je ľahké spolu s Lamartinom povedať: „Ma patrie est partout où rayonne la France. (…) La vérité, c´est mon pays.“15) Nanešťastie, toto by platilo len vtedy, ak by Francúzsko a pravda boli synonymami. Francúzsko sa niekedy uchyľuje ku klamstvám a k páchaniu nespravodlivosti; to sa dialo, deje sa a bude sa diať. Francúzsko totiž ani zďaleka nie je Bohom. Jedine Kristus mohol povedať: „Ja som pravda.“ Nik iný na tomto svete nemá právo povedať to isté, či už za seba alebo v mene nejakého kolektívu, v tom druhom prípade dokonca ešte menej. Pretože človek môže nadobudnúť taký stupeň svätosti, že viac nežije on sám, ale Kristus v ňom. Nejestvuje však nič také ako svätý národ.

Kedysi jestvoval národ, ktorý sa považoval za svätý, a to s tými najhoršími dôsledkami, aké to prináša; a v súvislosti s tým je veľmi zvláštne uvedomiť si, že farizeji boli v rámci tohto národa opozičníkmi a publikáni spolupracovníkmi a potom si pripomenúť, aké boli Kristove vzťahy s týmito skupinami.

Toto nás, zdá sa, zaväzuje k uvedomeniu si toho, že náš odpor by bol duchovne nebezpečný, alebo dokonca škodlivý, ak spomedzi jeho motívov nedokážeme motívu vlastenectva vymedziť presné hranice. Práve toto nebezpečenstvo majú na mysli tí, ktorí, s nešikovnou frazeológiou dnešných čias a s väčšou či menšou úprimnosťou varujú, že hnutie odporu by sa mohlo zmeniť na formu fašizmu; pretože fašizmus je vždy úzko spojený s vlasteneckým cítením.

Svetové poslanie Francúzska nemožno, pokiaľ neklameme sami seba, hlásať s nepoškvrnenou pýchou.  Ak sa klameme, potom toto poslanie zrádzame presne tými slovami, ktorými ho hlásame; ak máme na mysli pravdu, potom našu pýchu vždy sprevádza hanba, pretože všetky príklady tohto poslania v našich dejinách majú aj svoju zahanbujúcu stranu. V trinástom storočí bolo Francúzsko inšpiráciou pre celý kresťanský svet. No práve na počiatku tohto storočia doslova zničilo prekvitajúcu civilizáciu južne od Loiry, ktorá už v tých časoch vynikala neobyčajnou vznešenosťou; a práve počas tohto vojenského ťaženia a v súčinnosti s vojenskou mocou bola po prvýkrát zavedená Inkvizícia. To celkom určite predstavuje nezmazateľnú škvrnu na reputácii Francúzska. V trinástom storočí gotika vystriedala románsky sloh, polyfonická hudba gregoriánsky chorál a v teológii vystriedalo myslenie založené na Aristotelovi platónsku inšpiráciu, na základe čoho možno pochybovať, či vplyv Francúzska v tomto storočí možno skutočne považovať za pokrok. V sedemnástom storočí Francúzsko opäť raz ožiarilo Európu. No vojenská prestíž spojená s týmto duchovným svetlom bola dosiahnutá spôsobmi, ktoré sa každý človek milujúci spravodlivosť hanbí spomenúť; okrem toho, tak ako priniesol francúzsky klasicizmus obdivuhodné diela francúzskej kultúre, bol jeho vplyv deštrukčný v iných krajinách. V roku 1789 boli nádeje všetkých národov sústredené na Francúzsko. O tri roky však Francúzsko vstúpilo do vojny a počnúc jeho prvými víťazstvami sa oslobodzovacie ťaženie zmenilo na dobývanie. Bez odporu Anglicka, Ruska a Španielska by v Európe nastolilo jednotu, ktorá by bola len sotva znesiteľnejšia než jednota, o akú sa dnes usiluje Nemecko. V druhej polovici devätnásteho storočia, keď si ľudia začínali uvedomovať, že Európa nie je celý svet a že jestvuje ešte zopár ďalších kontinentov, Francúzsko opäť ovládla túžba hrať svetovú rolu. Všetko, čo dokázalo, však bolo len ukrojiť si pre seba čo najviac kolónií po vzore Británie a v srdciach mnohých kolonizovaných národov vzbudilo pocity, na ktoré sa nedá myslieť bez hrôzy.

Rozporuplnosť obsiahnutá vo francúzskom vlastenectve je teda viditeľná v celých jeho dejinách. Nesmieme z toho uzatvárať, že len preto, že Francúzsko s týmto rozporom dokázalo tak dlho žiť, dokáže to naveky. V prvom rade, keď si raz uvedomíme rozpor, je neprípustné zmieriť sa s tým. Za ďalšie, a to je prostý fakt, Francúzsko takmer zahynulo kvôli kríze svojho vlastenectva. Všetko poukazuje na to, že Francúzsko by aj bolo zahynulo, nebyť toho, že britské vlastenectvo je našťastie z odolnejšieho materiálu. To sa však nedá automaticky preniesť na Francúzsko. Musíme zmeniť povahu nášho vlastného vlastenectva: ono na túto zmenu čaká. Opäť prejavuje známky života v dôsledku toho, že nemeckí vojaci na francúzskej pôde sú tou najlepšou propagandou pracujúcou v prospech francúzskeho vlastenectva; akurát že večne tu nebudú.

Leží na nás obrovská zodpovednosť. Pretože nejde o nič menšie, než o premenu duše krajiny, a pokušenie uchýliť sa k lžiam alebo polopravdám namiesto prostého hrdinstva, spočívajúceho vo vernosti pravde, je priveľké.

Kríza vlastenectva má dvojitú podobu. V politickom žargóne možno povedať, že táto kríza je súčasne ľavicová i pravicová.

Napravo, v mladej stredostavovskej generácii, rozchod medzi vlastenectvom a morálkou, spoločne s inými príčinami, absolútne zdiskreditoval akúkoľvek morálku; no prestíž vlastenectva narástla len minimálne. Postoj vyjadrený heslom „Politique d´ abord!“16) so rozšíril omnoho väčšmi než reálny vplyv Maurrasa.17) Toto heslo bolo, pochopiteľne, úplne absurdné; politika je totiž len technikou, špecifickou metódou. Je to, akoby niekto prehlásil: „Nástroj na prvom mieste!“ Okamžite sa totiž vynára otázka: „Politika v mene čoho?“ Richelieu by odvetil: „V mene väčšej slávy štátu.“ Ale prečo pre tento a nie pre iný cieľ? Na to odpoveď nejestvuje.

Nesmieme túto otázku položiť. Takzvaný reálpolitici od Richelieua po Maurrasa dávajú zmysel jedine vtedy, keď túto otázku nepoložíme. Pre to, aby sa tak nestalo, jestvuje jednoduchá podmienka. Keď bedár povedal Talleyrandovi: „Pane, musím z niečoho žiť,“ Talleyrand mu odvetil: „Na to ja ale nevidím nijaký dôvod.“ Bedár však na to videl celkom dobrý dôvod. Práve tak videl Ľudovít XIV dostatočne dobrý dôvod na bezhraničnú službu vlasti preto, lebo štátom bol on sám. Richelieu na seba nazeral len ako na prvého zo služobníkov; no i tak mu štát v istom zmysle patril a preto sa s ním identifikoval. Politický postoj Richelieua má zmysel len pre tých, ktorí sa, individuálne alebo kolektívne, cítia byť pánmi svojej vlasti, alebo sú pripravení stať sa nimi.

Mladá generácia strednej vrstvy už od roku 1924 nedokáže považovať Francúzsko za svoje pole pôsobnosti. Na to sa už robotnícka trieda ozvala príliš hlasno. Okrem toho utrpela tou záhadnou vyčerpanosťou, ktorá zachvátila Francúzsko po roku 1918, ktorej príčiny boli nepochybne predovšetkým fyzické. Či už za to môže alkoholizmus, psychické rozpoloženie ich rodičov alebo nejaký iný faktor, faktom zostáva, že francúzska mládež vykazuje dlhodobo príznaky tejto únavy. Nemecká mládež, dokonca už v roku 1932, keď pre ňu nemecké autority nerobili vôbec nič, vykazuje nepomerne väčšiu vitalitu, a to aj napriek závažnému a dlhotrvajúcemu nedostatku, ktorému bola vystavená.

Táto únava bráni francúzskej mladej strednej triede cítiť sa v stave prebrať do svojich rúk riadenie spoločnosti. Preto je odpoveď na otázku „Politika v mene čoho?“ nevyhnutne táto: „V mene toho, aby sme sa dostali k moci pomocou iných“ – a týmito inými sa myslia cudzinci. Nejestvovali morálne princípy, ktoré by týmto mladým ľuďom bránili v tejto ich túžbe. Šok v roku 1936 len znásobil túto ich túžbu na nezvratnú úroveň. Nikto im nijako neublížil; vydesilo ich však, keď sa cítili byť pokorení, a navyše, čo vnímali ako neospravedlniteľný zločin, pokorení presne tými istými ľuďmi, ktorých vnímali ako spoločensky nižšie postavených. V roku 1937 citovala talianska tlač istý článok z francúzskych študentských novín, v ktorom francúzska dievčina v čase maximálnej starostlivosti štátu vyjadrila nádej, že Mussolini si nájde čas a príde do Francúzska obnoviť poriadok.

Akúkoľvek antipatiu môžeme cítiť voči ľuďom tejto triedy, akokoľvek trestuhodné boli ich neskoršie postoje, jedná sa o ľudské bytosti, a to o nešťastné ľudské bytosti. Ich problém možno vyjadriť takto: ako ich zmieriť z Francúzskom bez toho, aby sa im nedostalo do rúk?

Naľavo, teda medzi robotníkmi a intelektuálmi, ktorí sa prikláňajú na ich stranu, jestvujú dva absolútne odlišné postoje, niekedy dokonca prítomné v tej istej osobe. Jeden z týchto postojov vychádza z francúzskej robotníckej tradície a možno ho vystopovať do osemnásteho storočia, keď množstvo pracujúcich čítalo Rousseaua, možno má však podvedomé spojenie s prvým hnutím všeobecných slobôd. Tí, čo sú ovplyvnení výlučne týmto postojom, sú plne oddaní pojmu spravodlivosti. Nanešťastie je dnes tento postoj veľmi vzácny medzi robotníkmi a mimoriadne vzácny medzi intelektuálmi.

Takýchto ľudí možno nájsť vo všetkých takzvaných ľavicových hnutiach – kresťanských, odborárskych, anarchistických, socialistických a najmä medzi komunistickými robotníkmi, pretože komunistická propaganda často rozpráva o spravodlivosti. V tomto prípade berie na seba spravodlivosť podobu učenia Lenina a Marxa, čo sa môže zdať zvláštne pre tých, ktorí sa nezaoberali komplexnosťou tohto učenia.

Títo ľudia sa v čase mieru cítia byť internacionalistami, pretože si uvedomujú, že spravodlivosť nepozná národné hranice. Často sa nimi cítia byť aj v čase vojny, pokiaľ sa ich vlasť vyhýba porážke. Porážka vlasti však v hĺbke ich vedomia okamžite zapaľuje plameň čistého a pevného vlastenectva. Ľudia tohto typu budú v neustálom zmieri s vlastnou krajinou, ak im bude ponúknutý typ vlastenectva, podriadeného princípu spravodlivosti.

Druhý postoj je ironickou verziou stredovekého prístupu. Marxizmus tým, že robotníckej triede ponúka údajne vedeckú istotu, že sa zakrátko stane pánom zemegule, vytvoril imperializmus robotníckej triedy, veľmi podobný nacionálnemu imperializmu. Rusko je toho empirickým dôkazom a navyše sa od neho čaká, že sa podujme na tú najťažšiu časť, ktorej výsledkom je zvrhnutie zavedených inštitúcií.

Pre ľudí, ktorí sú na spoločenskom okraji a v situácii imigrantov, ktorí sa stretávajú predovšetkým s represívnou funkciou štátu a ktorí sa po generácie nachádzajú na hranici tých spoločenských kategórií, ktoré sú pre políciu lovnou zverou a s ktorými sa podľa toho zaobchádza zakaždým, keď sa štát vysporadúva s odporom, pre takýchto ľudí to predstavuje neodolateľné pokušenie.

Obrovský, mocný, suverénny štát, rozhodujúci o území omnoho väčšom než je ich vlasť, im hovorí: „Som váš, som vaším vlastníctvom, som vaším sluhom. Som tu len na to, aby som vám slúžil, a zanedlho z vás spravím neobmedzených vládcov vo vašej vlastnej krajine.“

Pre týchto ľudí je odmietnuť takúto priateľskú ponuku rovnako ľahké, ako odmietnuť pohár vody, keď ste dva dni nevypili ani kvapku. Niektorí, ktorí preukázali nesmiernu námahu sebaovládania, aby takejto ponuke odolali, boli vyčerpaní natoľko, že podľahli prvému tlaku Nemecka. Mnohí ďalší odolávajú len naoko, v skutočnosti však stoja bokom zo strachu pred rizikom, ktoré so sebou nevyhnutne prináša konanie, keď vstúpi do hry angažovanie sa. Takíto ľudia, nech ich je akokoľvek veľa, nikdy nepredstavujú reálnu silu.

Sovietsky Zväz, mimo Ruska, skutočne predstavuje duchovný domov robotníckej triedy, ich „vlasť“. Aby sme si to uvedomili, stačilo sledovať pohľady francúzskych robotníkov, zhrčených okolo novín a čítajúcich titulky ohlasujúce prvé ruské neúspechy. Nešlo o myšlienku na možné dopady týchto prehier na francúzsko-nemecké vzťahy, čo ich pohľady napĺňalo beznádejou, pretože pri správach o britských porážkach tak nikdy nereagovali. Cítili, že môžu prísť o viac než o Francúzsko. Cítili sa skôr, ako by sa boli cítili prví kresťania, keby im niekto poskytol hmatateľné dôkazy vyvracajúce Kristovo zmŕtvychvstanie. Vo všeobecnosti jestvuje nepochybne veľká príbuznosť medzi zmýšľaním prvých kresťanov a množstva komunistických robotníkov. Aj tí druhí sú v očakávaní akéhosi Súdneho Dňa, ktorý na zemi na veky vekov okamžite nastolí absolútnu spravodlivosť a zároveň prinesie ich slávu. Mučeníctvo bolo pre prvých kresťanov omnoho prijateľnejšie než pre kresťanov nasledujúcich storočí a nekonečne prijateľnejšie než pre bezprostredných Kristových učeníkov, ktorí mu v okamihu najväčšej krízy neboli schopní čeliť. Aj dnes je obeť ľahšia pre komunistov než pre kresťanov.

Keďže Sovietsky Zväz je štátom, podlieha k nemu náležiaci pocit vlastenectva rovnakým rozporom ako akékoľvek iné vlastenectvo. Nepodlieha však rovnakej slabosti. Práve naopak. Prítomnosť rozporu, ak je pociťovaná, oslabuje cit; ak však pociťovaná nie je, pocity sú naopak zosilňované, pretože ťažia súčasne z rozporuplných motívov. Preto má ZSSR všetku prestíž náležiacu štátu a navyše aj prestíž náležiacu chladnej brutalite, ktorú štát, zvlášť totalitný, umožňuje; zároveň mu prislúcha všetka prestíž, náležiaca bojovníkovi za spravodlivosť. Ak si tento rozpor neuvedomujeme, je to sčasti preto, lebo je ďaleko od nás a sčasti preto, lebo sľubuje absolútnu moc tým, ktorý ho úprimne milujú. Takéto očakávanie nepopiera túžbu po spravodlivosti, ale zaslepuje ju. A keďže každý z nás sa pokladá za kompetentného nastoliť spravodlivosť, každý z nás si prirodzene myslí, že systém, ktorý mu poskytne moc, bude spravodlivý. Jedná sa o pokušenie, ktorému Kristus v púšti odolal. Ľudia mu sústavne podliehajú.

Hoci sa títo robotníci, preniknutí imperializmom robotníckej triedy, zásadne líšia od mladých strednostavovských fašistov a predstavujú prijateľnejšiu verziu ľudstva, problém, ktorý predstavujú, je veľmi podobný. Ako majú dostatočne milovať svoju vlasť bez toho, aby im bola zverená? Pretože im zverená nemá byť a nemajú v nej mať ani privilegované postavenie; išlo by o krajnú nespravodlivosť voči zvyšku populácie, obzvlášť voči roľníctvu.

Súčasný postoj týchto robotníkov voči Nemecku nás nesmie zaslepiť voči podstate problému. Nemecko je zhodou okolností nepriateľom ZSSR. Než sa ním stalo, prebiehala medzi nimi čulá agitácia, keďže sústavná agitácia je pre Komunistickú stranu nevyhnutná; a táto agitácia znela „proti nemeckému fašizmu a britskému imperializmu.“ O Francúzsku nepadla ani zmienka. Navyše počas celého rozhodujúceho roka, od leta 1939 do leta 1940, bol komunistický vplyv vo Francúzsku namierený priamo proti krajine. Nebude ľahké obrátiť srdcia týchto robotníkov späť ku svojej vlasti.

U zvyšku obyvateľstva nebola kríza vlastenectva natoľko akútna; nezašla až k sebapopretiu v mene niečoho iného; nanajvýš išlo o postupné miznutie. V prípade roľníkov išlo nepochybne o dôsledok pocitu, že vlasť s nimi nepočíta, jedine ako s potravou pre delá a v mene záujmov, ktoré nepovažovali za svoje; v prípade petit burgeois išlo predovšetkým o dôsledok nudy.18)

Ku všetkým týmto individuálnym príčinám nedostatku vlastenectva sa pripojila aj jedna všeobecná, ktorá tvorí akýsi opak idolatrie. Štát prestal byť, pod názvom národ či vlasť, niečím nesmierne hodnotným, v zmysle hodnoty dostatočnej na to, aby sme mu slúžili z presvedčenia. Na druhej strane sa stal pre všetkých nesmierne hodnotným ako niečo, z čoho možno ťažiť. Absolútnosť ako sprievodný znak idolatrie s ním zostala spojená, aj keď idolatria samotná pominula, a získala túto novú podobu. Štát sa začal javiť ako nevyčerpateľný roh hojnosti, chrliaci svoje poklady adekvátne k tlaku, aký naň vyvinieme. Ľudia ho teda nemajú radi preto, lebo nedáva viac. Všetko, čo nepodporí, zdá sa byť dôsledkom jeho zlého zámeru. Keď niečo požaduje, javí sa to ako paradox. Keď aplikuje svoju vôľu, okamžite je to neznesiteľný akt nátlaku. Postoj ľudí k štátu pripomínal postoj detí, nie ku svojim rodičom, ale k dospelým, ktorých nemilujú a ktorých sa neboja; postoj detí, ktoré stále niečo chcú a nikdy nechcú poslúchať.

Ako možno od ľudí čakať, že od takéhoto postoja prejdú priamo k neobmedzenej oddanosti, akú si vyžaduje vojna? Pretože dokonca aj po vypuknutí vojny Francúzi verili, že štát si víťazstvo odložil kamsi bokom na bezpečné miesto, spolu s ostatnými cennosťami, ktoré je nebezpečné vyťahovať. Pre podporu tejto myšlienky sa robilo všetko, ako potvrdzuje heslo tých dní: „Zvíťazíme, pretože sme silnejší.“

Víťazstvo čoskoro oslobodí krajinu, v ktorej každého zamestnávala neposlušnosť, či už z dobrých alebo zlých dôvodov. Ľudia počúvali Londýn, čítali a rozširovali zakázanú literatúru, cestovali bez povolenky, ukrývali zásoby kukurice, pracovali čo najmizernejšie, predávali a kupovali na čiernom trhu a týmto všetkým sa chválili pred svojimi príbuznými a známymi. Ako možno týchto ľudí priviesť k pochopeniu, že toto všetko sa skončilo a že odteraz majú poslúchať?

Ľudia tieto roky trávili aj snívaním, že sa poriadne nasýtia. Takýmto snom sa oddávajú žobráci, v tom zmysle, že každý premýšľa len nad tým, ako dostane kvantum dobrých vecí bez toho, aby musel čímkoľvek zaplatiť. Autority budú musieť skutočne zabezpečiť adekvátne zásobovanie; ako potom zabránime tomu, aby sa tento drzý postoj žobráka, ktorý si verejnosť vo vzťahu k štátu osvojila už pred vojnou, ešte viac neprehĺbil? A ak sa tento postoj vyvinie voči inému štátu, napríklad voči Amerike, potom je nebezpečenstvo ešte väčšie.

Ďalším snom, a mimoriadne rozšíreným, je zabiť; zabiť predpokladá najvyššie možné dôvody, no tajné a bez akéhokoľvek rizika. Či už štát ustúpi tlaku takéhoto rozptýleného terorizmu, ako sa niektorí obávajú, alebo sa ho pokúsi zvládnuť, v každom prípade bude v popredí represívna a policajná podoba štátu, ktorá je vo Francúzsku tradične nenávidená.

Vláda, ktorá sa po oslobodení dostane vo Francúzsku k moci, bude musieť čeliť tomuto trojitému riziku: túžbe zabíjať, komplexu lži a neschopnosti poslúchať.

Jestvuje jediný liek: dať francúzskemu národu niečo, čo bude môcť milovať; a v prvom rade mu dať Francúzsko, ktoré bude môcť milovať; skoncipovať realitu, zodpovedajúcu pojmu Francúzsko v podobe, akú má dnes a akú možno v jej skutočnej podstate celým srdcom milovať.

Podstata rozporu, spočívajúceho vo vlastenectve je v tom, že vlasť je niečím obmedzeným s neobmedzenými nárokmi. V čase maximálneho ohrozenia si žiada všetko. Prečo by mal niekto odovzdať všetko niečomu konečnému? Na druhej strane, rozhodnúť sa nedať jej všetko v prípade potreby znamená celkom ju opustiť, pretože zachrániť ju za menšiu cenu nemusí byť možné. Takže človek sa zdá byť vždy vo vzťahu k vlasti veriteľom či dlžníkom, a ak zostane pridlho na strane veriteľa, neskôr je s o to väčšou silou vymrštený späť na stranu dlžníkov zákonom reakcie.

Ide len o zdanlivý rozpor. Alebo presnejšie, rozpor je skutočný, no keď ho lepšie preskúmame, ukáže sa byť jedným z tých základných ľudských rozporov, ktoré máme rozpoznať, akceptovať a využiť ako schodík, vďaka ktorému vystúpime nad úroveň, ktorá náleží čisto ľudskému. Nikdy na tomto svete nemôže byť rovnosť úrovní medzi nejakým záväzkom a jeho subjektom. Záväzok je niečím nekonečným, jeho subjekt nie. Tento rozpor pôsobí na každodenný život všetkých ľudí bez výnimky, vrátane tých, ktorý by ho nedokázali sformulovať ani približne. Všetky nástroje, ktoré človek vyvinul na obídenie tohto zákona, sa ukázali byť lžou.

Jeden z týchto nástrojov spočíva iba v pripravenosti rozpoznať záväzky voči tomu, čo nie je z tohto sveta. Jednou z verzií tohto nástroja je falošný mysticizmus, falošná kontemplácia. Inou sú dobré skutky konané v istom duchu, „v mene lásky k Bohu“, ako sa hovorí, pričom nešťastné objekty takéhoto súcitu sú len surovým materiálom pre konanie dobra, anonymnými prostredníkmi, na ktorých možno demonštrovať svoju lásku k Bohu. Vo všetkých prípadoch sa jedná o lož, veď „kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“19) Jedine prostredníctvom vecí a konkrétnych ľudí tohto sveta môže ľudská láska preniknúť k tomu, čo spočíva nad ním.

Iný nástroj spočíva v tvrdení, že tu na tomto svete jestvuje jeden či viac objektov, obsahujúcich v sebe túto absolútnu hodnotu, nekonečno a dokonalosť, ku ktorým náležia záväzky ako také. To je lož idolatrie.

Tretí nástroj spočíva v popieraní akýchkoľvek záväzkov. Chybnosť tohto tvrdenia nemožno dokázať matematickým dôkazom, pretože záväzky náležia do omnoho vyššieho rádu, než formálny dôkaz. Takáto negácia je však prakticky nemožná; rovná sa duchovnej samovražde. A človek je uspôsobený tak, že duchovnú smrť v ňom sprevádzajú psychické choroby, samé osebe fatálne. A tak v skutočnosti inštinkt sebazáchovy bráni duši spraviť viac, než tesne sa priblížiť k takémuto stavu; a už vtedy sa jej zmocní taedium vitae,20) premieňajúce život na púšť. Takmer vždy ten, kto popiera nejaké záväzky, klame iným i sebe; v skutočnosti niektoré z nich cíti. Nejestvuje človek, ktorý by občas nevyjadril nejaký postoj k dobru a zlu, hoci len aby poukázal na chyby kohosi iného.

Musíme akceptovať svoju situáciu, v ktorej sme podriadení absolútnym záväzkom vo vzťahu k relatívnym, obmedzeným a nedokonalým veciam. Aby sme boli schopní rozoznať, aké tieto veci sú a aké sú požiadavky, ktoré voči nám kladú, musíme len jasne vidieť ich vzťah voči dobru.

Pokiaľ ide o našu vlasť, postačujú koncepcie zakorenenosti a vitálneho prostredia. Nemusíme ich zakladať na teoretických dôkazoch, keďže posledné roky ich overili prakticky. Tak ako jestvuje isté kultivačné prostredie pre isté mikroskopické organizmy, istý typ pôdy pre určité rastliny, tak jestvuje v každom človeku určitá časť duše a určité spôsoby zmýšľania a konania prenášané z jedného človeka na druhého, ktoré môžu jestvovať jedine v prostredí národa a ktoré zanikajú, keď je vlasť deštruovaná.

Dnes po páde Francúzska si každý Francúz uvedomuje, čo mu chýba. Uvedomuje si to práve tak dobre, ako keby bol donútený hladovať. Uvedomuje si, že jedna časť jeho duše je tak pevne spojená s Francúzskom, že keď Francúzsko zmizlo, zostala s ním spojená, tak ako koža s žeravým predmetom, a týmto spôsobom mu bola vytrhnutá. Jestvuje teda niečo, k čomu je časť duše každého Francúza pripútaná, niečo, čo je pre každého rovnaké, jedinečné, skutočné, hoci nepostihnuteľné, skutočné v tom zmysle, že sa toho možno dotknúť. A preto to, čo hrozí Francúzsku zánikom – a za istých okolností invázia predstavuje hrozbu zániku – sa rovná hrozbe fyzického zmrzačenia všetkých Francúzov, ich detí a vnukov, ich potomkov až na veky vekov. Jestvujú totiž národy, ktoré sa už nikdy po dobytí nespamätali.

To stačí, aby sa záväzok voči svojej vlasti javil ako evidentný. Koexistuje spolu s ostatnými záväzkami. Nevyžaduje od nás, aby sme poskytli vždy všetko; žiada však, aby sme dali všetko v niektorých prípadoch. Tak ako musí dať niekedy všetko baník, keď v bani dôjde k nešťastiu a život ostatných baníkov je ohrozený. V takom prípade ide o niečo, čo si uvedomujeme a akceptujeme. Záväzok voči vlasti je rovnako zrejmý, keď vlasť cítime ako niečo skutočné a zjavné – tak ako ju cítime dnes. Všetci Francúzi si uvedomujú skutočnosť Francúzska vďaka tomu, že oň boli pripravení.

Ľudia si nikdy netrúfli poprieť záväzok voči svojej vlasti inak, než tým, že popierali samotnú realitu vlasti. Extrémny pacifizmus typu Gándhího nie je popretím tohto záväzku, ale špecifickou metódou jeho realizácie. Táto metóda nebola doposiaľ, aspoň pokiaľ vieme, nikdy využitá; určite ju nepoužil ani Gándhí, ktorý je na to priveľkým realistom. Ak by sa mala uplatniť vo Francúzsku, Francúzi by nepoužili žiaden ozbrojený odpor voči okupantom; zároveň by však nikdy nevykonali nič, čo by poslúžilo okupačnej armáde; všemožne by jej prekážali a vydržali by v tomto postoji donekonečna a bezo zmeny. Je jasné, že by tým pádom zahynulo omnoho viac ľudí a omnoho krutejším spôsobom. Išlo by o napodobenie Kristovho umučenia v národnom rozmere.

Ak by jestvoval nejaký národ natoľko blízko dokonalosti, že by mu bolo možné navrhnúť napodobenie Kristovho utrpenia, potom by to určite stálo za to. Ako národ by zanikol; no tento zánik by bol hodný nekonečne viac, než to najslávnejšie prežitie. Každopádne sa však týmto spôsobom veci neriešia. S najväčšou pravdepodobnosťou ani nie je možné takto ich riešiť. Jedine individuálnej duši, v tej najskrytejšej forme, možno uložiť nasledovanie cesty vedúcej k takejto dokonalosti.

Zároveň, ak jestvujú ľudia, ktorých poslaním je svedčiť o takejto nedosiahnuteľnej dokonalosti, autority sú povinné neprekážať im a navyše im poskytovať priestor. V Anglicku poctivých oponentov berú na vedomie.

To však nestačí. Kvôli takýmto ľuďom by sme mali vynaložiť úsilie a vynájsť niečo, čo by im umožňovalo, bez priamej či nepriamej účasti na strategických operáciách, zúčastňovať sa na aktuálnej vojnovej situácii a zúčastňovať sa na nej ešte zapálenejšie a riskantnejšie, než sa požaduje od samotných vojakov.

To je jediný liek na problémy, vyplývajúce z pacifistickej propagandy. To by totiž umožňovalo, bez použitia nespravodlivosti, zdiskreditovať tých, ktorí, zatiaľ čo hlásajú absolútny pacifizmus, odmietajú stáť si za svojimi názormi. Pacifizmus dokáže narobiť škody jedine vtedy, keď vzniká zámena medzi dvoma druhmi odmietania: odmietaním zabíjať a odmietaním byť zabitý. To prvé je chvályhodné, no veľmi slabé; to druhé je takmer nepostrehnuteľné, no veľmi silné. Keď dôjde k ich zlúčeniu, poskytujú neobyčajne silnú motiváciu, ktorú neoslabuje žiaden pocit hanby a v ktorej pôsobí jedine to druhé odmietanie, odmietanie byť zabitý. Francúzski pacifisti posledných rokov odmietali byť zabití, nie zabíjať; inak by sa v júli 1940 tak neponáhľali kolaborovať s Nemcami. Tých pár z nich, v ktorých bol skutočný odpor k zabíjaniu, bolo žalostne podvedených.

Oddeliac tieto dve averzie eliminujeme všetko nebezpečenstvo. Vplyv odmietania zabíjať nie je nebezpečný; za prvé ide o pozitívny vplyv, pretože má svoj pôvod v dobre; za druhé je slabý a, nanešťastie, nikdy tomu nebude inak. A čo sa týka tých, ktorých ochromuje strach zo smrti, s nimi treba zaobchádzať so súcitom, pretože každý človek, pokiaľ sa z neho nestane fanatik, je aspoň občas náchylný k takejto slabosti; ak však niektorí zo svojej slabosti spravia verejne hlásanú doktrínu, ide o zločin a je nevyhnutné, a vôbec nie ťažké, zdiskreditovať ich.

Definovaním vlasti ako istého vitálneho prostredia sa vyhneme rozporom a klamstvám, ktoré spôsobujú koróziu vlastenectva. Jestvuje konkrétne vitálne prostredie pre týchto ľudí; no okrem toho jestvujú iné takéto prostredia pre ostatných ľudí. Vytvorila ho celá sieť príčin, v ktorých sa zmiešali dobro a zlo, správne a nesprávne a tak nemôže byť najlepším z možných. Mohlo sa zrodiť na úkor iných, vitálnejších možností, a vtedy to možno len ľutovať; minulosť je však za nami a je raz a navždy daná; konkrétne prostredie však jestvuje a také, aké je, si zasluhuje ochranu pre dobro, ktoré je v ňom obsiahnuté.

Národy podrobené vojskami francúzskeho kráľa v mnohých prípadoch utrpeli neprávosť. No v priebehu stáročí sa zrodilo toľko organických väzieb, že chirurgický zásah by nutne znamenal ďalšie zlo navyše. Napraviť minulosť je možné len v obmedzenej miere a je to možné jedine cez poznanie miestneho života, ktorému sa od autorít dostane plnej podpory v rámci príslušnosti k celku francúzskeho národa. Navyše zánik francúzskeho národa by namiesto čo i najmenšej nápravy neprávostí, vyplývajúcich z minulých vojen, tieto neprávosti len omnoho vážnejšie prehĺbil. Ak pripustíme, že vitalita istých národov pred niekoľkými storočiami utrpela v dôsledku francúzskej agresie, boli by tieto národy aj tak morálne zničené budúcou nemeckou agresiou. V tomto zmysle platí jedine všeobecná pravda, že nejestvuje rozpor medzi láskou k rodnému kraju a láskou k rodnej vlasti. V tomto zmysle môže obyvateľ Toulouse úprimne ľutovať fakt, že sa jeho rodné mesto pred niekoľkými storočiami stalo súčasťou Francúzska; že toľko skvelých románskych kostolov muselo byť zničených, aby uvoľnilo miesto pre druhoradú importovanú gotiku; že Inkvizícia ukončila jeho duchovný rozkvet; a predsa môže rovnako úprimne prisahať, že nikdy nedopustí, aby sa toto mesto niekedy dostalo do rúk Nemcom.

To isté platí vo vzťahu k ostatným krajinám. Ak vo svojej vlasti vidíme vitálne prostredie, nie je dôvod, prečo ho chrániť pred cudzími vplyvmi, okrem prípadov, keď by ním malo prestať byť, čiže nemalo by byť chránené tak úzkoprso. Štát by mohol prestať byť výhradným vládcom nad územiami vo svojom držaní; a rozumná a obmedzená správa nad týmito územiami, vykonávaná medzinárodnými organizáciami, ktoré by sa venovali zásadným problémom s medzinárodným rozmerom, by sa mohla zbaviť nálepky narušenia lèse-majesté21). Takisto môžu vzniknúť väčšie zoskupenia kvôli slobodnej výmene informácií, na väčšej škále než je Francúzsko a Francúzsko zahŕňajúc, alebo spojením istých francúzskych území s nefrancúzskymi územiami. Nebolo by napríklad prirodzené, aby sa Bretónsko, Wales, Cornwall a Írsko cítili byť v istých otázkach súčasťou jedného prostredia?

No opäť, čím väčšmi by sa človek cítil byť súčasťou takéhoto nadnárodného zoskupenia, tým väčšmi by túžil brániť národnú slobodu; pretože takáto cezhraničná spolupatričnosť pre zotročené národy nejestvuje. Preto aj kultúrna výmena medzi stredozemskými krajinami fungovala nepomerne intenzívnejšie pred rímskou nadvládou, než po nej; zatiaľ čo všetky tieto krajiny, zredukované na úroveň provincií, upadli do fádnej uniformity. Výmena je možná len tam, kde si každý zachováva svoju jedinečnosť, a to nie je možné bez slobody.

Vo všeobecnosti, ak vedome jestvuje množstvo takýchto životaschopných zoskupení, v ktorých je daná krajina len jednou z viacerých, potom aj v prípade, že jej hrozí zánik, sa všetky záväzky lojality voči takýmto jednotlivým zoskupeniam zjednocujú do jediného záväzku pomôcť svojej vlasti. Pretože obyvateľstvo krajiny, ktorá by mala byť podrobená cudzej krajine, prichádza o všetky takéto zoskupenia naraz, a nielen o svoje národné zoskupenie. A preto keď sa národ ocitne v takomto ohrození, stáva sa vojenská povinnosť jedinečným vyjadrením všetkých lojalít človeka. Platí to aj pre poctivých oponentov, ak nedokážu nájsť adekvátnu alternatívu pre ozbrojený boj.

Ak si toto uvedomíme, potom nasleduje niekoľko modifikácií v doterajšom chápaní vojny v prípade ohrozenia národa. V prvom rade sa absolútne ruší rozlišovanie medzi civilistami a vojakmi, ktoré bolo už beztak okolnosťami takmer potlačené. Práve ono vo veľkej miere zapríčinilo protivlastenecké reakcie po roku 1918. Každý jednotlivec dlží svojej vlasti všetky svoje schopnosti, zdroje i samotný život, až kým ohrozenie nepominie. Bolo by žiaduce, aby ťažkosti a riziká zdieľali rovnomerne všetky kategórie obyvateľstva, mladí i starí, muži i ženy, zdraví i chorí, a to v miere, v akej je to technicky možné a dokonca ešte i v niečom navyše. A napokon, osobná česť je natoľko úzko prepojená s realizáciou tejto povinnosti, a vonkajší nátlak je natoľko nezlučiteľný s princípom cti, že všetkým tým, ktorí sa túžia zriecť tejto povinnosti, by to bolo umožnené; stratili by tým občianstvo a navyše by im bol už navždy odopretý vstup na územie vlasti, alebo by museli niesť nejaký verejný biľag straty cti za to, že sa vzdali svojho práva na osobnú česť.

Je šokujúce, že absencia osobnej cti by mala byť trestaná rovnako ako krádež či vražda. Tí, čo odmietajú brániť svoju vlasť, by nemali prísť o život či slobodu, ale jednoducho o svoju vlasť.

Ak je krajina v stave, že takýto trest je pre väčšinu len niečím banálnym, potom je aj vojenský kódex neúčinný. Na to nesmieme zabúdať.

Ak v sebe vojenská povinnosť v určitom čase zahŕňa každú pozemskú lojalitu, štátu v každej dobe náleží recipročná povinnosť chrániť každé zoskupenie, v rámci alebo mimo národných hraníc, z ktorého časť obyvateľstva, veľká či malá, čerpá istý duchovný život.

Najevidentnejšou povinnosťou štátu je po celý čas sledovať bezpečnosť v rámci národného priestoru. Bezpečnosť neznamená neprítomnosť nebezpečenstva, keďže v dnešnom svete je nebezpečenstvo prítomné neustále; znamená schopnosť prekonať akúkoľvek búrku, ktorá by mohla nastať. Ide však len o najzákladnejšiu povinnosť štátu. Ak nerobí nič viac, je to, akoby nerobil vôbec nič; pretože ak robí len to, potom nemôže uspieť ani v tej jedinej činnosti.

Úlohou štátu je urobiť z vlasti skutočnosť v maximálnej možnej miere. V roku 1939 nebola vlasť skutočnosťou pre veľkú časť Francúzov. Opäť sa ňou stala až v dôsledku odňatia. Skutočnosťou sa však musí stať vtedy, keď nám patrí a kvôli tomu sa musí skutočne stať niečím životodarným, musí sa stať prostredím, vhodným pre rast koreňov. Musí sa z nej takisto stať priaznivé prostredie pre účasť a lojálne pripojenie sa ku všetkým ostatným formám životného prostredia.

Teraz, keď v sebe Francúzi oživili pocit Francúzska ako niečoho skutočného, uvedomili si zároveň viac než predtým lokálne rozdiely. Rozdelenie Francúzska na samostatné celky, cenzúra listov, ktorá obmedzuje výmenu myšlienok len na ohraničené územia, to všetko zohralo svoju rolu, a paradoxne významne prispelo aj nanútené vydelenie obyvateľstva do uzavretých celkov. Ľudia dnes pociťujú omnoho ostrejšie a trvalejšie než predtým, že patria do Bretónska, Lotrinska, Provensálska či Paríža. V tomto pocite jestvuje aj prvok nepriateľstva, ktorého by sme sa mali usilovať zbaviť, tak ako je rovnako dôležité zbaviť sa xenofóbie. No samotný pocit by sme potlačiť nemali; práve naopak. Bolo by nešťastné prehlásiť ho za protivlastenecký. V atmosfére celkovej skľúčenosti, zmätku, izolácie a vykorenenosti, v ktorej sa dnes Francúzsko nachádza, je nevyhnutné chrániť každý vzťah, každú lojalitu ako poklad nedozernej ceny a výnimočnosti, a sú hodné citlivého zaobchádzania ako tie najkrehkejšie rastliny.

Že vichistický režim rozvinul regionálny prístup nie je pravda. Jeho jedinou chybou je v tejto súvislosti to, že ho vôbec nevyužil. Namiesto toho, aby sme neustále hlásali presný opak jeho vojnových vyhlásení, mali by sme prebrať množstvo myšlienok Národnej Revolúcie, no pretaviť ich na skutočnosť.

Rovnako tak si Francúzi v dôsledku svojej izolácie uvedomili, že Francúzsko je malou krajinou, že v ňom panujú dusné pomery a preto sa dožadujú širšieho horizontu. Európska myšlienka, myšlienka európskej jednoty, v prvej fáze výrazne prispela k úspechu kolaborantskej propagandy. Je maximálne potrebné posilňovať a povzbudzovať takéto cítenie. Bolo by veľkým nešťastím vytvárať napätie medzi európskym a vlasteneckým cítením.

A napokon bude nanajvýš dôležité podporiť existenciu progresívnych združení, ktoré by netvorili súčasť byrokratickej mašinérie; lebo jedine tak sa nestanú niečím mŕtvym. To je kľúčové pre odbory, ktoré by nemali byť zahltené každodennou ekonomickou agendou. To isté platí o kresťanských združeniach, katolíckych či protestantských, ako je napríklad J.O.C.; ak sa však štát čo len v najmenšom nechá ovplyvniť klérom, bude to pre tieto organizácie znamenať okamžitú smrť. To isté možno povedať o organizáciách, ktoré vznikli po porážke v roku 1940, či už oficiálne, ako chantiers de jeunessecamps de compagnons22), alebo tajne, ako hnutia odporu. V tých prvých vládne aj napriek ich oficiálnosti istý živý duch, vďaka istej priaznivej súhre okolností; ak sa však zvýrazní ich oficiálna úloha, stratia aj poslednú iskierku vitality. Tie druhé vznikli v opozícii voči štátu a ak niekto podľahne pokušeniu udeliť im oficiálny štatút, znamenalo by to pre ne nesmierny morálny úpadok.

Ak na druhej strane stratia takéto organizácie kontakt s verejnými záležitosťami, zaniknú. Je preto nevyhnutné, že hoci nebudú tvoriť súčasť verejnej administratívy, nestratia s ňou zároveň kontakt. Spôsobom, ako to docieliť, môže byť napríklad to, aby boli zástupcovia takýchto organizácií štátom často oslovovaní na riešenie dočasných úloh. Štát by si však musel týchto zástupcov sám vyberať a na druhej strane by to mali vybraní zástupcovia považovať za česť. Takýto spôsob by sa časom mohol stať regulárnym nástrojom.

Aj v tomto prípade by sa zároveň s úsilím o prekonanie antagonizmov mala podporovať vzájomná odlišnosť. V krajine akou je Francúzsko nijaká súťaž myšlienok nemôže uškodiť. Naopak, smrteľnou je mentálna apatia.

Povinnosť štátu prezentovať obyvateľom krajinu, ku ktorej by skutočne cítili, že k nej patria, nemožno nikdy považovať za podmienku brannej povinnosti v čase ohrozenia národa. Pretože ak by štát v tejto povinnosti neuspel, ak by aj krajina padla, aj tak vždy jestvuje, pokiaľ jestvuje národná nezávislosť, nádej na vzkriesenie; ak sa lepšie prizrieme dejinám, nájdeme v histórii každého štátu tie najprekvapujúcejšie vzostupy a pády, často nasledujúce bezprostredne po sebe. Ak však krajina padne do rúk cudzej armáde, potom niet v čo dúfať, okrem možnosti rýchleho oslobodenia. Keď nič iné nezostáva, je zachovanie nádeje tým posledným, pre čo sa oplatí aj položiť život.

Keď je teda vlasť skutočnosťou a ako taká podlieha vonkajším vplyvom a teda aj nebezpečenstvám každého druhu, v čase smrteľného nebezpečenstva je bezpodmienečnou povinnosťou ísť jej na pomoc. A je faktom, že na jej záchranu vynaložia ľudia tým väčšiu energiu, čím väčšmi pociťujú jej skutočnosť.

Vyššie podaná koncepcia vlastenectva je nekompatibilná so súčasným chápaním našich dejín, ich veľkosti a predovšetkým so spôsobom, akým sa dnes vnímajú francúzske dŕžavy.

Francúzsko je dnes koloniálnym panstvom a nech už voči tomu zaujmeme akýkoľvek postoj, prináša to isté problémy, ktoré majú svoju komplexnosť a líšia sa v závislosti od lokality. Nesmieme však miešať všetko dokopy. Predovšetkým je tu otázka principiálnosti a okrem toho ešte otázka čohosi menej určitého, totiž pocitu. Má byť vlastne Francúz hrdý na to, že Francúzsko vlastní rozsiahle územia, má o tom uvažovať a hovoriť s pýchou a radosťou a tónom oprávneného vlastníka?

Celkom určite áno, ak ide o francúzskeho vlastenca typu Richelieua, Ľudovíta XIV alebo Maurrasa. Avšak nie v prípade, že pevnou súčasťou jeho vlastenectva je kresťanská etika a duch roka 1789. Každý iný národ by mal mať potenciálne právo vlastniť kolónie, nie však Francúzsko; z toho istého dôvodu, pre ktorý je pozemská moc pápeža pre kresťanov škandalózna. Ak na seba niekto vezme, tak ako Francúzsko v roku 1789, úlohu myslieť v mene sveta a sformulovať v jeho mene pojem spravodlivosti, potom sa nesmie stať vlastníkom ľudských bytostí. Aj keby malo platiť, že ak by sme to neurobili my, potom by sa týchto nešťastných národov zmocnili iní a zaobchádzali by s nimi ešte horšie, nejde o legitímny motív; ak sa povie a vykoná všetko, potom je súčet zla menší. Takéto motívy sú najčastejšie nesprávne. Kňaz sa nemá stať majiteľom bordelu kvôli tomu, že sa o ženy v ňom postará lepšie než nejaký surovec. Francúzsko sa nemá zriecť svojej sebaúcty zo súcitu. Okrem toho ani nikdy nešlo o takýto prípad. Nik by sa neodvážil seriózne tvrdiť, že Francúzsko sa rozhodlo podmaniť si tieto národy preto, aby s nimi ostatné národy nezaobchádzali zle; tým viac, že práve Francúzsko bolo v devätnástom storočí značne zodpovedné za obnovenie koloniálnych výbojov.

Medzi tými, ktorých si podmanilo, sú aj tí, ktorí si veľmi jasne uvedomujú škandalóznosť faktu, že práve Francúzsko a nie iná krajina sa dopustilo niečoho takého; ich nenávisť voči nám stupňuje práve táto zatrpknutosť a úžas.

Je možné, že Francúzsko si dnes bude musieť vybrať medzi svojim imperiálnym vlastníctvom a nevyhnutnosťou mať opäť svoju vlastnú dušu; inak povedané, medzi vlastnou dušou a rímskym či corneillovským chápaním veľkosti.

Ak si zvolí zle, ak ho my sami donútime zvoliť si zle, čo je veľmi pravdepodobné, potom nezíska ani jedno, a získa akurát mimoriadne nepriaznivý osud, ktorý privíta s úžasom a pre ktorý nebude nikto schopný nájsť príčiny. A všetci tí, ktorí dnes majú možnosť vstať a prehovoriť alebo použiť svoje pero, budú naveky zodpovední za tento zločin.

Bernanos pochopil a prehlásil, že hitlerizmus je návratom k pohanskému Rímu. Zabudol však, a zabudli sme my všetci, akú dôležitú rolu zohral Rím v našich dejinách, v našej kultúre a akú ešte stále hrá v našom myslení? Ak sme sa zo strachu pred istou formou zla rozhodli viesť vojnu, so všetkými hrôzami, ktoré vojna nevyhnutne prináša, možno nám odpustiť, ak budeme viesť rovnako neľútostnú vojnu proti rovnakému zlu, aké je v našich vlastných srdciach? Ak na nás svojím hrdinstvom zapôsobí všetka tá vznešenosť v štýle Corneilla, potom na nás rovnako tak môže zapôsobiť aj Nemecko, pretože aj nemeckí vojaci sú nepochybne „hrdinami“. Jestvuje vôbec v súčasnom zmätku myslenia a cítenia ohľadne vlastenectva nejaká istota, že francúzsky vojak v Afrike je inšpirovaný čistejším ideálom obete, než je nemecký vojak v Rusku? Nič také nejestvuje. Ak necítime, akú strašnú zodpovednosť to kladie na naše plecia, potom nemôžeme zostať uprostred páchania týchto strašných zločinov všade po svete nevinnými.

Ak jestvuje jediná vec, pre ktorú je nevyhnutné všetko vystáť, odmietnuť všetko pre lásku k pravde, potom práve pre toto. My všetci sme zjednotení v mene vlastenectva. Aký je z nás úžitok, ako sa vyhneme pohŕdaniu, ak je v našom myslení o ňom čo len štipka lži?

No ak naše vlastenectvo neinšpirujú city corneillovského typu, potom sa možno pýtať, čo ich má nahradiť.

No jeden motív jestvuje, o nič menej skutočný, dokonalé cnostný a presne zodpovedajúci súčasným podmienkam. Je ním súcit voči vlasti. Máme skvelého predchodcu. Johanka z Arcu hovorievala, že súcití z francúzskym kráľovstvom.

Môžme však citovať ešte omnoho väčšiu autoritu. V Evanjeliách niet najmenšej zmienky o tom, že by Kristus pociťoval čokoľvek pripomínajúce lásku voči Jeruzalemu a Judei, s výnimkou lásky obsiahnutej v súcite. Nikdy nepreukázal iný vzťah k svojej vlasti. Svoj súcit však prejavil viackrát. Smútil nad mestom, predpovedajúc mu, čo vtedy nebolo až také ťažké, pád, ktorý ho čoskoro postretne. Oslovil ho pritom ako osobu. „Jeruzalem, Jeruzalem, (…)koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti (…)“23) Dokonca aj keď niesol kríž, prejavil ešte ľútosť, ktorú voči nemu cítil.

Nesmieme si však myslieť, že súcit voči vlasti nezahŕňa energiu boja. Kartágincov povzbudil k jednému z najhrdinskejších prejavov v celých dejinách. Po tom, čo boli dobytí a značne zredukovaní Scipiom Africkým, museli následne pretrpieť päťdesiat rokov demoralizácie, v porovnaní s ktorou bola francúzska kapitulácia v Mníchove niečím zanedbateľným. Boli neľútostne vydaní napospas akýmkoľvek neprávostiam zo strany Numíďanov, a po tom, čo sa zmluvne zaviazali neviesť žiadnu vojnu, márne žiadali Rimanov o povolenie brániť sa. Keď tak napokon spravili bez súhlasu, ich armáda bola doslova vyhladená. Potom museli Rimanov žiadať o milosť. Podvolili sa vydať tristo urodzených detí a odovzdať všetky zbrane. Nato boli ich vyslancom prikázané kompletne a definitívne vyprázdniť mesto, aby mohlo byť zrovnané zo zemou. Prepukli v rozhorčený nárek a ronili trpké slzy. „Oslovovali svoje mesto menom a adresovali mu tie najdojímavejšie slová, akoby išlo o človeka.“ Potom žiadali Rimanov, že ak sa k nim už majú zachovať nespravodlivo, nech aspoň ušetria mesto, jeho stavby a chrámy, ktorým nemožno pripísať nijakú vinu a ak je to nevyhnutné, potom nech radšej zničia ľudí; tvrdili, že tak by na Rimanov padla menšia vina a bolo by to lepšie pre samotných obyvateľov Kartága. Rimania zostali neoblomní; načo v meste vypukla vzbura a Scipiovi Africkému na čele početnej armády trvalo až tri roky, kým mesto porazil a zničil.

Tento bolestne jemný cit pre niečo krásne, vzácne, krehké a pominuteľné má v sebe teplo, ktoré absolútne chýba citu národnej veľkoleposti. Zdroj, ktorý ho vyvoláva, je dokonale čistý a je neobyčajne intenzívny. Nie je človek poľahky schopný hrdinstva, ak má ochrániť svoje deti alebo svojich rodičov? A pritom tu niet ani stopy po nejakej veľkoleposti. Dokonale čistá láska k vlasti je veľmi podobná citom, ktoré v človeku vyvolávajú jeho deti, rodičia alebo milovaná manželka. Pocit slabosti dokáže roznietiť lásku rovnako ako pocit sily, no v prvom prípade ide o úplne inú čistotu plameňa. Súcit s niečím krehkým sa vždy spája s láskou k skutočnej kráse, pretože si veľmi dobre uvedomujeme, že existencia skutočne krásnych vecí by mala trvať naveky, hoci v skutočnosti tomu tak nie je.

Francúzsko možno milovať kvôli sláve, ktorá by mu mohla zaistiť dlhšie trvanie v čase a priestore; alebo ho možno milovať ako niečo pominuteľné, čo možno zničiť a čo je tým pádom ešte cennejšie.

Ide o dva odlišné spôsoby lásky, ktoré sú pravdepodobne nezlučiteľné, hoci ich verbálne bežne zmiešavame. Tí, ktorých srdcia sú uspôsobené na lásku druhého typu, sa niekedy zo zvyku vyjadrujú spôsobom, prislúchajúcim výlučne tomu prvému typu lásky.

Kresťanovi však prísluší jedine druhý typ lásky, pretože jedine ten v sebe nesie kresťanské chápanie pokory. Jedine ten patrí k tým typom lásky, ktorú možno nazvať milosrdenstvom. Nesmieme však z toho uzatvárať, že predmetom takejto lásky musí byť nevyhnutne nešťastná krajina. Šťastie je rovnako vhodným objektom súcitu ako nešťastie, pretože patrí k pozemskému, čiže je neúplné, krehké a dočasné. Navyše, v živote každej krajiny je bohužiaľ vždy prítomné aj isté množstvo nešťastia.

Takisto si nesmieme predstavovať, že by takáto láska mohla ignorovať alebo odmietať všetko, čo je skutočne veľkolepé v dejinách Francúzska, alebo v jeho súčasných nádejách či ideáloch. Práve naopak. Súcit je tým hlbší a intenzívnejší, čím viac dobra človek vidí v jeho predmete a súcit ho robí voči dobru vnímavejším. Keď si kresťan predstaví Krista na kríži, jeho súcit sa nijako nezmenšuje pri pomyslení na Kristovu dokonalosť, ani nijako inak. Na druhej strane dokáže takáto láska vnímať všetku nespravodlivosť, krutosť, omyly, lži, zločiny a škandály, prítomné v minulosti krajiny, v jej prítomnosti a všeobecne v jej ambíciách, a to celkom otvorene a nebojácne, a nijako sa tým nezmenšuje; takáto láska sa tým stáva akurát bolestivejšou. Kde je prítomný súcit, tam zločin predstavuje dôvod nie na stiahnutie sa, ale naopak, na účasť a priblíženie sa, neimplikujúc vinu, ale ľútosť. Zločiny ľudstva nezmenšili Kristov súcit. Súcit ponecháva oči otvorené pre dobré i zlé a v oboch vidí dostatočný dôvod na lásku. Ide o jediný typ lásky na tejto zemi, ktorý je skutočný a spravodlivý.

V súčasnosti ide o jediný typ lásky, vhodný pre Francúzov. Ak pre nás posledné udalosti nie sú dostatočným varovaním, že potrebujeme zmeniť náš spôsob lásky k vlasti, potom akú lekciu ešte potrebujeme? Čo viac má človek dostať než úder pažbou do hlavy, aby prebudil svoju pozornosť?

Súcit k vlasti je jediným pocitom, ktorý v sebe v súčasnosti nemá žiadne falošné tóny, ktorý zodpovedá stavu, v akom sa nachádza duša a telo Francúza, ktorý má v sebe súčasne pokoru i hrdosť, zodpovedajúce nešťastiu a navyše aj jednoduchosť, ktorú si nešťastie žiada zo všetkého najviac. Pripomínať dnes ľuďom dejinnú veľkosť Francúzska, jeho minulú a budúcu slávu, vznešenosť jeho existencie, nič z toho nie je možné bez určitej vnútornej redukcie, ktorá človeku dodáva istú nútenosť. Pre ľudí v nešťastí nemá zmysel nič, čo nejako súvisí s pýchou.

Pre Francúzov, ktorí trpia, predstavujú spomienky tohto typu formu kompenzácie. Hľadať kompenzácie v nešťastí je nesprávne. Ak sa minulosť pripomína príliš často, ak sa z nej stáva zdroj uspokojenia, môže to spôsobiť nevyčísliteľné škody. Francúzi trpia hladom po veľkosti. Ľuďom v nešťastí však veľkosť podľa rímskeho vzoru nepomôže; buď im pripomína výsmech, alebo im otrávi myseľ, ako v prípade Nemecka.

Pre Francúzsko nie je súcit kompenzáciou, ale zduchovnením prežívaného utrpenia; súcit je schopný pretvoriť aj to najtelesnejšie utrpenie, akým je chlad alebo hlad. Ktokoľvek trpí zimou a hladom a je v pokušení ľutovať sa, môže namiesto toho zo svojej vlastnej obmedzenej perspektívy ľutovať namiesto seba Francúzsko; prostredníctvom toho istého pocitu chladu a hladu potom môže cez telo preniknúť priamo do duše láska k Francúzsku. A tento súcit je schopný bez zábran prekročiť hranice a rozšíriť sa do všetkých krajín v nešťastí, do všetkých krajín bez výnimky; pretože všetky národy podliehajú biednemu ľudskému osudu. Kým pýcha národnej hrdosti je zo svojej podstaty výlučná a neprenosná, súcit je zo svojej podstaty univerzálny; je teoretickejší, kde sa jedná o veci vzdialené a nekonkrétne, a skutočnejší, fyzickejší a preniknutejší krvou, slzami a energiou, keď ide o veci hmatateľné.

Národná pýcha je úplne vzdialená bežnému životu. Vo Francúzsku ju možno vyjadriť jedine prostredníctvom odboja; jestvuje však množstvo ľudí, ktorí nemajú príležitosť zúčastniť sa odboja, alebo mu môžu venovať len obmedzený čas. Súcit je pre Francúzsko stimulom, ktorý má pre odboj prinajmenšom rovnaký význam; navyše si dokáže nájsť svoje každodenné, súvislé vyjadrenie pri každej možnej príležitosti, vytvárajúc medzi Francúzmi bratskú atmosféru. Pocit bratstva sa v súcite s nešťastnými vzmáha, a tento pocit v zdieľanom utrpení vzbudzuje niečo omnoho cennejšie, než čo vzniká v situácii vzájomnej prosperity. Národná pýcha, či už v dobrých alebo zlých časoch, nie je schopná vzbudiť skutočnú, srdečnú atmosféru bratstva. Rimania tento pocit nepoznali; o jemných citoch nevedeli nič.

Vlastenectvo vyvolané súcitom dáva najbiednejšiemu obyvateľstvu morálne privilegované postavenie. Národná pýcha pôsobí v najnižších spoločenských vrstvách ako stimul len vtedy, keď môže každý, očakávajúc slávu svojej vlasti, súčasne očakávať  svoj osobný podiel na nej. To bol prípad začiatku Napoleonovej vlády. Každý francúzsky mladík, bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzal, mohol mať akékoľvek sny ohľadne budúcnosti; žiadne ambície vtedy nemohli byť priveľké na to, aby sa zdali absurdné. Každý si uvedomoval, že nie všetky ambície sa naplnia, no každá osebe mala šancu uspieť buď úplne, alebo aspoň sčasti. Príznačný dokument z tej doby hovorí, že Napoleon za svoju popularitu nevďačil ani tak oddanosti Francúzov jeho osobe, ako skôr možnostiam postupu, príležitostiam urobiť kariéru, ktorú im ponúkal. Presne tento pocit nájdeme v románe Červený a čierny. Romantici boli deťmi, ktoré sa nudili, pretože už pred sebou nevideli možnosti neobmedzeného spoločenského postupu. Preto sa usilovali o literárnu slávu ako o náhradu.

No takýto stimul sa objavuje jedine v dobe rastu. Takisto nemožno povedať, že sa obracia na všetkých ľudí. Každý, kto sa rozhodne participovať na ňom, sníva o vydelení sa spomedzi obyčajných ľudí, o opustení anonymity, charakteristickej pre masu. Táto ambícia, ak sa jej rozhodne držíme, predstavuje následok narušených spoločenských podmienok a príčinu ich omnoho vážnejšieho narušenia v budúcnosti; spoločenskú rovnováhu totiž vníma ako prekážku. A hoci sa môže stať stimulom, nemožno ho považovať za zdravý ani z pohľadu jednotlivca, ani z pohľadu celku. Je pravdepodobné, že tento stimul hrá dôležitú rolu v súčasnom hnutí odporu; pokiaľ ide o francúzsku budúcnosť, vždy sa prebúdzajú nádeje; a pokiaľ ide o osobnú budúcnosť, ktokoľvek, kto preukázal odvahu v nebezpečenstve, môže smelo hľadieť dopredu bez ohľadu na to, v akej fáze latentnej revolúcie sa krajina nachádza. Ak je to však tak, potom ide o mimoriadne nebezpečenstvo pre časy povojnovej rekonštrukcie a okamžite treba objaviť nové stimuly.

V časoch spoločenskej stability, v ktorých, až na vzácne výnimky, tí, ktorí tvoria anonymnú masu, v nej aj viac-menej zostávajú a ani z nej nehľadajú únik, sa ľudia nemôžu cítiť dobre vo vlastenectve postavenom na sláve a pompéznosti. Je to pre nich rovnako cudzie ako verseillské salóny, ktoré sú jedným z vyjadrení takéhoto vlastenectva. Sláva je opakom anonymity. A ak si k vojenskej sláve pridáme literárnu, vedeckú a iné, potom sa budú ľudia aj naďalej cítiť cudzincami. Vedomie, že niektoré slávne osobnosti vyšli z ich radov, neposkytne v stabilných časoch ľuďom nijakú útechu, pretože ak vyšli z ľudu, potom už prestali tvoriť jeho súčasť.

Ak je im na druhej strane vlasť prezentovaná ako niečo krásne a vzácne, čo je však zároveň za prvé nedokonalé a za druhé veľmi krehké a podriadené nešťastiu a čo si vyžaduje starostlivosť a ochranu, potom budú správne cítiť, že sú s takouto vlasťou spojení užšie než ostatné triedy. Pretože títo ľudia majú monopol na istý druh poznania, možno vôbec najcennejší, a to na skutočnosť nešťastia; a práve z tohto dôvodu si jasne uvedomujú hodnotu tých vecí, ktoré majú byť pred nešťastím uchránené, ako aj povinnosť starať sa o ne a chrániť ich, ktorá leží na každom z nás. Tento všeobecný pocit odráža melodráma. Odkiaľ sa vzala práve takáto hrozná literárna forma, to by bola otázka na samostatný výskum. No vonkoncom pritom nejde o umelé vyjadrenie – je, naopak, v istom zmysle veľmi blízke skutočnosti.

Kde sa nastolí takýto vzťah medzi ľuďmi a krajinou, tam viac ľudia nepociťujú svoje osobné utrpenie ako neprávosť, ktorej sa na nich dopúšťa krajina, ale ako neprávosť páchaná na krajine, pociťovaná nimi samými. Tento rozdiel je zásadný. V istom zmysle je však zároveň nepatrný a stačí málo, aby došlo k takejto zmene. No to málo by muselo prísť z iného sveta. Vyžadovalo by si to rozlíšenie medzi vlasťou a štátom. Čo je možné len vtedy, ak zavrhneme Corneillov štýl slávy. Znamenalo by to však anarchiu v prípade, že štát nebude schopný inšpirovať sebe prislúchajúce verejné uznanie.

Aby k takejto zmene došlo, nebude možné vrátiť sa k starému parlamentnému systému a straníckemu boju. Úplne najdôležitejšia by však zrejme bola reforma policajného systému. Okolnosti by jej mohli priať. Mohlo by byť užitočné preskúmať anglický policajný systém. Každopádne, oslobodenie vlasti so sebou prinesie, ako dúfame, personálne vyčistenie polície, pričom zostať by mali len tí, ktorí sa osobne postavili nepriateľovi. Ostatní musia byť nahradení ľuďmi, ktorí sa tešia všeobecnej úcte a keďže to sa dnes nanešťastie týka najmä peňazí a diplomov, dobré vzdelanie musí byť vyžadované dokonca už pri radových policajtoch a inšpektoroch, tieto nároky musia rásť s funkciami a tomu má zodpovedať aj rast miezd. Bude dokonca nevyhnutné, ak bude vo Francúzsku pretrvávať móda Grande Ecoles24) – čo si však zrejme neželáme – aby takáto škola existovala samostatne aj pre policajtov, pričom kandidátov by selektovali vstupné testy. Ide o dosť nešikovný spôsob, ale niečo podobné bude nevyhnutné. Navyše – čo je pritom ešte dôležitejšie – musíme vyriešiť otázku spoločenských kategórií, akými sú prostitútky a delikventi, ktoré oficiálne predstavujú bezbranných občanov, vydaných napospas policajnej svojvôli, pričom z policajtov tak robia súčasne obete i spoluvinníkov; keďže vzájomné ovplyvňovanie je za takýchto podmienok nevyhnutné, spolupráca má negatívny dopad na obe strany. Musíme právne zrušiť obe tieto kategórie osôb.

Protizákonné konanie verejne činných osôb vo vzťahu k štátu musí byť takisto účinne postihované, a to prísnejšie než ozbrojená lúpež.

Štát vo svojej administratívnej úlohe by mal vystupovať ako správca národných zdrojov; viac alebo menej zdatný správca, od ktorého by sme mali očakávať skôr menej zdatnosti, pretože jeho úloha je zložitá a navyše vykonávaná za morálne nepriaznivých podmienok. Poslušnosť zostáva viac-menej povinná, nie pre nejaké špeciálne právo štátu vydávať príkazy, ale preto, lebo poslušnosť je zásadná pre ochranu vlasti a zmier. Poslúchať štát by sme mali asi ako milujúce deti, ktoré odcestovaní rodičia zveria nejakej obyčajnej guvernantke, no poslúchať by ju mali z lásky k rodičom. Ak štát náhodou nie je obyčajný, tým lepšie; okrem toho, tlak verejnosti musí vždy pôsobiť ako stimul v smere od priemernosti; no či už štát je alebo nie je priemerný a obyčajný, povinnosť poslušnosti zostáva nemenná.

Určite sa nejedná o neobmedzenú povinnosť, no jej jediné platné hranice vytyčuje vzbura svedomia. Nejestvuje kritérium, ktoré by presne vytyčovalo tieto hranice; nik z nás ich dokonca nemôže nemenne stanoviť ani sám pre seba: keď človek cíti, že viac nemôže poslúchať, musí si zvoliť občiansku neposlušnosť. Jestvuje však minimálne jedna nutná podmienka, hoci sama osebe nedostačujúca, a to možnosť neposlušnosti bez dopustenia sa zločinu; je potrebné stanoviť to vopred s takou naliehavosťou, že človek sa podobnému riziku vyhne. Ak však človek cíti povinnosť neposlušnosti, no odrádza ho prípadné nebezpečenstvo, ide o niečo neospravedlniteľné, či už preto, lebo premýšľal nad neposlušnosťou, alebo preto, lebo ju nedokázal realizovať. Navyše, ak nepociťujeme zásadnú povinnosť neposlušnosti, potom sa na nás vzťahuje povinnosť poslušnosti. V krajine nemôže jestvovať sloboda, pokiaľ si neuvedomíme, že neposlušnosť voči autoritám, pokiaľ nevychádza priamo z intenzívneho pocitu mravnej povinnosti, je horšia než krádež. Znamená to, že verejný poriadok musí byť považovaný za posvätnejší, než je súkromné vlastníctvo. Autority môžu tento princíp presadzovať v rámci vzdelávania ako aj inými prostriedkami, nad ktorými treba pouvažovať.

No jedine súcit s vlasťou, vnímavá a citlivá starostlivosť o to, aby sa vyhla nebezpečenstvám, dokáže dať mieru, a najmä občianskemu zmieru to, čo má nanešťastie práve vojna, občianska i s vonkajším nepriateľom –  niečo emotívne, dojímavé, poetické a posvätné. Jedine takýto súcit nám dokáže prinavrátiť pocit, ktorý nám chýba tak dlho, ktorý sme v dejinách zažívali len výnimočne a ktorý Théophile vyjadril v nádhernej vete: „La sainte majesté des lois.“25)

Keď Théophile túto vetu písal, bolo to azda posledné obdobie, v ktorom bol tento pocit vo Francúzsku skutočne prežívaný. Potom prišiel Richelieu, po ňom Fronda, potom Ľudovít XIV a tak ďalej. Montesquieu sa márne pokúšal oživiť tento pocit vo verejnosti. Ľudia roku 1789 sa k nemu hlásili, no nepociťovali ho, inak by sa krajina tak ľahko neocitla vo vojne, vnútornej i vonkajšej.

Odvtedy sa dokonca aj náš jazyk stal neschopným vyjadriť ho. Každopádne však ide o pocit, ktorý sa ľudia snažia obnoviť, alebo aspoň jeho menej výraznú verziu, keď hovoria o „légitimité“.26) No pomenovať pocit nestačí na to, aby sme ho prebudili. To je zásadný fakt, na ktorý radi zabúdame.

Prečo si klamať? V roku 1939, pred vypuknutím vojny a počas vlády dekrétov, republikánska légitimité nejestvovala. Vytratila sa ako Villonova mladosť „qui son partement ni´a celé27), potichu, bez varovania a bez toho, aby sa ju ktokoľvek pokúsil zastaviť. Cit pre légitimité bol absolútne mŕtvy. Že by mal znovu ožiť v mysliach ľudí v exile, že by mal zaujať isté miesto medzi ostatnými pocitmi, ktoré sú s ním v skutočnosti v rozpore, v snoch o vyliečení chorých, to všetko neznamená vôbec nič, alebo len veľmi málo. Ak bol mŕtvy v roku 1939, ako by mohol opäť začať pôsobiť po toľkých rokoch systematickej neposlušnosti?

Na druhej strane, Ústava z roku 1875 viac nemôže slúžiť ako základ pre légitimité po tom, čo v roku 1940 v širokej verejnosti úplne prepadla a dokonca sa stala terčom pohŕdania, keď ju francúzsky národ nechal napospas osudu. Lebo presne to spravil. Odbojové skupiny vo Francúzsku i v Londýne s tým nič nespravia. Ak sa vyjadril aspoň náznak ľútosti, tak k tomu nedošlo v žiadnej časti národa, ale len medzi členmi parlamentu, v ktorých ich profesia uchováva záujem o republikánske inštitúcie, nefungujúce nikde inde. Ešte raz: nehrá žiadnu rolu, že sa po istom čase cit pre légitimité do istej miery obnoví. Pocit hladu v súčasnosti skrášľuje Tretiu Republiku poetikou spojenou s časmi, keď bolo čo jesť. Ide o únikovú formu poézie. Navyše znechutenie pociťované po toľké roky, so svojím vrcholom v roku 1940, naďalej pretrváva.

Pritom je však isté, že keď sa vichistický režim rozsype a v miere, v akej sa revolučné, pravdepodobne komunistické orgány nezmôžu, vrátime sa k politickej štruktúre Tretej Republiky. Dôjde k tomu však len preto, pretože tu existuje prázdny priestor, ktorý musí byť niečím vyplnený. To je otázka nevyhnutnosti, nie légitimité, a zodpovedá to postoju národa, ktorý nie je postojom lojálneho entuziazmu, ale tupej rezignácie. Na druhej strane rok 1789 silno rezonuje; no týka sa to len inšpirácie a žiadnych inštitúcií.

Ak si uvedomíme, že sme práve prežili prerušenie dejinnej kontinuity, ústavné právo viac nemá dejinný základ; musí byť odvodené od večného zdroja všetkého práva. Jednotlivci, ktorí poskytujú svoje služby vlasti prostredníctvom vládnutia, budú musieť verejne deklamovať isté záväzky, zodpovedajúce základným ašpiráciám národa, večne vpísaným v hĺbke všeobecného pocitu; ľudia musia mať dôveru v slová a schopnosti týchto osôb a musia disponovať spôsobom, ako tento postoj vyjadriť; musia takisto cítiť, že uznaním týchto ľudí sa zaväzujú poslúchať ich.

Keďže poslušnosť ľudí voči verejným inštitúciám je pre vlasť nevyhnutnosťou, táto poslušnosť predstavuje posvätný záväzok a záväzok, ktorý tým pádom ukladá autoritám samotným, keďže predstavujú jeho objekt, rovnakú posvätnosť. Neznamená to idealizáciu štátu po vzore rímskeho vlastenectva. Presne naopak. Štát nie je posvätný spôsobom, akým je posvätný idol, ale spôsobom, akým sú posvätné bežné predmety, slúžiace náboženským účelom, ako je oltár, voda slúžiaca na krst alebo čokoľvek iné. Všetci si uvedomujeme, že ide len o materiálne objekty; no materiálne objekty, ktoré vnímame ako posvätné, pretože slúžia na posvätné účely. Štátu prináleží tento druh vznešenosti.

Ak nie sme schopní inšpirovať francúzsky národ koncepciou tohto typu, zostane preň len voľba medzi anarchiou a idolatriou. Idolatria môže mať podobu komunizmu. Ide o pravdepodobnú verziu. Môže mať aj nacionalistickú podobu a v tom prípade bude mať dva idoly, charakteristické pre dnešnú dobu, a to vodcu a po jeho boku kovový mechanizmus štátu. Nesmieme pritom zabúdať na to, že médiá dokážu vytvoriť vodcov a za druhé, že ak sa aj na túto pozíciu dostane schopný človek, rýchlo sa stane zajatcom svojej role. Vyjadrené súčasnými pojmami, absencia čistého zdroja inšpirácie povedie francúzsky národ k anarchii, komunizmu alebo fašizmu.

Existujú ľudia, napríklad v Amerike, ktorí si kladú otázku, či Francúzi v Londýne nemajú sklony k fašizmu. Nie je to správne položená otázka. Úmysly samé osebe nemajú veľký význam, pokiaľ nesmerujú priamo k zlu, pretože na konanie zla sú prostriedky vždy ľahko poruke. No dobré úmysly sa rátajú len vtedy, keď ich sprevádzajú zodpovedajúce prostriedky, ktorými sa realizujú. Svätý Peter nemal najmenší úmysel zaprieť Krista; no urobil to, pretože nedisponoval milosťou, ktorá by mu v tom zabránila. A dokonca aj energia, kategorický tón, ktorým ubezpečoval o svojich opačných úmysloch, prispeli k neprítomnosti tejto milosti. Ide o príklad, ktorý by sme mali brať do úvahy v každom prípade, pred ktorý nás život postaví.

Podstatné je vedieť, či zástupcovia Francúzska v Londýne disponujú nástrojmi, ktoré dokážu zabrániť Francúzom v skĺznutí do fašizmu a zároveň v skĺznutí do komunizmu alebo anarchie. Fašizmus, komunizmus a anarchia sa v podstate nelíšia a sú takmer totožnými podobami toho istého zla, a preto nás má zaujímať to, či politici v Londýne majú liek na toto zlo.

Ak ho nemajú, ich raison d´être, ktorým je udržať Francúzsko vo vojne, sa skončí s víťazstvom v nej a potom zapadnú späť do masy svojich krajanov. Ak nejaký majú, potom by ho už mali začať uplatňovať, výrazne a efektívne, v časovom predstihu pred dosiahnutím víťazstva. Pretože takúto liečbu nemožno zahájiť uprostred nervového vypätia, ktoré bude, v individuálnom i spoločenskom rozmere, nevyhnutne sprevádzať oslobodenie vlasti. A ešte menej ju možno zahájiť potom, čo sa nervy opäť upokoja – predpokladajúc, že k tomu raz dôjde; to už bude príliš neskoro: akákoľvek liečba už bude absolútne neaktuálna.

Tým podstatným v ich prípade teda nie je presvedčiť svet o svojom práve vládnuť Francúzsku; tak ako nie je úlohou lekára verejne preukázať svoje právo predpisovať lieky. Zásadnou vecou je stanoviť správnu diagnózu, zahájiť liečbu, zvoliť správne lieky a ubezpečiť sa, že sú pacientovi podávané. Ak lekár vie, ako toto všetko dosiahnuť, nie síce bez istého rizika pochybenia, ale s podstatnou šancou uspieť, potom, ak mu iní ľudia bránia vo výkone svojho povolania a chcú ho nahradiť šarlatánom, je jeho povinnosťou postaviť sa im zo všetkých síl. Ak sa však niekde, kde niet žiadneho lekára, zhromaždí zástup nevzdelancov pri lôžku chorého, ktorého stav si vyžaduje tú najkvalifikovanejšiu a najmodernejšiu liečbu, čo potom záleží na tom, komu sa dostane do rúk, ak mu zostáva len umrieť alebo sa vyliečiť šťastnou náhodou? Nepochybne je v každom prípade lepšie, ak sa ocitne v opatere tých, ktorí ho milujú. No tí, ktorí ho milujú, mu nebudú pridávať utrpenie navyše zo súboja pri jeho lôžku, jedine že by si boli istí tým, že majú prostriedky potrebné na záchranu jeho života.


1) „That England (…) hath made a shameful conquest of itself.“ (Richard II 2.1) (pozn. prekl.).2) Štyridsať kráľov, ktorí tisíc rokov tvorili Francúzsko – motto royalistického denníka Action Française (pozn. prekl.).

3) Sicílske vešpery – protifrancúzske povstanie na Sicílii roku 1282 (pozn. prekl.).

4)Politique d´ abord“ – „Politika v prvom rade!“. Charles Maurras (1868 – 1952) bol spisovateľ a publicista a spolu s Léonom Daudetom redaktor Action Française (pozn. č. 2). Jeho heslom bolo aj „France d´ abord“ (pozn. prekl.).

5)L´ Etat, c´est moi“ – „Štát som ja“ (pozn. prekl.).

6) Francúzsky výraz „ennui“ znamená stav hlbokej nudy, otupelosti, apatie (pozn. prekl.).

7) Orlandova mora – odkaz na Ariostove dielo Orlando Furioso; Orlandova mora disponovala všetkým, okrem existencie (pozn. prekl.).

8) Guignol – postava z bábkových ľudových predstavení, symbolizujúca spravodlivosť (pozn. prekl.).

9) Traîtretrahison (fr.) – zradca, zrada (pozn. prekl.).

10) „Dobrá či zlá, je to naša vlasť“  (pozn. prekl.).

11) Deuxième Bureau – francúzska tajná služba (pozn. prekl.).

12) Ľudia z Action Française – militantní royalisti, usilujúci sa o zvrhnutie republiky a nastolenie monarchie (pozn. prekl.).

13) Filipanom 2:6-8, Hebrejom 5:8 (pozn. prekl.).

14) Zjavenie 17 (pozn. prekl.).

15) „Moja vlasť je všade, kam Francúzsko žiari. (…) Mojou vlasťou je pravda!“ Alphonse de Lamartine (1790 – 1869) (pozn. prekl.)

16)Politique d´ abord!“ – „Politika na prvom mieste!“ (fr.) (pozn. prekl.).

17) Charles-Marie-Photius Maurras (1868 – 1952), významný ideológ ultrakonzervatívneho hnutia Action Française (pozn. prekl.).

18) Špecifický pojem ennui, pozri pozn. č. 6) (pozn. prekl.).

19) 1 Jn 4:20 (pozn. prekl.).

20) Taedium vitae (lat.) – ťažoba života (pozn. prekl.).

21) Lèse-majesté (fr.)- urážka majestátu, suverenity (pozn. prekl.).

22) Chantiers de jeunessecamps de compagnons – pozri vyššie pozn. 4) a 5)  (pozn. prekl.).

23) Mt 23:37 (pozn. prekl.).

24) Grandes Ecoles – štátne elitné školy, stojace mimo všeobecného univerzitného školstva (pozn. prekl.).

25) Théophile de Viau (1590 – 1626): „Posvätný majestát práva“ (pozn. prekl.).

26) Légitimité (fr.) – legitimita, čiže súlad s právom (pozn. prekl.).

27) „Sám Bůh ví, kam ta léta pádí“– François Villon: Veľký testament, XXII (pozn. prekl.).

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: