Simone Weilová: Páka a rovnovážnosť

Kríž ako rovnováha, ako páka. Klesnúť je podmienkou stúpania. Nebo zostupujúce na zem pozdvihuje zem do neba.
Páka. Klesáme, keď chceme stúpnuť.

Rovnako „ten, kto sa poníži, bude povýšený.“

Pre oblasť milosti tiež jestvujú nevyhnutnosti a zákony. Dokonca aj peklo má svoje zákony (Goethe). Takisto nebo.
Striktná nevyhnutnosť, vylučujúca všetko ľubovoľné alebo závislé na náhode, ktorá vládne svetu matematiky. Hoci sú voľné, je v záležitostiach duchovnosti, ak je to možné, ešte menej ľubovoľnosti a náhody.
Jeden – najmenšie z čísel.

„Jediný, ktorý vie.“ To je nekonečno. Číslo ktoré rastie si myslí, že sa blíži nekonečnu. Vzďaľuje sa od neho. Musíme sa znížiť, aby sme stúpli.

Ak 1 je Boh, ∞ je diabol.
Je to ľudská úbohosť a nie pôžitok, čo obsahuje tajomstvo božskej múdrosti. Všetko vyhľadávanie pôžitku je hľadaním umelého raja, opojením, nafukovaním. No neposkytuje nám nič než poznanie, že je márnosťou. Jedine kontemplácia našej obmedzenosti a našej úbohosti nás pozdvihuje na vyššiu úroveň. „Ktokoľvek sa poníži, bude povýšený.“

Pohyb nahor v nás je márnosťou (a menej než márnosťou), ak nevzniká z pohybu nadol.
Statera facta corporis. Ukrižované telo je skutočnou rovnováhou, telo zredukované na bod v čase a priestore.
Nesmieme súdiť. Máme byť ako Otec na nebesiach, ktorý nesúdi: ním bytosti súdia seba. Musíme nechať všetky bytosti pristúpiť k nám, a nechať ich na posúdenie sebe. Máme byť rovnováhou.
Keď na nás leží celý vesmír, potom nejestvuje iná protiváha než samotný Boh – pravý Boh, lebo vtedy nezmôžu falošní bohovia nič, ani pod menom toho pravého. Zlo je nekonečné v zmysle neohraničenosti: hmota, priestor, čas. Nič nedokáže prekonať toto nekonečno, s výnimkou pravého nekonečna. Preto v rovnováhe kríža telo, ktoré bolo krehké a ľahké, no ktoré bolo Boh, vyzdvihlo celý svet. „Dajte mi bod a ja pohnem svetom.“ Týmto bodom je kríž. Nemôže jestvovať žiaden iný. Musí to byť priesečník sveta a toho, čo nie je svetom. Týmto priesečníkom je kríž.

Simone Weilová: Ja

Nevlastníme nič na tomto svete – nejaká náhodná udalosť nás môže pripraviť o všetko – okrem schopnosti povedať „Ja“. To je to, čo máme odovzdať Bohu – inými slovami, zničiť. Niet absolútne žiaden iný slobodný akt, ktorý by sa dal uskutočniť – okrem zničenia svojho „Ja“.
Odriekanie: nemôžeme ponúknuť nič okrem svojho „Ja“, a všetko, čo nazývame odriekaním, je len nálepkou pripevnenou na kompenzácii vzdania sa svojho „Ja“.
Nič na svete nás nemôže obrať o moc povedať „Ja“. Nič okrem mimoriadneho nešťastia. Niet nič horšie než mimoriadne nešťastie, ničiace „Ja“ zvon, lebo vtedy ho nemôžeme zničiť sami zvnútra. Čo sa stane s tými, ktorých „Ja“ bolo zničené zvonku nešťastím? Nemôžeme si predstaviť nič než anihiláciu v zmysle ateistickej či materialistickej náuky.

Hoci stratili svoje „Ja“, neznamená to, že v nich niet egoizmu. Práve naopak. Niekedy k tomu dochádza v prípade psej podriadenosti, inokedy sa človek redukuje na primitívny vegetatívny egoizmus. Egoizmus bez „Ja“.
Ak sme už začali s procesom zničenia „Ja“, vyhli sme sa akýmkoľvek škodám vyvolaným utrpením. Lebo „Ja“ nemôže byť zničené vonkajším tlakom bez násilnej vzbury. Ak sa v mene lásky k Bohu odmietne odovzdať tejto vzbure, zničenie neprichádza zvon, ale zvnútra.
Vykupiteľské utrpenie. Ak ľudská bytosť v stave dokonalosti, ktorá pôsobením milosti úplne zničila v sebe svoje „Ja“, spadá do miery utrpenia, ktoré zodpovedá vonkajšiemu zničeniu „Ja“ – ide o kríž vo svojej úplnosti. Utrpenie v nej nemôže zničiť „Ja“, lebo to už v nej niet; úplne zmizlo a prenechalo miesto Bohu. No utrpenie spôsobuje ekvivalentný jav, v rovine dokonalosti, s vonkajším zničením „Ja“. Spôsobuje absenciu Boha. „Bože môj, prečo si ma opustil?“

Aká je táto Božia neprítomnosť vyvolaná extrémnym utrpením v dokonalej duši? Aký je jej zmysel, hodnota toho, čo sa nazýva vykupiteľským, mučeníckym utrpením?

V prípade vykupiteľského utrpenia zlo dosahuje plnosť svojho jestvovania až do najkrajnejšej miery.

Vykupiteľským utrpením je Boh prítomný v podobe krajného zla. Lebo Božia neprítomnosť je formou Božej prítomnosti v podobe zla – neprítomnosť, ktorá je citeľná. Ten, kto v sebe nemá Boha, nemôže cítiť Jeho prítomnosť.

Je to čistota, dokonalosť, plnosť, priepasť zla. Zatiaľčo peklo je falošnou priepasťou (viď Tibon). Peklo je plytké. Peklo je ničotou, ktorá imituje a dáva ilúziu bytia.

Čisto vonkajšie zničenie „Ja“ je kvázi-pekelným utrpením. Vonkajšie zničenie, s ktorým sa duša stotožňuje skrz lásku je pykajúce utrpenie. Božia neprítomnosť vyvolaná v duši, ktorá je láskou úplne zbavená „Ja“, je vykupiteľským utrpením.
V utrpení prežíva životný inštinkt všetky pretrhané vzťahy, a slepo sa upína k všetkému, čo mu môže poskytnúť oporu, tak ako rastlina svojimi úponkami. Vďačnosť (okrem svojej vulgárnej formy) a spravodlivosť nebývajú v tomto stave prítomné. Otroctvo. Niet viac energie, potrebnej pre slobodnú ľudskú vôľu, ktorou človek premeriava veci. Z tohto pohľadu je utrpenie rovnako odpudzujúce ako je život vo svojej nahote, ako kýpeť po amputácii, ako kŕdeľ hmyzu. Život bez formy. Jediným cieľom sa stáva prežitie. Tam začína extrémne utrpenie – kde všetky ostatné ciele nahradí prežitie. Takýto cieľ sa potom odhaľuje vo svojej podstate bez všetkého len sám osebe – Peklo.

Týmto mechanizmom sa ľuďom v utrpení javí život ako jediná vec, na ktorej záleží, a to práve vtedy, keď ich život prestáva byť cennejší než smrť.

V takomto stave sa smrť prijíma vyrovnane.
Pseudo-peklo na zemi. Úplná vykorenenosť v utrpení.

Ľudská nespravodlivosť ako všeobecný zákon nevytvára martýrov, ale pseudo-zatratené duše. Ľudia, ktorí spadli do tohto pseudo-pekla sú ako niekto, koho vyzliekli a doráňali zlodeji. Prišli o odev svojho charakteru.

Najväčšia bolesť, ktorá umožňuje ľudským koreňom zostať tam, kde sú, je v nekonečnej vzdialenosti od tohto pseudo-pekla.

Ak pomáhame ľuďom takto vykoreneným a dostáva sa nám za to nezdvorilosť, nevďak a zrada, znášame len malú časť toho, čím musia prejsť oni. Je našou povinnosťou vystaviť sa tomu v istej miere, tak ako je našou povinnosťou vystaviť sa utrpeniu. Keď to príde, musíme to zniesť, ako znášame útrapy, bez toho, aby sme to vracali konkrétnym ľuďom, lebo to nemožno vrátiť nikomu. Je čosi neosobné v pseudo-pekelnom utrpení, tak ako v dokonalosti.
Pre tých, ktorých „Ja“ je mŕtve, nemôžeme spraviť nič, absolútne nič. No nikdy nevieme, či je v danom človeku jeho „Ja“ úplne mŕtve, alebo alebo len bezduché. Ak nie ej úplne mŕtve, láska ho dokáže oživiť ako sa to robí injekciou, no musí to byť úplne čistá láska bez najmenšej stopy blahosklonnosti, lebo už ten najmenší tieň opovrhnutia smeruje k smrti.

Keď je „Ja“ poranené zvonku, začne sa brániť tým najhorším spôsobom, ako zviera na kraji útesu. No keď už je „Ja“ polomŕtve, túži po konci a pripustí, aby kleslo do nevedomia. Ak je potom prebudené dotykom lásky, nastupuje ostrá bolesť, ktorá vyvoláva hnev a niekedy i nenávisť voči tomu, kto prebudil túto bolesť. Odtiaľ tá zdanlivo nevysvetliteľná pomstychtivosť padlých ľudí voči svojim dobrodincom.

Môže sa tiež stať, že láska dobrodincov nie je úplne čistá. Vtedy sa v „Ja“, prebudenom láskou no okamžite zranenom pohŕdaním, zdvíha vlna najtrpkejšej nenávisti, nenávisti, ktorá je legitímna.

A naopak ten, v ktorom je „Ja“ už úplne mŕtve, nie je vôbec v rozpakoch z lásky, ktorá je mu prejavovaná. Prijíma všetko, čo sa mu dáva, tak ako psy a mačky prijímajú potravu, teplo a starostlivosť, a tak ako oni, aj on túži dostať toľko, koľko sa dá. Môže sa stať, že sa k niekomu pripúta ako pes, alebo prijíma všetko s ľahostajnosťou ako mačka. Bez najmenších rozpakov prijíma všetku energiu z každého, kto mu pomôže.

Nanešťastie pri každej charitatívnej práci hrozí riziko, že väčšina klientov sa bude skladať z ľudí bez akýchkoľvek ohľadov, a navyše z tých, ktorých „Ja“ je úplne mŕtve.
Čím slabšia je povaha toho, kto znáša útrapy, tým rýchlejšie je „Ja“ zničené. Presnejšie, hranica utrpenia, ktoré zničí „Ja“ je situovaná do väčšej či menšej vzdialenosti vzhľadom na kvalitu povahy, a čím ďalej, tým silnejšou nazývame povahu.

Poloha tejto hranice, či už je blízko alebo ďalej, je pravdepodobne biologickým faktorom rovnako, ako matematické nadanie, a ten, kto nemá vieru a je hrdý na to, ako bráni svoju morálku v zložitých okolnostiach, nemá na to väčší dôvod než mladík, ktorý je pyšný, pretože matematika mu ide od ruky. Ten, kto verí v Boha, je v riziku ešte väčšej ilúzie – ktorá spočíva v tom, že pripisuje pôsobeniu milosti niečo, čo je vo svojej podstate len prirodzeným procesom.
Agónia extrémneho utrpenia je zničením „Ja“ zvon: Arnolf, Faidra, Lykaón.1) Oprávnene padáme na kolená a úpenlivo prosíme, keď má násilná smrť zničiť naše „Ja“ zvon ešte predtým, než zničí samotný náš život.
„Niobe tiež, s prekrásnymi vlasmi, myslela na jedlo.“ Je to vznešené rovnako ako priestor na Giottových freskách.

Pokora, ktorá nás núti vzdať sa ešte aj zúfalstva.
Hriech vo mne hovorí: „Ja“.

Som všetkým. No toto konkrétne „Ja“ je Bohom. Nie je to nejaké neurčité Ja.

Zlo spôsobuje rozdiely, bráni Bohu byť rovnocenne všetkým.

Je to kvôli mojej úbohosti, že ja som „Ja“. To kvôli úbohosti sveta je, v istom zmysle, Boh „Ja“ (čiže takpovediac osobou).
Farizeji boli ľudia, ktorí sa v cnostiach spoliehali na svoje vlastné sily.

Pokora spočíva vo vedomí, že v tom, čo nazývame naším „Ja“, nie je žiaden zdroj energie, prostredníctvom ktorej by sme mohli rásť.

Všetko bez výnimky, čo je vo mne cenné, pochádza odinakiaľ než odo mňa, nie ako dar, ale ako pôžička, ktorá sa musí neustále obnovovať. Všetko bez výnimky, čo je vo mne, je absolútne bezcenné; a všetko, čo si privlastním z darov, ktoré ku mne prišli odinakiaľ, sa okamžite stáva rovnako bezcenným.

Dokonalá radosť vylučuje dokonca i samotný pocit radosti, pretože v duši naplnenej niečím niet miesta pre označenie „Ja“.

Nedokážeme si tieto radosti predstaviť, keď tu nie sú, preto chýbajú aj pohnútky na ich hľadanie.

---

1) Arnolf – postava z Moliérovej hry; Faidra – divadelná postava (o. i. Racine); Lykaón – grécky kráľ, otec Kallipso (pozn. prekl.)

Simone Weilová: Krása

Krása je harmóniou náhodného a dobra.
Krása je nevyhnutnosťou, ktorá – pokiaľ zostáva v súlade s vlastnými zákonmi a len s nimi – podlieha dobru.
Vedecký objekt je krásnym (v zmysle poriadku, proporcie, harmónie) vo svojej nadzmyslovosti a nevyhnutnosti.

Umelecký objekt je zmyslovou a podmienenou krásou, rozpoznanou skrz spleť náhodnosti a zla.
Prírodná krása je jednotou zmyslového zážitku a vedomia nevyhnutnosti. Veci musia byť (predovšetkým) takéto a sú presne takéto.
Krása sa zmocňuje tela, aby sme jej dovolili zmocniť sa úplnosti duše.
Okrem ostatných protikladov zjednotených v kráse je v nej protiklad okamžitého a večného.
Krásnym je to, čo môžeme kontemplovať. Socha alebo maľba, na ktoré môžeme hľadieť celé hodiny.

Krásnym je niečo, na čo môžeme upierať našu pozornosť. Gregoriánsky chorál. Keď sa to isté spieva hodiny a deň za dňom, všetko, čo len o trochu zaostáva za dokonalosťou, sa stáva neznesiteľným a odstraňuje sa.

Gréci hľadeli na svoje chrámy. My znášame sochy v Luxemburgu len preto, že sa na ne nedívame.

A opačne: obraz, aký by sme mohli umiestniť do cely odsúdeného na doživotnú samotu, ktorý by sa nestal neznesiteľným.
Jedine dráma bez vývinu je skutočne krásna. Shakespearove tragédie sú druhotriedne, s výnimkou Leara. Racinove sú treťotriedne, s výnimkou Faidry. Corneillove patria do n-tej triedy.
Umelecké dielo má svojho autora a súčasne, ak je skutočne dobré, má v sebe niečo anonymné. Pripomína to anonymitu božského umenia. Rovnako tak krása sveta poukazuje na to, že je tu Boh, ktorý je osobný a neosobný súčasne, a nie je čisto jedným alebo druhým.
Krása je zmyslovým pôžitkom, ktorý v nás udržuje odstup a obsahuje v sebe odriekanie. Vrátane toho najhlbšieho, našej imaginácie. Túžime zjesť všetky ostatné predmety našej túžby. Krásnym je to, po čom túžime bez túžby zjesť to. Túžime len, aby to bolo.
Musíme zostať úplne nehybnými a zjednotiť sa s tým, po čom túžime, no na čo nedosiahneme.

Takto sa zjednocujeme s Bohom: nemôžeme naň dosiahnuť.

Odstup je dušou krásy.
Postoj dívania sa a čakania je postojom, ktorý patrí ku kráse. Pokiaľ je ešte stále možné pokračovať v predstavách, želaniach a očakávaniach, krása sa neobjaví. Preto aj nachádzame v každej kráse protiklady, trpkosť a nedokonalosť, ktoré sú neodstrániteľné.
Poézia: nemožná bolesť a radosť. Obnažený dotyk, nostalgia. Taká je provensálska a anglická poézia. Radosť, ktorá svojou dokonalou čistotou bolí, bolesť, ktorá svojou dokonalou čistotou utišuje.
Krása: ovocie, na ktoré sa dívame bez snahy zmocniť sa ho.

Tak isto utrpenie, ktoré kontemplujeme bez toho, aby sme sa ho zbavili.
Dvojnásobný pohyb zostúpenia: zopakovať, z lásky, to, čo spôsobuje gravitácia. Nie je dvojnásobný akt zostupu kľúčom k všetkému umeniu?
Tento akt zostúpenia, zrkadlový obraz milosti, je podstatou všetkej hudby. Všetko ostatné slúži len na to, aby toto zostalo.

Stúpanie tónov je čisto zmyslovým stúpaním. Klesanie tónov je súčasne klesaním pre naše zmysly a duchovným stúpaním. V tomto je raj, po akom túži každá bytosť: po stupňoch prírodného stúpať k dobru.
Vo všetkom, čo nám poskytuje skutočný a autentický pocit krásy, je naozaj prítomný Boh. Akoby išlo o vtelenie Boha do sveta, ktoré indikuje prítomnosť krásy.

Všetko krásne je dôkazom toho, že vtelenie je možné.

Preto je všetko najvyššie umenie svojou podstatou religiózne. (Niečo, na čo dnešní ľudia zabudli.) Melódia gregoriánskeho chorálu je svedectvom rovnako významným ako smrť mučeníka.
Ak je krása skutočnou prítomnosťou Boha v hmote a ak je účasť na kráse posvätnou v pravom zmysle slova, prečo potom jestvuje toľko zvrátených estétov? Nero. Je to niečo ako hlad tých, ktorí navštevujú čierne omše kvôli posvätnosti davu? Alebo, pravdepodobnejšie, nie sú títo ľudia oddaní nie tomu, čo je skutočne krásne, ale zlej imitácii? Lebo práve tak, ako jestvuje umenie božské, jestvuje i umenie démonické. Je nepochybné, že práve to druhé Nero uznával. Veľká časť nášho umenia je diablova.

Niekto, kto je oddaným milovníkom hudby, môže byť zvrátenou osobou – no len ťažko by som tomu verila v prípade niekoho, kto miluje gregoriánsky chorál.
Celkom určite sme sa museli dopustiť strašných zločinov, pre ktoré sme prekliati, keď sme prišli o všetku poéziu vesmíru.
Umenie v súčasnosti nemá žiadnu perspektívu, pretože umenie je kolektívne a dnes nejestvuje nijaký kolektívny život (jestvujú len mŕtve kolektívy), a takisto kvôli zániku skutočného vzťahu duše a tela. Grécke umenie patrí k počiatkom geometrie a k atletike, umenie stredoveku k remeselníckym cechom, umenie renesancie k počiatkom mechaniky, atď. Od roku 1914 došlo k radikálnemu zlomu. Dokonca i komédia je takmer nemožná. Zostal priestor len pre satiru (kedy bolo ľahšie pochopiť Juvenália?). Umenie sa už nikdy znovu nezrodí, s výnimkou stavu všeobecnej anarchie – bezpochyby bude epickým, lebo nešťastie zjednoduší väčšinu vecí… Je preto zbytočné závidieť Leonardovi alebo Bachovi. Genialita v našej dobe musí smerovať celkom inam. Môže byť jedine osamelá, temná a bez ozveny… (no bez ozveny niet umenia).

Simone Weilová: Zlo

Stvorenie: dobro polámané na kúsky a roztrúsené medzi zlo.
Zlo je neobmedzené, ale nie nekonečné. Jedine nekonečno ohraničuje neobmedzené.
Monotónnosť zla: nikdy nič nové, všetko na ňom je rovnocenné. Nikdy nič skutočné, všetko na ňom je imaginárne.

Kvôli tejto monotónnosti hrá pri ňom takú dôležitú úlohu kvantita. Ctiteľ žien (Don Juan) alebo mužov (Céliméne), atď. Človek je pri ňom odsúdený na falošné nekonečno. To je peklo osebe.
Zlo je oprávnenie a preto je monotónne: všetko musí pochádzať z nás samých. Lenže človeku nie je dané tvoriť, a preto ide o neoprávnený pokus napodobňovať Boha.

Nerozpoznať a prijať túto nemožnosť tvoriť je zdrojom mnohých chýb. Sme odsúdení napodobňovať stvorenie a jestvujú dve možné imitácie – skutočná a zdanlivá – potvrdzujúca a deštrukčná.

Niet žiadnej stopy môjho „Ja“ v potvrdzovaní. Tá je len v deštruovaní. „Ja“ zanecháva stopy na svete v jeho deštrukcii.
Literatúra a morálka. Imaginárne zlo je romantické a pestré; skutočné zlo je deprimujúce, monotónne, fádne, ubíjajúce. Imaginárne dobro je fádne,; skutočné dobro je vždy nové, ohromujúce, opojné. Preto je „imaginatívna literatúra“ buď fádna, alebo nemorálna (alebo zmes oboch). Uniká z týchto dvoch možností jedine vtedy, keď nejakým spôsobom silou umenia preniká na stranu reality – a jedine génius je toho schopný.
Istá podradná podoba cnosti je degradovaným obrazom dobra, ktorú musíme oželieť, a ktorú je ťažšie oželieť než oželieť zlo – farizeji a publikáni.
Dobro ako opak zla je mu, v istom zmysle, rovnocenné, ako je to v prípade všetkých protikladov.
Nie je to dobro, čo je ohrozované zlom, lebo dobro je neohroziteľné: jedine degradované dobro môže byť ohrozené.

To, čo je priamym opakom zla, nenáleží k vyššiemu dobru. Často býva sotva vyšším od zla! Príklady: zlodej a buržoázna úcta k majetku; cudzoložnica a „úctyhodná žena“; úspory v banke a plytvanie; klamstvo a „úprimnosť“.
Dobro je inej povahy než zlo. Zlo je mnohoraké a fragmentárne, dobro je jedno, zlo je očividné, dobro záhadné; zlo spočíva v konaní, dobro v nekonaní, v konaní, ktoré nekoná atď. Dobro uvažované na úrovni zla a primeriavané k nemu ako jeden protiklad k druhému je dobrom trestného poriadku. Nad ním je dobro, ktoré, v istom zmysle, pripomína viac zlo než túto nižšiu formu dobra. Táto skutočnosť často umožňuje veľkú mieru demagógie a zamotané paradoxy.

Dobro, ktoré je definované spôsobom, akým je definované zlo, by malo byť zamietnuté. Zlo ho zamieta. Ale spôsob, akým ho zamieta, je zlom.
Jestvuje jednota medzi rôznymi neresťami u bytostí ponechaných zlu? Myslím, že nie. Neresti sú vecou gravitácie a preto v zle nie je žiadna hĺbka či transcendencia.
Dobro poznávame len jeho konaním.

Zlo poznávame len cez naše odmietnutie vykonať ho, alebo, činiac ho, cez jeho oľutovanie.

Keď činíme zlo, nevieme o tom, lebo zlo uniká zo svetla.
Jestvuje zlo, v stave v akom ho vnímame, keď ho nekonáme? Nevyzerá zlo, ktoré konáme, ako niečo jednoduché a prirodzené, čo sa od nás požaduje? Nie je zlo analogické ilúzii? Keď sme obeťami ilúzie, nepovažujeme ju za ilúziu, ale za skutočnosť. Tak isto je to možno so zlom. Zlo, keď sme v jeho moci, nepociťujeme ako zlo, ale ako nutnosť, dokonca možno aj ako povinnosť.
Len čo konáme zlo, objavuje sa zlo ako druh povinnosti. Väčšina ľudí považuje za svoje povinnosti veci, ktoré sú zlé a ostatné, ktoré sú dobré. Ten istý človek považuje za svoju povinnosť predávať za čo najvyššiu cenu a súčasne nekradnúť atď. Dobro je pre takýchto ľudí na tej istej úrovni ako zlo, je to dobro bez svetla.
Pocity nevinnej obete, ktorá trpí, sú ako cítiť zločin. Skutočný zločin nemožno cítiť. Nevinná obeť, ktorá trpí, pozná pravdu o svojom páchateľovi, kým on túto pravdu nepozná. Zlo, ktoré nevinná obeť cíti v sebe, je jej páchateľa, no on to necíti. Nevinná obeť môže poznať zlo jedine vo forme utrpenia. To, čo zločinec necíti, je jeho vlastný zločin. To, čo necíti obeť, je jej vlastná nevinnosť.

Je to nevinná obeť, kto môže zažiť peklo.
Hriech, ktorý v sebe máme, z nás vychádza a rozosieva nákazu hriechu. Preto, keď sme nahnevaní, rastie hnev v ľuďoch okolo nás. Alebo aj, od nadradeného k podriadenému: hnev vyvoláva strach. Ale pri strete s dokonale čistou bytosťou dochádza k premene a hriech sa mení na utrpenie. Taká je funkcia spravodlivého služobníka u Izaiáša, Baránka Božieho. Také je kajúce utrpenie. Všetko zločinné násilie Rímskeho impéria bolo vedené proti Kristovi a v ňom sa stalo čistým utrpením. Bytosti zla, na druhej strane, premieňajú jednoduché utrpenie (napríklad chorobu) na hriech.

