Spoločenská harmónia

“Minulosť: niečo skutočné, no absolútne mimo nášho dosahu, k čomu sa nijako nemôžeme priblížiť, jedine sa k tomu obrátiť a nechať sa osvetliť. To je najdokonalejší obraz večnej, nadprirodzenej skutočnosti.

Kvôli tomu je v spomínaní samotnom taká radosť a krása?”


*


“Protiklady. V dnešnej dobe nás opája a znechucuje totalitarizmus, a takmer každý dnes miluje jednu totalitu a nenávidí inú.

Jestvuje vždy identita medzi tým, čo milujeme a nenávidíme? Cítime vždy potrebu milovať v inej podobe to, čo nenávidíme, a naopak?”

*


“Večná ilúzia revolúcie spočíva vo viere, že obete násilia použijú moc spravodlivo, keď ju dostanú do rúk. No s výnimkou duší, ktoré sú blízko svätosti, sú obete poškvrnené násilím, tak ako sú ním poškvrnení páchatelia. Zlo sídliace v rukoväti meča sa prenáša aj na jeho hrot. Obete, ktoré sa dostanú k moci a ktoré sú opité zmenou spôsobia práve toľko zla alebo ešte viac a čoskoro klesnú späť tam, kde boli predtým.”


Nie je možné, aby sa systém, ktorý je dokonalejší a stojí tak nedosiahnuteľne nad druhým, zobrazil v tomto druhom systéme inak, než v niečom nekonečne malom. Horčičné semienko, okamih zrkadliaci večnosť, atď…

*

Bod dotyku kruhu a priamky (tangenta). To je prítomnosť vyššieho celku v menšom vo forme niečoho nekonečne malého.

Kristus je bodom dotyku ľudstva a Boha.

*

Nenápadnosť – infinitezimálna povaha čistého dobra…

*

Rovnováha je podriadením sa jedného systému druhému, systému, ktorý presahuje prvý systém svojou prítomnosťou v ňom v podobe niečoho nekonečne malého.

Takto skutočné panovanie vytvára dokonalú obec.

Každý je tak v spoločnosti nekonečne malým zástupcom vyššieho princípu a nekonečne vyšším než spoločnosť.

Láska občana k svojmu mestu a vazala k svojmu pánovi by mala byť nadprirodzenou láskou.

*

Rovnováha samotná odstraňuje a anuluje pôsobenia síl. Spoločenský poriadok nemá byť ničím iným než rovnováhou síl.

Keďže nemožno čakať, že človek by mohol byť bez pôsobenia milosti spravodlivým, musí byť spoločnosť usporiadaná tak, aby nespravodlivosť trestala každú inú nespravodlivosť v neustálom kmitaní.

*

Jedine rovnováha redukuje pôsobenie sily na nulu.

Ak vieme, akým spôsobom je spoločnosť nevyváženou, musíme robiť všetko, čoho sme schopní, aby sme dodali váhu na ľahšiu stranu váh. Hoci by mala záťaž spočívať v zle, používajúc ju s týmto zámerom sa azda nepoškvrníme. No museli sme si stanoviť koncepciu rovnováhy a musíme byť neustále pripravení zameniť strany, ako spravodlivosť, „ten utečenec z tábora dobyvateľov.“

*

Význam slávnej pasáže Georgiky o geometrii. Z prirodzenosti vecí vyplýva, že nijaký nekonečný vývin nie je možný; svet stojí na miere a rovnováhe, a to isté platí o obci. Každá ambicióznosť je absenciou miery, absurdnosťou.

γεωμετρίας γάρ άμελείς.

(“Lebo sa nezaujímaš o geometriu”)

Ambiciózny človek úplne zabúda na pojem vzájomných vzťahov.

Peuple stupide à qui ma puissance m’enchaine,

Hélas! mon orgueil même a besoin de tes bras.“

(„Ach, hlúpi ľudia, ku ktorým ma púta moja moc,

Beda! Od vás moja pýcha závisí.“)

*

Feudálny vzťah, vytvárajúci vzťah podriadenosti medzi dvoma ľuďmi, podstatne redukuje pôsobenie veľkej Šelmy.

Zákon to robí ešte lepšie.

Nemala by jestvovať iná podriadenosť než podriadenosť zákonu a človeku. Takmer tak tomu býva v mníšskych rádoch. Obec by mala byť budovaná na tomto princípe.

Podriadenosť pánovi, človeku, ale len ako človeku, uctievanému výhradne z titulu posvätnosti prísahy, a nie s posvätnosťou prepožičanou od Veľkej Šelmy.

