Výcvik

“Dobro nezvratne produkuje dobro, a zlo zlo, v čisto duchovnej sfére. Na druhej strane, v ríši prirodzeného, ktorá zahŕňa psychológiu, dobro a zlo recipročne spôsobujú jedno i druhé. Preto nebudeme v bezpečí, pokiaľ nedosiahneme sféru duchovného – presne tú sféru, v ktorej nedostaneme nič vlastným úsilím, v ktorej musíme pri všetkom čakať, že to dostaneme zvon.”


 

 

Musíme vykonať možné, aby sme sa dotkli nemožného. Správny nácvik (vzhľadom na naše poslanie) prirodzených schopností vôle, lásky a poznania je voči duchovnej skutočnosti tým, čím je pohyb tela vo vzťahu k vnímaniu fyzických predmetov. Nehybný človek nedisponuje týmto vnímaním.

*

Naplnenie nášho čisto ľudského poslania je rovnakého druhu ako správnosť kreslenia, prekladu, výpočtu, atď. Nestarať sa o túto správnosť ukazuje neúctu k predmetu. To isté možno povedať o zanedbaní povinnosti.

*

Veci súvisiace s inšpiráciou sú jediné, pri ktorých sa oplatí čakať. Veci týkajúce sa prirodzeného poslania a vôle nestrpia odklad.

*

Zákony sa nestanovujú preto, aby sa precvičovali, ale praktické príklady sa udávajú preto, aby mohli byť zákony pochopené. Sú stupnicami. Nikto nehrá Bacha bez toho, aby predtým nehrával stupnice. No nikto ani nehrá stupnice kvôli nim samotným.

*

Nácvik. Zakaždým, keď sa prichytíme pri nevedomom oddávaní sa pyšnej myšlienke, mali by sme na niekoľko sekúnd obrátiť plnú pozornosť na spomienku na niečo skutočne ponižujúce z našej minulosti, na niečo najtrpkejšie a najneznesiteľnejšie.

*

Nemáme sa usilovať o vnútornú premenu seba samého alebo o zničenie túžob, averzií, pôžitkov a žiaľov. Máme s nimi pasívne spolunažívať, tak ako s pocitmi farieb, a nepripisovať im väčšiu váhu než pripisujeme tým druhým. Ak je moje okno červené, potom nemôžem, hoci dokážem rozlíšiť deň od noci po celý rok, vidieť svoju izbu inak než ružovú. Navyše viem, že je nevyhnutné, správne a zákonité, že ju tak vidím. A súčasne priradím ružovej farbe význam v rámci môjho poznania jej vzťahu k oknu. V tomto zmysle musím akceptovať všetky druhy túžob, averzií, pôžitkov a žiaľov vo mne.

Na druhej strane, keďže máme v sebe aj princíp násilia – čiže vôle – musíme tiež v miere, v akej je nám k dispozícii, no nie v menšej, uplatniť tento princíp násilia formou násilia; musíme sa násilím prinútiť k správaniu, akoby sme nemali nijaké konkrétne túžby či averzie, bez presviedčania nášho vnímania – donútením k poslušnosti. To ho vedie k vzbure a my musíme túto vzburu znášať pasívne, cítiť ju, ochutnať ju, a prijať ako niečo vonkajšie, ako ružovú farbu izby s červeným oknom.

Zakaždým keď na sebe takto používame násilie, robíme väčšie či menšie, no reálne pokroky pri výcviku zvieraťa v nás.

Samozrejme, že ak chceme pri svojom výcviku používať násilie na sebe efektívne, nesmie byť ničím iným než nástrojom. Keď niekto cvičí psa a učí ho rôznym kúskom, nebije ho pre bitie samotné, ale pre cieľ výcviku, a udrie ho preto len vtedy, keď pes odmietne spraviť nejaké číslo. Ak ho bije nesystematicky, spraví ho neschopným akéhokoľvek výcviku, a to sa stáva pri nesprávnom asketizme.

Násilie na sebe samom je prípustné len vtedy, ak má zmysel (so zreteľom na to, čo vidíme ako svoje poslanie) – alebo keď je nám prisúdené naliehavým impulzom milosti (potom však násilie nepochádza z nás).

*

Pôvodom mojich ťažkostí je fakt, že vyčerpaním a nedostatkom vitálnej energie som pod prahom bežnej aktivity. A keď ma niečo pozdvihne, vznášam sa nad ním. Keď sa tieto okamihy dostavia, zdá sa mi byť strašné míňať ich na bežnú aktivitu. Inokedy mám na sebe použiť násilie, ktoré nedokážem zozbierať.

Mohla by som sa zmieriť s nenormálnosťou života, ktorá z toho vyplýva, no viem, alebo skôr verím že viem, že by som nemala. Znamená to prečin opomínania iných. A mňa samú to sputnáva.

Čo teda zostáva?

*

έάν θελης δύνασαι μέ καθαρίσαι

(„Ak chceš, očistíš ma“)

*

Musím sa cvičiť v premene zmyslu námahy na pasívny zmysel utrpenia. Nech by som mala niesť čokoľvek, keď mi Boh zošle utrpenie, budem bezodkladne donútená strpieť všetko, čo vytrpieť mám. Prečo, keď dôjde na povinnosť, by som nemala vykonať všetko to, čo vykonať treba?

Hory a skaly sa nad nami týčia a ukrývajú nás pred hnevom Baránkovým.

Momentálne by som si tento hnev zaslúžila.

Nezabúdať na to, že podľa Svätého Jána z Kríža impulzy, ktoré nás odvracajú od plnenia ľahkých a skromných povinností, pochádzajú od zla.

Povinnosť je nám ukladaná, aby sme zabili svoje Ja – a ja nechávam taký vzácny nástroj hrdzavieť.

Svoje povinnosti musíme plniť v predpísaný čas, aby sme verili v skutočnosť vonkajšieho sveta. Musíme veriť v skutočnosť času. Inak žijeme v sne.

O tomto nedostatku a jeho dôležitosti viem už roky, a za celý ten čas som neurobila nič, aby som sa ho zbavila. Čo môžem použiť na svoju obhajobu?

Nerastie to vo mne od mojich desiatich rokov? No nech je to akokoľvek veľké, má to svoju hranicu. To stačí. Ak je to priveľké na to, aby som to dokázala premôcť úplne počas tohto života a zbaviť sa toho dokonale, musím to prijať tak, ako to je, a toto zmierenie sa musí byť plné lásky. Stačí že viem, že to existuje, že je to zlo a že je obmedzené. No skutočne vedieť o týchto troch veciach a vedieť o nich súčasne značí začiatok a nekončiaci proces odstraňovania tejto chyby. Ak sa tento proces doposiaľ neobjavil, znamená to, že nepoznám pravdu o tom, o čom práve píšem.

Potrebná energia je vo mne, keďže prostredníctvom nej žijem. Musím ju zo seba neprestajne získavať, aj keby som mala kvôli tomu zomrieť.

*

Neprestajná vnútorná modlitba je jediným dokonalým kritériom dobra a zla. Všetko to, čo ju neprerušuje, je povolené, všetko to, čo ju preruší, je zakázané. Nie je možné ubližovať niekomu v modlitbe – ak ide o skutočnú modlitbu. No kým tento stav dosiahneme, musíme svoju vôľu zamerať na pozorovanie pravidiel.

*

Nádej je poznaním, že zlo v nás je konečné, že aj to najmenšie obrátenie vôle k dobru, hoci by trvalo len okamih, niečo z neho zničí, a že v duchovnej sfére všetko dobré nezvratne vytvára dobro. Tí, čo to nevedia, sú odsúdení na utrpenie Danajcov.

*

Dobro nezvratne produkuje dobro, a zlo zlo, v čisto duchovnej sfére. Na druhej strane, v ríši prirodzeného, ktorá zahŕňa psychológiu, dobro a zlo recipročne spôsobujú jedno i druhé. Preto nebudeme v bezpečí, pokiaľ nedosiahneme sféru duchovného – presne tú sféru, v ktorej nedostaneme nič vlastným úsilím, v ktorej musíme pri všetkom čakať, že to dostaneme zvon.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: