Simone Weilová: Inteligencia a milosť

Prostredníctvom našej inteligencie vieme, že to, čoho sa inteligencia nedokáže zmocniť, je skutočnejšie než to, čoho sa zmocniť dokáže.

Viera je skúsenosť, že inteligencia je osvietená láskou.
Inteligencia musí svojimi vlastnými metódami, teda verifikáciou a názornosťou, rozpoznať nadradenosť lásky. Nesmie sa stiahnuť, pokiaľ nevie presne a jasne prečo a pred kým. Inak je jej podriadenosť omylom a podriaďuje sa niečomu inému než nadprirodzenej láske. Napríklad spoločenskému vplyvu.

V intelektuálnej rovine je cnosť pokory vlastne schopnosťou pozornosti.

Nesprávna pokora nás vedie k viere, že sme ničím, keď sme takí, akí sme – teda keď sme práve takýmito ľudskými bytosťami.

Pravá pokora je poznaním, že sme ničím, pretože sme ľudskými bytosťami, teda stvorenými bytosťami všeobecne.
Inteligencia v tom hrá veľkú úlohu. Musíme si vytvoriť náhľad na svet.

Keď počúvame Bacha alebo gregoriánske melódie, všetky duševné schopnosti sú napäté a mlčia, aby dokázali zachytiť dielo dokonalej krásy – každá z nich svojim spôsobom – a inteligencia medzi nimi. V tom, čo počuje, niet ničoho, s čím by mohla súhlasiť alebo čo by mohla vyvrátiť – no sýti sa tým.

Nemala by byť viera pripútanosťou tohto druhu?

Tajomstvá viery sa degradujú, ak sa stávajú predmetom dokazovania a vyvracania, keď v skutočnosti majú byť predmetom kontemplácie.

Privilegované miesto inteligencie v skutočnej láske vychádza z toho, že v samotnej povahe inteligencie je zahrnuté jej rozpustenie pri jej praktizovaní. Môžem sa usilovať dopátrať sa istých právd, no keď ich mám pred sebou, sú to ony, kto jestvuje, a ja sa nepočítam.
Nič nie je bližšie pravej pokore než inteligencia. Je nemožné pýšiť sa svojou inteligenciou v okamihu, keď ju skutočne používame. Dokonca ak ju používame, nie sme na ňu naviazaní, pretože si uvedomujeme, že aj keby sme sa v nasledujúcom okamihu pomiatli a zostali bláznami po zvyšok života, pravda by zostala nezmenená.

V tajomstvá katolíckej viery sa neverí všetkými časťami duše. Prítomnosť Krista v hostii nie je skutočnosťou rovnakého druhu ako prítomnosť Pavlovej duše v Pavlovom tele (obe sú vlastne absolútne nepochopiteľné, no odlišným spôsobom). Eucharistia by teda nemala byť predmetom viery tej mojej časti, ktorá slúži chápaniu faktov. V tom má protestantizmus pravdu. No prítomnosť Krista v hostii nie je symbolom, pretože symbol je kombináciou abstrakcie a obrazu, je niečím, čo si ľudská inteligencia dokáže sprostredkovať a nie je nadprirodzeným. V tom má pravdu katolicizmus, nie protestantizmus. Jedine tou časťou z nás, ktorá je určená nadprirodzenému, sa môžeme zaoberať týmito tajomstvami.

Úlohou inteligencie – tej časti z nás, ktorá potvrdzuje, zamieta a formuluje domnienky – je výhradne podriadenie. Všetko, čo chápem ako pravdivé je menej pravdivým než to, čo nie som schopná ako pravdivé chápať, no čo milujem. Svätý Ján z Kríža nazýva vieru nocou. U tých, ktorí majú kresťanské vzdelanie, sú nižšie časti duše späté s tajomstvami, hoci to tak nemá byť. Preto takýto ľudia potrebujú očistenie, ktorého fázy opísal Svätý Ján z Kríža. Ateizmus a neviera tvoria ekvivalent takéhoto očistenia.

Túžba objaviť niečo nové bráni ľuďom zotrvať svojou mysľou na transcendentnom, neopísateľnom význame toho, čo už objavené bolo. Môj absolútny nedostatok talentu, ktorý úplne vylučuje túžbu po niečom takom, je mojím veľkým darom. Uvedomený a akceptovaný nedostatok intelektuálnych schopností núti k objektívnemu využívaniu inteligencie.

Predmetom nášho hľadania nemá byť nadprirodzené, ale svet. Nadprirodzené je samotným svetlom: ak z neho spravíme predmet, degradujeme ho.

Svet je textom s viacerými významami a my prechádzame od jedného významu k druhému postupnosťou práce. Na tejto práci sa musí neustále podieľať aj telo, ako napríklad pri učení sa abecedy cudzieho jazyka: túto abecedu musíme dostať do ruky formovaním jej znakov. Ak táto podmienka nie je splnená, akákoľvek zmena myslenia je iluzórna.

Nemáme si vyberať z názorov. Máme ich prijať všetky, a usporiadať ich vertikálne, každý na vhodnej úrovni.
Teda: náhoda, osudovosť, Prozreteľnosť.

Inteligencia nikdy nedokáže preniknúť tajomstvom, no jedine ona môže posúdiť vhodnosť slov, ktoré ho vyjadrujú. Pre túto úlohu musí byť horlivejšia, pozornejšia, presnejšia, exaktnejšia a náročnejšia než pre všetky ostatné.

Gréci verili, že jedine pravda je vhodná pre veci božské – nie omyl alebo približnosť. Božská povaha čohokoľvek u nich viedla k väčšej náročnosti ohľadne presnosti. (My robíme presný opak, poznačení propagandou.) To v dôsledku toho, že geometriu považovali za božské zjavenie, vypracovali precízny systém dôkazov…

Vo všetkom, čo sa týka vzťahov medzi človekom a nadprirodzeným sa musíme usilovať o viac než matematickú presnosť; musí ísť o exaktnosť vyššiu než je exaktnosť vedecká.

Musíme sa usilovať o racionalitu v karteziánskom zmysle, o takpovediac mechanické pravidlo či nevyhnutnosť v ich ľudsky názornej forme vo všetkom, kde sa len dajú dokázať, aby sme osvetlili to, čo leží mimo ich sféry.

Použiť rozum značí spraviť veci jasnými pre myseľ. My však nevidíme to, čo je jasné. Vidíme nejasné cez to, čo je jasné – nejasné, ktoré zostávalo skryté, kým jasné nebolo jasným. Vidíme buď špinu na okne, alebo výhľad za oknom, no nikdy nevidíme okno samotné. Umytím špiny spravíme výhľad viditeľným. Rozum by sme mali využívať len na to, aby nás priviedol k pravde tajomstiev a pravde nedokázateľného, ktoré tvoria skutočnosť. Nepochopené ukrýva nepochopiteľné a preto by sa malo odstrániť.

Veda by sa dnes mala buď obrátiť k zdroju inšpirácie vyššiemu než je sama, alebo zaniknúť.

Veda poskytuje len tri druhy záujmu: (1) technické využitia, (2) šach, (3) cestu k Bohu. (K šachu sú pripojené lákadlá v podobe súťaží, cien a medailí.)

Pythagoras. Jedine mystické poňatie geometrie mohlo ponúknuť stupeň príťažlivosti, nevyhnutnej pre počiatky takej vedy. Nevieme navyše, že astronómia vznikla z astrológie a chémia z alchýmie? Interpretujeme však tento vývin ako výhodu, pričom pri ňom ide o úpadok pozornosti.

Transcendentálna astrológia a alchýmia sú kontempláciou večných právd v symboloch poskytovaných hviezdami a kombináciou substancií. Astronómia a chémia sú ich degradáciou. Keď sa astrológia a alchýmia stali formami mágie, stále boli svojou menšou degradáciou. Pozornosť má svoj pravý rozmer len vtedy, keď je náboženská.

Galileo. Keď sa princípom modernej vedy stal neobmedzený priamočiary pohyb a nie pohyb kruhový, nemohla byť viac mostom k Bohu.

Filozofické očistenie priestoru katolicizmu sa nikdy neudialo. Ak by k tomu malo dôjsť, bude nevyhnutné byť vovnútri i von.

Simone Weilová: Imaginácia vypĺňajúca prázdno

Imaginácia je nepretržite zamestnaná vypĺňaním trhlín, cez ktoré by mohla prenikať milosť.

Každé prázdno (neprijaté) vytvára nenávisť, zlosť, zatrpknutosť, nevraživosť. Zlo, ktoré prajeme tým, ktorých nenávidíme, a ktorých si predstavujeme, nastoľuje rovnováhu.

Bojovníci zo Španielskeho Testamentu, ktorí si predstavovali víťazstvá, aby zniesli smrť: príklad imaginácie, vypĺňajúcej prázdno. Aj keď víťazstvom nič nezískame, znášame umieranie vďaka tomu, čo vedie k triumfu, nie vďaka tomu, čo smeruje k porážke. V prípade niečoho úplne zbaveného moci by to bolo niečím nadľudským (Kristovi učeníci). Myšlienka na smrť potrebuje protiváhu a táto protiváha – s výnimkou milosti – môže byť jedine lžou.

Imaginácia, výplň prázdna, je vo svojej podstate klamom. Odstraňuje z vecí tretí rozmer, pretože jedine skutočné predmety majú tri rozmery. Odstraňuje istú úroveň vzájomných vzťahov.

Pokúsiť sa definovať veci, ktoré, hoci sa reálne dejú, zostávajú imaginárne. Vojna. Zločiny. Pomsta. Veľké nešťastie.

Zločiny v Španielsku, ktoré boli skutočne spáchané a pritom pôsobili len ako skutky chvastúnstva.

Skutočnosť, ktorá nemá viac rozmerov než sen.

Čo sa týka zla, pri ňom podobne ako pri sne niet viacnásobného čítania.1) Preto aj tá jednoduchosť zločincov.

Zločin pôsobí ako sen na oboch stranách: na strane páchateľa i obete. Čo môže byť horšie než umrieť v nočnej more?

Kompenzácie. Marius sníval o budúcej odplate. Napoleon myslel na nasledujúcu generáciu. William II si želal šálku čaju. Jeho imaginácia nebola pripútaná k moci dostatočne silno na to, aby prekonala roky: smerovala k šálke čaju.

Uctievanie veľkolepých vecí v sedemnástom storočí (La Bruyère). Následok imaginácie vypĺňajúcej prázdno, následok, ktorý sa vytratil, pretože ho nahradili peniaze. Dva prízemné následky, peniaze tie prízemnejšie.

Nezávisle od podmienok, ak imaginácia prestane pôsobiť, zjaví sa prázdno (chudobní duchom).
Nezávisle od podmienok (no niekedy za cenu akého úpadku!) imaginácia dokáže vyplniť prázdno. Preto aj obyčajní ľudia môžu prejsť väzením, otroctvom či prostitúciou a podstúpiť akékoľvek utrpenie bez toho, aby sa očistili.

Musíme neustále pôsobiť proti práci, ktorú v nás imaginácia koná.

Ak prijmeme akékoľvek prázdno, aká rana osudu by nám mohla zabrániť milovať svet?

Máme istotu, že nech sa stane čokoľvek, svet je plný.

---

1) Čítanie je špecifický pojem vo Weilovej filozofii. (pozn. prekl.)

Simone Weilová: Ilúzie

Nejaká vec nás priťahuje, pretože veríme, že je dobrom. Skončíme pripútaní k nej, pretože sa stala nevyhnutnou.

Zmyslové veci sú skutočné, ak sú považované za vnemy, a neskutočné, ak sú považované za dobro.

Jav má komplexnosť reality, no len ako jav. Ako čokoľvek iné než jav je omylom.

Ilúzie v otázke vecí tohto sveta sa netýkajú ich jestvovania, ale ich hodnoty. Myšlienka jaskyne sa týka hodnôt. Máme k dispozícii len tieňové kópie dobra. Takisto sme vo vzťahu k dobru pripútaný dole ako väzni (pripútanosť). Akceptujeme falošné hodnoty, ktoré sú naším zdaním a keď si myslíme, že konáme, sme v skutočnosti nehybní, pretože zotrvávame v tom istom systéme hodnôt.

Pozorne vykonané skutky a predsa imaginárne. Človek sa pokúsi o samovraždu, dostane sa z nej a už viac nie je taký ľahostajný, ako bol predtým. Jeho samovražda bola imaginárna. Samovražda pravdepodobne nikdy nie je iná a preto je aj zakázaná.

Prísne vzaté čas nejestvuje (jedine v rámci prítomnosti), no musíme sa mu podriadiť. Taká je naša situácia. Sme podriadení tomu, čo nejestvuje. Či už ide o pasívne znášané dianie – fyzická bolesť, čakanie, ľútosť, výčitky svedomia, strach – alebo o organizovaný čas – systém, metóda, zákonitosť – v oboch prípadoch to, čomu podliehame, nejestvuje. No naše podriadenie jestvuje. Sme skutočne sputnaný neskutočnými reťazami. Čas, ktorý je neskutočný, zahaľuje všetky veci vrátane nás závojom neskutočna.

Poklad lakomca je tieňom imitácie toho, čo je dobré. Je dvojnásobne neskutočným. Lebo prostriedok pre dosiahnutie istého cieľa (čiže napríklad peniaze) je sám osebe niečím odlišným od dobra. A zbavený svojej funkcie prostriedku, postavený ako cieľ, je ešte ďalej od dobra.

To s ohľadom na naše posudzovanie hodnôt je neskutočným naše zmyslové vnímanie, keďže veci sú pre nás neskutočné ako hodnoty. Prisúdiť predmetu falošnú hodnotu takisto z vnímania odoberá skutočnosť, pretože vnímanie podriaďuje imaginácii.

Preto nám jedine dokonalý odstup umožňuje vidieť veci v ich pravej podstate, bez hmly klamlivých hodnôt. To preto boli vredy a kopy hnoja nevyhnutné pred tým, než Jób mohol prijať zjavenie krásy sveta. Pretože nejestvuje odstup bez bolesti. A naopak nejestvuje bolesť znášaná bez nenávisti či klamstva, kde niet odstupu.

Duša, ktorá vystrčí hlavu z neba, sa živí bytím. Duša, ktorá zostane vovnútri, sa živí názormi.

Nevyhnutnosť je z princípu cudzou pre imagináciu.

Čo je na vnímaní skutočné a odlišuje ho od sna nie je vnem, ale nevyhnutnosť obsiahnutá v týchto vnemoch.

„Prečo toto a nie niečo iné?“
„Pretože takto to je.“
Rovnako sa pravda a ilúzia rozlišujú v duchovnom živote.

Čo je na vnímaní skutočné a odlišuje ho od snov nie sú vnemy, ale nevyhnutnosť.

Je rozdiel medzi tými, ktorí zotrvávajú v jaskyni, prižmurujú oči pred pravdou a predstavujú si cestu, a tými, ktorí ju skutočne podstúpili. V duchovnej sfére takisto jestvuje skutočné a imaginárne, a takisto ich odlišuje nevyhnutnosť – nie jednoducho utrpenie, pretože jestvuje aj imaginárne utrpenie. A pre vnútorné pocity nejestvuje nič zradnejšie.

Ako môžeme rozlíšiť imaginárne od skutočného v duchovnej sfére?

Pred imaginárnym rajom musíme dať prednosť skutočnému peklu.

To, čo odlišuje vyššie stavy od nižších je koexistencia viacerých kolmých rovín vo vyššom stave.

Cieľom pokory je odstrániť to, čo je imaginárne v duchovnom raste. Nie je nijako nebezpečné považovať sa za menej pokročilého, než sme: svetlo nijakým spôsobom neslabne len preto, že nepochádza z názorov. Je však veľmi nebezpečné považovať sa za pokročilejších, než sme, pretože vtedy už názory hrajú svoju rolu.

Skúškou, či je niečo skutočné je to, že je to ťažké a tvrdé. Je v tom radosť, no nie pôžitok. Príjemné náleží k snom.

Musíme sa usilovať o lásku bez predstavivosti – milovať prítomné v jeho nahote, bez interpretácií. Potom milujeme pravého Boha.

Po tom, čo sme zakúsili absolútne dobro, uvidíme iluzórne a čiastkové aspekty dobier ešte raz, no v hierarchickom poriadku, takže hľadáme len jeden takýto aspekt v rámci hranice, v ktorej sa netýka iných. Tento poriadok je transcendentný voči aspektom jednotlivých dobier, ktoré vzájomne spája, a je vlastne odrazom absolútneho dobra.

Dokonca aj deskriptívny zmysel (porozumenie vzájomným vzťahom) pomáha zničiť idolatrie tým, že rozpoznáva dobré a zlé ako obmedzené, vzájomne prepojené a prekrývajúce sa.
Musíme rozoznať bod, v ktorom dobré prechádza do zlého: v miere, s ohľadom na, atď.

Musíme pokročiť ďalej než pravidlo troch.

Vždy musíme brať do úvahy časový ohľad. Musíme sa zbaviť ilúzie vlastnenia času. Musíme sa stať vtelenými.

Človek sa musí stelesniť, pretože naša predstavivosť nás odtelesňuje. Od Satana máme našu predstavivosť.

Liečba imaginárnej lásky. Dať Bohu len nevyhnutné minimum z nás, ktoré je úplne nemožné odmietnuť mu – a túžiť po tom, že sa raz, a to čo najskôr, toto nevyhnutné minimum stane celkom.

Presúvanie: veríme, že rastieme, pretože ponechávajúc si tie isté nízke túžby (napríklad túžbu porážať ostatných), dávame im čoraz vznešenejšie zameranie.

Mali by sme však naopak rásť tým, že budeme vznešené túžby upriamovať na nízke predmety.

Každá vášeň vytvára génia. Napríklad vášnivý hráč je schopný bdelosti a pôstu takmer ako svätec, má svoje predtuchy, atď.

Jestvuje veľké riziko, že budeme milovať Boha, ako miluje hráč svoju hru.

Musíme byť veľmi opatrní v tom, na akú úroveň umiestnime nekonečno. Ak ho umiestnime na úrovni, ktorá je vhodná len pre konečné, nezaváži, ako ho pomenujeme.

Nižšie úrovne mojej osoby môžu milovať Boha, no nie príliš, lebo potom by to už nebol Boh.
Kiež by ich láska bola ako smäd a hlad. Len to najvyššie má právo byť uspokojené.

Strach z Boha u Svätého Jána z Kríža. Nie je to strach z uvažovania o Bohu, keď toho nie sme hodní; z jeho zneváženia zlým uvažovaním? V dôsledku takéhoto strachu odstúpia nižšie časti našej osobnosti od Boha.

Telo je nebezpečné v ohľade, v akom odmieta milovať Boha, ale aj v tom, ako sa bez príslušnej skromnosti vrhá do lásky k nemu.

Prečo je odhodlanie bojovať voči predsudkom neklamným znakom, že im takýto človek podlieha? Takéto odhodlanie nevyhnutne pochádza z obsesie. Vytvára absolútne jalové úsilie vymaniť sa z nich. V takomto prípade je svetlo pozornosti jedinou účinnou pomocou, a to sa vôbec nezhoduje s polemickým zámerom.

Celý freudistický systém je presiaknutý predsudkom, ktorý ho odsudzuje na boj – predsudok, že všetko sexuálne je ohavné.
Jestvuje zásadný rozdiel medzi mysticizmom, ktorý k Bohu obracia schopnosti lásky a túžby, ktorých fyziologický základ tvorí sexuálna energia, a falošnou imitáciou mysticizmu, ktorý, bez toho aby menil základný smer týchto schopností, dáva im za cieľ imaginárny predmet, ktorý označuje menom Boh ako nálepkou. Rozlišovať medzi týmito dvoma operáciami, z ktorých tá druhá je stále horšia než zhýralosť, je ťažké, no možné.

Boh a nadprirodzeno sú vo svete skryté a beztvaré. Práve tak by boli skryté a nevýslovné v duši. Inak by tu bolo nebezpečenstvo, že  pod menom Boha by sme mali čosi imaginárne (tí, čo nasýtili a ošatili Krista nevedeli, že to bol Kristus). To je zmyslom starovekých mystérií. Kresťanstvo (katolícke i protestantské) priveľa rozpráva o o posvätných veciach.

Morálka a literatúra. Predstavivosť a fantázia vypĺňajú tri štvrtiny nášho života. Skutočné kontakty s dobrom a zlom sú samozrejme zriedkavé.

Veda, ktorá nás neprivádza bližšie k Bohu je bezcenná.
No ak nás k nemu privádza zlým spôsobom, teda ak nás privádza k imaginárnemu Bohu, je to horšie…

Je zlé myslieť si, že som pôvodcom skutkov, ktoré vo mne mechanicky koná príroda: no je stále horšie myslieť si, že ich pôvodcom je Duch Svätý. To je väčšmi vzdialené pravde.

Rozličný typ vzťahov a prechodov od jedného extrému k druhému:
Absolútnym odovzdaním sa niečomu veľkému (vrátane Boha), dávajúc voľnú ruku našej nižšej prirodzenosti.

Kontempláciou nekonečnej vzdialenosti medzi mnou a tým, čo je veľké, spraviť zo seba nástroj veľkosti.
Podľa čoho ich rozlíšime?
Myslím, že jediným kritériom je to, že nesprávny vzťah odstraňuje ohraničenosť z toho, čo má byť v skutočnosti ohraničené.

Ak prijmeme najvyššie formy svätosti a geniality, potom to, čo sa človeku zdá byť pravdou, je takmer lžou, a to, čo je pravdou, sa takmer zákonite javí ako lož.

Vyjadriť to, čo je pravdivé, si vyžaduje námahu: takisto si vyžaduje námahu prijať pravdu. Vyjadriť a prijať to, čo nie je pravdou, alebo čo je prinajmenšom povrchným, si nevyžaduje nijakú námahu.
Keď sa pravda ukáže byť pravdivou aspoň tak ako lož, možno hovoriť o triumfe svätosti či génia. Tak Svätý František vyvolával vo svojich návštevníkoch plač rovnako, ako by to bol dokázal nejaký lacný sentimentálny kazateľ.

Trvanie, či už storočí v prípade civilizácií, alebo rokov v prípade jednotlivca, plní darwinistickú funkciu odstránenia nevhodného. To, čo platí pre všetky veci, je večné. Jedine v tomto je hodnota toho, čo nazývame skúsenosťou. No nepravdivé je brnením, ktoré v človeku umožní prežiť tomu, čo je v ňom nesprávne, aj v takých prípadoch, ktoré by toto nesprávne, nebyť tohto brnenia, zničilo (takto pýcha umožňuje prežiť ponižovanie), a toto brnenie akoby bolo vylučované tým, čo je nesprávne,  s cieľom odvrátiť nebezpečenstvo (pri ponižovaní pýcha zosilňuje vnútornú nepravdu, ktorá ju chráni). Je to, akoby v duši prebiehala fagocytóza: všetko, čo je časom ohrozované, vylučuje nepravdu aby nezahynulo, a to v množstve adekvátnom nebezpečenstvu zahynutia. Preto neexistuje láska k pravde bez bezpodmienečného prijatia smrti. Kristov kríž je jedinou bránou poznania.

Mala by som sa na každý svoj spáchaný hriech pozerať ako na Boží dar. Darom je to, že mne vlastná nedokonalosť, ukrytá v hĺbke mojej osobnosti, mi bola v istý deň, v istom čase a za istých okolností cenná. Želám si a úprimne prosím, aby mi bola moja nedokonalosť jedného dňa odhalená natoľko, koľko je to len v silách ľudskej mysle. Nielen preto, aby bola odstránená, ale keby aj nikdy odstránená nebola, z dôvodu, aby som poznala pravdu.

Všetko nehodné sa stráni svetla. Tu na zemi sa dokážeme ukryť za svoju telesnosť. Smrťou to už viac robiť nemôžeme. Sme vydaný napospas svetlu úplne odhalení. To znamená peklo, očistec alebo nebo v závislosti od prípadu.

Čo nás zdržiava od úsilia, ktoré by nás mohlo priviesť bližšie k dobru, je odpor tela, no nie je to odpor tela priamo voči tomuto úsiliu. Ide o odpor tela voči dobru z nesprávnych pohnútok, a keby išlo o dostatočne silný popud, telo by pristalo na čokoľvek, ak by vedelo, že mu nehrozí zánik. Samotná smrť, podstúpená pre nesprávne pohnútky, nie je v skutočnosti smrťou pre telesnú časť duše. Smrťou pre telesnú časť duše je čeliť tvári Boha.

Preto unikáme pred vnútorným prázdnom: mohol by sa doň vkradnúť Boh.

Hriech nie je spôsobený túžbou po pôžitku alebo odporom k námahe, ale strachom z Boha. Sme si vedomí, že sa s ním nemôžeme stretnúť tvárou v tvár bez toho, aby sme nezahynuli, a nechceme zomrieť. Vieme, že hriech nás spoľahlivo ochráni pred stretnutím s ním tvárou v tvár: pôžitok a bolesť nám poskytujú len slabú motiváciu v otázke hriechu, predovšetkým však zámienku či alibi, ktoré sú pôsobivejšie. Tak ako sú zámienky nevyhnutné v prípade nespravodlivých vojen, je v prípade hriechu nevyhnutný prísľub falošného dobra, pretože by sme nezniesli vedomie, že kráčame v smere zla. Nie je to telo, čo nás drží stranou Boha; telo je plášťom, ktorý pred seba umiestňujeme, aby sme sa zaštítili pred Bohom.

Toto sa pravdepodobne neodohráva vždy, ale až po dosiahnutí istého bodu. Obraz jaskyne nám naznačuje dosť. Predovšetkým ide o pohyb, ktorý bolí. Keď prichádzame k ústiu jaskyne, je tam svetlo. Nielen že nás oslepuje: zraňuje nás. Odvraciame od neho oči.

Nemôže byť pravdou, že od tej doby už môžeme páchať už len smrteľné hriechy?

Používať telo ako úkryt pred svetlom – nejde o smrteľný hriech? Strašná predstava.

To už radšej lepru.

Potrebujem, aby ma Boh vzal násilím, pretože ak by ma smrť postavila zoči voči nemu aj so štítom tela, musela by som utiecť.

Simone Weilová: Ten, koho máme milovať, je neprítomný

Boh môže byť prítomný v stvorení len cez svoju neprítomnosť.
Zlo je Božou nevinnosťou. Musíme umiestniť Boha nekonečne ďaleko,  aby sme ho vnímali ako nevinného za zlo; a naopak, v dôsledku zla musíme Boha umiestniť nekonečne ďaleko.
Tento svet, ako úplne zbavený Božej prítomnosti, je Bohom samotným.

Nevyhnutnosť, keďže je úplne odlišná od dobra, je dobrom samotným.

Preto nás akákoľvek útecha v nešťastí vzďaľuje od lásky a pravdy.

To je tajomstvo tajomstiev. Keď sa ho dotýkame, sme v bezpečí.
„V púšti na východe…“ Musíme byť na púšti. Pretože ten, koho máme milovať, je neprítomný.
Ten, kto vloží svoj život do svojej viery v Boha môže stratiť svoju vieru.

No ten, kto vloží svoj život do Boha samotného, oň nikdy nepríde. Vložiť svoj život do niečoho, čoho sa nijako nemožno dotknúť… To je nemožnosťou; to je smrťou. To sa od nás vyžaduje.
Nič, čo jestvuje, nie je hodné absolútnej lásky.

Musíme teda milovať to, čo nejestvuje.

Tento nejestvujúci predmet lásky však nie je fikciou, pretože naše fikcie nie sú o nič hodnejšie lásky než sme my, a my jej nie sme hodní.
Súhlas daný dobru – nie akémukoľvek dobru, ktoré možno vidieť a opísať, ale bezpodmienečný súhlas s absolútnym dobrom.

Keď dáme svoj súhlas niečomu, čo sami sebe predkladáme ako dobro, dávame svoj súhlas zmesi dobra a zla, a tento súhlas spôsobuje dobro a zlo: pomer dobra a zla sa v nás nezmení. Na druhej strane bezvýhradný súhlas s dobrom, ktoré nie sme a nikdy ani nebudeme schopní pochopiť, je čistým dobrom a plodí len dobro, navyše sa prostredníctvom tohto súhlasu postupne celá duša premieňa na čisté dobro.
Viera (ak ňou myslíme nadprirodzené vysvetlenie prirodzeného) je domnienkou získanou analógiou zo skúsenosti nadprirodzeného. Preto tí, čo disponujú privilégiom mystickej kontemplácie a zažili Božiu milosť, predpokladajú, že ak Boh je milosťou, stvorený svet je dielom milosti. No ak by sme očakávali dôkaz takejto milosti priamo od prírody, museli by sme byť slepí, hluchí a bez súcitu, aby sme v niečo také mohli veriť. Preto sú Židia a Moslimovia, ktorí sa snažia nájsť v prírode dôkazy Božej milosti, neľútostní. Kresťania sú často rovnakí.

Preto je mysticizmus jediným zdrojom cnosti pre ľudstvo. Pretože keď ľudia neveria, že za oponou sveta je nekonečná milosť, alebo keď si myslia, že by mohla byť pred touto oponou, stávajú sa krutými.
Jestvujú štyri dôkazy Božej milosti tu na zemi: Božia milosť voči bytostiam schopným kontemplácie (tieto stavy jestvujú a tvoria súčasť ich skúsenosti ako stvorených bytostí); pôsobenie týchto bytostí a ich súcit, ktorý je Božským súcitom v nich; krása sveta. Štvrtým dôkazom je absolútna neprítomnosť milosti tu na zemi.
Vtelenie. Boh je slabý, pretože je nezaujatým. Zosiela svetlo i dážď rovnako na dobro i zlo. Táto nezaujatosť Otca a bezmocnosť Krista súvisia. Neprítomnosť Božia. Kráľovstvo nebeské je ako horčičné zrnko… Boh nemení vôbec nič. Kristus bol zabitý nenávisťou, pretože bol len Bohom.
Ak si budem myslieť, že Boh na mňa zoslal utrpenie pre moje dobro, myslela by som si, že som niekým a minul by ma hlavný zmysel utrpenia, ktorým je naučiť ma, že som ničím. Preto je zásadným vyhnúť sa všetkým takýmto myšlienkam, no je nevyhnutné milovať Boha cez utrpenie.

Musím milovať byť ničím. Aké strašné by to bolo, byť niečím! Musím milovať svoju ničotu, svoje bytie ničím. Musím milovať tou časťou duše, ktorá je za oponou, pretože tá časť duše, ktorá je prístupná vedomiu, nedokáže milovať ničotu. Desí sa jej. Môže si myslieť, že miluje ničotu, no v skutočnosti miluje niečo iné než ničotu.
Boh zosiela nešťastie bez rozdielu na hriešnych i dobrých, tak ako zosiela svetlo a dážď. Nevyhradil Kristovi kríž. Do kontaktu s človekom vstupuje jedine cez čisto duchovnú milosť, ktorej zodpovedá pohľad obrátený priamo na neho, takpovediac v presne takej miere, v akej nie je indivíduom. Nič sa nedeje z milosti Božej – jedine milosť samotná.
Prijímanie je dobrom pre dobrých a zlom pre hriešnych. Tak sa zatratené duše dostávajú do raja, no pre nich je raj peklom.
Nárek utrpenia: „Prečo?“ To znie celou Iliadou.

Vysvetľovať utrpenie je utešovať z neho; preto sa nesmie vysvetľovať.

V tom leží nesmierna hodnota utrpenia nevinných. Odráža sa v ňom prijímanie zla v stvorení Bohom, ktorý je nevinným.
Neredukovateľnosť utrpenia, ktorá nám bráni nemať z neho hrôzu v okamihu, keď ho podstupujeme, je predurčená priviesť vôľu do stavu pokoja, tak ako privádza absurdita inteligenciu do stavu pokoja, a neprítomnej lásky, takže človek, keď dospel na koniec svojich ľudských schopností, môže roztiahnuť ruky, zastať, dívať sa a čakať.
„Bude sa smiať z odsúdenia nevinných.“ Mlčanie boha. Ruch tu dole napodobňuje toto mlčanie. Neznamená nič.

Keď vo svojom najhlbšom vnútri potrebujeme zaznieť zvuk, ktorý by čosi znamenal – keď nárekom prosíme o odpoveď, no tej sa nám nedostáva – vtedy sa dotýkame mlčania Boha.

Naša predstavivosť zvyčajne vyslovuje slová spôsobom, akým sa v sladkej lenivosti zabávame vytváraním krúžkov z dymu; no keď sme príliš vyčerpaní, keď viac nemáme chuť hrať sa, musíme mať skutočné slová. Nariekame pre ne. Plač rozodiera naše vnútro. No všetko, čo dostaneme, je ticho.

Keď tým ľudia prejdú, niektorí začnú rozprávať sami k sebe ako blázni. Nech potom robia čokoľvek, musíme mať pre nich len ľútosť. Ostatní, a nie je ich veľa, odovzdajú celé svoje srdce Bohu.

Simone Weilová: Násilie

Smrť je tá najvzácnejšia vec, ktorou bol človek obdarený. Preto je najväčšou neúctou zle s ňou naložiť. Umrieť chybne. Zabiť chybne. (Ale ako môžeme súčasne uniknúť samovražde i vražde?) Po smrti láska. A analogický problém: ani zlý pôžitok, ani zlá chudoba. Vojna a Eros sú dvoma zdrojmi ilúzie a falošnosti medzi ľuďmi. Ich zmes predstavuje tú najväčšiu nečistotu.
Musíme sa snažiť stále viac a viac nahradiť na tomto svete násilie efektívnym nenásilím.
Nenásilie nie je dobré, pokiaľ nie je efektívne. Odtiaľ mladíkova otázka Gándhímu o svojej sestre. Odpoveď mala byť: použi silu, pokiaľ nie si takým, že ju dokážeš s rovnakou pravdepodobnosťou ubrániť bez násilia. Pokiaľ nemáš auru, ktorej energia (takpovediac efektívnosť v najmateriálnejšom zmysle slova) je rovná tej, ktorá je v tvojich svaloch.

Mali by sme sa usilovať stať sa takými, aby sme mohli byť nenásilný.

To závisí aj od nášho protivníka.
Príčina vojen: v každom človeku a v každej skupine ľudí jestvuje pocit, že majú právo a legitímny nárok byť pánmi sveta – a vlastniť ho. No toto vlastníctvo nie je správne pochopené, pretože nevedia, že každý jeden človek má k nemu prístup (v miere, v akej je to pre človeka na tejto zemi možné) cez svoje telo.

Alexander je voči roľníkovi vlastniacemu pôdu tým, čím je Don Juan voči šťastne ženatému manželovi.
Vojna. Uchovať v sebe lásku k životu nedotknutú; nikdy neuložiť smrť bez jej akceptovania pre seba.

Ak by život X… bol spojený s naším vlastným tak, že jeho a naša smrť musia byť súčasné, priali by sme si stále jeho smrť? Ak celým svojím telom i dušou túžime po živote, ak pritom neklameme a odpovieme „áno,“ potom máme právo zabiť.