Archive for the ‘1. Eseje’ Category

Simone Weilová: Priateľstvo

07/01/2010

Jestvuje osobná, ľudská láska, ktorá je čistá a ktorá v sebe nesie odraz lásky božskej. Je ňou priateľstvo, ak sa pridržíme pravého významu tohto slova.

Uprednostňovanie istej osoby je nevyhnutne niečím iným než je milosrdná láska. Milosrdná láska nediskriminuje. Ak sa niekde vyskytuje vo väčšej miere než inde, je to kvôli nešťastiu, ktoré vstúpilo do hry a vytvára predpoklady pre vzájomnú výmenu súcitu a vďačnosti. Je rovnako dostupná všetkým ľuďom na svete, aj preto, že nešťastie môže navštíviť každého, vytvárajúc predpoklady pre takúto výmenu.

Uprednostňovanie istej ľudskej osoby môže byť dvoch druhov. Buď v druhej osobe hľadáme isté dobro, alebo ju potrebujeme. Vo všeobecnosti všetky vzťahy spadajú pod jeden z týchto dvoch princípov. Nejaká vec nás priťahuje buď preto, že v sebe nesie isté dobro, po ktorom túžime, alebo preto, lebo sa bez nej nezaobídeme. Niekedy tieto dva princípy pôsobia spoločne, inokedy nie. Sú navzájom nezávislými princípmi. Zjeme nechutné jedlo, ak iné nemáme, pretože nám nič iné nezostáva. Priemerne maškrtný človek síce vyhľadáva pochúťky, ale poľahky sa bez nich zaobíde. Ak sa ocitneme bez vzduchu, dusíme sa; snažíme sa dostať ku vzduchu nie preto, že si od neho sľubujeme nejakú výhodu, ale preto, lebo ho potrebujeme. Morský vzduch  nevyhľadávame z nevyhnutnosti, ale pretože ho máme radi. Často sa stáva, že druhý dôvod zaujme miesto prvého. To je jedno z našich najväčších nešťastí. Človek fajčí ópium, aby sa dostal do zvláštneho stavu, ktorý pokladá za lepší; postupom času sa často stáva, že ho ópium privádza do biedneho stavu, ktorý tak i vníma, no bez ktorého sa už nedokáže zaobísť. Arnolf vykupuje Agnes od jej adoptívnej matky, pretože sa mu zdá, že bude dobré mať pri sebe mladé dievča, z ktorého postupne vychová dobrú manželku. Neskôr v ňom už nevzbudzuje nič než srdervúce a ponižujúce utrpenie. Postupom času sa jeho vzťah k nej zmenil na puto, ktoré ho priviedlo k týmto hrozným slovám: „Vo všetkom tom cítim, že sa rozdvojím na dve polovice.“

Harpagon spočiatku považoval zlato za ohromnú vec. Neskôr sa premenilo už len na predmet posadnutého zháňania, ktorého strata by ho pripravila o život. Ako hovorí Platón, jestvuje obrovský rozdiel medzi potrebou a dobrom.

Medzi hľadaním dobra v druhej bytosti a prianím dobra tejto bytosti niet protirečenia. Preto ak vyhľadávame druhých len pre vlastný zisk, podmienky priateľstva nie sú splnené. Priateľstvo je vyššou harmóniou, jednotou protikladov.

Ak sme nejakým spôsobom odkázaní na druhého človeka, nedokážeme si želať jeho dobro, pokiaľ si neprestaneme želať dobro svoje. Kde je nevyhnutnosť, tam je prítomná moc a nadvláda. Sme v moci toho, na čo sme odkázaní, pokiaľ to nevlastníme. Ústredným dobrom každého človeka je slobodné nakladanie so sebou samým. Buď sa tejto slobody zriekneme a dopúšťame sa tým hriechu idolatrie, pretože takéto odrieknutie môže byť len v mene Boha, alebo si želáme, aby jej bol zbavený človek, na ktorom závisíme.

Najrôznejšie mechanizmy môžu previazať ľudské bytosti putami citu, ktorý bude mať silu nevyhnutnosti (závislosti). Materská láska takou často býva; niekedy i otcovská láska, ako napríklad v Balzacovom Otcovi Goriotovi; práve tak milenecká láska v najintenzívnejšej podobe, ako v L´Ecole des femmes a vo Faidre; veľmi často takým býva manželský vzťah, hlavne následkom zvyku. Láska detí k rodičom a súrodenecká láska také bývajú zriedkavo.

Možno navyše hovoriť o rôznych stupňoch potreby. Čokoľvek je v istej miere potrebou, ak strata tejto veci skutočne vyvolá úbytok vitálnej energie. (Tento výraz je tu uvedený v presnom a konkrétnom význame, aký by mohol mať, ak by sa výskum vitálnosti nachádzal tak ďaleko, ako náuka o padajúcich telesách.) Ak je stupeň potreby príliš vysoký, takáto strata vedie až k smrti. Ide o prípady, keď je všetka vitálna energia jednej osoby naviazaná na inú osobu prostredníctvom istého vzťahu. Pri nižších stupňoch vedie strata k väčšiemu či menšiemu úbytku energie. Tak ako úplná strata potravy vedie k smrti, čiastočná len umenší sily. V každom prípade ide o isté množstvo potravy, ktoré je potrebné prijímať, ak človek nemá zoslabnúť.

Najčastejším prípadom potreby, prítomnej cez putá nejakého vzťahu, je kombinácia sympatie a zvyku. Tak ako v prípade lakomstva alebo opilstva sa to, čo bolo pôvodne hľadaním istého dobra, postupom času premieňa na potrebu. Odlišným od lakomstva, opilstva a všetkých nerestí je to, že pri citovej naviazanosti môžu tieto dva motívy – hľadanie dobra v druhom a potreba – poľahky spolupôsobiť. Môžu byť takisto oddelené. Keď vzťah jednej osoby k druhej pozostáva výlučne z potreby, ide o hroznú vec. Len máločo na svete je také hrozné a odpudzujúce. Vždy ide o niečo hrozné, keď človek hľadá dobro a nájde len potrebu. Príbehy rozprávajúce o milovaných osobách, ktoré sa náhle objavia s tvárou smrti to symbolizujú najlepšie. Ľudská duša pozná celý arzenál lží, ktorými sa bráni pred touto škaredosťou a prostredníctvom imaginácie vytvára lživé príkrasy tam, kde je v skutočnosti len nevyhnutnosť. Práve pre tento dôvod je škaredosť zlom, pretože zvádza ku klamstvu.

Vo všeobecnosti možno povedať, že utrpenie sa objavuje vtedy, keď nevyhnutnosť v akejkoľvek forme pôsobí natoľko despoticky, že táto jej sila presahuje schopnosť ľudskej obete klamať sa. Pre toto sú tie najbiednejšie duše najväčšmi vystavené utrpeniu. Pre toho, kto je schopný ubrániť sa automatickej sebaobrannej reakcii spočívajúcej v schopnosti duše klamať sa, nie je utrpenie zlom, hoci ho vždy zraňuje a je v istom zmysle degradáciou.

Ak človeka spája s druhým puto vzťahu, ktoré obsahuje akýkoľvek stupeň potreby, potom je vylúčené, aby si želal nezávislosť na svojej strane i strane druhého. Je to vylúčené z princípu fungovania našej prirodzenosti. Je to však možné vďaka zázračnému pôsobeniu nadprirodzeného. Týmto zázrakom je priateľstvo.

„Priateľstvo je rovnosť ustanovená harmóniou,“ hovorili Pytagorejci. V priateľstve je harmónia, pretože je v ňom nadprirodzená jednota dvoch vzájomných protikladov, nevyhnutnosti a slobody, dvoch protikladov, ktorých spojenie Boh používal pri stvorení sveta a človeka. Je v ňom rovnosť, pretože obaja chcú zachovať slobodnú zhodu na oboch stranách.

Kedykoľvek si niekto praje byť podriadený druhej osobe alebo súhlasí s takouto podriadenosťou, nejde o priateľstvo. Racinov Pylades nie je Orestovým priateľom. Kde nie je rovnosť, tam nejde o priateľstvo.

Priateľstvu je vlastná istá vzájomnosť. Ak na jednej strane chýba dobrá vôľa, ten druhý potlačí vlastný cit, pretože mu ide o slobodné rozhodnutie, ktorý si nechce vynucovať. Ak na jednej strane chýba úcta k slobode druhého, ten druhý pretne vzájomné puto z úcty k sebe. Preto ten, kto súhlasí s vlastným zotročením, takisto nezíska priateľstvo. No potreba prítomná v pute vzájomného vzťahu môže jestvovať len na jednej strane, a potom sa jedná o priateľstvo v pravom zmysle slova len na strane druhej.

Priateľstvo sa  poškvrní v okamihu, keď potreba, hoci len na okamih, zvíťazí nad túžbou po slobodnej voľbe na oboch stranách. Vo všetkých ľudských záležitostiach je nevyhnutnosť zdrojom poškvrny. Nečistým sa stáva každé priateľstvo, v ktorom sa objaví čo len stopa po snahe zavďačiť sa alebo naopak po dominancii. V dokonalom priateľstve takéto snahy úplne absentujú. Dvaja priatelia chcú byť dvoma, nie jedným, vedomí si hranice, ktorú medzi nimi tvorí fakt, že boli stvorení ako dve odlišné bytosti. Človek má právo želať si úplné zjednotenie len s Bohom.

Priateľstvo je zázrakom, prostredníctvom ktorého človek súhlasí s istým odstupom od osoby, ktorá je pre neho nevyhnutná ako chlieb. vyžaduje si duševnú silu, akú Eva nemala; a to ešte pre ňu jablko nebolo ničím nevyhnutným. Keby bola bývalá hladná v okamihu, keď hľadela na jablko, a keby bola napriek tomu zostala len nehybne hľadieť a nespravila by ani jediný krok, vykonala by zázrak analogický dokonalému priateľstvu.

Prostredníctvom tejto zázračnej úcty k ľudskej slobode je priateľstvo veľmi blízke najčistejším formám súcitu a vďačnosti, vyvolanými utrpením. V oboch prípadoch sú protikladmi v jestvujúcej harmónii nevyhnutnosť a sloboda, alebo povedané inými slovami podriadenosť a rovnosť. Tieto dve dvojice protikladov sú totožné.

V dôsledku toho, že skutočné priateľstvo v sebe nemá ani túžbu slúžiť ani túžbu rozkazovať, má v sebe niečo nie nepodobné úplnej ľahostajnosti. Hoci ide o puto medzi dvomi ľuďmi, je súčasne v istom zmysle neosobné. Nijako nám nebráni napodobniť sa dokonalosť nášho Nebeského Otca, ktorý necháva svietiť slnko a padať dážď voľne na všetkých. Práve naopak, priateľstvo a táto Božia nestrannosť sú vzájomnými podmienkami, aspoň vo väčšine prípadov je tomu tak. A keďže v podstate každý človek je spojený s ostatnými putami vzťahu, ktoré majú istý diel potreby, nedokáže sa približovať dokonalosti inak, než premenou týchto vzťahov na priateľstvo. Priateľstvo má v sebe niečo univerzálne. Predstavuje takú lásku k človeku, akou by sme mali byť schopní milovať všetkých ľudí. Tak ako geometer hľadí na konkrétny trojuholník, aby odhalil univerzálne vlastnosti všetkých trojuholníkov, tak ten, kto vie ako milovať, upriamuje univerzálnu lásku na konkrétneho človeka. Ochota zachovať slobodu v sebe i druhých náleží univerzálnemu rádu. Keď chceme, aby bola táto sloboda zachovaná pre viac než jednu ľudskú bytosť, chceme ju pre všetkých, pretože nemôžme ustanoviť rád sveta v kruhu opísanom zo stredu, ktorý by ležal tu na zemi. Stred tohto kruhu umiestňujeme na nebesia.

Priateľstvo takúto silu nemá, ak si dve bytosti nesprávnym použitím vzájomnej lásky myslia, že tvoria jednu bytosť. Potom však nejde o priateľstvo v pravom zmysle slova. Nazývať by sa to mohlo skôr cudzoložstvom, a to aj keby sa tento vzťah odohrával medzi manželmi. Priateľstvo nie je tam, kde sa rozdiel nezachováva a nerešpektuje.

Už prostý fakt pôžitku z toho, že by milovaná bytosť rozmýšľala rovnako ako ja, alebo vôbec túžba po takejto zhode zmýšľania sú v rozpore s čistotou priateľstva a súčasne s jeho intelektuálnou integritou. Je to veľmi častý jav. Ozajstné priateľstvo je vzácnosťou.

Keď sa väzby vzájomných citov a potrieb medzi ľuďmi nadprirodzene nepremenia na priateľstvo, potom nielenže takýmto citom chýba čistota a náležia k nižšiemu stupňu, ale sú navyše zmiešané s nenávisťou a odporom. Veľmi dobre je to ukázané v L´Ecole des Femmes a vo Faidre. Ten istý princíp platí pre telesnú lásku i pre ostatné vzťahy. Nenávidíme to, na čom sme závislí. Znechucuje nás to, čo je závislé na nás. City náklonnosti sa niekedy nielen premiešajú s nenávisťou a odporom, ale stanú sa priamo nimi. Takáto premena sa niekedy udeje takmer okamžite, takže sa nijaká náklonnosť nestihne prejaviť; v takom prípade sa závislosť odhalí okamžite. Keď nevyhnutnosť spájajúca ľudí nemá nič spoločné s emóciami, keď vyplýva bezprostredne z daných okolností, potom sa nepriateľstvo veľmi často prejavuje od samého začiatku.

Keď Kristus povedal svojim učeníkom: „Milujte sa navzájom,“ nešlo o vzťah, ktorý by bol princípom ich spolužitia. Medzi nimi jestvovalo spojenie na základe zdieľaných myšlienok, spoločného života a zvykov, a Kristus im povedal, aby tento vzťah premenili na priateľstvo, takže sa tento vzťah nepremení na negatívne city či nenávisť.

Keďže Kristus krátko pred svojou smrťou pripojil toto nové prikázanie k dvom veľkým prikázaniam lásky k blížnemu a lásky k Bohu, oprávňuje nás to k myšlienke, že skutočné priateľstvo má v sebe tak ako láska k blížnemu rozmer svätosti. Kristus chcel možno poukázať na tento rozmer kresťanského priateľstva, keď povedal: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ Pravé priateľstvo je obrazom pôvodného a dokonalého priateľstva, ktoré náleží Trojici a ktoré je samotnou podstatou Boha. Dvaja ľudia nemôžu byť jedným, ak budú svedomito rešpektovať rozdiel medzi sebou, jedine že by bol v oboch prítomný Boh. Bod, v ktorom sa rovnobežky stretávajú, leží v nekonečne.