Simone Weilová: Nevyhnutné podmienky dôstojnej práce

V každej manuálnej práci i v každej práci vykonávanej na pokyny iných, teda v každej skutočnej práci, je zákonite prítomné donútenie, ktoré tu bude vždy, aj pri tej najväčšej rovnosti v spoločnosti. Dôvodom je, že takáto práca vyplýva z nevyhnutnosti, nie zo svojho účelu. Nie je vykonávaná pre svoj cieľ, ale ako následok potrieb, „pretože sa treba postarať o živobytie“, ako hovoria ľudia, ktorých existencia sa obmedzuje práve na tento účel. Znamená to vynakladať námahu za jediným účelom, a to nezabezpečiť si nič viac, než čo už človek má, pričom nepracovať by značilo prísť o to. No jediným zdrojom energie pre našu námahu je túžba. Nie je v ľudskej prirodzenosti túžiť po tom, čo už máme. Túžba je impulzom, počiatočným bodom pohybu za niečím, čo nám chýba. Ak sa týmto dosahovaním neustále vraciame do východzieho bodu, potom sa neustále točíme v kruhu ako veverica bežiaca v otáčajúcej sa klietke, alebo ako väzeň prechádzajúci sa v kruhu svojej cely. Neustále navracanie sa v kruhu čoskoro vyvoláva znechutenie. Všetci pracujúci, nielen tí, ktorí pracujú za neľudských podmienok, sa ľahko stávajú obeťami tohto znechutenia, vyčerpanosti a odporu, a tí najsilnejší sú často tými najviac postihnutými.