O princípoch slobody a útlaku

Rozsiahla esej z roku 1934, pozostávajúca z piatich častí:

1. Kritika marxizmu

2. Analýza útlaku

3. Teoretický náčrt slobodnej spoločnosti

4. Náčrt súčasného spoločenského života

5. Zhrnutie

 

Pokiaľ ide o ľudské záležitosti, neposmievať sa, neplakať, nehnusiť si, ale pochopiť.

Spinoza

Bytosť obdarená rozumom môže z každej prekážky spraviť materiál pre svoje dielo a obrátiť ju na výhodu.

Marcus Aurelius

Súčasná epocha patrí k tým, počas ktorých všetko, čo dáva životu zmysel, mizne, počas ktorých človek musí všetko ešte raz skúmať pod hrozbou upadnutia do zmätku alebo apatie. Že triumf autoritatívnych a nacionalistických hnutí takmer všade zmarí nádeje, ktoré ľudia vkladali do demokracie a pacifizmu, je len jednou časťou toho zla, ktoré teraz musíme strpieť; v skutočnosti je omnoho hlbšie a omnoho rozšírenejšie. Môžeme sa oprávnene pýtať, či dnes jestvuje jediná sféra verejného či súkromného života, v ktorej by zdroje činnosti a nádeje neboli otrávené podmienkami, v ktorých žijeme. Prácu viac nevykonávame s hrdým vedomím užitočnosti, ale s ponižujúcim a trýznivým pocitom privilégia, ktoré nám dočasne pridelila náhoda, privilégia, ktoré sa nám ušlo na úkor niekoľkých iných ľudí prostým faktom, že máme prácu. Aj samotní priemyselní lídri stratili naivnú vieru v neobmedzený ekonomický rast, ktorá im dávala pocit poslania. Technický pokrok stroskotal, keďže namiesto šťastia priniesol masám len tú fyzickú a morálnu biedu, v ktorej ich vidíme topiť sa; navyše technické inovácie sú dnes všade zastavené, alebo takmer všade, s výnimkou priemyselných odvetví, súvisiacich s vojnou. Čo sa týka vedeckého pokroku, ťažko povedať, aký zmysel môže mať vŕšenie stále nových poznatkov na beztak obrovskú kopu, ktorá je priveľká aj pre mysle špecialistov; a skúsenosti ukázali, že presvedčenie našich predkov o šírení vzdelanosti bolo chybné, keďže všetko, čo sa dá predstaviť masám, je len biednou karikatúrou modernej vedeckej kultúry, karikatúrou, ktorá namiesto toho, aby formovala v ľuďoch úsudok, privádza ich skôr k dôverčivosti. Aj umenie utrpelo všeobecným zmätkom, ktorý ho sčasti pripravil o publikum a tým pádom aj oslabil jeho inšpiráciu. A napokon, z rodinného života nezostalo nič než úzkosť, keď je dnes spoločnosť pre mladých ľudí uzavretá. Generácia, pre ktorú je napäté očakávanie budúcnosti celým životom, vegetuje na celom svete s pocitom, že žiadnu budúcnosť nemá a že na tomto svete pre ňu žiadne miesto nie je. A hoci toto zlo najostrejšie vníma práve mladá generácia, týka sa rovnako všetkých ľudí. Žijeme dobu zbavenú budúcnosti. Čakanie na to, čo príde, už nie je vecou nádeje, ale strachu.

Každopádne tu však už od roku 1789 existuje magické slovo, obsahujúce v sebe akúkoľvek možnú budúcnosť a ktoré nikdy nie je naplnené nádejou tak, ako práve v časoch beznádeje – týmto slovom je revolúcia. Preto ho už od istého času tak často počuť. Zdalo by sa, že by sme už mali byť vo fáze revolúcie; v skutočnosti však všetko ide aj naďalej tak, akoby revolučné hnutie upadalo spoločne so systémom, ktorý by chcelo zničiť. Už viac než jedno storočie každá nová generácia revolucionárov vkladá svoje nádeje do nastávajúcej revolúcie; dnes tieto nádeje prišli o všetko, o čo sa mohli opierať. Ani v režime, ktorý nastal po Októbrovej Revolúcii, ani v dvoch Internacionálach, ani v nezávislých socialistických alebo komunistických stranách, ani v odboroch, ani v anarchistických organizáciách, ani v malých skupinách mladých ľudí, ktoré sa teraz tak hojne vynárajú, nemožno nájsť čokoľvek energické, zdravé či čisté; už dlhú dobu nepreukázala robotnícka trieda akékoľvek známky tej spontánnosti, s akou rátala Rosa Luxemburgová, a ktoré sa navyše nikdy nemanifestovali bez toho, aby neboli okamžite utopené v krvi; a strednú triedu revolúcia priťahuje len vtedy, keď ju z demagogických dôvodov vyťahujú diktátori na počiatku svojej kariéry. Často sa tvrdí, že situácia je objektívne revolučná a chýba akurát „subjektívny faktor“; akoby absolútna absencia práve tej sily, ktorá ako jediná môže pretvoriť systém, nebola objektívnou vlastnosťou súčasnej situácie, ktorej pôvod musíme hľadať v štruktúre našej spoločnosti! Preto musí byť prvoradou povinnosťou, ktorú na nás kladie súčasnosť, mať dostatok intelektuálnej odvahy pýtať sa seba samých, či pojem „revolúcia“ je aj niečo iné než len názov, či má aj svoj presný obsah a či nie je proste len jednou z množstva lží vytváraných kapitalistickým systémom pri svojom mocenskom raste, ktorý momentálne oslabuje súčasná kríza. Táto otázka sa zdá byť rúhavou pri pohľade na všetky tie čisté a vznešené ľudské bytosti, ktoré v jej mene obetovali všetko, vrátane svojho života. Avšak jedine kňazi môžu hlásať premeriavanie hodnoty nejakej idey množstvom preliatej krvi. Kto môže vedieť, či revolucionári neprelievali svoju krv rovnako zbytočne ako Gréci a Trójania slávneho básnika, keď oklamaní falošným zdaním spolu bojovali desať rokov pre Helenin prízrak?

Kritika marxizmu

Až doposiaľ všetci, ktorí pocítili potrebu oprieť svoje revolučné pocity o presné koncepty, našli, alebo si mysleli, že našli tieto koncepty v Marxovi. Prijíma sa ako fakt, že Marx, vďaka svojej všeobecnej teórii dejín a svojej analýze buržoáznej spoločnosti, dokázal neodkladnú potrebu zmeny, ktorá by odstránila útlak, ktorým v kapitalizme trpíme; a keďže sme o tejto skutočnosti presvedčení, neskúmame už tento dôkaz bližšie. „Vedecký socializmus“ dosiahol štatút dogmy, presne tak, ako ho dosiahli všetky poznatky modernej vedy, o ktorých si myslíme, že v ne musíme veriť, bez toho, že by sme čo len pomýšľali na pochopenie použitej metódy. Čo sa týka Marxa, ak by sme chceli tento dôkaz posúdiť intelektom, okamžite si uvedomíme, že má v sebe omnoho viac problémov, než by sa podľa advokátov „vedeckého socializmu“ mohlo zdať.

V skutočnosti Marx podáva prvotriedny výklad mechanizmu kapitalistického útlaku; až tak dobrý, že človek má problém predstaviť si, ako by tento mechanizmus mohol prestať fungovať. Princípom je, že nás zaujíma len ekonomický aspekt tohto útlaku, čiže vymáhanie nadhodnoty; a ak sa obmedzíme na tento pohľad, je veľmi ľahké vysvetliť masám, že toto vymáhanie je úzko spojené so súťažou, ktorá je zase prepojená so súkromným vlastníctvom a keď sa teda všetok majetok stane spoločným, všetko bude v poriadku. No aj v tomto evidentne jednoduchom usudzovaní sa pred nami pri bližšom pohľade objavia tisíce problémov. Marx totiž jasne ukázal, že skutočným dôvodom vykorisťovania pracujúcich nie je túžba kapitalistov po spotrebe a užívaní si, ale nevyhnutnosť rastu podniku v maximálnej možnej miere, aby sa stal silnejším než konkurencia. Nielen na zisk orientovaný podnik, ale vôbec akékoľvek výrobné spoločenstvo musí na maximálnu možnú mieru obmedziť spotrebu svojich členov, aby mohlo venovať maximum času zbrojeniu proti konkurentom; a teda kým na zemskom povrchu jestvuje boj o moc a kým je rozhodujúcim faktorom víťazstva priemyselná výroba, budú pracujúci vykorisťovaní. Marx konštatuje ako fakt, ktorý však nijako nedokazoval, že každá forma boja o moc sa stratí v okamihu, keď bude vo všetkých priemyselných krajinách zavedený socializmus; jediným problémom je, ako si to uvedomoval aj Marx, že revolúcia nemôže prebehnúť všade naraz; a keď prebehne v jednej krajine, nezbaví ju nevyhnutnosti vykorisťovať a utláčať pracujúcich, ale práve naopak, túto nevyhnutnosť ešte prehlbuje, inak bude slabšia než okolité národy. Dejiny ruskej revolúcie sú toho smutným dôkazom.

Ak vezmeme do úvahy ďalšie aspekty kapitalistického útlaku, objavia sa ešte väčšie problémy, alebo skôr tie isté problémy v ešte jasnejšom svetle. Moc, ktorú buržoázia musí zneužívať a vykorisťovať pracujúcich, leží v samotných základoch nášho spoločenského života a nemožno ju zničiť akoukoľvek politickou či právnou zmenou. Táto moc spočíva v prvom rade a principiálne v samotnom modernom spôsobe výroby, čiže vo veľkopriemysle. V Marxových textoch je na túto tému množstvo ostrých komentárov, o podriadení živej práce neživej, o „obrátenom vzťahu medzi subjektom a objektom“, o  „podriadení pracujúcich materiálnym podmienkam práce.“ „V továrni,“ píše v Kapitáli, „jestvuje mechanizmus nezávislý na pracujúcich, využívajúci ich ako živé ozubenia. (…) Oddelenie duševných síl, podieľajúcich sa na výrobe, od manuálnej práce a premena prvých na nadvládu, ktorú má kapitál nad prácou, dosahujú svoje naplnenie vo veľkopriemysle, založenom na mechanizácii. Nepatrný osud robotníka stráca akýkoľvek význam v porovnaní s vedou, ohromujúcimi prírodnými silami a kolektívnou prácou, ktoré sú spoločne stelesnené v strojoch a ktoré predstavujú moc jeho zamestnávateľa.“ Robotníkova absolútna podriadenosť voči podniku a voči tým, ktorí ho vlastnia, je tak založená na systéme práce a nie na systéme vlastníctva. Podobne „oddelenie duševných síl, podieľajúcich sa na výrobe, od manuálnej práce,“ alebo, v inom znení, „ponižujúce delenie práce na manuálnu a intelektuálnu“ je samotným základom našej kultúry, kultúry špecializácie. Veda je monopolná nie preto, že verejné vzdelávanie je zle riadené, ale zo svojej vlastnej podstaty; ne-vedci majú prístup len k jej výsledkom, a nie k metódam, inými slovami: môžu len veriť, nie vedome si osvojiť. „Vedecký socializmus“ zostal takisto monopolom vybraných jednotlivcov a „intelektuáli“ majú žiaľ v robotníckom hnutí tie isté privilégiá, ako v buržoáznej spoločnosti. To isté navyše platí aj v politickej rovine.

Marx si jasne uvedomoval, že štátne vykorisťovanie je postavené na existencii vládnucich orgánov, ktoré sú trvalé a sú oddelené od občanov, čiže na byrokratických, vojenských a policajných mechanizmoch; avšak tieto trvalé orgány sú v skutočnosti nevyhnutným dôsledkom radikálneho oddelenia riadiacich a výkonných funkcií. V tomto ohľade robotnícke hnutie opäť kopíruje všetky neduhy buržoáznej spoločnosti. Na všetkých úrovniach narážame na tú istú prekážku. Celá naša civilizácia je postavená na špecializácii, ktorá zákonite vedie k podriadeniu tých, ktorí vykonávajú voči tým, ktorí riadia; a za týchto okolností možno jedine organizovať a zdokonaľovať útlak, nie zjemňovať ho. Kapitalistická spoločnosť v sebe nevytvorí materiálne podmienky pre fungujúci režim slobody a rovnosti; takýto režim predpokladá predchádzajúcu premenu v oblasti výroby a kultúry.

To, že Marx a jeho žiaci mohli veriť v možnosti skutočnej demokracie, založenej na našej súčasnej civilizácii, možno pochopiť jedine tak, že vezmeme do úvahy ich teóriu o vývine výrobných síl. Je všeobecne známe, že tento vývin podľa Marxa predstavuje skutočnú hybnú silu dejín a že je prakticky neobmedzený. Každý spoločenský systém, každá vládnuca trieda má svoju „úlohu“, svoje „historické poslanie“ pozdvihnúť výrobné sily na vyššiu úroveň, až do okamihu, keď je akýkoľvek ďalší pokrok zastavený spoločenskými kádrami; v tom okamihu sa výrobné sily vzbúria, odstránia tieto kádre a k moci sa dostane nová trieda. Uvedomenie si skutočnosti, že kapitalistický systém utláča milióny ľudí, umožňuje morálne ho odsúdiť; dejinné odsúdenie tohto systému spočíva v skutočnosti, že po tom, čo umožnil pokrok vo výrobe, je teraz jeho prekážkou. Principiálnou úlohou revolúcií nie je oslobodzovanie ľudí, ale výrobných síl. Je teda jasné, že len čo tieto sily dosiahnu úroveň, pri ktorej je možná výroba len pri minimálnej námahe, tieto dve úlohy sa zjednotia; a Marx si myslel, že práve k tomu došlo v našej dobe. Tento predpoklad mu umožnil nastoliť rovnováhu, takú potrebnú pre jeho duševný pokoj, medzi jeho idealistickými túžbami a jeho materialistickou koncepciou dejín. Moderná technika, oslobodená od kapitalistickej formy ekonomiky, dokáže podľa Marxa ľuďom poskytnúť dostatok voľného času na to, aby mohli harmonicky rozvíjať svoje schopnosti a v dôsledku toho by sa do istej miery vytratila ponižujúca špecializácia, vytvorená kapitalizmom; a predovšetkým musí technický pokrok každým dňom nadľahčovať bremeno materiálnej nevyhnutnosti a v priamom dôsledku aj spoločenských tlakov, až kým ľudstvo napokon nedosiahne skutočne rajský stav, v ktorom obrovskú produkciu dosiahneme len so zanedbateľným úsilím a pradávne prekliatie práce bude zrušené, čiže stav, v ktorom opäť dosiahneme šťastie Adama a Evy pred Pádom.

Na základe tejto koncepcie možno veľmi ľahko pochopiť postoje boľševikov, i to, prečo všetci z nich vrátane Trockého tak opovrhovali princípmi demokracie. Ukázalo sa, že nie sú schopní nastoliť  robotnícku demokraciu, predpovedanú Marxom, ale taký detail ich vôbec neznepokojoval; na jednej strane boli presvedčení, že akékoľvek pokusy o konanie v spoločenskej sfére, ktoré by nespočívali v rozvoji výrobných síl, sú odsúdené na neúspech, na strane druhej, že akýkoľvek pokrok výrobných síl vedie ľudstvo ďalej na ceste oslobodzovania, aj keby to malo byť za cenu dočasného útlaku. Nie je preto prekvapujúce, že opierajúc sa o takúto morálnu istotu ohromili svet svojou silou.

Avšak len výnimočne býva nejaká upokojujúca viera zároveň racionálnou. Ešte pred skúmaním samotnej marxistickej teórie výrobných síl človeka zarazí mytologický charakter, aký má vo všetkej socialistickej literatúre, ktorá sa o ňu opiera ako o svoj postulát. Marx nikdy nevysvetlí, prečo by mali výrobné sily rásť; prijímajúc bez dôkazov túto záhadnú vlastnosť sa radí nie k Darwinovi, ako si to o sebe rád myslel, ale k Lamarckovi, ktorý obdobným spôsobom postavil svoj biologický systém na nevysvetliteľnej schopnosti živých tvorov prispôsobovať sa. A takisto – prečo, keď proti sebe stoja spoločenské inštitúcie a vývoj výrobných síl, malo by nevyhnutne zvíťaziť to druhé? Marx evidentne neuznáva, že ľudia vedome menia svoje spoločenské podmienky, aby zlepšili svoje ekonomické podmienky; veľmi dobre si uvedomoval, že spoločenské premeny až doposiaľ nesprevádzalo nijaké jasné uvedomenie si ich dlhodobých následkov; z toho usúdil, že výrobné sily disponujú akousi tajuplnou schopnosťou, umožňujúcou im prekonávať prekážky. A nakoniec, prečo trval bez dôkazov ako na samozrejmej pravde na tom, že výrobné prostriedky sú schopné neobmedzeného vývoja?

Celé toto učenie, na ktorom je postavený marxistický pojem revolúcie, nemá absolútne žiaden vedecký základ. Aby sme ho pochopili, musíme si pripomenúť hegeliánsky pôvod marxizmu. Hegel veril v pôsobenie skrytého ducha vo svete, a v to, že svetové dejiny sú proste dejinami tohto svetového ducha, ktorý, tak ako všetko v duchovnej sfére, neobmedzene smeruje k dokonalosti. Marx tvrdil, že „postaví späť na nohy“ hegeliánsku dialektiku, ktorú obviňoval z toho, že je „postavená na hlavu“, tým, že ducha ako hybnú silu dejín nahradí hmotou; avšak paradoxne pri tejto náprave poňal dejiny tak, že hmote pripísal to, čo tvorí samotnú podstatu ducha – neutíchajúcu túžbu po tom najlepšom. Navyše sa pritom zásadne pridržiaval všeobecného princípu kapitalistického myslenia; previesť princíp pokroku z ducha na hmotu znamená filozoficky vyjadriť práve to „obrátenie vzťahu medzi subjektom a objektom“, v ktorom Marx rozpoznal podstatu kapitalizmu. Vzrast veľkopriemyslu spravil z výrobných síl božstvo v náboženskom zmysle, ktorého vplyvu Marx pri formulovaní svojej teórie dejín podliehal. Termín náboženstvo môže v súvislosti s Marxom znieť prekvapivo, no veriť, že naša vôľa je v súlade s tajuplnou vôľou, ktorá pôsobí vo svete a pomáha nám v našom boji, znamená myslieť nábožensky, veriť v Prozreteľnosť. Navyše to potvrdzuje aj Marxov slovník, ktorý obsahuje pseudo-mystické výrazy ako „historické poslanie proletariátu.“

Toto náboženstvo výrobných síl, v mene ktorého celé generácie priemyselníkov bezostyšne ubíjali pracujúce masy, pôsobí takisto aj v prospech útlaku v rámci socialistického hnutia. Všetky náboženstvá redukujú človeka na prostý nástroj Prozreteľnosti a aj socializmus dáva ľudí do služby dejinného pokroku, čiže výrobných síl. Preto aj, akokoľvek urážlivo môže vzhľadom na Marxov odkaz pôsobiť kult, ktorý k nemu prechovávajú dnešní ruskí utláčatelia, nie je to celkom nezaslúžene. Je pravda, že jediným Marxovým motívom bola ušľachtilá túžba po slobode a rovnosti; avšak keď túto túžbu oddelíme od materialistického náboženstva,  s ktorým bola pre Marxa spätá, potom nejde o nič iné než o to, čo samotný Marx opovržlivo nazýval utopickým socializmom. Ak Marxove texty neobsahujú nič hodnotnejšie než toto, potom na ne môžeme pokojne zabudnúť, aspoň s výnimkou jeho ekonomických analýz.

Tak to však nie je; v Marxovi nájdeme aj inú teóriu než túto hegeliánsku, prevrátenú naopak, a to materializmus, ktorý nemá s náboženstvom nič spoločné a ktorý nevytvára teóriu, ale metódu chápania a konania. Nie je nič nezvyčajné, ak sa u veľkých mysliteľov stretneme s dvoma rôznorodými a dokonca protichodnými teóriami, koexistujúcimi vďaka nevyhnutnej nepresnosti jazyka; keďže sú takéto osobnosti pohltené formulovaním nových myšlienok, nemajú čas na kritické skúmanie toho, čo už objavili. Marxova skutočne skvelá myšlienka je, že v ľudskej spoločnosti sa tak ako v prírode nič neuskutočňuje inak, než cez materiálne premeny. „Ľudia sami tvoria svoje dejiny, no  v rámci určitých pevne stanovených podmienok.“ Túžiť nič neznamená; musíme spoznať materiálne podmienky, determinujúce možnosti nášho konania; a v spoločenskej sfére sú tieto podmienky definované spôsobom, akým človek prijíma materiálnu nevyhnutnosť v uspokojovaní svojich potrieb, inými slovami, spôsobom výroby. Metodické zlepšovanie spoločenskej organizácie predpokladá podrobné skúmanie spôsobu výroby, aby sme mohli za prvé zistiť to, čo od neho v blízkej či vzdialenej budúcnosti môžeme očakávať z hľadiska výstupu, za druhé, aké formy spoločenskej a kultúrnej organizácie sú s ním kompatibilné a napokon, ako ho možno meniť. Jedine nezodpovední ľudia si môžu nárokovať právo riadiť spoločnosť bez takéhoto skúmania; nanešťastie to platí všade, medzi revolucionármi i medzi vládnucimi kruhmi. Materialistická metóda – nástroj, ktorý nám zanechal Marx – je nevyskúšaným nástrojom; nikdy ju skutočne nepoužil nijaký marxista, vrátane samotného Marxa. Jediná skutočne hodnotná myšlienka, ktorú možno v Marxových textoch objaviť, je zároveň tou absolútne ignorovanou. Nie je preto prekvapujúce, že sociálne hnutia vychádzajúce z Marxa vždy zlyhali.

Prvá otázka, ktorú treba vziať do úvahy, sa týka výstupu. Sú nejaké dôvody domnievať sa, že moderná technika na súčasnej úrovni je schopná – za predpokladu spravodlivého rozdelenia – garantovať všetkým dostatočný blahobyt a voľný čas, aby rozvoj osobnosti nebol deformovaný modernými pracovnými podmienkami? Zdá sa, že v tejto otázke jestvuje množstvo ilúzií, zámerne udržiavaných pri živote z demagogických dôvodov. Nie je to otázka výpočtu ziskov; tá časť ziskov, ktorá bude preinvestovaná na výrobu, bude z väčšej časti mimo dosahu pracujúcich v akomkoľvek systéme. Mali by sme byť schopní vypočítať celkové množstvo práce, bez ktorého sa môžeme zaobísť za cenu zmeny súčasného systému. Ani to ešte nerieši problém; musíme brať do úvahy prácu týkajúcu sa kompletnej reorganizácie výrobného mechanizmu, reorganizácie potrebnej na adaptáciu výroby na svoj nový cieľ, a to blahobyt más; nesmieme zabudnúť na to, že zbrojná výroba nemôže byť zastavená, pokiaľ nebude kapitalistický systém zrušený všade; a predovšetkým musíme brať do úvahy skutočnosť, že zrušenie individuálneho zisku popri odstránení určitého plytvania zároveň nevyhnutne vyvolá jeho iné druhy. Nie je pochopiteľne možné dospieť k presným prepočtom; tie však nie sú potrebné na pochopenie toho, že zrušenie súkromného vlastníctva samo osebe zďaleka nepostačí na to, aby práca v baniach a v továrňach naďalej neťažila bremenom otroctva tých, ktorí ju budú vykonávať.

Ak je však súčasný stav techniky nepostačujúci na to, aby oslobodil pracujúcich, jestvuje vôbec racionálna nádej, že ju čaká neobmedzený pokrok, ktorý by so sebou priniesol neobmedzený rast výroby? Práve toto všetci očakávajú, kapitalisti i socialisti, bez čo i len minimálneho predchádzajúceho skúmania tohto problému; stačí, že produktivita ľudského úsilia sa za posledné tri storočia zvýšila neobyčajným spôsobom, aby sme očakávali, že tento rast bude pokračovať rovnakým tempom. Naša takzvaná vedecká kultúra nám vštepila tento fatálny zvyk zovšeobecňovania a svojvoľného vyvodzovania namiesto skúmania okolností daného javu a z nich vyplývajúcich obmedzení; a Marx, ktorého mala jeho dialektická metóda uchrániť pred podobným omylom, sa ho dopustil rovnako ako ostatní.

Ide o zásadný problém, ktorý spolurozhoduje o našich budúcich perspektívach; je potrebné sformulovať ho s maximálnou presnosťou. Na to je potrebné vedieť, v čom technický pokrok spočíva, aké faktory ho tvoria a preskúmať každý z týchto faktorov osobitne; pod pojmom technický pokrok totiž spájame rôznorodé postupy, ktoré ponúkajú rôzne možnosti vývoja.

Prvým postupom, ktorý človeku umožňuje vyrábať viac pri menšej námahe, je využívanie prírodných zdrojov energie; a je pravdou, že v istom zmysle nedokážeme presne ohraničiť možné prínosy tohto postupu, pretože nevieme, aké nové zdroje energie budeme jedného dňa schopní využívať; to však neznamená, že v tomto smere máme perspektívu neobmedzeného pokroku, ani že je tu nejaký pokrok zaručený. Pretože príroda nám túto energiu nepodaruje, nech je už v akejkoľvek podobe – sila zvierat, uhlie alebo ropa; musíme ju od nej vybojovať a pretvoriť ju našou vlastnou prácou, aby vyhovovala našim zámerom. Táto práca pritom nemusí byť s postupujúcim časom stále menšia; v súčasnosti sa deje presný opak, keďže dobývanie uhlia a ropy je stále menej výnosné a za čoraz väčšie náklady. Navyše dnes známe zásoby budú vyčerpané v relatívne krátkom čase. Môžeme objaviť nové náleziská; avšak prieskum a otváranie nových baní, z ktorých niektoré určite nebudú rentabilné – to všetko bude niečo stáť; navyše nevieme, koľko neznámych nálezísk celkovo jestvuje a v každom prípade ich počet nie je neobmedzený. Môžeme takisto – a nepochybne k tomu jedného dňa dôjde – objaviť nové zdroje energie; nič nám však nedáva záruku, že ich využívanie nás bude stáť menej námahy než dobývanie uhlia alebo ropy; obe možnosti sú rovnako pravdepodobné. V najhoršom prípade sa môže dokonca stať, že dobývanie prírodných zdrojov energie si vyžiada viac námahy, než je výdaj ľudskej energie, ktorý chceme nahradiť. V tejto oblasti rozhoduje náhoda; pretože objavenie nového a ľahko dostupného zdroja energie alebo procesu ekonomickej transformácie už známeho zdroja energie nepatrí medzi tie veci, ku ktorým dospejeme s istotou na základe metodického myslenia a strávenia istého potrebného času.

V tejto veci sa klameme, pretože zo zvyku uvažujeme o vedeckom rozvoji zvon a ako o celku; neuvedomujeme si, že ak niektoré vedecké objavy závisia výhradne na správnom používaní myslenia zo strany vedca, iné sú výsledkom šťastia. To je aj prípad využívania prírodných zdrojov. Niet najmenších pochýb, že každá forma energie je transformovateľná; avšak vedec si nie je o nič istejší tým, že počas svojich výskumov natrafí na niečo ekonomicky výhodné, než si môže byť výskumník tým, že natrafí na úrodné územia. Poučný príklad nám môžu dať slávne experimenty v súvislosti s tepelnou energiou mora, okolo ktorých bolo toľko – márneho – vzrušenia. Len čo do hry vstupuje náhoda, idea sústavného pokroku je neudržateľná. Preto je aj nádej, že rozvoj vedy jedného dňa dospeje akosi automaticky k objavu takého zdroja energie, ktorý bude takmer okamžite využiteľný pre ľudské potreby, jednoducho len snením. Nemožno to vylúčiť; a je takisto možné, že jedného pekného dňa nejaká náhla astronomická zmena spôsobí na veľkej časti zemského povrchu takú čarovnú klímu, ktorá umožní primitívnym kmeňom život bez práce; takéto možnosti však nemožno brať do úvahy. Celkovo nemá zmysel pokúšať sa tu a teraz rozhodnúť, čo nám budúcnosť v tejto oblasti prinesie.

Okrem tohto spôsobu existuje už len jeden spôsob, ako zmenšiť celkové množstvo ľudskej práce, a to, použijúc moderný výraz, racionalizácia práce. Možno v nej rozlíšiť dva aspekty; prvý sa týka vzťahu medzi súbežnými činnosťami, ten druhý vzťahu medzi po sebe nasledujúcimi činnosťami; u oboch spočíva pokrok v raste produktivity činností, dosiahnutý spôsobom ich kombinácie. Je evidentné, že pri tomto spôsobe možno vynechať vplyv náhody a že pojem pokroku tu má svoj zmysel; otázkou je, či je takýto pokrok neobmedzený a ak nie, či sme ešte ďaleko od jeho dosiahnuteľnej hranice.

Pokiaľ ide o to, čo možno nazvať racionalizáciou práce v priestore, ekonomickými faktormi sú koncentrácia, deľba a koordinácia práce. Koncentrácia práce znamená redukciu všetkých výdavkov, ktoré možno zahrnúť do režijných nákladov, vrátane nákladov na výrobné priestory, dopravu a v niektorých prípadoch na zdroje energie. Čo sa týka deľby práce, tá má omnoho podstatnejšie dôsledky. Niekedy umožní dospieť k značnej rýchlosti práce, ktorú by mohli vykonať robotníci aj jednotlivo, no omnoho pomalšie, keďže každý jeden by sa musel venovať aj koordinácii práce, čo pri organizovanej práci robí jeden človek za ostatných. Príkladom je slávna analýza Adama Smitha v súvislosti s výrobou špendlíkov. V iných prípadoch – a toto je aj najpodstatnejšia vec – umožňuje deľba a organizácia práce gigantické diela, ktoré by inak nekonečne prevyšovali možnosti jednotlivca. Musíme mať tiež na zreteli úspory, ktoré umožňuje regionálna špecializácia v otázke prenosov energie a surovín a nepochybne aj mnoho ďalších vecí, ktorých skúmanie by zabralo mnoho času. Každopádne, len čo sa pozrieme na súčasný spôsob výroby, zdá sa byť jednoznačné, že nielenže tieto úsporné faktory v sebe obsahujú hranicu, za ktorou sa stávajú faktormi nákladov, ale že sme navyše túto hranicu dosiahli a prekročili.

Rast priemyselných podnikov už po mnoho rokov nesprevádza znižovanie režijných nákladov, ale ich nárast; fungovanie podniku sa stalo príliš komplexným na to, aby ho bolo možné efektívne regulovať, vytvára stále väčší a väčší priestor pre plytvanie a spôsobuje stále väčší a do istej miery nepochybne aj parazitický nárast počtu zamestnancov, ktorých úlohou je koordinácia rôznych filiálok podniku. Rastúca výmena, ktorá pôvodne hrala zásadnú rolu pri ekonomickom raste, začína naopak spôsobovať väčšie režijné náklady, než aké odstráni, pretože tovar je po dlhšiu dobu nevýnosným, pretože počet zamestnancov zaoberajúcich sa výmenou narastá v stále rastúcom tempe a pretože doprava spotrebúva stále väčšie množstvo energie v dôsledku inovácií zameraných na zrýchľovanie inovácií, ktoré sa nevyhnutne stávajú stále nákladnejšími a stále menej efektívnymi, keďže po sebe nasledujú v rýchlom slede. V dôsledku tohto všetkého sa dnes pokrok stáva, v prísne matematickom zmysle, regresiou.

Pokrok dosahovaný koordináciou práce v čase je nepochybne najdôležitejším faktorom technického pokroku; a je tiež najťažšie analyzovateľným. Počnúc Marxom sme si zvykli popisovať ho ako nahrádzanie živej práce neživou, čo je nebezpečne vágna formulácia, evokujúca predstavu nepretržitého vývoja až k takému stavu techniky, v ktorom všetko, čo treba urobiť, je urobené okamžite. Takáto predstava je rovnako utopická ako predstava prírodného zdroja energie, ktorý by bol človeku rovnako bezprostredne dostupný ako energia jeho svalov. Takéto nahrádzanie jednoducho kladie na miesto úkonov, ktoré vedú k istým výsledkom priamo iné úkony, ktoré k týmto výsledkom vedú nepriamo účelným využitím neživých prostriedkov; stále sa jedná o zverenie ľudských schopností hmote, no namiesto využívania energie nejakého prírodného javu sa tu využíva odpor, tuhosť či tvrdosť istých materiálov. V oboch prípadoch možno vlastnosti nevedomej a ľahostajnej hmoty prispôsobiť ľudským zámerom jedine ľudskou prácou; a v oboch prípadoch nám rozum vopred stanovuje, že práca vynaložená na prispôsobenie musí byť nevyhnutne menšia než by bola ľudská práca, nevyhnutná na priame dosiahnutie zámeru. No kým využívanie prírodných zdrojov energie závisí do značnej miery od nepredvídateľných okolností, využívanie pasívnych materiálov v najvýraznejšej miere závisí od uskutočneného pokroku, v ktorom keď raz človek pochopil daný princíp, potom ho myseľ dokáže uchopiť a rozvíjať.

Prvý stupeň – starý ako ľudstvo samo – spočíva v zverení funkcií odporu vhodne usporiadaným predmetom, ktorých cieľom je brániť v pohybe určitým veciam. Druhý stupeň predstavuje mechanizmus; mechanizmus sa stáva možným v okamihu, keď si ľudia uvedomia, že nemusia využívať len pasívnu hmotu na zabezpečenie nehybnosti tam, kde je potrebná, ale že ju môžu poveriť aj trvalým vzťahom pohybu jednej voči druhej – vzťah, ktorý musela až doposiaľ zabezpečiť myseľ. Na tento účel je nevyhnutné len to, aby bol človek schopný registrovať tieto vzťahy, vhodne prenesené na pevné telesá. Jeden z prvých vynálezov, ktorý prispel k zavedeniu mechanizácie, spočíval v odbremenení tkáča od nevyhnutnosti prispôsobiť výber nití natiahnutých na jeho tkáčskom stave vzhľadu oblečenia, a to vďaka kusu kartónu predierovanému podľa výsledného vzhľadu oblečenia. Ak sa obdobné zmeny v rozličných odvetviach práce darili len postupne a vďaka vynálezom dosiahnutým evidentne vďaka inšpirácii a náhode, je to tak preto, že manuálna práca v sebe spája nemenné prvky, usporiadané tak, že navonok pôsobia vo väčšine prípadov dojmom premenlivosti; preto aj deľba ručnej výroby predchádzala veľkopriemyslu.

A napokon tretiemu a poslednému stupňu zodpovedá automatizácia, ktorá je ešte len na počiatku; jej princíp spočíva v možnosti využiť stroje nielen na úkony, ktoré sú nemenné, ale aj na kombináciu premenlivých úkonov. Takáto kombinácia môže byť ľubovoľne rozsiahla a komplexná; je len nevyhnutné, aby rôznorodosť úkonov bola vopred definovaná a limitovaná. Automatizáciu, ktorá je zatiaľ takpovediac len v primitívnom štádiu svojho rozvoja, možno takto teoreticky vylepšovať donekonečna; a využitie takejto metódy uspokojovania ľudských potrieb nemá žiadne limity s výnimkou vplyvu nepredvídateľného na podmienky ľudskej existencie. Ak by bolo možné uvažovať podmienky ľudskej existencie bez akýchkoľvek vplyvov nepredvídateľnej náhody, potom by mal americký robotický mýtus zmysel a úplné odstránenie ľudskej práce systematickou organizáciou sveta by bolo dosiahnuteľné. Nie je to tak a jedná sa len o fikcie; aj keď je užitočné sformulovať ich, ako ideálne hranice, ak by mali ľudia moc aspoň postupne redukovať vplyv nepredvídateľného na svoj život. Ani to však nie je možné a nijaká technika nikdy nezbaví človeka nevyhnutnosti sústavne prispôsobovať, s potom v tvári, mechanické nástroje, ktoré využíva.

Za týchto okolností si možno ľahko domyslieť, že určitý stupeň automatizácie môže stáť väčšiu ľudskú námahu než nižší stupeň. Prinajmenšom to platí teoreticky; je takmer nemožné dospieť k nejakému konkrétnemu záveru kvôli množstvu faktorov, ktoré treba vziať do úvahy. Dobývanie kovov, z ktorých sú stroje vyrobené, je možné len ľudskou prácou; a keďže ide o baníctvo, táto práca je postupom času stále namáhavejšia, nehovoriac už o fakte, že známe zásoby nerastných surovín sa môžu relatívne skoro vyčerpať; ľudia sa množia, kovy však nie. Nesmieme tiež zabúdať na to, že hoci sa o tom finančné súvahy, štatistiky a ekonomické publikácie nezmieňujú, práca v baniach je ťažšia, vyčerpávajúcejšia a nebezpečnejšia než väčšina ostatných zamestnaní; železo, uhlie, draslík – na všetkých je ľudská krv. Okrem toho, automatizované stroje prichádzajú do úvahy jedine vtedy, keď sa využívajú na masovú výrobu v enormných množstvách; ich fungovanie je teda naviazané na chaos a plytvanie nadmernej ekonomickej centralizácie; navyše vytvárajú pokušenie vyrábať omnoho viac, než si vyžaduje uspokojenie reálnych potrieb, čo vedie k mrhaniu vzácnej ľudskej energie a prírodných surovín. Nesmieme zabudnúť ani na náklady, spojené s akýmkoľvek technickým pokrokom kvôli predchádzajúcemu výskumu, nevyhnutnosti prispôsobiť ostatné články výroby tomuto pokroku, zošrotovaniu starého vybavenia, ktoré je často vyradené, hoci mohlo ešte dlho slúžiť. Nič z toho nemožno ani približne zrátať. Akurát je vo všeobecnej rovine zrejmé, že čím vyšší je stupeň technickej výkonnosti, tým menšie výhody možno vyťažiť z nového rastu v porovnaní s jeho nevýhodami. Každopádne nemáme nijaké nástroje na zistenie toho, či sme už blízko alebo stále ďaleko od hranice, za ktorou sa už z technického pokroku stáva faktor ekonomického poklesu. Môžeme sa akurát pokúšať zistiť to empiricky podľa spôsobu, akým sa vyvíja naša súčasná ekonomika.

Posledné roky sme svedkami toho, že takmer vo všetkých odvetviach priemyslu rôzne podniky systematicky odmietali prijímať technologické inovácie. Socialistická a komunistická tlač to využíva na chrlenie invektív voči kapitalizmu, pričom zabúda vysvetliť, akým zázrakom sa budú inovácie, ktoré sú v súčasnosti nákladné, vyplácať v socialistickom systéme. Rozumnejší bude názor, že v tomto zmysle sme dospeli blízko k hranici užitočnosti pokroku; a pri pohľade na to, že súčasná komplexnosť ekonomických vzťahov a enormný nárast úverov bráni priemyselným magnátom uvedomiť si, že kedysi prínosný faktor už takým nie je, by sme mohli dokonca dospieť k názoru, pri všetkej opatrnosti vzhľadom na komplexnosť tohto problému, že s najväčšou pravdepodobnosťou sme už túto hranicu prekročili.

Seriózny výskum tohto problému by mal vziať do úvahy množstvo ďalších faktorov. Rozličné faktory zvyšujúce produktivitu sa nevyvíjajú oddelene, hoci analyzovať ich treba samostatne; vzájomne sa ovplyvňujú a tieto vzájomné vplyvy vedú k ťažko predvídateľným výsledkom. Technický pokrok navyše neslúži len na to, aby sme za nižšiu cenu dosiahli to, čo bolo predtým náročnejšie; umožňuje dosiahnuť aj to, čo bolo predtým takmer nepredstaviteľné. Bolo by potrebné preskúmať aj hodnotu týchto nových možností, pričom treba mať na mysli skutočnosť, že tieto nové možnosti sa netýkajú len tvorenia, ale aj ničenia. Takýto výskum by však musel brať do úvahy ekonomické a spoločenské vzťahy, ktoré idú nevyhnutne ruka v ruke s danou formou technického pokroku. Pre túto chvíľu si stačí uvedomiť, že možnosti budúceho pokroku, pokiaľ ide o produktivitu, nie sú vôbec nespochybniteľné; že podľa všetkého máme práve toľko dôvodov domnievať sa, že dôjde k jeho nárastu, ako aj k jeho poklesu; a čo je najdôležitejšie, že nepretržitý a neobmedzený rast produktivity je, prísne vzaté, nemysliteľný. To len horúčka vyvolaná rýchlosťou technického pokroku vyvolala tú šialenú predstavu, že práca sa jedného dňa stane nepotrebnou. V rovine čistej vedy našla táto myšlienka svoje vyjadrenie v hľadaní „perpetuum mobile“, čiže stroja, ktorý by produkoval prácu donekonečna bez toho, aby akúkoľvek spotreboval; vedci sa s tým vyrovnali sformulovaním zákona o zachovaní energie. V spoločenských vedách sú odchýlky prijímané lepšie. „Vyššie štádium komunizmu,“ uvažované Marxom ako konečná fáza spoločenského vývoja, je de facto utópiou absolútne analogickou k perpetuum mobile.

To v mene tejto utópie prelievajú revolucionári svoju krv. Alebo skôr – prelievajú krv buďto v mene tejto utópie, alebo v mene rovnako utopickej viery, že súčasný spôsob výroby môže prostým dekrétom prejsť do služieb spoločnosti slobodných a rovných ľudí. Je preto prekvapujúce, ak všetka tá krv bola preliata márne? Dejiny robotníckeho hnutia sú preto prežiarené krutým, no neobyčajne jasným svetlom. Celé ich možno zhrnúť do konštatovania, že robotnícka trieda nikdy neprejavila svoju silu, okrem toho, keď slúžila niečomu inému ako robotníckej revolúcii. Robotnícke hnutie bolo schopné vyvolať zdanie moci, pokiaľ išlo o pomoc pri likvidovaní pozostatkov feudalizmu, alebo pri príprave nadvlády kapitalizmu, či už vo forme súkromného alebo štátneho kapitalizmu, ako v prípade Ruska; teraz, keď sa jeho úloha v tejto oblasti skončila a kríza priemyslu pred neho stavia otázku efektívneho uchopenia moci pracujúcimi, drobí a vytráca sa rýchlosťou, ktorá láme srdcia tým, ktorí v neho vkladali svoje nádeje. Na jeho ruinách sa odohrávajú nekonečné hádky, ktoré môžu prekryť jedine tie najnejasnejšie pojmy, pretože medzi tými, ktorí ešte stále hovoria o revolúcii, sa nenájdu azda ani dvaja takí, ktorí by tomuto pojmu prisudzovali rovnaký význam. A nie je to ani trochu prekvapujúce. „Revolúcia“ je slovom, pre ktoré budete zabíjať, pre ktoré položíte život, pre ktoré pošlete masy pracujúcich na smrť, ktoré však nemá žiaden zmysel.

Azda možno dať zmysel ideálu revolúcie, ak aj nie ako možnému pohľadu na svet, potom aspoň ako  teoretickej hranici uskutočniteľnej spoločenskej premeny. Od revolúcie by sme mali chcieť zrušenie spoločenského útlaku; aby však tento pojem mohol mať aspoň nejaký význam, musíme starostlivo rozlišovať medzi útlakom a podriadením osobných záujmov spoločenskému poriadku. Pokiaľ spoločnosť jestvuje, bude život jednotlivcov obmedzovať do vcelku úzkych mantinelov a aplikovať na ne svoje pravidlá; toto nevyhnutné obmedzenie si však nezasluhuje označenie útlak, s výnimkou toho, ak v dôsledku rozdelenia na tých, ktorí spoločnosť riadia a tých, ktorí sú im podriadení, sú títo druhí vydaní napospas prvým a v dôsledku toho tí, ktorí vládnu, vykonávajú fyzický a duševný tlak na pracujúcich. Aj keď toto rozdelenie jestvuje, nič nás neoprávňuje usudzovať z toho a priori, že zrušenie útlaku je buďto možné, alebo vôbec poľahky obmedziteľné. Marx jasne ukázal vo svojich analýzach, ktorých široký dosah si sám celkom neuvedomoval, že súčasný spôsob výroby, čiže veľkopriemysel, redukuje pracujúceho na prosté koliesko stroja a nástroj v rukách zamestnávateľa; a je márne dúfať, že technický pokrok postupným a sústavným znižovaním námahy zmenší, až na hranicu úplného zmiznutia, dvojité bremeno, uvalené na človeka prírodou a spoločnosťou.

Problém teda možno stanoviť jasne; ide o to, vedieť, či je možné zriadiť taký spôsob výroby, ktorý, aj keď nebude schopný odstrániť nevyhnutnosť uvalenú prírodou a z nej vyplývajúci tlak spoločnosti, bude aspoň schopný fungovať bez toho, aby zomieľal duše a telá pracujúcich pod kolesami útlaku. V dobe, akou je tá dnešná, znamená azda jasné uchopenie tohto problému podmienku pre to, aby sme mohli žiť vo vnútornej vyrovnanosti so sebou samým. Ak dokážeme zadefinovať v jasných pojmoch podmienky takéhoto slobodného systému, potom nám už zostáva len zapojiť vo svoj prospech všetky dostupné sily, malé či veľké; a ak naopak dospejeme k jasnému poznaniu, že takýto spôsob výroby nie je možný, budeme sa môcť aspoň legitímne zmieriť s útlakom a nebudeme sa musieť pokladať za jeho komplicov, pretože mu nemôžeme nijako zabrániť.

Analýza útlaku

Úlohou je, stručne povedané, zistiť, čo spája útlak vo všeobecnosti a každú konkrétnu formu útlaku so systémom výroby; inými slovami, pokúsiť sa odhaliť mechanizmus útlaku, pochopiť, ako vzniká, pretrváva, premieňa sa, a ako by azda, aspoň teoreticky, mohol zaniknúť. S ohľadom na všetky zámery a ciele ide o novopoloženú otázku. Počas uplynulých storočí vnímali myslitelia útlak spôsobovaný mocou utláčateľov ako niečo jednoduché a evidentné, čomu bolo možné postaviť sa buďto vyjadrením jednoznačného nesúhlasu, alebo prostredníctvom ozbrojenej sily v službách spravodlivosti. Obe možnosti vždy dokonale zlyhali; a nikdy sa to neukázalo jasnejšie, ako keď dočasne zvíťazili, ako sa to stalo v prípade francúzskej revolúcie, keď sa jej podarilo skutočne odstrániť istú formu útlaku a vzápätí sa ľudia len nemohúcne prizerali tomu, ako ju okamžite vystriedala nová forma.

Uvažujúc o týchto jednoznačných neúspechoch, pochopil napokon Marx, že útlak nemožno odstrániť, pokiaľ trvajú podmienky, ktoré ho nevyhnutne vytvárajú, a že tieto podmienky spočívajú v objektívnych – čiže materiálnych – podmienkach spoločenského systému. Vypracoval tak úplne novú teóriu útlaku, ktorý viac nebol považovaný za výtvor mocných, ale za princíp spoločenskej funkcie. Táto funkcia je presne tou, ktorá spočíva vo vývoji výrobných síl, pokiaľ si tento vývoj vyžaduje skutočné úsilie a námahu; a Marx s Engelsom si uvedomili vzájomný vzťah medzi týmto vývojom a spoločenským útlakom.

Za prvé podľa nich útlak vzniká iba vtedy, keď nárast produkcie dosiahol úroveň, postačujúcu na deľbu práce na obchod, armádu a vládu; za druhé, raz zavedený útlak stimuluje ďalší rast výrobných síl a mení svoju podobu podľa toho, ako si to tento rast vyžaduje, a to až do okamihu, keď namiesto toho, aby tento rast spôsoboval, stane sa jeho prekážkou – vtedy zaniká.

Akokoľvek skvelé môžu byť konkrétne analýzy, ktorými marxisti dokazovali túto tézu a akokoľvek znamenala táto teória pokrok voči naivným vyjadreniam rozhorčenia, ktoré jej predchádzali, nemožno povedať, že by táto teória objasnila mechanizmus útlaku. Ona len čiastkovo opisuje jeho vznik; lebo prečo by mala deľba práce nevyhnutne viesť k útlaku? Nijakým spôsobom nás nevedie k reálnemu očakávaniu konca útlaku; lebo ak Marx veril, že sa mu podarilo ukázať, ako kapitalistický systém napokon brzdí produkciu, ani sa len nepokúsil dokázať, že by ju v dnešnej dobe podobným spôsobom brzdil akýkoľvek iný systém. Navyše nemožno pochopiť ani to, prečo by útlak nemal pokračovať aj vtedy, keď sa stane brzdou ekonomického rastu. A napokon Marx neobjasnil ani to, prečo by mal byť útlak nevyhnutným, pokiaľ je užitočným, prečo búriaci sa utláčaní nikdy neuspeli v sformovaní spoločenského rádu fungujúceho bez útlaku, či už postavenom na súdobých výrobných prostriedkoch, alebo aj za cenu ekonomického úpadku, ktorý by len sotva prehĺbil ich úbohosť; a napokon absolútne neobjasnil hlavné princípy mechanizmu, ktorým sa jedna forma útlaku nahrádza inou.

Navyše, nielenže marxisti nevyriešili jediný z týchto problémov, ale nepovažovali za svoju povinnosť ani sformulovať ich. Zdalo sa im, že dostatočne objasnili spoločenský útlak konštatovaním, že tvorí prostriedok v boji s prírodou. Ešte aj vtedy ukázali tento súvis len v prípade kapitalistického systému; no v každom prípade predpokladať, že tento súvis značí vysvetlenie, znamená aplikovať na spoločenský organizmus slávny Lamarckov princíp, nezrozumiteľný vo svojej jednoduchosti, že „funkcia vytvára svoj orgán.“ Biológia začala byť vedou len vtedy, keď Darwin tento princíp nahradil pojmom podmienky existencie. Pokrokom je v tomto prípade fakt, že funkcia sa už nepokladá za príčinu, ale za následok orgánu – čo je jediná zmysluplná následnosť; úloha príčiny je teda pripísaná jedine slepému mechanizmu, a to dedičnosti, spojenej s náhodnými variáciami. Sám osebe je vlastne tento mechanizmus schopný jedine produkovať náhodne čokoľvek; adaptácia orgánu funkcii je tu na to, aby obmedzila náhodu eliminovaním neživotaschopných štruktúr, a to už nie ako tajomná tendencia, ale ako podmienka prežitia; a táto podmienka je definovaná vzťahom organizmu k svojmu sčasti neživému, sčasti živému prostrediu, obzvlášť k podobným, konkurenčným organizmom. Adaptácia je teda v súvislosti so živými organizmami vnímaná ako vonkajšia, a nie vnútorná nevyhnutnosť.

Je zrejmé, že táto priezračná metóda neplatí len vo sfére biológie, ale všade tam, kde sa jedná o organizovanú štruktúru, ktorú nikto neorganizuje. Aby sme boli schopní vstúpiť do spoločenských vied, musíme vniesť do marxizmu práve takú zmenu, akú vniesol Darwin do Lamarckovej teórie. Príčiny spoločenskej evolúcie nemožno viac hľadať nikde inde než v každodennom úsilí ľudí, vnímaných ako individuality. Tieto úsilia nie sú celkom isto smerované náhodne; závisia, v každom individuálnom prípade, na povahe, vzdelaní, zvykoch, predsudkoch, vrodených či získaných schopnostiach, prostredí a predovšetkým na ľudskej povahe, pojme, ktorý je síce ťažké zadefinovať, no ktorý zrejme nie je celkom bez významu. No pri takmer nekonečnej rôznorodosti individualít, a zvlášť pri skutočnosti, že ľudská povaha má okrem iných schopností aj schopnosť inovácie, tvorby a sebaprekonávania, systém takýchto nesúrodých úsilí by mohol vytvoriť úplne ľubovoľný spoločenský systém, nebyť toho, že náhoda je v tomto prípade obmedzovaná existenčnými podmienkami, ktorým sa musí každá spoločnosť prispôsobovať v útrpných možnostiach buďto sa prispôsobiť, alebo zaniknúť. Ľudia, ktorí sa týmto existenčným podmienkam prispôsobia, si ich najčastejšie ani nie sú vedomí, pretože tie sa neprejavujú stanovením definitívneho smeru každého úsilia, ale tým, že učinia neefektívnym každé úsilie, ktoré nimi udaný smer nerešpektuje.

Tieto existenčné podmienky sú v prvom rade podmienené, tak ako v prípade živých bytostí, na jednej strane prírodným prostredím, na strane druhej existenciou, činnosťou a najmä konkurenciou ostatných organizmov rovnakého druhu, čiže v tomto prípade ostatnými spoločenskými zoskupeniami. Stále však zostáva tretí faktor, a to organizácia prírodného prostredia, majetkové pomery, výzbroj, spôsob práce a boja; a tento tretí faktor má svoje zvláštne postavenie vďaka faktu, že hoci vplýva na formu spoločenského usporiadania, podlieha spätne jeho reakcii na seba. Navyše ide o jediný faktor, nad ktorým azda môžu príslušníci spoločnosti mať určitý vplyv.

Tento náčrt je príliš abstraktný na to, aby slúžil ako vodítko; no ak na základe tohto všeobecného pohľadu dospejeme k nejakej konkrétnej analýze, budeme môcť napokon sformulovať spoločenský problém. Osvietená dobrá vôľa ľudí konajúcich ako individuality je jediným možným princípom spoločenského vývinu; a ak spoločenské potreby, keď sa ich podarí rozoznať, ležia mimo sféry tejto dobrej vôle práve tak, ako zákony riadiace pohyb hviezd, potom ľuďom nezostáva než pozorovať dejinné dianie, ako sa pozoruje striedanie ročných období, a robiť všetko preto, aby sa on sám a jeho najbližší nestali nástrojom alebo obeťou spoločenského útlaku. Ak to tak nie je, potom je nevyhnutné v prvom rade definovať spôsobom ideálneho stavu vonkajšie podmienky, ktoré by umožňovali spoločenskú organizáciu absolútne zbavenú každej formy útlaku; potom zistiť, prostredníctvom čoho a do akej miery možno dané podmienky zmeniť tak, aby sa približovali tomuto ideálu; zistiť, aká by bola forma spoločenskej organizácie s minimálnou mierou útlaku za daných podmienok; a napokon definovať moc konania a zodpovednosti jednotlivcov. Jedine takto sa môže politické konanie stať skutočnou prácou, a nie, ako tomu bolo doposiaľ, buď hrou, alebo formou mágie.

Nanešťastie je pre dosiahnutie takéhoto stavu potrebné nielen hľadanie a prísne exaktné uvažovanie vyhýbajúce sa rizikám omylov, ale aj historické, technické a vedecké skúmanie na najvyššej úrovni presnosti, ponímané navyše z úplne nového pohľadu. No udalosti nečakajú; čas sa nezastaví a nedopraje nám oddych; prítomnosť sa domáha našej pozornosti a hrozí nám pohromami, ktoré so sebou prinášajú, okrem mnohých iných závažných problémov, materiálnu nemožnosť študovať alebo písať inak, než v službách utláčateľov. Čo treba robiť? Nemá žiaden zmysel nechať sa zaplaviť prúdom pochybného entuziazmu. Nik nemá ani tú najmenšiu predstavu o cieľoch alebo prostriedkoch sily, ktorú zo zvyku nazývame revolučnou. Čo sa týka reformizmu, princíp menšieho zla, na ktorom je postavený, je celkom určite racionálny, hoci je diskreditovaný vinou tých, ktorí tento princíp zneužívajú; treba však pamätať na to, že ak slúžil len ako zámienka na kapituláciu, potom nie pre zbabelosť lídrov, ale kvôli ignorancii vlastnej bohužiaľ všetkým; pretože pokiaľ to najhoršie a najlepšie nie je definované prostredníctvom jasne a konkrétne stanoveného ideálu a vzápätí v rámci jestvujúcich podmienok, potom nevieme, ktoré zlo je menšie a sme donútení akceptovať pod týmto označením čokoľvek, čo nám predostrú ľudia disponujúci mocou, pretože každé jestvujúce zlo je vždy menšie než možné zlo, ktorým neustále hrozia neuvážené skutky. Zjednodušene povedané, nevidomí ľudia, akými dnes sme, môžu voliť len medzi kapituláciou a dobrodružstvom. Pritom sa však nemôžeme zbaviť povinnosti rozhodnúť sa tu a teraz pre určitý postoj k prítomnosti. Preto je azda prípustné aj predtým, než do detailu rozoberieme spoločenský mechanizmus – ak je také niečo vôbec možné – pokúsiť sa ho načrtnúť aspoň v hrubých rysoch; treba si však jasne uvedomiť, že takáto hrubá skica bráni prijímaniu akýchkoľvek kategorických záverov a slúži výhradne pre navrhnutie niekoľkých ideí ako hypotéz pre kritické preskúmanie čestným a zodpovedným ľuďom. Navyše nie sme v tejto veci na celkom neznámom území. Ak by nám aj Marxov systém so svojimi približnými náčrtmi veľmi nepomohol, situácia je iná v prípade jeho analýz, ktoré vypracoval pri konkrétnom skúmaní kapitalizmu, a v ktorých, hoci sa domnieval, že len opisuje daný systém, prenikol azda až k skrytej povahe útlaku samotného.

Medzi všetkými formami spoločenských systémov, uskutočnených v dejinách, je len veľmi málo takých, ktoré sa zdajú byť bez útlaku; a ide o formy, o ktorých vieme len veľmi málo. Všetky z nich sa vyznačujú extrémne nízkou mierou výroby, tak nízkou, že deľba práce je v nich celkom neznáma, s výnimkou deľby medzi pohlaviami, a každá rodina pritom produkuje len o čosi viac, než sú jej potreby. Je navyše evidentné, že takéto materiálne podmienky priamo vylučujú útlak, keďže každý jeden človek, nútený postarať sa sám o seba, je v neustálom zápase s okolitou prírodou; vojna je za takéhoto stavu drancovaním a zabíjaním, nie dobývaním, pretože prostriedky na usporiadanie výbojov chýbajú. Prekvapujúcim nie je to, že útlak sa môže objaviť až po dosiahnutí vyšších foriem ekonomiky, ale to, že ich sprevádza vždy. Z toho vyplýva, že medzi primitívnou formou ekonomiky a jej vyššími formami nie je len rozdiel stupňa, ale aj druhu. A hoci z pohľadu spotreby ide len o zmenu k o čosi lepším podmienkam, v skutočnosti sa výroba, ktorá je rozhodujúcim faktorom, od základu mení. Táto premena spočíva na prvý pohľad v pokroku vo vzťahu k prírode. Pri primitívnych formách produkcie – ako je lov, rybolov, zber – sa ľudské úsilie javí ako jednoduchá reakcia na neúprosný tlak vyvíjaný na človeka prírodou, a to v dvoch formách. Za prvé sa vyskytuje vo všetkých zámeroch a cieľoch v podobe bezprostredného popudu, prostredníctvom neustále prítomnej nutnosti prirodzených potrieb; a konanie akoby tak dostávalo nepriamym spôsobom svoju podobu priamo od prírody, vychádzajúc do veľkej miery z intuície, porovnateľnej s inštinktom u živočíchov a z trpezlivého pozorovania prírodných javov, ako aj z neustáleho opakovania spôsobov, ktoré sa ukázali byť úspešné bez toho, aby človek vedel, prečo a ktoré sa nepochybne zdajú byť priaznivo prijímané samotnou prírodou. Na tomto stupni je každý človek nevyhnutne slobodný vo vzťahu k ostatným ľuďom, pretože je v priamom styku s princípmi vlastnej existencie a pretože medzi nimi a človekom už nestojí nijaký prostredník z ľudskej sféry; no na druhej strane je súčasne úplne podriadený prírodnému prostrediu, čo jednoznačne demonštruje jej zbožšťovaním. Na vyšších stupňoch produkcie sú prirodzené potreby takisto pociťované, rovnako neľútostne, no už nie tak bezprostredne; zdá sa, že sú stále viac a viac nezávislejšie a ponechávajú stále väčší priestor ľudskej slobode voľby, jeho schopnosti tvorivosti a rozhodovania. Konanie už nie je tak časovo bezprostredne viazané na prirodzené potreby; človek sa učí vytvárať zásoby pre potreby, ktoré nie sú bezprostredne pociťované; stále častejšie sú úkony, ktoré majú len nepriamy úžitok; a súčasne sa systematická koordinácia v čase i priestore stáva možnou i potrebnou a jej dôležitosť neustále narastá. Stručne povedané, človek postupuje fázami, ktoré sa vo vzťahu k prírode menia z podriadenosti na ovládanie. V súvislosti s tým príroda stráca svoj božský charakter a božské viac a viac nadobúda ľudskú podobu. Bohužiaľ, táto emancipácia je len vonkajšková. V skutočnosti je aj na týchto vyšších stupňoch celok ľudského konania aj naďalej len podriadenosťou krutým zákonom bezprostrednej nevyhnutnosti; akurát namiesto zotročenia prírodou je človek zotročovaný človekom. Je to však stále ten istý tlak vyvíjaný prírodou, akurát pôsobiaci nepriamo; pretože útlak je uskutočňovaný silou a v konečnom dôsledku pochádzajú všetky sily z prírody.

Pojem sily nie je vôbec jednoduchý, a pritom má byť v rámci formulovania spoločenských problémov objasnený ako prvý. Sila a útlak – to sú dve rôzne veci; no čo je potrebné chápať predovšetkým je to, že nie spôsob, akým je istá sila použitá, ale jej samotná podstata rozhoduje o tom, či ide o útlak, alebo nie. Marx to jasne chápal v prípade štátu; chápal, že tento stroj na utláčanie ľudí nezastaví toto utláčanie dovtedy, kým to bude efektívne, bez ohľadu na to, v koho rukách bude. Toto konštatovanie však má omnoho širšiu platnosť. Útlak vychádza výlučne z objektívnych podmienok. Prvou z nich je existencia privilegovaných; nie sú to však ľudské zákony alebo dekréty, ktoré vytvárajú privilégiá, ani majetkové práva; je to samotná podstata vecí. Isté okolnosti, zodpovedajúce – nepochybne nevyhnutným – stupňom ľudského vývinu, dávajú rásť silám, ktoré sa stavajú medzi obyčajného človeka a podmienky jeho vlastnej existencie, medzi úsilie a plody úsilia a ktoré sú v podstate monopolom niekoľkých, keďže nemôžu byť zdieľané všetkými; a preto títo privilegovaní, hoci ich životy závisia od práce ostatných, majú v rukách osudy práve tých ľudí, od ktorých závisia a rovnosť tým pádom nejestvuje. K tomuto začne dochádzať, keď náboženské obrady, prostredníctvom ktorých človek, ako verí, získava prírodu na svoju stranu, začnú byť príliš početné a zložité na to, aby ich poznali všetci a tak sa stávajú tajnými a monopolom niekoľkých kňazov; kňaz potom disponuje, hoci len fiktívne, všetkými prírodnými silami a prostredníctvom nich uplatňuje svoju autoritu. Nič podstatné sa nezmení ani po tom, keď tento monopol nie je udržiavaný prostredníctvom obradov, ale vedeckých procesov a keď sa jeho majitelia nenazývajú kňazmi, ale vedcami a technikmi.

Zbrane dávajú takisto vyvstať privilegovaným, a to od okamihu, keď sa na jednej strane stanú natoľko účinnými, že neozbrojení nie sú schopní klásť odpor ozbrojeným, a na druhej strane vtedy, keď sa zaobchádzanie so zbraňami stáva natoľko prepracovaným a zložitým, že si vyžaduje istú zručnosť a dlhodobý nácvik. A tak sú pracujúci neschopní sebaobrany, zatiaľ čo bojovníci, sami neschopní produkcie, sa môžu kedykoľvek zmocniť výsledkov práce iných; pracujúci sú tak vydaní na milosť bojovníkom, a nie naopak. To isté platí o zlate alebo všeobecne o peniazoch, len čo je deľba práce natoľko rozvinutá, že nijaký pracujúci nemôže vyžiť zo svojej vlastnej produkcie, ale musí ju zameniť za produkty iných; systém výmeny sa potom nevyhnutne stáva monopolom niekoľkých ľudí, ktorí majú pod kontrolou peniaze a môžu tak nielen získať prostriedky na vlastné živobytie, ale aj zbaviť producentov ich prostriedkov.

Skrátka, kdekoľvek v boji proti prírode alebo proti ľuďom musí byť úsilie znásobené a koordinované, aby bolo účinné, stáva sa táto koordinácia monopolom niekoľkých vodcov v okamihu, keď je dostatočne komplexná a najdôležitejším zákonom sa vtedy stáva poslušnosť; platí to o správe vecí verejných i súkromných. Môžu jestvovať i iné zdroje privilégií, tieto sú však tie najhlavnejšie; navyše s výnimkou peňazí, ktoré sa objavili až v istom historickom okamihu, sa so všetkými spomenutými faktormi stretneme u všetkých utláčateľských režimov; mení sa len spôsob ich distribúcie a ich kombinácia, stupeň koncentrácie moci a takisto otvorenejší či uzavretejší a v dôsledku toho viac či menej tajomný charakter každého monopolu. Samotní privilegovaní však ešte nepostačujú na vznik útlaku. Nerovnosť môže byť ľahko zmiernená odporom slabých a citom pre spravodlivosť silných; nemusí viesť k stále tvrdšej forme nevyhnutnosti ako je tá, ktorá vyplýva z prirodzených potrieb, nebyť ďalšieho faktora, ktorým je boj o moc.

Ako Marx správne pochopil v prípade kapitalizmu a ako to chápali niektorí moralisti vo všeobecnejšej rovine, moc v sebe obsahuje dávku nevyhnutnosti, ktorá sa bezodkladne vzťahuje tak na ovládaných, ako aj na vládnucich; zotročuje si jedných práve tak, ako ich prostredníctvom utláča druhých. Boj s prírodou v sebe nesie isté nevyhnutnosti, ktoré nemožno odstrániť, no ktoré v sebe majú svoje vlastné limity; príroda odoláva, no nebráni samú seba a keď ide len o stret s prírodou, každá situácia v sebe nesie jasne definované prekážky, ktoré v človeku prebúdzajú to najušľachtilejšie úsilie. Celkom inak je to v prípade, keď nejde o bezprostredný stret človeka s prírodou, ale o stret človeka s človekom. Udržanie si moci je nevyhnutnou podmienkou mocných, pretože je to ich vlastná moc, čo ich drží pri živote; no musia si ju udržať voči seberovným i voči slabším od seba, a práve tí druhí nemôžu inak, než snažiť sa zbaviť svojich hrozivých pánov, pretože ako v začarovanom kruhu násilia pán vyvoláva strach v otrokovi práve preto, že sa ho sám bojí, a naopak; a to isté platí o seberovných súperoch.

Navyše, tieto dva boje, ktoré musí každý mocný viesť – voči tým, ktorým vládne a voči svojim súperom – sú neoddeliteľne späté a každý z nich roznecuje ten druhý boj. Moc, nech je ňou čokoľvek, sa musí doma neustále posilňovať prostredníctvom víťazstiev získaných za hranicami, pretože takéto víťazstvá jej dodávajú silnejšie nástroje nátlaku; okrem toho boj proti nepriateľom zjednocuje otrokov, podliehajúcim ilúzii, že na výsledku bitky majú svoj vlastný záujem. No aby táto moc získala od svojich otrokov poslušnosť a obetavosť nevyhnutné pre víťazstvo, musí sa stať tvrdšou; a aby sa stala natoľko tvrdou, musí sa väčšmi zamerať navonok – a tak stále dokola. Tú istú reťaz postupností môžeme sledovať, ak začneme z opačnej strany; môžeme pozorovať spoločnosť, ktorá, aby bola schopná ubrániť sa vonkajším nepriateľom, musí zaviesť násilnú formu autority; aby takto vytvorená moc bola schopná dosiahnuť adekvátnu silu, musí vyvolávať konflikty s konkurenčnými mocami – a tak ďalej, v tom istom kruhu. Takto ten najfatálnejší kruh násilia vháňa celé spoločnosti do područia svojich pánov na šialenom kolotoči dejín.

Jestvujú len dva spôsoby, akými možno prelomiť tento kruh, a to buď zrušením nerovnosti, alebo nastolením stabilnej moci, a to moci vytvárajúcej rovnováhu medzi tými, ktorí prikazujú, a tými, ktorí poslúchajú. Toto druhé riešenie hľadajú všetci tí, ktorých možno nazvať zástancami systému, teda všetkých tých spomedzi nich, ktorí nie sú motivovaní servilnosťou alebo ambíciami; bezpochyby k nim možno rátať rímskych autorov velebiacich „veľkolepý rímsky mier“, Danteho, reakčnú školu zo začiatku devätnásteho storočia, Balzaca, a v dnešných časoch úprimných a premýšľavých zástancov pravice. No stabilita takejto moci – cieľ tých, ktorí sa nazývajú realistami – sa pri podrobnejšom skúmaní ukazuje byť len chimérou, jestvujúcou na rovnakých základoch ako utópia anarchistov.

Medzi človekom a hmotou nastoľuje každá činnosť, či už úspešná alebo nie, istú rovnováhu, ktorú možno narušiť len zvon – pretože hmota je nečinná. Premiestnený kameň akceptuje svoju novú polohu; vietor pokojne dovedie do cieľa tú istú plachetnicu, ktorú by zviedol z kurzu, ak by plachty a kormidlo neboli správne nastavené. No ľudia sú z princípu aktívne bytosti a disponujú schopnosťou vlastnej vôle, ktorej sa nemôžu vzdať, i keby veľmi chceli, s výnimkou okamihu, keď prostredníctvom vlastnej smrti prechádzajú späť do stavu mŕtvej hmoty; a tak každé víťazstvo nad ľuďmi v sebe obsahuje zárodok možnej porážky, s výnimkou prípadov úplného vyhladenia. No vyhladenie vylučuje moc vylúčením jej objektu. A tak jestvuje v samotnej podstate moci protirečenie, ktoré jej dokonca bráni v jestvovaní v jej pravom zmysle; takzvaní páni, neustále nútení upevňovať svoju moc zo strachu, že im bude odňatá, neprestajne hľadajú nikdy nedosiahnuteľnú nadvládu; krásnou ilustráciou tohto hľadania sú posmrtné muky v gréckej mytológii. Bolo by tomu inak, keby jediný človek dokázal sám v sebe nahromadiť silu, nadradenú sile všetkých ostatných ľudí dokopy – no k tomu nikdy nemôže dôjsť; nástroje moci – zbrane, zlato, stroje, magické alebo technické tajomstvá – jestvujú vždy nezávisle na tom, kto nimi disponuje, a ktokoľvek sa ich môže zmocniť. Následkom toho je moc nestabilná.

Vo všeobecnosti, keďže vzťahy medzi vládnucimi a ovládanými nie sú nikdy plne akceptované, vzniká v nich neprestajná nerovnováha, ktorá vyvoláva disharmóniu; to isté možno povedať dokonca aj o sfére osobného života, kde napríklad láska ničí rovnováhu duše v okamihu, keď sa usiluje ovládať alebo byť ovládaná svojim objektom. V takomto prípade však nejestvuje nijaká vonkajšia okolnosť, ktorá by rozumu bránila v návrate k normálnemu stavu nastolením slobody a rovnosti; zatiaľ čo spoločenské vzťahy, v ktorých rovnosť priamo vylučujú spôsoby práce a vojenstva, akoby na ľudstvo uvádzali šialenstvo formou vonkajšej fatálnosti. Pretože ak v skutočnosti nejestvuje moc, ale len boj o moc a ak pre tento boj nejestvujú nijaké pravidlá, hranice či obmedzenia, potom niet ani nijakých hraníc a obmedzení pre úsilie, ktoré si takýto boj vyžaduje; tí, čo sa mu plne odovzdajú a sú donútení počínať si vždy lepšie než ich protivníci, musia obetovať nielen životy svojich otrokov, ale aj svoje vlastné životy a životy svojich najbližších; a tak Agamemnón, obetujúci svoju dcéru, znovu ožíva v kapitalistoch, ktorí pre zachovanie svojho postavenia ochotne súhlasia s vojnami, ktoré ich môžu obrať o vlastných synov.

Takto súboj o moc zotročuje všetkých, silných i slabých. Marx si to jasne uvedomil pri kapitalistickom systéme. Rosa Luxemburgová útočila na princíp „nezmyselného kolotoča“, ako ho prezentoval marxizmus v zobrazení kapitalistickej akumulácie, kde sa spotreba javí ako „nevyhnutné zlo“, ktoré treba zredukovať na minimum, ako prostriedok, ktorý drží pri živote tých, ktorí sa či už ako vodcovia alebo ako pracujúci oddali tomu najvyššiemu cieľu, ktorým je získanie kapitálu, čiže zase len prostriedku výroby. A je to hlboká absurdnosť tohto obrazu, ktorá nám poskytuje hlbokú pravdu; pravdu, ktorá presahuje rámec kapitalistického systému. Jedinou osobitou vlastnosťou tohto systému je fakt, že výrobné nástroje sú v ňom súčasne hlavnými zbraňami v boji o moc; no spôsoby tohto boja, nech sú akékoľvek, si vždy podmaňujú človeka rovnakým šialenstvom a javia sa mu ako definitívne ciele jeho snaženia. Práve reflexia tohto šialenstva dodáva epickú veľkosť dielam ako Ľudská komédia, Shakespearovým Históriám, stredovekým spievaným eposom alebo Iliade. Skutočnou témou Iliady je nadvláda vojny nad bojovníkmi a prostredníctvom nich aj nad ľudskosťou všeobecne; nik z nich netuší, prečo obetuje svoj život i život svojej rodiny v krvavej a nezmyselnej vojne a aj preto sú to po celý čas bohovia, ktorí, obdarení nadprirodzeným vplyvom, rušia mierové snahy, ktorí neustále rozdúchavajú vojnu a ktorí proti sebe opätovne stavajú bojujúce strany po tom, čo tieto, vedené zásahmi svedomia, prerušujú boj.

Takto sa v tejto prekrásnej antickej básni objavuje principiálne zlo, sužujúce ľudstvo: zámena prostriedkov za ciele. Raz je v popredí vojna, inokedy získavanie majetku, inokedy zas výroba; no stále ide o to isté zlo. Všetky tie sťažnosti moralistov, že človekom hýbu len jeho osobné záujmy: kiežby to tak bolo! Osobný záujem je hlavným motívom konania, no na druhej strane je obmedzeným, racionálnym a neschopným spôsobiť bezhraničné zlo. Zatiaľ čo zákonom všetkých spoločenských aktivít, s výnimkou primitívnych spoločností, je obetovanie ľudského života, svojho alebo iných, veciam, ktoré sú len prostriedkami pre lepšiu úroveň života. Táto obeť má rôzne podoby, no zakaždým ide o otázku moci. Moc je zo svojej definície len prostriedkom; alebo lepšie povedané, vlastniť moc značí jednoducho vlastniť možnosti konania, presahujúce nesmierne limitované sily jednotlivca. No získavanie moci, vďaka svojej prirodzenej neschopnosti skutočne sa zmocniť svojho cieľa, vylučuje akýkoľvek koniec, až napokon nevyhnutne nahrádza všetky ciele. Je to táto zámena prostriedku za cieľ, táto zásadná chyba, ktorá nesie zodpovednosť za všetku nezmyselnosť a krv v dejinách. Ľudské dejiny sú jednoducho dejinami závislosti, ktorá z ľudí – vládnucich i ovládaných – robí hračky v rukách vládnutia, ktoré sami stvorili, a ktorá ľudské bytosti pretvára na neživé veci.

A teda sú to veci, nie ľudia, kto určuje medze a zákony vládnuce tejto zúrivej honbe po moci. Ľudské túžby ju nedokážu ovládať. Páni môžu snívať o umiernenosti, no nie je im dovolené pestovať túto cnosť kvôli hrozivosti prehry, jedine vo veľmi malej miere; a stávajú sa tak, až na mimoriadne vzácne výnimky, ako v prípade Marca Aurelia, veľmi rýchlo neschopnými čo len uvedomovať si to. Čo sa týka utláčaných, ich permanentne tlejúci odpor, vybuchujúci len tu a tam, môže zlo práve tak podnecovať, ako aj obmedzovať; a celkovo je skôr negatívnym faktorom, pretože núti pánov zvyšovať svoju moc zo strachu, že o ňu prídu.

Z času na čas dokážu utláčaní zvrhnúť jednu garnitúru utláčateľov a nahradiť ju inou, a niekedy dokonca zmeniť formu útlaku; no aby sa odstránil samotný útlak, na to je potrebné predovšetkým odstrániť jeho zdroje, odstrániť všetky monopoly, magické a technické tajomstvá, ktorými sa vládne nad prírodou, výzbroj, peniaze a koordináciu práce. Keby sa aj utláčaní dokázali rozhodnúť urobiť to, nemohli by uspieť. Odsúdili by sa na podmanenie inými spoločnosťami, ktoré sa nerozhodli vykonať rovnakú zmenu; a keby aj bolo toto riziko nejako zázračne odstránené, i tak by sa odsúdili na smrť, pretože keď už raz človek zabudol na metódy primitívnej produkcie a pretvoril i prírodné prostredie, na ktoré sa hodili, nedokáže už obnoviť bezprostredný kontakt s prírodným prostredím.

Z toho vyplýva, že napriek toľkým nejasným túžbam skoncovať so šialenstvom a útlakom, koncentrácia moci a neprístojnosť jej tyranskej podoby nedospeje ku svojim hraniciam, ak sa to šťastnou zhodou okolností nepodarí nájsť v samotnej podstate vecí. To nám náleží rozhodnúť, aké by tieto hranice mali byť; a preto musíme brať do úvahy fakt, že ak je útlak nevyhnutnou súčasťou života spoločnosti, táto nevyhnutnosť v sebe nič dobré nenesie. Útlak ani náhodou neskončí preto, lebo sa stane prekážkou výroby; „revolúcia výrobných síl“, naivne vnesená do histórie ako jeden z faktorov Trockým,  je len čírou fikciou. Rovnako sa nesmieme dať pomýliť predstavou, že útlak prestane byť neodvratným potom, ako sa výrobné sily vyvinú natoľko, že zabezpečia bohatstvo a oddych pre všetkých. Aristoteles pripúšťal, že nič by nestálo v ceste zrušeniu otroctva, ak by bolo možné vykonávať nevyhnutné práce „mechanickými otrokmi“, a keď sa Marx pokúsil predpovedať budúcnosť ľudského pokolenia, spravil akurát to, že použil a rozvinul túto myšlienku. Mohlo by to tak byť, keby ľudí viedla predstava blahobytu; no od čias Iliady až do dnešných dní nás nezmyselné nároky boja o moc zbavili dokonca aj bezstarostných úvah o blahobyte. Nárast plodov ľudského snaženia nijako neuľahčí toto snaženie samotné, pokiaľ štruktúry spoločnosti neprestanú stáť na zámene cieľov a prostriedkov, inými slovami, pokiaľ formy práce a blahobytu neprestanú vkladať do rúk niekoľkých ľudí moc nad masami; pretože námaha a nedostatok nevyhnutné pre boj s prírodou budú prenesené do vojny vedenej ľuďmi medzi sebou, vojny o získanie či udržanie privilégií. Ak je raz spoločnosť rozdelená na ľudí, ktorí rozkazujú a ľudí, ktorí rozkazy vykonávajú, je celý spoločenský život ovládaný bojom o moc, a boj o živobytie je len jedným z faktorov tohto boja.

Marxistický pohľad, podľa ktorého je spoločenská existencia determinovaná vzťahmi medzi človekom a prostredím, vytváranými produkciou, určite zostáva jediným spoľahlivým základom pre historické bádanie; akurát že tieto vzťahy musia byť uvažované v prvom rade z hľadiska moci, pričom spôsoby zabezpečenia živobytia predstavujú len jedny zo vstupných údajov pre tento problém. Táto následnosť sa zdá byť absurdná, no odráža len zásadnú absurditu spočívajúcu v podstate spoločenského života. Vedecké skúmanie dejín by tak bolo skúmaním akcií a reakcií, neustále sa vytvárajúcich medzi organizáciou moci a metódami výroby; lebo hoci moc závisí od materiálnych podmienok života, nikdy ich sama neprestáva premieňať. Takéto skúmanie nateraz presahuje naše možnosti; no pred zápasom s nekonečnou komplexnosťou faktov je užitočné spraviť si abstraktný diagram vzájomných akcií a reakcií, podobne ako astronómovia musia najprv vytvoriť imaginárnu nebeskú sféru pred tým, než preniknú do zákonitostí pohybov a polôh hviezd.

Najprv sa musíme pokúsiť zostaviť zoznam nevyhnutných obmedzení, ktoré limitujú všetky formy moci. V prvom rade záleží akýkoľvek druh moci na nástroji, ktorý má pre každú situácii svoju účinnosť. Čiže nevládneme rovnakým spôsobom prostredníctvom vojakov ozbrojených lukmi a šípmi, kopijami a mečmi, ako prostredníctvom lietadiel a zápalných bômb; moc zlata závisí od úlohy výmeny v ekonomickom živote; moc technických znalostí sa meria rozdielom medzi tým, čo sa dá dosiahnuť vďaka nim a čo by sme dosiahli bez nich a tak ďalej. Vždy pritom musíme do tejto bilancie zahrnúť aj triky, ktorými mocní získajú presviedčaním to, čo sú inak neschopní získať silou, či už tým, že utláčaných dostanú do situácie, v ktorej majú alebo si myslia že majú bezprostredný záujem na vykonaní toho, čo sa od nich žiada, alebo ich nakazením fanatizmom, ktorý je nastavený tak, že sú ochotní podstúpiť akúkoľvek obeť. Za druhé, keďže moc, ktorou človek reálne disponuje má len tú mieru, v akej jej efektívne vládne, moc vždy naráža na reálne mantinely schopnosti kontrolovať ju, a tieto mantinely sú enormne úzke. Žiadna myseľ nie je schopná obsiahnuť niekoľko myšlienok naraz; nijaký človek nemôže byť na niekoľkých miestach súčasne; a pre pána i jeho otroka má deň vždy len dvadsaťštyri hodín. Tieto nedostatky zdanlivo odstraňuje spolupráca, ale keďže nikdy nie je celkom bez rivality, prináša so sebou priveľa komplikácií. Schopnosti pozorovať, porovnávať, zvažovať, rozhodovať sa a kombinovať sú vo svojej podstate individuálne, a to isté možno povedať o moci, ktorej uplatňovanie je neoddeliteľné od týchto schopností; kolektívna moc je v konečnom dôsledku fikcia. Čo sa týka množstva vecí, ktoré je schopný riadiť jediný človek, to závisí od individuálnych vlastností, akými je veľkosť a rýchlosť inteligencie, schopnosť pracovať, pevnosť charakteru; no záleží to aj od objektívnych vlastností moci, rýchlejších či pomalších metód komunikácie a presunu v priestore, od jednoduchosti alebo naopak komplikovanej mašinérie moci. Napokon je uplatňovanie akejkoľvek moci podmienené existenciou nadprodukcie, a to nadprodukcie dostatočne veľkej na to, aby všetci zúčastnení v boji o moc, páni i otroci, mohli prežiť. Miera nadprodukcie samozrejme závisí od spôsobu produkcie a tiež od spoločenskej organizácie. Preto tu jestvujú tri faktory, ktoré nám umožňujú chápať politickú a spoločenskú moc v každom okamihu ako niečo analogické merateľnej sile. Musíme však mať na pamäti, že ľudia, ktorí sa ocitnú v mocenskom vzťahu, či už ako páni alebo otroci, si túto analógiu neuvedomujú. Mocní, či už sú to kňazi, vojvodcovia, králi alebo kapitalisti, vždy veria, že vládnu z Božieho oprávnenia; a tí, čo sú pod nimi, sa cítia byť drvení silou božskou alebo diabolskou, v každom prípade však nadprirodzenou. Každá spoločnosť s útlakom je stmelená týmto náboženstvom moci, ktoré falšuje všetky spoločenské vzťahy, umožňujúc mocným vládnuť väčšmi, než sú schopní; inak je tomu len v časoch nepokojov, keď naopak všetci – rebelujúci otroci i vydesení páni – zabúdajú, aké ťažké a pevné sú okovy útlaku.

Vedecké skúmanie dejín by teda začalo analýzou reakcií, ktorými moc reaguje na podmienky, ktoré ju objektívne limitujú; a hypotetický náčrt pôsobenia týchto reakcií by bol pre danú analýzu nevyhnutný, hoci pre nás momentálne príliš zložitý. Niektoré z týchto reakcií sú vedomé a zámerné. Každá moc sa vedome usiluje, v rámci svojich možností, daných spoločenským zriadením, zvýšiť produkciu a zároveň jej riadenie; dejiny nám ponúkajú množstvo príkladov, od faraónov až po súčasnosť, a v súvislosti s tým sa zrodil pojem osvieteného despotizmu. Na druhej strane sa každá moc vedome usiluje o zničenie prostriedkov produkcie a vládnutia svojich súperov a súčasne čelí týmto pokusom z ich strany. Boj o moc je tak súčasne konštruktívny i deštruktívny a prináša ekonomický rast alebo úpadok, v závislosti od práve prevládajúceho trendu; je pritom zrejmé, že v danej civilizácii nadobudne deštrukcia tým väčší rozmer, čím ťažšie je pre moc expandovať bez toho, aby musela čeliť mociam zhruba rovnako silným ako je ona. No nepriame následky uplatňovania moci sú omnoho podstatnejšie, než vedomé úsilie vládcov.

Každá moc, už z titulu toho, že je uplatňovaná, extrémizuje tie spoločenské vzťahy, na ktorých je založená; vojenská moc teda znásobuje vojny, finančný kapitál znásobuje výmenu. Niekedy sa šťastnou zhodou okolností stáva, že táto expanzia istými mechanizmami znásobí i svoje zdroje a tým umožní ďalšiu expanziu, a tak ďalej, podobne ako potrava posilňuje živé bytosti, čím im umožní získať ešte viac potravy a nadobudnúť ešte viac sily. Všetky režimy poskytujú príklady takejto šťastnej zhody okolností; bez nich by totiž nijaká forma moci neprežila a teda moc, ktorá z tejto zhody ťaží, je jediná, ktorá pretrvá. Takto vojna umožnila Rímu získavať otrokov, čiže pracujúcich v dospelom veku, kým ostatní ich museli vychovávať od detstva; zisk z práce otrokov umožňoval posilňovať armádu a silnejšia armáda mohla vyhrávať stále dôležitejšie vojny a v nich získavať otrokov ako korisť. Podobne cesty, ktoré Rimania stavali pre vojenské účely, neskôr uľahčovali ovládanie a vykorisťovanie dobytých provincií a tým umožňovali akumuláciu zdrojov pre budúce vojny.

Ak sa pozrieme na modernú dobu, vidíme napríklad, že nárast výmeny spôsobuje väčšiu deľbu práce, ktorá spätne robí nevyhnutnou väčší obeh tovarov; navyše z toho pochádzajúca rastúca produktivita poskytuje nové zdroje, schopné premeniť sa na finančný a priemyselný kapitál. Vo veľkopriemysle je evidentné, že každý výrazný skok v mechanizácii prináša súčasne zdroje, nástroje a stimuly ďalšieho rastu. Podobne technológia veľkopriemyslu poskytla prostriedky riadenia a informatizácie nevyhnutné pre centralizovanú ekonomiku, a telegraf, telefón či denná tlač sú jej produktmi. To isté možno povedať o sektore dopravy. V dejinách možno nájsť množstvo podobných príkladov, ovplyvňujúcich najrôznejšie aspekty verejného života. Rast systému možno definovať tak, že stačí, aby tento systém fungoval, a bude tak vytvárať nové zdroje umožňujúce mu fungovať na väčšej báze.

Tento jav automatického vývinu je natoľko pozoruhodný, až sme v pokušení myslieť si, že šťastne nastavený systém, ak to tak možno povedať, pretrvá a bude sa vyvíjať naveky. Presne to si devätnáste storočie, vrátane socialistov, myslelo o veľkopriemysle. No ak je ľahké nejasne si predstavovať utláčateľský systém, ktorý by nikdy neupadol, je to niečo celkom iné, ako keď si máme jasne a konkrétne predstaviť nekonečný rast určitej moci. Ak by mala donekonečna zdokonaľovať nástroje svojej vlády, nekonečne by smerovala ku svojej limite, ktorou by bol stav akejsi všadeprítomnosti; ak by mala donekonečna rozmnožovať svoje zdroje, potom by všetko v prírode muselo smerovať k nekonečnej hojnosti, akú požívali Adam a Eva v pozemskom raji; a napokon, ak by mala donekonečna zväčšovať dosah svojich nástrojov – či už by išlo o zbrane, zlato, technické výdobytky, stroje alebo čokoľvek iné – smerovala by k zrušeniu toho vzťahu, ktorý, nerozlučne spájajúc pojmy pána a otroka, vytvára medzi nimi vzťah vzájomnej závislosti.

Nemožno dokázať, že všetko z toho je nemožné; no musíme to pokladať za nemožné, inak by sme museli celé dejiny ľudstva považovať za rozprávku. Vo všeobecnosti musíme tento svet pokladať za podriadený zákonom len vtedy, ak každý jav v ňom pokladáme za ohraničený; a to platí aj o moci, ako to pochopil Platón. Ak chceme moc považovať za mysliteľný jav, potom musíme rast jeho základne považovať za obmedzený po istý bod, po ktorý môže prísť ako po neprekonateľný múr. No ani táto hranica neznamená, že moc sa na nej zastaví; súťaživosť ju núti ísť stále ďalej a ďalej, za hranice svojej efektívnej existencie. Prekročí hranicu svojej kontrolovateľnosti; ovláda to, čo nedokáže ovládnuť; spotrebuje svoje zdroje. To je vnútorné protirečenie, ktoré v sebe každý systém útlaku nesie ako zárodok svojho zániku; spočíva v protiklade medzi nevyhnutne ohraničenými materiálnymi zdrojmi moci a nevyhnutne bezhraničnou vôľou k moci, uvažovanou ako vzťah medzi ľuďmi.

Len čo moc prekročí hranice vytýčené povahou vecí, zužuje základy, na ktorých stojí, a zužuje samotné hranice. Presahujúc oblasť, ktorú dokáže kontrolovať, dáva vznikať parazitizmu, plytvaniu a zmätku, ktoré po tom, čo sa objavia, rastú automaticky. Usilujúc sa prikazovať tam, kde si podriadenosť nedokáže vynútiť, vyvoláva reakcie, ktoré nedokáže predvídať a s ktorými sa nedokáže vyrovnať. A napokon, usilujúc sa o vykorisťovanie podriadených za hranicu vytýčenú objektívnymi zdrojmi, vyčerpáva samotné zdroje; práve o tomto hovorí starý a rozšírený príbeh o husi kladúcej zlaté vajcia. Nech už sú zdroje, z ktorých vykorisťovatelia čerpajú materiálne statky akékoľvek, príde deň, v ktorý sa metóda ich získavania, spočiatku stále produktívnejšia a produktívnejšia, stane stále nákladnejšou. Takto rímska armáda, ktorá spočiatku Rímu prinášala bohatstvo, napokon Rím zruinovala; takto stredoveké kniežatá, ktorých boje spočiatku prinášali sedliakom relatívnu bezpečnosť pred lúpením, napokon priniesli skazu prostredníctvom nekonečných vojen, ktoré zruinovali vidiek, prinášajúci im obživu; a vyzerá to tak, že kapitalizmus práve prechádza touto fázou. Treba zopakovať, že to tak nemusí nevyhnutne byť; no treba to brať do úvahy, pokiaľ sa súčasne nepočíta s možnosťou nevyčerpateľných zdrojov. Je to povaha samotných vecí, ktorá vytvára to Grékmi uctievané božstvo spravodlivosti, známe pod menom Nemesis, trestajúce nemiernosť.

Keď sa určitá forma vlády ocitne v zajatí vlastného rastu a začína čeliť úpadku, neznamená to ešte, že začne postupne zanikať; niekedy sa naopak stáva neznesiteľne krutou a drví ľudské bytosti svojou váhou, neľútostne požierajúc ich telá, srdcia i duše. Keďže si však každý postupne začína uvedomovať nedostatok zdrojov potrebných pre niekoho na nadvládu, pre iných na prežitie, príde doba, keď sa začnú intenzívne hľadať prostriedky. Nejestvuje dôvod, pre ktorý by toto hľadanie nemohlo byť aj neúspešné; v takom prípade môže režim jedine skolabovať z nedostatku zdrojov a byť nahradený nie novým a lepším systémom, ale chaosom, chudobou a primitívnymi životnými podmienkami, až dokedy do hry nevstúpi nejaký nový faktor, ktorý vyvolá vznik nových mocenských vzťahov. Ak udalosti prebehnú inak a hľadanie nových zdrojov je úspešné, objavia sa nové formy spoločenských vzťahov a režim sa začne pomaličky a v úzadí meniť. V úzadí, pretože tieto nové formy sa môžu vyvíjať len vtedy, keď sú v súlade s oficiálnym systémom a nepredstavujú preň, aspoň navonok, nijaké nebezpečenstvo; v opačnom prípade ich jestvujúci režim môže poľahky zničiť, kým je silnejší. Aby nové spoločenské princípy prekonali tie staré, musí im tento postupný rast prideliť dôležitejšiu rolu vo fungovaní spoločnosti; inými slovami, musia vytvoriť účinnejšie sily, než majú k dispozícii oficiálne autority. Takto nedochádza k nijakému skutočnému narušeniu kontinuity, a to ani vtedy, keď sa zdá byť zmena režimu výsledkom krvavého stretu; pretože víťazstvo potom vlastne len odobruje sily, ktoré, dokonca ešte pred samotným stretom, boli rozhodujúcim faktorom v spoločnosti, a tie spoločenské formy, ktoré už dávno predtým plynule nahrádzali formy upadajúceho režimu. V Rímskej ríši takto barbari začali obsadzovať tie najdôležitejšie posty, armáda sa postupne začala rozpadávať na ozbrojené skupiny vedené dobrodruhmi a systém vojenských kolónií postupne nahrádzal otroctvo nevoľníctvom – to všetko dlho pred veľkými inváziami. Podobne francúzska buržoázia vôbec nečakala na získanie rozhodujúceho postavenia do roku 1789. Ruská revolúcia, vďaka mimoriadnej zhode okolností, nepochybne pôsobí tak, akoby priniesla niečo radikálne nové; no pravdou je to, že vládnuca vrstva, ktorú zmietla, už dlho nespočívala na nijakom spoločenskom základe s výnimkou tradície; ďalej že inštitúcie, ktoré so sebou priniesla revolúcia, nefungovali v skutočnosti možno viac než jeden deň; a napokon, že skutočné sily, konkrétne veľkopriemysel, polícia, armáda a byrokracia, vonkoncom neboli revolúciou odstránené, ale naopak, práve vďaka nej sa im dostalo takej moci, akej sa netešia v žiadnej inej krajine.

Môžeme teda zovšeobecniť, že náhla zmena vzťahov medzi silami, čo zvyčajne rozumieme pod pojmom „revolúcia“, nie je len javom v dejinách neznámym, ale navyše je to čosi, čo sa pri bližšom pohľade ukáže byť vyslovene nemysliteľným, pretože by išlo o víťazstvo slabosti nad silou, akoby ľahšie závažie mohlo prevážiť ťažšie. Dejiny nám naopak ukazujú pomalú transformáciu režimov, v rámci ktorej sú krvavé udalosti, ktoré nazývame „revolúciami“, len sekundárnymi záležitosťami, ktoré by sa dokonca nemuseli vôbec vyskytovať; to je aj prípad situácie, keď si spoločenská trieda, ktorá vládla v rámci starého režimu, udrží svoj podiel na moci pod pláštikom nového režimu, na čo nájdeme príklad aj v dejinách Anglicka. No nech už sú formy spoločenskej premeny akékoľvek, ak sa človek snaží odhaliť ich mechanizmus, vidí len interakcie slepých síl, ktoré sa spájajú alebo vylučujú, vzrastajú alebo upadajú a ktoré sa vzájomne nahrádzajú, neprestajne medzi sebou drviac nešťastných príslušníkov ľudského rodu. Na prvý pohľad v tejto strašnej hre ľahostajných okolností niet jediné slabé miesto, ktorým by mohlo prísť vykúpenie. No z tohto povrchného, abstraktného a príliš rýchleho náčrtu nemôžeme robiť akékoľvek závery.

Musíme ešte raz sformulovať základný problém, a to: čo vytvára to puto, ktoré, ako sa zdá, spája spoločenský útlak s pokrokom vo sfére vzťahov človeka a prírody? Ak sa pozrieme na celú cestu vývinu až do dnešných dní, ak vedľa seba postavíme primitívne kmene, usporiadané v podstate bez akejkoľvek nerovnosti, s dnešnou civilizáciou, nevyhneme sa dojmu, že človek nedokázal nadľahčiť bremeno prírodných síl bez toho, aby sa adekvátne nezvýšil tlak spoločenského útlaku, akoby platil akýsi tajomný zákon rovnováhy. A čo je ešte zvláštnejšie, zdá sa, že ak sa ľudská spoločnosť oslobodila spod gigantického bremena, uvaleného na krehké ľudstvo prírodnými silami, na druhej strane v istom zmysle nahradila prírodu v jej drastickom tlaku na jednotlivca.

V čom spočíva otroctvo primitívneho človeka? V skutočnosti, že len sotva riadi svoje vlastné konanie; to je len dosledkom potrieb, ktoré diktujú takmer všetky jeho skutky a obťažujú ho svojou neústupčivosťou; jeho konanie tak neriadi vlastná inteligencia, ale návyky a rozmary – obe rovnako nepochopiteľné – prírody, ktorú môže len uctievať so slepou podriadenosťou. Ak si vezmeme spoločnosť, ľudia dnes zdanlivo dospeli do stavu opačnému k podriadenosti. Azda ani jediná z ich činností nevytvára bezprostrednú odpoveď na priamo pociťovanú potrebu; práca je organizovaná tak, aby ťažila z prírody a organizovala ju, takže všetky potreby sú uspokojované. Ľudstvo sa už necíti byť pod vplyvom vrtošivých božstiev, o ktorých náklonnosť sa treba usilovať; vie, že stačí narábať s mŕtvou hmotou podľa evidentných zákonitostí. Zdá sa, že sme dospeli do éry predpovedanej Descartom, v ktorej ľudia využívajú „silu a činnosť ohňa, vody, vzduchu, hviezd a ostatných telies“ rovnako, ako remeselník používa svoje nástroje a to z nich robí pánov prírody. No podivuhodným obratom sa toto kolektívne vládnutie premieňa na podriadenosť, len čo zídeme na úroveň jednotlivca, a to na podriadenosť veľmi blízku stavu primitívnej existencie.

Námaha moderného robotníka je na ňom vynucovaná nátlakom rovnako brutálne, neľútostne a drží ho rovnako pevne, ako hlad v prípade primitívneho človeka. Od čias primitívneho lovca až k robotníkovi v dnešných veľkých fabrikách, cez obdobia egyptských robotníkov poháňaných bičom, starovekých otrokov a stredovekých poddaných žijúcich pod mečom feudálov, človek neprestal byť poháňaný do práce vonkajšími silami a hrozbou takmer okamžitej smrti. A čo sa týka pracovných úkonov, tie sú na moderných robotníkov často uvalené zvon rovnako, ako v prípade primitívov a sú pre nich rovnako nepreniknuteľné; v tomto smere je dnes navyše nátlak v niektorých prípadoch ešte brutálnejší, než bol kedykoľvek v dejinách. Akokoľvek bol primitív pripútaný k návykom a slepému tápaniu, mohol sa aspoň pokúšať uvažovať o veciach, skúmať ich a experimentovať na vlastné riziko, čo je sloboda absolútne odobratá robotníkovi pri výrobnom páse. A napokon, ak ľudstvo zdanlivo dospelo k ovládnutiu tých prírodných síl, ktoré podľa Spinozu „presahujú sily ľudstva“ – navyše spôsobom rovnako suverénnym, ako v prípade jazdca a koňa – toto víťazstvo neprináleží človeku ako individualite; jedine tie najväčšie kolektivity dokážu využívať „silu a činnosť ohňa, vody, vzduchu… a ostatných telies okolo nás“; čo sa však týka členov týchto spoločenstiev, tí sú, ovládaní rovnako ako vládnuci, podriadení nevyhnutným nárokom boja o moc.

A tak sa napriek pokroku človek nedokázal vymaniť z podriadenosti, v ktorej sa ocitol, keď bol slabý a nahý vydaný napospas slepým silám vesmíru; akurát sila, ktorá ho držala na kolenách, sa zmenila zo sily mŕtvej hmoty na silu spoločnosti, ku ktorej patrí. Preto mu aj táto spoločnosť bola daná ako predmet uctievania, prostredníctvom rôznych podôb, aké na seba berie náboženské cítenie. Takto sa spoločenská otázka stáva úplne zreteľnou; musíme dôsledne preskúmať mechanizmus tejto premeny; musíme sa usilovať objasniť, prečo človek musí platiť túto cenu za svoju moc nad prírodou; musíme sformulovať model, v ktorom bude človek v čo najmenej nevhodnom postavení, teda v ktorom bude čo najmenej zotročený dvojitým útlakom prírody a spoločnosti; a napokon rozoznať cesty, vedúce k takémuto postaveniu človeka, ako aj nástroje, ktoré môže poskytnúť súčasná civilizácia ľuďom, ak sa rozhodnú zmeniť svoje životy týmto spôsobom.

Na materiálny pokrok sme si príliš ľahko zvykli ako na dar bohov, ako na niečo, čo prichádza samé od seba; musíme sa však pozrieť jasne a priamo na to, za akú cenu je dosahovaný. Primitívny život je niečím ľahko pochopiteľným; človek je poháňaný hladom, alebo znepokojivou myšlienkou na to, že čoskoro hladný bude a tak sa vydáva za potravou; trasie sa od zimy, alebo myšlienkou na to, že mu zima čoskoro bude a tak sa vydáva hľadať materiály teplo vytvárajúce alebo udržiavajúce, a tak ďalej. Čo sa týka riešenia týchto problémov, v prvom rade ide o zvyk, získaný v detstve napodobňovaním starších, ako aj o zvyk, získaný v procese pokusov opakovaním tých metód, ktoré sa ukázali byť úspešné; keď je ponechaný sám na seba, pokračuje v metóde pokus – omyl, vedený neúprosnou núdzou, ktorá mu nedožičí ani chvíľu na oddych. V tomto procese je človek podriadený svojej prirodzenosti a nevládne jej.

Ak prejdeme k vyššiemu štádiu civilizácie, všetko sa stáva podivuhodným. Nájdeme tu ľudí obklopených vecami, ktoré sú síce príjemné, no ktoré nie sú nevyhnutne potrebné. Stretneme sa tu s ľuďmi, ktorí sa už nevenujú hľadaniu obživy, tepla atď., ale míňajú väčšinu svojej energie na zdanlivo neužitočnú prácu. V skutočnosti je vo väčšine prípadov táto práca omnoho užitočnejšia než úsilie primitívneho človeka, pretože smeruje k takej premene vonkajšieho prostredia, ktorá je priaznivá pre ľudskú existenciu; no efektivita tejto práce je nepriama a často vzdialená bezprostrednej námahe natoľko, že ľudská myseľ má problém zachytiť ju; ide o dlhodobý prospech, natoľko dlhodobý, že z neho často profitujú až nasledujúce generácie; kým na druhej strane námaha, fyzická bolesť a riziká tohto úsilia sú pociťované okamžite a neustále. Každý pritom z vlastnej skúsenosti vie, aké je nezvyčajné, aby abstraktná idea s dlhodobým výhľadom zvíťazila nad bezprostrednými bolesťami, potrebami a túžbami. No musí k tomu dôjsť v mene prežitia spoločnosti a to pod hrozbou návratu k primitívnemu spôsobu života.

Ešte podivuhodnejšia je však organizácia práce. Každá vysoká úroveň výroby si vyžaduje viac či menej intenzívnu spoluprácu; a spolupráca spočíva v tom, že úsilie každého človeka má zmysel a účinok jedine vo vzťahu a jedine v spolupráci s úsilím ostatných, a to spôsobom, že všetky jednotlivé úsilia vytvárajú dovedna spoločné dielo. Inými slovami, pohyby niekoľkých ľudí musia byť skombinované spôsobom, akým sú skombinované pohyby jedného človeka. Ako to však dosiahnuť? Ku kombinácii môže dôjsť len vtedy, ak sa odohrá v mysli; kým vzťah nikdy nevzniká inak než v jedinej mysli. Číslo 2 myslené jedným človekom nemožno pridať k číslu 2 myslenému iným človekom tak, aby spolu tvorili 4; podobne nemožno spojiť predstavu jedného zo spolupracovníkov o svojom podiele na celkovej práci s predstavami ostatných o svojich podieloch na výslednej práci, aby dokopy vytvorili koherentnú pracovnú činnosť. Niekoľko ľudských myslí sa nemôže spojiť do jednej kolektívnej mysle a výrazy ako „spoločná duša“ alebo „spoločný názor“, dnes tak často používané, nemajú najmenší zmysel. Preto, aby došlo ku kombinácii úsilia viacerých ľudí, musia byť riadené jednou jedinou mysľou, ako to vyslovuje slávna veta z Fausta: „Pre tisíce rúk stačí jedna myseľ.“

V rovnostárskych organizáciách primitívnych kmeňov preto nie je možné vyriešiť jediný z týchto problémov, ani problém nedostatku, ani problém stimulu k námahe alebo problém organizácie práce; na druhej strane spoločenský útlak poskytuje okamžité riešenie vytváraním, zjednodušene povedané, dvoch typov ľudí: tých, ktorí prikazujú, a tých, ktorí poslúchajú. Nadriadený poľahky koordinuje činnosť svojich podriadených; nepodlieha pokušeniu vyvyšovať sa, aby ich donútil vykonať to, čo je nevyhnutné; a čo sa týka motivácie k práci, utláčateľský systém je obdivuhodne vybavený k dosahovaniu výkonov na hraniciach možností, využívajúc buďto ambicióznosť, alebo, povedané Homérovými slovami, „ostrie krutej nevyhnutnosti.“

Výsledky sú často mimoriadne, keď je priepasť medzi spoločenskými vrstvami natoľko veľká, že tí, čo rozhodujú o tom, aká práca má byť vykonaná, nie sú vystavení a dokonca vôbec nevedia o strašnej námahe, bolesti a nebezpečenstvách, aké si vyžaduje, zatiaľ čo tí, ktorí pracujú a trpia, nemajú vôbec na výber a sú pod viac alebo menej priamou hrozbou smrti. A tak človek uniká pred rozmarmi slepej prírody jedine tak, že sa odovzdá do rúk o nič menej slepým rozmarom boja o moc. Nikdy to neplatí väčšmi ako v prípade, keď človek dosiahne – ako je tomu v našom prípade – technickú úroveň, postačujúcu na ovládnutie prírodných síl; pretože aby sa táto úroveň dosiahla, kooperácia sa musí odohrávať v takom rozsahu, že vodcovia musia čeliť množstvu problémov, ktoré sa vymykajú ich kontrole. V dôsledku toho sa z ľudstva stáva hračka prírodných síl, dominujúcich v novej podobe, ktorú im prepožičal technologický pokrok, tak ako tomu bolo vždy v primitívnych dobách; vždy sme mali, máme a budeme mať túto trpkú skúsenosť. A čo sa týka pokusov ponechať si techniku a striasť zo seba útlak, tie bezprostredne vyvolávajú takú lenivosť a zmätok, že tí, ktorí sa do nich zapojili, sa veľmi často ocitajú takmer vzápätí pod tým istým jarmom; v malom rozsahu sa o to pokúšali kooperujúci výrobcovia, vo veľkom rozsahu ruská revolúcia. Mohlo by sa zdať, že človek sa rodí ako otrok a že podriadenosť je jeho prirodzeným stavom.

Teoretický náčrt slobodnej spoločnosti

A predsa nič na svete nedokáže potlačiť presvedčenie, že človek je zrodený pre slobodu. Nikdy, za nijakých okolností, sa človek nezmieri s otroctvom; pretože je mysliacou bytosťou. Nikdy neprestal snívať o absolútnej slobode, či už ako o šťastnej dobe v minulosti, o ktorú ho pripravil trest, alebo ako o budúcom šťastí, ktoré je mu prisľúbené na základe akejsi dohody s tajomnou prozreteľnosťou. Komunizmus vysnívaný Marxom je najnovšou verziou tohto sna. Tento sen sa nikdy nepodarilo naplniť, čo je prípad všetkých snov, alebo, ak aj priniesol úľavu, potom len ako ópium; nastal čas prestať snívať o slobode a rozhodnúť sa dosiahnuť ju.

Dokonalá sloboda je niečo, čo si musíme jasne predstaviť, nie preto, aby sme dúfali v jej dosiahnutie, ale preto, aby sme dosiahli slobodu menej nedokonalú, než je súčasný stav; pretože čokoľvek lepšie možno dosiahnuť len s ohľadom na dokonalé. Smerovať možno len k ideálnemu. Ideál je práve tak nedosiahnuteľný ako sen, od sna sa však líši tým, že v sebe nesie realitu; umožňuje nám, tak ako matematická limita, odstupňovať situácie, reálne alebo realizovateľné, na stupnici od najnižšej po najvyššiu. Dokonalú slobodu si nemožno predstaviť len ako absenciu tej nevyhnutnosti, ktorej tlak na nás neustále dolieha; pokiaľ človek existuje, teda pokiaľ predstavuje nekonečne malý kúsok tohto neľútostného sveta, tlak nevyhnutnosti neustane ani na jeden-jediný moment. Stav vecí, pri ktorom by mal človek toľko potešenia a tak málo únavy, koľko by chcel, sa s výnimkou fikcie nikdy nemôže zrealizovať vo svete, v ktorom žijeme. Je pravda, že príroda je voči ľudským potrebám miernejšia alebo tvrdšia s ohľadom na podnebné pásma a možno aj s ohľadom na dobu; avšak s nádejou očakávať zázračný vynález, ktorý by priniesol jej miernosť všade a naveky, je práve tak odôvodnené, ako boli očakávania spojené s rokom 1000. Ak navyše takúto fikciu preskúmame bližšie, nebude nám za ňou ani trochu ľúto. Stačí, aby sme mali na zreteli slabosť ľudskej povahy a pochopíme, že život, z ktorého by zmizol pojem práce, bude vystavený hre vášní a azda aj šialenstvu; neexistuje sebaovládanie bez disciplíny a pre človeka nejestvuje iný zdroj disciplíny ako úsilie, nevyhnutné na prekonávanie vonkajších prekážok. Národ zaháľačov sa napokon zabaví vytváraním prekážok, ktoré treba prekonať, skúšajúc sa vo vede, umení a zábave; avšak úsilie ako dôsledok čistého rozmaru neposkytuje človeku nástroje na ovládnutie svojich rozmarov. Príležitosť na sebaovládnutie nám dávajú prekážky, na ktoré narážame a ktoré musíme prekonať. Aj tie navonok najslobodnejšie formy činnosti – veda, umenie a šport – majú hodnotu len v miere, v akej napodobňujú presnosť, prísnosť a precíznosť skutočnej práce, alebo ich dokonca prekonávajú. Keby nemali svoj podvedomý vzor v oráčovi, kováčovi či námorníkovi, ktorí pracujú comme il faut – aby sme použili tento obdivuhodný dvojznačný termín – upadli by do úplnej ľubovôle. Jediná sloboda, ktorú možno pripísať Zlatému Veku, je sloboda malých detí, ktoré rodičia ponechajú bez akýchkoľvek pravidiel; v skutočnosti ide len o totálne podriadenie sa svojvôli. Ľudské telo nemôže za nijakých okolností uniknúť závislosti na všemocnom svete, v ktorom je uväznené; a keby aj človek prestal byť závislý na materiálnych veciach a ostatných ľuďoch prostredníctvom svojich potrieb a nebezpečenstiev, bol by na nich len o to viac závislý emóciami, ktoré by ho neustále vťahovali do hĺbok vlastnej duše a pred ktorými by ho už nechránilo nijaké stále zamestnanie. Ak by sme pod slobodou rozumeli len absenciu akejkoľvek nevyhnutnosti, potom by bol tento pojem zbavený akéhokoľvek konkrétneho obsahu a už by pre nás neznamenal to, čo v prípade, že nás o slobodu pripravia, berie životu zmysel.

Pod slobodou možno rozumieť aj niečo iné než možnosť dostať bez námahy to, čo je príjemné. Jestvuje úplne odlišné chápanie slobody, heroické chápanie vlastné ľudskej múdrosti. Pravá sloboda nie je definovaná vzťahom medzi túžbou a jej uspokojením, ale vzťahom medzi myšlienkou a skutkom; dokonale slobodný človek by bol ten, u ktorého by každý skutok vychádzal z predchádzajúceho posúdenia cieľa, ktorý si stanovil a postupnosti prostriedkov, ktoré by viedli k dosiahnutiu tohto cieľa. Nezáleží až tak na tom, či by samotné skutky boli ľahké, namáhavé, alebo či by boli korunované úspechom; bolesť a neúspech môžu človeka spraviť nešťastným, nemôžu ho však pokoriť, pokiaľ je to on sám, kto disponuje schopnosťou konať. A rozhodovať o svojom konaní vôbec neznamená konať svojvoľne; svojvoľné konanie nevychádza z usudzovania a nemožno ho v pravom zmysle slova nazývať slobodným. Každé usudzovanie postihuje objektívny stav okolností a teda aj sieť nevyhnutnosti. Žijúci človek za žiadnych okolností neprestáva byť zo všetkých strán obklopený absolútne nemennou nevyhnutnosťou; keďže však je mysliacou bytosťou, môže si zvoliť medzi slepou poslušnosťou ostrohám, ktorými ho nevyhnutnosť popchýna zvon, alebo sa prispôsobiť jej vnútornej podobe, ktorú si vytvorí vo vlastnej mysli; a v tomto spočíva rozdiel medzi slobodou a otroctvom.

Tieto dve protikladné strany sú navyše myslenými hranicami, medzi ktorými sa pohybuje ľudský život, neschopný dosiahnuť na ktorúkoľvek z nich v utrpení z toho, že už nikdy viac nebude životom. Človek by bol úplne otrokom, ak by všetky jeho pohyby vychádzali zo zdroja, odlišného od jeho vlastnej mysle, čiže z iracionálnych reakcií tela alebo z mysle kohosi iného; primitívny vyhladovaný človek, ktorého všetky zábrany sú atakované kŕčmi v žalúdku, rímsky otrok v neprestajnom očakávaní príkazov od dozorcu ozbrojeného bičom, súčasný robotník pripútaný k výrobnému pásu, títo všetci sa približujú týmto strašným podmienkam. Čo sa týka úplnej slobody, jej abstraktný model môžeme vidieť v správne vyriešenom aritmetickom alebo geometrickom probléme; pretože v probléme sú dané všetky prvky riešenia a človek môže hľadať pomoc jedine vo vlastnom uvažovaní, schopnom ustanoviť medzi týmito prvkami vzťah, ktorý je hľadaným riešením. Snaha a úspech náležiace k matematike nepresahujú rozmer listu papiera, oblasť znakov a číslic; úplne slobodný život by bol ten, v ktorom by sa všetky skutočné ťažkosti javili vo forme problémov a kde by celá úspešnosť bola ako odhalené riešenie. Všetky prvky úspechu by teda boli dané, čiže známe a prístupné operáciám analogickým tým s  matematickými symbolmi; na dosiahnutie požadovaného výsledku by stačilo uviesť tieto prvky do určitého vzťahu prostredníctvom metodického usporiadania, ktoré naša myseľ nevloží už len do prostých ťahov perom, ale do efektívneho konania, ktoré zanechá svoje stopy vo svete. Alebo ešte lepšie vyjadrené, konanie akejkoľvek práce by spočívalo v uvedomelom a metodickom spojení úkonov, tak ako je tomu v prípade určitého spojenia čísel, ktorým dospejeme k riešeniu problému vtedy, keď toto riešenie vyplýva z úvahy.

Takto by mal človek osud neustále vo svojich rukách; v každom okamihu by mohol utvárať podmienky svojej existencie vlastnou mysľou. Pravdaže, len túžba sama osebe by ho k ničomu nedoviedla; nič by nedostal zadarmo; a aj možnosti efektívneho úsilia by pre neho boli striktne obmedzené. No už samotný fakt, že nie je možné čokoľvek dosiahnuť bez toho, aby človek nevyužil všetky svoje fyzické i duševné schopnosti, človeku umožní nadobro sa vymaniť zo slepého zovretia vášní. Jasný pohľad na to, čo je možné a čo je nemožné, čo je ľahké a čo ťažké, na námahu, ktorá leží medzi plánom a jeho zavŕšením – už toto nás zbaví neukojiteľných túžob a nezmyselných obáv; len z tohto a z ničoho iného pochádzajú umiernenosť a odvaha, dve cnosti, bez ktorých je život len nedôstojným šialenstvom. Okrem toho každá z cností pochádza zo šoku, vyvolaného tým, keď je ľudská inteligencia postavená pred vec zbavenú zhovievavosti a lži. Nie je možné predstaviť si vznešenejší osud než ten, ktorý človeka privedie priamo k zovretiu nahou nevyhnutnosťou, keď sa nemôže spoľahnúť na nič okrem vlastných síl, a v ktorom by bol jeho život neustálym sebautváraním. Človek je obmedzenou bytosťou, ktorej nie je dané byť, tak ako je tomu v prípade Boha teológov, bezprostredným tvorcom vlastnej existencie; disponoval by však ľudským ekvivalentom tejto božskej schopnosti, ak by materiálne podmienky, umožňujúce mu prežiť, boli výlučným dielom jeho mysle, riadiacej prácu jeho rúk. To by bola skutočná sloboda.

Takáto sloboda je len ideálom a v skutočnosti ju nemožno nájsť tak, ako nemožno rukou nakresliť dokonale rovnú čiaru. Je však užitočné uvedomiť si tento ideál, ak si chceme zároveň uvedomiť, čo nás od neho delí a aké okolnosti nás od neho môžu vzdialiť, alebo nás k nemu priblížiť. Prvú prekážku vytvára komplexnosť a veľkosť sveta, s ktorým máme dočinenia: a ten nekonečne presahuje naše intelektuálne schopnosti. Problematickosť reálneho sveta nevytvára problémy adekvátne nášmu merítku; sú to skôr problémy s nekonečnou kvantitou dát, pretože hmota je dvojnásobne nekonečná, z hľadiska množstva i z hľadiska svojej deliteľnosti. Preto je pre ľudskú myseľ nemožné brať do úvahy všetky faktory, od ktorých závisí úspech aj tej zdanlivo najjednoduchšej činnosti; akákoľvek situácia je otvorená nespočetným možnostiam a veci unikajú našej mysli ako voda pomedzi naše prsty. Preto by sa mohlo zdať, že naša myseľ je schopná pracovať len s nereálnymi kombináciami znakov a že naše konanie musí byť redukované len na prosté tápanie slepca. V skutočnosti je to však inak. Je pravdou, že nikdy nemôžeme konať s absolútnou istotou; na tom však nezáleží až tak, ako by sa mohlo zdať. Poľahky sa môžeme zmieriť s tým, že dôsledky našich skutkov závisia od vonkajších náhodných vplyvov; za každú cenu však musíme pred náhodnosťou uchrániť samotné naše konanie a to tak, že ho podriadime nášmu mysleniu. Na to potrebujeme len to, aby bol človek schopný uvedomiť si reťaz sprostredkovaní, ktoré spájajú jemu dostupné konanie so zamýšľaným výsledkom; a to možno robiť často, vďaka relatívnej stabilite, ktorá zostáva, naprieč slepému plynutiu sveta, v rozsahu ľudského organizmu a ktorá tomuto organizmu umožňuje prežiť. Je pravda, že táto reťaz sprostredkovaní je vždy len abstraktnou schémou; keď človek začne konať, v každom okamihu môže zasiahnuť náhoda, zasahujúca rušivo aj do tých najprecíznejšie vypracovaných plánov; ak však inteligencia bola schopná jasne vypracovať abstraktný plán konania, znamená to, že dokázala nie eliminovať náhodu, ale prideliť jej obmedzenú a ohraničenú rolu, filtrovať ju klasifikovaním nedefinovateľného množstva možných náhod do niekoľkých jasne definovaných tried, s ohľadom na tento konkrétny plán. Inteligencia je teda bezmocná, čo sa týka vplyvu nespočetných vírov vyvolaných vetrom a vodstvom na šírych moriach; ak však do týchto rozbúrených vôd umiestnime loď, ktorej plachty a kormidlo budú nastavené určitým spôsobom, potom je možné zostaviť zoznam určitých úkonov, vďaka ktorým môže loď tieto podmienky zvládnuť. Všetky nástroje sú teda viac alebo menej prospešnými nástrojmi na definovanie náhodných udalostí. Človek takto môže eliminovať náhodu, ak nie vo svojom okolí, potom každopádne sám v sebe; aj to je však nedosiahnuteľným ideálom. Svet je plný udalostí, ktorých komplexnosť nás presahuje, takže inštinkt, rutina, improvizácia, pokus a omyl nikdy nestratia vplyv na našu prácu; všetko, čo človek môže, je stále viac obmedzovať tento vplyv vďaka vedeckému a technickému pokroku. Podstatné je, aby tento vplyv bol druhoradý a neobmedzoval metodiku samotnej podstaty práce. Takisto je nevyhnutné, aby sa javil ako dočasný a aby sa rutina a metóda pokus-omyl nikdy nepovažovali za princíp konania, ale len za provizórne riešenia, vypĺňajúce medzery v metodike; v tomto ohľade sú vedecké hypotézy účinným nástrojom, ako si uvedomovať neúplne pochopené javy ako podliehajúce zákonom, porovnateľným so zákonmi, ktoré podmieňujú tie najjasnejšie pochopené javy. A dokonca aj v prípadoch, keď nevieme vôbec nič, môžeme sa aspoň domnievať, že aplikovateľné sú podobné zákony; to nám umožní vylúčiť pocit tajomna a uvedomiť si, že obývame svet, v ktorom zázraky možno hľadať jedine v ľuďoch samotných.

Jestvuje však ešte jeden zdroj tajomna, ktorý nemôžeme eliminovať a ktorým je naše vlastné telo. Nesmiernu komplexnosť životných prejavov sa nám azda postupne podarí odhaliť, aspoň do istej miery; avšak bezprostredný vzťah medzi našimi myšlienkami a našimi pohybmi navždy zostane zahalený do nepreniknuteľného tajomstva. V tejto oblasti nedokážeme odhaliť nijakú formu nevyhnutnosti už kvôli prostému faktu, že nevieme rozhodnúť, aké sú tieto bezprostredné spojenia; navyše idea nevyhnutnosti, ako ju chápeme, je prísne vzaté aplikovateľná len na hmotu. V týchto javoch nedokážeme dokonca ani rozlíšiť, pri nejestvovaní jasne rozlíšiteľnej nevyhnutnosti, aspoň približnú pravidelnosť. Občas sú reakcie živého tela v úplnom rozpore s mysľou; inokedy, ale len výnimočne, jednoducho vyplnia jej pokyny; častejšie naplnia túžby mysle bez toho, aby sa na tom myseľ podieľala; často tiež sprevádzajú želania mysle bez toho, aby im akokoľvek zodpovedali; inokedy zase predchádzajú myšlienkam. Nijaký systém nejestvuje. Preto aj, keď telesné úkony hrajú rozhodujúcu rolu v boji proti prírode, nadobúda pojem nevyhnutnosti svoj výraz len s problémami; keď sú úspešné, príroda akoby bezprostredne poslúchala alebo vypĺňala túžby, a keď sú neúspešné, akoby ich odmietala. K tomu dochádza pri konaní buď bez nástrojov, alebo s nástrojmi tak dobre prispôsobenými našim údom, že konajú len ako predĺženia prirodzených pohybov. Takto možno pochopiť, prečo primitívi, aj napriek svojej mimoriadnej zručnosti vo všetkom, čo musia vykonať pre prostú existenciu, zobrazujú vzťahy medzi človekom a svetom nie ako vzťah práce, ale mágie. Medzi nimi a sieťou nevyhnutností, ktorá tvorí prírodu a určuje skutočné podmienky jestvovania, sa preto všetky typy záhadných rozmarov, na ktorých milosti, ako veria, závisia, vkladajú v podobe závoja; a nech je ich spoločnosť akokoľvek málo represívna, sú tak či tak jej otrokmi z hľadiska týchto imaginárnych rozmarov, ktoré sú navyše často interpretované kňazmi a čarodejníkmi v podobe telesnosti a krvi. Táto viera prežíva v podobe povier a aj napriek tomu, čo si obvykle myslíme, nik z nás od nich nie je úplne nezávislý; ich kúzlo však stráca silu v tej miere, v akej v boji s prírodou ľudské telo nadobúda len sekundárny význam a pasívne nástroje nadobúdajú význam prvoradý. To je prípad situácie, keď nástroje prestávajú byť tvarované podľa stavby ľudského tela a naopak, ľudské telo musí prispôsobiť svoje pohyby tvaru nástrojov. Vtedy zaniká akákoľvek súvislosť medzi vykonávanými pohybmi a túžbami; myseľ sa musí odpútať od túžby a strachu a naplno sa sústrediť na nastolenie presného vzťahu medzi pohybmi nástroja a požadovaným cieľom. Poslušnosť tela je v takomto prípade druhom zázraku, avšak zázraku, aký si myseľ nevšíma; telo, poddávajúce sa zvyku, akoby bolo tekuté, aby sme použili Hegelov krásny výraz, jednoducho necháva pohyby naplánované mysľou prenikať do nástroja. Pozornosť je nasmerovaná výlučne na kombinácie vytvorené pohybmi nehybnej hmoty a idea nevyhnutnosti sa zjavuje vo svojej rýdzosti, bez akejkoľvek prímesi mágie. Napríklad vo vyprahnutej krajine a unášaný túžbami a strachom, ktoré za neho hýbu nohami, zisťuje človek často, že prešiel vzdialenosť medzi dvoma bodmi bez toho, aby si to uvedomoval; zatiaľ čo na mori, kde túžba a strach nemajú nijakú moc nad člnom, musí človek neustále využívať svoju zručnosť a stratégiu, nastavovať plachty a kormidlo, reagovať na zmenu smeru vetra množstvom pomôcok, čo musí byť jedine dielom inteligencie. Nemôžeme redukovať telo výhradne na takéhoto poslušného prostredníka medzi mysľou a nástrojom, môžeme ho však takto redukovať viac a viac; k tomu nám napomáhajú všetky technické výdobytky.

Avšak nanešťastie, aj keď sa nám podarí dôsledne a do všetkých detailov podriadiť úplne všetky druhy práce metodickému uvažovaniu, okamžite sa objaví nová prekážka slobode v dôsledku zásadného rozdielu medzi teoretickým myslením a konaním. V skutočnosti nemajú vyriešenie nejakého problému s uskutočnením hoci aj dokonale metodického diela a postupnosť ideí s postupnosťou úkonov nič spoločné. Človek, ktorý rieši problém teoretického rázu, postupuje od jednoduchého k zložitejšiemu, od jasného k neznámemu; na druhej strane niektoré úkony robotníka nie sú jasnejšie či jednoduchšie než iné, v jeho prípade je to jednoducho tak, že tie úkony, ktoré sa realizujú ako prvé, sú podmienkou pre tie, ktoré nasledujú až po nich. Navyše myseľ vo väčšine prípadov spája to, čo sa pri realizácii musí oddeliť, alebo oddeľuje to, čo sa pri realizácii musí spojiť. Preto aj vtedy, keď nejaká práca predstavuje pre myseľ problém, ktorý nie je možné vyriešiť okamžite, nie je možné spojiť vyriešenie tohto problému s dokončením práce; myseľ musí najprv vyriešiť teoretický problém svojimi vlastnými metódami a až potom možno toto riešenie aplikovať prakticky. V takom prípade nemožno povedať, že daná činnosť je, prísne vzaté, metodická; je v súlade s metódou, ktorá je však niečím celkom odlišným. Táto odlišnosť je zásadná; pretože ten, kto aplikuje určitú metódu, ju vôbec nemusí mať v danom okamihu na mysli. Samozrejme, ak ide o čosi mimoriadne komplikované, nie je toho schopný ani v tom prípade, že celú metódu vypracoval on sám; pretože pozornosť, vždy nútená sústrediť sa na práve prebiehajúci úkon realizácie, nedokáže zároveň obsiahnuť komplexnosť vzťahov, na ktorých realizácia ako celok závisí. Preto to, čo sa realizuje, nie je koncepcia, ale abstraktný diagram, znázorňujúci postupnosť úkonov, pochopiteľný v okamihu realizácie práve tak málo, ako nejaký postup vyplývajúci z rutiny alebo magického úkonu. Navyše tá istá koncepcia, s malými obmenami, alebo bez nich, je aplikovateľná nekonečne veľa krát; lebo hoci myseľ obsiahne naraz celé série možných aplikácií danej metódy, človek preto ešte nie je zbavený nutnosti uvedomovať si ich jednu po druhej zakaždým, keď je to nevyhnutné. Na jediný záblesk myšlienky takto pripadá nekonečný počet nevedomých úkonov. Je úplne samozrejmé, že ten, kto donekonečna vykonáva určitý postup práce si často ani nedá tú námahu, aby ho pochopil; navyše sa často stáva, že každý z takýchto ľudí má na starosti len jeden a ten istý úkon a ostatné úkony vykonávajú ďalší robotníci. Takto vzniká paradoxná situácia: v postupe práce jestvuje metóda, zatiaľ čo v robotníkovej mysli nie. Vyzerá to, akoby sa metóda presťahovala z mysle do hmoty. Najvypuklejšie to vidieť na automatizovaných strojoch. Od chvíle, ako sa myseľ, ktorá vypracovala metódu práce, nemusí podieľať aj na jej realizácii, túto metódu možno zveriť kúskom plechu práve tak, alebo dokonca ešte výhodnejšie, ako živým bytostiam; takto sme konfrontovaní so zvláštnym pohľadom na stroje, v ktorých sa metóda tak dokonale spodobila v kove, že to vyzerá, akoby oni mali na starosti myslenie, kým ich ľudská obsluha bola zredukovaná na úroveň automatov.

Tento rozpor medzi realizáciou a chápaním metódy samozrejme nájdeme v identickej podobe aj vo sfére čistej teórie. Aby sme použili jednoduchý príklad, je úplne vylúčené, aby mal človek v okamihu, keď prevádza zložité delenie čísel, v mysli pred sebou teóriu delenia; a nie je to len kvôli tomu, že táto teória, založená na vzťahu medzi delením a násobením, je obsiahla, ale najmä kvôli tomu, že pri prevádzaní každého jednotlivého úkonu, ktoré napokon vedú k výsledku delenia, človek zabúda na to, že jednotlivé číslice znamenajú raz jednotky, potom desiatky a napokon stovky. Znaky sa spájajú podľa zákonov, ktoré vládnu veciam, ktoré znaky zastupujú; no pretože nie sme schopní mať neustále na mysli vzťah medzi znakom a vecou, ktorú zastupuje, narábame s nimi, akoby sa spájali podľa svojich vlastných zákonov; v dôsledku toho sa tieto spojenia stávajú nezrozumiteľnými, čiže sa aplikujú automaticky. Mechanickú povahu aritmetických operácií znázorňuje existencia počítacích strojov; avšak aj účtovník je len nedokonalým a nešťastným počítacím strojom. Matematika napreduje jedine prácou so symbolmi, rozširovaním ich významu, vytváraním znakov pre znaky; takto bežné písmená abecedy reprezentujú v algebre ľubovoľné hodnoty, alebo dokonca virtuálne operácie, ako v prípade záporných hodnôt; iné písmená zastupujú algebraické funkcie, a tak ďalej. Ak na každej úrovni – ak to tak možno povedať – nevyhnutne strácame zo zreteľa vzťah medzi znakom a zastupovanou vecou, potom sa kombinácie znakov, aj keď zostávajú prísne metodické, veľmi rýchlo stávajú pre myseľ nepochopiteľné. Nejestvujú nijaké uspokojivé algebraické stroje, hoci niekoľko pokusov v tomto smere jestvuje; no algebraické výpočty sú vo väčšine prípadov viac-menej rovnako automatické, ako je práca účtovníka. Alebo skôr sú automatické ešte viac v tom zmysle, že sú také zo svojej povahy. Po výpočte delenia nad ním možno vždy premýšľať, vracajúc symbolom ich pôvodný význam, až kým si neuvedomíme zmysel každej jednotlivej operácie; nie je to však to isté v algebre, kde symboly, kde sa s nimi narába a vzájomne kombinuje ako so symbolmi, napokon ukazujú efektívnosť, na ktorú sa ich obsah nevzťahuje. Tak je to napríklad so symbolmi ei; pri ich správnom použití možno vyriešiť akékoľvek problémy obdivuhodným spôsobom a ak sú v konkrétnom prípade použité s π, dospejeme k tvrdeniu, že umocnenie kruhu na druhú je nemožné; a pritom nikto na svete si nedokáže uvedomiť súvislosť, akú tieto čísla – ak ich tak možno nazvať – ktoré tieto písmená označujú, môžu mať s problémom umocnenia kruhu. Proces výpočtu dáva znaky do vzájomnej súvislosti na liste papiera, bez toho, aby objekty takto označené boli vo vzájomnom vzťahu v mysli; dôsledkom je, že vlastná otázka po význame týchto symbolov napokon nemá nijaký zmysel. Človek tak napokon dospieva do situácie, že problém vyriešil akýmsi druhom mágie, bez toho, aby si myseľ spojila údaje s riešením. V dôsledku toho aj tu, tak ako v prípade automatizovaných strojov, metóda akoby sa vtelila do hmotných predmetov namiesto do ľudskej mysle; akurát v tomto prípade hmotné objekty nie sú z kovu, ale sú nimi znaky na papieri. Kvôli čomu istý vedec mohol prehlásiť: „Moja ceruzka toho vie viac, než ja.“

Je samozrejme evidentné, že vyššia matematika nie je výhradným produktom automatizmu a že ľudská myseľ a dokonca genialita zohráva pri jej vypracovaní svoju rolu; výsledkom je výnimočná zmes nevedomých operácií spojených so zábleskami chápania; kde však myseľ nedokáže obsiahnuť všetko, tam musí nevyhnutne zohrávať len podradnú rolu. A čím väčšmi vedecký pokrok hromadí už hotové spojenie znakov, tým väčšmi je ľudská myseľ prevažovaná a je stále neschopnejšia vypracovať súpis myšlienok, ktoré ovláda. Samozrejme, aj súvis medzi takto vypracovanými vzorcami a ich praktickým uplatnením je pre myseľ často úplne nepochopiteľný, v dôsledku čoho sa zdá byť práve tak šťastnou náhodou ako efektívnosť magickej formulky. V takom prípade sa práca odhaľuje automaticky vplyvom druhej sily; nie je to len jej vykonanie, ale aj vypracovanie metódy, čo sa deje mimo dosahu ľudskej mysle. Človek si tak môže predstaviť, ako určitú teoretickú hranicu, takú civilizáciu, v ktorej by bola všetka ľudská činnosť, vo sfére práce i špekulatívnej teórie, podriadená až do posledných detailov matematickej prísnosti a v ktorej by už ani jediný človek nerozumel ničomu z toho, čo robí; idea nevyhnutnosti by sa potom nevyskytovala v žiadnej mysli a to v ešte radikálnejšej forme, než je tomu u primitívnych národov, ktorým je, ako tvrdia sociológovia, logika cudzia.

V protiklade k tomu by jediným skutočne slobodným spôsobom výroby bol taký, v ktorom by bolo metodické myslenie prítomné počas celého postupu práce. Problémy, ktoré by bolo treba prekonať, by boli natoľko rôznorodé, že nikdy by sa nedalo siahnuť po hotových riešeniach; samozrejme nie v tom zmysle, že skúsenostné poznanie by nehralo vôbec žiadnu rolu; bolo by však nevyhnutné, aby robotník musel mať po celý čas na mysli nosný princíp, stojaci za prácou, ktorú vykonáva rukami, aby ho bol schopný tvorivo uplatniť na neustále sa meniace podmienky. Podmienkou, prirodzene podmieňujúcou takúto duchaprítomnosť je, aby oná tekutosť tela vyvolaná zvykom a zručnosťou dosiahla vysoký stupeň. Všetky princípy, zohrávajúce svoju rolu počas práce, musia byť takisto dostatočne jasné, aby si ich myseľ mohla vybaviť v ich úplnosti v jedinom okamihu; či bude pamäť schopná vybaviť si samotný princíp, alebo len vzorec, ktorý ho obsahuje, závisí od schopnosti samotnej mysle, no ešte väčšmi od viac alebo menej priameho spôsobu, akým sa princíp v mysli zobrazí. Navyše komplexnosť problémov, ktoré by bolo treba vyriešiť, nesmie byť pochopiteľne priveľká, aby nedošlo k nesúladu medzi myšlienkou a konaním. Prirodzene, takýto ideálny stav nikdy nemožno dosiahnuť úplne; v praktických sférach života sa nemožno vyhnúť úkonom, ktoré nemožno plne chápať v okamihu ich uskutočňovania, pretože sa musíme spoliehať buď na overené postupy, alebo na inštinkt, metódu pokus-omyl a rutinu. Každopádne však možno postupne zväčšovať sféru vedomého konania, a to azda donekonečna. Na dosiahnutie tohto cieľa by stačilo, aby sa človek nezameriaval na zväčšovanie svojho poznania a moci donekonečna, ale aby skôr dosiahol, vo výskume i realizovaní práce, určitú rovnováhu medzi svojim myslením a predmetom, na ktorý je toto myslenie zamerané.

Ešte stále je tu však jeden faktor, pôsobiaci v prospech otroctva; a je ním, a to v prípade každého jedného človeka, existencia ostatných ľudí. A keď sa na vec pozrieme zblízka, ide prísne vzaté o jediný faktor; človek môže byť zotročený jedine človekom. Dokonca ani primitívi by sa nestali otrokmi prírody, keby ju nezaľudnili imaginárnymi bytosťami, porovnateľnými s ľuďmi, ktorých vôľa je navyše interpretovaná zase len samotnými ľuďmi. V tomto prípade, tak ako aj vo všetkých ostatných, je zdrojom moci vonkajší svet; ak by však za neprekonateľnými silami prírody neležala, či už v dôsledku fantázie alebo skutočnosti, vôľa bohov alebo ľudí, potom by príroda mohla človeka zlomiť, nemohla by ho však potupiť. Hmota môže zničiť všetky naše plány a zmariť všetko naše úsilie, zostáva však viac-menej pasívna, vystavená vonkajšiemu pochopeniu a manipulácii; avšak ľudskú myseľ nikdy nemožno zvon ani pochopiť, ani ňou manipulovať. V miere, v akej osud určitého človeka závisí na iných ľuďoch, vymyká sa mu jeho vlastný život nielen z rúk, ale aj z vplyvu vlastnej inteligencie; úsudok ani rozhodnutie viac niet na čo uplatniť; namiesto plánovania a konania sa človek musí skláňať v prosbe alebo strachu; a jeho duša je uvrhnutá do bezodnej priepasti túžob a strachov, pretože odmeny a tresty, ktoré môže človek dostať z rúk ostatných ľudí, sú neobmedzené. Táto ponižujúca závislosť nie je charakteristická len pre utláčaných; z toho istého dôvodu sa týka zároveň utláčaných i mocných. Keďže pán žije jedine zo svojich otrokov, úplne mu uniká existencia neúprosného sveta; v jeho očiach v sebe rozkazy, ktoré udeľuje, obsahujú akúsi tajomnú moc; prísne vzaté nie je nikdy schopný chcenia, ale je len obeťou túžob, ktorým jasné uvedomenie si nevyhnutnosti nikdy nekladie žiadne medze. Keďže nikdy nedospeje k inému druhu konania než prostredníctvom rozkazov, potom v prípade – ktorý nevyhnutne nastane – že rozkazuje márne, upadá náhle z pocitu absolútnej moci do pocitu absolútnej bezmocnosti, ako sa to často stáva v snoch; a jeho strach je ešte znásobovaný neustálym pocitom ohrozenia zo strany svojich rivalov. Čo sa týka otrokov, tí sú neustále zamestnávaní materiálnymi vecami; akurát že ich osud nezávisí od týchto materiálnych vecí, s ktorými pracujú, ale od pánov, ktorých vrtochy sú nevyspytateľné a neuspokojiteľné.

Ešte stále by však nebolo najhoršou vecou závisieť od iných ľudí, ktorí sú nám síce cudzí, no sú každopádne skutoční a možno ich ak nie celkom pochopiť, tak aspoň vidieť, počuť a odhadnúť na základe analógie so sebou samým. V skutočnosti je však vo všetkých represívnych spoločnostiach každý človek, nezávisle od svojho postavenia, závislý nielen na ostatných nad ním či pod ním, ale predovšetkým na samotnej hre spoločenského života – slepej hre, ktorá ako jediná určuje spoločenské hierarchie; a v tomto zmysle pramálo záleží na tom, či moc odhalí svoj principiálne kolektivistický pôvod, alebo či bude zdanlivo sídliť v konkrétnych osobnostiach, tak ako sedatívna schopnosť v ópiu. Ak je na tomto svete niečo, čo je absolútne abstraktné, záhadné, neuchopiteľné ani zmyslami, ani mysľou, je to kolektivita; jednotlivec, ktorý je jej súčasťou, na ňu zdá sa nedokáže pôsobiť, ani ju ovládnuť žiadnym trikom, ani preniesť na ňu svoju váhu akoukoľvek pákou; cíti sa byť voči nej niečím nekonečne malým. Ak sa individuálne vrtochy zdajú byť niečím svojvoľným, potom otrasy vyvolané kolektívnym životom sú tým istým na druhú. Takto medzi človeka a svet, ktorý mu bol osudom pridelený ako predmet jeho myslenia a konania, vkladá vzťah útlak – otroctvo neustále nepreniknuteľný závoj ľudskej svojvôle. Nemožno sa teda čudovať, ak sa namiesto s myšlienkami len výnimočne stretávame s niečím iným ako domnienkami a namiesto s konaním len so slepou agitáciou? Možnosť akéhokoľvek pokroku v pravom zmysle slova, čiže pokroku z hľadiska systému ľudských hodnôt, si možno predstaviť jedine tak, že si ako ideálnu hranicu predstavíme spoločnosť, ktorá vyzbrojí človeka na boj so svetom bez toho, aby ho od sveta oddelila.

Človek nie je stvorený ako hračka slepej kolektivity, ktorú vytvára s ostatnými ľuďmi, tak ako nie je stvorený ako hračka slepej prírody; aby však prestal byť vydaný napospas spoločnosti tak ako kvapka vody moru, musí byť zároveň schopný pochopiť ju a vplývať na ňu. Je pravdou, že vo všetkých oblastiach kolektívna sila nekonečne prevyšuje silu jednotlivca; takto si nemožno predstaviť jednotlivca riadiaceho čo len časť spoločenského života o nič ľahšie, než si predstaviť predĺženie úsečky o jediný bod. Tak sa to aspoň navonok javí; v skutočnosti však jestvuje výnimka, jedna-jediná výnimka, a to oblasť myslenia. V prípade myslenia je pomer presne opačný; v tomto prípade je jednotlivec nadradený kolektívu presne v tej miere, v akej je niečo nadradené ničomu, pretože myslenie sa uskutočňuje jedine v mysli, ktorá stojí sama voči sebe; kolektív nikdy nemyslí. Je pravda, že myseľ sama osebe nijakým spôsobom nepôsobí silou. Traduje sa, že Archimeda zabil opitý vojak; a ak by sa mal premeniť na nemý kameň pod bičom otrokára, bol by sa naň premenil presne tak isto, ako akýkoľvek hlupák. V miere, v akej myseľ prevyšuje spoločenské hemženie, dokáže súdiť, no nedokáže meniť. Všetky formy sily sú materiálne; výraz „duchovná sila“ je z definície protirečením; myseľ sa môže stať silou len v tej miere, v akej je to materiálne nevyhnutné. Inak povedané, človek nemá nič, čo by bolo výsostne jeho, nič, čo by bolo absolútne jeho vlastné, s výnimkou schopnosti myslieť, a spoločnosť, na ktorej je silno závislý v každom okamihu, naopak pramálo závisí na ňom v okamihu, keď potrebuje jeho myslenie. Všetko ostatné totiž možno dosiahnuť vonkajšou silou, vrátane pohybov tela, nič na svete však nedokáže prinútiť človeka myslieť, alebo stratiť moc nad svojim myslením. Ak chcete od otroka, aby myslel, potom bude lepšie odložiť bič stranou; inak je len veľmi malá šanca, že dosiahnete prvotriedne výsledky. Ak by sme teda chceli vytvoriť v čisto teoretickej rovine model spoločnosti, v ktorej by bol spoločenský život podriadený ľuďom ako individualitám namiesto toho, aby mu boli podriadení oni, musíme si predstaviť spôsob materiálneho jestvovania, v ktorom by jestvovali jedine úkony riadené výlučne jasnou inteligenciou, čo by znamenalo, že každý robotník musí riadiť, bez odvolávania sa na akékoľvek externé normy, nielen prispôsobenie svojho konania danému výrobku, ale aj koordináciu tohto konania s konaním všetkých ostatných členov spoločenstva. Technologický postup by musel byť taký, aby zabezpečil kontinuálne využitie metodologického myslenia; analógia medzi jednotlivými technológiami využitými pre rôznorodé úlohy by musela byť dostatočne úzka a technické vzdelanie dostatočne rozšírené, aby umožnilo každému robotníkovi vytvoriť si jasnú predstavu všetkých špecializovaných procedúr; koordinácia by musela byť dostatočne jednoduchá, aby ju dostatočne ovládal každý zúčastnený, pričom by to platilo o spolupráci medzi pracujúcimi i o výmene výrobkov; spoločenstvá by nikdy neboli také veľké, aby sa vymykali rozsahu ľudskej mysle; záujmové skupiny by boli natoľko evidentné, že by nedochádzalo k súťaživosti; a keďže každý jednotlivec by bol v pozícii, umožňujúcej mu riadiť úplný život spoločenstva, toto spoločenstvo by bolo vždy v súlade s všeobecnou vôľou. Automaticky by sa tak zamedzilo privilegovanosti, založenej na vzájomnej výmene produktov, výrobných tajomstvách alebo riadení práce. Funkcia riadenia práce by sa už nespájala s mocou, keďže neustála kontrola každým jednotlivcom by zamedzila akýmkoľvek svojvoľným rozhodnutiam. Všeobecne povedané, ľudská závislosť na ostatných by viac nespôsobovala to, že ľudský osud spočíva v rukách neovplyvniteľných faktorov a nevnášala by viac do ľudského života akékoľvek prvky tajomna, keďže každý by mohol overovať konanie všetkých ostatných použitím svojho vlastného rozumu. Všetkým ľuďom je spoločný len jeden a ten istý rozum; ľudia sa vzájomne odcudzujú a stávajú sa navzájom nepochopiteľnými len vtedy, keď sa od neho vzdialia; takto by bola spoločnosť, v ktorej by celok materiálnej existencie mal ako svoju nevyhnutnú a postačujúcu podmienku, aby každý jednotlivec používal svoj vlastný rozum, absolútne jasne pochopiteľná každým jednotlivcom. Čo sa týka stimulov, nevyhnutných na prekonanie únavy, utrpenia a rizika, každý by ich našiel v túžbe zaslúžiť si uznanie svojich druhov a najmä seba samého; čo sa týka tvorivej duševnej práce, vonkajší tlak, po tom, čo sa ukázal byť zbytočný a škodlivý, by bol nahradený druhom vnútorného tlaku; vedomie nedokončenej úlohy motivuje slobodného človeka rovnako, ako motivuje bič otroka. Jedine takáto spoločnosť by bola spoločnosťou ľudí v slobode, rovnosti a bratstve. Je pravdou, že ľudia by tu boli viazaní kolektívnymi putami, ale výhradne v rámci ich ľudskosti; nikdy by so sebou nezaobchádzali ako s vecami. Každý by vo svojom spolupracovníkovi videl seba samého na inom poste a miloval by ho spôsobom, spomínaným v Evanjeliu. Takto by sme dosiahli nielen slobodu, ale nadto ešte vzácnejšie dobro; pretože ak nič nie je odpudzujúcejšie než ponižovanie a degradácia človeka človekom, nič nie je krajšie a príjemnejšie než priateľstvo.

Takáto vízia, posudzovaná sama osebe, je ešte vzdialenejšia skutočnému stavu, než je ilúzia Zlatého Veku. Avšak na rozdiel od tejto ilúzie je schopná slúžiť nám, vo forme ideálu, ako miera pre analýzu a hodnotenie jestvujúcich spoločenských schém. Obraz spoločnosti s absolútnym útlakom, v ktorej je každý jednotlivec podriadený fungovaniu slepého mechanizmu, by bol takisto čisto teoretický; analýza, ktorá by umiestnila spoločnosť vzhľadom na tieto dva spoločenské modely, by sa už približovala skutočnosti, no stále by zostávala priveľmi abstraktnou. Preto prichádza na rad nová metóda spoločenskej analýzy, nie tá Marxova, hoci aj ona začína, tak ako to chcel Marx, z výrobných vzťahov; no kým Marx, ktorého koncepcia v tomto bode nie je veľmi presná, chcel klasifikovať spôsoby výroby podľa výstupu, v tomto prípade by išlo o ich klasifikáciu z hľadiska vzťahu medzi myslením a konaním. Pochopiteľne, toto hľadisko vôbec nekonštatuje, že ľudstvo sa v priebehu svojich dejín vyvíja od tých najmenej vedomých až po najuvedomelejšie spôsoby výroby; idea pokroku je nevyhnutná pre každého, kto chce predurčiť budúcnosť, avšak pomýli každého, kto chce pomocou nej skúmať minulosť. Vtedy ju musíme nahradiť ideou rebríčka hodnôt, nazeraných z nadčasového hľadiska; avšak ani usporiadať rôzne, po sebe nasledujúce spoločenské systémy podľa takéhoto rebríčka nie je možné. Môžeme len odkazovať na tento hodnotový rebríček v prípade určitého aspektu spoločenského života v danej dobe.

Je evidentné, že jeden druh práce sa zásadne líši od iného niečím, čo nemá nič spoločné s blahobytom, voľným časom alebo bezpečnosťou a čo si pritom žiada zanietenosť každého človeka; rybár bojujúci vo svojom malom člne s vlnami a vetrom, hoci trpí chladom, únavou, nedostatkom oddychu a dokonca spánku, nebezpečenstvom a nižšou formou existencie, má napriek tomu závideniahodnejší osud než manuálne pracujúci robotník pri výrobnej linke, ktorý je na tom lepšie takmer vo všetkých uvedených hľadiskách. Je tomu tak preto, že práca rybára väčšmi pripomína prácu slobodného človeka, aj napriek tomu, že rutina a slepá improvizácia zohrávajú v jeho práci značnú rolu. Stredoveký remeselník z tohto hľadiska takisto zaujímal značne vysokú pozíciu, aj keď „remeselné finty,“ ktoré hrajú veľkú rolu pri každej remeselnej práci, sú do značnej miery niečím slepým; čo sa týka skutočne zručného robotníka, znalého moderných technických metód, ten azda najväčšmi pripomína ideálneho pracovníka.

Obdobné rozdiely existujú pri kolektívnej práci; skupina robotníkov pri výrobnej linke pod dozorom predáka ponúka smutný pohľad, zatiaľ čo príjemný pohľad ponúka skupina robotníkov na stavbe, ktorá narazí na nejaký problém, do ktorého sa každý z nich zahĺbi sám za seba a padajú rôzne návrhy, ako ho vyriešiť; potom sa jednomyseľne rozhodnú pre spôsob riešenia, ktorý navrhol jeden z nich, pričom nemusí mať vyššie postavenie než ostatní. V takýchto okamihoch pred nami vystúpi takmer dokonalý obraz slobodnej spoločnosti. Čo sa týka vzťahu medzi povahou práce a podmienkami pracujúceho, aj ten sa jasne ukáže, len čo sa pozrieme do histórie, prípadne na dnešný stav spoločnosti; dokonca aj s otrokmi v staroveku sa jednalo s náležitou úctou, ak pracovali ako lekári alebo pedagógovia. Všetky tieto poznámky sa však zaoberajú len detailmi. Zmysluplnejšia bude metóda, umožňujúca dospieť k všeobecnému náhľadu na rôzne spôsoby spoločenského usporiadania z hľadiska pojmov otroctva a slobody.

V prvom rade bude potrebné načrtnúť čosi ako mapu spoločenského života, ktorá poukazuje na body, kde je nevyhnutné využiť myslenie a teda, ak to tak možno vyjadriť, zóny vplyvu jednotlivca na spoločnosť. Možno rozlíšiť tri spôsoby, ako môže myslenie zohrávať rolu v živote spoločnosti; môže formulovať čisto teoretické úvahy, ktoré budú vzápätí aplikovať technici; môže byť uplatňované pri výrobe; môže byť uplatňované v rámci príkazov a riadenia. Vo  všetkých týchto prípadoch pôjde len o čiastkové a skreslené myslenie, keďže myseľ nie je nikdy schopná úplne uchopiť svoj objekt; stačí však zabezpečiť, aby tí, ktorých úlohou pri výkone svojej spoločenskej úlohe je myslieť, ochraňujú aspekt ľudskosti lepšie než iní. To neplatí len o utláčaných, ale aj o všetkých úrovniach spoločenskej hierarchie. V spoločnosti založenej na útlaku sú nielen tí slabí, ale aj tí najmocnejší otrokmi slepých záujmov kolektivizmu a u každého z nich dochádza k ujme na strane mysle i srdca, hoci odlišným spôsobom. Ak porovnáme dve spoločenské triedy útlaku, napríklad obyvateľov Atén a sovietsku byrokraciu, ukážu sa medzi nimi rozdiely prinajmenšom také veľké, ako medzi jedným z dnešných zručných robotníkov a gréckym otrokom. Čo sa týka okolností, za akých myslenie zohráva väčšiu či menšiu rolu pri výkone moci, bolo by ľahké kategorizovať ich podľa stupňa komplexnosti a rozsahu obchodu, všeobecnej povahy problémov, ktoré treba riešiť a podľa prideľovania funkcií. Takto sa príslušníci mocenskej triedy nelíšia len podľa svojej pozície v spoločenskom mechanizme, ku ktorému patria, ale aj podľa miery vedomého či pasívneho vzťahu k nemu a toto druhé kritérium – ktoré je tým dôležitejším – nemá k prvému žiaden priamy vzťah. Čo sa týka vplyvu, ktorý ľudia, zastávajúci spoločenské funkcie priamo riadené ich vlastnou inteligenciou, môžu uplatniť na spoločnosť, to samozrejme závisí od povahy a dôležitosti týchto funkcií; bolo by veľmi zaujímavé, hoci i veľmi náročné, vypracovať detailnú analýzu tohto aspektu.

Ďalší veľmi významný faktor vo vzťahu medzi spoločenským útlakom a jednotlivcami vyplýva z intenzity kontrolnej moci, ktorú môžu mať nad rôznymi funkciami týkajúcimi sa koordinácie ľudia, ktorí takýmito právomocami nedisponujú; je zrejmé, že čím väčšmi tieto funkcie nedokážu byť kontrolované, tým tvrdším sa stáva kolektívny život pre jednotlivcov. Napokon treba mať na zreteli povahu väzieb, ktoré držia jednotlivca v materiálnej závislosti na spoločnosti; niekedy sú tieto väzby slabšie, inokedy silnejšie, a zásadné rozdiely možno vidieť v tom, nakoľko je človek nútený v každej chvíli svojho života obracať sa k druhým ohľadne svojich prostriedkov na živobytie, prostriedkov na výrobu a na ochranu pred vonkajším nebezpečenstvom. Napríklad robotník, ktorý má záhradu dostatočne veľkú na dopestovanie zeleniny pre vlastnú spotrebu, je nezávislejším než tí, ktorí musia všetky potraviny nakupovať v obchodoch; remeselník, ktorý vlastní svoje nástroje, je nezávislejší než robotník v továrni, ktorý sa ocitne bez práce, len čo sa jeho nadriadenému zachce odstaviť ho od práce na stroji. Čo sa týka ochrany pred vonkajším nebezpečenstvom, situácia jednotlivca závisí od spôsobu vedenia obrany a vojenstva zo strany spoločnosti, v ktorej žije; kde je vedenie vojny monopolom ľudí určitej sociálnej vrstvy, tam bezpečnosť všetkých ľudí závisí na týchto privilegovaných ľuďoch; kde ničivá sila zbraní a spoločná povaha obrany dáva monopol vojenskej moci do rúk centrálnej vlády, tam vláda nakladá s bezpečnosťou svojich obyvateľov podľa svojich záujmov. Aby sme to zhrnuli, najmenej zlá spoločnosť je tá, v ktorej sú ľudia vo všeobecnosti čo najčastejšie nútení premýšľať pri svojom konaní, majú čo najviac možností ovplyvňovať celok života spoločnosti a majú čo najväčšiu nezávislosť. Navyše nevyhnutné podmienky pre znižovanie tlaku spoločenského mechanizmu sa ocitnú vo vzájomnom rozpore, len čo sa prekročia isté hranice; preto hlavnou úlohou nie je dospieť čo najďalej v istom smere, ale, čo je omnoho ťažšie, dospieť k optimálnej rovnováhe.

Čisto negatívna idea zmierňovania spoločenského útlaku nemôže predstavovať cieľ pre ľudí dobrej vôle. Je nevyhnutné vytvoriť aspoň vágny mentálny obraz civilizácie, ku ktorej by malo ľudstvo dospieť; a nezáleží až tak na tom, či je tento obraz vytvorený väčšmi zo snenia než z realistických úvah. Ak sú predchádzajúce úvahy správne, potom najľudskejšou civilizáciou by bola taká, ktorej os tvorí manuálna práca, v ktorej by manuálna práca predstavovala najvyššiu hodnotu. Nemá to nič spoločné so zbožštením výroby, ktoré dominovalo v Amerike počas obdobia prosperity a dominuje v Rusku od čias Päťročnice; pretože skutočným predmetom takéhoto náboženstva je produkt a nie robotník, materiálne predmety a nie človek. Manuálna práca sa nemá stať najvyššou hodnotou kvôli vzťahu k tomu, čo produkuje, ale kvôli vzťahu k človeku, ktorý ju vykonáva; nemá sa z nej stať predmet ocenení a odmien, ale má pre každého človeka predstavovať to, čo najväčšmi potrebuje v prípade, že má život v jeho očiach nadobudnúť zmysel a hodnotu. Dnes ani takzvané záujmové činnosti ako šport, umenie či dokonca myslenie nedokážu poskytnúť azda ani ekvivalent toho, čo človek prežíva v priamom dotyku so svetom prostredníctvom nemechanizovanej práce. Rimbaud sa sťažoval, že „nežijeme vo svete“ a že „nám chýba skutočný život;“ v okamihoch neporovnateľnej radosti a plnosti prostredníctvom zábleskov vieme, že skutočný život je na dosah, celou svojou bytosťou cítime, že svet jestvuje a že my sme v ňom. Dokonca ani fyzická únava nedokáže zmenšiť intenzitu tohto pocitu, ale skôr ho, ak nie je extrémna, ešte umocňuje. Ak to takto môže byť aj dnes, akú nádhernú plnosť života možno očakávať od civilizácie, v ktorej bude práca pretvorená tak, aby naplno využila všetky ľudské schopnosti a vytvorila tak ľudské konanie par excellence? V takom prípade by sa práca zákonite ocitla v samom centre kultúry. V kultúre kedysi mnohí videli cieľ osebe, a dnes tí, čo v kultúre vidia aj čosi viac než hobby, vidia v nej najmä únik pred skutočným životom. Jej pravá hodnota by mala naopak spočívať v príprave na skutočný život, vo vybavení človeka tak, že k tomuto svetu, ktorý je jeho údelom, i k svojim blížnym, s ktorými zdieľa spoločný osud, si vytvorí vzťahy, hodné veľkoleposti humanity. Vedu dnes niektorí považujú len za katalóg technických návodov, iní za priestor čisto rozumových špekulácií, ktoré si vystačia samé osebe; tí prví pripisujú primalý význam rozumu, tí druhí zase svetu. Myslenie je nepochybne najvyššou výsadou človeka; odohráva sa však vo vákuu a v dôsledku toho iba zdanlivo, keď sa nezmocňuje svojho predmetu, ktorým nemôže byť nič iné než svet. Abstraktným špekuláciám vedcov dáva spojenie so svetom, ktorý jediný im môže dať konkrétnu hodnotu, tá skutočnosť, že sú priamo alebo nepriamo použiteľné. Je pravdou, že dnes im ich využitia zostávajú neznáme; zatiaľ čo tí, ktorí rozvádzajú či študujú tieto špekulácie, si neuvedomujú ich teoretickú hodnotu. Tak je to aspoň vo väčšine prípadov. V deň, keď bude nemožné pochopiť vedecké pojmy, dokonca aj tie najabstraktnejšie, bez toho, aby sme zároveň úplne jasne nepochopili ich spojenia s možným využitím, a keď bude rovnako nemožné využiť tieto pojmy čo len nepriamo bez toho, aby sme ich dôkladne poznali a rozumeli im – vtedy sa veda stane konkrétnou a práca uvedomelou; a len vtedy každá z nich získa svoju skutočnú hodnotu.

Kým k tomu dôjde, vo vede a práci zostane čosi nezavŕšené a neľudské. Tí, čo za cieľ vedy považujú jej praktické aplikácie, chcú vlastne povedať, že pravdu sa neoplatí hľadať a že jediné, na čom záleží, je úspech; možno sa však na to pozerať aj inak; možno si predstaviť vedu, ktorej konečným cieľom by bolo zdokonaľovanie techniky nie tým, že by sa robila mocnejšou, ale proste len uvedomelejšou a metodickejšou. Okrem toho, produkcia môže rásť úmerne jasnosti myslenia; „hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo (…)  a toto všetko dostanete navyše.“1) Takáto veda by bola metódou ovládania prírody, alebo katalógom ideí nevyhnutných pre takéto ovládanie, usporiadaných tak, aby boli mysli úplne zrejmé. Takto zrejme chápal vedu aj Descartes. Čo sa týka umenia takejto civilizácie, v jeho dielach by vykryštalizovalo vyjadrenie tej ideálnej rovnováhy medzi mysľou a telom, človekom a svetom, ktorá môže v konaní jestvovať jedine v tej najvznešenejšej forme manuálnej práce; navyše aj v minulosti tie najrýdzejšie umelecké diela vždy vyjadrovali zážitok, alebo azda presnejšie tušenie takejto rovnováhy. Hlavným cieľom športu by bolo dodať ľudskému telu ohybnosť a, ako hovorí Hegel, tekutosť, ktoré ho robia prístupným mysleniu a umožňujú mysleniu prenikať priamo a bezprostredne k materiálnym objektom. Spoločenské vzťahy by boli modelované priamo podľa organizácie práce; ľudia by sa združovali do malých pracovných skupín, v ktorých by bola vzájomná spolupráca suverénnym právom a kde by bol každý schopný jasne chápať a overiť si vzťah medzi pravidlami, usmerňujúcimi jeho život a medzi spoločným záujmom. Navyše každý okamih by dával každému človeku možnosť uvedomovať si a precítiť, ako hlboko sú všetci ľudia jednotní, keďže každý z nich musí využívať ten istý rozum na prekonanie podobných prekážok; a všetky medziľudské vzťahy, od tých najpovrchnejších až po tie najhlbšie, by v sebe mali čosi z toho ľudského a bratského pocitu, ktorý vytvára puto medzi spolupracovníkmi.

Nepochybne ide o čistú utópiu. No spraviť čo len všeobecný opis stavu vecí, ktorý by bol lepší než ten súčasný, znamená vždy vytvárať utópiu; pritom však nie je nič dôležitejšie než takéto opisy, za predpokladu, že vychádzajú z racionality. Celé moderné myslenie od čias Renesancie je navyše preniknuté viac alebo menej vágnymi ašpiráciami na takúto utopickú civilizáciu; istý čas sa dokonca myslelo, že takáto civilizácia začína jestvovať a že ľudstvo vstupuje do éry, v ktorej grécka geometria zostúpi na zem. Descartes tomu určite veril, tak ako tomu verili niektorí jeho súčasníci. Navyše idea práce, chápaná ako ľudská hodnota, je nepochybne jediným duchovným úspechom ľudskej mysle od čias gréckeho zázraku; jedná sa možno o jediné biele miesto v ideále ľudského života, vypracovanom Grékmi a zanechanom pre nás ako nesmrteľné dedičstvo. Bacon predstavil túto ideu ako prvý. Starovekú a deprimujúcu kliatbu vyslovenú v knihe Genesis, ktorá predstavuje svet ako trest pre odsúdených a prácu ako znak otroctva a poníženia ľudí, nahradil Bacon v záblesku geniality hodnovernou zmluvou, vyjadrujúcou vzťah medzi človekom a svetom: „Prírodu si môžeme podmaniť jedine tak, že ju budeme poslúchať.“ Toto prosté vyhlásenie stačí na vytvorenie novodobej Biblie. Stačí to na definíciu skutočnej práce, takej, ktorá vytvára slobodných ľudí, a to v tej miere, v akej predstavuje vedomé podriadenie sa nevyhnutnosti. Po Descartovi vedci postupne prešli k chápaniu vedy ako cieľa osebe; avšak ideál života zasväteného slobodnej manuálnej práci začali načrtávať spisovatelia; tento ideál dokonca dominuje vo veľkom diele básnika, zvyčajne považovaného za toho najaristokratickejšieho z básnikov – Goetheho. Faust, symbol ľudskej duše v jej neúnavnej snahe o dobro, znechutene zavrhuje abstraktné hľadanie pravdy, ktoré sa v jeho očiach stáva márnym a zbytočným podujatím; láska ho vedie jedine k zničeniu milovanej; politická a vojenská moc sa ukážu byť len falošnou hrou; stretnutie s krásou napĺňa jeho sny, avšak len v trvaní niekoľkých sekúnd; jeho postavenie priemyselného vodcu mu dáva moc, o ktorej verí, že je skutočná, ktorá ho však napokon privedie len k tyranii vášní. Nakoniec túži zbaviť sa magickej moci, ktorú možno chápať ako symbol všetkých foriem moci a hovorí: „Keby som mohol stáť pred tebou, Príroda, jednoducho ako človek, potom by bolo hodné byť ľudskou bytosťou“; a na záver, v okamihu smrti, okúsi chuť dokonalého šťastia pri predstave slobodného života, prežitého medzi slobodnými ľuďmi a stráveného namáhavou a riskantnou prácou, ktorá by sa však odohrávala v bratskej spolupráci. Poľahky by sme mohli vymenovať ďalšie známe mená, Rousseaua, Shelleyho a predovšetkým Tolstého, ktorý sa touto témou zaoberal v celom svojom diele do najmenších detailov. Čo sa týka robotníckeho hnutia, zakaždým, keď sa mu podarí vyhnúť sa demagógii, formuluje požiadavky robotníkov na základe dôstojnosti práce. Proudhon sa odvážil napísať: „Génius toho najjednoduchšieho remeselníka je nadradený materiálom, s ktorými pracuje práve tak, ako je Newtonova myseľ nadradená neživým planétam, ktorých vzdialenosti, hmotnosti a dráhy počíta.“ Marx, ktorého diela obsahujú množstvo protirečení, uviedol ako zásadnú vlastnosť človeka, ktorou sa líši od zvierat, tú skutočnosť, že si sám vytvára podmienky svojej existencie a tým nepriamo utvára aj sám seba. Revoluční syndikalisti, ktorí do centra sociálnej problematiky umiestnili dôstojnosť výrobcu ako takého, nadväzujú na  rovnaké myšlienky. Môžeme byť hrdí na to, že patríme k civilizácii, ktorá ohlasuje nový ideál.

Náčrt súčasného spoločenského života

Nemožno si predstaviť nič, čo by bolo vo väčšom rozpore s týmto ideálom, než je podoba civilizácie, ku ktorej sme dospeli po niekoľko storočí trvajúcom vývine. Nikdy nebol jednotlivec tak absolútne vydaný napospas slepej kolektívnosti a nikdy predtým neboli ľudia menej schopní nielen konať podľa svojho myslenia, ale vôbec myslieť. Výrazy ako utláčatelia a utláčaní, myšlienka tried – to všetko takmer stráca svoj zmysel, tak evidentná je bezmocnosť a bieda všetkých ľudí voči spoločenskému mechanizmu, ktorý sa stal mechanizmom na lámanie ľudských sŕdc a drvenie ľudských duší, mechanizmom produkujúcim nezodpovednosť, hlúposť, korupciu, apatiu a predovšetkým závrat. Príčina tohto hrozného stavu je absolútne jasná. Žijeme vo svete, v ktorom nič nie je uspôsobené na ľudskú mieru; jestvuje tu obrovská diskrepancia medzi ľudským telom, ľudskou mysľou a vecami, ktoré dnes tvoria jednotlivé prvky ľudskej existencie; všetko je v stave nerovnováhy. Nejestvuje jediná kategória, skupina alebo trieda ľudí, ktorá by sa vymykala tejto deštruktívnej nerovnováhe, azda až na výnimky niekoľkých izolovaných ostrovov primitívnejšieho spôsobu života; a mladá generácia, ktorá v nej vyrástla a vyrastá, je na okolitý chaos vnímavejšia, než predchádzajúca generácia. Táto nerovnováha je principiálne vecou kvantity. Kvantita sa mení na kvalitu, ako konštatoval Hegel, a v tomto prípade prostá zmena v kvantite stačí na to, aby sa ľudské zmenilo na neľudské. Z abstraktného hľadiska sú kvantity nemateriálne, keďže možno ľubovoľne meniť jednotky miery; z konkrétneho hľadiska sú však niektoré jednotky miery dané a zostávajú nemenné, napríklad ľudské telo, ľudský život, rok, deň, priemerná rýchlosť myslenia. Súčasný život nie je organizovaný podľa miery týchto vecí; bol prenesený do úplne inej škály, akoby sa ho človek usiloval prispôsobiť povahe vonkajšieho sveta a zabudol pritom na svoju vlastnú povahu. Ak k tomu pripočítame, že ekonomický systém podľa všetkého vyčerpal svoju tvorivú schopnosť a začína byť schopný fungovať len postupným vyčerpávaním svojich materiálnych základov, dospejeme v celej jej jednoduchosti k pravej podstate nekonečnej biedy, ktorá formuje osud súčasnej generácie.

Na prvý pohľad sa dnes takmer všetko vykonáva metodicky; veda kraľuje, stroje krok za krokom obsadzujú celý priestor práce, štatistika získava na dôležitosti a zhruba na šestine planéty sa centrálna autorita snaží riadiť celý spoločenský život podľa stanovených plánov. V skutočnosti sa však metodické myslenie sústavne vytráca, keďže myseľ naráža na stále menej a menej materiálu, do ktorého by sa mohla zahryznúť. Matematika vytvára príliš široký a príliš komplexný celok na to, aby ho obsiahla jedna myseľ; a fortiori celok vytvorený matematikou a prírodnými vedami; a fortiori celok, vytvorený  vedou a jej aplikáciami; a na druhej strane je všetko navzájom prepojené príliš úzko na to, aby myseľ skutočne dokázala uchopiť čiastkové teórie. Všetkého, čo jednotlivec nie je schopný riadiť, sa zmocnil kolektív. Takto sa veda už istý čas stáva – a to stále viac a viac – kolektívnym podujatím. V skutočnosti sú všetky nové objavy vždy dielom konkrétnych jednotlivcov, avšak, azda až na vzácne výnimky, hodnota každého objavu závisí od natoľko komplexnej siete vzťahov s minulými objavmi a možným budúcim výskumom, že dokonca ani myseľ objaviteľa nedokáže obsiahnuť celok. V dôsledku toho pôsobia nové, hromadiace sa objavy ako čosi tajomné, podobne ako veľmi hrubé sklo stráca priehľadnosť. A fortiori získava praktický život stále kolektívnejší charakter, v ktorom má jednotlivec stále bezvýznamnejšie postavenie. Technologický pokrok a masový výroba odsúvajú robotníkov do stále pasívnejšieho postavenia; ich práca dospieva stále viac a viac do stavu, v ktorom vykonávajú nevyhnutné úkony bez toho, aby chápali ich súvislosť s výsledkom práce. Na druhej strane sa priemyselné koncerny stali niečím príliš veľkým a zložitým na to, aby ich jednotlivý človek dokázal obsiahnuť; navyše, vo všetkých oblastiach ľudia, zastávajúci kľúčové pozície v spoločenskom živote, zodpovedajú za veci, ktoré výrazne presahujú možnosti akéhokoľvek jednotlivca. Čo sa týka celku spoločenského života, ten závisí od toľkých faktorov, ktoré sú všetky samé osebe nejasné a vzájomne poprepájané, že nikto sa ani len nepokúša pochopiť jeho fungovanie. Takže spoločenská funkcia, najzásadnejšie spojená s jednotlivcom, ktorá spočíva v koordinácii, riadení a rozhodovaní, je mimo schopností akéhokoľvek jednotlivca a stáva sa tak do istej miery kolektívnou a tým pádom aj anonymnou.

Presne v tej miere, v akej to, čo je v súčasnom živote systematické, uniká kontrole mysle, je jeho pravidelnosť ustanovená tým, čo by bolo ekvivalentom kolektívneho myslenia, keby kolektív dokázal myslieť. Súdržnosť vedy je zabezpečovaná prostredníctvom znakov; a to na jednej strane slovami alebo hotovými frázami, ktorých používanie presahuje ich pôvodný význam, a na druhej strane algebraickým počtom. Vo sfére manuálnej práce zabezpečujú principiálne fungovanie stroje. Tým, čo vytvára vzťah medzi výrobou a spotrebou a čo zabezpečuje výmenu, sú peniaze. A napokon tam, kde  funkcie koordinácie a manažovania presahujú ľudské myslenie a inteligenciu, sú tieto funkcie zverené zvláštnemu stroju, ktorý pozostáva z ľudí a ktorého nástrojmi sú regulácie, výkazy a štatistiky a ktorý nazývame byrokratickou organizáciou. Všetky tieto nevedomé veci imitujú myšlienkovú činnosť. Práve takto mechanizmus algebraického výpočtu vedie k niečomu, čo možno nazvať nová myšlienka, akurát že obsah takýchto pseudomyšlienok nie je ničím viac, než vzťahom medzi jednotlivými znakmi; a algebra je často zázračne schopná pretvoriť sériu experimentálnych výsledkov na zákony, s až znepokojujúcou ľahkosťou, pripomínajúcou scény z kreslených filmov. Automatické stroje akoby poskytovali vzor inteligentného, spoľahlivého, poslušného a svedomitého robotníka. O peniazoch sú ekonómovia už dávno presvedčení, že dokážu nastoliť ideálne vzťahy medzi rôznymi ekonomickými veličinami. A byrokratické mechanizmy už takmer dokážu nahradiť lídrov. A tak je vo všetkých oblastiach myslenie, ktoré je privilégiom jednotlivca, podriadené mohutným mechanizmom stelesňujúcim kolektívny život, a to v takej miere, až sme takmer zabudli, čo je to skutočné myslenie. Úsilie, práca a vynaliezavosť bytostí z mäsa a krvi, ktoré postupom času prenikajú do spoločenského života, majú svoju spoločenskú hodnotu a efektívnosť len vtedy, ak sa premenia na časti tohto mamutieho mechanizmu. Zámena prostriedkov a cieľov – zámena, ktorá je do istej miery zákonom každej represívnej spoločnosti – sa tu stáva totálnou, alebo takmer totálnou a týka sa takmer všetkého. Vedec nevyužíva vedu na to, aby dokázal jasnejšie nazerať vlastné myslenie, ale usiluje sa o objavy, ktoré by zväčšili objem  súčasného poznania. Stroje nepracujú preto, aby ľudia mohli žiť, ale my sami živíme ľudí preto, aby mohli slúžiť strojom. Peniaze nie sú praktickou metódou výmeny tovarov; to predaj tovarov je prostriedkom na to, aby sa peniaze udržiavali v obehu. A napokon, organizácia nie je prostriedkom pre spoločnú činnosť, ale činnosť akejkoľvek skupiny ľudí je prostriedkom pre posilnenie organizácie. Iným aspektom tej istej zámeny je skutočnosť, že znaky, slová a algebraické výrazy na poli poznania, peniaze a finančné symboly v ekonomickom živote reprezentujú skutočnosti, ku ktorým skutočné veci vytvárajú len tiene, presne tak, ako si v Andersenovej rozprávke vedec a jeho tieň zamenia svoje roly; je to tak preto, že znaky tvoria podstatu spoločenských vzťahov, kým vnímanie reality je niečím individuálnym. Vylúčenie individuality na úkor kolektívu nie je, pochopiteľne, absolútne a ani sa takým nemôže stať; je však ťažké predstaviť si ešte horší stav, než je ten dnešný. Moc a koncentrácia zbraní vydáva všetky ľudské životy na milosť centrálnej autorite. V dôsledku masívneho rastu výmeny si väčšina ľudí nedokáže zabezpečiť väčšinu svojej spotreby inak, než prostredníctvom spoločnosti a peňazí; dokonca aj sedliaci sú dnes do veľkej miery odkázaní na nakupovanie. A keďže priemysel je systémom kolektívnej výroby, veľké množstvo ľudí je kvôli práci prinútené podriadiť sa kolektívu, ktorý ich zhltne a dotlačí k viac či menej servilnej práci; keď ich odmietne, zručnosť a sila ich rúk zostane nevyužitá. Sedliaci, ktorým sa doposiaľ darilo unikať takýmto nepriaznivým podmienkam, im boli napokon podriadení na jednej šestine planéty. Takýto ťaživý stav nepochybne vyprovokuje občasné individuálne reakcie, ako o tom svedčí umenie a predovšetkým literatúra; keďže však z objektívnych príčin takáto reakcia nemôže ovplyvniť oblasť myslenia ani konania, zostáva uzavretá v hre skrytého vedomia, alebo v snoch o dobrodružných a vznešených skutkoch, inými slovami, nikdy neopúšťa sféru tieňov; a všetko vedie k domnienke, že napokon aj tieto tieňové reakcie sú odsúdené na takmer úplný zánik.

Keď človek dosiahne takýto stupeň otroctva, hodnotenie v akejkoľvek oblasti môže byť založené jedine na vonkajšom kritériu; jazyk nedisponuje výrazom takým vzdialeným mysleniu, ktorý by adekvátne vyjadril niečo natoľko zbavené významu; možno však povedať, že toto kritérium spočíva v účinnosti, ak tým rozumieme výsledky dosiahnuté vo vzduchoprázdne. Ani vedecká teória sa už nehodnotí podľa svojho obsahu, ktorý môže byť úplne nezrozumiteľný, ale podľa toho, aké možnosti znamená pre zjednocovanie, zostručnenie, sumarizáciu. V ekonomike podnik nie je hodnotený podľa svojho skutočného prínosu, vyplývajúceho zo spoločenských funkcií, ktoré plní, ale podľa svojho rastu a rýchlosti, s akou sa rozvíja; a to isté platí o všetkom ostatnom. Hodnotenie akoby tak bolo zverené materiálnym predmetom namiesto ľudskej mysli. Efektivita akéhokoľvek konania musí byť samozrejme vždy vyhodnotená myslením, pretože každá verifikácia vo všeobecnosti vychádza z myslenia; avšak myslenie bolo zredukované na takú podradnú rolu, až možno zjednodušene povedať, že činnosť verifikácie prešla z myslenia na veci. Avšak všetka tá nesmierna komplikovanosť teoretických i praktických činností, detronizujúca rozum, napokon robí takúto verifikáciu vykonávanú vecami nedokonalú a takmer nemožnú. Všetko sa napokon stáva nevedomým. Takto vo sfére vedy nadmerné hromadenie dát všetkých druhov vytvára taký chaos, až sa zrejme blíži doba, keď sa svojvoľne vynorí akýkoľvek systém. Chaos v ekonomickom živote je ešte evidentnejší. Podriadenosť nezodpovedných otrokov svojim vedúcim, ktorí sú zaťažení množstvom povinností a pritom sami do značnej miery nenesú zodpovednosť, je v dnešnom spôsobe práce príčinou chybne chápaného robotníckeho stavu a množstva nedbalosti; toto zlo, ktoré sa najprv obmedzovalo na veľké priemyselné závody, sa teraz rozšírilo aj na vidiek všade tam, kde je roľníctvo zotročené rovnako, ako sú továrenskí robotníci, čiže v Sovietskom Zväze. Obrovský nárast úverov bráni peniazom v ich regulačnej funkcii, čo sa týka obchodnej výmeny a vzťahom medzi rôznymi oblasťami výroby; a bolo by zbytočné riešiť tento problém kvantami štatistík. Paralelný nárast špekulácií vedie k tomu, že prosperita podnikov je do značnej miery nezávislá od ich dobrého fungovania; dôvodom je, že nárast kapitálu v dôsledku skutočnej výroby každého podniku sa ráta stále menej a menej v porovnaní s neustálym prísunom čerstvého kapitálu. Skrátka, v každej oblasti sa úspech stal niečím takmer svojvoľným, stále viac a viac sa javí byť dielom čírej náhody; a keďže sa stal výhradným zákonom vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti, naša civilizácia je zaplavovaná neustále rastúcim chaosom a úmerne k nemu sa vyčerpáva. Táto premena sa odohráva presne v tom istom okamihu, keď zdroje zisku, z ktorých ekonomika kapitalizmu pôvodne čerpala pre svoj zázračný rozvoj, stále zmenšujú svoj objem a keď samotné technologické podmienky práce spôsobujú prudko klesajúce tempo vývoja priemyselného vybavenia.

Odohralo sa toľko zásadných zmien, ktoré sme si takmer nevšimli a pritom žijeme v dobe, v ktorej akoby sa vychyľovala samotná os spoločenského systému. Počas rastu priemyselného systému bol celý spoločenský život nasmerovaný k výrobe. Priemyselné vybavenie sveta sa stalo kľúčovým bojiskom prebiehajúceho boja o moc. Zväčšovať svoje podniky rýchlejšie než konkurencia a to z ich vlastných zdrojov – to bol vo všeobecnosti cieľ a predmet ekonomickej činnosti. Sporenie sa stalo princípom ekonomického života; spotreba bola znížená na minimum, nielen u robotníkov, ale aj u samotných kapitalistov a vo všeobecnosti vo všetkých výdavkoch, ktoré sa netýkali priemyselného vybavenia. Najdôležitejším poslaním vlád bolo udržanie mieru doma i v zahraničí. Buržoázia podľahla dojmu, že takto to bude fungovať donekonečna, v mene šťastia celého ľudstva; takto to však donekonečna ísť nemôže. V súčasnosti boj o moc zásadne zmenil svoj charakter, hoci navonok pôsobí rovnako. Pozoruhodný nárast dôležitosti, akú má pre podniky kapitál v porovnaní s ľudskou prácou, prudký pokles zisku, ktorý nasledoval, neustále rastúce režijné náklady, odpad, úniky do prostredia, chýbajúce nástroje pre vzájomné prepojenie rôznych sfér výroby – to všetko bráni spoločenskej aktivite v tom, aby bol jej ústredným bodom aj naďalej rozvoj podnikov premieňaním zisku na kapitál. Zdá sa, že ekonomický boj prestal byť formou súťaže a stáva sa formou vedenia vojny. Nejde už ani tak o otázku efektívnej organizácie práce, ako o sústredenie čo najväčšieho množstva dostupného kapitálu rozptýleného v spoločnosti obchodnými podielmi a potom sústredenie čo najväčšieho množstva peňazí zovšadiaľ predajom produktov; všetko sa odohráva vo svete názorov a takmer fikcie, prostredníctvom špekulácií a reklamy. Keďže úver je kľúčom k ekonomickému úspechu, sporenie je nahradené najšialenejšími formami míňania. Pojem majetok už takmer nemá žiadny zmysel; ambiciózny človek už nepomýšľa na vlastnenie podniku a jeho prevádzkovanie so ziskom, ale na ovládnutie čo najväčšieho segmentu ekonomiky. Skrátka, ak sa pokúsime charakterizovať, hoci len zbežne a úhrnne, túto takmer nepochopiteľnú premenu, otázka boja o ekonomickú moc nie je ani tak otázkou budovania, ako dobývania; a keďže dobývanie je deštruktívne, kapitalistický systém, hoci navonok pôsobí presne tak, ako pred päťdesiatimi rokmi, smeruje ako celok k zániku. Prostriedky využívané v ekonomickom boji – reklama, okázalé predvádzanie bohatstva, korupcia, obrovské investície založené takmer výlučne na úveroch, predaj nepotrebných produktov takmer násilnými metódami, špekulácie so zámerom zničiť konkurenciu – to všetko základy nášho ekonomického života v omnoho väčšej miere podkopáva, než by ich rozširovalo.

Toto všetko je však stále málo v porovnaní s dvoma súvisiacimi javmi, ktoré sa začínajú jasne ukazovať a ktoré začínajú predstavovať tragickú hrozbu pre všetkých ľudí; a to na jednej strane skutočnosť, že štát sa stáva stále viac a pritom neobyčajne rýchlo centrom ekonomického a spoločenského života, a na druhej strane podriadenie ekonomických záujmov záujmom vojenským. Ak sa pokúsime analyzovať tento proces detailne, narazíme na takmer nepreniknuteľnú sieť recipročných príčin a následkov; všeobecný trend je však dostatočne jasný. Je celkom prirodzené, že vzrastajúca byrokratickosť ekonomiky bude podporovať rastúcu moc štátu, ktorý je byrokratickou inštitúciou par excellence. Zásadné zmeny v ekonomickom boji sa uberajú tým istým smerom; štát nedokáže vytvárať, ale vďaka skutočnosti, že vo svojich rukách drží najsilnejšie donucovacie nástroje, stáva sa z neho v dôsledku vlastnej váhy postupne ústredný prvok, keď príde na dobývanie a ničenie. Napokon, vidiac, že mimoriadne komplikácie vo výmene a úverovaní neumožňujú peniazom dostatočne organizovať ekonomický život, musí sa toho chopiť byrokratické organizovanie; a ústredná byrokratická organizácia, čiže mechanizmus štátu, sa musí skôr či neskôr stať ústrednou silou tohto organizovania. Takto vychýlenou novou osou spoločenského života nie je nič iné, než príprava na vojnu. Ak si uvedomíme, že boj o moc sa odohráva prostredníctvom dobývania a deštrukcie, inými slovami prostredníctvom rozptýlenej ekonomickej vojny, neprekvapí nás, že do popredia vystúpi skutočná vojna. A keďže vojna je viditeľným bojom o moc, v ktorom súpermi sú štáty, každý nárast štátneho vplyvu na ekonomiku má za následok ešte intenzívnejšiu orientáciu priemyslu na vojnové prípravy; zatiaľ čo v opačnom smere neustále rastúci dopyt vyvolaný prípravami na vojnu prispieva ku každodennému smerovaniu všetkých ekonomických a spoločenských aktivít každej krajiny viac a viac do područia centrálnej moci. Celkom jasne sa ukazuje, že súčasné ľudstvo smeruje úplne všade k totalitným formám spoločenského zriadenia – aby sme použili výraz, ktorý spropagovali národní socialisti – čiže k systému, v ktorom štátna moc preberá suverénnu vládu nad všetkými oblasťami, a pochopiteľne v prvom rade nad myslením. Rusko nám poskytuje takmer dokonalý príklad takéhoto systému, na nešťastie pre ruský ľud; ostatné krajiny sa mu budú môcť len priblížiť, keďže im chýbajú revolučné udalosti podobné tým z októbra 1917; zdá sa však nevyhnutné, že sa mu budú časom všetky viac alebo menej podobať. Tento vývoj dá chaosu akurát byrokratickú podobu a zmätok, plytvanie a bieda budú narastať. Vojna im prinesie obrovskú spotrebu surovín a kapitálu a šialené ničenie bohatstva každého druhu, ktoré nám tu zanechali predchádzajúce generácie. Keď chaos a deštrukcia dosiahnu hranicu, za ktorou sa stáva fungovanie ekonomickej a spoločenskej organizácie materiálne nemožným, naša civilizácia zanikne; a ľudstvo, vrátiac sa na viac či menej primitívnu úroveň existencie a k spoločenskému životu rozptýlenému do viacerých malých skupín, sa opäť vydá po novej ceste, ktorú nedokážeme predpovedať.

Predstavovať si, že dokážeme zmeniť trasu dejín zmenou systému prostredníctvom reforiem alebo revolúcií, dúfať, že nájdeme spásu v defenzívnom či ofenzívnom konaní proti tyranii a militarizmu – to všetko je len utopickým snením. Nejestvuje nič, na čom by sa dali postaviť čo len pokusy. Marxove vyhlásenia, že režim si vytvára svojich vlastných hrobárov, sú každodenne tvrdo popierané; a človek len žasne, ako Marx mohol čo len veriť, že otroctvo by mohlo splodiť slobodných ľudí. Nikdy v dejinách nijaký otrocký režim nepadol v dôsledku snaženia otrokov. Pravdou je naopak to, aby sme citovali slávne tvrdenie, že otroctvo degraduje človeka až na úroveň, kedy ho miluje; že slobodu si cenia jedine tí, ktorí ju skutočne vlastnia; a že absolútne nehumánny systém, akým je ten náš, vonkoncom nevytvára bytosti, schopné vybudovať humánnu spoločnosť, ale utvára všetkých sebe podriadených – utláčaných i utláčateľov – na svoj vlastný obraz. Nemožnosť zosúladenia toho, čo človek dáva, s tým, čo dostáva, zničila v rôznej miere vo všetkom cit pre zdravú kolegialitu a pocit zodpovednosti a rozvinula pasivitu, nezodpovednosť, návyk očakávať všetko zvon, vieru v zázraky. Dokonca aj na vidieku bol do značnej miery zničený pocit hlbokého puta medzi pôdou, ktorá živí človeka a človekom, ktorý pôdu obhospodaruje, keďže špekulácie a nepredvídateľné výkyvy kurzov a cien vyvolali vo vidieckom obyvateľstve návyk poškuľovať po živote v meste. Robotník nemá pocit, že si svojou prácou zarába na živobytie; je to len o tom, že podnik ho denne zotročuje na niekoľko dlhých hodín a každý týždeň ho obdarí istou sumou peňazí, ktoré mu dodajú magickú moc vykúzliť v okamihu hotové veci, tak ako je to v prípade boháčov. Veľké množstvo nezamestnaných a krutá nevyhnutnosť musieť žobrať o prácu spôsobujú, že mzda pripomína skôr almužnu než mzdu. A čo sa týka nezamestnaných, skutočnosť, že sú z nich nedobrovoľní paraziti a k tomu postihnutí biedou, z nich ešte nerobí menších parazitov. Vo všeobecnosti je vzťah medzi vykonanou prácou a zarobenými peniazmi tak ťažko uchopiteľný, až sa javí ako niečo takmer náhodné, takže práca sa javí ako otroctvo a peniaze ako láskavosť. Takzvané vládnuce triedy sú postihnuté rovnakou pasivitou ako všetci ostatní, vďaka tomu, že zavalení lavínou neriešiteľných problémov sa už dávno vzdali vládnutia. Len márne by sme hľadali v spoločenskom rebríčku na všetkých jeho priečkach oddola až nahor triedu, z ktorej by sa jedného dňa mohla vynoriť myšlienka, že by za istých okolností vzala do svojich rúk osud spoločnosti; takáto ilúzia sa vynára jedine z prejavov fašistov, avšak je márna.

Ako to už býva, zmätok a pasivita myslenia otvárajú dvere predstavivosti. Všade sa stretávame s predstavou spoločenského života, ktorá sa síce podstatne líši od triedy k triede, avšak vždy je plná tajomstiev, okultnosti, mýtov, idolov a netvorov; každý si myslí, že moc tajomne sídli v tej triede, do ktorej nemá prístup, pretože sotvakto si uvedomuje, že moc jednoducho nesídli nikde, takže všade prevláda pocit strachu, ktorý sa objavuje vždy pri strate kontaktu s realitou. Každá trieda sa pri pohľade zvon javí ako nočná mora. V kruhoch spojených s robotníckym hnutím sú to sny, v ktorých vládnu mytologické netvory nazývané Financie, Priemysel, Finančný trh, Bankári atď.; buržoázia sníva o iných netvoroch, ktorých nazýva vodcami, agitátormi, demagógmi; politici považujú kapitalistov za nadprirodzené bytosti, ktoré ako jediné držia situáciu v hrsti, a vice cersa; Každý národ považuje svojich susedov za zoskupenie netvorov, poháňaných diabolskou zvrátenosťou. Túto tému by bolo možné rozvíjať donekonečna. V takejto situácii možno akýkoľvek kus dreva považovať za kráľa a nechať ho do istej miery zastupovať len vďaka samotnej viere; a to neplatí len o ľuďoch všeobecne, ale aj o vládnucej triede. Z tohto hľadiska nie je nič ľahšie, než rozšíriť medzi ľuďmi akýkoľvek mýtus. Preto nás nemôže prekvapiť taký bezprecedentný výskyt totalitných režimov. Často sa hovorí, že moc voči mysleniu nič nezmôže; aby to však bola pravda, musí jestvovať aj nejaké myslenie. Kde miesto myšlienok zaberajú iracionálne dojmy, tam je moc všemocná. Je napríklad úplne nesprávne tvrdiť, že fašizmus likviduje slobodné myslenie; v skutočnosti je to neprítomnosť slobodného myslenia, čo umožňuje silou zaviesť oficiálne učenie, zbavené akéhokoľvek zmyslu. Takýto režim dokáže podstatne prehĺbiť všeobecnú hlúposť a generácie, ktoré budú vyrastať v ním vytvorených podmienkach, nemajú veľké šance. V dnešnej dobe si každý pokus spraviť z ľudí zvieratá nájde mocné nástroje v svoj prospech. Na druhej strane je jedna vec stále nemožná, a to aj vtedy, keby ste mali k dispozícii maximum verejného priestoru, a to zastrieť jasné myšlienky, správne uvažovanie a rozumné názory v akomkoľvek väčšom rozsahu.

Bolo by márne očakávať pomoc od ľudí; a aj keby tomu tak nebolo, ľudí by aj tak premohla prirodzená povaha vecí. Súčasný spoločenský systém neposkytuje nijaké prostriedky konania s výnimkou strojov na ničenie humanity; nech by boli zámery tých, čo ich použijú akékoľvek, tieto stroje ničia a budú ničiť, pokiaľ budú jestvovať. S priemyselnými väzeniami v podobe veľkých tovární možno vytvárať len otrokov a nie slobodných robotníkov a ešte menej robotníkov, ktorí by vytvorili vládnucu triedu. So zbraňami, lietadlami a bombami môžete šíriť smrť, teror a útlak, nie život a slobodu. S plynovými maskami, protilietadlovými krytmi a výstražnými sirénami môžete vytvoriť úbohú masu vystrašených bytostí, pripravených podľahnúť najnezmyselnejším formám teroru a vďačne uvítať aj tie najneľudskejšie formy tyranie, nie však občanov. Pomocou bulvárnej tlače a rozhlasu môžete nechať ľudí konzumovať spoločne s raňajkami alebo večerou už hotové a zároveň absurdné názory – lebo ešte aj zmysluplné názory sa deformujú a falzifikujú mysľou, ktorá ich prijíma bez rozmýšľania; s pomocou týchto vecí nedokážete zapáliť ani iskričku myslenia. A bez tovární, bez armády, bez tlače nezmôžete nič proti ľuďom, ktorí všetky tieto veci majú. To platí o všetkom. Mocenské nástroje sú represívne, nástroje nepoužívajúce moc sú neúčinné. Zakaždým, keď sa utláčaní snažili založiť skupiny, ktoré by mali reálny vplyv, tieto skupiny, či už sa nazývali strany alebo odbory, v sebe v plnom rozsahu opakovali chyby systému, ktorý chceli reformovať či zrušiť – byrokraciu, zámenu prostriedkov za ciele, pohŕdanie jednotlivcom, oddelenie myslenia od konania, mechanizáciu myslenia, propagandistické šírenie hlúposti a lží a tak ďalej.

Jediná možnosť spásy by bola vo  vzájomnej metodickej spolupráci všetkých, slabých aj silných, so zámerom dosiahnuť postupnú decentralizáciu spoločenského života; avšak absurdnosť takejto myšlienky je evidentná okamžite. Takáto forma spolupráce je nepredstaviteľná v civilizácii založenej na súťaži, zápase a vojne. Okrem takejto spolupráce nejestvuje nijaký spôsob na zastavenie slepého smerovania spoločenského stroja k rastúcej centralizácii, až pokým sa samotný stroj nezadrie a nerozpadne na kúsky. Akú váhu môžu mať nádeje a túžby tých, ktorí nie sú pri riadiacich pákach, keď odsúdení na tú najtragickejšiu bezmocnosť zisťujú, že sú len hračkou slepých a krutých síl. Čo sa týka ľudí s ekonomickým a politickým vplyvom, neustále vystavených súpereniu a atakom súperov, tí nemôžu pôsobiť v prospech zníženia svojej vlastnej moci bez toho, aby sa neodsúdili na jej takmer istú stratu. Čím väčšmi sa cítia byť vedení dobrými zámermi, tým väčšmi sa budú usilovať – a to dokonca aj napriek sebe samým – zväčšiť svoj vplyv, aby zväčšili svoje možnosti konať dobro; čo znamená utláčať ľudí v nádeji na ich oslobodenie, tak ako to robil Lenin. Je zrejmé, že centrálna moc nemôže iniciovať decentralizáciu; uplatňovať centrálnu moc znamená podriaďovať jej všetko ostatné. Vo všeobecnosti je myšlienka osvieteného absolutizmu, ktorá v sebe mala vždy príchuť utopizmu, v dnešnej dobe úplne absurdná. Voči problémom, ktorých rôznorodosť a komplexnosť nekonečne presahuje rozsah priemernej i skvelej mysle, nemôže byť nijaký despota na svete dostatočne osvietený. Hoci zopár ľudí môže dúfať, že vďaka poctivému a metodickému mysleniu dospejú k niekoľkým lúčom svetla v tejto nepreniknuteľnej temnote, celkom určite medzi nich nepatria tí, ktorých obavy o moc a zodpovednosť z nej vyplývajúca pripravili o čas i slobodu myslieť.

Čo môžu v takejto situácii robiť tí, ktorí si aj naďalej napriek všetkému ctia ľudskú dôstojnosť v sebe i v ostatných? Nič, s výnimkou vytrvania v aspoň malom vplyve na súkolesia stroja, ktorý nás zomieľa; využívania každej príležitosti na prebudenie aspoň trochu myslenia kedykoľvek je to možné; podporovania všetkého, čo vo sfére politiky, ekonomiky alebo techniky môže jednotlivcovi ponechať aspoň trochu slobody konania uprostred prekážok, rozosiatych okolo neho spoločenským systémom. Aj to je celkom určite niečo, hoci nie veľa. Celkovo naša situácia pripomína skupinu absolútne ľahostajných cestujúcich, rútiacich sa autom bez šoféra v plnej rýchlosti zdevastovanou krajinou. Kedy dôjde k havárii, po ktorej bude možné uvažovať o skonštruovaní niečoho nového? Možno je to otázka niekoľkých desaťročí, možno niekoľkých storočí. Nejestvujú dáta, ktoré by nám umožnili stanoviť  presnú dobu. Každopádne sa zdá, že materiálne zdroje našej civilizácie sa nevyčerpajú v dohľadnom čase, a to ani v prípade vojen; na druhej strane, keďže centralizácia ničením akejkoľvek individuálnej iniciatívy a lokálneho života ničí samotnou svojou existenciou všetko, čo by mohlo slúžiť za základy inej formy usporiadania, možno z toho vyvodiť, že súčasný systém bude jestvovať, pokiaľ to len bude možné. Aby sme to zhrnuli, je zdá sa rozumné predpokladať, že generácie, ktoré budú musieť čeliť kolapsu dnešného systému, ešte neprišli na svet. A čo sa týka práve žijúcich generácií, sú azda zo všetkých generácií v dejinách tými, ktoré musia na svojich pleciach niesť najviac imaginárnej a najmenej skutočnej zodpovednosti. Keď si túto situáciu uvedomíme, dospejeme k úžasnej slobode mysle.

 

Zhrnutie

Čo presne zanikne a čo pretrvá z našej súčasnej civilizácie? Za akých okolností a ktorým smerom sa bude ďalej odvíjať história? Tieto otázky sú neriešiteľné. Čo vieme vopred je, že život bude tým menej nehumánnym, čím väčšia bude ľudská schopnosť myslieť a konať. Naša súčasná civilizácia, z ktorej naši potomkovia nepochybne čosi zdedia, každopádne obsahuje, ako to veľmi dobre cítime, prostriedky na ničenie človeka; obsahuje však zároveň, prinajmenšom v stave zárodkov, aj prostriedky na jeho oslobodenie. Naša veda obsahuje, aj napriek mnohým nejasnostiam, spôsobeným akousi novodobou scholastikou, niekoľko obdivuhodných zábleskov geniality, niekoľko jasných a žiariacich častí, niekoľko dokonale metodických krokov vykonaných mysľou. Aj v našej technike možno nájsť niekoľko zárodkov slobodnej práce: zrejme nie, ako sa všeobecne myslí, v oblasti automatizovaných strojov; tie sa nepochybne javia byť vhodné, z čisto technického hľadiska, na zbavenie ľudí mechanických a nevedomých prvkov práce, avšak na druhej strane sú nerozlučne spojené s neprimerane centralizovaným a tým pádom veľmi represívnym ekonomickým riadením. Iné typy strojov však vytvorili – najmä pred vojnou – azda najlepší typ uvedomelého robotníka v dejinách, a to zručného pracovníka. Ak sa v priebehu uplynulých dvadsiatich rokov stroje stále viac automatizovali z hľadiska svojej funkcie, ak sa práca dokonca aj na strojoch relatívne starého typu stávala stále mechanickejšou, dôvod spočíva v rastúcej koncentrovanosti ekonomiky. Ktovie, či by rozčlenenie priemyslu do množstva malých podnikov so sebou neprinieslo aj inverzný vývoj strojového vybavenia a súčasne také typy práce, ktoré by si vyžadovali viac uvažovania a vynaliezavosti, než je to v moderných továrňach aj pri tých na zručnosť najnáročnejších prácach? Takéto nádeje podporuje aj skutočnosť, že elektrina predstavuje typ energie, vhodný pre takúto organizáciu priemyslu.

Ak si naplno uvedomíme svoju takmer úplnú bezmocnosť vo vzťahu k súčasným problémom, sme zbavení povinnosti trápiť sa nad súčasným stavom vecí, s výnimkou situácií, keď cítime jeho priamy dosah; akú vznešenejšiu úlohu si potom môžeme stanoviť, než metodicky sa pripravovať na takúto budúcnosť inventarizáciou modernej civilizácie? Určite ide o úlohu, výrazne presahujúcu obmedzené možnosti jedného ľudského života; a na druhej strane, podujať sa na to znamená s istotou sa odsúdiť na osamelosť, nepochopenie, odpor zo strany nepriateľov i služobníkov súčasného systému. Čo sa týka budúcich generácií, nič nás neoprávňuje k predpokladu, že cez všetky budúce otrasy sa k nim nejakým šťastím dostanú fragmentárne myšlienky, vypracované v dnešnej dobe niekoľkými osamotenými mysľami. Sťažovať sa na túto situáciu nemá žiaden zmysel. Nijaká dohoda s Prozreteľnosťou ešte nezaručila úspech ani tým najvznešenejších snahám. A keď sa človek rozhodol nasmerovať svoju vieru zo seba a svojho okolia výlučne do úsilia, ktorého zdroj a pôvod sa nachádza v mysli tej istej osoby, ktorá ho aj realizuje, bolo by bláznovstvom želať si, aby nejaká magická operácia zabezpečila veľkolepé výsledky pri využití zanedbateľných síl, aké majú k dispozícii izolovaní jednotlivci. Takéto argumenty však nikdy neodklonia odhodlanú myseľ od svojho rozhodnutia, keď si raz jasne uvedomila, že je tu jedna jediná vec, ktorú treba spraviť.

Zdá sa teda, že ide o otázku oddeliť v dnešnej civilizácii to, čo patrí k právam človeka ako jednotlivca od toho, čo slúži kolektivite v boji proti nemu, pričom by išlo zároveň o snahu objaviť nástroje, ktorými by sa tie prvé prvky rozvíjali na úkor tých druhých. Pokiaľ ide o vedu, nemusíme sa snažiť zväčšovať už aj tak priveľkú masu poznatkov, ktorá ju tvorí; mali by sme spísať jej súvahu, aby sme tým mysli umožnili vkladať dôkazy do toho, čo je jej vlastné, čo tvoria len čisté koncepty, a bokom odložiť to, čo je len zautomatizovanou procedúrou pre triedenie, zjednocovanie, sumarizáciu alebo aj skúmanie; musíme sa snažiť zredukovať tieto procedúry na vedomé kroky našej mysle; vo všeobecnosti musíme všade tam, kde je to možné, vnímať a prezentovať vedecké závery len ako fázu v metodickej činnosti myslenia. Pre tento účel bude zrejme nevyhnutná seriózna štúdia o dejinách vedy. Čo sa týka techniky, mala by sa študovať vo svojej celistvosti – jej dejiny, súčasný stav, možnosti vývoja – a to z úplne nového pohľadu, nie z hľadiska výsledkov ako doposiaľ, ale z hľadiska vzťahu medzi pracujúcim a jeho prácou. Napokon by sa mala naplno rozvinúť analógia medzi jednotlivými krokmi vykonanými ľudskou mysľou v každodennom živote a zvlášť pri práci a metodickým vývinom vedy. Aj keby sled takéhoto myšlienkového úsilia zostal bez vplyvu na budúci vývin spoločnosti, nestrácal by tým ešte svoj zmysel; budúce osudy ľudstva nie sú jediným predmetom hodným pozornosti. Jedine fanatici sú schopní nepripisovať nijakú hodnotu svojej vlastnej existencii s výnimkou toho, keď slúži kolektívnym záujmom; konať proti podriadenosti jednotlivca kolektivite znamená začať tým, že človek odmietne podriadiť svoj vlastný osud dejinám. Aby sa človek odhodlal k úsiliu nevyhnutnému na takúto kritickú analýzu, stačí si uvedomiť, že mu to umožní uniknúť nákaze hlúposti a kolektívneho šialenstva tým, že sám v sebe obnoví – vyhnúc sa pritom spoločenskému idolu – pôvodný vzťah medzi myslením a svetom.

(1934)


1) Mt 6:33.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: