Nevyhnutnosť a podriadenosť

“Ak by moja večná spása ležala tu predo mnou ako nejaká vec na stole, a mne by stačilo natiahnuť ruku a zmocniť sa jej, neurobila by som to, ak by som na to nedostala príkaz.

Slnko svieti na spravodlivých i nespravodlivých… Boh zo seba spravil nevyhnutnosť. Jestvujú dva aspekty nevyhnutnosti: zažívaná a strpená: slnko a kríž.

*

Musíme súhlasiť s našou podriadenosťou nevyhnutnosti a konať len v súlade s ňou.

*

Podriadenosť: ekonomickosť energie. Vďaka tomu je hrdinský čin možný bez toho, aby ten, kto skutok prikazuje, alebo ten, kto ho ako podriadený vykonáva, bol hrdinom.

Musíme dospieť k príkazom od Boha.

*

V ktorých prípadoch je boj s pokušením spotrebou energie plynúcej z dobra, a v ktorých prípadoch ide o jej zhodnocovanie v kvalitatívnom energetickom spektre?

To musí byť závislé na pomernej dôležitosti, akú v jednotlivom prípade zohrávajú vôľa a pozornosť.

Musíme si zaslúžiť, silou našej lásky, znášať prinútenie.

*

Podriadenosť je najvyššou cnosťou. Musíme milovať nevyhnutnosť. Nevyhnutnosť je tým, čo stojí najnižšie k individuálnemu (prinútenie, nátlak, „tvrdý osud“); univerzálna nevyhnutnosť nás od toho vykupuje.

*

Jestvujú prípady, keď je niečo nevyhnutné proste preto, že je to možné. Napríklad jesť, keď sme hladní, alebo dať napiť človeku, ktorý umiera od smädu, keď je voda poruke. Ani grobian, ani svätec by sa takému konaniu nevyhli.

Analogicky musíme rozlišovať situácie, v ktorých, hoci to nemusí byť zrejmé na prvý pohľad, možnosť implikuje nevyhnutnosť, a konať v týchto, a nie iných prípadoch.

*

Semiačko granátového jablka. Neskladáme sľub milovať Boha, dávame len súhlas na našu účasť na tom, čo do nás bolo zasiate napriek nám samým.

*

Mali by sme konať len tie dobré skutky, ktoré nemôžeme nekonať, ktoré nemôžeme odmietnuť, ale zároveň, schopnosťou našej pozornosti, by sme mali neustále zvyšovať počet skutkov, ktoré nemôžeme nevykonať.

*

Nemali by sme spraviť čo len jediný krok, dokonca ani smerom k dobru, prekračujúc to, k čomu nás Boh neodolateľne núti, a týka sa to našich skutkov, slov i myšlienok. No mali by sme chcieť ísť kamkoľvek, kam nás posiela, dokonca i na tú najkrajnejšiu hranicu (kríž)… Chcieť zájsť tak ďaleko, ako je len možné, znamená chcieť byť donútený, no bez toho, aby sme vedeli, kam.

*

Ak by moja večná spása ležala tu predo mnou ako nejaká vec na stole, a mne by stačilo natiahnuť ruku a zmocniť sa jej, neurobila by som to, ak by som na to nedostala príkaz.

*

Nezávisieť od plodov našich skutkov. Uniknúť tejto forme nevyhnutnosti. Ako? Nekonať pre ciele, ale z nevyhnutnosti. Nemôžem konať inak. Nejde o konanie, ale o druh pasivity. Akt nekonania.

Otrok je v istom zmysle vzorom (najnižšie… najvyššie… stále ide o ten istý princíp). Ide práve o to.

Umiestniť zdroje nášho konania mimo nás. Byť donútený. Ten najčistejší motív (alebo ten najzákladnejší: stále ide o ten istý princíp) sa javí ako niečo vonkajšie.

*

Žiaden skutok by nemal byť posudzovaný z hľadiska svojho cieľa, ale podnetu. Otázkou nie je „Aký je zámer?“, ale „Aký je pôvod?“

„Bol som nahý a vy ste ma zaodeli.“ Tento dar je jednoducho prejavom stavu tých, ktorí sa takto správali. Boli v situácii, v ktorej bolo pre nich nemožné nenasýtiť hladného a nezaodieť nahého; neurobili tak vôbec kvôli Kristovi, nemohli to nespraviť, pretože Kristov súcit bol v nich. Rovnako to bolo v prípade Svätého Mikuláša, ktorý, putujúc naprieč ruskou stepou so Svätým Kassiom na stretnutie s Bohom, nemohol prísť načas, pretože musel pomôcť úbohému sedliakovi, ktorého voz zapadol do blata. Dobro, ktoré takto konáme, takmer proti svojej vôli, takmer zahanbene a s ospravedlnením, je čisté. Každé dokonale čisté dobro je mimo našej vôle. Dobro je transcendentné. Boh je dobro.

*

„Bol som hladný, a vy ste ma nasýtili.“ Kedy to bolo, Pane? Nevedeli o tom. Nikdy o tom nemôžeme vedieť, keď konáme takéto skutky.

Nemáme pomáhať blížnym pre Krista, ale v Kristovi. Nech naše Ja zmizne a Kristus sám tak môže pomôcť nášmu blížnemu prostredníctvom nášho tela a našej duše. Nech sme otrokom, ktorého pán pošle niekomu na pomoc v nešťastí. Pomoc prichádza od pána, no prichádza pre trpiaceho. Kristus netrpel pre svojho Otca. Trpel pre ľudí z vôle svojho Otca.

Nemôžeme tvrdiť o otrokovi, ktorý prichádza na pomoc, že to robí pre svojho pána. On nerobí nič. A hoci by za trpiacim musel prejsť bosými nohami po kovových klincoch, trpel by, no nerobil by nič. Pretože je otrokom.

Byť nezištnými služobníkmi značí, že nerobíme nič.

Všeobecne je výraz „pre Boha“ nesprávny. Boh by sa nemal používať v datíve.

Nemali by sme ísť v ústrety blížnemu kvôli Bohu, ale mali by sme byť nútení ísť k nemu Bohom, ako je šíp vyslaný k cieľu lukostrelcom.

*

Byť len prostredníkom medzi neplodnou pôdou a úrodným poľom, medzi zadaním úlohy a jej riešením, medzi čistým listom papiera a básňou, medzi hladným chudákom a chudákom, ktorý bol nasýtený.

*

So všetkým je to tak, že je to to, čo prichádza zvon, voľne a prekvapujúco ako dar z nebies, bez toho, aby sme to hľadali, čo nám prináša čistú radosť. Rovnako k nám môže skutočné dobro prísť len z von, mimo nás, nikdy nie z nášho vlastného úsilia. Za nijakých okolností nemôžeme zhotoviť niečo, čo je lepšie než sme my sami. Preto ani úsilie upriamené k dobru nemôže dosiahnuť svoj cieľ; až po dlhom, neplodnom úsilí končiacom zúfalstvom, keď už nič neočakávame, prichádza z priestoru mimo nás samotných dar ako úžasné prekvapenie. To úsilie v nás zničilo časť falošného pocitu plnosti v nás. Božská prázdnota, plnšia než plnosť, sa rozhostila v nás.

*

Božia vôľa. Ako ju rozoznať? Ak v sebe necháme rozhostiť sa ticho, ak utíšime všetky túžby a predstavy s láskou a bez slov necháme celú svoju dušu vysloviť „buď vôľa Tvoja“, potom to, čo cítime že máme spraviť (i keby sme sa v istom ohľade mýlili), je vôľou Božou. Lebo ak ho poprosíme o chlieb, nepodá nám kameň.

Konvergencia ako kritérium. Skutok alebo postoj, pre ktorý rozum poskytuje niekoľko odlišných motívov, no pri ktorom cítime, že presahuje akékoľvek mysliteľné motívy.

*

V modlitbe nemáme mať na mysli nijakú konkrétnu vec, iba ak vnuknutú nadprirodzenou inšpiráciou, pretože Boh je univerzálnou bytosťou. Pochopiteľne, zostupuje do sféry konkrétneho. Zostúpil a zostupuje cez akt stvorenia; ako aj cez Vtelenie, Eucharistiu, Inšpiráciu atď. No tento pohyb prichádza vždy zhora, nie zdola; je to pohyb z vôle Boha, nie z našej vôle. Nemôžeme nastoliť taký dôverný vzťah, iba ak to Boh chce. Našou úlohou je byť neustále nasmerovaní k univerzálnemu.

Ide možno o riešenie Bergerovho problému nemožnosti zjednotenia relatívneho a absolútneho. Nemožno ho dosiahnuť pohybom zdola, no je možné zostupom zhora.

*

Nikdy nemôžeme vedieť, že Boh niečo nariadil. Úmysel smerujúci k poslušnosti voči Bohu nás chráni, nech konáme čokoľvek, ak Boha umiestňujeme nekonečne nad nás, a beda nám, nech konáme čokoľvek, ak svoje vlastné srdce nazývame Bohom. V prvom prípade si nikdy nemyslíme, že čo sme spravili, čo robíme alebo čo chceme urobiť môže byť dobré.

Využitie pokušenia. Záleží na relatívnej sile duše a čase. Kontemplovať dlhý čas možnosť zlého skutku bez jeho vykonania vyvoláva druh premeny. Ak odolávame len prostredníctvom obmedzenej energie, táto energia sa po čase spotrebuje a my sa vzdáme. Ak zostávame bez pohybu a pozorní, vyčerpá sa pokušenie – a my získavame energiu zhodnotenú na vyšší stupeň.

Ak rovnakým spôsobom – čiže takpovediac bez pohybu a pozorne – kontemplujeme možnosť konania dobra, dochádza takisto k premene energie a vďaka tomu dosahujeme dobro, ktoré sme vnímali.

Premena energie spočíva v tom, že pri sústredení sa na dobro prichádza okamih, keď ho nemôžeme nevykonať.

Toto navyše poskytuje kritérium na rozlíšenie dobra a zla.

*

Každá bytosť dosahujúca dokonalú podriadenosť vytvára zvláštnu, jedinečnú a nenahraditeľnú formu prítomnosti, vedomia a konania Boha vo svete.

*

Nevyhnutnosť. Musíme veci vidieť v ich skutočnom vzťahu a seba, vrátane našich cieľov, ako jeden z členov tohto vzťahu. Z toho prirodzene vyplynú naše skutky.

*

Podriadenosť. Jestvujú dva druhy. Môžeme sa podriadiť zákonu gravitácie, alebo sa podriadiť vzťahom vecí. V prvom prípade konáme to, k čomu nás vedie naša imaginácia, vypĺňajúca prázdno. Môžeme na to pripevniť množstvo názvov, dokonca i sčasti pravdivých, vrátane správnosti a Boha. Ak sa vzdáme skutkov vypĺňania prázdna a zameriame svoju pozornosť na vzťah medzi vecami, nevyhnutnosť sa stane zrejmou a my sa nedokážeme nepodriadiť sa jej. Až dovtedy nemáme nijaký pojem o nevyhnutnosti a žiaden zmysel podriadenosti.

Potom už nebudeme môcť byť pyšní na to, čo robíme, hoci by sme konali zázraky.

*

Slová mladého bretónskeho námorníka ako odpoveď novinárovi, ako sa dokázal zachovať tak, ako sa zachoval: „nedalo sa inak“ – najčistejšie hrdinstvo – častejšie medzi biednymi, než kdekoľvek inde.

Podriadenosť je jediným čistým motívom, jediným, ktorý ani v najmenšom nehľadá odmenu za skutok, ale ponecháva starosť o odmenu Otcovi, ktorý je v skrytosti a v skrytosti hľadí.

Podriadenosť však musí byť podriadenosťou nevyhnutnosti, nie sile (strašná prázdnota v prípade otrokov).

*

Akokoľvek veľa by sme zo seba odovzdali v prospech iných alebo v prospech veľkej veci, akékoľvek utrpenie by sme podstúpili, ak je to z čistej podriadenosti jasnej koncepcii vzťahu vecí a nevyhnutnosti, rozhodujeme sa pre to bez námahy, aj keď pritom vydávame námahu. Nemôžeme konať inak, a niet inej cesty, niet prázdna, ktoré treba zaplniť, nijaká myšlienka na odmenu, nijaký zlý úmysel, nijaká strata dôstojnosti.

*

Skutok je ručičkou rovnováhy. Nemáme pôsobiť na ručičku, ale na váhu.

To isté platí o názoroch.

Ak si to neuvedomíme, dostaví sa zmätok alebo utrpenie.

*

Pochabé panny – Zmysel tohto podobenstva je v tom, že v okamihu, keď si uvedomujeme svoje postavenie pred voľbu, voľba je už prítomná pre dobré alebo chybné. Je to ešte pravdivejšie než alegória o Herkulovi postavenom medzi cnosť a hriech.

*

Keď vlastná povaha človeka, zbavená telesných pohnútok aj nadprirodzeného svetla, koná skutky zhodné s tými, aké by ukázalo nadprirodzené svetlo, ak by bolo prítomné, potom ide o najvyššiu čistotu. To je ústredným bodom Ukrižovania.

*

V kontemplácii je pravým vzťahom k Bohu láska, v konaní otroctvo. Tento rozdiel treba dodržiavať. Máme konať ako náleží otrokovi a kontemplovať s láskou…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: