Archive for the ‘2. Texty’ Category

Simone Weilová: Izrael

11/01/2010
Izrael


Kresťanstvo sa stalo totalitným, dobyvačným a ničivým, pretože nevypracovalo myšlienku Božej neprítomnosti a nekonania tu dole. Upriamilo sa na Jehovu tak ako na Krista a chápalo Prozreteľnosť starozákonným spôsobom. Jedine Izrael môže odolať Rímu, pretože sa mu podobá; a toto poznačilo zrod kresťanstva rímskym duchom ešte predtým, než sa stalo oficiálnym náboženstvom Ríše. Zlo pochádzajúce z Ríma nebolo nikdy skutočne napravené.

Božie prísľuby Mojžišovi a Jozuovi boli len dočasné, týkajúce sa doby, keď Egypt smeroval k večnej spáse duše. Neprijmúc egyptské zjavenie, dostalo sa Hebrejom Boha, akého si zaslúžili; telesného a kolektívneho Boha, ktorý, a práve v exile, neprehovoril (azda len v Žalmoch?) k jedinej duši… Jedinými skutočnými jednotlivcami v básňach Starého Zákona sú Ábel, Henoch, Noe, Melchizedech, Jób a Daniel. Neprekvapuje, že len málo bolo možné očakávať od týchto ľudí, uprchlých otrokov, dobyvateľov raja stvoreného civilizáciami, ktorých úsilie nezdieľali a ktoré zničili v masakrách. Hovoriť o „Bohu – vychovávateľovi“ v súvislosti s týmto národom by bolo len krutým žartom.

Vôbec neprekvapuje, koľko zla musí spočívať v civilizácii – našej – poškvrnenej vo svojom základe, v samotnej inšpirácii, touto hroznou lžou. Prekliatie Izraela spočíva na kresťanstve. Izrael značil krutosť, inkvizíciu, vylučovanie heretikov a neveriacich. Izrael značil (a v istej miere stále značí…) kapitalizmus. Izrael znamená totalitarizmus, obzvlášť voči svojim najväčším nepriateľom.

Nemôže jestvovať žiadne osobné spojenie človeka s Bohom, s výnimkou osoby Sprostredkovateľa. Bez neho môže byť Boh prítomný človeku len kolektívne, nacionálne. Izrael si vybral národného Boha a súčasne zavrhol Sprostredkovateľa; mohol striedavo smerovať k monoteizmu, no vždy sa vracal späť, a nemohol sa nevracať späť, kmeňový Boh.

Každý, kto má spojenie s nadprirodzeným, je vlastne vládcom, lebo v podobe nekonečne malého je súčasťou spoločenstva, presahujúceho spoločenský poriadok.

No jeho pozícia v spoločenskej hierarchii je absolútne nemateriálna. Len ten je schopný dosiahnuť to, čo je v spoločenskom poriadku významným, kto zapriahne podstatnú časť energie Veľkej Šelmy. No ten nemôže mať účasť na nadprirodzenom.

Mojžiš, Jozue – to je účasť na nadprirodzenom tých, ktorí zapojili množstvo spoločenskej energie. Izrael bol pokusom o nadprirodzený spoločenský život. Nevlastnenie krajiny azda lepšie poslúžilo v danej veci. Máme začínať znova. Výsledok ukazuje len to, akého božského vtelenia je schopná Veľká Šelma.

Izaiáš bol prvým, kto priniesol čisté svetlo.

Izrael odolal Rímu preto, že jeho Boh, hoci nemateriálny, bol svetským panovníkom rovným Cézarovi, a vďaka tomu sa mohlo zrodiť kresťanstvo. Náboženstvo Izraela nebolo dosť vznešené, aby mohlo byť krehké, a vďaka svojej pevnosti mohlo chrániť vieru v to najvznešenejšie  a najkrehkejšie.

Pre Ukrižovanie bolo potrebné, aby Izrael neprijal náuku Vtelenia. Takisto Rím (boli to pravdepodobne jediné dva národy, ktoré ju neprijali). No bolo potrebné, aby Izrael mal účasť na Bohu. Účasť tak veľkú, aká je možná bez toho, aby bola duchovná či nadprirodzená. Výlučne kolektívne náboženstvo. Vďaka tomuto odmietaniu, tejto tme sa stal vyvoleným národom. Takto možno chápať Izaiáša: „Zatvrdil som ich srdcia, takže nepočuli moje slová.“

Preto je v Izraeli všetko poškvrnené hriechom, keďže niet čistoty bez spoluúčasti na božom vtelení, a tak sa neprítomnosť tejto spoluúčasti stáva zrejmou.

Jakubov zápas s Anjelom – nie je to veľké pochybenie? „Večnosť… odmení Jakuba podľa jeho diela. Už v matkinom lone nahradil svojho brata, a v dospelosti premohol Boha. Bojoval s Anjelom a nebol porazený, a teraz plače a žiada milosť…“ Nie je to obrovská tragédia, bojovať s Bohom a nebyť porazený?

Izrael. Počnúc Abrahámom (vrátane neho, ale vynímajúc niektorých prorokov), a akoby to bolo naplánované, všetko sa stáva poškvrnou a hriechom, akoby chcelo ukázať: Pozri! Tu je zlo!

Národ vyvolený pre svoju slepotu, vyvolený ako Kristov popravca.

Židia, hŕstka vykorenených ľudí, spôsobili vykorenenosť celej zemegule. Ich úloha v kresťanstve spravila z kresťanstva, s ohľadom na jeho vlastnú minulosť, čosi nezakorenené. Smerovanie Osvietenstva, 1789, sekularizmus, atď. definitívne prehĺbili túto vykorenenosť cez ilúziu pokroku. Vykorenená Európa spôsobila vykorenenosť celého sveta cez koloniálne výboje. Kapitalizmus a totalitarizmus majú svoje podiely na tomto prehlbovaní vykorenenosti; antisemiti, pochopiteľne, hlásajú židovský vplyv. No ešte než Asýria na východe a Rím na západe vykoreňovali jedom, oni už vykoreňovali mečom.

To primitívne kresťanstvo stvorilo zákernú myšlienku pokroku, prostredníctvom náuky o božskom učení, ktoré malo formovať človeka a umožniť mu prijať Kristovo posolstvo. To splodilo aj očakávanie neodvratnej konverzie všetkých národov a koniec sveta. No keďže nič z toho sa nesplnilo, náuka pokroku sa, po sedemnástich storočiach, umiestnila mimo kresťanského zjavenia. V tom okamihu sa musela obrátiť proti kresťanstvu.

Ostatné jedovaté prímesi, zmiešané v kresťanstve spolu s pravdou, pochádzajú zo židovstva. Toto jedno je však výlučne kresťanské.

Metafora božského učenia pretvorila individuálny osud, ktorý jediný je podstatný pre spasenie, do osudu národa.

Kresťanstvo chcelo hľadať v dejinách harmóniu. To je odraz v Hegelovi a Marxovi. Idea histórie ako cieleného smerovania je kresťanskou ideou.

Zdá sa mi, že len máloktorá idea by mohla byť pomýlenejšia.

Hľadanie harmónie v budúcnosti, v niečom, čo je opakom večnosti. Zlé spojenie protikladov.

Humanizmus a to, čo z neho vyrastá, nie je návratom k staroveku, ale vytváraním jedov, ktoré sú vlastné kresťanstvu.

Jedine nadprirodzená láska je slobodná. V snahe vynútiť ju, zamieňa ju človek za prirodzenú lásku. A opačne sloboda bez nadprirodzenej lásky – tá roku 1789 – je úplne prázdnou, je primitívnou abstrakciou, ktorá nemá šancu stať sa niekedy skutočnou.

Simone Weilová: Gravitácia a milosť

11/01/2010


Všetky prirodzené hnutia duše sú riadené zákonmi, analogickými k zákonu gravitácie. Milosť je jedinou výnimkou.

Vždy musíme očakávať, že sa veci udejú v súlade s gravitačným zákonom, s výnimkou nadprirodzeného zásahu.

Dve sily vládnu vesmíru: svetlo a gravitácia.

Gravitácia. Vo všeobecnosti čo očakávame od iných, závisí od pôsobenia gravitácie na nás, čo od nich dostaneme, závisí na gravitačnom pôsobení na nich. Niekedy (vplyvom náhody) sa obe zhodnú, často však nie.

Aký je dôvod pre to, že len čo jedna ľudská bytosť ukáže, že potrebuje inú (bez ohľadu na to, či je táto potreba silná alebo nie), tá sa od nej odtiahne? Gravitácia.

Lear, tragédia gravitácie. Všetko, čo nazývame základným, je založené na gravitácii. Samotné slovo základňa, základ poukazuje na túto skutočnosť.

Objekt skutku a hladina energie, ktorou sa uskutočňuje, sú navzájom rôzne. Isté veci sa však musia vykonať. No odkiaľ vziať energiu na ich vykonanie? Aj akt cnosti môže človeka degradovať, ak na danej úrovni niet dostatočnú energiu.

To, čo je základné (nízke) a čo je povrchné je na rovnakej úrovni. „Jeho láska je vášnivá, no nízka“: možné spojenie. „Jeho láska je hlboká, no nízka“: nemožné spojenie.

Ak je pravdou, že rovnaké utrpenie je omnoho ťažšie zniesť pre vyššie motívy než pre nízke (ľudia stojaci nehybne od jednej do ôsmej ráno kvôli tomu, aby dostali vajcia, by to pokladali za náročné, ak by išlo o záchranu ľudského života), je azda základná podoba cnosti v istom ohľade schopnejšia obstáť v skúškach prekážok, pokušení a nešťastí než vznešená podoba cnosti. Napoleonovi vojaci. Preto sa používa krutosť na zachovanie či pozdvihnutie morálky vojska. Netreba na to zabúdať v otázke morálnej slabosti.

To je konkrétny prípad všeobecného zákona, ktorý pôsobí na tú nízku, základnú úroveň. Gravitácia je jeho symbolom.

Rady na jedlo. Tá istá činnosť je ľahšia, ak ide o základný, nie vznešený motív. Základné motívy v sebe majú viac energie než vznešené. Problém: ako sa dá energia základných motívov preniesť do tých vznešených?

Nesmiem zabúdať, že v istých chvíľach, keď sa moje bolesti hlavy stupňovali, som mala intenzívnu potrebu spôsobiť niekomu inému bolesti presne na tom istom mieste.

Analogické túžby sú u ľudí veľmi časté.

V takomto stave som niekoľkokrát podľahla pokušeniu aspoň slovami spôsobiť bolesť. Podliehanie zákonu gravitácie. Najväčší hriech. Zneužitie funkcie jazyka, ktorou je vyjadrovať vzťahy medzi vecami.

Akt prosby: musím sa nevyhnutne obrátiť na niečo mimo mňa, keďže ide o to, byť oslobodený od seba.

Akýkoľvek pokus o takéto oslobodenie sa vlastnými silami by bol ako pokus kravy, ktorú by jej reťaz zrazila do kolien.

Pri takomto pokuse človek uvoľňuje v sebe násilím istú energiu, ktorá slúži na degradáciu ďalšej energie. Vyrovnanie sa ako v termodynamike; násilný kruh, z ktorého sa dá oslobodiť len zhora.

Zdroj morálnej energie je mimo človeka, tak ako zdroj jeho fyzickej energie (strava, vzduch, atď.). Vo všeobecnosti ho nachádza a tým podlieha ilúzii – tak ako na fyzickej úrovni – že to jeho bytosť v sebe nesie princíp vlastného prežitia. Jedine núdza spôsobuje, že cíti svoje potreby. A v čase núdze si nevie pomôcť obrátiť sa na čokoľvek jedlé.

Na to jestvuje jediný liek: chlorofyl, umožňujúci schopnosť nasýtiť sa svetlom.

Nesúdiť. Všetky chyby sú rovnaké. Jestvuje jediná chyba: neschopnosť sýtiť sa svetlom, lebo kde sa stratila táto schopnosť, tam sú možné všetky chyby.

„Moje telo prišlo vykonať vôľu Toho, ktorý ma poslal.“

Nijaké dobro nie je možné bez tejto schopnosti.

Zostúpiť pohybom, na ktorom sa gravitácia nijako nepodieľa… Gravitácia necháva veci klesať, krídla stúpať: čo za krídla akejsi druhej sily umožnia veciam zostúpiť bez tiaže?

Stvorenie pozostáva zo zostupujúcich síl gravitácie, stúpajúcich síl milosti a zostupujúcich síl druhostupňovej milosti.

Milosť je zákonom zostupného pohybu.

Znížiť sa značí stúpať vo svete morálnej gravitácie.

Morálna gravitácia nás necháva padať do výšky.

Priveľké utrpenie umiestňuje ľudskú bytosť pod úroveň súcitu: vzbudzuje hrôzu, znechutenie, odpor.

Súcit zostupuje na istú úroveň, no nie pod ňu. Čo robí milosrdnosť, aby klesla nižšie?

Majú tí, čo tak nízko padli, súcit sami so sebou?

Simone Weilová: Rozdiel medzi nevyhnutnosťou a dobrom

11/01/2010

Nevyhnutnosť je závojom Boha.

Boh podriadil všetky javy bez výnimky mechanizmu sveta.

Keďže v Bohu je analógia každej ľudskej cnosti, jestvuje poslušnosť. Toto je slobodná hra, ktorú umožnil nevyhnutnosti tohto sveta.

Nevyhnutnosť – pojem, cez ktorý môže myseľ obsiahnuť nestrannosť, neutralitu Boha.

Preto je zvyčajné chápanie zázrakov druhom neúcty (zázrak, chápaný ako niečo, čo nemá druhotnú, ale len prvotnú príčinu).

Rozdiel medzi nevyhnutnosťou a dobrom je rozdielom medzi stvoreným a stvoriteľom.

Rozdiel medzi nevyhnutnosťou a dobrom: predmet nekonečnej kontemplácie. Ide o veľký objav Grékov. Niet pochýb, že ich ho naučil pád Tróje.

Každý pokus o ospravedlnenie zla inak než skutočnosťou, že to, čo je, je, je útokom na túto pravdu.

Úporne sa usilujeme zbaviť neznesiteľného bremena cyklu dobra a zla – bremena nadobudnutého Adamom a Evou.

Kvôli tomu je nevyhnutná buď konfúzia „podstaty nevyhnutnosti a podstaty dobra“, alebo únik z tohto sveta.

Zlo môže byť očistené jedine Bohom alebo Spoločenskou Šelmou. Čistota očisťuje zlo – tak ako trochu iným spôsobom sila. Tomu, kto dokáže všetko, je všetko dovolené. Ten, kto slúži všemocnému pánovi, dokáže spraviť čokoľvek prostredníctvom neho. Sila nás vyčleňuje z cyklu dobra a zla. Toho, kto s ňou narába, i toho, kto jej podlieha. Pánovi je povolené všetko, a teda i sluhovi. Meč oslobodzuje (skrz rukoväť i ostrie) spod neznesiteľného bremena našich záväzkov. Milosť nás takisto zbavuje bremena, no dospievame k nej len cez našu podriadenosť.

Unikáme ohraničenosti vzostupom k jednote alebo zostupom k neobmedzenosti.

Ohraničenosť je dôkazom, že nás Boh miluje.

Predstava, že koniec sveta je blízko, ovplyvnila pohľad ranných kresťanov. Táto viera v nich vyvolala „zabúdanie na nesmiernu vzdialenosť oddeľujúcu nevyhnutnosť od dobra.“

Božia neprítomnosť je najúžasnejším svedectvom dokonalej lásky a preto je aj číra nevyhnutnosť, nevyhnutnosť zreteľne odlišná od dobra, taká krásna.

Neobmedzenosť je testom: neobmedzenosť času testom večnosti, neobmedzenosť možnosti testom nevyhnutnosti, neobmedzenosť premenlivosti testom nemennosti.

Hodnota istého systému poznania, umeleckého diela, etického systému alebo duše je meraná stupňom odporu v tomto teste.

Simone Weilová: Zrieknutie sa času

11/01/2010



Čas je odrazom večnosti a súčasne jej náhradou.

Lakomec, ktorý prišiel o svoj poklad. Prišiel o istú časť zmrazenej minulosti. Minulosť a budúcnosť, jediné bohatstvo človeka.

Budúcnosť slúži na vypĺňanie prázdnych miest. Niekedy sa na tento účel používa aj minulosť („zvykol som byť…“, „kedysi som spravil to a to…“). No sú aj iné prípady, keď nešťastie robí myšlienku na šťastie neznesiteľnou; vtedy okráda trpiaceho o jeho minulosť (nessum maggior dolore…).

Minulosť a budúcnosť bránia úplnému pohlteniu utrpením, keďže sprostredkúvajú neobmedzené pole pre únik imaginácie. Preto je zrieknutie sa minulosti a budúcnosti prvým zo všetkých odriekaní.

Prítomnosť neobsahuje konečnosť. Ani budúcnosť, keďže je len tým, čo bude prítomné. No my to nevieme. Ak do prítomnosti umiestnime smer tej túžby v nás, ktorá zodpovedá konečnosti, prenikne priamo do večnosti.

To je zmysel zúfalstva, ktoré našu pozornosť obracia od budúcnosti.

Keď sme sklamaní pôžitkom, ktorý sme očakávali a ktorý sa dostavil, sklamanie prichádza v dôsledku toho, že sme očakávali budúcnosť a v okamihu, keď sa dostaví, je prítomnosťou. Túžime po budúcnosti, ktorá neprestáva byť budúcnosťou. V tom je absurdnosť, z ktorej nás vylieči jedine večnosť.

Čas a jaskyňa. Vyjsť z jaskyne, odpútať sa od nej, značí nečiniť z budúcnosti svoj cieľ.

Spôsob očistenia: modliť sa k Bohu, nielen v tajomstve, ktoré leží pred ľuďmi, ale s myšlienkou, že Boh nejestvuje.1)

Úcta k mŕtvym: robiť všetko pre to, čo nejestvuje.

Utrpenie spôsobené smrťou iných je spôsobené touto bolesťou z prázdnoty a zo straty rovnováhy. Všetko úsilie je bez objektu a teda i bez odmeny. Ak predstavivosť toto prázdno urobí dobrom – znehodnotenie. „Nech mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych.“ Nie je to rovnaké aj s našou vlastnou smrťou? Cieľ a odmena sú v budúcnosti. Strata budúcnosti – prázdno, strata rovnováhy. Preto „filozofovať znamená učiť sa umierať.“ Preto „modliť sa je ako smrť.“

Keď bolesť a slabosť dosiahnu stav, v ktorom sa v duši rodí zmysel pre trvanie, sme cez kontempláciu tohto trvania s láskou a pokorou vytrhnutí do večnosti.


1) Boh v skutočnosti nejestvuje spôsobom, akým jestvujú stvorené veci, ktoré sú jedinými objektmi skúsenosti našich prirodzených schopností. Preto je kontakt s nadprirodzenou skutočnosťou spočiatku vnímaný ako zážitok ničoty. [pozn. red.]

Simone Weilová: Mystika práce

11/01/2010



Tajomstvo ľudskej situácie tkvie v tom, že medzi človekom a prírodnými silami jeho prostredia nejestvuje rovnováha, takže pri jeho nečinnosti ho prostredie premôže; rovnováha sa vytvára jedine jeho aktivitou, pretváraním vlastného života prácou.

Ľudská veľkosť spočíva vždy v pretváraní svojho života, v pretváraní toho, čo mu bolo dané, vo formovaní toho zásadného, čomu podlieha. Prácou vytvára svoje prírodné bytie. Vedou rekonštruuje vesmír cez symboly. Umením znovunastoľuje súlad medzi telom a dušou (pozri reč Eupalina). Pričom každá z týchto vecí sama osebe je len niečím úbohým, prázdnym a márnym, pokiaľ nie je vo vzťahu k druhým dvom. Jednota tejto trojice: kultúra pracujúcich ľudí (ktorá sa tak skoro neuskutoční).

Platón je len predzvesťou. Gréci chápali umenie a šport, no nie prácu. Pán je otrokom svojho otroka v zmysle, že otrok vytvára pána.

Dve úlohy:

Individualizovať masovú prácu.
Individualizovať vedu (popularizácia, ľudová univerzita sokratovského modelu pre vzdelávanie v rôznych sférach).

Manuálna práca. Prečo doposiaľ nijaký mystik, robotník alebo sedliak nenapísal o úžitku z nechuti k práci? Naše duše sa odpútavajú od tejto nechuti, ktorá sa zjavuje často a nezriedka veľmi silno, a snažia sa ju pred sebou skryť negatívnym režimom života. V prijatí takéhoto postoja je smrteľné nebezpečenstvo. Toto je zdrojom falošnosti, vlastným pracujúcej triede. (Jestvuje falošnosť vlastná každej triede.)

Takáto nechuť je znechutením z času. Uvedomiť si ju a nepodľahnúť jej znamená rásť.

Nechuť vo všetkých svojich formách patrí medzi najcennejšie skúšky, zoslané na človeka ako rebrík, po ktorom možno stúpať nahor. Mne sa dostalo hojnosť tejto milosti.
Musíme obrátiť všetky svoje nechute na nechuť voči sebe.

Monotónnosť je tou najkrajšou alebo najhroznejšou vecou. Najkrajšou, ak je odrazom večnosti – najhroznejšou, ak je prejavom nemenného trvania. Je buď prekonaním času, alebo jeho sterilnosťou.
Kruh je symbolom monotónnosti, ktorá je krásna, kmitanie kyvadla je symbolom monotónnosti, ktorá je strašná.

Duchovný rozmer práce. Práca nám umožňuje zažiť vo svojej najvyčerpávajúcejšej podobe konečnosť odrážajúcu sa ako lopta; pracovať, aby sme mohli jesť, jesť, aby sme mohli pracovať. Ak považujeme jedno z nich za konečné, alebo jedno oddelené od druhého, sme stratení. Jedine ich cyklus obsahuje pravdu.

Veverica točiaca sa vo svojej klietke a rotácia nebeských sfér – najväčšia úbohosť a najväčšia veľkoleposť.

Keď sa človek uvidí ako veverica, stále dookola krútiaca svoju kruhovú klietku, a ak sám seba neklame, je blízko spásy.

Obrovská námaha manuálnej práce spôsobuje, že sme donútení vydávať zo seba veľkú námahu dlhé hodiny jednoducho preto, aby sme existovali.
Otrok je ten, ktorému za jeho prácu nie je poskytované nijaké dobro okrem vlastnej existencie.

Tým pádom je buď zrazený, alebo klesne sám na vegetatívnu úroveň.

Nijaká pozemská konečnosť neoddelí pracujúcich od Boha. Jedine oni sú v takomto postavení. Všetky ostatné stavy obsahujú ciele, ktoré vytvárajú oponu medzi človekom a čistým dobrom. No pre nich nejestvuje nijaká opona. Niet v nich nič nadbytočné, čo by zo seba museli vyzliecť.

Trpieť nevyhnutne a nie pre nejaké dobro – byť pripútaný, nie priťahovaný – znášať existenciu len takú, akou je sama osebe – to je vždy otroctvom.

V tomto zmysle je otroctvo manuálne pracujúcich neredukovateľné.

Námaha bez konca.

Je hrozné – alebo najkrajšie zo všetkého – ak ide o námahu bez konca. Jedine to, čo je krásne, nám umožňuje byť spokojnými s tým, aké to je.

Pracujúci potrebujú poéziu viac než chlieb. Potrebujú, aby ich život bol básňou. Potrebujú svetlo z večnosti.

Jedine náboženstvo môže byť zdrojom takejto poézie.

Nie náboženstvo, ale revolúcia je ópiom ľudstva.

Nedostatok tejto poézie vysvetľuje všetky formy demoralizácie.

Otroctvo je prácou bez akéhokoľvek svetla z večnosti, bez poézie, bez náboženstva.

Svetlo z večnosti dáva nie zmysel života alebo práce, ale pocit úplnosti, ktorý robí akékoľvek hľadanie takéhoto zmyslu zbytočným.

Bez neho sú jedinými motívmi práce strach alebo zisk – strach, ktorý pochádza z útlaku ľudí; zisk, ktorý pochádza z úplatnosti ľudí.

Manuálna práca. Čas vstupujúci do tela. Prácou sa človek stáva hmotou, tak ako Kristus cez eucharistiu. Práca je ako smrť.

Musíme prejsť smrťou. Musíme byť zabití – zniesť váhu sveta. Ak sa vesmír ocitne na chrbte človeka, čo je prekvapujúce na tom, že to bolí?

Práca, ak je bez zištnosti, je ako smrť. Musíme konať a vzdať sa ovocia nášho konania.

Pracovať – ak sme vyčerpaní, značí to, že podliehame času tak ako hmota. Myseľ je donútená prechádzať z jedného okamihu do druhého bez toho, aby sa zmocnila minulosti či budúcnosti. To značí podriadenosť.

Radosti paralelné k únave: hmotné radosti, jedlo, odpočinok, pôžitok nedele… no nie peniaze.

Poézia, ktorá hovorí o ľuďoch a neobsahuje v sebe únavu, a hlad a smäd pochádzajúce z únavy, nie je autentická.

Simone Weilová: Náhoda

11/01/2010

Bytosti, ktoré milujem, sú stvoreniami. Narodili sa náhodou. Moje stretnutie s nimi bolo tiež náhodou. Jedného dňa umrú. To, čo si myslia, robia a hovoria je ohraničené a je zmesou dobra a zla.

Toto všetko si musím celou svojou dušou uvedomovať a nemilovať ich o nič menej.

Musím napodobniť Boha, ktorý nekonečne miluje konečné veci ako konečné veci.
Túžime po všetkom, čo je hodné večnosti. Všetko hodnotné je následkom stretnutia, trvá počas tohto stretnutia a stráda, keď sú predmety stretnutia oddelené. To je ústrednou myšlienkou buddhizmu (a Herakleitovho myslenia). Vedie to priamo k Bohu.

Rozjímanie o náhode, ktorá viedla k stretnutiu môjho otca a matky je ešte prospešnejšie než rozjímanie o smrti.

Jestvuje vo mne jediná vec, ktorá by nepochádzala z tohto stretnutia? Jedine Boh. A opäť: moje uvažovanie o Bohu má pôvod v onom stretnutí.
hviezdy a rozkvitnuté stromy: stálosť a krajná nestálosť dávajú rovnaký pocit večnosti.
Teórie pokroku a „geniality, ktorá vždy jasne smeruje“ pochádzajú zo skutočnosti, že je neznesiteľné považovať to, čo je na svete najcennejšie, za dielo náhody. Je neznesiteľné musieť nad tým premietať.

Takým je stvorenie.

Jediné dobro, ktoré nepodlieha náhode je to, ktoré sa nachádza mimo tohto sveta.
Krehkosť vzácnych vecí je krásna, pretože krehkosť je znakom jestvovania.
Zničenie Tróje. Opadané lupienky rozkvitnutého stromu. Uvedomovať si, že to najvzácnejšie nekorení v bytí, je krásne. Pretože tým premieta dušu mimo čas.

Žena, ktorá si želá dieťa biele ako sneh a červené ako krv ho dostáva, no umiera a dieťa sa dostáva k nevlastnej matke.

Simone Weilová: Prázdno a kompenzácia

11/01/2010


Fungovanie človeka. Každý, kto trpí, sa snaží komunikovať svoje utrpenie (buď ubližovaním niekomu alebo vyvolávaním ľútosti), aby ho zmiernil, a skutočne ho tým zmierni. V prípade človeka na úplnom dne, ktorého nik neľutuje a ktorý nemá moc ubližovať komukoľvek (ak nemá deti alebo bytosť, ktorá ho miluje), utrpenie zostáva v ňom a otravuje ho.

Toto je zákon, ako gravitácia. Ako možno nájsť spásu? Ako dosiahnuť spásu od sily, ktorá je ako gravitácia?
Náchylnosť rozšíriť zlo mimo seba: stále ju mám! Bytosti a veci mi nie sú dosť sväté. Kiež by som nič nepoškvrnila, hoc by som sa mala premeniť na blato. Nič nepoškvrniť, ani v myšlienkach. Ani v tých najhorších chvíľach by som nezničila grécku sochu alebo Giottovu fresku. Prečo potom niečo iné? Prečo napríklad okamih v živote ľudskej bytosti, ktorá v ňom mohla byť šťastná.
Je nemožné odpustiť niekomu, kto nám ublížil, ak nás toto ublíženie ponížilo. Musíme si myslieť, že nás neponížilo, ale odhalilo našu skutočnú úroveň.
Túžba vidieť trpieť iných presne tak isto, ako trpíme my. To kvôli tomuto, s výnimkou období spoločenskej nestability, nevraživosť nešťastných ľudí smeruje voči svojim blížnym.

To je faktor, pôsobiaci v prospech spoločenskej stability.
Náchylnosť rozšíriť utrpenie mimo seba. Ak v dôsledku prílišnej slabosti nedokážeme vyvolať súcit ani ublížiť iným, napádame to, čo pre nás reprezentuje svet.

Vtedy je každá dobrá alebo krásna vec urážkou.
Ublížiť niekomu znamená získať od neho niečo. Čo? Čo sme získali (a za čo bude treba zaplatiť), keď sme komusi ublížili? Získali sme na dôležitosti. Expandovali sme. Zaplnili sme prázdno v sebe vytvorením iného v niekom druhom.

Byť schopný beztrestne ublížiť iným – napríklad vybiť si hnev na podriadenom, ktorý musí mlčať – znamená ušetriť vo svoj prospech výdaj energie, výdaj, ktorý bude musieť spraviť niekto iný. To isté platí o nezákonnom uspokojení nejakej túžby. Energia, ktorú ušetríme týmto spôsobom, je okamžite znehodnotená.
Odpustiť. Nie sme toho schopní. Keď nám ktosi ublížil, vyvolajú sa v nás reakcie. Túžba po odplate je túžbou po rovnováhe. Musíme hľadať rovnováhu na inej úrovni. Musíme dosiahnuť až na svoje hranice. Tam dosiahneme prázdno. (Pomôž si človeče, aj pánboh ti pomôže…)
Bolesti hlavy. V istých momentoch sa bolesť zmenší prenesením na svet, no svet sa naruší; bolesť je silnejšia, keď sa opäť vráti, no čosi vo mne netrpí a zostáva v spojení so svetom, ktorý nie je narušený. Robiť to isté s vášňami. Nechať ich zostúpiť, zozbierať ich do jedného bodu a byť od nich oddelený. A predovšetkým, zaobchádzať tak so všetkým utrpením. Zabrániť im v prístupe k veciam.
Usilovanie o rovnováhu je zlé, pretože je imaginárna. Pomsta. Dokonca ja keď skutočne zabíjame alebo mučíme svojho nepriateľa, je to, v istom zmysle, imaginárne.
Človek, ktorý žil pre svoje mesto, rodinu, priateľov, zveľaďoval majetok, zvyšoval svoje postavenie, atď. – vojna: odvádzajú ho ako otroka a odvtedy musí neustále byť na krajnej hranici svojich síl len preto, aby vôbec dokázal existovať.

Je to strašné, nemožné, a preto priľne k hocakému cieľu, nezáleží na tom ako podlému, nech je ním hoci aj potrestanie otroka, pracujúceho po jeho boku. Už nemá na výber z cieľov. Hocaký cieľ je preň ako slamka pre topiaceho.
Tí, ktorých mesto zničili a ktorých odviedli do otroctva viac nemajú minulosť alebo budúcnosť: čo zostalo ako potrava pre ich mysle? Lživé, nízke a podlé žiadostivé túžby. Sú azda náchylnejší riskovať ukrižovanie za krádež jedinej sliepky, než riskovať predtým pri obrane svojho mesta. Celkom určite je to tak, inak by tie hrozné útrapy neboli nevyhnutné.

Inak by museli byť schopní strpieť prázdno vo svojej mysli.

Aby mali silu uvedomovať si utrpenie; keď trpíme, potrebujeme nadprirodzený chlieb.
Príliš ťažká situácia nás degraduje nasledujúcim procesom: z všeobecne platného princípu je energia, vyžadovaná pre vyššie emócie, ohraničená. Ak nás situácia núti ísť za túto hranicu, padáme k nižším emóciám (strach, žiadostivosť, túžba pokoriť rekord, láska k oceneniu okolím), ktoré sú energeticky bohatšie.

Táto ohraničenosť je princípom mnohých úpadkov.
Tragédia tých, ktorí vedení láskou k Dobru nastúpili cestu, na ktorej musíme zniesť utrpenie, a po istom čase dosiahli svoju hranicu a upadli.
Skala na našej ceste. Vrhnúť sa na ňu, akoby po dosiahnutí istej intenzity túžby mohla prestať jestvovať. Alebo ustúpiť, akoby sme mali prestať jestvovať my sami. Túžba má v sebe čosi z absolútnosti a ak zlyhá (keď sa raz vyčerpá jej energia), absolútne sa zmení na prekážku. To vytvorí v predstave stav porazeného, utláčaného.
Pochopiť (vo všetkom), že jestvuje istá hranica a bez nadprirodzenej pomoci ju neprekonáme – alebo len nepatrne a cenou za to bude neskôr strašný pád.
Energia, uvoľnená zmiznutím vecí, ktoré dodávali motívy, vždy upadá.

Nízke pocity (závisť, dotknutosť) sú upadnutou energiou.
Každý druh odmeny spôsobuje úpadok energie.
Sebauspokojenie po dobrom skutku (alebo po umeleckej tvorbe) je degradáciou vyššej energie. Preto ľavá ruka nemôže vedieť…
Čisto imaginárna odmena (úsmev Ľudovíta XIV) je presným ekvivalentom toho, koľko sme vynaložili, lebo má presne takú hodnotu, akú sme minuli – na rozdiel od skutočnej odmeny, ktorá má vždy väčšiu alebo menšiu hodnotu. Preto imaginárne výhody samotné poskytujú energiu pre neobmedzenú námahu. No je nevyhnutné, aby sa Ľudovít XIV skutočne usmial; ak nie, išlo by o nevýslovnú nedostatočnosť. Kráľ môže vo väčšine prípadov vyplácať len imaginárnu odmenu, inak by skrachoval.

Na istej úrovni je to rovnaké s náboženstvom. Namiesto úsmevu od Ľudovíta XIV sme stvorili Boha, ktorý sa na nás bude usmievať.

Alebo budeme chváliť sami seba. Musí ísť o ekvivalentnú odmenu. Taká je nevyhnutnosť gravitácie.
Milovaná bytosť, ktorá mi prináša sklamanie. Napísala som mu. Je nemožné, aby neodpovedal slovami, ktoré som za neho vyslovila ja sama.

Muži nám dlžia to, čo si predstavujeme, že nám dajú. Musíme im tento dlh odpustiť.

Prijať skutočnosť, že sa líšia od bytostí, akými sú v našej predstave, značí napodobniť odriekanie Boha.

Aj ja som iná, než si predstavujem, že som. Uvedomovať si to znamená odpúšťať.

Simone Weilová: Láska

11/01/2010


Láska je znakom našej úbohosti. Jedine Boh môže milovať sám seba. My môžeme milovať len niečo iné.
Božia láska voči nám nie je dôvodom, pre ktorý ho máme milovať. Božia láska voči nám je dôvodom pre to, aby sme sa milovali. Ako by sme sa mohli milovať bez tohto motívu?

Človek sa nemôže milovať inak než týmto nepriamym spôsobom.
Ak sú moje oči slepé a ak mám ruky uviazané o kôl, oddeľuje ma tento kôl od vecí, no ja ich môžem objavovať prostredníctvom neho. Cítim len kôl, vnímam len stenu. To isté platí o bytostiach a schopnosti lásky. Nadprirodzená láska sa dotýka len bytostí a smeruje jedine k Bohu. Sú to len bytosti, ktoré miluje (čo iné by sme mali milovať?), no miluje ich ako prostredníkov. Preto miluje všetky bytosti rovnako, vrátane seba. Milovať cudzieho človeka ako seba implikuje svoj opak: milovať seba ako cudzieho človeka.
Láska k Bohu je pravá, keď radosť i smútok vyvoláva rovnakú mieru vďačnosti.
Láska niekoho, kto je šťastný, znamená priať si zdieľať utrpenie milovaného, ktorý je nešťastný.

Láska niekoho, kto je nešťastný, znamená byť naplnený radosťou z vedomia, že milovaný je šťastný, bez toho, aby s ním zdieľal toto šťastie alebo si to dokonca želal.
V Platónových očiach je pohlavná láska degradovaným obrazom pravej lásky. Čistá ľudská láska (manželská vernosť) je jej menej degradovaným obrazom. Jedine z dnešnej hlúposti sa môže zrodiť myšlienka sublimácie.

Faidrova láska. Nikdy nepoužíval ani sa nepodriaďoval sile. To vytvára jedinú čistotu. Styk s mečom znečisťuje rovnako, či ide o rukoväť alebo čepeľ. Tomu, kto miluje, jeho oceľový chlad lásku nezničí, no vyvolá dojem, že je Bohom zabudnutý. Nadprirodzená láska nemá nič spoločné so silou, no súčasne nechráni dušu pred jej chladom, pred chladom ocele. Jedine pozemský prístup, ak má v sebe dosť energie, dokáže chrániť pred chladom ocele. Brnenie, tak ako meč, je z ocele. Vražda chladí jedine dušu človeka, ktorý miluje pravou láskou, či už je jej autorom alebo obeťou, a tak je to aj so všetkým, čo nevedie až k smrti, no vyvoláva násilie. Ak chceme lásku, ktorá ochráni našu dušu od zranení, musíme milovať niečo iné ako Boha.
Láska chce ísť ďalej a ďalej, no jestvuje istá hranica. Ak sa prekročí, láska sa mení na nenávisť. Aby nedošlo k takejto zmene, láska sa musí zmeniť.
Spomedzi ľudí vnímame skutočne len tých, ktorých milujeme.
Veriť v existenciu druhých ako takých je láska.
Myseľ nie je nútená veriť v existenciu čohokoľvek (subjektivizmus, absolútny idealizmus, solipsizmus, skepticizmus: viď. Upanišády, taoisti a Platón, ktorí všetci prevzali tento filozofický prístup spôsobom očistenia). Preto je jediným orgánom pre styk s bytím prijatie, láska. Preto sú krása a skutočnosť jedným. Preto sú jedným radosť a vnímanie skutočnosti.
Táto nevyhnutnosť byť tvorcom toho, čo milujeme, je nevyhnutnosťou napodobňovať Boha. No božskosť, voči ktorej smeruje, je falošná, pokiaľ nemáme oporu v perspektíve z tej druhej, nebeskej strany…
Čistá láska bytostí nie je láskou k Bohu, ale láskou, ktorá prešla Bohom ako ohňom. Láska, ktorá sa úplne oddeľuje od ľudí, stúpa k Bohu a zostúpi späť ako tvorivá Božia láska.

Tak sú dva protiklady, rozdeľujúce ľudskú lásku, opäť zjednotené: milovať druhú bytosť takú, aká je, a chcieť ju pretvoriť.
Imaginárna ľudská láska. Sme spojení vláknom so všetkými predmetmi, ku ktorým sme pripútaní, a toto vlákno môže byť kedykoľvek preťaté. Takýmto vláknom sme pripútaní aj k imaginárnemu Bohu, Bohu, pre ktorého je láska tiež len pripútanosťou. No k pravému Bohu nie sme pripojení a preto pri ňom niet vlákna, ktoré by mohlo byť preťaté. On do nás vstupuje. On jediný do nás môže vstúpiť. Všetky ostatné veci zostávajú mimo nás a naše vedomie o nich je závislé od rôznych napätí súvisiacich so sklonom a smerom vlákna, ktoré je závislé od zmeny našej polohy alebo polohy vecí.
Láska potrebuje skutočnosť. Čo je horšie než zistenie, že prostredníctvom telesného zjavu sme milovali imaginárnu bytosť? Je to ešte horšie než smrť, lebo ani smrť nebránila milovanej bytosti, aby jestvovala.

Je to trest za sýtenie lásky predstavivosťou.
Je len prejavom zbabelosti hľadať u ľudí, ktorých milujeme (alebo chcieť im poskytovať) akúkoľvek inú útechu, než nám poskytujú umelecké diela. Tie nám pomáhajú proste len tým, že jestvujú. Milovať a byť milovaný slúži len na to, aby sa jestvovanie toho druhého učinilo konkrétnejším, stálejšie prítomným v mysli. No táto prítomnosť druhého v mysli by mala byť zdrojom myšlienok a nie ich predmetom. Ak je v nás túžba byť pochopeným, nie je to kvôli nám, ale pre neho, aby sme preň mohli jestvovať.
Všetko, čo je v nás odporné a druhoradé, sa búri voči čistote a potrebuje v mene zachovania vlastnej existencie pošpiniť túto čistotu.

Pošpiniť značí zmeniť, dotýkať sa. Krásnym je to, čo netúžime zmeniť. Ovládnuť značí pošpiniť. Vlastniť značí pošpiniť.

Milovať nezištne znamená pripúšťať vzdialenosť, je to uctievať vzdialenosť medzi nami a tým, čo milujeme.
Predstavivosť je vždy spojená s túžbou, teda s hodnotou. Jedine túžba bez svojho objektu je zbavená predstavivosti. Vo všetkom, čo predstavivosť nezastrie, je skutočná prítomnosť Boha. Všetko krásne púta naše túžby a zbavuje ich predmetnosti, poskytujúc im objekt, ktorý je prítomný a bráni im tak upínať sa k budúcemu.

Taká je cena počestnej lásky. Každá túžba po pôžitkoch patrí k budúcnosti a k svetu ilúzií, zatiaľ čo ak túžime len po tom, aby daná bytosť jestvovala a ona jestvuje: po čom tu ešte možno túžiť? Milovaná bytosť je potom nezakrytá a skutočná, nezahalená imaginárnou budúcnosťou. Lakomec nikdy nehľadí na svoj poklad bez toho, aby si ho nepredstavoval n-krát väčší. Je nevyhnutné byť mŕtvym, aby sme veci vnímali v ich nezakrytosti.

Tak je v láske čistota alebo jej nedostatok podľa toho, či túžba je alebo nie je zameraná voči budúcnosti.

V tomto zmysle, za podmienky, že sa neobracia k pseudonesmrteľnosti ako modelu budúcnosti, je láska, ktorú venujeme mŕtvym, absolútne čistá. Lebo ona je túžbou po živote, ktorý sa skončil a ktorý už nemôže poskytnúť nič nové. Želáme si, aby mŕtvy bol existoval, a on existoval.
Kdekoľvek duch prestáva byť princípom, tam prestáva byť aj konečným princípom. Odtiaľ úzka súvislosť medzi kolektívnou „mysľou“ vo všetkých jej formách a stratou zmyslu a úcty pre duševné. Duša je ľudská bytosť uvažovaná ako hodnota osebe. Milovať dušu ženy značí neuvažovať o nej ako o zdroji vlastných pôžitkov atď. Láska už nevie, ako kontemplovať, preto túži vlastniť (zánik Platónskej lásky).
Je omylom chcieť byť pochopeným predtým, než sa staneme jasnými pre seba. Znamená to hľadať pôžitky v priateľstve a to nezaslúžené pôžitky. Je to niečo, čo korumpuje dokonca väčšmi než láska. Predali by ste svoju dušu za priateľstvo.

Naučiť sa odložiť priateľstvo bokom, alebo skôr sen o priateľstve. Túžiť po priateľstve je veľkou chybou. Priateľstvo má byť bezdôvodnou radosťou, ako je to pri radosti z umenia či života. Musíme ho zamietnuť, takže ho budeme hodní; taký je zákon milosti („Odíď odo mňa, Pane…“). Je to jedna z tých vecí, ktoré sú do nás pridané. Každý sen o priateľstve si zaslúži byť zničený. Nie je to náhoda, že si nikdy nebola milovaná… Želať si uniknúť zo samoty je zbabelé. Priateľstvo nemá byť vyhľadávané, nemá sa o ňom snívať, ani túžiť; má sa v ňom vycvičiť (keďže je cnosťou). Musíme skoncovať s celou tou nečistou a špinavou sentimentalitou. Šlus!

Alebo radšej (keďže v sebe nesmieme sekať príliš ostro) všetko v priateľstve, čo sa nehodí na reálny vzťah, presunúť do myšlienok. Konať bez podnetnej cnosti priateľstva je bez úžitku. Čo by malo byť striktne zakázané je snívať o jeho sentimentálnych radostiach. To je korupciou. Navyše je to rovnako hlúpe ako snívať o hudbe alebo maľbe. Priateľstvo nemožno vydeliť zo skutočnosti o nič viac ako krásu. Je rovnakým zázrakom ako krása. A zázrak spočíva jednoducho vo fakte, že jestvuje. Vo veku 25 rokov je najvyšší čas skončiť raz a navždy s adolescenciou…
Nedovoliť si byť uväzneným akýmkoľvek citom. Udržať si samotu. V deň, ak vôbec príde, keď sa ti dostane skutočný cit, nebude jestvovať nijaký rozpor medzi vnútornou samotou a priateľstvom, práve naopak. Dokonca práve na základe tohto neklamného znaku ho spoznáš. Ostatné city musia byť prísne ovládnuté.
Tie isté slová (napríklad muž hovoriaci svojej žene: „Ľúbim ťa“) môžu byť všedné alebo výnimočné s ohľadom na spôsob, akým sú vyslovené. A tento spôsob závisí od na hĺbke tej oblasti ľudskej bytosti, z ktorej vychádzajú bez toho, aby vôľa čokoľvek zmohla. A krásou súhlasu zasiahnu tú istú oblasť v tom, komu sú adresované. Preto je ich adresát schopný rozoznať, ak má v tomto smere aspoň trochu úsudku, aká je skutočná hodnota týchto slov.
Dobročinnosť je dovolená práve preto, že vytvára poníženie stále väčšie než bolesť, stále dôvernejší a jasnejší dôkaz závislosti. A vďačnosť sa predpisuje z toho istého dôvodu, keďže v tomto spočíva význam jestvovania z poskytovaných výhod. Závislosť však musí spočívať na osude, nie konkrétnom človeku. Preto je dobrodincovi prikázané stáť celkom mimo svojho dobrodenia. Navyše vďačnosť nesmie v akomkoľvek zmysle vyvolávať zaviazanosť, inak sa jedná o vďačnosť pre psov.
Vďačnosť je v prvom rade vecou toho, kto pomáha, ak je táto pomoc nezištná. Jedine vďaka cnosti vzájomnosti je vecou toho, komu sa pomáha.
Aby bola pociťovaná pravá vďačnosť (prípad, keď sa priateľstvo odloží bokom), musím si pomyslieť, že to nie je z ľútosti, sympatie alebo vrtochu, že sa so mnou dobre jedná, nie je to ani láskavosť ani privilégium, ani dôsledok povahy, ale preto, aby sa učinilo zadosť spravodlivosti. A naopak ten, kto so mnou zaobchádza férovo, si želá, aby sa tak zaobchádzalo so všetkými, ktorí sú v mojej situácii, zo strany všetkých, ktorí sú v jeho situácii.

Simone Weilová: Algebra

11/01/2010

Peniaze, mechanizácia, algebra. Tri monštrá súčasnej civilizácie. Dôkladná analógia.
Algebra a peniaze sú v princípe rovnostárstvom, prvé v intelektuálne, druhé efektívne.
Pred zhruba päťdesiatimi rokmi už nebol život provensálskych roľníkov taký, ako bol život gréckych roľníkov opísaný Hesiodom. Zánik vied, ako ich chápali Gréci, sa odohral zhruba v tej dobe. Peniaze a algebra triumfovali súčasne.
Vzťah medzi znakom a označovanou vecou sa narúša, hra výmien medzi znakmi sa znásobuje sama a pre seba. A pribúdajúci problém si vyžaduje, aby tu boli znaky pre znaky…
Pri charakterizovaní moderného sveta nesmieme zabudnúť na neschopnosť uvažovať v konkrétnych pojmoch vzťah medzi námahou a výsledkom námahy. Medzi nimi je veľmi veľa prostredníkov. Tak ako v ostatných prípadoch, nespočíva tento vzťah v myšlienkach, ale peniazoch.
Spoločné myslenie nemôže jestvovať ako myslenie, stáva sa vecou (znaky, stroje…) Odtiaľ paradox: vec je tým, čo rozmýšľa a človek je degradovaný do stavu veci.
Nejestvuje spoločné myslenie. Na druhej strane je naša veda spoločná tak ako technika. Špecializácia. Dedíme nielen výsledky, ale aj metódy, ktorým nerozumieme. Tieto dve sú vlastne neoddeliteľné, keďže výsledky algebry poskytujú metódy ostatným vedám.
Spraviť súpis či kritiku našej civilizácie – čo to znamená? Snažiť sa odhaliť presným pomenovaním pascu, ktorá spravila z človeka otroka svojich vlastných vynálezov. Ako sa podvedomie infiltrovalo do metodického myslenia a konania? Uniknúť návratom do primitívneho štádia je lacné riešenie. Musíme znovuobjaviť pôvodný vzťah medzi duchom a svetom v rámci tejto civilizácie, ktorú tvoríme. No ide o úlohu, ktorá presahuje naše schopnosti pre krátkosť našich životov, neschopnosť spolupracovať a pokračovať v začatom diele. To však nie je dôvodom pre to, aby sme sa o to ani nepokúsili. Naša situácia je porovnateľná so Sokratovou, keď vo väzení čakal na smrť a začal sa učiť hrať na lýru… Tak či tak sme žili…
Duch, premožený váhou kvantity, nemá viac iné kritérium než efektívnosť.
Moderný život zachvátila nemiernosť. Nemiernosť sa zmocnila všetkého: skutkov a myšlienok, verejného i súkromného života. Úpadok umenia je toho následkom. Zovšadiaľ sa vytratila rovnováha. Katolicizmus je v istej miere reakciou; prinajmenšom katolícke obrady zostali nezmenené. No preto sa zase netýkajú ostatného bytia.
Kapitalizmus dosiahol emancipáciu kolektívneho ľudstva voči prírode. No toto kolektívne ľudstvo získalo popri ohľade k individuálnemu aj funkcie útlaku, pôvodne náležiace prírode.

Platí to dokonca aj o čisto prírodnom: ohni, vode atď. Spoločnosť sa zmocnila aj týchto prírodných síl.

Otázka: môže byť táto emancipácia, dosiahnutá ľudstvom, premenená na individuálnu?

Simone Weilová: Odstup

11/01/2010

Nešťastie samotné nestačí na dosiahnutie úplného odstupu. Nevyhnutné je nešťastie bez útechy. Nesmie tu byť nijaká útecha – nijaká evidentná útecha. Tak zostúpi nevýslovná útecha.

Odpustiť dlhy. Zmieriť sa s minulosťou bez žiadania budúcej kompenzácie. Zastaviť čas v prítomnom okamihu. To je tiež prijatím smrti.

„Zbavil sa svojej božskosti.“ Zbaviť sa sveta. Vziať na seba osud otroka. Zmenšiť sa do bodu, aký zaberáme v čase a priestore – teda do ničoho.

Zbaviť sa imaginárneho panstva nad svetom. Úplná samota. Vtedy sme dospeli k pravde sveta.
Dve cesty zbavenia sa hmotného vlastníctva:

Zbaviť sa ho s výhľadom na istý duchovný prospech.

Predstavovať si ho a vnímať ho ako prostriedok dobrého duchovného rozpoloženia (napríklad: hlad, vyčerpanie a ponižovanie zastierajú myseľ a sťažujú meditáciu) a pritom sa ho vzdať.

Jedine druhý spôsob predstavuje čistého ducha.

Navyše, hmotné veci by boli len sotva nebezpečné, ak sú nazerané izolovane a bez spojitosti s duchovným prospechom.

Musíme sa vzdať všetkého, čo nie je milosťou, a dokonca netúžiť ani po milosti.
Vyhasnutie túžby (budhizmus) – alebo odstup – alebo amor fati – alebo túžba po absolútnom dobre – to všetko je jediným: vyprázdnením túžby, zánikom akéhokoľvek uspokojenia, túžbou v prázdne, túžbou bez akýchkoľvek želaní.

Oddeliť našu túžbu od všetkých dobrých vecí a čakať. Skúsenosť hovorí, že toto čakanie býva naplnené. Takýmto spôsobom sa môžeme dotknúť absolútneho dobra.
Vždy by sme mali namiesto konkrétneho predmetu, nech je ním čokoľvek, upriamovať našu pozornosť na prázdno – usilovať oň. Pretože dobro, ktoré si nedokážeme predstaviť ani definovať, je pre nás prázdnom. No toto prázdno je plnšie než akákoľvek plnosť.

Ak dospejeme až tu, mali by sme tým prejsť v poriadku, pretože Boh zaplní prázdno. Nemá to nič dočinenia s intelektuálnou činnosťou v dnešnom zmysle slova. Inteligencia nemá čo objaviť, má len vyjasniť základ. Je dobrá len ako absolútne podriadený služobník.

Dobro na nás pôsobí ako ničota, keďže nejestvuje nijaká vec, ktorá by bola dobrou. No táto ničota nie je neskutočnou. V porovnaní s ňou je všetko jestvujúce neskutočným.
Musíme sa zbaviť jednej strany viery, ktorá vypĺňa prázdnotu a osladzuje, čo je trpké. Viera v nesmrteľnosť. Viera v prospešnosť hriechu: etiam peccata. Viera v udalosti, riadené prozreteľnosťou – proste „útechy,“ ktoré zvyčajne vyhľadávame v náboženstve.
Milovať Boha skrz zničenie Tróje a Kartága – a bez útechy. Láska nie je útechou, ale svetlom.
Skutočnosť sveta je následkom našej pripútanosti. Ide o skutočnosť subjektu, premietanú do vecí. Nemá nič dočinenia s nezávislou realitou. Tá je vnímateľná jedine prostredníctvom absolútneho odstupu. Ak jestvuje čo len jediná niť, stále jestvuje pripútanosť.
Nešťastie, ktoré nás núti k pripútanosti na tie najhoršie veci, odhaľuje v celej svojej biede skutočný charakter pripútanosti. Nevyhnutnosť odstupu je tým omnoho zrejmejšia.

Pripútanosť je pôvodcom ilúzií a ktokoľvek túži po skutočnosti, musí byť odpútaný.
Keď o niečom vieme, že je skutočným, nemôžeme k tomu viac byť pripútaní.

Pripútanosť nie je nič viac a nič menej než nedostatočnosť nášho zmyslu pre skutočnosť. Sme pripútaní k vlastneniu veci preto, lebo predpokladáme, že ak zanikne naše vlastníctvo, prestane vec jestvovať. Drvivá väčšina ľudí vo svojej duši vôbec nechápe, že je absolútne neprekonateľný rozdiel medzi zničením mesta a ich trvalým exilom z tohto mesta.
Ľudská úbohosť by bola neznesiteľná, ak by nebola riedená časom. A my by sme mali zabrániť jej zriedeniu v čase práve preto, lebo neznesiteľnou má byť.

„A keď sa boli nasýtili plačom“ (Iliada). – Toto je ďalší spôsob, ako spraviť aj to najhoršie utrpenie znesiteľným.

Nemali by sme nariekať, takže nebudeme ani utešení.
Utrpenie, ktoré nás neodpútava, je premárneným utrpením. Nič nie je horšie, deprimujúci chlad, zdeformovaná duša (Ovid. Otroci v Plautovi).
Nikdy neuvažovať nad vecou či bytosťou, ktorú milujeme, bez toho, aby sme nevzali do úvahy, že daná vec mohla byť zničená a osoba mŕtva.

A náš zmysel pre skutočnosť by týmto pomyslením nemal byť rozptýlený, ale naopak ešte intenzívnejší.

Vždy keď vyslovujeme „Buď vôľa Tvoja,“ mali by sme mať na mysli všetky možné nešťastia pokope.
Dva spôsoby vlastného zabitia: samovražda alebo odstup.

Zabiť v myšlienkach všetko, čo milujeme: jediný spôsob, ako umrieť. No len to, čo milujeme („Ten, čo nemá v nenávisti svojho otca, matku…“ ale: „Miluj svojich nepriateľov…“).

Netúžiť po nesmrteľnosti pre to, čo milujeme. Nemali by sme túžiť ani po nesmrteľnosti, ani po smrti akejkoľvek ľudskej bytosti, nech ide o kohokoľvek, s kým máme dočinenia.
Lakomec sa o svoj poklad pripravuje svojou túžbou po ňom. Ak môžeme nechať všetok svoj majetok odpočívať ukrytý niekde v zemi, prečo nie spolu s Bohom?

No keď Boh nadobudol taký význam, ako poklad pre lakomca, musíme si naliehavo povedať, že nejestvuje. Musíme zažiť to, že ho milujeme, aj keď nejestvuje.

Bol to on, kto sa prostredníctvom tmavej noci ukryl, aby nebol milovaný spôsobom, akým lakomec miluje svoj poklad.
Elektrino oplakávanie mŕtveho Oresta. Ak milujeme Boha mysliac na to, že nejestvuje, zjaví svoju existenciu.