O Marxovi

Simone Weilová

Fragmenty

(Londýn 1943)

I

Protikladnosť si v hmote predstavujeme ako stret protichodných síl. Smerovanie k dobru cez protiklady, ktoré Platón pripísal mysliacej bytosti, na ktorú pôsobí nadprirodzená milosť, pripísal Marx jednoducho hmote, ale špecifickej – sociálnej hmote.

Zaujal ho fakt, že jednotlivé spoločenské skupiny si vytvárajú morálku pre svoje vlastné použitie, vďaka čomu sa špecifické činnosti každej takejto skupiny ocitajú mimo oblasti zla. Jestvuje teda morálka vojakov, obchodníkov a tak ďalej, pričom prvý článok takejto morálky spočíva v popretí toho, že by bolo možné dopustiť sa akéhokoľvek zla vedením vojny, obchodovaním, atď., ak pritom dodržiavame pravidlá. Navyše, všetky teórie platné v akejkoľvek spoločnosti sú ovplyvnené špecifickou morálkou tej skupiny, ktorá je v danej spoločnosti dominantná. Tento fakt je známy od nepamäti a napríklad Platón si ho jasne uvedomoval.

Keď si ho raz uvedomíme, jestvuje niekoľko spôsobov, ako naň reagovať, v závislosti od hĺbky nášho morálneho znepokojenia. Možno si ho uvedomovať, ak ide o ostatných a prehliadať, pokiaľ ide o mňa samého. Čo jednoducho znamená, že človek akceptuje ako absolútnu hodnotu špecifickú morálku spoločenstva, do ktorého patrí. Naša myseľ je v takom prípade pokojná, ale z morálneho hľadiska je takýto človek mŕtvy. K tomu dochádza veľmi často. Alebo si možno uvedomiť úbohú nedokonalosť každej ľudskej mysle; v takom prípade sa človeka zmocní pobúrenie. Niektorí, aby unikli tomuto pobúreniu, sú ochotní zbaviť slová „dobro“ a „zlo“ akéhokoľvek významu: títo ľudia skôr či neskôr odhnijú a pošpinia sa. To by sa pravdepodobne stalo s Montaignom, nebyť vplyvu jeho priateľa stoika. Ďalší vášnivo a zúfalo hľadajú cestu, ktorou by bolo možné uniknúť z morálneho relativizmu a dospieť k poznaniu absolútneho dobra. Možno medzi nimi nájsť ľudí rôznorodej úrovne, napríklad Platóna, Pascala a, akokoľvek zvláštne to bude znieť, Marxa.

Takáto správna cesta jestvuje. Platón a mnohí ďalší po nej kráčali. Prístupná je však len pre tých, ktorí pochopili, že ju nedokážu nájsť, vzdali sa hľadania a pritom po nej neprestali túžiť viac než po čomkoľvek inom. Im je dané čerpať z dobra, ktoré tým, že sa nachádza mimo tohto sveta, nepodlieha nijakému spoločenskému vplyvu. Je to ten chlieb, ktorý sa spomína v pôvodnej Pánovej modlitbe.

Marx sa usiloval nájsť čosi iné a veril, že to našiel. Keďže lživosť v morálke vychádza z jednotlivých spoločenských skupín, ktoré sa usilujú postaviť svoju existenciu na miesto absolútneho dobra, povedal si, že keď viac nebudú jestvovať nijaké takéto skupiny, nebudú jestvovať ani lži. Dosť svojvoľne usúdil, že strety medzi spoločenskými silami automaticky spôsobia tento zánik skupín. Neodbytne cítil, že poznanie spravodlivosti a pravdy je v istom zmysle človeku vlastné, keďže jeho túžba po nich je zasadená prihlboko na to, aby im človek odporoval; správne rozpoznal, že žiadna ľudská myseľ bez výnimky nemá toľko síl, aby dokázala uniknúť prvkom lži, ktoré otrávili život spoločnosti; neuvedomoval si, že jestvuje zdroj, z ktorého takáto sila zostupuje na tých, ktorí po nej pokorne túžia – a tak dospel k tomu, že spoločnosť automatickým procesom vývinu eliminuje svoje vlastné jedy. Nemal na to nijaké argumenty s výnimkou toho, že nedokázal uvažovať inak.

V tomto zmysle musíme chápať to, čo sa u neho objavuje ako pravý opak pojmov pravda, spravodlivosť a morálka. Keďže spoločnosť je stále otrávená, nijaká myseľ nie je schopná dospieť k pravde a spravodlivosti. Tí, čo berú tieto slová do úst, sú klamári, alebo sú obeťami klamárov. Ten, kto túži slúžiť spravodlivosti, má jediný spôsob, a to urýchliť proces, ktorý by nastolil neotrávenú spoločnosť. Nezáleží na tom, aké prostriedky pre tento cieľ použije; sú dobré, ak sú efektívne. Takto Marx, presne tak ako obchodníci jeho čias alebo bojovníci v stredoveku, dospel k morálke, ktorá kladie spoločenskú kategóriu, do ktorej patril – kategóriu profesionálnych revolucionárov – nad hriech. Upadol presne do tej istej slabosti, ktorej sa tak veľmi usiloval vyhnúť, ako sa to stáva všetkým, čo hľadajú morálnu silu niekde, kde jej niet.

Čo sa týka fungovania tohto mechanizmu na výrobu raja, prišiel naň s takmer detinskou logikou. Keď dominantná skupina stráca nadvládu, nahradí ju skupina, ktorá sa predtým prirodzene nachádzala nižšie v rebríčku. Opakovaním tohto procesu vynesie napokon spoločenský vývoj na vrchol tú najnižšiu skupinu. Vtedy už pod ňou niet nič, nejestvuje preto nijaký útlak; nejestvujú teda ani nijaké skupinové záujmy v opozícii k všeobecnému záujmu a ani žiadne lži.

Inými slovami, v dôsledku evolúcie, v priebehu ktorej moc mení majiteľa, sa jedného dňa slabí dostanú k moci. Máme tu obzvlášť absurdný príklad sklonu odvodzovať, ktorý patril medzi omyly vedy a vôbec myslenia devätnásteho storočia, v ktorom bola limita, s výnimkou čistých matematikov, neznámym pojmom.

Keď moc mení pána, zostáva aj naďalej vzťahom silnejšieho k slabšiemu, vzťahom dominancie. Môže meniť svojho majiteľa donekonečna bez toho, aby sa zmenilo čokoľvek na podmienkach vzťahu. V okamihu politickej zmeny tí, čo sú pripravení uchopiť vládu, už disponujú mocou, čiže nadvládou nad slabšími. Ak nijakou mocou nedisponujú, nijakú vládu neuchopia, jedine že by zasiahol iný pôsobiaci faktor, než je moc; čo Marx nepripúšťa. Skrátka, Marxov revolučný materializmus spočíva na predpokladoch, že na jednej strane vládne spoločenským vzťahom jedine moc a nič iné a na druhej strane, že jedného dňa sa slabí, ktorí slabými zostávajú, stanú najsilnejšími. Veril v zázraky bez toho, aby veril v nadprirodzeno. Z čisto racionálneho hľadiska – ak niekto verí v zázraky, potom je lepšie, ak zároveň verí v Boha.

V základoch Marxovho myslenia spočíva protirečenie. Čo neznamená, že neprítomnosť protirečenia je kritériom pravdy. Práve naopak; protirečenie, ako si uvedomoval Platón, je jediným nástrojom na získavanie pravdy. Jestvuje však legitímne a nelegitímne používanie protirečenia. Nelegitímne spočíva v spájaní nekompatibilných tvrdení tak, akoby boli kompatibilné. Legitímne použitie spočíva  v prípade, keď ľudská inteligencia narazí na nevyhnutnosť prijať dve nekompatibilné pravdy, v rozpoznaní tejto ich povahy a v ich využití ako dvoch ramien klieští, nástroja, ktorým možno nepriamo preniknúť do oblasti transcendentnej pravdy, neprístupnej našej inteligencii. Takéto využitie protirečenia hrá zásadnú rolu v kresťanských dogmách. Bolo by jednoduché demonštrovať to napríklad na Trojici. Podobnú rolu hrá aj v iných tradíciách. V tom možno spočíva aj kritérium rozlíšenia, ktoré filozofické a náboženské tradície sú autentické.

Základným protirečením ľudského života je, že človek je podriadený pôsobeniu sily a túži po spravodlivosti. Je podriadený nevyhnutnosti a túži po dobre. Podriadené nie je len jeho telo, ale aj všetky jeho myšlienky; celé jeho bytie je pritom túžbou po dobre. Preto aj všetci veríme, že jestvuje jednota medzi nevyhnutnosťou a dobrom. Niektorí veria, že ľudské myslenie o dobre disponuje najvyššou pozemskou silou; nazývame ich idealisti. Mýlia sa dvakrát, za prvé preto, lebo tieto myšlienky silou nedisponujú, za druhé preto, lebo dobro neuchopujú. Toto myslenie je inšpirované silou; na konci je teda tento prístup len menej energickou replikou svojho proťajšku. Iní veria, že sila sama osebe smeruje k dobru; to je idolatria. Je to viera všetkých materialistov, ktorí neupadli do ľahostajnosti. Aj oni sa mýlia dvojnásobne; za prvé, sila je voči dobru cudzia a indiferentná a za druhé nie je vždy a všade silnejšia. Týmto omylom môžu uniknúť len tí, ktorí prijali nepochopiteľnú myšlienku, že medzi nevyhnutnosťou a dobrom, čiže medzi realitou a dobrom je jednota a to mimo tohto sveta. Tí veria aj v to, že čosi z tejto jednoty sa odhaľuje tým, ktorí k nej obrátia svoju pozornosť a túžbu – čo je myšlienka ešte nepochopiteľnejšia, no overená skúsenosťou.

Marx bol idolatrom. Predmetom jeho idolatrie bola spoločnosť budúcnosti; keďže však každý idolatrista potrebuje prítomný objekt, nasmeroval svoju idolatriu na tú časť spoločnosti, o ktorej veril, že čoskoro prinesie očakávanú zmenu – na proletariát. Sám seba považoval za prirodzeného vodcu proletariátu, aspoň pokiaľ išlo o teóriu a všeobecnú stratégiu; v inom zmysle si však myslel, že od proletariátu prevzal istú pravdu. Keby sa ho bol niekto opýtal, prečo, keďže všetko myslenie podlieha mocenským zmenám, sústavne premýšľa tak ako množstvo jeho súčasníkov o dokonale spravodlivej spoločnosti, poľahky by našiel odpoveď. Z jeho pohľadu išlo o mechanický dôsledok premeny, ktorá sa pripravovala a ktorá, aj keď ešte nebola zavŕšená, bola už v dostatočne pokročilom stave zrodu na to, aby ju zachytilo myslenie niekoľkých ľudí. Rovnako interpretoval aj hlad po absolútnej spravodlivosti, ktorý bol taký naliehavý u robotníkov jeho epochy.

V istom zmysle mal pravdu. Takmer všetci socialisti tej doby, vrátane neho, by sa nepochybne nedokázali pridať na stranu tých najslabších, ak by okrem súcitu k slabým nejestvovala ešte aj prestíž, spojená s mocou. Táto prestíž pritom nepochádzala z predpokladanej budúcnosti, ale z nedávnej minulosti, z tých niekoľkých oslňujúcich a klamlivých výjavov z Veľkej francúzskej revolúcie.

Skutočnosť potvrdzuje, že ľudské myslenie je takmer vždy formované – tak ako o tom uvažoval Marx – lžami obsiahnutými v morálke spoločnosti. Takmer vždy, ale nie vždy – to je tiež isté. Pred dvetisícpäťsto rokmi istí grécki filozofi, ktorých mená dnes nepoznáme, tvrdili, že otroctvo je v úplnom rozpore s rozumom i prirodzenosťou. Tak ako je zrejmé, že morálka sa mení vzhľadom na priestor a čas, je rovnako zrejmé, že morálka vychádzajúca priamo z mystického myslenia je jedna, rovnaká, nemenná. Dokázať to možno pri pohľade na Egypt, Grécko, Indiu, Čínu, buddhizmus, islamskú tradíciu, kresťanstvo a ľudové tradície všetkých krajín. Táto morálka je nemenná, pretože je odrazom absolútneho dobra, nachádzajúceho sa mimo tento svet. Pravdou je, že všetky náboženstvá bez výnimky namiešali zmesi tejto morálky a spoločenskej morálky v rozličných pomeroch. Každopádne ide o pozemský experimentálny dôkaz toho, že transcendentálne dobro jestvuje; inými slovami o experimentálny dôkaz existencie Boha.

II

Skutočne výnimočným Marxovým dielom je aplikácia jeho metódy na skúmanie vtedajšej spoločnosti. S obdivuhodnou presnosťou definoval vzťahy síl v danej spoločnosti. Ukázal, že zárobok je formou útlaku, že robotníci sú nevyhnutne zotročení systémom výroby, v ktorom, zbavení vzdelania a zručností, sú redukovaní prakticky na číre nič v porovnaní s ohromujúcim spojením vedy a prírodných síl, zhmotneným v stroji. Ukázal, že štát, vytvorený z kategórií ľudí odlišných od bežnej populácie – z byrokracie, polície, vojenstva – je sám typom stroja, ktorý automaticky drví tých, ktorých údajne zastupuje. Predpovedal, že samotná ekonomika sa stáva stále centralizovanejšou a byrokratickejšou, čím dochádza k užšiemu spájaniu najväčších výrobcov s najvyššími predstaviteľmi štátu.

Tieto predpoklady ho mali doviesť k predvídaniu moderného fenoménu totalitného štátu a povahy doktrín, ktoré sa v súvislosti s ním objavia. Marx však od tohto ponurého mechanizmu očakával nastolenie spravodlivosti, preto nechcel predvídať budúcnosť. Preto akceptoval tú najevidentnejšiu absurditu, ktorá bola v priamom rozpore s jeho vlastnými princípmi. Predpokladal, že hoci všetko je riadené mocou a proletariát nijakú moc nemá, napriek tomu sa mu podarí úspešný politický puč, vďaka tomu, že bude nasledovať čisto legálny princíp, a to zrušenie osobného vlastníctva a v dôsledku toho získa vládu nad všetkými oblasťami spoločenského života.

Sám pritom opísal proletariát ako zbavený všetkého, s výnimkou holých rúk slúžiacich na posluhovanie a náruživej túžby po spravodlivosti. Ukázal, ako prírodné sily, usmernené strojmi, a monopolizované vlastníkmi výrobných prostriedkov redukujú čisto telesnú silu takmer v nič; ako moderná kultúra, upevňujúca priepasť medzi manuálnou a intelektuálnou prácou, odsudzuje mysle robotníkov na vyhnanstvo medzi vecami, zbavenými hodnoty; ako boli manuálne zručnosti odobraté ľuďom a odovzdané strojom. S neľútostnou jasnosťou ukázal, že táto technika, táto kultúra, táto organizácia práce a spoločenského života vytvára reťaze, udržujúce robotníkov v otroctve. A zároveň chcel veriť tomu, že hoci toto všetko zostane nezmenené, proletariát sa vymaní z tohto otroctva a chopí sa moci.

Táto viera odporuje Marxovým materialistickým predsudkom práve tak, ako odporuje tej pevnej a trvalej časti jeho myslenia. Z jeho najprenikavejších analýz bezprostredne vyplýva, že transformácia výroby, intelektuálnej kultúry a spoločenskej organizácie musí vždy predchádzať pádu politického a právneho systému, tak ako tomu bolo v prípade Revolúcie roku 1789. Marx však nechcel vidieť tieto  evidentné dôsledky, pretože odporovali jeho túžbam. Z rovnakých dôvodov to platí aj o jeho žiakoch.

Čo sa týka marxistickej interpretácie dejín, nemožno o nej nič povedať, pretože nijaká nejestvuje. Nejestvuje žiadny pokus objasniť civilizačný vývoj na základe vývinu prostriedkov výroby. Navyše zatiaľ čo Marx tvrdil, že kľúčom k dejinám je triedny boj, nikdy sa ani len nepokúsil ukázať, že ide o materialistický princíp vysvetlenia. To však vôbec nie je evidentné. Túžbu ľudskej duše po slobode, jej chuť po moci možno práve tak dobre vysvetliť ako skutočnosti duchovného rádu.

Označením týchto faktov nálepkou „triedny boj“ Marx veci len zjednodušil na takmer infantilnú mieru. Vynechal vojnu, pre ľudské dejiny rovnako zásadný faktor, ako je sociálny boj. Preto sa marxisti dostávajú do smiešnych rozpakov vždy, keď ide o problémy súvisiace s vojnou. Ignorovanie tohto problému je typické pre celé myslenie devätnásteho storočia; tým, že sa ho dopustil, podáva nám Marx ďalší dôkaz svojej intelektuálnej závislosti na dominantných prúdoch svojej doby. Podobne sa rozhodol zabudnúť na to, že konflikty medzi utláčanými navzájom a medzi utláčateľmi navzájom sú práve tak dôležité ako konflikty medzi utláčanými a utláčateľmi a že vo väčšine prípadov je každá ľudská bytosť utláčateľom i utláčaným zároveň. Z útlaku spravil ústredný problém svojich textov, no nikdy sa neunúval objasniť ho. Nikdy sa sám seba neopýtal, čo to útlak je.

Obrovský úspech marxizmu spôsobilo predovšetkým spojenie dvoch čiastkových, neúplných a navzájom nekompatibilných učení. Ľudstvo odjakživa smerovalo k Bohu svoje túžby utíšiť hlad po spravodlivosti. Odkedy už Boh nesídli v ľudskej duši, musíme sa tejto túžby vzdať, alebo ju nasmerovať na hmotu. Človek neznesie osamelosť v túžbe po dobre. Potrebuje všemocného spojenca. Ak týmto spojencom nie je duch, bude ním hmota. Ide jednoducho o dve rôzne vyjadrenia tej istej základnej myšlienky. Ten druhý spôsob je však chybný. Ide o zle vytvorené náboženstvo. Nie je preto vôbec prekvapujúce, že marxizmus mal vždy náboženský charakter. Má toho veľa spoločného s formami náboženského života, ktorý Marx tak zanietene napádal, najmä v tom, že bol tak často využívaný, aby sme použili vlastný Marxov výraz, ako ópium ľudstva. Ide však o náboženstvo zbavené mystiky v pravom zmysle slova.

Nielen všeobecný materializmus, ale aj materializmus vlastný Marxovi mu zabezpečoval mimoriadny vplyv. Devätnáste storočie verilo, že v priemyselnej výrobe spočíva kľúč k pokroku ľudstva. Táto teória zastávaná ekonómami umožnila priemyselníkom bez najmenších výčitiek svedomia privodiť smrť v dôsledku vyčerpania celým generáciám detí. Marx jednoducho prevzal túto teóriu a spravil z nej bázu  revolúcie, pripravujúc tak zrod špecifického buržoázneho revolucionára.

Avšak až pre našu dobu zostala úloha maximálne využiť Marxove diela. Idealistické, utopické učenie, ktoré je v nich obsiahnuté, sa neobyčajne hodí na uchvátenie más, pomocou nich vyniesť politickú stranu k moci a udržať v mladých ľuďoch entuziazmus, nevyhnutný pre každý totalitný režim. Súčasne druhé, materialistické učenie, ktoré zmrazí akékoľvek ľudské ašpirácie pod chladným, kovovým dotykom moci, poskytuje totalitnému štátu množstvo skvelých odpovedí, keď musí čeliť nesmelým ašpiráciám ľudí. Vo všeobecnosti myšlienkové spojenie idealizmu a materializmu, rovnako povrchných a vulgárnych, vytvára duchovný charakter – ak vôbec možno tento termín použiť – našej doby.

Vinou takejto koncepcie nie je spojenie materializmu a idealizmu, pretože tie musia byť spájané, ale je ňou umiestnenie tohto spojenia na príliš nízkej úrovni; ich jednota sa totiž nachádza na nebesiach, mimo tohto sveta.

Dve veci na Marxovi sú trvalé a nezničiteľné. Jednou je metóda, ktorá zo spoločnosti robí objekt vedeckého skúmania hľadaním mocenských vzťahov vo vnútri tejto spoločnosti; druhou je analýza kapitalistickej spoločnosti, ktorá jestvovala v devätnástom storočí. Zvyšok nielenže nie je pravdivý, ale je príliš nekonzistentný a príliš prázdny na to, aby sme ho mohli označiť za chybný.

Vynechaním duchovných faktorov Marx neriskoval nepochopenie svojej analýzy spoločnosti, ktorá duchovným faktorom vlastne nijaký zmysel nepripisovala. Marxov materializmus v podstate len vyjadril vplyv tejto spoločnosti na neho samého; jeho slabosť spočíva v tom, že sa sám stal najlepším príkladom svojej vlastnej teórie, týkajúcej sa podriadenosti myslenia ekonomickým podmienkam. V tých najsvetlejších okamihoch však túto slabosť prekonal. V takých okamihoch ho materializmus desil a on by ho v súdobej spoločnosti stigmatizoval. Vytvoril neprekonateľnú definíciu, keď povedal, že podstata kapitalizmu spočíva v podriadení subjektu objektu, človeka veci. Analýzy, ktoré na tomto základe vykonal, sú neobyčajne hlboké a dynamické; aj dnes, a práve dnes, sú nekonečne hodnotnými námetmi na meditáciu.

Celková metóda je však ešte hodnotnejšia. Myšlienku vypracovať mechaniku fungovania spoločenských vzťahov navrhlo množstvo veľkých mysliteľov. Práve toto nepochybne inšpirovalo aj Machiavelliho. Tak ako v bežnej mechanike, aj tu by bola základným pojmom sila. Zásadným problémom je pochopiť tento pojem.

Takáto myšlienka neobsahuje nič, čo by odporovalo čistej duchovnosti, ale tvorí jej doplnok. Platón prirovnal spoločnosť k veľkej šelme, ktorej sú ľudia donútení slúžiť a ktorú v dôsledku svojej slabosti uctievajú. Kresťanstvo, v mnohých bodoch veľmi blízke Platónovi, neobsahuje len rovnakú myšlienku, ale aj rovnaký obraz; šelma Apokalypsy je sestrou Platónovej šelmy. Vypracovať spoločenskú mechaniku znamená namiesto uctievania šelmy študovať jej anatómiu, fyziológiu, reflexy a predovšetkým sa snažiť pochopiť mechanizmy jej podmienených reflexov, čiže vypracovať metódu na jej skrotenie.

Základnou myšlienkou u Platóna – a zároveň základnou myšlienkou v kresťanstve, kde sa na ňu ale dosť zabúdalo – je to, že človek sa nedokáže vyhnúť zotročeniu šelmou a to dokonca do tých najposlednejších zákutí svojej duše, ak len nie je oslobodený nadprirodzeným zásahom milosti. Duchovná podriadenosť spočíva v stotožnení nevyhnutnosti a dobra; pretože „nevieme, čo odlišuje podstatu nevyhnutnosti od podstaty dobra.“

Šelma má jedinú doktrínu – doktrínu sily. Istí Aténčania, ktorých cituje Thukydides, ju nemilosrdne a s obdivuhodnou presnosťou vyslovili, keď odvetili niekoľkým úbožiakom, ktorí ich žiadali o milosť: „Na základe poznania tradície veríme, že čo sa týka bohov, a na základe nespochybniteľných dôkazov vieme, že čo sa týka ľudí, každý v dôsledku nevyhnutnosti prírodných zákonov vládne vždy, keď môže.“ Je zrejmé, že títo Aténčania boli konvertitmi kultu šelmy, potomkami ľudí, ktorým bol tento kult cudzí; skutoční uctievači tohto kultu neodhaľujú svoje učenie inak, než svojim konaním. Aby takéto konanie ospravedlnili, vynašli idolatriu.

Opakom tohto učenia vo vzťahu k božskému je dogma Vtelenia. „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (…) a stal sa poslušným až na smrť (…).“1)

Na zemi vládne šelma. Diabol povedal Kristovi: „Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal (…).“2) Opis ľudských spoločností čisto na základe vzťahov sily zahŕňa takmer všetko. Jediná oblasť, ktorej sa netýka, je oblasť nadprirodzeného.

Účasť na nadprirodzenom tu na zemi je tajná, tichá, takmer neviditeľná a nekonečne malá. Je však rozhodujúca. Proserpina netušila, že svoj osud môže zmeniť zjedením čo len jediného zrniečka granátového jablka; od tej chvíle sa však onen svet stal naveky jej domovom a kráľovstvom.

Tento rozhodujúci vplyv nekonečne malého je paradoxom, ktorý ľudská myseľ prijíma len s ťažkosťami. Cez tento paradox sa uskutočňuje múdry postoj, o ktorom hovorí Platón, postoj, prostredníctvom ktorého božská Prozreteľnosť spôsobuje, aby nevyhnutnosť nasmerovala väčšinu vecí k dobru.

Príroda, ktorá odzrkadľuje božské pravdy, nám na každom kroku ponúka ilustrácie tohto paradoxu. Katalyzátory či baktérie sú takýmito príkladmi. V porovnaní s pevným telesom je bod nekonečne malý. V každom telese je pritom bod, ktorý vládne celému objemu hmoty, pretože keď tento bod podoprieme, teleso nepadá; týmto bodom je ťažisko.

Takto podopretý bod však zabráni pádu hmoty, len ak je táto hmota okolo neho symetricky rozložená, alebo ak má asymetria isté proporcie. Droždie spôsobí nakysnutie cesta len vtedy, ak je v ňom rozmiešané. Katalyzátor pôsobí, len ak sa dostane do kontaktu s reaktívnym prvkom. Rovnako jestvujú určité materiálne podmienky pre nadprirodzené pôsobenie božského, ktoré je na zemi prítomné v podobe čohosi nekonečne malého.

Úbohosť nášho rozpoloženia podriaďuje ľudskú povahu morálnej gravitácii, ktorá ho neustále ťahá nadol, smerom k zlu, smerom k totálnemu podriadeniu sile. „Keď Pán videl, že (…) všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé (…).“3) Táto gravitácia núti človeka, aby na jednej strane stratil polovicu svojej duše v okamihu, keď sa stane otrokom, ako sa hovorilo v staroveku a na strane druhej, aby vládol vždy, ako cituje Thukydides, keď môže. Tak ako fyzikálna gravitácia, aj táto má svoje zákony. Pri ich štúdiu nemôžeme zostať chladnými, jasnými, cynickými. V tomto zmysle a do tejto miery musíme byť materialistami.

Architekt však neskúma len padajúce telesá, ale aj podmienky ich rovnováhy. Skutočné znalosti spoločenskej mechaniky značia poznanie podmienok, za ktorých pôsobenie nadprirodzeného skrz nekonečne malé množstvo číreho dobra, umiestneného v správnom bode, dokáže neutralizovať gravitáciu.

Tí, ktorí popierajú realitu nadprirodzeného skutočne pripomínajú slepcov. Ani svetlo nemá hmotnosť a nespôsobuje tlak; vďaka nemu však rastliny a stromy rastú k nebu napriek gravitácii. Nekonzumujeme ho; avšak semená a plody, ktoré jeme, by bez neho nedozreli.

Podobne by ľudské cnosti nevyklíčili z animálnej prirodzenosti človeka bez nadprirodzeného svetla milosti. Keď sa človek obráti od tohto svetla, napokon ho pomalý, postupný, no neodvratný rozklad v hĺbke jeho duše definitívne podriadi sile. Stane sa hmotou v miere, v akej sa hmotou môže stať mysliaca bytosť. Rovnako tak sa z rastliny bez svetla postupne stane čosi neživé.

Tí, podľa ktorých nadprirodzené zo svojej definície pôsobí ľubovoľne, bez možnosti skúmania, sa mýlia práve tak, ako tí, ktorí existenciu nadprirodzeného popierajú. Skutoční mystici, ako napríklad Svätý Ján z Kríža, popisujú pôsobenie milosti na ľudskú dušu s precíznosťou chemika alebo geológa. Pôsobenie nadprirodzeného na ľudské spoločnosti, hoci je azda ešte tajomnejšie, možno nepochybne takisto skúmať.

Ak dôkladne preskúmame nielen kresťanský stredovek, ale všetky skutočne tvorivé civilizácie, všimneme si, že každá z nich, minimálne po istý čas, má vo svojom centre vyhradené voľné miesto pre nadprirodzené, pre realitu, ktorá sa nachádza mimo tohto sveta. Všetko ostatné bolo orientované voči tomuto prázdnemu stredu.

Nejestvuje niekoľko foriem spoločenskej architektúry. Nikdy nejestvovala viac než jedna. A to večná. Avšak večné si vždy vyžadovalo skutočne tvorivé úsilie zo strany ľudského ducha. To spočíva v rozmiestnení slepých síl spoločenskej mechaniky okolo bodu, ktorý je zároveň centrom slepých síl nebeskej mechaniky, inými slovami „Lásky, ktorá hýbe slnkom i hviezdami.“4)

Nepochybne nejde o nič jednoduché, čo sa týka presného pochopenia i samotnej realizácie. Každopádne prvou podmienkou vykročenia týmto smerom je uprieť na tento problém svoje myslenie. Nejde o niečo, čo možno dosiahnuť náhodou. Dosiahnuť to azda možno po dlhej a sústavnej túžbe.

Napodobenie rádu sveta bolo veľkolepou koncepciou pred-rímskeho staroveku. Mohlo ísť aj o veľkolepú koncepciu kresťanstva, keďže dokonalým, nasledovaniahodným vzorom pre každého človeka bola bytosť, totožná s Múdrosťou riadiacou univerzum. A v skutočnosti aj táto koncepcia prerážala na povrch celým stredovekom.

Dnes, niekoľko storočí klamaní pýchou nad technickým pokrokom, sme zabudli na existenciu božského rádu sveta. Neuvedomujeme si, že práca, umenie i veda sú len rôznymi spôsobmi, ako s ním nadviazať spojenie.

Ak nás pokorenie v dôsledku nešťastia prebudí, ak opätovne objavíme túto veľkú pravdu, potom budeme schopní skoncovať so škandálom moderného myslenia, ktorým je odcudzenie vedy a náboženstva.


1) Filipanom 2: 6 – 8.

2) Lukáš 4: 6.

3) Genesis 6: 5.

4) Dante: Raj, Spev XXXIII, verše 142 – 145.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: