Kľúčom ku kresťanskej koncepcii vzdelania je uvedomenie si, že modlitba spočíva v pozornosti. Ide o nasmerovanie všetkej pozornosti, akej je duša schopná, k Bohu. Od úrovne pozornosti veľa záleží na úrovni modlitby. Len vrúcnosť srdca nestačí.
Jedine tá najvyššia forma pozornosti dokáže nadviazať spojenie s Bohom, keď je modlitba intenzívna a dostatočne čistá na nadviazanie takéhoto spojenia; no celá pozornosť je namierená k Bohu.
Pochopiteľne, že škola rozvíja len nižšie formy pozornosti. No aj tie sú nesmierne užitočné pre zvýšenie sily pozornosti, ktorá bude k dispozícii v čase modlitby, za podmienky, že sú rozvíjané s vedomím tohto účelu a nijakého iného.
Hoci si to dnes ľudia, ako sa zdá, neuvedomujú, rozvíjanie schopnosti pozornosti vytvára skutočný predmet a takmer jediný cieľ štúdia. Väčšina školských úloh má aj svoj konkrétny vnútorný cieľ, no ten je len sekundárny. Všetky úlohy, ktoré sústreďujú silu pozornosti sú zaujímavé z toho istého dôvodu a takmer rovnakou intenzitou.
Školáci a študenti milujúci Boha by nikdy nemali povedať: „Ja mám rád matematiku“, „Ja mám rád francúzsky jazyk“ alebo „Mám rád gréčtinu“. Mali by si obľúbiť všetky predmety, pretože každý z nich rozvíja schopnosť pozornosti, ktorá, nasmerovaná k Bohu, je podstatou modlitby.
Ak nemáme nadanie alebo vzťah ku geometrii, neznamená to, že naša schopnosť pozornosti nič nezíska trápením sa s jej problémami alebo učením sa poučiek. Naopak, je to takmer výhoda.
Nie je dokonca ani podstatné, či nájdeme riešenie alebo pochopíme dôkaz, je však dôležité skutočne sa o to usilovať. Nikdy, za žiadnych okolností nie je skutočné úsilie pozornosti nadarmo. Vždy prináša úžitok v duchovnej rovine a v dôsledku toho aj na nižšej rovine inteligencie, pretože všetko duchovné svetlo osvetľuje myseľ.
Ak sústredíme svoju pozornosť na vyriešenie geometrického problému, a ak ani po hodine nie sme bližšie k jeho vyriešeniu, beztak sme každou minútou spravili pokrok v inej, tajomnejšej rovine. Bez toho, aby sme o tom vedeli alebo to cítili, toto márne úsilie vnieslo viac svetla do našej duše. Výsledok sa jedného dňa prejaví pri modlitbe. Dokonca sa veľmi pravdepodobne prejaví aj pri nejakej časti inteligencie, ktorá s matematikou nijako nesúvisí. Možno ten, kto vyvinul neúspešné úsilie bude jedného dňa schopný vnímať krásu Racinovho verša plnšie vďaka tomu úsiliu. No je isté, že toto úsilie prinesie svoje ovocie pri modlitbe. O tom niet najmenších pochýb.
Táto istota je istotou skúsenosti. No ak jej neveríme pred tým, než ju sami zažijeme, ak sa prinajmenšom nesprávame akoby sme jej verili, nikdy nezažijeme to, čo k takejto istote vedie. Je v tom istá forma protirečenia. Na vyššej úrovni je to tak s každým prospešným poznaním týkajúcim sa duchovného pokroku. Ak sa neriadime jeho zákonmi pred tým, než sme ich dokázali, ak sa ich nedržíme istý čas len vierou samotnou, vierou spočiatku živelnou a bez svetla, nikdy ich nepremeníme na istotu. Viera je nevyhnutnou podmienkou.
Najlepšou oporou pre vieru je záruka, že keď požiadame nášho Otca o chlieb, nepodá nám kameň. Ale aj odhliadnuc od náboženskej viery, zakaždým, keď človek uspeje vo vynaložení úsilia pozornosti s jediným zámerom zmocniť sa pravdy, jeho schopnosť dosiahnuť ju narastá, a to aj vtedy, keď toto úsilie zdanlivo neprináša svoje plody. Eskimácky príbeh vysvetľuje vznik svetla nasledovne: „Vo večnej tme zatúžila vrana, neschopná nájsť si potravu, po svetle a zem sa osvetlila.“ Ak jestvuje skutočná túžba, ak je predmet túžby skutočne svetlom, potom ho túžba po svetle prinesie. Tam, kde je úsilie pozornosti, je aj skutočná túžba. A skutočne sa túži po svetle tam, kde niet iných vedľajších motívov. Hoci by naše úsilie pozornosti zdanlivo celé roky neprinášalo nijaké výsledky, jedného dňa zaplaví dušu svetlo o intenzite, úmernej tomuto úsiliu. Každé úsilie pridáva kúsok zlata k pokladu, ktorý nám nemôže odňať nijaká pozemská sila. Márne úsilie naučiť sa latinsky, ktoré po celé roky vyvíjal Curé d´Ars, mu napokon prinieslo schopnosť neobyčajného vhľadu, ktorý mu umožnil vidieť samotnú dušu svojich spovedníkov, za ich slovami a dokonca za ich mlčaním.
Študenti by preto mali pracovať bez toho, aby mysleli na dobré známky, spravenie skúšok alebo výhru v školskej súťaži; bez toho, aby sa zameriavali v súlade so svojimi prirodzenými schopnosťami alebo záľubami; mali by sa zameriavať rovnako na všetky úlohy, s myšlienkou na to, že každá jedna im pomôže vytvoriť v sebe návyk takej pozornosti, ktorá je podstatou modlitby. Keď sa pustíme do nejakej práce, nevyhnutne musíme chcieť spraviť ju správne, pretože takéto chcenie je nevyhnutnou súčasťou každého skutočného úsilia. Náš najhlbší zámer by však mal smerovať výlučne k zvýšeniu schopnosti pozornosti s ohľadom na modlitbu; podobne ako keď pri písaní vytvárame na papieri tvar písmena, no nie pre tvar samotný, ale s ohľadom na myšlienku, ktorú chceme vyjadriť. Spraviť to jediným a výlučným cieľom nášho štúdia je prvou podmienkou, ktorú musíme dodržať, ak chceme svoje vedomosti správne využiť.
Druhou podmienkou je podstúpiť nepríjemnosti pri otvorenom skúmaní a pozornom a dôkladnom kontemplovaní každej úlohy, pri ktorej sme neuspeli, naplno si uvedomiť, aké je to nedostatočné a nedokonalé a nehľadať pri tom nijaké ospravedlnenie, neprehliadať nijaký z omylov alebo upozornení našich učiteľov a snažiť sa dopátrať podstatu každej chyby. Vždy existuje silné pokušenie robiť presný opak, sústrediť sa len na opravu a ignorovať chybu. Väčšina z nás to robí takmer stále. Musíme odolať tomuto pokušeniu. Nič však nie je dôležitejšie pre akademický úspech, pretože napriek všetkému vynaloženému úsiliu budeme pracovať bez toho, aby sme sa zlepšovali, ak budeme prehliadať naše omyly a upozornenia svojich učiteľov.
A predovšetkým takto nadobudneme cnosť pokory, ktorá je hodnotnejšia než akýkoľvek študijný pokrok. Z tohto uhla pohľadu je možno užitočnejšie kontemplovať našu hlúposť než naše hriechy. Vedomie hriechu nám dáva pocit, že sme zlí, a v ňom sa môže nájsť miesto pre istý typ pýchy. Keď sa donútime nazerať nielen očami, ale aj dušou na školskú úlohu, pri ktorej sme zlyhali prostou hlúposťou, celkom zreteľne sa v nás rodí pocit vlastnej priemernosti. Nijaké poznanie nemôže byť užitočnejšie. Ak dospejeme k tomuto poznaniu celou našou dušou, ocitneme sa na tých správnych základoch.
Ak budeme tieto dve podmienky dokonale dodržiavať, potom je bezpochyby cesta štúdia rovnako dobrou cestou k svätosti ako akákoľvek iná.
Aby sme dodržiavali tú druhú podmienku, celkom stačí, aby sme si to želali. Neplatí to však pri prvej. Aby sme skutočne sústreďovali pozornosť, musíme vedieť, ako na to.
Pozornosť sa veľmi často zamieňa s druhom fyzickej námahy. Ak niekto povie svojim žiakom: „Teraz dávajte pozor,“ možno vidieť, ako mraštia obočia, zadržiavajú dych a napínajú svaly. Ak sa ich o dve minúty spýtate, na čo zamerali svoju pozornosť, nebudú vedieť odpovedať. Koncentrovali sa na nič. Neuplatnili svoju pozornosť, ale napínali svoje svaly.
Veľmi často vynakladáme takúto svalovú námahu pri našom štúdiu. Keďže sa pri tom vyčerpáme, máme dojem, že sme pracovali. To je však ilúzia. Únava nijako nesúvisí s prácou. Práca je užitočným úsilím bez ohľadu na to, či je alebo nie je únavnou. Takýto druh svalového úsilia je pri práci úplne neplodný, aj keď ho sprevádzajú tie najlepšie úmysly. V takýchto prípadoch patria dobré úmysly k tým, čo dláždia cestu do pekla. Takýto typ štúdia môže niekedy priniesť akademický úspech z hľadiska dobrých známok a zloženia skúšok, no je to skôr napriek úsiliu a vďaka vrodeným schopnostiam; navyše nie je takéto vzdelanie na nič.
Vôľou napínaná sila, tá, pri ktorej zatneme zuby a znesieme bolesť, je zásadnou pri učňovi zoznamujúcom sa s manuálnou prácou. No v rozpore so všeobecnou vierou nemá takáto sila nijaký význam pri štúdiu. Inteligencia môže byť vedená jedine túžbou. A aby tu bola túžba, musí práca prinášať radosť a pôžitok. Inteligencia rastie a prináša plody jedine v radosti. Radosť z učenia je pri štúdiu nenahraditeľná tak ako dýchanie pri behu. Kde chýba, tam nie sú študenti, ale len úbohé karikatúry učňov, ktorí navyše po svojom vyučení nemajú v rukách remeslo.
Je to rola, akú hrá radosť v štúdiu, čo z neho robí prípravu pre duchovný život, pretože túžba po Bohu je jedinou silou, ktorá je schopná pozdvihnúť dušu. Alebo skôr je to Boh sám, ktorý zostupuje a zmocní sa duše, no jedine túžba samotná Ho privádza dole. Prichádza len k tým, ktorý chcú, aby prišiel; a nemôže odmietnuť tých, ktorí Ho prosia dlho, často a úprimne.
Pozornosť je úsilím, azda najväčším úsilím vôbec, no je negatívnym úsilím. Sama osebe nevyvoláva únavu. Keď sme unavení, len sotva už sústredíme našu pozornosť, jedine ak už máme za sebou dlhý tréning. Lepšie je prerušiť prácu, odpočinúť si a o čosi neskôr sa vrátiť k úlohe; musíme zapnúť a poľaviť, podobne ako keď sa nadýchneme a vydýchneme.
Dvadsať minút sústredenej pozornosti bez únavy je nekonečne lepších než tri hodiny krčenia čela, ktoré nás vedú k pocitu splnenej úlohy: „Dobre som pracoval!“
No navzdory tomu, ako to vyzerá navonok, je to oveľa ťažšie. Niečo v našej duši kladie omnoho väčší odpor skutočnej pozornosti než kladie telo fyzickej námahe. Toto niečo je zlu omnoho bližšie než je telo. A preto kedykoľvek skutočne upriamujeme svoju pozornosť, ničíme zlo v nás. Ak sa sústreďujeme s týmto zámerom, je štvrťhodinka takejto pozornosti lepšia než množstvo dobrých skutkov.
Pozornosť spočíva v neutralizácii nášho myslenia, v ponechaní ho stranou, prázdne a pripravené na vniknutie predmetu; znamená to podržať vo svojej mysli, v dosahu myslenia, no na nižšom stupni a bez vzájomného dotyku, rôznorodé, doposiaľ nadobudnuté poznanie, ktoré sa ponúka k využitiu. Naše myslenie by malo byť vo vzťahu ku všetkým konkrétnym a doposiaľ sformulovaným myšlienkam tak ako človek, stojaci na vrchole kopca, ktorý pod sebou vidí rozľahlé lesy a pláne bez toho, aby sa na ne pozeral. A predovšetkým má byť naše myslenie prázdne, malo by čakať bez toho, aby čokoľvek hľadalo, a má byť pripravené prijať objekt vo svojej pravdivej podobe, ktorý do neho vnikne.
Všetky zlé preklady, všetky absurdnosti v geometrických úlohách, všetka nešikovnosť v štýle a chybné spojenia myšlienok v slohoch a esejách, to všetko je dôsledkom myslenia, ktoré sa zmocňuje myšlienky náhlivo, a je preto už vopred strnulé a nie otvorené pravde. Príčinou je to, že chceme byť príliš aktívny; chceme nájsť. Možno to dokázať pri každej chybe, ak skúmame jej pôvod. Najlepším cvičením je takéto skúmanie chýb, pretože takúto pravdu najlepšie prijmeme, keď sa o nej presvedčíme stovky a tisícky krát. Tak je to so všetkými zásadnými pravdami.
Tie najvzácnejšie dary sa nám nedostanú tak, že ich vyhľadáme, ale tak, že na ne počkáme. Človek ich nedokáže odhaliť vlastnými silami, a ak sa ich vydá hľadať, nájde na ich mieste falošné pravdy, ktorých nehodnovernosť nedokáže odhaliť.
Riešenie geometrického problému nepredstavuje nejaký vzácny dar, no vzťahuje sa naň rovnaký zákon, pretože ide o obraz čohosi vzácneho. Byť malým kúskom istej pravdy znamená byť obrazom jedinečnej, večnej a živej Pravdy, tej Pravdy, ktorá raz ľudským hlasom vyhlásila: „Ja som Pravda.“
Každá školská úloha, ak sa na ňu pozeráme takto, je ako sviatosť.
V každej školskej úlohe je špecifický spôsob čakania na pravdu, spôsob, akým máme pre ňu otvoriť svoje srdce a nevybrať sa ju hľadať. Ide o spôsob, akým máme venovať svoju pozornosť údajom geometrického problému bez toho, aby sme hľadali riešenie, alebo slovám latinského či gréckeho textu bez toho, aby sme pátrali po ich význame, ide o spôsob čakania, akým pri písaní čakáme na to správne slovo, ktoré samo príde na hrot nášho pera, zatiaľ čo zamietame všetky nevyhovujúce výrazy.
Našou prvou povinnosťou voči školákom a študentom je oboznámiť ich s touto metódou, nielen všeobecne, ale v jej konkrétnych podobách pri jednotlivých úlohách. Nejde len o povinnosť ich učiteľov, ale aj ich duchovných učiteľov. Tí by im navyše mali dokonale zreteľne ukázať vzťah medzi prístupom inteligencie ku každej takejto úlohe a polohou duše, ktorá so svojou lampou svedomito naplnenou olejom túžobne a s dôverou očakáva ženícha. Kiež by každý dospievajúci človek, pracujúc na svojom latinskom texte, dúfal priblížiť sa prostredníctvom tohto textu bližšie k okamihu, v ktorom sa skutočne stane otrokom – s dôverou čakať na svojho pána, hľadiac a načúvajúc – pripravený otvoriť mu dvere, len čo zaklope. Pán potom svojho otroka usadí a sám mu prinesie pokrm.
Jedine toto čakanie, táto pozornosť môže pána pohnúť k tomu, aby s otrokom zaobchádzal s takou neuveriteľnou láskavosťou. Keď sa otrok unaví prácou na poli, pán mu po návrate povie: „Priprav mi jedlo a počkaj na mňa.“ A považuje otroka, ktorý spraví len to, čo sa mu povie, za neprínosného. Aby bolo jasné, vo sfére skutkov máme vykonať všetko, čo sa od nás žiada, bez ohľadu na to, akú námahu, vyčerpanosť a utrpenie nás to môže stáť, pretože ten, kto neposlúchne, nemiluje; no potom sme len neprínosní sluhovia. Takáto služba je podmienkou lásky, no to nestačí. To, čo pána privádza k tomu, aby sa stal sluhom svojho sluhu a miloval ho, nemá s týmto nič spoločné. A ešte menej ide o výsledok hľadania, ktoré by dostatočne odvážny sluha podstúpil z vlastnej iniciatívy. Ide len o pozorovanie, čakanie a pozornosť.
Šťastní sú tí, ktorí svoje dospievanie a mladosť využili na rozvíjanie schopnosti pozornosti. Nepochybne nie sú bližšie dobru než ich bratia pracujúci na poliach a vo fabrikách. Sú bližšie iným spôsobom. Blízkosť roľníkov a robotníkov Bohu spočíva v nenahraditeľnej príchuti obsiahnutej v hĺbke chudoby, v absencii sociálneho povedomia a v znášaní dlhodobého vyčerpávajúceho utrpenia. Ak si však vezmeme povolania osebe, vzdelanie je k Bohu bližšie vďaka pozornosti, ktorá je jeho dušou. Každý, kto strávi roky štúdia bez rozvíjania pozornosti, sa pripravil o vzácny poklad.
Pozornosť netvorí len podstatu lásky k Bohu; aj láska k blížnemu, ktorá je tou istou láskou, je tvorená rovnakou podstatou. Nešťastní ľudia nepotrebujú nič na svete okrem ľudí, ktorí im dokážu venovať pozornosť. Schopnosť venovať svoju pozornosť trpiacemu je mimoriadne vzácna a zložitá vec; je to takmer zázrak; je to zázrak. Takmer všetci tí, ktorí sa domnievajú, že túto schopnosť majú, ju nemajú. Láskavosť srdca, spontánnosť a ľútosť nepostačuje.
V prvej legende o Grále sa hovorí, že Grál (zázračná nádoba1) utišujúca všetok hlad pôsobením Svätej Hostie) získa prvý prichádzajúci, ktorý sa strážcu nádoby, kráľa trpiaceho tými najväčšími bolesťami, opýta na to, čo ho trápi.
Láska k blížnemu vo svojej úplnosti znamená jednoducho schopnosť povedať mu: „Čo ťa trápi?“ Je to uvedomenie si toho, že jestvuje trpiaci, nie ako jednotka alebo skupina, ako príslušník spoločenskej kategórie s názvom „nešťastní“, ale ako človek, takí ako my, ktorého jedného dňa poznačilo nešťastie. Stačí preto vedieť, no je to zároveň nevyhnutné, ako sa na takéhoto človeka pozerať istým spôsobom.
Takýto pohľad je predovšetkým pozorným. Duša sa zbavuje všetkých svojich obsahov, aby v sebe obsiahla bytosť, na ktorú hľadí, takú, aká skutočne je, v celej svojej pravde.
Jedine ten, kto je schopný pozornosti, to dokáže.
Takže z toho vyplýva, akokoľvek paradoxné sa to môže zdať, že latinský text alebo geometrická úloha, dokonca ja keď nie sú spravené správne, nám môžu jedného dňa skvelo poslúžiť, ak sme im venovali správnu pozornosť. A za istých okolností nás môžu urobiť schopnejšími poskytnúť niekomu trpiacemu pomoc nevyhnutnú na jeho záchranu v tom rozhodujúcom okamihu.
Pre dospievajúceho človeka, schopného pochopiť túto pravdu a veľkodušného natoľko, aby túžil po jej plodoch, môže mať štúdium ten najväčší duchovný význam, nezávislý od konkrétnej náboženskej viery.
Akademická činnosť je jedným z tých území, ktoré obsahujú perlu vzácnu natoľko, že stojí za to predať všetok svoj majetok a nenechať si nič len preto, aby sme ju získali.
1) Podľa niektorých legiend bol Grál vyrobený z jediného kusu kameňa farby smaragdu.
Simone Weilová 