Simone Weilová: Kríž

Kto bojuje mečom, mečom hynie. A ten, kto mečom nebojuje, zahynie na kríži.
Kristus uzdravujúci chorých, kriesiaci mŕtvych atď. – to je tá pokornejšia, ľudskejšia, menšia časť jeho poslania. Tou nadprirodzenou časťou je krvavý pot, neuspokojená túžba po ľudskej úteche, prosba o milosť, pocit opustenosti Bohom.
Opustenosť Bohom v tom najvyššom okamihu ukrižovania, aká priepastná láska na oboch stranách!
„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

V tomto je dôkaz toho, že kresťanstvo je niečím božským.
Byť pravdivým vyžaduje byť nahým a mŕtvym – bez imaginácie. Preto musí byť stelesnenie pravdy nahé a mŕtve. Jedine kríž nie je prístupný imaginárnemu nasledovaniu.
Aby nasledovanie Boha nebolo len vecou slov, musí to byť nasledovanie spravodlivého, no aby sme boli vedení za hranice našej vôle, je nevyhnutné, aby sme si nemohli zvoliť nasledovať ho. Nikto si nemôže zvoliť kríž.

Človek si môže zvoliť istý stupeň asketizmu alebo heroizmu, ale nie kríž, čiže utrpenie trestu.

Tí, čo ukrižovanie vnímajú jedine ako obeť, vidia v ňom prospešné tajomstvo a jeho prospešnú trpkosť. Želať si mučeníctvo je príliš málo. Kríž je omnoho viac než mučeníctvo.

Kríž je najúplnejším, najhorším možným utrpením – utrpením trestu. To je záruka jeho autentickosti.
Kríž. Strom hriechu bol skutočným stromom, strom života bol dreveným trámom. Niečím, čo neposkytuje ovocie, ale len rast vo vertikálnom smere. „Syn človeka musí byť pozdvihnutý a on k sebe vezme všetkých ľudí.“ Udržujúc len vertikálny smer pohybu, môžeme v sebe zabiť všetku životnú energiu. Listy a plody sú plytvaním energie, ak chceme len rásť.
Adam a Eva hľadali božskosť v životnej energii – v strome a ovocí. No tá je pre nás pripravená v mŕtvom dreve, presne ohranenom, na ktorom visí mŕtve telo. Tajomstvo nášho vzťahu s Bohom musíme hľadať v našej smrteľnosti.
Boh sa vyčerpáva v prekonávaní nekonečnej vrstvy času a priestoru, aby dosiahol dušu a ulovil ju. Ak s tým duša výslovne a úplne súhlasí (hoci len v okamihu krátkom ako úder blesku), potom sa Boh tejto duše zmocní. A keď sa stane úplne jeho, opustí ju. Zanechá ju úplne samu a teraz musí ona, tápajúc, prekonať nekonečnú vrstvu času a priestoru v hľadaní toho, koho miluje. A tak duša, hoci z opačného konca, prekonáva tú istú cestu, akú k nej prekonal Boh. A to je kríž.
Boh je ukrižovaný tým, že konečné bytosti, podliehajúce nevyhnutnosti, priestoru a času, myslia.

Musím vedieť, že ako mysliaca, konečná bytosť som ukrižovaným Bohom.

Mám byť ako Boh, no ako ukrižovaný Boh.

Ako všemocný Boh, ktorý podliehal nevyhnutnosti.
Prometheus – boh ukrižovaný preto, lebo priveľmi miloval ľudí. Hippolytus, človek potrestaný preto, že bol priveľmi čistý a priveľmi v obľube bohov. Zblíženie božského a ľudského volá po treste.
Sme tým, čo je k Bohu najvzdialenejšie, umiestnené na úplný okraj, z ktorého však nie je celkom nemožné vrátiť sa k nemu. V našom bytí je poranený Boh. Sme ukrižovaným Bohom. Božia láska k nám je utrpením. Ako by mohlo to, čo je dobrom, milovať zlo bez utrpenia? A to, čo je zlom, trpí milovaním dobrého takisto. Vzájomná láska Boha a človeka je utrpením.
Aby sme si uvedomili vzdialenosť medzi nami a bohom, musel byť Boh ukrižovaným otrokom. Pretože my sme schopní uvedomovať si vzdialenosť jedine pri pohľade nadol. Je pre nás omnoho ľahšie predstaviť si seba ako Boha Stvoriteľa než ako ukrižovaného Krista.
Rozmer Kristovho milosrdenstva je rovnaký ako vzdialenosť deliaca Boha a stvorenie.

Úloha meditácie poukazuje na rozpoltenie.

Preto nedokážeme uvažovať zostúpenie Boha k ľuďom alebo vystúpenie človeka k Bohu bez rozpoltenia.
Musíme prekonať nekonečnú vrstvu času a priestoru – a prvý to musí urobiť Boh, pretože on k nám prichádza prvý. Z ciest medzi Bohom a človekom je najväčšou láska. Je taká veľká ako vzdialenosť, ktorú treba prekonať.

A teda aby bola láska čo najväčšou, musí byť aj vzdialenosť čo najväčšou. Preto môže zlo dosahovať až najkrajnejšiu hranicu, za ktorou mizne už samotná pravdepodobnosť dobra. Zlu je dovolené siahať po túto hranicu. Niekedy sa dokonca zdá, že ju presahuje.

Toto je v istom zmysle presným opakom toho, čo si myslel Leibniz. Je to určite kompatibilnejšie s Božou veľkosťou, pretože ak by Boh stvoril najlepší z možných svetov, znamenalo by to, že toho veľa nedokáže.
Boh prekonáva svet na ceste k nám.
Ukrižovanie je existenciou dokonalej spravodlivosti bez tej najmenšej prísady prejavenia sa. Spravodlivosť je zo svojej podstaty nekonaním. Môže byť transcendovaná alebo vytrpená.

Ukrižovanie je dokonale nadprirodzená spravodlivosť, úplne zbavená akejkoľvek pomoci, dokonca i lásky Božej, ktorú by mohlo byť cítiť.

Vykupiteľské utrpenie je to, ktoré obnažuje utrpenie a uskutočňuje ho v jeho čistote. To zachraňuje jestvovanie.
Ako je Boh prítomný v prijímaní eucharistie, ktorú zmysly vnímajú ako kúsok jedla, tak je prítomný v najväčšom zle skrz vykupiteľské utrpenie na kríži.
Od ľudskej úbohosti k Bohu. No nie ako kompenzácia či útecha, ale ako vzájomný vzťah.
Sú ľudia, pre ktorých je prospešné všetko, čo prináša Boha bližšie k nim. Pre mňa je prospešné všetko to, čo ho udržuje v diaľke. Medzi mnou a ním je vložený svet – a k nemu navyše kríž.
Utrpenie je voči nevinnosti úplne vonkajšie a pritom je jej súčasne vlastné.

Krv na snehu. Nevinnosť a zlo. Samotné zlo musí byť čisté. Môže byť čisté jedine ako utrpenie niekoho nevinného. Nevinná bytosť, ktorá trpí, vrhá na zlo svetlo spásy. Takáto bytosť je viditeľným obrazom nevinného Boha. Preto Boh milujúci človeka a človek milujúci Boha musia trpieť.

Šťastná nevinnosť. Aj to je niečím drahocenným. No ide o neisté a príliš krehké šťastie, šťastie závislé na náhode. Kvety na jabloni. Šťastie nie je pripútané k nevinnosti.
Byť nevinným značí niesť na sebe váhu celého vesmíru. Znamená to zbaviť sa protiváhy.
V sebavyprázdňovaní sa vystavujeme celému tlaku okolitého sveta.
Boh sa ľuďom dáva buď ako mocný alebo ako dokonalý – je na nich, čo si vyberú.

Simone Weilová: Nemožnosť

Ľudský život je nemožnosťou. No cítime to jedine cez nešťastie.
Nemožnosť dobra: „Dobro povstáva zo zla, zlo z dobra, a kde to má koniec?“
Dobro je nemožnosťou. No človek má vždy dostatok predstavivosti na to, aby pred sebou zakryl nemožnosť dobra v každom konkrétnom prípade (stačí, ak pri každej udalosti, ktorá nás nezničí, zakryjeme tú zlú časť a primyslíme si fiktívne dobro – a niektorí ľudia to dokážu aj vtedy, keď sú zničení). Predstavivosť človeku súčasne bráni vidieť „ako veľmi sa líši podstata nevyhnutnosti od podstaty dobra,“ a bráni mu v rozhodnutí skutočne stretnúť Boha, ktorý nie je ničím iným než dokonalým dobrom – dobrom, ktoré sa nikde na tomto svete nenachádza.
Túžba je nemožnosťou: ničí svoj objekt. Milenci nemôžu byť jedným, Narcis nemôže byť dvoma. Don Juan, Narcis. Keďže nie je možné túžiť po niečom, musíme túžiť po tom, čo je ničím.
Náš život je nemožnosťou, absurditou. Všetko, čo chceme, odporuje podmienkam alebo následkom, ktoré k tomu patria; každé tvrdenie, ktoré prednesieme, zahŕňa v sebe opačné tvrdenie; všetky naše pocity sú zmiešané so svojím opakom. Pretože my sme protirečením – stvorenými bytosťami – Božími bytosťami nekonečne odlišnými od Boha.
Protirečivosť je dôkazom, že nie sme všetkým. Protirečivosť je našou úbohosťou, a vedomie našej úbohosti je vedomím reality. Nevymysleli sme si našu úbohosť. Je faktom. Preto si ju musíme vážiť. Všetko ostatné je imaginárne.
Nemožnosť je bránou nadprirodzeného. Môžeme na ňu len klopať. Otvorí nám ktosi iný.
Je nevyhnutné dotknúť sa nemožnosti, aby sme vystúpili zo snového sveta. V snoch niet nemožnosti – len nemohúcnosť.

„Otče náš, ktorý si na Nebesiach.“ Je v tom istý druh humoru. On je tvojím Otcom, no len skús za ním ísť a pohľadať ho! Sme práve tak neschopní odlepiť sa od zeme ako červ. A ako by mohol prísť on k nám bez zostupu? Kontakt medzi človekom a Bohom je nepredstaviteľný inak, než ako nepochopiteľný, ako je nepochopiteľné vtelenie. Vtelenie je uskutočnením nepochopiteľného. Je najhmatateľnejším prejavom tohto nepochopiteľného zostúpenia. Prečo by teda nemohlo byť pravdivým?
Spojenia, ktorých sa nemôžeme zmocniť, sú dôkazom transcendentného.
Sme bytosťami so schopnosťami vedenia, chcenia a lásky, a len čo nasmerujeme svoju pozornosť na objekty vedenia, vôle a lásky, dostane sa nám dôkazu, že nejestvuje jediný, ktorý by nebol nemožnosťou. Jedine falšovaním sa dá takýto dôkaz zakryť. Vedomie tejto nemožnosti nás vedie k sústavnej túžbe zmocniť sa toho, čoho sa zmocniť nedá vo všetkom, po čom túžime, čo poznáme a čo chceme.
Keď sa niečo javí ako nedosiahnuteľné napriek akejkoľvek vynaloženej námahe, indikuje to hranicu neprekonateľnú na danej úrovni a nevyhnutnosť zmeniť úroveň – prelomiť strop. Vyčerpať sa úsilím na stále rovnakej úrovni je pre nás degradáciou. Je lepšie akceptovať obmedzenia, kontemplovať ich a precítiť ich trpkosť.
Omyl ako podnet, zdroj energie. Myslím si, že vidím priateľa. Bežím mu oproti. Keď prídem o čosi bližšie, vidím, že bežím oproti komusi inému – niekomu cudziemu. Rovnakým spôsobom si zamieňame relatívne s absolútnym – stvorené veci s Bohom.

Všetky jednotlivé podnety sú omylmi. Jedine tá energia, ktorá nevychádza z nijakých podnetov, je dobrom: poslušnosť Bohu, ktorá, keďže Boh je mimo všetkého, čo si dokážeme predstaviť či pochopiť, znamená poslušnosť voči ničomu. To je súčasne nemožnosťou a nevyhnutnosťou – inými slovami, nadprirodzeným.
Prospech. Dobrý skutok je taký, pri konaní ktorého si celou svojou dušou uvedomujeme, že ako niečo prospešné je úplne nemožným.

Konať dobro. Čokoľvek robím, viem úplne jasne, že to nie je dobré, lebo ten, kto nie je dobrý, nemôže konať dobro. A „Jedine Boh je dobrý…“

Kedykoľvek niečo robíme, konáme zlo, a to neznesiteľné zlo.

Musíme prosiť, aby všetko zlo, ktoré konáme, dopadalo výhradne a bezprostredne na nás. To je krížom.
Dobrý skutok je taký, ktorý sme schopní vykonať s pozornosťou a so zámerom upretými na čisté a nemožné dobro, bez toho, aby sme pred sebou zakrývali príťažlivosť alebo nemožnosť čistého dobra.

Takto je cnosť dokonale analogická umeleckej inšpirácii. Krásna báseň je tá, ktorá je tvorená  s pozornosťou upretou priamo na nevysloviteľnú inšpiráciu.

Simone Weilová: Zmysel vesmíru

Sme časťou, ktorá má napodobňovať celok.
Átman. Nech si ľudská duša vezme za svoje telo celý vesmír. Nech jej vzťah k celému svetu je ako vzťah zberateľa ku svojej zbierke, alebo vojaka, ktorý umierajúc vykríkne „Nech žije veliteľ!“, k Napoleonovi. Duša premieta samú seba mimo svoje skutočné telo do čohosi iného. Nech sa teda premieta do celého vesmíru.

Mali by sme sa stotožniť s celým vesmírom. Všetko, čo je menšie než vesmír, je vystavené utrpeniu.

Hoci zomriem, svet trvá. To ma neuteší, ak som čímsi iným než svetom. Ak sa však svet, aký bol doposiaľ, stane novým telom mojej duše, moja smrť pre mňa nemá väčší význam než smrť cudzinca. To isté platí o mojom utrpení.
Nech je pre mňa celý vesmír, vo vzťahu k môjmu telu, čím je slepecká palica pre nevidiaceho vo vzťahu k jeho ruke. Jeho senzibilita už viac nie je v jeho ruke, ale na konci palice. Nevyhnutný je tréning.

Obmedziť ľudskú lásku na jediný predmet je to isté, ako ju rozšíriť na celý vesmír.

Zmeniť vzťah medzi nami a svetom v zmysle, v akom, prostredníctvom tréningu, zmení robotník vzťah medzi sebou a náradím. Zranenie: vstup niečoho vonkajšieho do tela. Kiež by všetko utrpenie nechalo vstúpiť vesmír do tela.

Zvyk, zručnosť: prenos vedomia na objekt vonkajší k nášmu telu.

Spraviť týmto objektom vesmír, ročné obdobia, slnko, hviezdy.

Vzťah medzi telom a náradím sa počas tréningu mení. Musíme meniť vzťah medzi našim telom a svetom.

Nestať sa odpútaným, zmeniť svoju pripútanosť. Musíme sa pripútať k všetkému.

Musíme cítiť vesmír všetkými zmyslami. Ako by potom mohlo záležať na tom, či je to pôžitok alebo bolesť? Keď našu ruku stisne milovaný priateľ po tom, čo sme sa dlho nevideli, čo na tom záleží, že ju stíska pevne a bolestivo?

Jestvuje miera bolesti, pri ktorej strácame svet. Ale potom prichádza pokoj. A ak sa záchvat vráti, vráti sa aj pokoj, ktorý nasleduje. Ak si to uvedomíme, táto miera bolesti sa mení na očakávanie pokoja a nedokáže tak prerušiť náš vzťah so svetom. Dve možnosti s opačnými extrémami: zničiť seba pre spásu vesmíru a zničiť vesmír pre svoju spásu. Kto nie je schopný stať sa ničím, riskuje okamih, v ktorom všetko ostatné okrem neho samého prestane jestvovať.
Vonkajšia nevyhnutnosť alebo vnútorná potreba nástojčivá tak ako dýchanie. „Staňme sa ústredným dychom.“ Aj keby bolesť v hrudi robila dýchanie extrémne bolestivým, dýchali by sme naďalej, nedá sa tomu vyhnúť.
Mali by sme si spojiť rytmus života tela s rytmom sveta, cítiť toto spojenie neustále a cítiť tiež neustálu výmenu hmoty, prostredníctvom ktorej sa ľudská bytosť ponára do sveta.

Veci, o ktoré človeka, pokým žije, nemožno nijako pripraviť: v podobe pohybu, nad ktorým rozhoduje svojou vôľou, dýchanie; v podobe vnímania, priestor (ešte aj v podzemnej kobke, alebo oslepení a zbavení sluchu, pokým žijeme, sme si vedomí priestoru).

K týmto veciam by sme mali upnúť svoje myšlienky, o ktorých dúfame, že nás o ne nepripravia nijaké okolnosti.
Milovať blížneho svojho ako seba samého neznamená, že máme milovať všetkých ľudí rovnako, pretože rovnako nemilujem ani jednotlivé časti svojho Ja. Neznamená to ani, že im nikdy nesmieme spôsobiť utrpenie, pretože ani sebe neodmietam spôsobovať utrpenie. No s každou osobou by sme mali mať vzťah ako medzi jednou a druhou koncepciou vesmíru, nie časťou vesmíru.
Neakceptovať udalosť vo svete znamená želať si, aby svet nejestvoval. Je to v mojej moci – čo sa týka mňa. Ak si to želám, dostanem to. Som potom čímsi dodatočným stvoreným svetom.

Želania vo folklóre: želania robí nebezpečným fakt, že sa splnia.

Želať si, aby svet nejestvoval znamená želať si, aby som sa ja, taká aká som, stala všetkým.
Kiež by celý vesmír, počnúc týmto kamienkom pod nohami a končiac najvzdialenejšími hviezdami, pre mňa jestvoval tak, ako Agnes jestvovala pre Arnolfa alebo ako jeho pokladnica jestvovala pre Harpagona.

Ak budem chcieť, svet mi bude patriť tak, ako poklad lakomcovi.

No tento poklad sa nebude rozrastať.
Toto neredukovateľné „Ja,“ ktoré je neredukovateľnou základňou môjho utrpenia – toto „Ja“ musím spraviť univerzálnym.
Čo na tom záleží, že vo mne nikdy nijaká radosť nebude, ak dokonalá radosť neprestajne trvá v Bohu! A to isté platí o kráse, inteligencii i ostatných veciach.
Želať si vlastnú spásu je zlé, nie preto, že by to bolo sebecké (pretože človek nedokáže byť sebeckým), ale pretože sa jedná o orientáciu duše na čosi úplne čiastkové a podmienené, namiesto komplexnosti bytia, namiesto dobra, ktoré jestvuje bezpodmienečne.
Všetko, čo si želám, niekde jestvuje, jestvovalo alebo bude jestvovať. Pretože úplnej invencie nie som schopná. A prečo by som v takomto prípade nemala byť spokojná?
Bŕŕŕ… Neviem sa zbaviť predstáv o jeho živote, o jeho dome ako možnom mieste pre mňa, kde budem môcť načúvať jeho pôsobivým slovám. Vedomie jeho smrti vytvára strašnú pustatinu. Chlad kovu. Čo by pre mňa mohlo znamenať, že jestvujú iní ľudia, ktorých možno milovať? Láska, ktorú som voči nemu cítila, spoločne s myšlienkami, ktoré by vo mne nevyvolal nikto iný, by boli bez predmetu. Odteraz si ho už nepredstavujem ako živého a jeho smrť pre mňa nie je neznesiteľná. Spomienky na neho sú mi drahé. No jestvujú ďalší, ktorých som nepoznala a ktorých smrť by ma zasiahla rovnako.

D… nie je mŕtvy, no priateľstvo, ktoré som k nemu prechovávala je mŕtve, tak ako s ním spojený zármutok. Nie je viac než tieňom.

No nedokážem si rovnakú premenu predstaviť aj pre X…, Y…, Z…, ktorí však ešte pred nedávnom v mojom vedomí nejestvovali.

Tak ako si rodičia nedokážu predstaviť, že ešte pred troma rokmi bolo ich dieťa nejestvujúce, nedokážem si ani ja uvedomiť, že som vždy nepoznala bytosti, ktoré milujem.

Myslím, že milujem nesprávne: inak by to bolo so mnou iné. Moja láska by sa netýkala len niekoľkých bytostí. Platila by pre všetko, hodné milovania.

„Buďte dokonalí ako je váš Otec na nebesiach…“ Milovať rovnako, ako slnko poskytuje svetlo. Láska sa musí vracať k nám samým, aby mohla byť venovaná všetkému. Jedine Boh miluje všetko a jedine On miluje seba.

Milovať v Bohu je omnoho ťažšie, než sa nám zdá.
Som schopná poškvrniť svojou hriešnosťou celý vesmír bez toho, aby som si to uvedomovala alebo aby som to dávala do spojitosti so sebou.
Musíme zniesť nesúlad medzi imagináciou a skutočnosťou.

Je správnejšie povedať „Trpím“ než „Táto krajina je škaredá.“
Nesmieme chcieť zmeniť našu váhu na váhach sveta – v zlatej rovnováhe Dia.
Celá krava dáva mlieko, hoci ho dojíme len z vemena. V tomto zmysle je svet pôvodcom svätosti.

Simone Weilová: Metaxu

Všetky stvorené veci odmietajú byť pre mňa cieľom. Taká je nesmierna Božia milosť voči mne. A práve v tomto spočíva zlo. Zlo je forma, akú na seba berie Božia milosť na tomto svete.
Svet je zatvorenými dverami. Je bariérou. A zároveň je cestou von.
Dvaja väzni, ktorých cely susedia, komunikujú navzájom klopaním na stenu. Stena je tým, čo ich oddeľuje, no súčasne je prostriedkom komunikácie. Rovnako je to s Bohom a s nami. Každé oddelenie je spojením.
Premietnutím všetkej našej túžby po dobre do istej veci spravíme z tejto veci podmienku nášho jestvovania. No tým z nej neučiníme dobro. Len jestvovať nám nestačí.
Podstatou stvorených vecí je byť prostredníkmi. Jedna je prostredníkom k druhej a tak ďalej, bez konca. Sú prostredníkom k Bohu a takto ich máme vnímať.
Mosty Grékov. Zdedili sme ich po nich, no nevieme ich používať. Domnievali sme sa, že slúžili na to, aby sa na nich stavali príbytky. Vztýčili sme na nich mrakodrapy, ku ktorým sme donekonečna pridávali poschodia. Už v nich vôbec nevidíme mosty, po ktorých možno prechádzať a kráčať cez ne k Bohu.
Jedine ten, kto miluje Boha nadprirodzenou láskou, sa dokáže na prostriedky pozerať ako na prostriedky.
Moc (a peniaze, hlavný nástroj moci) sú najčistejšími prostriedkami. Z toho dôvodu sú cieľom pre všetkých, ktorí nepochopili.
Tento svet, svet nevyhnutnosti, nám neponúka absolútne nič než prostriedky. Naša vôľa neustále putuje od jedného prostriedku k druhému ako biliardová guľa.

Všetky naše túžby sú protirečivé ako túžba po jedle. Chcem, aby ma milovala bytosť, ktorú milujem. Ak mi však je bez zvyšku oddaný, prestáva jestvovať a ja ho viac nemilujem. A pokiaľ mi nie je bezvýhradne oddaný, nemiluje ma dostatočne. Hlad a presýtenie.
Túžba je zlom a ilúziou, no bez nej by sme nehľadali absolútne a neobmedzené. Musíme ju zakúsiť. Úbohosť tých, ktorým únava berie tú prídavnú energiu, ktorá je zdrojom túžby.

A úbohosť tých, ktorí sú túžbou zaslepení.

Musíme svoju túžbu pripútať k osi pólov.
Zničenie čoho je svätokrádežou? Nie toho, čo je nízke, pretože to je bezvýznamné. Nie to, čo je tam hore, pretože toho sa nemôžeme dotknúť. Metaxu. Metaxu vytvára sféru dobra a zla.