Z čoho azda vyplýva, že kajúce utrpenie musí mať spoločenský pôvod. Musí to byť nespravodlivosť, násilie na skupine ľudí.
Falošný Boh premieňa utrpenie na násilie. Pravý Boh premieňa násilie na utrpenie.
Utrpenie pykania za zlo je spätnou ranou za zlo, ktoré sme spôsobili. Utrpenie kajania je tieňom čistého dobra, po ktorom túžime.
Spôsobovanie bolesti je prenášaním degradácie, ktorú nesieme v sebe, na iných. Preto sme náchylní páchať také skutky ako spôsob záchrany.
Každý zločin je prenosom zla z toho, kto ho pácha, na toho, na kom je páchaný. Platí to o nezákonnej láske rovnako ako o vražde.

Aparát trestného práva natoľko prenikol zlom počas všetkých tých storočí, čo bol v styku s páchateľmi, že trest je veľmi často prenosom zla z trestného aparátu samotného na odsúdeného; a je to možné dokonca i vtedy, keď je odsúdený vinný a trest nie je neprimeraný. Ťažký zločinci sú jediní, komu trestný aparát nemusí nijako ublížiť. Strašne však ubližuje nevinným.

Keď dochádza k prenosu zla, zlo neubúda, ale narastá v tom, kto ho vykonáva. To je fenomén násobenia. K tomu istému dochádza, keď je zlo prenášané na veci.

Kam teda preniesť zlo?

Musíme ho preniesť z nečistej do čistej časti nás samých, teda premeniť ho na čisté utrpenie. Zločin, ktorý je v nás latentne prítomný, musíme uplatniť sami na seba.

Takto by to každopádne netrvalo dlho a poškvrnili by sme svoj vlastný vnútorný rozmer čistoty, ak by sme ju neobnovovali stykom s nemennou čistotou umiestnenou mimo dosahu akéhokoľvek ataku.

Trpezlivosť spočíva v nepremieňaní utrpenia na zločin. To osebe stačí na premenu zločinu na utrpenie.

Prenášať zlo na to, čo je vonkajšie, znamená narúšať vzťah medzi vecami. To, čo je exaktné a nemenné – čísla, proporcie, harmónia – toto narúšanie vydržia. Bez ohľadu na môj stav, či som plná energie alebo vyčerpaná, na troch míľach sú tri míľniky. Preto nás čísla zraňujú, keď trpíme: kolidujú s operáciou prenášania. Upriamovať moju pozornosť na to, čo je príliš pevné a čo nedokážem narušiť mojimi vnútornými premenami, znamená pripravovať v sebe možnosť zjavenia niečoho nemenného a prístupu k večnému.
Musíme prijať zlo, ktoré je na nás páchané, ako liek na zlo, ktoré sme spáchali.

Nie utrpenie, ktoré vyvolávame sami na seba, ale to, ktoré prichádza zvon je skutočným liekom. Ba čo viac, musí byť nespravodlivým. Keď sme zhrešili nespravodlivosťou, nestačí trpieť tým, čo je spravodlivé; musíme trpieť nespravodlivosťou.
Čistota je úplne nezraniteľnou čistotou, v zmysle, že ju žiadne násilie nemôže nijako poškvrniť. Je však vysoko zraniteľnou v zmysle, že každý útok zla jej spôsobuje utrpenie, že každý hriech, ktorý sa jej dotkne, sa v nej mení na utrpenie.
Ak ma niekto zraní, musím túžiť po tom, aby ma toto zranenie nedegradovalo. Musím po tom túžiť z lásky k nemu, aby azda v skutočnosti nespáchal zlo.
Svätí (tí, čo sú takmer svätí) sú viac než iní vystavení diablovi, lebo pravé vedomie vlastnej biednosti robí svetlo takmer neznesiteľným.
Hriech proti Duchu spočíva vo vedomí, že vec je dobrá, a v nenávisti k nej preto, že je dobrá. Ekvivalent k tomu zažívame vo forme odporu zakaždým, keď vystavíme svoju tvár priamemu pôsobeniu dobra. Lebo každý styk s dobrom vedie k poznaniu vzdialenosti medzi dobrom a zlom a k počiatku bolestivej snahy o splynutie. Je to niečo, čo zraňuje a čoho sa obávame. Tento strach je azda dôkazom skutočnosti styku s dobrom. Zodpovedajúci hriech sa nemôže dostaviť, kým nedostatok nádeje nespraví vedomie vzdialenosti neznesiteľným a nezmení bolesť na nenávisť. Nádej je v tomto zmysle zodpovedajúcim liekom, ale lepším liekom je odstup od seba a od šťastia, keďže dobro je dobrom bez ohľadu na to, že sme od neho vzdialení a že môže dokonca znamenať, že sme odsúdení byť od neho vzdialení na veky.
Keď raz čo len atóm číreho dobra navštívil našu dušu, aj tá najväčšia slabosť pre zločin je nepomerne menej nebezpečná než tá najmenšia zrada, hoci by sa obmedzila na výhradne vnútorný pohyb mysle trvajúci nie viac než okamih, ktorému by sme však dali svoj súhlas. To je účasť na pekle. Pokiaľ duša neokúsila číre dobro, je oddelená od pekla i od raja.

Peklo si možno zvoliť jedine cez vernosť spaseniu. Ten, čo netúži po radosti z Boha a uspokojuje sa len s vedomím, že takáto radosť skutočne jestvuje, padá, no nedopúšťa sa zrady.
Keď milujeme Boha cez zlo ako také, je to skutočne Boh, koho milujeme.
Musíme milovať Boha cez zlo osebe: milovať Boha cez zlo, ktoré nenávidíme, nenávidiac toto zlo: milovať Boha ako stvoriteľa zla, ktoré v skutočnosti nenávidíme.

Zlo je voči láske tým, čím je tajomstvo voči inteligencii. Tak ako tajomstvo núti cnosť viery byť nadprirodzenou, tak isto k tomu núti zlo cnosť milosti. Ba čo viac, snažiť sa nájsť náhradu alebo ospravedlnenie pre zlo je pre milosť rovnako škodlivé, ako premietnuť obsah tajomstiev na plochu ľudskej inteligencie.
Ivan v Bratoch Karamazovovcoch: „Ak by táto obrovská továreň mala vyrábať tie najúžasnejšie zázraky a malo by to stáť čo len jedinú slzu jedného jediného dieťaťa, odmietol by som to.“

Absolútne s týmto postojom súhlasím. Nech by mohol ktokoľvek vyrobiť čokoľvek ako náhradu za tú detskú slzu, nič by ma nedonútilo súhlasiť s tou slzou. Absolútne nič, čo dokáže ľudská myseľ obsiahnuť. Iba jedno jediné, no to je prístupné len nadprirodzenej láske: „Boh to chcel.“ A pre tento dôvod by som súhlasila so svetom, ktorý by bol čistým zlom tak ľahko, ako by som súhlasila s detskou slzou.
Smrteľná agónia je najtemnejšou nocou, ktorá je potrebná dokonca pre dokonalých, ak majú dosiahnuť úplnú čistotu; a preto je lepšie, ak má byť trpkou.
Neskutočnosť, ktorá čerpá dobro z Dobra; z tohto pozostáva zlo. Zlo je vždy deštrukciou skutočných vecí, v ktorých je prítomné dobro. Zlo je konané tými, ktorí netušia o tejto prítomnosti. V tomto zmysle je pravdou, že nik nie je hriešnym dobrovoľne. Vzťahy medzi silami spôsobujú nedostatok moci na zničenie prítomnosti.

Nedokážeme bez hrôzy obsiahnuť zlo, ktoré človek dokáže páchať a vytrpieť.

Ako môžeme veriť v nájdenie náhrady za toto zlo, kvôli ktorému Boh podstúpil ukrižovanie?
Dobro a zlo. Skutočnosť. To, čo dodáva bytostiam a veciam skutočnosť, je dobro, to, čo im skutočnosť odoberá, je zlo.

Rimania vykonali zlo okrádaním gréckych miest o ich sochy, lebo mestá, chrámy a život Grékov boli menej skutočné bez sôch, a pretože sochy nemohli mať toľko skutočnosti v Ríme, ako mali v Grécku.

Zúfalé, pokorné prosby Grékov, aby si mohli ponechať niektoré zo svojich sôch – zúfalý pokus preniesť svoje chápanie hodnôt do myslí iných. Keď to pochopíme, niet v ich konaní nič úbohého. No vždy to bolo odsúdené na neúspech. Jestvuje povinnosť chápať a vážiť systém hodnôt iných ľudí s naším vlastným na tej istej váhe – a vyvážiť ich rovnovážne.
Dovoliť predstavivosti zotrvávať na tom, čo je zlom, znamená istú zbabelosť; chceme sa tešiť, poznať a vyrásť z neskutočného.

Dokonca aj zotrvávať v predstave na istých veciach ako možných (čo je celkom odlišné od jasného uvedomovania si ich možnosti, čo je vlastné cnosti) značí už pripútať sa k nim. Príčinou toho je zvedavosť. Musíme si isté veci zakázať (nie ich chápanie, ale zotrvávanie pri nich): nesmieme na ne myslieť. Veríme, že myšlienky nás nijako neviažu, no zaväzujú nás už sami osebe, a povolenie myslieť už zahŕňa akékoľvek povolenia. Nemyslieť na niečo – najvyššia schopnosť. Čistota – negatívna cnosť. Ak sme dovolili svojej predstavivosti zotrvávať na zlej veci, ak stretneme iných ľudí, ktorí ju uskutočnia cez slová a skutky a prelomia tak spoločenské zábrany, sme už takmer stratení. A čo je ľahšie? Niet ostrej hranice. Keď zbadáme priekopu, sme už za ňou. S dobrom je to úplne inak; priekopa je viditeľná ešte predtým, než má byť prekročená, v okamihu bolestného rozpoltenia. Do dobra človek nepadá. Slovo nízkosť vyjadruje túto vlastnosť zla.
Dokonca aj keď ide o vykonaný skutok, zlo zostáva neskutočným; toto azda vysvetľuje jednoduchosť zločincov; v snoch je všetko jednoduché. Táto jednoduchosť zodpovedá tej pri najvyššej cnosti.
Zlo musí byť očistené – alebo život nie je možný. Len Boh je toho schopný. Toto je myšlienka Gíty. Je to aj myšlienkou Mojžiša, Mohameda, hitlerizmu…

Ale Jehova, Alah, Hitler sú pozemskými Bohmi. Očista, ktorú prinášajú, je imaginárna.
To, čo je svojou podstatou odlišné od zla, je cnosť sprevádzaná vzácnou schopnosťou vnímať možnosti zla a zla, tváriaceho sa ako čosi dobré. Prítomnosť ilúzií, ktoré sme zamietli, ale ktoré sú v mysli stále prítomné, je azda kritériom pravdy.
Škodiť iným nás nemôže desiť, pokým sme nedosiahli bod, v ktorom iní nemôžu škodiť nám (potom iných milujeme, až po najkrajnejšiu medzu, ako svoje minulé ja).
Uvedomovanie si ľudskej biednosti nás postrkuje smerom k Bohu, a len cez tých, ktorých milujeme ako seba samých, si ju môžeme uvedomiť. nemôžeme si ju uvedomiť ani cez seba, ani cez iných ako takých.
Obrovské nešťastie, ktorý postihuje ľudské bytosti, nevytvára ich biednosť, len ju odhaľuje.

Hriech a čaro sily. Keďže duša vo svojej úplnosti nie je schopná spoznať a prijať ľudskú biedu, myslíme si, že jestvuje rozdiel medzi ľuďmi, a v tomto zmysle sa mýlime, či už vytváraním rozdielu medzi nami a inými, alebo rozlišovaním medzi inými.

To preto, lebo nevieme, že ľudská biednosť je stála a nezmenšiteľná, a maximálna v každom jednom človeku, a že veľkosť prichádza jedine od Boha a teda že je v tomto zmysle medzi ľuďmi úplná rovnosť.
Sme prekvapení, že zármutok nemá zušľachťujúci účinok. Je to preto, že keď uvažujeme o zarmútenej bytosti, máme pred očami jej zármutok. Zatiaľ čo človek samotný neuvažuje o svojom zármutku: jeho duša je plná akokoľvek bezvýznamnou útechou, ktorú naočkoval svojmu srdcu.
Ako by mohlo nebyť na svete nijaké zlo? Svet musí byť cudzí našim túžbam. Ak by taký bol bez toho, že by obsahoval zlo, naše túžby by boli úplne zlé. To sa nesmie stať.
Jestvujú všetky stupne vzdialenosti medzi bytosťou a Bohom. Vzdialenosť, v ktorej je láska k Bohu nemožnou. Hmota, rastliny, zvieratá. Tu je zlo natoľko úplné, že zničí samé seba: niet tu viac nijakého zla: zrkadlo božskej nevinnosti. My sme v bode, kde je láska akurát možná. Je to veľké privilégium, keďže láska, ktorá zjednocuje, je úmerná vzdialenosti.

Boh stvoril svet, ktorý nie je najlepší možný, no ktorý obsahuje celú stupnicu dobra a zla. My sme v bode, kde je tak zle, ako je to len možné; lebo za ním je stupeň, kde sa zlo stáva nevinným.

Simone Weilová: Pozornosť a vôľa

Nemusíme pochopiť nové veci, ale prostredníctvom trpezlivosti, úsilia a metódy dospieť do stavu, keď chápeme celou svojou dušou pravdy, ktoré sú zrejmé.
Stupne viery. Najbežnejšia pravda, keď zaplavuje celú našu dušu, je ako zjavenie.
Musíme sa usilovať odstrániť naše omyly pozornosťou, nie vôľou.

Vôľa riadi len niekoľko pohybov niekoľkých svalov a tieto pohyby sa týkajú len možnosti zmeny polohy okolo stojacich predmetov. Môžem chcieť položiť svoju ruku na stôl. Ak by vnútorná čistota, inšpirácia alebo pravdivosť myšlienok nevyhnutne záviseli od tohto druhu aktivity, mohli by spadať do pôsobnosti vôle. No keďže tomu tak nie je, môžeme o ne len prosiť. Prosiť o ne znamená veriť, že máme Otca na nebesiach. Alebo by sme mali prestať túžiť po nich? Čo by mohlo byť horšie? Vnútorná prosba je jediná zmysluplná cesta, keďže napínanie svalov s tým nemá nič dočinenia. Čo by mohlo byť hlúpejšie než zovrieť svaly a zovrieť rukami cnosť, alebo poéziu či riešenie problému? Pozornosť je niečo úplne iné.

Pýcha je takýmto zvieraním svalov. V pyšnom človeku je nedostatok milosti (a na tomto mieste môžeme dať tomuto slovu dvojitý význam). Je to dôsledok omylu.

Pozornosť, dovedená na najvyšší stupeň, je to isté, čo modlitba. Predpokladá vieru a lásku.
Dokonale sústredená pozornosť je modlitbou.
Ak svoju vôľu obrátime k dobru, je nemožné, aby postupne celú našu dušu, kúsok po kúsku, neupútalo dobro na úkor seba samej.
Maximálna pozornosť je tým, čo v človeku vyvoláva tvorivosť a jedine maximálna pozornosť je religióznou. Miera tvorivého génia každej epochy je úmerná miere maximálnej pozornosti a tým autentickej religiozite danej doby.
Nesprávny spôsob hľadania. Pozornosť pripútaná k problému. Ďalší jav odvodený zo strachu z prázdna. Nechceme stratiť svoju námahu. Horúčkovité pátranie. Nemáme chcieť nájsť: tak ako v prípade nadmernej oddanosti, stávame sa závislí od objektu nášho úsilia. Vyžadujeme vonkajšiu odmenu od objektu nášho úsilia. Vyžadujeme vonkajšiu odmenu, ktorú nám náhoda občas poskytne a ktorú sme pripravení prijať za cenu deformácie pravdy.

Jedine úsilie bez túžby (nepripútané k objektu) zaručene poskytuje odmenu.

Stiahnuť sa pred predmetom, ktorý hľadáme. Jedine nepriama metóda je efektívna. Nedosiahneme nič, ak sa na začiatku nestiahneme späť.

Ťahať celý strapec značí nechať všetky bobuľky hrozna popadať na zem.
Niektoré druhy úsilia ničia svoj vlastný cieľ (napríklad: zatrpknutosť niektorých pobožných žien, falošný asketizmus, isté typy sebaoddanosti atď.). Iné sú vždy prospešné, aj v prípade, že nie sú úspešné.

Ako ich máme rozlíšiť?

Možno takto: niektoré úsilie je vždy sprevádzané (falošným) popieraním vlastnej úbohosti; pri inom je pozornosť neustále upieraná na vzdialenosť, ktorá je medzi tým, kým sme, a tým, čo milujeme.
Láska je učiteľom bohov i ľudí, lebo nik sa nič nenaučí bez túžby naučiť sa. Hľadáme pravdu nie preto, že je pravdou, ale preto, že je dobrom.

Pozornosť je závislá na túžbe. Nie na vôli, ale na túžbe – alebo presnejšie na súhlase.

Uvoľňujeme v sebe energiu, no tá sa sústavne preskupuje. Ako ju máme uvoľniť úplne? Musíme túžiť po tom, aby sa to v nás udialo – skutočne túžiť – jednoducho si to priať a nesnažiť sa uskutočňovať to. Lebo akýkoľvek pokus v tomto zmysle je márny a draho sa zaň platí. Pri takomto úsilí musí byť všetko to, čo nazývam „Ja“, pasívne. Jedine pozornosť – pozornosť natoľko úplná, že moje „Ja“ v nej mizne – sa tu odo mňa vyžaduje. Musím sa vo svetle pozornosti zbaviť všetkého, čo nazývam „Ja“ a premeniť to na niečo, čo sa nedá pojmovo uchopiť.
Schopnosť odohnať myšlienky raz a navždy je bránou k večnosti. Nekonečno v jedinom okamihu.
Čo sa týka pokušenia, musíme byť ako skutočne cnostná žena, ktorá, keď ju oslovuje zvodca, neodpovedá a tvári sa, že ho nepočuje.
Máme byť mimo dobra a zla, ale keď sme od nich nezávislí, čiže keď premietame svetlo našej pozornosti rovnomerne na obe, dobro sa mení na deň. A toto sa deje automaticky. V tom spočíva milosť. A to je definíciou a podmienkou dobra.

Božská inšpirácia pôsobí neomylne a neredukovateľne, ak neodvrátime svoju pozornosť, ak ju neodmietneme. Nie je potrebné zvoliť si ju a rozhodnúť sa v jej prospech, úplne stačí neodmietnuť fakt, že jestvuje.
Pozornosť, nasmerovaná spoločne s láskou k Bohu (alebo, na nižšom stupni, k niečomu, čo je skutočne krásne), robí pre nás isté veci nemožnými. Také je nekonajúce pôsobenie modlitby v duši. Sú spôsoby správania, ktoré by takúto pozornosť zahalili, ak by boli preferované, a ktoré by zase spätne takáto pozornosť nepripúšťala do úvahy.
Akonáhle máme v duši čo len zrnko večnosti, nemusíme robiť nič než starať sa oň, lebo ono zo seba vyrastie ako semiačko. Je nevyhnutné obklopiť ho ozbrojenými strážcami, zotrvať v tichu a živiť ho kontempláciou číselných, pevných a presných vzťahov.

To, čo je nemenné v našej duši, živíme nemenným v našom tele.
Písanie je ako pôrod: nepomôžeme si vynakladaním čo najväčšej námahy. To isté platí o tom, ako sa správame. Nesmiem mať strach z toho, že nevynakladám maximálnu námahu – stačí, ak som k sebe úprimná a uplatňujem pozornosť.
Básnik vytvára krásu upriamením pozornosti na niečo skutočné. To isté platí o láske. Uvedomiť si, že tento človek, hladný a smädný, jestvuje rovnako skutočne ako ja – to stačí, ostatné príde samé.

Čisté a pravé hodnoty – pravda, krása a dobro – sú v konaní človeka dôsledkom toho istého: uplatnením pozornosti na istý objekt.

Učenie nemá mať iný cieľ než pripraviť sa, precvičovaním pozornosti, na túto možnosť.

Akékoľvek iné výhody usmerňovania sú nezaujímavé.
Štúdium a viera. Modlitba ako číra pozornosť a štúdium ako forma gymnastických cvičení pozornosti; každá školská úloha by mala odrážať celok duchovného života. Musí tu byť prítomná metóda. Istý spôsob tvorby textu v latinčine, istý spôsob riešenia geometrického problému (tento a nie iný) vytvárajú systém gymnastiky pre pozornosť, vyrátaný na to, aby jej dali väčšiu silu pre modlitbu.
Metóda pre porozumenie obrazom, symbolom, atď. Nesnažiť sa o interpretáciu, len sa na ne dívať, kým sa náhle nerozjasnia.

Vo všeobecnosti metóda precvičenia inteligencie, ktorá spočíva v pozeraní sa.

Uplatnenie tohto pravidla pre rozlišovanie medzi skutočným a iluzórnym. V prípade zmyslového vnímania, ak si nie sme istí tým, čo vidíme, meníme svoju polohu a presvedčíme sa o tom, aká je skutočnosť. V prípade vnútorného života je priestor nahradený časom. Meníme sa v čase a, ak meniac sa hľadíme stále na tú istú vec, napokon sa ilúzia rozplynie a skutočnosť sa stane zrejmá. Za predpokladu, že pozornosť sa uplatní cez pohľad, nie fixáciu.
Keď dochádza k boju medzi vôľou podriadenou istej povinnosti a zlou túžbou, dochádza k slabnutiu energie patriacej k dobru. Musíme zniesť dobiedzanie túžby pasívne, tak ako znášame bolesť, ktorá nám prinavracia vedomie našej biednosti a musíme udržiavať našu pozornosť voči dobru. Vtedy kvalita našej energie vzrastá na vyšší stupeň.

Musíme kradnúť energiu našim túžbam – tak, že im odoberáme ich dočasnú orientáciu.
Naše túžby sú nekonečné vo svojich nárokoch, no obmedzené v energii, ktorá ich udržiava pri živote. Preto sa s pomocou milosti môžeme stať ich pánmi a napokon ich zničiť odriekaním. Len čo to pochopíme, v podstate sme ich zničili, ak svoju pozornosť udržíme v dotyku s touto pravdou.
Video meliora… V takýchto stavoch to vyzerá, akoby sme uvažovali o dobre, a v istom zmysle tak aj robíme, no nemyslíme pritom na jeho možnosti.
Je bezútešné, že prázdno, ktoré uchopujeme kliešťami protirečení, je zhora, lebo ho uchopujeme tým lepšie, čím ostrejšie sú naše prirodzené schopnosti inteligencie, vôle a lásky. Prázdno, ktoré je zdola je tým, do ktorého nepadáme ak necháme svoje prirodzené schopnosti ochabnúť.
Zážitok nadprirodzeného: zdá sa, že ide o protirečenie, a predsa možno nadprirodzené spoznať len cez stretnutie s ním, keďže ho naše schopnosti nedokážu vynájsť.
Samota. V čom spočíva jej význam? Lebo v samote sme len v prítomnosti čírej hmoty (vrátane oblohy, hviezd, mesiaca a rozkvitnutých stromov), vecí menšej hodnoty (azda) než je ľudský duch. Jej význam leží vo väčšej schopnosti pozornosti. Kiež by sme boli schopní byť rovnako pozornými v prítomnosti ľudí…
O Bohu môžeme vedieť jedinú vec – že je tým, čím nie sme my. Naša úbohosť je toho obrazom. Čím viac ju kontemplujeme, tým viac kontemplujeme jeho.
Hriech nie je ničím iným než neschopnosťou uvedomiť si ľudskú úbohosť. Je to nevedomá, a práve preto vinná úbohosť. Príbeh Krista je dôkazom toho, že ľudská úbohosť je nemenná, že je rovnaká u toho najpoctivejšieho človeka i hriešnika. No v ňom, ktorý je bez hriechu, je osvietená…
Uvedomenie si ľudskej úbohosti je ťažké pre toho, kto je bohatý a mocný, lebo taký človek je takmer neodolateľne náchylný uveriť, že je niekým. Je to rovnako ťažké pre človeka v úbohých podmienkach, pretože ten je takmer neodolateľne náchylný uveriť, že bohatý a mocný človek je niekým.
Nie je to vina, čo vytvára smrteľný hriech, ale stupeň svetla v duši vtedy, keď sa vina, nech spočíva v čomkoľvek, vykoná.
Čistota je schopnosť uvedomovať si poškvrnenie.
Veľká čistota si dokáže uvedomovať stav čistoty i nečistoty; stav nečistoty nedokáže ani jedno: čistota ho desí, nečistota pohlcuje. Vyžaduje ich zmes.