„Πάτηρ ήμών ό έν τοιζ ούρανοιζ“
„Otče náš, ktorý si na Nebesiach.“
On je našim otcom. Niet v nás nič skutočné, čo by nepochádzalo od neho. Jemu náležíme. Miluje nás, keďže miluje sám seba a my sme jeho. Je však našim Otcom, ktorý je na Nebesiach – a nikde inde. Keď si myslíme, že máme Otca tu dole, nie je to on, ale falošný Boh. Nedokážeme k nemu urobiť jeden jediný krok. Nemôžeme kráčať vertikálne. Nemusíme ho hľadať, musíme len zmeniť smer nášho pohľadu. To on hľadá nás. Musíme byť šťastní pri vedomí, že je dokonale mimo nášho dosahu. Tak si môžeme byť istí, že zlo v nás, dokonca aj vtedy, keď napĺňa celú našu bytosť, nijako nepoškvrňuje božskú čistotu, blaženosť a dokonalosť.
„Aγιαδθήτω τό όυομά σου“
„Posväť sa meno Tvoje.“
Jedine Boh má moc vysloviť svoje meno. Jeho meno je pre ľudské ústa nevysloviteľné. Jeho meno je slovom. Je to Božie Slovo. Meno ktorejkoľvek bytosti je prostredníkom medzi ľudským duchom a touto bytosťou; je to jediný prostredník, ktorým môže ľudský duch brať do úvahy bytosť, ktorá tu nie je. Boh tu nie je. Je na Nebesiach. Jediný spôsob, ako k nemu môže človek dosiahnuť, je jeho meno. Ono je Prostredníkom. Človek má k jeho menu prístup, hoci je súčasne transcendentné. Žiari v kráse a poriadku sveta a žiari aj vo vnútornom jase ľudskej duše. Toto meno je samotnou svätosťou; mimo neho niet svätosti; nemusí byť preto posvätené. Ak prosíme o jeho posvätenie, prosíme tým o niečo, čo jestvuje vo večnosti, v plnej a dokonalej skutočnosti, takže to nemôžeme ani zdokonaliť, ani z toho ubrať, a to ani najmenšou možnou mierou. Žiadať o to, čo jestvuje, a čo jestvuje skutočne, dokonale, večne, dokonale nezávisle od našej modlitby, to je dokonalou prosbou. Nedokážeme sa zbaviť túžob; no túžba, ktorá nás pripútava k tomu, čo je len imaginárne, dočasné a zištné, nás môže, ak ju necháme prejsť celú do tejto dokonalej prosby, pozdvihnúť ako páka z imaginárneho do skutočného, z času do večnosti, a vyzdvihnúť nás z väzenia nášho Ja.
„έλθάτω ή βασιλεία σου“
„Príď Kráľovstvo Tvoje.“
Hovorí sa tu o niečom, čo má prísť, čo tu nie je. Kráľovstvom Božím sa myslí dokonalé naplnenie celej ľudskej duše Duchom Svätým. Duch Svätý vanie, kam sa mu zamanie. My ho môžeme len pozvať. Nemusíme ho dokonca pozývať nejakým konkrétnym a špecifickým spôsobom, aby navštívil nás, alebo niekoho konkrétneho, alebo vôbec všetkých ľudí; máme ho proste pozvať priamo a jednoducho, takže naša myšlienka naň je pozvaním a vyjadrením našej potreby. Je to ako keď je niekto mimoriadne smädný a hynie od smädu; vtedy nemyslí na seba a pitie, alebo vôbec na pitie ako také; myslí výlučne na vodu, na vodu osebe, a predstava vody je vtedy volaním celej našej bytosti po nej.
„γενηθή τό θέλημά σου“
„Buď vôľa Tvoja.“
Sme si absolútne a jednoznačne istí jedine Božou vôľou, týkajúcou sa minulosti. Všetko, čo sa stalo, nech je to čokoľvek, je v súlade s vôľou všemohúceho Otca. Vyplýva to z pojmu všemocnosti. Budúcnosť takisto, nech zahŕňa čokoľvek, ak sa raz stane, stane sa v súlade s vôľou Božou. My nemôžeme ani pridať, ani ubrať z tohto súladu. V tejto vete preto, po tom, čo sme smerovali našu túžbu k možnému, opäť raz prosíme o to, čo je. Nejde tu však o nejaké večné bytie, akým je napríklad posvätnosť Slova, ale o to, čo jestvuje v čase. Prosíme o úplný a večný súlad všetkého, čo sa odohráva v čase, s Božou vôľou. Po tom, čo sme v našej prvej prosbe odtrhli svoju túžbu od času a pozdvihli ju k večnému, a tým ju premenili, vraciame sa k tejto túžbe, ktorá sa v istej miere stala večnou, aby sme ju opäť raz zamerali k tomu, čo je dočasné. Naša túžba tak preniká časom k niečomu večnému za ním. K tomu dochádza, keď dokážeme spraviť čokoľvek z toho, čo sa už udialo, predmetom túžby. Ide o niečo celkom odlišné od rezignácie. Ešte aj výraz akceptácia je príliš slabý. Máme túžiť, aby sa všetko to, čo sa udialo, malo udiať, a nič iné. Máme tak chcieť nie preto, lebo to, čo sa stalo, je podľa nás dobré, ale preto, lebo to Boh dopustil a pretože podriadenosť behu vecí Bohu je sama osebe dokonalým dobrom.
„ώς έν ούρανώ χαί έπί γής“
„Ako v Nebi, tak i na zemi.“
Spojenie našej túžby s všemocnou vôľou Božou by malo byť rozšírené na veci ducha. Naše duchovné vzostupy a pády, ako aj bytostí, ktoré milujeme, majú dočinenia s vyšším svetom, no súčasne sú udalosťami, ktoré sa odohrávajú tu na zemi, v čase. V tomto ohľade sú prvkami nesmierneho oceánu udalostí a súvisia s rozľahlosťou jeho hladiny v miere zodpovedajúcej Božej vôli. Keďže sa omyly našej minulosti udiali, máme túžiť po tom, aby sa boli udiali. Túto svoju túžbu by sme mali preniesť aj na budúcnosť, ktorá sa jedného dňa premení na minulosť. Je to nevyhnutná oprava prosby, aby prišlo kráľovstvo nebeské. Musíme sa vzdať všetkých túžob kvôli túžbe po večnom živote, no samotný večný život máme chcieť s odriekaním. Nesmieme sa upnúť dokonca ani na odriekanie. Upätosť na spásu je dokonca nebezpečnejšia než iné upnutia. Na večný život musíme myslieť tak, ako myslí na vodu človek umierajúci od smädu, a súčasne musíme túžiť po tom, aby sme boli my a naši blízki radšej naveky tejto vody zbavení, než by sa nám jej malo hojne dostať v rozpore s Božou vôľou, ak by také niečo bolo možné.
Tri predchádzajúce prosby sa vzťahujú k trom osobám Trojice, k Synovi, k Duchu a k Otcovi, a súčasne k trom aspektom času, k prítomnosti, k budúcnosti a k minulosti. Tri nasledujúce prosby majú k trom aspektom času ešte bezprostrednejší vzťah a to v zmenenom poradí – k prítomnosti, k minulosti a k budúcnosti.
„Τόν άρτον ήμών τόν έπιούσιον δός ήμίν σήμερον“
„Chlieb náš každodenný daj nám dnes“ – chlieb nadprirodzený.
Kristus je naším chlebom. My len prosíme, aby sme ho mali práve teraz. V skutočnosti je neustále na prahu našej duše a chce vojsť, no nevynucuje si náš súhlas. Ak súhlasíme s tým, aby vošiel, vojde; ak ho odmietneme, odíde. Nemôžeme svoju dnešnú vôľu zviazať zo zajtrajškom; nemôžme s ním spraviť dohodu, že zajtra bude v nás, alebo dokonca namiesto nás. Náš súhlas s jeho prítomnosťou je to isté, čo jeho prítomnosť. Súhlas je skutkom; môže byť preto len uskutočňujúcim sa, vždy v prítomnosti. Nedisponujeme vôľou, ktorá by sa vzťahovala na budúcnosť. Všetko neefektívne na našej vôli je imaginárnym. Efektívna časť našej vôle má svoj efekt okamžite; jej efektívnosť sa od seba nemôže oddeliť. Efektívna časť vôle nie je úsilím, upriamovaným na budúcnosť. Je súhlasom; je manželským „áno“. „Áno“, prenesené v prítomnom okamihu a pre prítomný okamih, no vyslovené ako večné slovo, pretože sa ním vyslovuje súhlas so zjednotením Krista a večnej časti našej duše.
Chlieb je pre nás nevyhnutnosťou. Sme bytosťami, ktoré neprestajne získavajú energiu z vonkajšieho prostredia, pretože len čo ju získame, spotrebujeme ju prácou. Ak naša energia nie je denne obnovovaná, stávame sa slabými a neschopnými pohybu. Okrem skutočného jedla v doslovnom zmysle sú pre nás zdrojom energie všetky podnety. Peniaze, ambície, uznanie, sláva, moc, milované osoby, všetko to, čo zvyšuje našu kapacitu konať, je ako chlieb. Ak ktorákoľvek z týchto pripútaností prenikne dostatočne hlboko a dosiahne vitálne korene našej pozemskej existencie, potom nás jej strata dokáže zlomiť, alebo nám dokonca privodiť smrť. Tomu hovoríme umrieť od lásky. Je to ako umrieť od hladu. Všetky objekty takejto pripútanosti prijímame spoločne s jedlom a vytvárame si tak každodenný chlieb tohto sveta. Záleží jedine na okolnostiach, či sa nám ho dostáva, alebo nie. Nemáme žiadať nič, čo závisí od okolností, jedine v prípade, že by to bolo v súlade s Božou vôľou. Nemáme prosiť o pozemský chlieb.
Jestvuje nadpozemská energia, ktorej zdroj je v nebi, a tá do nás prúdi v tom okamihu, ako o ňu požiadame. Je to skutočná energia; koná prostredníctvom našich duševných schopností i prostredníctvom našich tiel.
O túto potravu máme žiadať. V okamihu prosby, už len tým, že o ňu žiadame, vieme, že nám ju Boh poskytne. Nedokázali by sme bez nej fungovať čo len jediný deň, pretože keby naše skutky záviseli len na pozemských energiách, podriadených nevyhnutnosti tohto sveta, nedokázali by sme myslieť ani konať nič než zlo. Boh videl, „že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé.“ Nevyhnutnosť, ktorá nás vedie ku zlu, ovláda v nás všetko s výnimkou energie zhora v okamihu, keď do nás prúdi. Nedokážeme si ju odložiť.
„χαί άΦες ήμίν τά, όΦειλήματα ήμών, ώς χαί ήμεϊς άΦήχαμεν τοϊς όΦειλέταις ήμών“
„A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“
V okamihu, keď vyslovujeme tieto slová, museli sme už odpustiť všetko, čo na nás bolo spáchané. Nevzdávame sa tým len odškodnenia za všetko, čo sme utrpeli, ale aj vďačnosti za všetko dobré, čo sme vykonali, a všeobecne sa to vzťahuje na všetko, čo od ľudí a vecí očakávame, na všetko, čo nám podľa našej mienky prináleží a bez čoho by sme pociťovali frustráciu. To všetko sú práva, o ktorých si myslíme, že nám ich poskytla minulosť do budúcnosti. Predovšetkým je to právo na istú kontinuitu. Ak sme si niečo dostatočne dlho užívali, domnievame sa, že nám to prináleží a že je namieste očakávať od osudu, že nám to ponechá. Potom je to právo na odmenu za všetku podstúpenú námahu, či už ide o prácu, utrpenie alebo túžbu. Kedykoľvek vynaložíme istú námahu a nedostane sa nám za ňu ekvivalentnej odmeny v podobe viditeľných plodov, preukazujeme cit pre nepravú rovnováhu a nedostatok, ktoré nás vedú k záveru, že sme boli oklamaní. Námaha utrpenia nás vedie k očakávaniu trestu alebo ospravedlneniu od vinníka, námaha konania dobra nás vedie k očakávaniu vďaky, no to sú len konkrétne príklady všeobecnej povahy duše. Kedykoľvek zo seba niečo vydáme, očakávame, že minimálne rovnako veľa dostaneme späť, a keďže to vyžadujeme, myslíme si, že na to máme aj právo. Naši vinníci a dlžníci zahŕňajú všetky bytosti a všetky veci; tvoria vlastne celý vesmír. Domnievame sa, že máme nárok všade a od všetkého. V každom nároku, o ktorom si myslíme, že ho máme, je prítomná predstava imaginárneho nároku minulosti voči budúcnosti. To je nárok, ktorého sa máme vzdať.
Odpustiť našim vinníkom značí vzdať sa celku minulosti. Značí to prijať budúcnosť ako čistú a nedotknutú, pevne zviazanú s minulosťou vzťahmi, ktoré nevnímame, no zato bez pút, ktoré tam vložila naša predstavivosť. Znamená to, že akceptujeme možnosť, že sa to a to stane, a že sa to stane práve nám; znamená to, že sme pripravení na budúcnosť, ktorá môže úplne zmariť celý náš doterajší život.
Bezvýhradným zrieknutím sa všetkých plodov minulosti bez výnimky môžeme prosiť Boha, aby naše minulé hriechy neprinášali plody zla a pochybenia. Pokiaľ sa upíname na minulosť, Boh samotný nemôže zastaviť toto hrozné plodenie. Nemôžeme sa upínať na minulosť bez toho, aby sme neponechávali v platnosti naše hriechy, pretože si nie sme vedomí toho, čo je v nás najhlbšie zakoreneným zlom.
Zásadný nárok, ktorý vzťahujeme na svet je ten, aby naša osobnosť pretrvávala. Z tohto nároku vychádzajú všetky ostatné. Inštinkt seba-pretrvania v nás vyvoláva pocit, že toto pretrvanie je nevyhnutnosťou, a veríme, že nevyhnutnosť je právom. Sme ako bedár, ktorý Talleyardovi povedal: „Pane, musím žiť,“ a ten mu odvetil: „Nevidím pre to nijakú nevyhnutnosť.“ Naša osobnosť je úplne závislá na vonkajších okolnostiach a tie majú neobmedzenú moc zničiť ju. No radšej umrieme, než by sme si to priznali. Z nášho pohľadu je rovnováha sveta kombináciou tak zladených okolností, že naša osobnosť zostáva nedotknutá a pôsobí, akoby patrila nám. Všetky minulé okolnosti, ktoré ranili našu osobnosť, sa nám zdajú byť narušením rovnováhy, ktorá by mala byť jedného dňa znovunastolená okolnosťami opačnej povahy. Žijeme v očakávaní takýchto kompenzácií. Náhle priblíženie sa smrti je hrozné predovšetkým preto, že so sebou prináša vedomie, že k takýmto kompenzáciám nikdy nedôjde.
Odpustiť hriechy a dlhy znamená zrieknuť sa vlastnej osobnosti. Znamená to zrieknuť sa bez výnimky všetkého, čo spoluvytvára naše ego. Znamená to vedieť, že v našom egu niet ničoho, nijakého psychologického prvku, ktorý by vonkajšie okolnosti nemohli zničiť. Znamená to prijať to ako fakt. Znamená to byť šťastný, že sa veci majú takto.
Zo slov „buď vôľa Tvoja“ vyplýva toto prijatie, ak ich vyslovíme celou svojou dušou. Preto môžeme o niečo neskôr povedať: „Odpúšťame svojim vinníkom.“
Odpustenie hriechov a pozdĺžností je duchovnou chudobou, duchovnou nahotou a smrťou. Ak naplno prijmeme smrť, môžeme prosiť Boha o znovuoživenie, o nový život očistený od zla v nás. Pretože prosiť ho o odpustenie hriechov značí prosiť ho o odstránenie zla v nás. Odpustenie je očistenie. Boh nemá moc odpustiť zlo v nás, pokiaľ je stále tam. Boh nám odpustí naše hriechy potom, čo nás privedie do stavu dokonalosti.
Dovtedy nám Boh odpustí naše viny v rovnakej miere, v akej my odpustíme naším vinníkom.
„χαί μή είσενεγχης ήμάς είς πειραμόν, άλλά ρϋσαι ήμάς άπό τοϋ πονηροϋ“
„A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.“
Jediným ľudským pokušením je byť ponechaný v prítomnosti zla na svoje vlastné sily. Jeho úbohosť je vtedy názorne predvedená. Hoci sa duši dostalo nadprirodzeného chleba v okamihu, keď oň požiadala, jej radosť je zmiešaná so strachom, pretože oň mohla poprosiť len pre prítomnosť. O budúcnosť sa treba stále báť. Duša nemá právo žiadať o chlieb pre zajtrajšok, no svoje obavy dáva najavo naliehavou prosbou. Ňou modlitbu končí. Začína ju slovom „Otec“ a končí slovom „zlo“. Musíme prejsť od dôvery k obavám. Dôvera samotná je schopná dodať nám silu nepadnúť pod bremenom strachu. Po tom, čo kontemplovala meno, kráľovstvo a vôľu Božiu, po tom, čo sa jej dostalo nadprirodzeného chleba a bola očistená od zla, je duša pripravená na skutočnú pokoru, korunu všetkých cností. Pokora spočíva vo vedomí toho, že na tomto svete je celá duša, nielen jej časť, ktorú nazývame totalitou ega, ale aj nadprirodzená časť duše, ktorá je prítomnosťou Boha v nej, podriadená času a ranám osudu. Musíme dospieť k úplnému prijatiu možnosti, že všetko prirodzené v nás môže byť zničené. No musíme tiež súčasne prijať i odmietať možnosť zániku nadprirodzenej časti duše v nás. Musíme túto možnosť prijať ako niečo, k čomu môže dôjsť jedine v súlade s Božou vôľou. Musíme to odmietať ako niečo nevýslovne strašné. Máme sa toho báť, no tento strach má byť akýmsi zavŕšením dôvery.
Šesť prosieb navzájom vytvára páry. Nadprirodzený chlieb je tým istým, čím je božie meno. Sú tým, čo sprostredkúva kontakt človeka s Bohom. Kráľovstvo Božie je tým istým, čím je jeho ochrana poskytovaná nám pred pokušením; chrániť je funkciou kráľovstva. Odpustiť viny naším vinníkom je to isté ako úplné prijatie Božej vôle. Rozdiel medzi nimi je v tom, že v prvých troch prosbách sa pozornosť upiera výlučne na Boha. V druhých troch obraciame pozornosť späť na nás, aby sme z týchto prosieb urobili skutočný, a nie imaginárny skutok.
V prvej polovici modlitby začíname prijímaním. Potom si dovolíme túžiť. A vzápätí túto túžbu naprávame návratom k prijatiu. V druhej polovici je poradie obrátené; končíme vyjadrením túžby. No túžba tu vystupuje ako niečo negatívne; vyjadruje sa ako strach; preto zodpovedá najvyššiemu stupňu pokory a to je najvhodnejší záver.
Otčenáš obsahuje všetky možné prosby; nenájdeme modlitbu, ktorá by v ňom nebola obsiahnutá. Je modlitbám tým, čím je Kristus ľudstvu. Je nemožné vysloviť ho čo len raz, s maximálnou pozornosťou zameranou na každé jedno slovo bez toho, aby sa v duši neodohrala azda nesmierne malá, no predsa skutočná zmena.
Simone Weilová 