Nijaký človek nesmie byť pripravený o svoje metaxu, teda o tie relatívne a nejednoznačné požehnania (domov, vlasť, tradície, kultúra, atď.), ktoré duši zabezpečujú teplo a výživu, a bez ktorých, zbavený svätosti, je ľudský život nemožný.
Skutočné pozemské požehnania sú metaxu. Rešpektovať ich u druhých dokážeme len vtedy, ak tie, ktoré vlastníme my sami, vnímame ako metaxu. To značí, že už smerujeme k bodu, v ktorom sa bez nich zaobídeme. Napríklad aby sme rešpektovali cudzie krajiny, musíme zo svojej vlastnej spraviť nie idol, ale schod k Bohu.
Všetky schopnosti slobodne precvičované bez zmiešania, vychádzajúc z jediného, osobitého princípu. To je mikrokozmos, imitácia sveta. Kristus podľa Svätého Tomáša. Poctivý občan Republiky. Keď Platón hovorí o špecializácii, hovorí o špecializácii ľudských schopností, nie ľudí; to isté platí o hierarchii. Pozemské nemá iný zmysel, než skrz a pre duchovné, no nemá byť s duchovným zmiešané – má k nemu viesť cez nostalgiu, cez smerovanie nad seba. Pozemské vnímané ako most, ako metaxu. Také je grécke a provensálske určenie.
Grécka civilizácia. Nijaký obdiv k sile. Pozemské bolo len mostom. Spomedzi duševných stavov nevyhľadávali intenzitu, ale čistotu.

Simone Weilová: Ateizmus ako očistenie

Prípad protirečení, ktoré sú pravdivé. Boh jestvuje: Boh nejestvuje. V čom je problém? Som si úplne istá, že Boh jestvuje v zmysle, že som si úplne istá, že moja láska nie je iluzórna. Som si úplne istá, že Boh nejestvuje v zmysle, že som si úplne istá, že nemôže jestvovať nijaká skutočnosť zodpovedajúca tomu, čo som schopná myslieť si, keď vyslovujem slovo Boh. No to, čo nie som schopná myslieť, nemusí byť ilúziou.
Jestvujú dva ateizmy, pričom jeden je očistením pojmu Boh.

Pravdepodobne každá zlá vec má aj druhý rozmer – očistenie v priebehu približovania sa dobru – a tretí, ktorý je vyšším dobrom.

Musíme pozorne rozlišovať medzi týmito dvoma rozmermi, lebo zamieňať si ich je veľmi nebezpečné pre myslenie i pre správne riadenie života.
Z dvoch ľudí, ktorí nemajú žiadnu skúsenosť s Bohom, je ten, kto ho popiera, k nemu azda bližšie než ten druhý.

Nepravý Boh, ktorý je s tým pravým rovnaký vo všetkom okrem toho, že sa ho nemôžeme dotknúť, nám dokonca znemožňuje dospieť k tomu pravému.

Musíme veriť v Boha, ktorý je vo všetkom rovnaký s pravým Bohom, okrem toho, že nejestvuje, keďže sme nedosiahli bod, kde Boh jestvuje.
Omyly súčasnosti pochádzajú z kresťanstva zbaveného nadprirodzeného. Príčinou je sekularizácia – a predovšetkým humanizmus.
Náboženstvo je v miere, v akej je zdrojom útechy, prekážkou pravej viery: v tomto zmysle je ateizmus očistením. Musím byť ateistickou tou časťou seba samej, ktorá nie je stvorená pre Boha. Spomedzi ľudí, v ktorých sa nadprirodzená časť neprebudila, pravdiví sú ateisti a nepravdiví veriaci.
Človek, ktorého celá rodina bola umučená a ktorý bol sám mučený v koncentračnom tábore; alebo Indián v 16. storočí, ktorý ako jediný prežil totálne vyhladenie svojho ľudu. Takýto ľudia, ak predtým verili v Božiu milosť, už v ňu viac neveria, alebo ju vnímajú celkom odlišne než predtým. Neprešla som niečím takým. Ale viem, že to jestvuje: tak v čom je potom rozdiel?

Musím sa približovať k ustálenej koncepcii božskej milosti; koncepcii, ktorá sa nemení bez ohľadu na to, čo na mňa môže osud zoslať, a ktorá môže byť odovzdaná akejkoľvek ľudskej bytosti.