Archive for the ‘26-30’ Category

Simone Weilová: Prijať prázdno

11/01/2010

„Tradícia nás učí, ako sa stýkať s bohmi a skúsenosť nám ukazuje, že čo sa týka ľudí, z prirodzenosti sa každá bytosť o to snaží zo všetkých síl, akých je schopná.“ (Thukydides) Duša sa, tak ako plyn, snaží vyplniť všetok priestor, ktorý má k dispozícii. Plyn, ktorý vysatý zanecháva po sebe vákuum – to by mohol byť zákon protichodný k zákonu entropie. Netýka sa však kresťanského Boha. On je nadprirodzeným bohom, kým Jehova je prirodzeným Bohom.

Nenasadiť všetky svoje sily značí strpieť prázdnotu. To je v rozpore so všetkými prírodnými zákonmi. Jedine milosť to môže dokázať.

Milosť vypĺňa prázdny priestor, no môže vojsť len tam, kde je prázdno, ktoré by ju prijalo, a jedine milosť môže vytvoriť toto prázdno.
Potreba odmeny, potreba dostať práve toľko, koľko sme dali. No ak, potláčajúc túto nevyhnutnosť, vytvárame vákuum, akoby sme odsávali vzduch a dôsledkom toho je nadprirodzená odmena. Nedostane sa nám jej, ak prijmeme nejakú inú plácu: vojsť jej umožní vákuum.

Tak isto je to s odpustením dlhov (a toto sa netýka len škôd, ktoré nám spôsobili iní, ale aj dobra, ktoré sme im učinili). Aj v tomto prípade v sebe akceptujeme prázdno.

Prijať v sebe prázdno je nadprirodzené. Odkiaľ sa berie energia pre dej, ktorý nie je vyvážený reakciou? Energia musí odniekiaľ prísť. No najprv tu musí byť istý záchvev, čosi temné sa musí udiať, musí sa vytvoriť prázdno. Prázdnota: temná noc.

Obdiv, ľútosť (najčastejšie zmes obidvoch) prináša skutočnú energiu. No my to musíme vykonať bez čohokoľvek.

Musí uplynúť istý čas bez odmeny, prirodzenej či nadprirodzenej.
Musíme vo svete predpokladať čosi ako prázdno, aby v ňom mohla vzniknúť potreba Boha. To predpokladá zlo.
Skutočne milovať značí zniesť prázdno a, ako dôsledok, zniesť smrť. Pravda spočíva na strane smrti.
Človek sa vymyká zákonom tohto sveta jedine v zábleskoch. V okamihoch, keď všetko zostáva nehybné, v okamihoch kontemplácie, čistej intuície, mentálneho prázdna, prijatia morálneho prázdna. Skrz tieto okamihy dosahuje nadprirodzené.

Každý, kto znesie okamihy prázdna, buď obdrží chlieb nadprirodzený, alebo padá. Je to veľké riziko, no také, ktoré musí byť podstúpené – dokonca i v okamihu, keď sme už stratili nádej. No nesmieme od neho odstúpiť.

Simone Weilová: Veľká Šelma

11/01/2010

Veľká Šelma1) je jediným predmetom idolatrie, jediným ersatz Boha, jedinou imitáciou čohosi, čo je mi nekonečne vzdialené a čím som ja sama.

Ak by sme mohli byť egoistami, bolo by to veľmi príjemné. Bolo by to upokojujúce. No nemôžeme nimi byť.

Je nemožné, aby som sa považovala za posledný princíp, alebo aby som zaň považovala svojho blížneho, keďže mi je blízky. Nemôžem tak uvažovať ani o nejakej hmotnej veci, lebo hmota má ešte menšiu potencialitu byť konečným princípom, než má ľudská bytosť.

Iba jediné môže byť považované za definitívne, keďže má v sebe vzhľadom na ľudskú osobnosť druh transcendentna: je to kolektív. Kolektív je predmetom idolatrie, to on nás vedie k pozemskému. V prípade lakomstva: zlato náležiace spoločenskému poriadku. V prípade ambícií: moc náležiaca spoločenskému poriadku. Veda a umenie sú takisto plné spoločenského princípu. A láska? Láska je viac-menej výnimkou: preto môžeme k Bohu pristupovať skrz lásku, a nie skrz lakomstvo alebo ambície. Predsa však v láske nechýba spoločenský princíp (pôžitky vyvolávané princeznami, celebrity, všetci tí, čo majú prestíž…)

Jestvuje dvojaké dobro toho istého pôvodu, no zásadne odlišné jedno od druhého: jedno, ktoré je opakom zla a druhé, ktoré je absolútne. Absolútne dobro nemá svoj opak. Relatívne nie je opakom absolútneho; je od neho odvodené princípom, ktorý nie je komutatívny. Túžime po absolútnom dobre. To, ktoré je v našom dosahu, je dobro vo vzťahu k zlu. Vydávame sa k nemu omylom, ako princ, ktorý sa začne milovať so slúžkou namiesto s milenkou. Omyl vzniká kvôli šatám. Spoločenské je tým, čo vrhá na relatívne odlesk absolútneho. Liekom je vzťah. Vzťah vymaňuje zo spoločenského. Je výhradne individuálnym. Spoločnosť je jaskyňou. Východom z nej je samota.

Mať vzťah patrí k samotárskemu duchu. Nijaká masa nedokáže mať vzťah. „Toto je dobré alebo zlé vo vzťahu k…“, „v miere…“ To mase uniká. Masa nedokáže spájať veci.

Ten, kto je nad spoločenským životom, sa doň vracia kedy sa mu zažiada; nie však ten, čo podeň spadá. To platí o všetkom. Vzťah, ktorý nie je komutatívny medzi tým, čo je lepšie a čo je horšie.

Vegetatívny a sociálny svet sú dva svety, kam dobro nevstupuje.

Kristus vykúpil vegetatívny, nie sociálny svet. Nemodlil sa pre svet.

Spoločenský poriadok nezvratne patrí kniežaťu tohto sveta. Našou jedinou povinnosťou voči spoločenskému je snažiť sa obmedziť jeho zlo. (Richelieu: spása štátov náleží len tomuto svetu.)

Spoločnosť ako je Cirkev, ktorá tvrdí, že je božskou, je azda nebezpečnejšia pre ersatz dobro, ktoré obsahuje, než pre zlo, ktorým je poškvrnená.

Čosi, čo je v spoločensky ponímanom božskom: opojná zmes, obsahujúca všetky možné oprávnenia. Preoblečený Diabol.

Svedomie býva oklamané spoločenským. Naša dodatočná energia (imaginárna) je vo veľkej miere pohlcovaná spoločenským. Musíme ju od neho oddeliť. V tom spočíva jedna z najťažších odlúk.

Prehliadnutie spoločenským mechanizmov je v tomto zmysle prevenciou vysokej dôležitosti.

Kontemplovať spoločenské je rovnako dôležitou odlukou ako vzdať sa pozemského. V tom mám pravdu, keď už tak dlho nad politikou len krčím plecami.

Jedine vstupom do transcendentálneho, nadprirodzeného, pravého duchovného poriadku možno vystúpiť nad úroveň spoločenského. Inak, nech by robil čokoľvek, zostáva pre človeka spoločenské nadradeným a transcendentným.

V nie-nadprirodzenej rovine je spoločenské tým, čo zadržiava zlo (isté jeho formy), vytvárajúc mu akúsi bariéru. Spoločnosť zločincov alebo ľudí preniknutých hriechom, hoci by pozostávala výhradne zo samých krásnych ľudí, túto bariéru pretrhne.

No čo je to, čo tak ľudí núti pridať sa k takejto spoločnosti? Buď potreba, alebo neviazanosť, alebo – zvyčajne – obe dohromady. Neuvedomujú si, akú majú zodpovednosť, lebo nevedia, že okrem nadprirodzeného je spoločnosť tým jediným, čo nám bráni v prirodzenom páde do najhoršieho hriechu a zločinu. Neuvedomujú si, že sa stávajú odlišnými, pretože si neuvedomujú veľkosť priestoru v nich samých, ktorý dokáže zmeniť ich prostredie. Vždy sa stávajú zodpovednými bez toho, že by si to uvedomovali.

Rím je Veľkou Šelmou ateizmu a materializmu, ktorá neuctieva nič okrem seba. Izrael je Veľkou Šelmou náboženstva. Ani jedna nie je príťažlivá; Veľká Šelma je vždy odpudzujúca.

Mohla by jestvovať spoločnosť, v ktorej by vládla jedine gravitácia, alebo je nevyhnutná istá dávka nadprirodzeného?

V Ríme azda pôsobila len gravitácia.

U Hebrejov azda tiež. Ich Boh bol ťažký.

Pravdepodobne jestvoval jediný staroveký národ bez akejkoľvek mystiky: Rím. Akým zázrakom? Bolo to umelé mesto, pozostávajúce z utečencov, práve tak ako Izrael.

Veľká Šelma Platónova. Celý marxizmus, so všetkým, čo je v ňom pravdivé, je obsiahnutý na jedinej stránke, kde Platón píše o Veľkej Šelme; a takisto aj jeho vyvrátenie.

Moc spoločenského princípu. Dohoda niekoľkých ľudí vytvára pocit skutočnosti. A vytvára takisto zmysel pre povinnosť. Odlišnosť sa v priestore, ktorého sa dohoda týka, javí ako hriech. Všetky návraty do stáda sú možné. Stav konformity vytvára zdanie spásy.

Záhadným tajomstvom – ktoré súvisí s mocou spoločenského princípu – dokáže poslanie prepožičať aj tým najobyčajnejším ľuďom neustálym zdokonaľovaním sa cnosti, ktoré, ak sa preniesli do všetkých oblastí života, z nich vytvorili hrdinov alebo svätcov.

No moc spoločenského princípu robí tieto cnosti prirodzenými. Z tohto hľadiska si vyžadujú mzdu (kompenzáciu).

Farizeji: „Veru, hovorím vám, dostali svoju plácu.“ A opačne, o publikánoch a hriešniciach mohol Kristus povedať: „Veru, hovorím vám, dostali svoj trest,“ – čiže spoločenské odsúdenie. Keďže sa im ho dostalo, Otec, ktorý je v skrytosti, ich netrestá. Zatiaľ čo hriechom, ktoré nesprevádza spoločenské odsúdenie, sa dostane v plnej miere trest od Otca v skrytosti. Toto spoločenské odsúdenie je istým priľahčením z hľadiska celkového osudu. No zmení sa na dodatočné zlo pri tých, ktorí, pod tlakom takéhoto zavrhnutia, vytvoria pre seba neprirodzené spoločenské prostredie, v ktorom získavajú plný súhlas. Zločinecké alebo homosexuálne kruhy atď.

Služba falošnému Bohu (spoločenskej Šelme, nech je v akejkoľvek podobe) zľahčuje zlo odstránením jeho hrôzy. Nič sa nezdá byť zlom pre tých, ktorí mu poslušne slúžia, s výnimkou zlyhania v tejto službe. Na druhej strane služba skutočnému Bohu necháva zlu jeho hrôzu a dokonca ju robí ešte viditeľnejšou. A hoci nás toto zlo desí, predsa ho súčasne milujeme, lebo pochádza z vôle Božej.

Tí, čo si dnes myslia, že jeden z protivníkov je na strane dobra, si tiež myslia, že táto strana vyhrá.2)

Hľadieť na dobro, milované ako také, ako je zavrhované celým sledom udalostí, prináša neznesiteľné utrpenie.

Predstava, že to, čo už nikdy viac nebude jestvovať, by malo byť dobrom, je strašná a zavrhujeme ju. To je cesta k Veľkej Šelme.

Duševná energia komunistov pochádza z toho, že nielenže smerujú k tomu, čo je podľa nich dobrom, ale aj k tomu, čo podľa nich čoskoro a s istotou nastane. A tak bez toho, že by boli svätcami – od čoho majú veľmi ďaleko – dokážu zniesť nebezpečenstvá a utrpenie, aké dokáže zniesť jedine svätec v mene spravodlivosti.

V istom zmysle je duševné rozpoloženie komunistov veľmi príbuzné raným kresťanom.

Táto eschatologická propaganda veľmi dobre objasňuje prenasledovanie v ranom štádiu.

„Ten, komu je málo odpustené, takisto málo miluje.“ Týka sa niekoho, kto má v sebe priveľa spoločenskej cnosti. Milosť si v ňom nájde už len veľmi úzky priestor. Poslušnosť voči Veľkej Šelme sledujúca dobro – to je spoločenská cnosť.

Farizej je človek, ktorý je cnostný v rámci poslušnosti Veľkej Šelme.

Milosrdenstvo môže a malo by milovať v každej krajine všetko, čo je podmienkou duchovného rozvoja jednotlivcov, na jednej strane takzvaný spoločenský poriadok, dokonca aj keď je zlý, no lepší než absencia poriadku, a na druhej strane jazyk, tradície a zvyky – to všetko má v sebe krásu – teda všetku poéziu, ktorú v sebe nesie krajina.

No národ ako taký nemôže byť predmetom nadprirodzenej lásky. Národ nemá dušu. Je Veľkou Šelmou.

A mesto…

No ono nie je spoločenským; je prostredím človeka, ktoré si neuvedomujeme väčšmi než vzduch, ktorý dýchame. Styk s prírodou, minulosťou, tradíciami.

Zakorenenosť spočíva v inom než spoločenskom.

Patriotizmus. Nesmieme mať inú lásku, než je milosrdenstvo. Národ nemôže byť predmetom milosrdenstva. Krajina áno – prostredie, ktoré v sebe nesie večné tradície. Môže to byť každá krajina.


1) Platón, Republika, Kniha VI (pozn. red.).

2) Text je z roku 1942 (pozn. red.).

Simone Weilová: Izrael

11/01/2010
Izrael


Kresťanstvo sa stalo totalitným, dobyvačným a ničivým, pretože nevypracovalo myšlienku Božej neprítomnosti a nekonania tu dole. Upriamilo sa na Jehovu tak ako na Krista a chápalo Prozreteľnosť starozákonným spôsobom. Jedine Izrael môže odolať Rímu, pretože sa mu podobá; a toto poznačilo zrod kresťanstva rímskym duchom ešte predtým, než sa stalo oficiálnym náboženstvom Ríše. Zlo pochádzajúce z Ríma nebolo nikdy skutočne napravené.

Božie prísľuby Mojžišovi a Jozuovi boli len dočasné, týkajúce sa doby, keď Egypt smeroval k večnej spáse duše. Neprijmúc egyptské zjavenie, dostalo sa Hebrejom Boha, akého si zaslúžili; telesného a kolektívneho Boha, ktorý, a práve v exile, neprehovoril (azda len v Žalmoch?) k jedinej duši… Jedinými skutočnými jednotlivcami v básňach Starého Zákona sú Ábel, Henoch, Noe, Melchizedech, Jób a Daniel. Neprekvapuje, že len málo bolo možné očakávať od týchto ľudí, uprchlých otrokov, dobyvateľov raja stvoreného civilizáciami, ktorých úsilie nezdieľali a ktoré zničili v masakrách. Hovoriť o „Bohu – vychovávateľovi“ v súvislosti s týmto národom by bolo len krutým žartom.

Vôbec neprekvapuje, koľko zla musí spočívať v civilizácii – našej – poškvrnenej vo svojom základe, v samotnej inšpirácii, touto hroznou lžou. Prekliatie Izraela spočíva na kresťanstve. Izrael značil krutosť, inkvizíciu, vylučovanie heretikov a neveriacich. Izrael značil (a v istej miere stále značí…) kapitalizmus. Izrael znamená totalitarizmus, obzvlášť voči svojim najväčším nepriateľom.

Nemôže jestvovať žiadne osobné spojenie človeka s Bohom, s výnimkou osoby Sprostredkovateľa. Bez neho môže byť Boh prítomný človeku len kolektívne, nacionálne. Izrael si vybral národného Boha a súčasne zavrhol Sprostredkovateľa; mohol striedavo smerovať k monoteizmu, no vždy sa vracal späť, a nemohol sa nevracať späť, kmeňový Boh.

Každý, kto má spojenie s nadprirodzeným, je vlastne vládcom, lebo v podobe nekonečne malého je súčasťou spoločenstva, presahujúceho spoločenský poriadok.

No jeho pozícia v spoločenskej hierarchii je absolútne nemateriálna. Len ten je schopný dosiahnuť to, čo je v spoločenskom poriadku významným, kto zapriahne podstatnú časť energie Veľkej Šelmy. No ten nemôže mať účasť na nadprirodzenom.

Mojžiš, Jozue – to je účasť na nadprirodzenom tých, ktorí zapojili množstvo spoločenskej energie. Izrael bol pokusom o nadprirodzený spoločenský život. Nevlastnenie krajiny azda lepšie poslúžilo v danej veci. Máme začínať znova. Výsledok ukazuje len to, akého božského vtelenia je schopná Veľká Šelma.

Izaiáš bol prvým, kto priniesol čisté svetlo.

Izrael odolal Rímu preto, že jeho Boh, hoci nemateriálny, bol svetským panovníkom rovným Cézarovi, a vďaka tomu sa mohlo zrodiť kresťanstvo. Náboženstvo Izraela nebolo dosť vznešené, aby mohlo byť krehké, a vďaka svojej pevnosti mohlo chrániť vieru v to najvznešenejšie  a najkrehkejšie.

Pre Ukrižovanie bolo potrebné, aby Izrael neprijal náuku Vtelenia. Takisto Rím (boli to pravdepodobne jediné dva národy, ktoré ju neprijali). No bolo potrebné, aby Izrael mal účasť na Bohu. Účasť tak veľkú, aká je možná bez toho, aby bola duchovná či nadprirodzená. Výlučne kolektívne náboženstvo. Vďaka tomuto odmietaniu, tejto tme sa stal vyvoleným národom. Takto možno chápať Izaiáša: „Zatvrdil som ich srdcia, takže nepočuli moje slová.“

Preto je v Izraeli všetko poškvrnené hriechom, keďže niet čistoty bez spoluúčasti na božom vtelení, a tak sa neprítomnosť tejto spoluúčasti stáva zrejmou.

Jakubov zápas s Anjelom – nie je to veľké pochybenie? „Večnosť… odmení Jakuba podľa jeho diela. Už v matkinom lone nahradil svojho brata, a v dospelosti premohol Boha. Bojoval s Anjelom a nebol porazený, a teraz plače a žiada milosť…“ Nie je to obrovská tragédia, bojovať s Bohom a nebyť porazený?

Izrael. Počnúc Abrahámom (vrátane neho, ale vynímajúc niektorých prorokov), a akoby to bolo naplánované, všetko sa stáva poškvrnou a hriechom, akoby chcelo ukázať: Pozri! Tu je zlo!

Národ vyvolený pre svoju slepotu, vyvolený ako Kristov popravca.

Židia, hŕstka vykorenených ľudí, spôsobili vykorenenosť celej zemegule. Ich úloha v kresťanstve spravila z kresťanstva, s ohľadom na jeho vlastnú minulosť, čosi nezakorenené. Smerovanie Osvietenstva, 1789, sekularizmus, atď. definitívne prehĺbili túto vykorenenosť cez ilúziu pokroku. Vykorenená Európa spôsobila vykorenenosť celého sveta cez koloniálne výboje. Kapitalizmus a totalitarizmus majú svoje podiely na tomto prehlbovaní vykorenenosti; antisemiti, pochopiteľne, hlásajú židovský vplyv. No ešte než Asýria na východe a Rím na západe vykoreňovali jedom, oni už vykoreňovali mečom.

To primitívne kresťanstvo stvorilo zákernú myšlienku pokroku, prostredníctvom náuky o božskom učení, ktoré malo formovať človeka a umožniť mu prijať Kristovo posolstvo. To splodilo aj očakávanie neodvratnej konverzie všetkých národov a koniec sveta. No keďže nič z toho sa nesplnilo, náuka pokroku sa, po sedemnástich storočiach, umiestnila mimo kresťanského zjavenia. V tom okamihu sa musela obrátiť proti kresťanstvu.

Ostatné jedovaté prímesi, zmiešané v kresťanstve spolu s pravdou, pochádzajú zo židovstva. Toto jedno je však výlučne kresťanské.

Metafora božského učenia pretvorila individuálny osud, ktorý jediný je podstatný pre spasenie, do osudu národa.

Kresťanstvo chcelo hľadať v dejinách harmóniu. To je odraz v Hegelovi a Marxovi. Idea histórie ako cieleného smerovania je kresťanskou ideou.

Zdá sa mi, že len máloktorá idea by mohla byť pomýlenejšia.

Hľadanie harmónie v budúcnosti, v niečom, čo je opakom večnosti. Zlé spojenie protikladov.

Humanizmus a to, čo z neho vyrastá, nie je návratom k staroveku, ale vytváraním jedov, ktoré sú vlastné kresťanstvu.

Jedine nadprirodzená láska je slobodná. V snahe vynútiť ju, zamieňa ju človek za prirodzenú lásku. A opačne sloboda bez nadprirodzenej lásky – tá roku 1789 – je úplne prázdnou, je primitívnou abstrakciou, ktorá nemá šancu stať sa niekedy skutočnou.

Simone Weilová: Gravitácia a milosť

11/01/2010


Všetky prirodzené hnutia duše sú riadené zákonmi, analogickými k zákonu gravitácie. Milosť je jedinou výnimkou.

Vždy musíme očakávať, že sa veci udejú v súlade s gravitačným zákonom, s výnimkou nadprirodzeného zásahu.

Dve sily vládnu vesmíru: svetlo a gravitácia.

Gravitácia. Vo všeobecnosti čo očakávame od iných, závisí od pôsobenia gravitácie na nás, čo od nich dostaneme, závisí na gravitačnom pôsobení na nich. Niekedy (vplyvom náhody) sa obe zhodnú, často však nie.

Aký je dôvod pre to, že len čo jedna ľudská bytosť ukáže, že potrebuje inú (bez ohľadu na to, či je táto potreba silná alebo nie), tá sa od nej odtiahne? Gravitácia.

Lear, tragédia gravitácie. Všetko, čo nazývame základným, je založené na gravitácii. Samotné slovo základňa, základ poukazuje na túto skutočnosť.

Objekt skutku a hladina energie, ktorou sa uskutočňuje, sú navzájom rôzne. Isté veci sa však musia vykonať. No odkiaľ vziať energiu na ich vykonanie? Aj akt cnosti môže človeka degradovať, ak na danej úrovni niet dostatočnú energiu.

To, čo je základné (nízke) a čo je povrchné je na rovnakej úrovni. „Jeho láska je vášnivá, no nízka“: možné spojenie. „Jeho láska je hlboká, no nízka“: nemožné spojenie.

Ak je pravdou, že rovnaké utrpenie je omnoho ťažšie zniesť pre vyššie motívy než pre nízke (ľudia stojaci nehybne od jednej do ôsmej ráno kvôli tomu, aby dostali vajcia, by to pokladali za náročné, ak by išlo o záchranu ľudského života), je azda základná podoba cnosti v istom ohľade schopnejšia obstáť v skúškach prekážok, pokušení a nešťastí než vznešená podoba cnosti. Napoleonovi vojaci. Preto sa používa krutosť na zachovanie či pozdvihnutie morálky vojska. Netreba na to zabúdať v otázke morálnej slabosti.

To je konkrétny prípad všeobecného zákona, ktorý pôsobí na tú nízku, základnú úroveň. Gravitácia je jeho symbolom.

Rady na jedlo. Tá istá činnosť je ľahšia, ak ide o základný, nie vznešený motív. Základné motívy v sebe majú viac energie než vznešené. Problém: ako sa dá energia základných motívov preniesť do tých vznešených?

Nesmiem zabúdať, že v istých chvíľach, keď sa moje bolesti hlavy stupňovali, som mala intenzívnu potrebu spôsobiť niekomu inému bolesti presne na tom istom mieste.

Analogické túžby sú u ľudí veľmi časté.

V takomto stave som niekoľkokrát podľahla pokušeniu aspoň slovami spôsobiť bolesť. Podliehanie zákonu gravitácie. Najväčší hriech. Zneužitie funkcie jazyka, ktorou je vyjadrovať vzťahy medzi vecami.

Akt prosby: musím sa nevyhnutne obrátiť na niečo mimo mňa, keďže ide o to, byť oslobodený od seba.

Akýkoľvek pokus o takéto oslobodenie sa vlastnými silami by bol ako pokus kravy, ktorú by jej reťaz zrazila do kolien.

Pri takomto pokuse človek uvoľňuje v sebe násilím istú energiu, ktorá slúži na degradáciu ďalšej energie. Vyrovnanie sa ako v termodynamike; násilný kruh, z ktorého sa dá oslobodiť len zhora.

Zdroj morálnej energie je mimo človeka, tak ako zdroj jeho fyzickej energie (strava, vzduch, atď.). Vo všeobecnosti ho nachádza a tým podlieha ilúzii – tak ako na fyzickej úrovni – že to jeho bytosť v sebe nesie princíp vlastného prežitia. Jedine núdza spôsobuje, že cíti svoje potreby. A v čase núdze si nevie pomôcť obrátiť sa na čokoľvek jedlé.

Na to jestvuje jediný liek: chlorofyl, umožňujúci schopnosť nasýtiť sa svetlom.

Nesúdiť. Všetky chyby sú rovnaké. Jestvuje jediná chyba: neschopnosť sýtiť sa svetlom, lebo kde sa stratila táto schopnosť, tam sú možné všetky chyby.

„Moje telo prišlo vykonať vôľu Toho, ktorý ma poslal.“

Nijaké dobro nie je možné bez tejto schopnosti.

Zostúpiť pohybom, na ktorom sa gravitácia nijako nepodieľa… Gravitácia necháva veci klesať, krídla stúpať: čo za krídla akejsi druhej sily umožnia veciam zostúpiť bez tiaže?

Stvorenie pozostáva zo zostupujúcich síl gravitácie, stúpajúcich síl milosti a zostupujúcich síl druhostupňovej milosti.

Milosť je zákonom zostupného pohybu.

Znížiť sa značí stúpať vo svete morálnej gravitácie.

Morálna gravitácia nás necháva padať do výšky.

Priveľké utrpenie umiestňuje ľudskú bytosť pod úroveň súcitu: vzbudzuje hrôzu, znechutenie, odpor.

Súcit zostupuje na istú úroveň, no nie pod ňu. Čo robí milosrdnosť, aby klesla nižšie?

Majú tí, čo tak nízko padli, súcit sami so sebou?

Simone Weilová: Rozdiel medzi nevyhnutnosťou a dobrom

11/01/2010

Nevyhnutnosť je závojom Boha.

Boh podriadil všetky javy bez výnimky mechanizmu sveta.

Keďže v Bohu je analógia každej ľudskej cnosti, jestvuje poslušnosť. Toto je slobodná hra, ktorú umožnil nevyhnutnosti tohto sveta.

Nevyhnutnosť – pojem, cez ktorý môže myseľ obsiahnuť nestrannosť, neutralitu Boha.

Preto je zvyčajné chápanie zázrakov druhom neúcty (zázrak, chápaný ako niečo, čo nemá druhotnú, ale len prvotnú príčinu).

Rozdiel medzi nevyhnutnosťou a dobrom je rozdielom medzi stvoreným a stvoriteľom.

Rozdiel medzi nevyhnutnosťou a dobrom: predmet nekonečnej kontemplácie. Ide o veľký objav Grékov. Niet pochýb, že ich ho naučil pád Tróje.

Každý pokus o ospravedlnenie zla inak než skutočnosťou, že to, čo je, je, je útokom na túto pravdu.

Úporne sa usilujeme zbaviť neznesiteľného bremena cyklu dobra a zla – bremena nadobudnutého Adamom a Evou.

Kvôli tomu je nevyhnutná buď konfúzia „podstaty nevyhnutnosti a podstaty dobra“, alebo únik z tohto sveta.

Zlo môže byť očistené jedine Bohom alebo Spoločenskou Šelmou. Čistota očisťuje zlo – tak ako trochu iným spôsobom sila. Tomu, kto dokáže všetko, je všetko dovolené. Ten, kto slúži všemocnému pánovi, dokáže spraviť čokoľvek prostredníctvom neho. Sila nás vyčleňuje z cyklu dobra a zla. Toho, kto s ňou narába, i toho, kto jej podlieha. Pánovi je povolené všetko, a teda i sluhovi. Meč oslobodzuje (skrz rukoväť i ostrie) spod neznesiteľného bremena našich záväzkov. Milosť nás takisto zbavuje bremena, no dospievame k nej len cez našu podriadenosť.

Unikáme ohraničenosti vzostupom k jednote alebo zostupom k neobmedzenosti.

Ohraničenosť je dôkazom, že nás Boh miluje.

Predstava, že koniec sveta je blízko, ovplyvnila pohľad ranných kresťanov. Táto viera v nich vyvolala „zabúdanie na nesmiernu vzdialenosť oddeľujúcu nevyhnutnosť od dobra.“

Božia neprítomnosť je najúžasnejším svedectvom dokonalej lásky a preto je aj číra nevyhnutnosť, nevyhnutnosť zreteľne odlišná od dobra, taká krásna.

Neobmedzenosť je testom: neobmedzenosť času testom večnosti, neobmedzenosť možnosti testom nevyhnutnosti, neobmedzenosť premenlivosti testom nemennosti.

Hodnota istého systému poznania, umeleckého diela, etického systému alebo duše je meraná stupňom odporu v tomto teste.