Simone Weilová: Algebra

Peniaze, mechanizácia, algebra. Tri monštrá súčasnej civilizácie. Dôkladná analógia.
Algebra a peniaze sú v princípe rovnostárstvom, prvé v intelektuálne, druhé efektívne.
Pred zhruba päťdesiatimi rokmi už nebol život provensálskych roľníkov taký, ako bol život gréckych roľníkov opísaný Hesiodom. Zánik vied, ako ich chápali Gréci, sa odohral zhruba v tej dobe. Peniaze a algebra triumfovali súčasne.
Vzťah medzi znakom a označovanou vecou sa narúša, hra výmien medzi znakmi sa znásobuje sama a pre seba. A pribúdajúci problém si vyžaduje, aby tu boli znaky pre znaky…
Pri charakterizovaní moderného sveta nesmieme zabudnúť na neschopnosť uvažovať v konkrétnych pojmoch vzťah medzi námahou a výsledkom námahy. Medzi nimi je veľmi veľa prostredníkov. Tak ako v ostatných prípadoch, nespočíva tento vzťah v myšlienkach, ale peniazoch.
Spoločné myslenie nemôže jestvovať ako myslenie, stáva sa vecou (znaky, stroje…) Odtiaľ paradox: vec je tým, čo rozmýšľa a človek je degradovaný do stavu veci.
Nejestvuje spoločné myslenie. Na druhej strane je naša veda spoločná tak ako technika. Špecializácia. Dedíme nielen výsledky, ale aj metódy, ktorým nerozumieme. Tieto dve sú vlastne neoddeliteľné, keďže výsledky algebry poskytujú metódy ostatným vedám.
Spraviť súpis či kritiku našej civilizácie – čo to znamená? Snažiť sa odhaliť presným pomenovaním pascu, ktorá spravila z človeka otroka svojich vlastných vynálezov. Ako sa podvedomie infiltrovalo do metodického myslenia a konania? Uniknúť návratom do primitívneho štádia je lacné riešenie. Musíme znovuobjaviť pôvodný vzťah medzi duchom a svetom v rámci tejto civilizácie, ktorú tvoríme. No ide o úlohu, ktorá presahuje naše schopnosti pre krátkosť našich životov, neschopnosť spolupracovať a pokračovať v začatom diele. To však nie je dôvodom pre to, aby sme sa o to ani nepokúsili. Naša situácia je porovnateľná so Sokratovou, keď vo väzení čakal na smrť a začal sa učiť hrať na lýru… Tak či tak sme žili…
Duch, premožený váhou kvantity, nemá viac iné kritérium než efektívnosť.
Moderný život zachvátila nemiernosť. Nemiernosť sa zmocnila všetkého: skutkov a myšlienok, verejného i súkromného života. Úpadok umenia je toho následkom. Zovšadiaľ sa vytratila rovnováha. Katolicizmus je v istej miere reakciou; prinajmenšom katolícke obrady zostali nezmenené. No preto sa zase netýkajú ostatného bytia.
Kapitalizmus dosiahol emancipáciu kolektívneho ľudstva voči prírode. No toto kolektívne ľudstvo získalo popri ohľade k individuálnemu aj funkcie útlaku, pôvodne náležiace prírode.

Platí to dokonca aj o čisto prírodnom: ohni, vode atď. Spoločnosť sa zmocnila aj týchto prírodných síl.

Otázka: môže byť táto emancipácia, dosiahnutá ľudstvom, premenená na individuálnu?

Simone Weilová: Odstup

Nešťastie samotné nestačí na dosiahnutie úplného odstupu. Nevyhnutné je nešťastie bez útechy. Nesmie tu byť nijaká útecha – nijaká evidentná útecha. Tak zostúpi nevýslovná útecha.

Odpustiť dlhy. Zmieriť sa s minulosťou bez žiadania budúcej kompenzácie. Zastaviť čas v prítomnom okamihu. To je tiež prijatím smrti.

„Zbavil sa svojej božskosti.“ Zbaviť sa sveta. Vziať na seba osud otroka. Zmenšiť sa do bodu, aký zaberáme v čase a priestore – teda do ničoho.

Zbaviť sa imaginárneho panstva nad svetom. Úplná samota. Vtedy sme dospeli k pravde sveta.
Dve cesty zbavenia sa hmotného vlastníctva:

Zbaviť sa ho s výhľadom na istý duchovný prospech.

Predstavovať si ho a vnímať ho ako prostriedok dobrého duchovného rozpoloženia (napríklad: hlad, vyčerpanie a ponižovanie zastierajú myseľ a sťažujú meditáciu) a pritom sa ho vzdať.

Jedine druhý spôsob predstavuje čistého ducha.

Navyše, hmotné veci by boli len sotva nebezpečné, ak sú nazerané izolovane a bez spojitosti s duchovným prospechom.

Musíme sa vzdať všetkého, čo nie je milosťou, a dokonca netúžiť ani po milosti.
Vyhasnutie túžby (budhizmus) – alebo odstup – alebo amor fati – alebo túžba po absolútnom dobre – to všetko je jediným: vyprázdnením túžby, zánikom akéhokoľvek uspokojenia, túžbou v prázdne, túžbou bez akýchkoľvek želaní.

Oddeliť našu túžbu od všetkých dobrých vecí a čakať. Skúsenosť hovorí, že toto čakanie býva naplnené. Takýmto spôsobom sa môžeme dotknúť absolútneho dobra.
Vždy by sme mali namiesto konkrétneho predmetu, nech je ním čokoľvek, upriamovať našu pozornosť na prázdno – usilovať oň. Pretože dobro, ktoré si nedokážeme predstaviť ani definovať, je pre nás prázdnom. No toto prázdno je plnšie než akákoľvek plnosť.

Ak dospejeme až tu, mali by sme tým prejsť v poriadku, pretože Boh zaplní prázdno. Nemá to nič dočinenia s intelektuálnou činnosťou v dnešnom zmysle slova. Inteligencia nemá čo objaviť, má len vyjasniť základ. Je dobrá len ako absolútne podriadený služobník.

Dobro na nás pôsobí ako ničota, keďže nejestvuje nijaká vec, ktorá by bola dobrou. No táto ničota nie je neskutočnou. V porovnaní s ňou je všetko jestvujúce neskutočným.
Musíme sa zbaviť jednej strany viery, ktorá vypĺňa prázdnotu a osladzuje, čo je trpké. Viera v nesmrteľnosť. Viera v prospešnosť hriechu: etiam peccata. Viera v udalosti, riadené prozreteľnosťou – proste „útechy,“ ktoré zvyčajne vyhľadávame v náboženstve.
Milovať Boha skrz zničenie Tróje a Kartága – a bez útechy. Láska nie je útechou, ale svetlom.
Skutočnosť sveta je následkom našej pripútanosti. Ide o skutočnosť subjektu, premietanú do vecí. Nemá nič dočinenia s nezávislou realitou. Tá je vnímateľná jedine prostredníctvom absolútneho odstupu. Ak jestvuje čo len jediná niť, stále jestvuje pripútanosť.
Nešťastie, ktoré nás núti k pripútanosti na tie najhoršie veci, odhaľuje v celej svojej biede skutočný charakter pripútanosti. Nevyhnutnosť odstupu je tým omnoho zrejmejšia.

Pripútanosť je pôvodcom ilúzií a ktokoľvek túži po skutočnosti, musí byť odpútaný.
Keď o niečom vieme, že je skutočným, nemôžeme k tomu viac byť pripútaní.

Pripútanosť nie je nič viac a nič menej než nedostatočnosť nášho zmyslu pre skutočnosť. Sme pripútaní k vlastneniu veci preto, lebo predpokladáme, že ak zanikne naše vlastníctvo, prestane vec jestvovať. Drvivá väčšina ľudí vo svojej duši vôbec nechápe, že je absolútne neprekonateľný rozdiel medzi zničením mesta a ich trvalým exilom z tohto mesta.
Ľudská úbohosť by bola neznesiteľná, ak by nebola riedená časom. A my by sme mali zabrániť jej zriedeniu v čase práve preto, lebo neznesiteľnou má byť.

„A keď sa boli nasýtili plačom“ (Iliada). – Toto je ďalší spôsob, ako spraviť aj to najhoršie utrpenie znesiteľným.

Nemali by sme nariekať, takže nebudeme ani utešení.
Utrpenie, ktoré nás neodpútava, je premárneným utrpením. Nič nie je horšie, deprimujúci chlad, zdeformovaná duša (Ovid. Otroci v Plautovi).
Nikdy neuvažovať nad vecou či bytosťou, ktorú milujeme, bez toho, aby sme nevzali do úvahy, že daná vec mohla byť zničená a osoba mŕtva.

A náš zmysel pre skutočnosť by týmto pomyslením nemal byť rozptýlený, ale naopak ešte intenzívnejší.

Vždy keď vyslovujeme „Buď vôľa Tvoja,“ mali by sme mať na mysli všetky možné nešťastia pokope.
Dva spôsoby vlastného zabitia: samovražda alebo odstup.

Zabiť v myšlienkach všetko, čo milujeme: jediný spôsob, ako umrieť. No len to, čo milujeme („Ten, čo nemá v nenávisti svojho otca, matku…“ ale: „Miluj svojich nepriateľov…“).

Netúžiť po nesmrteľnosti pre to, čo milujeme. Nemali by sme túžiť ani po nesmrteľnosti, ani po smrti akejkoľvek ľudskej bytosti, nech ide o kohokoľvek, s kým máme dočinenia.
Lakomec sa o svoj poklad pripravuje svojou túžbou po ňom. Ak môžeme nechať všetok svoj majetok odpočívať ukrytý niekde v zemi, prečo nie spolu s Bohom?

No keď Boh nadobudol taký význam, ako poklad pre lakomca, musíme si naliehavo povedať, že nejestvuje. Musíme zažiť to, že ho milujeme, aj keď nejestvuje.

Bol to on, kto sa prostredníctvom tmavej noci ukryl, aby nebol milovaný spôsobom, akým lakomec miluje svoj poklad.
Elektrino oplakávanie mŕtveho Oresta. Ak milujeme Boha mysliac na to, že nejestvuje, zjaví svoju existenciu.

Simone Weilová: Od-tvorenie

Od-tvorenie: nechať prejsť niečo stvorené do nestvoreného.

Deštrukcia: nechať prejsť niečo stvorené do stavu ničoty. Hriešna náhrada od-tvorenia.
Stvorenie je skutkom lásky a je sústavné. Každý okamih našej existencie  je prejavom Božej lásky. No Boh môže milovať jedine seba. Jeho láska voči nám je láskou k sebe samému prostredníctvom nás. Ten, kto nám dáva naše bytie, v nás teda miluje prijatie nebytia.

Našu existenciu tak tvorí jedine jeho čakanie na naše zmierenie sa s nebytím. Nepretržite nás prosí o tú existenciu, ktorú nám sám poskytuje. Poskytuje nám ju, aby nás o ňu mohol prosiť.
Nepretržitá núdza, úbohosť, utrpenie, bremeno chudoby a vyčerpávajúcej práce, krutosť a ubližovanie, násilná smrť, donútenie a choroba – to všetko predstavuje božiu lásku. To Boh od nás v láske odstupuje, takže ho môžeme milovať. Pretože keby sme boli bezprostredne vystavení pôsobeniu jeho lásky bez sprostredkovanej ochrany priestoru, času a hmoty, vyparili by sme sa ako voda na slnku; nebolo by v nás dostatok „Ja“, ktoré by sa mohlo zrieknuť „Ja“ v prospech Boha. Nevyhnutnosť je rúškom postaveným medzi Boha a nás, vďaka ktorému môžeme jestvovať. Je na nás, aby sme prenikli týmto rúškom a vzdali sa tak svojho bytia.
Jestvuje sila odporu k božiemu. Inak by bolo všetko Bohom.
Človeku bola daná imaginárna božskosť, ktorej sa môže zbaviť tak, ako sa Kristus vzdal svojej skutočnej božskosti.
Zrieknutie sa. Napodobenie Božieho zrieknutia sa v stvorení; v zmysle, že Boh sa zriekol možnosti byť všetkým. My sa máme zrieknuť byť niečím. To je naším jediným dobrom.

Sme ako sud bez dna pokiaľ nechápeme, že máme základňu.
Vyzdvihnutie a poníženie. Žena obdivujúca sa v zrkadle nevníma hanebnosť v redukovaní seba samej ako neobmedzenej bytosti prenikajúcej všetkými vecami na úzky výsek priestoru. Takisto kedykoľvek pozdvihujeme svoje ego (spoločenské ego, psychologické ego atď.) na istú úroveň, nekonečne sa tým degradujeme obmedzovaním sa na práve tak vymedzené bytie. Keď je ego degradované (pokiaľ ho energia prostredníctvom túžby nevyzdvihuje), vieme, že tým nie sme.

Nádherná žena hľadiaca na svoj obraz v zrkadle veľmi ľahko uverí, že tým obrazom je ona. Škaredá žena vie, že ním nie je.
Všetko vnímané našimi prirodzenými schopnosťami je hypotetické. Jedine nadprirodzená láska všetko ustanovuje. Takto sme spolutvorcami.

Podieľame sa na stvorení sveta svojím od-tvorením.
Máme len to, čoho sa zriekame; čoho sa nezriekneme, to nám uniká. V tomto zmysle nemôžeme vlastniť nič, čo neprechádza skrz Boha.
Katolícke prijímanie. Boh sa pre nás nestal telom len raz, ale každý deň sa zhmotňuje, aby sa dal človeku a aby ho ten mohol prijať. A opačne sa prostredníctvom vyčerpania, nešťastia a smrti stáva hmotou človek a je prijímaný Bohom. Ako by sme mohli odmietnuť túto výmenu?
On sa zbavil svojej božskosti. My by sme sa mali zbaviť nepravej božskosti, s ktorou sme sa narodili.

Keď raz pochopíme, že sme ničím, všetko naše úsilie sa sústredí na to, byť ničím. To preto toto rezignovane trpíme, pre toto konáme, pre toto sa modlíme.

Kiež by mi Boh umožnil stať sa ničím.

V miere, v akej sa stanem ničím, miluje sa skrze mňa Boh.
Jestvuje podobnosť medzi nižším a vyšším. Otroctvo je tak obrazom podriadenosti Bohu, pokorenie obrazom pokory, fyzikálna nevyhnutnosť obrazom neprekonateľnej sily milosti, márnenie času zločincami a prostitútkami obrazom každodenného sebazapierania svätcov atď.

Preto je potrebné hľadať to najnižšie ako obraz.

To, čo je v nás nízke, v nás má klesnúť, aby to, čo je v nás vysoké, mohlo stúpať. Pretože sme nesprávne obrátení. Tak sme sa narodili. Obnoviť poriadok značí zrušiť stvorené v nás.
Premena objektívneho a subjektívneho.

Podobne premena pozitívneho a negatívneho. To je aj filozofický význam Upanišád.

Rodíme sa a žijeme v prevrátenej podobe, pretože sa rodíme a žijeme v hriechu, ktorý je prevrátenou hierarchiou. Prvou operáciou je premena – Konverzia.
Semeno musí umrieť… Musí umrieť, aby dalo priechod energii, ktorá je v ňom, takže s touto energiou prichádza i nový život.

Musíme preto zomrieť, aby sme uvoľnili uväznenú energiu, aby sme disponovali energiou, ktorá je voľná a schopná pochopiť pravé vzťahy medzi vecami.
Mimoriadna námaha, ktorú tak často zažívam pri vykonávaní aj tých najľahších úkonov, je pre mňa dobrodením. Môžem tak, prostredníctvom bežných skutkov a bez pútania pozornosti, preťať niekoľko koreňov stromu. Akokoľvek ľahostajní by sme boli voči mienke ostatných, mimoriadne skutky v sebe majú stimuly, ktoré od nich nemožno oddeliť. Tieto stimuly úplne chýbajú bežným skutkom. Stretnúť sa pri bežných skutkoch s mimoriadnou námahou značí dobrodenie hodné vďaky. Nemáme žiadať o odstránenie takejto námahy: máme prosiť o milosť, aby sme ju dokázali využiť.

Vo všeobecnosti nemáme prosiť o zmiznutie akéhokoľvek z našich problémov, ale o milosť ich pretvorenia.
Pre odvážnych býva fyzické utrpenie (a nedostatok) skúškou výdrže a sily ich duše. No existuje ešte ich lepšie využitie. Pre mňa nech sú teda namiesto toho svedectvom, zakúseným a prežitým, ľudskej biedy. Nech ich prekonám celkom pasívne. Nech sa stane čokoľvek, ako by som mohla nešťastie považovať za priveľké, ak rana nešťastia a poníženie, ktorému sú tí, ktorých zasiahne predurčení, otvára pred nimi poznanie ľudskej biedy, poznanie, ktoré je bránou všetkej múdrosti?

No aj pôžitok, šťastie a úspech, ak v nich dokážeme rozpoznať to, čo z nich pochádza zvon (náhoda, okolnosti, atď.), obdobne svedčia o ľudskej biede. Mali by byť využité rovnako. Platí to aj o milosti, keďže je rozpoznateľným javom.

Musíme byť ničím, aby sme v rámci celku zaujali naše správne miesto.
Odriekanie vyžaduje, aby sme prešli mukami zodpovedajúcimi tým, ktoré by sme zažili pri strate všetkých milovaných osôb a všetkého vlastníctva, vrátane našich schopností a dosiahnutých cieľov vo sfére inteligencie a charakteru, našich názorov a viery v to, čo je dobré, trvalé, atď. A nesmieme pritom tieto veci odložiť, ale stratiť ako Jób. Navyše energia takto oddelená od svojich objektov nesmie byť vyplytvaná a znehodnotená. Muky by teda mali byť väčšie než pri skutočnom nešťastí, nemali by byť rozdrobené a rozmiestnené v čase, alebo orientované na nádej.
Keď milostná vášeň dospeje až do stavu vegetatívnej energie, potom ide o prípady ako faidra, Arnolf, atď.: „Et je sens là dedans qu´il faudra que je crève…“ [„A cítim, že na to zomrieť musím…“]

Hippolyte je pre Faidru skutočne nevyhnutnejší, v tom najvlastnejšom zmysle slova, ako jedlo.

Aby Božia láska prenikla až tak nízko, prirodzenosť musí podliehať krajnému násiliu. Jób, kríž…

Láska Faidry alebo Arnolfa je nečistá. Láska, ktorá má zostúpiť tak nízko, ako tá ich, a zostať pritom čistá… Musíme sa stať ničím, musíme zostúpiť až na vegetatívny stupeň; vtedy sa Boh stáva chlebom.
Keď si uvedomíme, čím sme v určitom okamihu – prítomnom okamihu, oddelenom od minulosti a budúcnosti – sme nevinnými. V tom okamihu nevieme byť ničím iným než tým, čím práve sme: akýkoľvek vývin vyžaduje výdrž. Je to v ráde tohto sveta, že v danom okamihu máme byť tým, čím sme.

Vyčleniť takto okamih značí odpustenie. No takéto vyčlenenie je odstupom.
V ľudskom živote jestvujú len dva okamihy dokonalej nahoty a čistoty: narodenie a smrť. Jedine ako novorodenci a na smrteľnej posteli môžeme ako ľudia vzývať Boha bez toho, aby sme znesväcovali božskosť.
Smrť. Stav okamžitosti bez minulosti či budúcnosti. Nevyhnutný pre vstup do večnosti.
Ak nachádzame dokonalú radosť vo vedomí, že Boh je, musíme rovnako dokonalú radosť nachádzať aj vo vedomí, že my ním nie sme, pretože ide o tú istú myšlienku. A toto vedomie je prístupné nášmu vnímaniu jedine skrz utrpenie a smrť.
Radosť v Bohu. Dokonalá a nekonečná radosť skutočne v Bohu jestvuje. Moja účasť na nej k nej nič nepridá, moja neúčasť na nej nemôže zo skutočnosti tejto dokonalej a nekonečnej radosti nič odobrať. Záleží potom na tom, či na nej mám alebo nemám účasť? Absolútne nie.
Tí, čo si tak veľmi želajú vlastnú spásu, v skutočnosti neveria na ozajstnú radosť v Bohu.
Viera v nesmrteľnosť je riskantná, pretože nie je v našej moci uvažovať dušu ako skutočne nehmotnú. Takže táto viera je v skutočnosti vierou v pretrvávanie života, a tým oberá smrť o jej zmysel.
Božia prítomnosť; možno ju chápať dvoma spôsobmi. Ako Stvoriteľ je Boh prítomný vo všetkom, čo jestvuje, len čo to jestvuje. Prítomnosť, pre ktorú Boh potrebuje spoluprácu stvorenia, nie je prítomnosť Boha ako Stvoriteľa, ale ako Ducha. Prvá prítomnosť je prítomnosťou stvorenia. Druhá je prítomnosťou od-tvorenia. (Ten, ktorý nás stvoril bez našej účasti, nás nespasí bez nášho súhlasu. Svätý Augustín.)
Boh mohol tvoriť jedine svojím ukrytím. Inak by tu nebolo nič iné okrem neho.

Svätosť je preto skrytá tiež, dokonca v istej miere aj pred vedomím. A skrytá je vo svete.
Byť a mať. Bytie človeku nepatrí, jedine vlastnenie. Ľudské bytie je ukryté za závesom, na nadprirodzenej strane. Človek o sebe dokáže vedieť len to, čo mu bolo poskytnuté okolnosťami. Moje „Ja“ je pre mňa ukryté (tak ako pre iných); je na strane Boha, je v Bohu, je Bohom. Byť pyšným znamená zabudnúť, že človek je Bohom… Záves je ľudskou úbohosťou: tento záves jestvoval dokonca i pre Krista.
Jób. Satan Bohu: „Miluje Ťa pre Teba samého?“ Je to otázka úrovne lásky. Nachádza sa láska na úrovni oviec, kukuričného poľa, početného potomstva? Alebo sa nachádza celkom inde, v treťom rozmere, za tým všetkým? Nech už je táto láska akokoľvek hlboká, jestvuje zlomový bod, kde sa vzdáva, a to je okamih, ktorý nás premieňa, odtŕha nás od konečného k nekonečnému a činí lásku duše k Bohu transcendentnou v duši samotnej. Je to smrť duše. Beda tomu, u koho smrť tela predchádza smrti duše. Duša, ktorá nie je plná lásky, umiera zlou smrťou. Prečo je nevyhnutné, aby takáto smrť nastala bez rozdielu. Určite to tak musí byť. Je nevyhnutné, aby sa všetko udialo bez rozdielu.
Vonkajší vzhľad pripútaný k bytiu, a jedine bolesť ich dokáže oddeliť.

Ktokoľvek náleží bytiu, pre toho niet vzhľadu. Vzhľad sputnáva bytie.

Čas svojim plynutím oddeľuje vzhľad od bytia a bytie od vzhľadu násilím. Čas dáva najavo, že nie je večnosťou.
Je potrebné vykoreniť sa. Vyťať strom a spraviť z neho kríž, a potom ho niesť každý deň.
Je nevyhnutné nebyť „sebou“ a ešte menej nebyť „nami“.

Mesto nám dáva pocit domova.

Musíme preniesť pocit domova do bezdomovia.

Musíme zapustiť korene do neprítomnosti miesta.
Vykoreniť sa spoločensky a vegetatívne.

Byť v exile všetkých pozemských vlastí.

Vykonať toto všetko iným, zvon, je náhradou (ersatz) za od-tvorenie. Ústi to jedine do neskutočnosti.

No vykorenením seba samého človek nadobúda vyššiu skutočnosť.

Simone Weilová: Protirečenia

Protirečenia, na ktoré myseľ neustále naráža – sú jedinou skutočnosťou: sú kritériom skutočnosti. V tom, čo je imaginárne, nijaké protirečenie nie je. Protirečenie je testom nevyhnutného.
Protirečenie zakúšané do najväčšej hĺbky zraňuje naše srdce a dušu: je ním kríž.
Keď naša pozornosť v niečom odhalí protirečenie, dostaví sa pocit uvoľnenia. Ak vytrváme v tomto smere, dosiahneme objektívny náhľad.
Viditeľný vzťah protikladov je obrazom transcendentálneho vzťahu protirečení.
Každé skutočné dobro nesie so sebou protirečivé podmienky a v ich dôsledku je nemožným. Ten, kto svoju pozornosť skutočne upiera na túto nemožnosť a koná, bude konať dobre.

Rovnakým spôsobom v sebe obsahuje protirečenia každá pravda.

Protirečenie je vrcholom  pyramídy.
Slovo dobro nemá ten istý význam, keď sa týka vzťahu dobra a zla a keď opisuje najvlastnejšie bytie Boha.
Prítomnosť opačných cností v duši svätcov: vyjadruje to metafora výstupu na horu. Keď vystupujem svahom hory, uvidím najprv jazero, a potom, po niekoľkých krokoch, les. Musím si vybrať: jazero alebo les. Ak chcem vidieť obe súčasne, musím vyjsť vyššie.

Akurát že hora nejestvuje. Je tvorená vzduchom. Nedá sa na ňu vyjsť: človek na ňu musí byť vynesený.
Experimentálny ontologický dôkaz. Princíp vzostupu nespočíva vo mne. Nemôžem vystúpiť na nebo vzduchom. Jedine upriamovaním svojich myšlienok na čosi lepšie než som ja môžem byť vynesená nahor týmto niečím. Ak som skutočne vystúpila vyššie, toto niečo je skutočné. Nijaká imaginárna dokonalosť ma nezdvihne ani o piaď. Pretože imaginárna dokonalosť je automaticky na rovnakej úrovni ako ja, ktorá si ju predstavujem – ani vyššie, ani nižšie.

Čo je takto prinesené cestou myšlienok, je neporovnateľné so sugesciou. Ak si každé ráno poviem: „Som smelá a nebojím sa,“ môžem sa stať smelou, no so smelosťou, ktorá zodpovedá, v mojej súčasnej nedokonalosti, tomu, čo si pod týmto slovom predstavím, a moja smelosť tak nikdy neprekročí túto nedokonalosť. Môžem byť len modifikáciou na tej istej úrovni, nie zmenou úrovne.

Protirečenie je kritériom. Sugesciou nedokážeme nadobudnúť veci, ktoré sú vzájomne nezlučiteľné. To dokáže jedine milosť. Citlivá osoba, ktorá sa sugesciou stane smelšou, zatvrdne; často dokonca môže amputovať svoju vlastnú citlivosť. Jedine milosť dokáže dodať smelosť a nechať pri tom citlivosť nedotknutú, alebo dodať citlivosť a nechať pri tom nedotknutú smelosť.
Veľké nešťastie sprevádzajúce človeka od detstva až po smrť spočíva v tom, že pozeranie sa a jedenie sú dve rôzne veci. Večná blaženosť je stavom, v ktorom pozerať sa znamená jesť.

To, na čo sa tu dole pozeráme, nie je skutočné, ale predstavuje len kulisy. To, čo jeme, tak zničíme a prestane tak byť skutočným.

Túto vzájomnú oddelenosť do nás vniesol hriech.
Prirodzené cnosti, ak dáme slovu cnosť jeho pôvodný význam, teda ak vylúčime spoločenské imitácie cnosti, sú ako trvalé vlastnosti možné jedine u niekoho, kto má pri sebe nadprirodzenú milosť. Ich trvácnosť je nadprirodzená.
Protiklady a protirečenia. Čo dokáže spraviť vzťah medzi protikladmi v prístupe k ľudskej bytosti, to dokáže zjednotenie protirečiacich myšlienok pri prístupe k Bohu.

Človek inšpirovaný Bohom je človek, ktorý disponuje správaním, myšlienkami a pocitmi, spojenými dokopy nedefinovateľným putom.
Pytagorejská myšlienka: dobro je vždy definované jednotou protikladov. Keď uprednostníme opak nejakého zla, zostaneme na úrovni tohto zla. Keď ho vyskúšame, vrátime sa k zlu. Gíta to nazýva „pomätenie protikladov.“ Marxistická dialektika je založená na takomto značne degradovanom a úplne zdeformovanom chápaní.
Chybné spojenie opačných ideí. Imperializmus robotníckej triedy vypracovaný marxizmom. Latinské príslovia o nehanebnosti čerstvo oslobodených otrokov. Opovážlivosť a servilnosť sa navzájom zhoršujú. Presvedčení anarchisti, rozoznávajúci zjednotenie protikladov akoby cez nejakú hmlu, uvažujú, že zlo by mohlo byť zničené odovzdaním moci utláčaným. Neuskutočniteľný sen.

Čím sa potom odlišuje správne a nesprávne zjednotenie protikladov.

Zlé zjednotenie protikladov (zlé, pretože chybné) je to, ktoré sa uskutočňuje na rovnakej úrovni, na akej stoja protiklady. Možno to vidieť na dominancii, odovzdanej utláčaným. Takýmto spôsobom sa nedostaneme z kolobehu útlak-dominancia.

Správna jednota protikladov je dosahovaná na vyššej úrovni. Protiklad medzi utláčanými a utláčateľmi je zrušený na úrovni práva – ktoré je rovnováhou.

Takýmto spôsobom utrpenie (a to je jeho zvláštna funkcia) oddeľuje už zjednotené protiklady, aby sa opätovne zjednotili na vyššej úrovni, než na akej sa odohralo ich prvé zjednotenie. Pulzácia bolesti a radosti. No – matematicky – radosť vždy triumfuje.

Utrpenie je násilné, radosť jemná, no radosť je predsa len silnejšia.
Jednota protirečení zahŕňa aj  bolesť odlúčenia. Nie je možné bez extrémneho utrpenia.
Vzťahom medzi protirečeniami je odstup. Pripútanosť k istej veci môže byť zrušená jedine pripútanosťou s ňou nezlučiteľnou. To vysvetľuje: „Miluj svojich nepriateľov… Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku…“

Buď si podmaníme protiklady, alebo budeme protikladom podriadení.
Súčasná existencia nezlučiteľných vecí v duši; rovnováha vychyľujúca obe strany súčasne: to je svätosť, vlastná realizácia mikrokozmu, napodobnenie rádu sveta.
Súčasná existencia opačných cností v duši – slúžiacich ako kliešte na uchopenie Boha.

Musíme objaviť a sformulovať isté všeobecné pravidlá ľudskej situácie, prostredníctvom ktorých viacero hlbokých pozorovaní vrhne svetlo na konkrétne prípady.

Teda: to, čo je z každého ohľadu nadradené, odráža to, čo je v každom ohľade podriadené, ale obrátene.

Súvislosť zla so silou a bytím; a dobra so slabosťou a ničotou.

Pritom je zlo súčasne nedostatkom. Musíme objasniť spôsob, akým sú protirečenia pravdivé.

Spôsob výskumu: len čo si niečo pomyslíme, snažiť sa uvidieť, v akom zmysle je opak pravdivým.
Zlo je tieňom dobra. Každé skutočné dobro, disponujúc objemom a hustotou, vytvára zlo. Nevytvára ho len imaginárne dobro.

Keďže ja takto každé dobro spojené so zlom, ak túžime po dobre a nechceme okolo seba rozšíriť adekvátne množstvo zla, musíme ho, keďže sa ho nemôžeme zriecť, sústrediť v sebe.

Preto túžba po absolútne čistom dobre znamená prijatie toho najnižšieho stupňa utrpenia pre seba.

Ak si neželáme nič než dobro, odporujeme zákonu, ktorý spája skutočné dobro so zlom, tak ako je osvetlený predmet spojený so svojim tieňom, a, keďže odporujeme jednému z najuniverzálnejších zákonov tohto sveta, nevyhnutne upadneme do utrpenia.

Tajomstvo Kristovho kríža spočíva v protirečení, pretože ide súčasne o dobrovoľnú obetu i trest, ktorý podstúpil proti svojej vôli. Ak by sme v ňom videli len obetu, želali by sme si podobný osud. No nie je možné želať si trest, ktorý podstupujeme proti svojej vôli.

Simone Weilová: Idolatria

Idolatria pochádza z toho, že hoci túžime po absolútnom dobre, nemáme silu nadprirodzenej pozornosti a nemáme dostatok trpezlivosti, aby sa v nás rozvinula.
Postrádajúc idoly, často musíme pracovať celé dni v prázdne. A nie sme toho schopní bez nadprirodzeného chleba.

Idolatria je teda živá potreba v jaskyni. Dokonca aj v prípade tých najlepších spomedzi nás nevyhnutne vytvára úzky obzor našej mysli i srdcu.
Myšlienky sú premenlivé, vplývajú na ne vášne, rozmary alebo únava. Činnosť musí byť konštantná. Musí pokračovať každý deň po niekoľko hodín. Motívy nášho konania tak musia byť nezávislé od našich myšlienok a teda i vzťahov: idolov.
Všetci ľudia sú pripravení zomrieť pre to, čo milujú. Líšia sa len úrovňou veci, ktorú milujú, a koncentrovanosťou či rozptýlenosťou svojej lásky. Nikto nemiluje seba.

Človek by bol rád egoistom, no nemôže. To je najzreteľnejšou charakteristikou jeho úbohosti a zdrojom jeho veľkosti.

Človek sa vždy podriaďuje istému poriadku. Tento poriadok má svoj stred, s výnimkou toho, ak je prítomné nadprirodzené svetlo, buďto v ňom samom, alebo v istej osobe či veci (prípadne abstraktnej idey), s ktorou sa identifikuje (napríklad Napoleon pre svojich vojakov, Veda, politická strana atď.). Ide o poriadok náhľadu.
Nemusíme nadobúdať pokoru. Pokora je v nás – akurát že sa pokorujeme pred falošnými bohmi.