*

Dobre usporiadaná spoločnosť bude taká, kde Štát koná len negatívne, adekvátne kormidlu: jemný tlak vyvolávajúci protipohyb pri prvom náznaku straty rovnováhy.

*

Zmysel Platónovej Politiky je, že moc by mala byť v rukách spoločenskej triedy, zostavenej z dobyvateľov a podmanených. No to je proti prirodzenému behu vecí, s jedinou výnimkou, keď sú dobyvateľmi barbari. Z tohto pohľadu je víťazstvo barbarov nad civilizovaným národom, ak nie je deštruktívne, plodnejšie než víťazstvo civilizovanej kultúry nad barbarmi.

Technický pokrok, ktorý kladie silu a civilizovanosť na jednu stranu, takéto obrodenia vylučuje. V tom je jeho ničivá sila.

Okrem takýchto fúzií je rozdelenie moci medzi slabých a silných možné len vplyvom nadprirodzených faktorov.

Nadprirodzeným prvkom je v spoločnosti legitímnosť vo svojej dvojitej podobe: právo a určenie najvyššej moci. Monarchia preniknutá právom azda môže dospieť ku kombinácii, obhajovanej v Politike. No legitimita je nemysliteľná bez náboženstva.

*

Podriadenosť človeku, za ktorého autoritou nestojí nijaká legitimita – zlý sen.

*

Jediná vec, ktorá je schopná nastoliť úplnú legitimitu – a pritom je úplne odlišná od sily – je myšlienka: „Tak to vždy bolo a vždy to tak bude.“

Preto sa vždy zákonite objaví reforma, buďto ako návrat k minulému, pri ktorom sa dopustila degenerácia, alebo ako adaptácia inštitúcie na nové podmienky, adaptácia, ktorá nemá za cieľ zmenu, ale naopak, zachovanie pôvodného vzťahu. Ak napríklad predpokladáme, že jestvuje nejaký pomer 12/4 a 4 sa zmení na 5, potom skutočným konzervatívcom nie je ten, kto chce 12/5, ale ten, kto zmení 12 na 15.

*

Jestvovanie legitímnej autority vkladá do zámerov a skutkov spoločenskej sféry cieľ, cieľ odlišný od vlastného prospechu (jediný motív, ktorý liberalizmus rozoznáva).

Legitimita reprezentuje trvanie v čase, stálosť, nemennosť. Dáva spoločenskému dianiu ako cieľ niečo, čo jestvuje a o čom sa predpokladá, že vždy jestvovalo a má jestvovať naďalej. Vedie ľudí k chceniu presne toho, čo je prítomným.

*

Vykorenenosť, pretrhnutie legitimity, ktoré nie sú dôsledkom dobytia, ale dôsledkom zneužitia zákonnej autority, zákonite vedú ľudí k posadnutosti ideou pokroku, pretože cieľ sa umiestňuje do budúcnosti.

*

Ateistický materializmus je nevyhnutne revolučným, pretože ak má smerovať k absolútnemu dobru tu na zemi, musí ho umiestniť do budúcnosti. Aby táto motivácia efektívne fungovala, musí jestvovať nejaký sprostredkovateľ medzi prítomnosťou a budúcou dokonalosťou. Takýmto mediátorom býva vodca – Lenin, atď. Je bezchybný a absolútne čestný. Cez neho sa zlo stáva dobrom.

Buď budeme vnímať veci takto, alebo budeme milovať Boha, alebo sa necháme zmietať maličkosťami – dobrými a zlými – každodenného života.

*

Vzťah medzi pokrokom a nižším stupňom (pretože ciele každej generácie sú od okamihu, keď predchádzajúca doznela, niečím vonkajším) je príkladom vzťahu medzi silou a tým, čo je dole.

*

Veľkým omylom marxizmu a celého devätnásteho storočia bola predstava, že neustálym stúpaním možno vystúpiť do vzduchu.

*

Vrcholne ateistickou koncepciou je koncepcia pokroku, ktorá je negáciou ontologického dôkazu predpokladom, že niečo priemerné môže zo seba vytvoriť niečo najlepšie možné. No celá moderná veda pracuje so zamietnutím koncepcie pokroku. Darwin vyvrátil ilúziu vnútorného pokroku, prítomnú v Lamarckovi. Teória mutácií vychádza len z náhody a eliminácie. Teória energie predpokladá, že energia degeneruje a nikdy nemôže narastať. A platí to dokonca aj o rastlinnej a živočíšnej sfére.

Psychológia a sociológia sa stanú vedeckými len cez aplikáciu tohto pojmu energie – aplikáciu nekompatibilnú s pojmom akéhokoľvek pokroku; až potom sa v nich zablysne svetlo pravej viery.

*

Jedine večné odoláva času. Aby bolo umelecké dielo cenené po celý čas, aby láska a priateľstvo trvali po celý život (alebo aby zostali čisté aspoň jeden celý deň), aby podmienky ľudského života zostali konštantné napriek rozmanitosti okolností a zákrut osudu – musí byť prítomná inšpirácia zhora.

*

Absolútne nemožná budúcnosť, ako napríklad ideály španielskych anarchistov, nás degraduje omnoho menej a odlišuje sa od večného oveľa menej než možná budúcnosť. Dokonca nás vôbec nedegraduje, okrem ilúzie jej pravdepodobnosti. Ak je pokladaná za nemožnú, prenáša nás do večnosti.

Možné je priestorom imaginácie a preto aj degradácie. Musíme túžiť po tom, čo už jestvuje, alebo po tom, čo nijako nemôže jestvovať – alebo, ešte lepšie, túžiť po oboch. To, čo jestvuje, a to, čo jestvovať nemôže, leží mimo priestoru nastávania. Minulosť, nie keď v nej hľadá pôžitok imaginácia, ale keď ju k nám v jej najčistejšej podobe privolá nejaká náhla zhoda okolností, je časom presvetleným večnosťou. Pocit skutočnosti v nej je zreteľný. Je to číra radosť. A krása. Proust.

Sme pripútaní k prítomnosti. Budúcnosť vytvárame vo svojej predstavivosti. Jedine minulosť, keď ju nepretvárame, je čírou skutočnosťou.

*

Tok času so sebou odnáša a ničí všetko dočasné. Preto je viac večného v minulosti než v prítomnosti. Hodnota správne pochopenej histórie je analogická hodnote rozpomínania u Prousta. Takto nám minulosť predstavuje niečo, čo je súčasne skutočné a lepšie než my, niečo, čo nás dokáže pozdvihnúť – a čo budúcnosť nikdy nedokáže.

*

Minulosť: niečo skutočné, no absolútne mimo nášho dosahu, k čomu sa nijako nemôžeme priblížiť, jedine sa k tomu obrátiť a nechať sa osvetliť. To je najdokonalejší obraz večnej, nadprirodzenej skutočnosti.

Kvôli tomu je v spomínaní samotnom taká radosť a krása?

*

Odkiaľ k nám, ktorí sme poškvrnili a zneuctili celú zemeguľu, príde obrodenie?

Jedine z minulosti, ak ju milujeme.

*

Protiklady. V dnešnej dobe nás opája a znechucuje totalitarizmus, a takmer každý dnes miluje jednu totalitu a nenávidí inú.

Jestvuje vždy identita medzi tým, čo milujeme a nenávidíme? Cítime vždy potrebu milovať v inej podobe to, čo nenávidíme, a naopak?

*

Večná ilúzia revolúcie spočíva vo viere, že obete násilia použijú moc spravodlivo, keď ju dostanú do rúk. No s výnimkou duší, ktoré sú blízko svätosti, sú obete poškvrnené násilím, tak ako sú ním poškvrnení páchatelia. Zlo sídliace v rukoväti meča sa prenáša aj na jeho hrot. Obete, ktoré sa dostanú k moci a ktoré sú opité zmenou spôsobia práve toľko zla alebo ešte viac a čoskoro klesnú späť tam, kde boli predtým.

*

Socializmus spočíva v pripisovaní dobra porazeným, rasizmus v pripisovaní dobra dobyvateľom. No revolučné krídlo socializmu využíva tých, ktorí síce majú nízky pôvod, no svojím založením sú dobyvateľmi. Preto to končí rovnakou formou morálky.

*

Moderný totalitarizmus je voči katolíckemu totalitarizmu dvanásteho storočia tým, čím je duch slobodomurárstva voči humanizmu renesancie. Humanizmus upadá každým kmitom kyvadla. Kam až to zájde?

*

Po páde našej civilizácie musí dôjsť k jednej z dvoch vecí: buď všetko z nej zanikne, ako to bolo pri starých civilizáciách; alebo sa adaptuje na podmienky decentralizovaného sveta.

Na nás je, nie rozbiť centralizáciu (pretože dôjde k efektu snehovej gule až do bodu katastrofy), ale pripraviť sa na budúcnosť.

*

Naša epocha rozložila vnútornú hierarchiu. Ako potom môže pretrvať spoločenská hierarchia, ktorá je len jej matným obrazom?

*

Nemožno sa narodiť do lepšej epochy ako je dnešná, v ktorej sme o všetko prišli.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: