5.6 T. S. Eliot: Predslov

Predslov

T. S. Eliot

 

“No súhlas alebo odmietnutie sú druhoradé: na čom skutočne záleží, je stretnutie s výnimočnou dušou.”



Jediný spôsob úvodu, ktorému by prislúchalo trvalé spojenie s dielom Simone Weilovej, by bol – tak ako je tomu v prípade úvodu Gustava Thibona k Tiaži a milosti – úvod od niekoho, kto Simone Weilovú poznal. Čitateľ jej diela sa stretáva so zložitou, výraznou a komplexnou osobnosťou; a pomoc tých, ktorí mali príležitosť viesť s ňou dlhé rozhovory alebo si s ňou dopisovali a osobitne tých, ktorí mali možnosť poznať ju za špecifických okolností posledných piatich rokov jej života, bude mať v budúcnosti trvalý význam. Nič z toho v mojom prípade neplatí. Moje zámery pri písaní tohto úvodu sú nasledovné: za prvé, prejaviť moju vieru v dôležitosť autorky a tejto konkrétnej knihy; za druhé, vystríhať čitateľa pred predčasnými uzávermi a celkovým hodnotením – presvedčiť ho, aby nepripúšťal k slovu svoje vlastné predsudky a aby bol zároveň trpezlivý voči tým autorkiným. Keď bude jej dielo známe a akceptované, úvody ako je tento budú zbytočné.

Celé dielo Simone Weilovej je posmrtné. Tiaž a milosť – výber z jej obsiahlych zápisníkov zostavený Gustavom Thibonom – je obdivuhodný svojim obsahom, no trochu mätúci svojou formou. Porovnanie s Pascalom (o ktorom sa Simone Weilová občas vyjadruje kriticky) by bolo prehnané. Fragmentárnosť vybratých myšlienok prezrádza hlboký vhľad a neobyčajnú originalitu, no naznačuje, že ide o myslenie v náhlych zábleskoch inšpirácie. Po prečítaní Waiting of God a tohto zväzku som pochopil, že sa musím usilovať porozumieť osobnosti autorky; a že pre tento postupný proces porozumenia je nevyhnutné prečítanie a opätovné čítanie všetkých jej diel. Pri snahe porozumieť jej nás nesmie vyrušovať – čo sa pri čítaní deje veľmi ľahko – uvažovanie o tom, nakoľko a v čom konkrétne súhlasíme a nesúhlasíme. Musíme sa proste len vystaviť pôsobeniu osobnosti geniálnej ženy, ktorej genialita je blízka genialite svätcov.

„Genialita“ možno nie je to správne slovo. Jediný kňaz, s ktorým diskutovala o svojej viere*) a o svojich pochybnostiach, povedal: „je crois que son âme est incomparablement plus haute que son génie.“**) To je len inými slovami vyjadrený názor, že svoju prvú skúsenosť so Simone Weilovou nemáme vyjadrovať v termínoch súhlasu či odmietania. Neviem si predstaviť nikoho, kto by súhlasil so všetkými jej názormi, alebo kto by zásadne nesúhlasil s niektorými z nich. No súhlas alebo odmietnutie sú druhoradé: na čom skutočne záleží, je stretnutie s výnimočnou dušou. Simone Weilová je niekým, kto sa mohol stať svätcom. Tak ako tí, ktorí tento stav dosiahli, musela aj ona prekonať väčšie prekážky a mala takisto väčšiu silu na ich prekonanie, než my ostatní. Potenciálny svätec môže byť veľmi zložitou osobnosťou: mám podozrenie, že Simone Weilová mohla byť miestami neznesiteľná. Človek je miestami zaskočený kontrastom medzi takmer nadľudskou pokorou a tým, čo sa javí byť takmer poburujúcou aroganciou. Francúzsky kňaz, ktorého som už citoval, povedal jednu veľavravnú vetu. Hovorí, že si nepamätá, aby „Simone Weilová, napriek svojej neobvyklej túžbe po objektívnosti, niekedy poskytla priestor na diskusiu.“ Táto poznámka objasňuje veľa o povahe jej textov. Neverím, že by ju niekedy pohltil pôžitok zo svojich argumentačných schopností – nestriedmosť, ku ktorej mal zrejme nebezpečne blízko Pascal vo svojich Listoch – prejav moci vo výhre nad ostatnými v diskusii. Skôr je to tak, že celé svoje myslenie žila tak intenzívne, že vzdanie sa nejakého názoru by si vyžadovalo premenu celej jej bytosti: čo je proces, ku ktorému nedochádza bezbolestne alebo v priebehu rozhovoru. A – zvlášť v prípade mladých ľudí a v prípade ľudí, ktorí tak ako Simone Weilová nejavia nijaké známky zmyslu pre humor – egotizmus a nesebeckosť môžu tak silne pripomínať jedno druhé, že si ich môžeme poľahky zameniť.

Tvrdenie, že jej „duša bola neporovnateľne nadradená jej genialite“ by však bolo nesprávne pochopené, ak by sme na jeho základe mali podceňovať jej intelekt. Nepochybne mohla byť nespravodlivá a nemierna; nepochybne sa dopustila niekoľkých zarážajúcich poblúznení a zveličení. No tieto nestriedme vyhlásenia, ktoré pokúšajú čitateľovu zhovievavosť, nepochádzajú z nijakej chyby jej intelektu, ale z výstrednosti jej temperamentu. Pochádzala z rodiny, v ktorej intelektuálne nadanie nechýbalo – jej brat je významným matematikom; a čo sa týka jej vlastnej mysle, bola hodná duše, ktorá ju používala. Avšak intelekt, a obzvlášť intelekt zaťažený problémami, aké prenasledovali Simone Weilovú, môže dozrieť len pomaly; a nesmieme zabúdať na to, že Simone Weilová zomrela ako tridsaťtri ročná.***) Myslím si, že obzvlášť v Potrebe koreňov je zrelosť jej sociálneho a politického myslenia pozoruhodná. Mala však nesmierne veľkú dušu, ktorej musela dorásť; a my by sme nemali kritizovať jej filozofiu vo veku tridsaťtri rokov, akoby išlo o filozofiu osoby o dvadsať či tridsať rokov staršej.

V diele takéhoto autora musíme rátať s paradoxmi. Simone Weilová bola predovšetkým týmto trojím: Francúzkou, Židovkou a kresťankou. Bola vlastenkou, ktorá by sa nechala s potešením poslať späť do Francúzska, aby trpela a umrela pre svojich spoluobčanov; musela umrieť – sčasti, zdá sa, v dôsledku sebaumŕtvovania, keď odmietala prijímať viac jedla než boli oficiálne prídely jedla pre obyčajných ľudí vo Francúzsku – v roku 1943 v sanatóriu v Ashforde. Bola tiež vlastenkou, ktorá videla celkom jasne, ako ukazuje aj táto kniha, omyly a duchovnú slabosť súčasného Francúzska. Bola kresťankou so silnou oddanosťou nášmu Pánovi v Sviatosti Oltárnej, no odmietla krst a veľká časť jej diela sa zaoberá neobyčajnou kritikou Cirkvi. Bola intenzívne Židovkou, trpiacou nešťastím Židov v Nemecku; no kritizovala Izrael****) s prísnosťou židovských prorokov. Proroci, ako vieme, boli v Jeruzaleme kameňovaní: no Simone Weilová je vystavená útokom z viacerých smerov. A vo svojom politickom zmýšľaní sa prejavuje ako striktný kritik pravice i ľavice; je zároveň skutočnejším milovníkom poriadku a hierarchie než väčšina tých, ktorí sa nazývajú konzervatívcami a skutočnejším milovníkom ľudí než väčšina tých, ktorí sa nazývajú socialistami.

Čo sa týka jej postoja k Rímskej Cirkvi a jej postoja k Izraelu, chcel by som v tomto predslove vysloviť len jeden postreh. Tieto dva postoje sú nielen kompatibilné, ale koherentné a mali by byť vnímané ako jeden. V skutočnosti to bolo jej odmietnutie Izraela, čo z nej spravilo mimoriadne neortodoxnú kresťanku. Vo svojom odmietaní takmer celého Starého Zákona s výnimkou niekoľkých málo častí (a v tých rozoznáva stopy chaldejského alebo egyptského vplyvu) upadá do niečoho veľmi blízkeho marciónskej heréze. Odmietaním božského poslania Izraela odmieta tiež základ Kresťanskej Cirkvi. Z toho pochádzajú ťažkosti, ktoré tak sužovali jej ducha. Musím zdôrazniť, že v jej založení niet ani stopy po protestantizme: jedinou Kresťanskou Cirkvou pre ňu môže byť len Rímska Cirkev. V rámci Cirkvi je toho viac, k čomu zostáva slepá alebo o čom zarážajúco mlčí: zdá sa, akoby Panne Márii nevenovala jedinú myšlienku; a čo sa týka svätých, venuje sa len tým, ktorí ju zaujímajú z hľadiska vlastného písania – ako napríklad Svätý Tomáš Akvinský (ktorého nemá rada, azda preto, že ho dobre nepoznala) a Svätý Ján z Kríža (ktorého obdivuje kvôli jeho hlbokým znalostiam duchovných metód).

Z istého hľadiska má, na prvý dojem, niečo spoločné s tými dnešnými intelektuálmi (zväčša s nevyhraneným liberálnym protestantským pozadím), ktorí si dokážu nájsť vzťah k náboženskému životu jedine cez mysticizmus Východu. Jej nadšenie pre všetko grécke (vrátane mystérií) je nepopierateľné. Podľa nej nejestvovalo zjavenie Izraelu, za to však značný podiel na zjavení prislúchal Chaldejcom, Egypťanom a hinduistom. Jej postoj sa môže javiť nebezpečne blízky postojom tých univerzalistov, ktorí prehlasujú, že posledná a ezoterická pravda je jedna, že jej stopy nájdeme vo všetkých náboženstvách a že nezáleží na tom, ku ktorému z veľkých náboženstiev patríme. No tomuto omylu sa vyhla – a za to jej patrí obdiv a vďaka – svojou oddanosťou osobe Nášho Pána.

Pri jej kritike židovskej a kresťanskej viery by sme sa myslím mali usilovať o trojaké rozlíšenie, pýtajúc sa: koľko z nej je oprávnenej? koľko závažných výhrad treba vyvrátiť? a koľko z omylov treba pričítať nezrelosti výnimočnej a temperamentnej osobnosti? Naše odpovede sa môžu výrazne rozchádzať: no sami pre seba si musíme tieto otázky položiť a zodpovedať.

Neviem, akou dobrou znalkyňou Grécka bola. Neviem, aký dobrý prehľad mala o civilizáciách Východného Stredomoria. Neviem, či dokázala čítať Upanišády v sanskrte; prípadne, ak to dokázala, aké majstrovstvo dosiahla v tom, čo nie je len vysoko vyvinutým jazykom, ale aj spôsobom myslenia, ktorého ťažkosti si európsky študent začne uvedomovať tým viac, čím usilovnejšie sa mu venuje. Nemyslím si však, že v tejto oblasti preukazuje myslenie historika. Jej chvála Grécka a „východnej múdrosti“ a v znevažovanie Ríma a Izraela sa mi javia až úmyselné. Na jedných vidí len to, čo môže obdivovať, na druhých odsudzuje všetko bez výnimky. Keďže nemá rada Rímsku Ríšu, nemá rada Vergília. Ak aj jej obdiv nie je priamo motivovaný jej averziou, zdá sa ňou byť prinajmenšom zosilnený. Možno sympatizovať s jej hrôzou z brutality pri výbojoch imperialistických národov nivočiacich miestne civilizácie (ako v prípade Rimanov v Európe a Španielov v Amerike). No keď sa, s úmyslom zvýrazniť svoje obvinenia proti Rímu, pokúša o rekonštrukciu kultúry Druidov, cítime, že naše skromné poznatky o tomto dávno zaniknutom spoločenstve neposkytujú žiadnu oporu pre jej dohady. Môžeme zdieľať jej odpor voči ukrutnostiam páchaným pri potláčaní albigénskej herézy, pritom sa však môžeme aj zamýšľať, či táto osobitá civilizácia Provensálska nedospela ku koncu svojej produktivity. Bol by dnes svet lepším, ak by dnes medzi Lamanšským zálivom a stredomorským pobrežím spolunažívalo poltucta rozličných kultúr namiesto jednej, ktorú nazývame Francúzskom? Simone Weilová začína skúmaním; no logika jej emócií ju dokáže zaviesť ku zovšeobecneniam tak veľkým, až strácajú zmysel. Mohli by sme namietať, že nemáme ani poňatia, aký by bol dnešný svet, ak by sa udalosti odohrávali inak a že preto otázka, či latinizácia Západnej Európy rímskymi výbojmi bola dobrá alebo zlá vec, zostáva nezodpovedateľná. No toto jej svojské rozvíjanie predstáv by však pre nás nemalo znehodnotiť jej zásadný koncept zakorenenosti ani jej varovania pred zlami vysoko centralizovanej spoločnosti.

Túto knihu napísala Simone Weilová zhruba počas posledného roku svojho života, keď bola zamestnaná vo francúzskej centrále v Londýne; a vychádza, ako tomu rozumiem, z memoranda, ktoré vypracovala v súvislosti s postupom, ktorý mal byť realizovaný po oslobodení. Problémy aktuálnej doby ju viedli k rozsiahlejším úvahám; no aj časti zaoberajúce sa programom, ktorý malo realizovať slobodné Francúzsko počas vojny a bezprostredne po oslobodení obsahujú takú predvídavosť a zrelosť úsudku, že majú trvalú hodnotu. Myslím si, že práve toto dielo spomedzi jej doposiaľ uverejnených prác sa najväčšmi približuje forme, ktorú by si bola zvolila.

Venoval som sa hlavne tým myšlienkam, s ktorými sa možno stretnúť vo všetkých jej dielach, s dôrazom na jej omyly a isté zveličenia. Zvolil som si tento prístup s vierou, že množstvo čitateľov, stretávajúcich sa po prvýkrát s určitými myšlienkami, ktoré by ľahko mohli vzbudiť intelektuálnu nedôveru či emocionálny odpor, by mohlo byť odradených od možnosti stretnúť sa s výnimočnou dušou a pozoruhodnou mysľou. V prípade Simone Weilovej sa od jej čitateľov vyžaduje trpezlivosť tak, ako sa nepochybne vyžadovala aj od jej priateľov, ktorí si ju najväčšmi cenili a obdivovali ju. No napriek agresivite jej postojov a antipatií, napriek nepatričným zovšeobecneniam, o ktorých som sa zmienil, považujem toto dielo za neobyčajne objektívne vo svojich úsudkoch, za múdre vo vyvarovaní sa extrémov a obdivuhodné vzhľadom na vek svojej autorky. Možnože v rozhovoroch s Gustavom Thibonom získala viac, než si uvedomovala, zo stretnutia s múdrym a vyrovnaným myslením.

Ako politická mysliteľka, tak ako aj vo všetkom ostatnom, je Simone Weilová nezaraditeľná. Paradoxnosť jej sympatií je jedným z prvkov rovnováhy. Na jednej strane bola zapálenou obhajkyňou bežných ľudí a predovšetkým ľudí utláčaných – utláčaných amorálnosťou a sebeckosťou ľudí a utláčaných anonymnými silami modernej spoločnosti. Pracovala ako robotníčka v Renaultových závodoch aj ako poľnohospodárska pracovníčka, aby zdieľala život s ľuďmi v meste aj na vidieku. Na druhej strane bola samotárkou a individualistkou, s hlbokým odporom k tomu, čo nazývala kolektivizmom – obludou stvorenou moderným totalitarizmom. Záležalo jej na ľudských dušiach. Jej skúmanie ľudských práv a záväzkov odhaľuje lživosť stále používaných fráz, ktoré počas vojny slúžili ako morálne stimuly. Jedným z príkladov jej inteligencie, vyváženosti a vkusu je jej skúmanie princípu monarchie; a jej stručný prehľad politických dejín Francúzska je zároveň odsúdením Francúzskej Revolúcie i závažným argumentom proti možnosti obnovenia monarcjie. Nemožno ju klasifikovať ani ako reakcionárku, ani ako socialistku.

Toto dielo patrí do kategórie prolegomeny k politike, ktorú politici tak výnimočne čítajú a ktorú by väčšina z nich nechápala alebo nevedela, ako ju realizovať. Takéto diela nemajú vplyv na súčasné dianie: pre mužov a ženy pohltených svojim zamestnaním a jazykom trhu prichádzajú vždy neskoro. Ide o jednu z tých kníh, ktoré by mali čítať mladí ľudia ešte predtým, než ich život predvolebných kampaní a parlamentných zhromaždení pripraví o čas a schopnosť myslieť; o jednu z tých kníh, ktorých vplyv, dúfajme, sa prejaví v myslení nasledujúcich generácií.

September 1951


*) Týmto kňazom bol nevidiaci dominikán Otec Perrin. V tomto tvrdení sa však Eliot mýli; Simone Weilová diskutovala s viacerými kňazmi (pozn. prekl.).

**) „Myslím si, že jej duša bola neporovnateľne nadradená jej genialite“ (pozn. prekl.).

***) Simone Weilová zomrela vo veku tridsaťštyri rokov (pozn. prekl.).

****) Termín „Izrael“ používam tak, ako ho používa Simone Weilová, a pochopiteľne bez akéhokoľvek súvisu s moderným štátom (pozn. T. S Eliot).

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: