Nešťastie

“Utrpenie: nadradenosť človeka nad Bohom. Vtelenie bolo nevyhnutné, aby táto nadradenosť nebola škandalózna.”



Utrpenie: nadradenosť človeka nad Bohom. Vtelenie bolo nevyhnutné, aby táto nadradenosť nebola škandalózna.

*

Nemám svoje utrpenie milovať preto, že je užitočné. Mala by som ho milovať preto, že je.

*

Akceptovať to, čo je trpké. Akceptácia nemá pôsobiť spätne na trpkosť tak, aby ju zmenšila, inak sa sama akceptácia zmenší vplyvom sily a čistoty, lebo akceptovať máme to, čo je trpké, preto, lebo to trpké je; práve to a nič iné. Máme povedať s Ivanom Karamazovom, že nič nie je hodné jedinej detskej slzy a pritom akceptovať všetky slzy a nevýslovné hrôzy za hranicou plaču. Musíme tieto veci akceptovať, nie preto, že by v sebe niesli nejakú kompenzáciu, ale pre ne samé. Musíme akceptovať fakt, že jestvujú jednoducho preto, že jestvujú.

*

Ak by na tomto svete nejestvovalo nijaké nešťastie, mohli by sme si myslieť, že sme v raji.

*

Dve koncepcie pekla: bežné (utrpenie bez útechy); moje (falošná blaženosť, chybné vedomie, že človek je v raji).

*

Vyššia čistota fyzického utrpenia (Thibon). Z toho vyššia dôstojnosť ľudí.

*

Nemali by sme sa utrpeniu vyhnúť, ani trpieť menej, ale nepoškvrniť sa utrpením.

*

Mimoriadna veľkosť kresťanstva je v tom, že nehľadá nadprirodzený liek pre utrpenie, ale jeho nadprirodzené využitie.

*

Mali by sme vynaložiť všetko úsilie, aby sme sa vyhli nešťastiu, takže nešťastie, ktoré nás stretne, môže byť dokonale čisté a dokonale trpké.

*

Radosť je prekypujúce vedomie reality.

No trpieť a zachovať si pritom vedomie skutočnosti je lepšie. Trpieť a nebyť pritom uväznený v nočnej more. Utrpenie by malo byť z istého hľadiska čisto vonkajšie a z iného čisto vnútorné. Aby také bolo, musí sa nachádzať len vo sfére pocitov. Potom je vonkajšie (keďže je mimo duchovnej sféry duše) a vnútorné (keďže je sústredené len v nás a nepremietame ho späť na celok sveta, čím by sme ho poškvrnili).

*

Nešťastie nás núti rozoznať ako skutočné to, čo sme nepovažovali za možné.

*

Nešťastie. Čas unáša mysliacu bytosť bez jej vôle v ústrety tomu, čo neunesie a čo beztak príde. „Vezmi odo mňa tento kalich.“ Každá sekunda, ktorá uplynie, privádza nejakú bytosť tohto sveta bližšie k niečomu, čo nemôže uniesť.

*

V nešťastí jestvuje bod, v ktorom už nedokážeme zniesť ani jeho pokračovanie, ani to, že by sme pred ním mali byť spasení.

*

Utrpenie nie je ničím, jestvuje jedine vo vzťahu medzi minulosťou a budúcnosťou, no čo je pre človeka skutočnejšie než práve tento vzťah? On je skutočnosťou osebe.

Budúcnosť. Neustále myslíme na to, že príde, až do bodu, keď si myslíme, že už nikdy nepríde.

Dve myšlienky trochu osvetľujú nešťastie. Buď že sa takmer v nasledujúcom okamihu stratí, alebo že bude trvať večne. Môžeme ho považovať za užitočné alebo nevyhnutné, no nikdy si nemôžeme myslieť, že len prosto je. To je neznesiteľné.

*
„To nie je možné!“ Nie je možné predpokladať budúcnosť, v ktorej bude nešťastie trvať. Prirodzené žriedlo myšlienok o budúcnosti je uzavreté. Rozodierame sa o naše poňatie času. „Mesiac, rok, ako budeme trpieť?“

*

Bytosť, ktorá dokáže nemyslieť na minulosť aj na budúcnosť je redukovaná na úroveň hmoty. Bielorusi vo fabrike Renault. Človek sa môže naučiť poslúchať ako hmota, no nepochybne si pre seba vynašli hotové a iluzórne minulosti a prítomnosti.

*

Fragmentácia času u zločincov a prostitútok; to isté u otrokov. Ide o vlastnosť nešťastia.

*

Čas na nás pácha násilie; je to jediné násilie. „Druhí ťa opášu a zavedú, kam nebudeš chcieť ísť“, čas nás vedie, kam nechceme ísť. Ak by som bola odsúdená na smrť, poprava by sa neuskutočnila, ak, v istom okamihu, by čas zastal. Nech by sa malo stať niečo akokoľvek strašné,  mohli by sme túžiť po tom, aby čas zastal, aby hviezdy zostali na svojich miestach? Násilie času nám trhá dušu: cez trhliny do nej vstupuje večnosť.

*

Všetky problémy sa opätovne prenášajú do času. Mimoriadne utrpenie: nekoordinovaný čas: cesta do pekla alebo do neba. Trvanie alebo večnosť.

*

Nie je to radosť a smútok, čo tvorí vzájomný protiklad, ale variácie v rámci jedného a druhého. Jestvuje pekelná radosť a bolesť, liečivá radosť a bolesť, nebeská radosť a bolesť.

*

Z prirodzenosti unikáme utrpeniu a hľadáme pôžitok. Z tohto dôvodu slúži radosť ako obraz dobra a bolesť ako obraz zla. Odtiaľ pochádzajú aj obrazy neba a pekla. V skutočnosti sú radosť a bolesť neoddeliteľné.

*

Utrpenie, učenie a premena. Nevyhnutné nie je to, aby sa zasvätení museli niečo naučiť, ale aby ale aby sa v nich uskutočnila premena, ktorá im umožní prijať učenie.

Pathos značí súčasne utrpenie (zvlášť utrpenie až na smrť) a premenu (zvlášť ako premenu na nesmrteľnú bytosť).

*

Utrpenie a pôžitok ako zdroje poznania. Had ponúkal poznanie Adamovi a Eve. Sirény ponúkli poznanie Odysseovi. Príbehy nám prinášajú poučenie, že duša, hľadajúca poznanie cez pôžitok, je stratená. Prečo? Pôžitok je azda nevinný pod podmienkou, že cezeň nehľadáme poznanie. To je dovolené hľadať len cez utrpenie.

*

Nekonečné v človeku je vydané napospas malému kúsku železa; taký je osud človeka; príčinou sú čas a priestor. Nie je možné zniesť tento malý kúsok železa bez toho, aby sa náhle nekonečno v človeku nezredukovalo do jediného bodu ostrého hrotu, za cenu trýznivej bolesti. V jedinom momente je zasiahnutá celá naša bytosť; niet ani miesta pre Boha, dokonca ani v prípade Krista, kde je myšlienka na Boha myšlienkou na Jeho neprítomnosť. Tento bod je nevyhnutné dosiahnuť, aby išlo o vtelenie. Celá bytosť je neprítomnosťou Boha: ako to môžeme prekonať? Za tým je už len vzkriesenie. Pre dosiahnutie tohto stavu je chladný dotyk železa nevyhnutný.

V dotyku železa musí byť prítomný pocit oddelenia od Boha, aký zažil Kristus, inak ide o iného Boha. Mučeníci necítili oddelenosť od Boha, no bol to iný Boh a možno je lepšie nebyť mučeníkom. Boh, z ktorého mučeníci čerpali radosť v utrpení či smrti je podobný Bohu, ktorý bol oficiálne prijatý Ríšou a následne šírený násilím.

*

Tvrdiť, že tento svet je bezcenný, že tento život nemá hodnotu a dokazovať to zlom je absurdné, pretože ak sú tieto veci bezcenné, čo nám potom zlo odoberá?

Čím viac sme schopní čerpať plnosť radosti, tým čistejšie a intenzívnejšie bude naše utrpenie v nešťastí a náš súcit s ostatnými. O čo pripravuje utrpenie toho, kto nemá nijakú radosť?

A ak dosahujeme plnosť radosti, utrpenie je stále voči radosti tým, čím je hlad voči jedlu.

Je nevyhnutné dospieť k skutočnosti cez radosť, aby sme objavili skutočnosť cez utrpenie. Inak je život viac menej len zlým snom.

Cez utrpenie musíme dospieť k poznaniu plnšej skutočnosti, než je ničota a prázdno. Práve tak musíme väčšmi milovať život, aby sme mohli väčšmi milovať smrť.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: