Simone Weilová: Zrieknutie sa času

Čas je odrazom večnosti a súčasne jej náhradou.

Lakomec, ktorý prišiel o svoj poklad. Prišiel o istú časť zmrazenej minulosti. Minulosť a budúcnosť, jediné bohatstvo človeka.

Budúcnosť slúži na vypĺňanie prázdnych miest. Niekedy sa na tento účel používa aj minulosť („zvykol som byť…“, „kedysi som spravil to a to…“). No sú aj iné prípady, keď nešťastie robí myšlienku na šťastie neznesiteľnou; vtedy okráda trpiaceho o jeho minulosť (nessum maggior dolore…).

Minulosť a budúcnosť bránia úplnému pohlteniu utrpením, keďže sprostredkúvajú neobmedzené pole pre únik imaginácie. Preto je zrieknutie sa minulosti a budúcnosti prvým zo všetkých odriekaní.

Prítomnosť neobsahuje konečnosť. Ani budúcnosť, keďže je len tým, čo bude prítomné. No my to nevieme. Ak do prítomnosti umiestnime smer tej túžby v nás, ktorá zodpovedá konečnosti, prenikne priamo do večnosti.

To je zmysel zúfalstva, ktoré našu pozornosť obracia od budúcnosti.

Keď sme sklamaní pôžitkom, ktorý sme očakávali a ktorý sa dostavil, sklamanie prichádza v dôsledku toho, že sme očakávali budúcnosť a v okamihu, keď sa dostaví, je prítomnosťou. Túžime po budúcnosti, ktorá neprestáva byť budúcnosťou. V tom je absurdnosť, z ktorej nás vylieči jedine večnosť.

Čas a jaskyňa. Vyjsť z jaskyne, odpútať sa od nej, značí nečiniť z budúcnosti svoj cieľ.

Spôsob očistenia: modliť sa k Bohu, nielen v tajomstve, ktoré leží pred ľuďmi, ale s myšlienkou, že Boh nejestvuje.¹⁾

Úcta k mŕtvym: robiť všetko pre to, čo nejestvuje.

Utrpenie spôsobené smrťou iných je spôsobené touto bolesťou z prázdnoty a zo straty rovnováhy. Všetko úsilie je bez objektu a teda i bez odmeny. Ak predstavivosť toto prázdno urobí dobrom – znehodnotenie. „Nech mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych.“ Nie je to rovnaké aj s našou vlastnou smrťou? Cieľ a odmena sú v budúcnosti. Strata budúcnosti – prázdno, strata rovnováhy. Preto „filozofovať znamená učiť sa umierať.“ Preto „modliť sa je ako smrť.“

Keď bolesť a slabosť dosiahnu stav, v ktorom sa v duši rodí zmysel pre trvanie, sme cez kontempláciu tohto trvania s láskou a pokorou vytrhnutí do večnosti.

---

1) Boh v skutočnosti nejestvuje spôsobom, akým jestvujú stvorené veci, ktoré sú jedinými objektmi skúsenosti našich prirodzených schopností. Preto je kontakt s nadprirodzenou skutočnosťou spočiatku vnímaný ako zážitok ničoty. [pozn. red.]

Simone Weilová: Mystika práce

Tajomstvo ľudskej situácie tkvie v tom, že medzi človekom a prírodnými silami jeho prostredia nejestvuje rovnováha, takže pri jeho nečinnosti ho prostredie premôže; rovnováha sa vytvára jedine jeho aktivitou, pretváraním vlastného života prácou.

Ľudská veľkosť spočíva vždy v pretváraní svojho života, v pretváraní toho, čo mu bolo dané, vo formovaní toho zásadného, čomu podlieha. Prácou vytvára svoje prírodné bytie. Vedou rekonštruuje vesmír cez symboly. Umením znovunastoľuje súlad medzi telom a dušou (pozri reč Eupalina). Pričom každá z týchto vecí sama osebe je len niečím úbohým, prázdnym a márnym, pokiaľ nie je vo vzťahu k druhým dvom. Jednota tejto trojice: kultúra pracujúcich ľudí (ktorá sa tak skoro neuskutoční).

Platón je len predzvesťou. Gréci chápali umenie a šport, no nie prácu. Pán je otrokom svojho otroka v zmysle, že otrok vytvára pána.

Dve úlohy:

Individualizovať masovú prácu.
Individualizovať vedu (popularizácia, ľudová univerzita sokratovského modelu pre vzdelávanie v rôznych sférach).

Manuálna práca. Prečo doposiaľ nijaký mystik, robotník alebo sedliak nenapísal o úžitku z nechuti k práci? Naše duše sa odpútavajú od tejto nechuti, ktorá sa zjavuje často a nezriedka veľmi silno, a snažia sa ju pred sebou skryť negatívnym režimom života. V prijatí takéhoto postoja je smrteľné nebezpečenstvo. Toto je zdrojom falošnosti, vlastným pracujúcej triede. (Jestvuje falošnosť vlastná každej triede.)

Takáto nechuť je znechutením z času. Uvedomiť si ju a nepodľahnúť jej znamená rásť.

Nechuť vo všetkých svojich formách patrí medzi najcennejšie skúšky, zoslané na človeka ako rebrík, po ktorom možno stúpať nahor. Mne sa dostalo hojnosť tejto milosti.
Musíme obrátiť všetky svoje nechute na nechuť voči sebe.

Monotónnosť je tou najkrajšou alebo najhroznejšou vecou. Najkrajšou, ak je odrazom večnosti – najhroznejšou, ak je prejavom nemenného trvania. Je buď prekonaním času, alebo jeho sterilnosťou.
Kruh je symbolom monotónnosti, ktorá je krásna, kmitanie kyvadla je symbolom monotónnosti, ktorá je strašná.

Duchovný rozmer práce. Práca nám umožňuje zažiť vo svojej najvyčerpávajúcejšej podobe konečnosť odrážajúcu sa ako lopta; pracovať, aby sme mohli jesť, jesť, aby sme mohli pracovať. Ak považujeme jedno z nich za konečné, alebo jedno oddelené od druhého, sme stratení. Jedine ich cyklus obsahuje pravdu.

Veverica točiaca sa vo svojej klietke a rotácia nebeských sfér – najväčšia úbohosť a najväčšia veľkoleposť.

Keď sa človek uvidí ako veverica, stále dookola krútiaca svoju kruhovú klietku, a ak sám seba neklame, je blízko spásy.

Obrovská námaha manuálnej práce spôsobuje, že sme donútení vydávať zo seba veľkú námahu dlhé hodiny jednoducho preto, aby sme existovali.
Otrok je ten, ktorému za jeho prácu nie je poskytované nijaké dobro okrem vlastnej existencie.

Tým pádom je buď zrazený, alebo klesne sám na vegetatívnu úroveň.

Nijaká pozemská konečnosť neoddelí pracujúcich od Boha. Jedine oni sú v takomto postavení. Všetky ostatné stavy obsahujú ciele, ktoré vytvárajú oponu medzi človekom a čistým dobrom. No pre nich nejestvuje nijaká opona. Niet v nich nič nadbytočné, čo by zo seba museli vyzliecť.

Trpieť nevyhnutne a nie pre nejaké dobro – byť pripútaný, nie priťahovaný – znášať existenciu len takú, akou je sama osebe – to je vždy otroctvom.

V tomto zmysle je otroctvo manuálne pracujúcich neredukovateľné.

Námaha bez konca.

Je hrozné – alebo najkrajšie zo všetkého – ak ide o námahu bez konca. Jedine to, čo je krásne, nám umožňuje byť spokojnými s tým, aké to je.

Pracujúci potrebujú poéziu viac než chlieb. Potrebujú, aby ich život bol básňou. Potrebujú svetlo z večnosti.

Jedine náboženstvo môže byť zdrojom takejto poézie.

Nie náboženstvo, ale revolúcia je ópiom ľudstva.

Nedostatok tejto poézie vysvetľuje všetky formy demoralizácie.

Otroctvo je prácou bez akéhokoľvek svetla z večnosti, bez poézie, bez náboženstva.

Svetlo z večnosti dáva nie zmysel života alebo práce, ale pocit úplnosti, ktorý robí akékoľvek hľadanie takéhoto zmyslu zbytočným.

Bez neho sú jedinými motívmi práce strach alebo zisk – strach, ktorý pochádza z útlaku ľudí; zisk, ktorý pochádza z úplatnosti ľudí.

Manuálna práca. Čas vstupujúci do tela. Prácou sa človek stáva hmotou, tak ako Kristus cez eucharistiu. Práca je ako smrť.

Musíme prejsť smrťou. Musíme byť zabití – zniesť váhu sveta. Ak sa vesmír ocitne na chrbte človeka, čo je prekvapujúce na tom, že to bolí?

Práca, ak je bez zištnosti, je ako smrť. Musíme konať a vzdať sa ovocia nášho konania.

Pracovať – ak sme vyčerpaní, značí to, že podliehame času tak ako hmota. Myseľ je donútená prechádzať z jedného okamihu do druhého bez toho, aby sa zmocnila minulosti či budúcnosti. To značí podriadenosť.

Radosti paralelné k únave: hmotné radosti, jedlo, odpočinok, pôžitok nedele… no nie peniaze.

Poézia, ktorá hovorí o ľuďoch a neobsahuje v sebe únavu, a hlad a smäd pochádzajúce z únavy, nie je autentická.

Simone Weilová: Náhoda

Bytosti, ktoré milujem, sú stvoreniami. Narodili sa náhodou. Moje stretnutie s nimi bolo tiež náhodou. Jedného dňa umrú. To, čo si myslia, robia a hovoria je ohraničené a je zmesou dobra a zla.

Toto všetko si musím celou svojou dušou uvedomovať a nemilovať ich o nič menej.

Musím napodobniť Boha, ktorý nekonečne miluje konečné veci ako konečné veci.
Túžime po všetkom, čo je hodné večnosti. Všetko hodnotné je následkom stretnutia, trvá počas tohto stretnutia a stráda, keď sú predmety stretnutia oddelené. To je ústrednou myšlienkou buddhizmu (a Herakleitovho myslenia). Vedie to priamo k Bohu.

Rozjímanie o náhode, ktorá viedla k stretnutiu môjho otca a matky je ešte prospešnejšie než rozjímanie o smrti.

Jestvuje vo mne jediná vec, ktorá by nepochádzala z tohto stretnutia? Jedine Boh. A opäť: moje uvažovanie o Bohu má pôvod v onom stretnutí.
hviezdy a rozkvitnuté stromy: stálosť a krajná nestálosť dávajú rovnaký pocit večnosti.
Teórie pokroku a „geniality, ktorá vždy jasne smeruje“ pochádzajú zo skutočnosti, že je neznesiteľné považovať to, čo je na svete najcennejšie, za dielo náhody. Je neznesiteľné musieť nad tým premietať.

Takým je stvorenie.

Jediné dobro, ktoré nepodlieha náhode je to, ktoré sa nachádza mimo tohto sveta.
Krehkosť vzácnych vecí je krásna, pretože krehkosť je znakom jestvovania.
Zničenie Tróje. Opadané lupienky rozkvitnutého stromu. Uvedomovať si, že to najvzácnejšie nekorení v bytí, je krásne. Pretože tým premieta dušu mimo čas.

Žena, ktorá si želá dieťa biele ako sneh a červené ako krv ho dostáva, no umiera a dieťa sa dostáva k nevlastnej matke.

Simone Weilová: Prázdno a kompenzácia

Fungovanie človeka. Každý, kto trpí, sa snaží komunikovať svoje utrpenie (buď ubližovaním niekomu alebo vyvolávaním ľútosti), aby ho zmiernil, a skutočne ho tým zmierni. V prípade človeka na úplnom dne, ktorého nik neľutuje a ktorý nemá moc ubližovať komukoľvek (ak nemá deti alebo bytosť, ktorá ho miluje), utrpenie zostáva v ňom a otravuje ho.

Toto je zákon, ako gravitácia. Ako možno nájsť spásu? Ako dosiahnuť spásu od sily, ktorá je ako gravitácia?
Náchylnosť rozšíriť zlo mimo seba: stále ju mám! Bytosti a veci mi nie sú dosť sväté. Kiež by som nič nepoškvrnila, hoc by som sa mala premeniť na blato. Nič nepoškvrniť, ani v myšlienkach. Ani v tých najhorších chvíľach by som nezničila grécku sochu alebo Giottovu fresku. Prečo potom niečo iné? Prečo napríklad okamih v živote ľudskej bytosti, ktorá v ňom mohla byť šťastná.
Je nemožné odpustiť niekomu, kto nám ublížil, ak nás toto ublíženie ponížilo. Musíme si myslieť, že nás neponížilo, ale odhalilo našu skutočnú úroveň.
Túžba vidieť trpieť iných presne tak isto, ako trpíme my. To kvôli tomuto, s výnimkou období spoločenskej nestability, nevraživosť nešťastných ľudí smeruje voči svojim blížnym.

To je faktor, pôsobiaci v prospech spoločenskej stability.
Náchylnosť rozšíriť utrpenie mimo seba. Ak v dôsledku prílišnej slabosti nedokážeme vyvolať súcit ani ublížiť iným, napádame to, čo pre nás reprezentuje svet.

Vtedy je každá dobrá alebo krásna vec urážkou.
Ublížiť niekomu znamená získať od neho niečo. Čo? Čo sme získali (a za čo bude treba zaplatiť), keď sme komusi ublížili? Získali sme na dôležitosti. Expandovali sme. Zaplnili sme prázdno v sebe vytvorením iného v niekom druhom.

Byť schopný beztrestne ublížiť iným – napríklad vybiť si hnev na podriadenom, ktorý musí mlčať – znamená ušetriť vo svoj prospech výdaj energie, výdaj, ktorý bude musieť spraviť niekto iný. To isté platí o nezákonnom uspokojení nejakej túžby. Energia, ktorú ušetríme týmto spôsobom, je okamžite znehodnotená.
Odpustiť. Nie sme toho schopní. Keď nám ktosi ublížil, vyvolajú sa v nás reakcie. Túžba po odplate je túžbou po rovnováhe. Musíme hľadať rovnováhu na inej úrovni. Musíme dosiahnuť až na svoje hranice. Tam dosiahneme prázdno. (Pomôž si človeče, aj pánboh ti pomôže…)
Bolesti hlavy. V istých momentoch sa bolesť zmenší prenesením na svet, no svet sa naruší; bolesť je silnejšia, keď sa opäť vráti, no čosi vo mne netrpí a zostáva v spojení so svetom, ktorý nie je narušený. Robiť to isté s vášňami. Nechať ich zostúpiť, zozbierať ich do jedného bodu a byť od nich oddelený. A predovšetkým, zaobchádzať tak so všetkým utrpením. Zabrániť im v prístupe k veciam.
Usilovanie o rovnováhu je zlé, pretože je imaginárna. Pomsta. Dokonca ja keď skutočne zabíjame alebo mučíme svojho nepriateľa, je to, v istom zmysle, imaginárne.
Človek, ktorý žil pre svoje mesto, rodinu, priateľov, zveľaďoval majetok, zvyšoval svoje postavenie, atď. – vojna: odvádzajú ho ako otroka a odvtedy musí neustále byť na krajnej hranici svojich síl len preto, aby vôbec dokázal existovať.

Je to strašné, nemožné, a preto priľne k hocakému cieľu, nezáleží na tom ako podlému, nech je ním hoci aj potrestanie otroka, pracujúceho po jeho boku. Už nemá na výber z cieľov. Hocaký cieľ je preň ako slamka pre topiaceho.
Tí, ktorých mesto zničili a ktorých odviedli do otroctva viac nemajú minulosť alebo budúcnosť: čo zostalo ako potrava pre ich mysle? Lživé, nízke a podlé žiadostivé túžby. Sú azda náchylnejší riskovať ukrižovanie za krádež jedinej sliepky, než riskovať predtým pri obrane svojho mesta. Celkom určite je to tak, inak by tie hrozné útrapy neboli nevyhnutné.

Inak by museli byť schopní strpieť prázdno vo svojej mysli.

Aby mali silu uvedomovať si utrpenie; keď trpíme, potrebujeme nadprirodzený chlieb.
Príliš ťažká situácia nás degraduje nasledujúcim procesom: z všeobecne platného princípu je energia, vyžadovaná pre vyššie emócie, ohraničená. Ak nás situácia núti ísť za túto hranicu, padáme k nižším emóciám (strach, žiadostivosť, túžba pokoriť rekord, láska k oceneniu okolím), ktoré sú energeticky bohatšie.

Táto ohraničenosť je princípom mnohých úpadkov.
Tragédia tých, ktorí vedení láskou k Dobru nastúpili cestu, na ktorej musíme zniesť utrpenie, a po istom čase dosiahli svoju hranicu a upadli.
Skala na našej ceste. Vrhnúť sa na ňu, akoby po dosiahnutí istej intenzity túžby mohla prestať jestvovať. Alebo ustúpiť, akoby sme mali prestať jestvovať my sami. Túžba má v sebe čosi z absolútnosti a ak zlyhá (keď sa raz vyčerpá jej energia), absolútne sa zmení na prekážku. To vytvorí v predstave stav porazeného, utláčaného.
Pochopiť (vo všetkom), že jestvuje istá hranica a bez nadprirodzenej pomoci ju neprekonáme – alebo len nepatrne a cenou za to bude neskôr strašný pád.
Energia, uvoľnená zmiznutím vecí, ktoré dodávali motívy, vždy upadá.

Nízke pocity (závisť, dotknutosť) sú upadnutou energiou.
Každý druh odmeny spôsobuje úpadok energie.
Sebauspokojenie po dobrom skutku (alebo po umeleckej tvorbe) je degradáciou vyššej energie. Preto ľavá ruka nemôže vedieť…
Čisto imaginárna odmena (úsmev Ľudovíta XIV) je presným ekvivalentom toho, koľko sme vynaložili, lebo má presne takú hodnotu, akú sme minuli – na rozdiel od skutočnej odmeny, ktorá má vždy väčšiu alebo menšiu hodnotu. Preto imaginárne výhody samotné poskytujú energiu pre neobmedzenú námahu. No je nevyhnutné, aby sa Ľudovít XIV skutočne usmial; ak nie, išlo by o nevýslovnú nedostatočnosť. Kráľ môže vo väčšine prípadov vyplácať len imaginárnu odmenu, inak by skrachoval.

Na istej úrovni je to rovnaké s náboženstvom. Namiesto úsmevu od Ľudovíta XIV sme stvorili Boha, ktorý sa na nás bude usmievať.

Alebo budeme chváliť sami seba. Musí ísť o ekvivalentnú odmenu. Taká je nevyhnutnosť gravitácie.
Milovaná bytosť, ktorá mi prináša sklamanie. Napísala som mu. Je nemožné, aby neodpovedal slovami, ktoré som za neho vyslovila ja sama.

Muži nám dlžia to, čo si predstavujeme, že nám dajú. Musíme im tento dlh odpustiť.

Prijať skutočnosť, že sa líšia od bytostí, akými sú v našej predstave, značí napodobniť odriekanie Boha.

Aj ja som iná, než si predstavujem, že som. Uvedomovať si to znamená odpúšťať.

Simone Weilová: Láska

Láska je znakom našej úbohosti. Jedine Boh môže milovať sám seba. My môžeme milovať len niečo iné.
Božia láska voči nám nie je dôvodom, pre ktorý ho máme milovať. Božia láska voči nám je dôvodom pre to, aby sme sa milovali. Ako by sme sa mohli milovať bez tohto motívu?

Človek sa nemôže milovať inak než týmto nepriamym spôsobom.
Ak sú moje oči slepé a ak mám ruky uviazané o kôl, oddeľuje ma tento kôl od vecí, no ja ich môžem objavovať prostredníctvom neho. Cítim len kôl, vnímam len stenu. To isté platí o bytostiach a schopnosti lásky. Nadprirodzená láska sa dotýka len bytostí a smeruje jedine k Bohu. Sú to len bytosti, ktoré miluje (čo iné by sme mali milovať?), no miluje ich ako prostredníkov. Preto miluje všetky bytosti rovnako, vrátane seba. Milovať cudzieho človeka ako seba implikuje svoj opak: milovať seba ako cudzieho človeka.
Láska k Bohu je pravá, keď radosť i smútok vyvoláva rovnakú mieru vďačnosti.
Láska niekoho, kto je šťastný, znamená priať si zdieľať utrpenie milovaného, ktorý je nešťastný.

Láska niekoho, kto je nešťastný, znamená byť naplnený radosťou z vedomia, že milovaný je šťastný, bez toho, aby s ním zdieľal toto šťastie alebo si to dokonca želal.
V Platónových očiach je pohlavná láska degradovaným obrazom pravej lásky. Čistá ľudská láska (manželská vernosť) je jej menej degradovaným obrazom. Jedine z dnešnej hlúposti sa môže zrodiť myšlienka sublimácie.

Faidrova láska. Nikdy nepoužíval ani sa nepodriaďoval sile. To vytvára jedinú čistotu. Styk s mečom znečisťuje rovnako, či ide o rukoväť alebo čepeľ. Tomu, kto miluje, jeho oceľový chlad lásku nezničí, no vyvolá dojem, že je Bohom zabudnutý. Nadprirodzená láska nemá nič spoločné so silou, no súčasne nechráni dušu pred jej chladom, pred chladom ocele. Jedine pozemský prístup, ak má v sebe dosť energie, dokáže chrániť pred chladom ocele. Brnenie, tak ako meč, je z ocele. Vražda chladí jedine dušu človeka, ktorý miluje pravou láskou, či už je jej autorom alebo obeťou, a tak je to aj so všetkým, čo nevedie až k smrti, no vyvoláva násilie. Ak chceme lásku, ktorá ochráni našu dušu od zranení, musíme milovať niečo iné ako Boha.
Láska chce ísť ďalej a ďalej, no jestvuje istá hranica. Ak sa prekročí, láska sa mení na nenávisť. Aby nedošlo k takejto zmene, láska sa musí zmeniť.
Spomedzi ľudí vnímame skutočne len tých, ktorých milujeme.
Veriť v existenciu druhých ako takých je láska.
Myseľ nie je nútená veriť v existenciu čohokoľvek (subjektivizmus, absolútny idealizmus, solipsizmus, skepticizmus: viď. Upanišády, taoisti a Platón, ktorí všetci prevzali tento filozofický prístup spôsobom očistenia). Preto je jediným orgánom pre styk s bytím prijatie, láska. Preto sú krása a skutočnosť jedným. Preto sú jedným radosť a vnímanie skutočnosti.
Táto nevyhnutnosť byť tvorcom toho, čo milujeme, je nevyhnutnosťou napodobňovať Boha. No božskosť, voči ktorej smeruje, je falošná, pokiaľ nemáme oporu v perspektíve z tej druhej, nebeskej strany…
Čistá láska bytostí nie je láskou k Bohu, ale láskou, ktorá prešla Bohom ako ohňom. Láska, ktorá sa úplne oddeľuje od ľudí, stúpa k Bohu a zostúpi späť ako tvorivá Božia láska.

Tak sú dva protiklady, rozdeľujúce ľudskú lásku, opäť zjednotené: milovať druhú bytosť takú, aká je, a chcieť ju pretvoriť.
Imaginárna ľudská láska. Sme spojení vláknom so všetkými predmetmi, ku ktorým sme pripútaní, a toto vlákno môže byť kedykoľvek preťaté. Takýmto vláknom sme pripútaní aj k imaginárnemu Bohu, Bohu, pre ktorého je láska tiež len pripútanosťou. No k pravému Bohu nie sme pripojení a preto pri ňom niet vlákna, ktoré by mohlo byť preťaté. On do nás vstupuje. On jediný do nás môže vstúpiť. Všetky ostatné veci zostávajú mimo nás a naše vedomie o nich je závislé od rôznych napätí súvisiacich so sklonom a smerom vlákna, ktoré je závislé od zmeny našej polohy alebo polohy vecí.
Láska potrebuje skutočnosť. Čo je horšie než zistenie, že prostredníctvom telesného zjavu sme milovali imaginárnu bytosť? Je to ešte horšie než smrť, lebo ani smrť nebránila milovanej bytosti, aby jestvovala.

Je to trest za sýtenie lásky predstavivosťou.
Je len prejavom zbabelosti hľadať u ľudí, ktorých milujeme (alebo chcieť im poskytovať) akúkoľvek inú útechu, než nám poskytujú umelecké diela. Tie nám pomáhajú proste len tým, že jestvujú. Milovať a byť milovaný slúži len na to, aby sa jestvovanie toho druhého učinilo konkrétnejším, stálejšie prítomným v mysli. No táto prítomnosť druhého v mysli by mala byť zdrojom myšlienok a nie ich predmetom. Ak je v nás túžba byť pochopeným, nie je to kvôli nám, ale pre neho, aby sme preň mohli jestvovať.
Všetko, čo je v nás odporné a druhoradé, sa búri voči čistote a potrebuje v mene zachovania vlastnej existencie pošpiniť túto čistotu.

Pošpiniť značí zmeniť, dotýkať sa. Krásnym je to, čo netúžime zmeniť. Ovládnuť značí pošpiniť. Vlastniť značí pošpiniť.

Milovať nezištne znamená pripúšťať vzdialenosť, je to uctievať vzdialenosť medzi nami a tým, čo milujeme.
Predstavivosť je vždy spojená s túžbou, teda s hodnotou. Jedine túžba bez svojho objektu je zbavená predstavivosti. Vo všetkom, čo predstavivosť nezastrie, je skutočná prítomnosť Boha. Všetko krásne púta naše túžby a zbavuje ich predmetnosti, poskytujúc im objekt, ktorý je prítomný a bráni im tak upínať sa k budúcemu.

Taká je cena počestnej lásky. Každá túžba po pôžitkoch patrí k budúcnosti a k svetu ilúzií, zatiaľ čo ak túžime len po tom, aby daná bytosť jestvovala a ona jestvuje: po čom tu ešte možno túžiť? Milovaná bytosť je potom nezakrytá a skutočná, nezahalená imaginárnou budúcnosťou. Lakomec nikdy nehľadí na svoj poklad bez toho, aby si ho nepredstavoval n-krát väčší. Je nevyhnutné byť mŕtvym, aby sme veci vnímali v ich nezakrytosti.

Tak je v láske čistota alebo jej nedostatok podľa toho, či túžba je alebo nie je zameraná voči budúcnosti.

V tomto zmysle, za podmienky, že sa neobracia k pseudonesmrteľnosti ako modelu budúcnosti, je láska, ktorú venujeme mŕtvym, absolútne čistá. Lebo ona je túžbou po živote, ktorý sa skončil a ktorý už nemôže poskytnúť nič nové. Želáme si, aby mŕtvy bol existoval, a on existoval.
Kdekoľvek duch prestáva byť princípom, tam prestáva byť aj konečným princípom. Odtiaľ úzka súvislosť medzi kolektívnou „mysľou“ vo všetkých jej formách a stratou zmyslu a úcty pre duševné. Duša je ľudská bytosť uvažovaná ako hodnota osebe. Milovať dušu ženy značí neuvažovať o nej ako o zdroji vlastných pôžitkov atď. Láska už nevie, ako kontemplovať, preto túži vlastniť (zánik Platónskej lásky).
Je omylom chcieť byť pochopeným predtým, než sa staneme jasnými pre seba. Znamená to hľadať pôžitky v priateľstve a to nezaslúžené pôžitky. Je to niečo, čo korumpuje dokonca väčšmi než láska. Predali by ste svoju dušu za priateľstvo.

Naučiť sa odložiť priateľstvo bokom, alebo skôr sen o priateľstve. Túžiť po priateľstve je veľkou chybou. Priateľstvo má byť bezdôvodnou radosťou, ako je to pri radosti z umenia či života. Musíme ho zamietnuť, takže ho budeme hodní; taký je zákon milosti („Odíď odo mňa, Pane…“). Je to jedna z tých vecí, ktoré sú do nás pridané. Každý sen o priateľstve si zaslúži byť zničený. Nie je to náhoda, že si nikdy nebola milovaná… Želať si uniknúť zo samoty je zbabelé. Priateľstvo nemá byť vyhľadávané, nemá sa o ňom snívať, ani túžiť; má sa v ňom vycvičiť (keďže je cnosťou). Musíme skoncovať s celou tou nečistou a špinavou sentimentalitou. Šlus!

Alebo radšej (keďže v sebe nesmieme sekať príliš ostro) všetko v priateľstve, čo sa nehodí na reálny vzťah, presunúť do myšlienok. Konať bez podnetnej cnosti priateľstva je bez úžitku. Čo by malo byť striktne zakázané je snívať o jeho sentimentálnych radostiach. To je korupciou. Navyše je to rovnako hlúpe ako snívať o hudbe alebo maľbe. Priateľstvo nemožno vydeliť zo skutočnosti o nič viac ako krásu. Je rovnakým zázrakom ako krása. A zázrak spočíva jednoducho vo fakte, že jestvuje. Vo veku 25 rokov je najvyšší čas skončiť raz a navždy s adolescenciou…
Nedovoliť si byť uväzneným akýmkoľvek citom. Udržať si samotu. V deň, ak vôbec príde, keď sa ti dostane skutočný cit, nebude jestvovať nijaký rozpor medzi vnútornou samotou a priateľstvom, práve naopak. Dokonca práve na základe tohto neklamného znaku ho spoznáš. Ostatné city musia byť prísne ovládnuté.
Tie isté slová (napríklad muž hovoriaci svojej žene: „Ľúbim ťa“) môžu byť všedné alebo výnimočné s ohľadom na spôsob, akým sú vyslovené. A tento spôsob závisí od na hĺbke tej oblasti ľudskej bytosti, z ktorej vychádzajú bez toho, aby vôľa čokoľvek zmohla. A krásou súhlasu zasiahnu tú istú oblasť v tom, komu sú adresované. Preto je ich adresát schopný rozoznať, ak má v tomto smere aspoň trochu úsudku, aká je skutočná hodnota týchto slov.
Dobročinnosť je dovolená práve preto, že vytvára poníženie stále väčšie než bolesť, stále dôvernejší a jasnejší dôkaz závislosti. A vďačnosť sa predpisuje z toho istého dôvodu, keďže v tomto spočíva význam jestvovania z poskytovaných výhod. Závislosť však musí spočívať na osude, nie konkrétnom človeku. Preto je dobrodincovi prikázané stáť celkom mimo svojho dobrodenia. Navyše vďačnosť nesmie v akomkoľvek zmysle vyvolávať zaviazanosť, inak sa jedná o vďačnosť pre psov.
Vďačnosť je v prvom rade vecou toho, kto pomáha, ak je táto pomoc nezištná. Jedine vďaka cnosti vzájomnosti je vecou toho, komu sa pomáha.
Aby bola pociťovaná pravá vďačnosť (prípad, keď sa priateľstvo odloží bokom), musím si pomyslieť, že to nie je z ľútosti, sympatie alebo vrtochu, že sa so mnou dobre jedná, nie je to ani láskavosť ani privilégium, ani dôsledok povahy, ale preto, aby sa učinilo zadosť spravodlivosti. A naopak ten, kto so mnou zaobchádza férovo, si želá, aby sa tak zaobchádzalo so všetkými, ktorí sú v mojej situácii, zo strany všetkých, ktorí sú v jeho situácii.