Simone Weilová: Dodatok k listu o krste (1942)

Drahý Otče,

toto je dodatok k listu, ktorý som označila za definitívu. S ohľadom na Vás dúfam, že bude len tento jediný. Skutočne sa obávam, že Vás nudím. V tom prípade však musíte viniť seba. Nie je mojou chybou, ak verím, že Vás mám neustále informovať o tom, čo si myslím.

Prekážky intelektuálneho rázu, ktoré ma až do minula zdržiavali na prahu Cirkvi, možno v prípade potreby považovať za prekonané, keďže ste sa rozhodli prijať ma takú, aká som. Stále tu však sú prekážky.

Po dôkladnom premyslení všetkého si myslím, že ide o toto: čoho sa bojím, je Cirkev ako spoločenská štruktúra. Nielen s ohľadom na jej nedostatky, ale vzhľadom na samotný fakt, že ide o niečo spoločenské. Nejde o to, že som výrazne individualisticky založená. Bojím sa práve z opačného dôvodu. Som si vedomá veľmi silných socializačných tendencií vo mne. Som veľmi ľahko ovplyvniteľná, a to najmä čímkoľvek kolektívnym. Uvedomujem si, že keby som teraz stála pred skupinou dvadsiatich mladých Nemcov spievajúcich zborové nacistické piesne, časť mojej duše by sa v okamihu pridala k nacizmu. Ide o mimoriadnu slabosť, ale taká som. Myslím si, že je zbytočné bojovať priamo proti prirodzeným slabostiam. Človek sa musí prinútiť konať, akoby ich nemal v okolnostiach, kde povinnosť nastoľuje imperatív; a v každodennom živote si človek tieto slabosti musí uvedomovať, prezieravo ich brať do úvahy a usilovať sa pozitívne ich využiť; pretože všetky slabosti možno využiť na dobré ciele.

Obávam sa cirkevného patriotizmu, existujúceho v katolíckych kruhoch. Patriotizmom myslím pocit, aký máme voči pozemskej krajine. Obávam sa ho, pretože sa mu bojím odovzdať. Niežeby som Cirkev považovala za nehodnú vyvolávať takýto pocit. Ide o to, že v sebe tento pocit nechcem mať. Slovo chcieť nie je správne. Ja viem, cítim istotu, že takýto pocit, nech sa týka čohokoľvek, by bol pre mňa fatálny.

Jestvovali svätci, ktorí schvaľovali Križiacke výpravy alebo Inkvizíciu. Neviem si pomôcť, ale podľa mňa to nebolo správne. Nedokážem sa postaviť proti svetlu rozumu. A ak si myslím, že v tomto prípade vidím jasnejšie než oni, ja, ktorá sa s nimi nemôžem porovnávať, potom si musím myslieť, že v tomto prípade boli zaslepení niečím veľmi mocným. Tým niečím bola Cirkev, vnímaná ako spoločenská štruktúra. Ak ich táto spoločenská štruktúra poškodila, ako by potom poškodila mňa, keď som taká náchylná podliehať vplyvu spoločenského a som nekonečne úbohejšia než oni?

Nič, čo bolo kedy povedané či napísané sa nevyrovná diablovým slovám Kristovi v Evanjeliu Svätého Lukáša o kráľovstve tohto sveta. „Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju komu chcem.“ Z toho vyplýva, že spoločenské je neodňateľne v moci diabla. Telo nás vedie k tomu, povedať „Ja“ a diabol k tomu, povedať „my“; alebo inak povedané, je to „Ja“ diktátorov s kolektívnym obsahom. V súlade so svojim zámerom tak diabol vytvára falošnú imitáciu božského, božské ersatz.

Pod spoločenským nemyslím čokoľvek spojené s občianstvom, ale len kolektívne emócie.

Veľmi dobre si uvedomujem, že Cirkev musí byť nevyhnutne spoločenskou štruktúrou; inak by nejestvovala. Ako spoločenská štruktúra však patrí Vládcovi tohto sveta. Kvôli tomu, že ide o nástroj uchovávania a sprostredkovania pravdy, je to veľmi nebezpečné pre ľudí ako ja, ktorí sú mimoriadne prístupní spoločenským vplyvom. Takto totiž to, čo je najčistejšie, i to, čo je najhanebnejšie, vyzerá takmer rovnako a obsiahnuté pod rovnaké slová vytvára takmer nerozlíšiteľnú zmes.

Jestvujú katolícke kruhy, ktoré s nadšením privítajú kohokoľvek, kto k nim vstúpi. Ja nechcem byť prijatá do žiadnych kruhov, žiť medzi ľuďmi, ktorí hovoria „my“, byť súčasťou „nás“ a cítiť sa „doma“ v akomkoľvek ľudskom kolektíve. Keď hovorím, že toto všetko nechcem, vyjadrujem sa veľmi zle, pretože by som to vlastne veľmi chcela; mala by som to považovať za niečo skvelé. Cítim však, že mi to nie je dané. Cítim, že je nevyhnutné a určené, že mám zostať sama, byť cudzincom a žiť v exile voči akémukoľvek ľudskému kolektívu bez výnimky.

Zdá sa to byť v protiklade k tomu, čo som Vám napísala o svojej potrebe splynúť s každou skupinou ľudí, do ktorej vstúpim. Byť v nej neviditeľná neznamená tvoriť jej časť, a moja schopnosť splynúť so všetkými znamená, že nepatrím k žiadnej.

Neviem, či sa mi podarilo vysvetliť Vám tieto takmer nevysloviteľné záležitosti.

Takéto úvahy sa týkajú tohto sveta a pôsobia absolútne úboho v porovnaní s nadprirodzenou povahou svätostí. No je to presne táto nečistá zmes nadprirodzeného a zla vo mne, čoho sa bojím.

Vzťah hladu k potrave určite nie je taký komplexný, no je práve tak skutočný ako v prípade jedenia.

Pravdepodobne nie je nepredstaviteľné, že v bytosti s určitými prirodzenými sklonmi, určitým temperamentom, istou minulosťou, istým poslaním atď., môže túžba po zrieknutí sa svätostí vytvoriť vzťah rovnako čistý ako ich skutočné prijímanie.

Ani trochu pritom neviem, či je to tak v mojom prípade, alebo nie. Veľmi dobre si uvedomujem, že by sa jednalo o istú výnimku, a vždy to vyzerá ako bláznivé tvrdenie, keď si niekto pre seba nárokuje výnimku. Výnimočnosť však môže veľmi dobre vyplývať nie z toho, čo je človek lepší, ale že je horší v porovnaní s ostatnými. Toto sa myslím vzťahuje na mňa.

Nech je dôvod akýkoľvek, ako som Vám už povedala, neverím, že som schopná akéhokoľvek skutočného spojenia so svätosťami, jedine tušenia, že je také spojenie možné. Navyše teraz nie som schopná posúdiť, aký druh vzťahu so svätosťami je pre mňa najvhodnejší.

Sú okamihy, keď som v pokušení odovzdať sa úplne do Vašich rúk a požiadať Vás, aby ste rozhodli za mňa. Keď je však všetko povedané a urobené, nemôžem tak urobiť. Nemám na to právo.

Myslím, že pri skutočne dôležitých veciach neprekonávame prekážky. Hľadíme na ne tak dlho, ako je to potrebné, až kým, ak spočívajú v sile iluzórnosti, nezmiznú. Prekážkou nazývam niečo celkom odlišné od ochabnutosti, ktorú musíme prekonávať každým krokom na ceste k dobru. S touto ochabnutosťou mám svoje skúsenosti. Prekážky sú však niečím iným. Ak ich chceme prekonať pred tým, než zmiznú, hrozí nám nebezpečenstvo vo fenoméne kompenzácie, na ktorý myslím pri pasáži z Evanjelia o mužovi, z ktorého jeden diabol odíde a ďalších sedem vojde.

Len pomyslenie na to, že by som bola pokrstená s pocitmi, ktoré sa odlišujú od tých primeraných, že by som zažila čo len jediný okamih alebo jediný vnútorný pohyb ľútosti, takéto pomyslenie ma napĺňa hrôzou. Aj keby som si bola istá, že krst je jedinou podmienkou spásy, neriskovala by som to, ani v mene spásy svojej duše. Zvolila by som si zdržanlivosť až do chvíle presvedčenia, že už viac nepodstupujem toto riziko. Človek dospieva k takémuto presvedčeniu jedine vtedy, keď si myslí, že koná z poslušnosti. Jedine poslušnosť je odolná voči času.

Ak by moja večná spása ležala tu predo mnou na stole, a keby som mala len natiahnuť ruku, aby som sa jej zmocnila, neurobila by som to, kým by som k tomu nedostala príkaz. Aspoň si to chcem myslieť. A keby tu aj namiesto mojej vlastnej spásy ležala večná spása všetkých ľudských bytostí, minulých, súčasných i budúcich, viem, že by som mala konať rovnako. V takom prípade by som mala byť mimoriadne opatrná. Keby však išlo len o mňa samotnú, myslím si takmer, že by som nemala tak veľmi premýšľať. Pretože si neželám nič než poslušnosť, poslušnosť osebe, vo svojej úplnosti, čiže poslušnosť až na kríž.

Nemám právo hovoriť tak. Keď to tvrdím, klamem. Pretože keby som po tom túžila, dostala by som to; v skutočnosti sa však ukazuje, že zo dňa na deň odkladám splnenie povinností, ktoré sú celkom obyčajnými povinnosťami, o ktorých to dobre viem, ktorých splnenie je jednoduché a nekomplikované a pritom sú dôležité vo svojich potenciálnych dopadoch na iných. Bolo by však zdĺhavé a nudné hovoriť Vám o všetkých mojich úbohých zlyhaniach. A neprinieslo by to pravdepodobne nijaký úžitok. Jedine že by Vás to vyliečilo z akýchkoľvek prípadných omylov v súvislosti s mojou osobou.

Môžete veriť v moju hlbokú vďačnosť. Myslím si, že viete, že v tomto prípade nejde o žiadnu frázu.

Simone Weilová

Simone Weilová: List o krste (19.1.1942)

19. január 1942

Drahý Otče,

Rozhodla som sa Vám napísať… aby sme priviedli naše rozhovory o krste k záveru – teda k nastávajúcim rozhodnutiam. Prieči sa mi rozprávať Vám o sebe, pretože je to veľmi úbohý predmet, no zaväzuje ma k tomu Váš záujem ako výsledok Vašej dobrotivosti.

Uvažovala som o Božej vôli, čo to znamená a ako dospieť k bodu, keď sa jej úplne podriadime – poviem Vám, čo si o tom myslím.

Musíme rozlišovať medzi troma sférami. Prvá je od nás úplne nezávislá; zahŕňa všetky v danom okamihu jestvujúce fakty celého vesmíru, ako aj všetko, čo sa práve deje alebo čo sa udeje mimo nášho dosahu. V tejto sfére je všetko, čo sa deje, v súlade s Božou vôľou, bez výnimky. Musíme tu teda milovať absolútne všetko, ako celok i v každom detaile, vrátane zla vo všetkých podobách; predovšetkým naše minulé hriechy, keďže sú minulé (nenávidieť ich musíme vtedy, ak sú ich korene stále prítomné), naše vlastné utrpenie, minulé, prítomné a budúce, a – čo je úplne najťažšie – utrpenie ostatných ľudí vtedy, keď nie sme povolaní zmierniť ho. Inými slovami, máme cítiť skutočnosť a prítomnosť Boha cez vonkajšie veci, bez výnimky, tak jasne, ako naše ruky cítia kvalitu papiera cez rúčku a hrot pera.

Druhou sférou je tá, ktorá je podriadená vôli. Zahŕňa veci, ktoré sú úplne prirodzené, blízke, ľahko poznateľné inteligenciou a predstavivosťou, a medzi ktorými sa môžeme rozhodovať, usporadúvajúc ich zvon ako prostriedky pre nemenné a konečné ciele. V tejto sfére musíme uskutočniť, bez váhania a odkladov, všetko to, čo sa nám jasne ukazuje ako povinnosť. Keď sa nejaká povinnosť nejaví jasne, musíme niekedy pozorovať viac alebo menej svojvoľne ustanovené pravidlá; niekedy nasledovať svoje preferencie, ale len v obmedzenej miere; pretože jednou z najhorších foriem hriechu, a možno dokonca vôbec najhoršou, je umiestniť neobmedzené do sféry konečného.

Treťou sférou je sféra vecí, ktoré nespadajú pod vládu vôle a nepatria ani k prirodzeným povinnostiam, no nie sú voči nám celkom nezávislé. V tejto sfére pociťujeme pôsobenie Božieho impulzu, za podmienky, že si ho pocítiť zaslúžime a pociťujeme ho presne v tej miere, v akej si to zasluhujeme. Boh odmeňuje dušu, ktorá o ňom premýšľa s pozornosťou a láskou, a odmeňuje ju pôsobením na ňu presne a matematicky proporčne k jej pozornosti a láske. Musíme sa zriecť seba samých v mene tohto tlaku, dospieť na presne určené miesto, kam nás ženie a ani o krok ďalej, hoci by malo ísť o smer v smere dobra. Súčasne musíme naďalej myslieť na Boha s neustále narastajúcou láskou a pozornosťou a týmto si zaslúžiť výsadu byť tlačený stále ďalej a stať sa objektom tlaku, ktorý sa v neustále vzrastajúcej miere zmocňuje celej duše. Keď sa tento tlak zmocní celej duše, dosiahli sme stav dokonalosti. No nech sme už dosiahli akýkoľvek stav, nemáme robiť nič viac než to, čo je nám neodolateľne dané, a to ani v smere dobra.

Uvažovala som tiež o povahe svätostí a poviem Vám, čo si o tom myslím.

Svätosti majú špecifickú hodnotu, ktorá má tajomné pôsobenie, keďže svätosti v sebe zahŕňajú istý druh spojenia s Bohom, spojenia, ktoré je tajomné, no skutočné. Súčasne majú čisto ľudskú hodnotu, keďže sú symbolmi a obradmi. Z tohto druhého pohľadu sa zásadne nelíšia od piesní, gest a príkazových hesiel istých politických strán; aspoň samé osebe sa od nich zásadne nelíšia; samozrejme sú nekonečne odlišné v učení, ktoré za nimi stojí. Myslím si, že väčšina veriacich, vrátané tých, ktorí sú presvedčení o opaku, vnímajú svätosti len ako symboly a obrady. Je hlúposťou, ako to robí Durkheimova teória, zamieňať si náboženské so spoločenským, predsa však to má v sebe prvok pravdy; totiž že spoločenský cit sa natoľko podobá náboženskému, že si ich možno zameniť. Je to ako s falošným diamantom, ktorý vyzerá ako pravý, takže poľahky pritiahne ľudí bez duchovného nazerania. Z tohto hľadiska je spoločenská a ľudská účasť na symboloch a obradoch svätostí skvelou a prospešnou vecou, pretože vyznačuje fázy cesty pre tých, ktorí sa po nej rozhodli vydať. Nie je to však skutočná účasť na svätostiach ako takých. Myslím si, že len tí, ktorí dosiahli istú úroveň duchovnosti môžu mať účasť na svätostiach osebe. Preto tí, ktorí túto úroveň nedosiahli, môžu robiť čokoľvek, no prísne vzaté nie sú súčasťou Cirkvi.

Čo sa týka mňa, myslím si, že som túto úroveň nedosiahla. Preto som Vám vtedy povedala, že sa považujem za nehodnú svätostí. Tento postoj nepochádza, ako ste si mysleli, z úzkostlivosti. Pochádza na jednej strane z vedomia veľmi vážnych zlyhaní v konaní a medziľudských vzťahoch, závažných a navyše hanebných zlyhaní, s čím by ste určite súhlasili, ktoré sú navyše príliš časté. Na druhej strane, a čo je ešte závažnejšie, vychádza z všeobecného pocitu nedostatočnosti. Nehovorím to z pokory, pretože keby som mala cnosť pokory, azda najkrajšiu cnosť vôbec, nebola by som v tomto žalostnom stave nedostatočnosti.

Na záver k tomu, čo sa týka mňa. Zábrany, pre ktoré zostávam mimo Cirkvi, vyplývajú buďto z mojej nedokonalosti, alebo zo skutočnosti, že moje poslanie a Božia vôľa sú také. V prvom prípade sa nemôžem zbaviť prekážok priamo, ale len nepriamo, tým, že sa stanem menej nedokonalou, s pomocou milosti. Pre to je nevyhnutné na jednej strane vyhýbať sa omylom vo sfére prirodzených vecí a na strane druhej vkladať ešte viac pozornosti a lásky do premýšľania o Bohu. Ak je Božou vôľou, aby som vstúpila do Cirkvi, dá mi túto vôľu pocítiť presne v tom momente, keď si zaslúžim, aby mi ju dal pocítiť.

V druhom prípade, ak to nie je jeho vôľa, aby som vstúpila do Cirkvi, ako by som do nej mohla vstúpiť? Uvedomujem si, čo ste mi tak často opakovali o krste, že je to všeobecný prístup k spáse – prinajmenšom v kresťanských krajinách – a že nejestvuje absolútne žiaden dôvod, aby pre mňa jestvovala nejaká iná, výnimočná cesta. To je jasné. Predstavte si však, že by mi v skutočnosti nebolo dané urobiť ten jeden krok, čo môžem robiť? Ak by bolo možné, že poslúchnutím Boha si človek privodí vlastné zatratenie, kým neuposlúchnutím sa človek spasí, aj tak by som si mala vybrať poslušnosť.

Zdá sa mi, že Božia vôľa je taká, že momentálne do Cirkvi vstúpiť nemám. O dôvode som Vám už hovorila a ten stále platí. Pretože zábrany, ktoré mi bránia, nie sú o nič slabšie ani v okamihoch pozornosti, lásky a modlitby, než inokedy. A pritom som sa veľmi potešila pri Vašich slovách, že myšlienky, o ktorých som pred Vami hovorila, nie sú v rozpore s vernosťou Cirkvi, a teda že v duchu nestojím mimo nej.

Stále sa neviem prestať diviť, že dnes, keď sa tak veľká časť ľudstva utápa v materializme, Boh nechce, aby tu boli muži a ženy, ktorí sa odovzdali jemu i Kristovi a ktorí stále zostávajú mimo Cirkvi.

V každom prípade, keď už uvažujem o akte, ktorým vstúpim do Cirkvi ako o niečom konkrétnom, čo by sa malo čoskoro v blízkej budúcnosti, nič ma tak netrápi ako myšlienka na to, že sa oddelím od značného, nešťastného zástupu neveriacich. Mám v sebe zásadnú potrebu, azda môžem povedať i poslanie, pohybovať sa medzi ľuďmi všetkých spoločenských tried a presvedčení, stýkať sa s nimi a zdieľať s nimi ich život a náhľad, takpovediac v miere prípustnej svedomiu, vojsť do davu a splynúť s ním, takže ich vidím takých, akí naozaj sú, po tom, čo si predo mnou zložia masku. Pretože ja ich túžim poznať a milovať takých, akí sú. Pretože ak ich nebudem milovať takých, akí sú, nebudú to už oni, koho milujem a moja láska bude neskutočnou. Nehovorím o pomoci, pretože zatiaľ som nanešťastie neschopná čokoľvek pre nich robiť. Nemyslím si, že by som niekedy mala vstúpiť do náboženského rádu, pretože by ma to silou zvyku oddelilo o obyčajných ľudí. Existujú ľudia, pre ktorých takéto oddelenie nepredstavuje nejakú nevýhodu, pretože už boli oddelení od bežných ľudí prirodzenou čistotou svojich duší. V mojom prípade je to presne naopak, o čom som Vám už myslím hovorila, pretože vo mne driemu zárodky všetkých možných zločinov, alebo takmer všetkých. Uvedomila som si to v priebehu cesty, za okolností, o ktorých som Vám hovorila. Zločiny ma desia, ale neprekvapujú; cítim v sebe ich možnosti; vlastne kvôli pocitu tejto možnosti vo mne ma tak vydesili. Táto prirodzená dispozícia je nebezpečná a veľmi bolestivá, no ako každú prirodzenú dispozíciu, aj túto možno využiť na správny cieľ, ak človek vie, ako ju využiť s pomocou milosti. Je to znakom poslania, poslania zostať v istom zmysle anonymným a kedykoľvek byť pripravený rozpustiť sa v mase všeobecnej ľudskosti. V súčasnosti je stav ľudskej mysle taký, že výraznejšia hranica, ostrejšia priepasť leží medzi praktizujúcim katolíkom a neveriacim, než medzi náboženským človekom a laikom.

Veľmi dobre viem, že Kristus povedal: „Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ No nehlásiť sa ku Kristovi možno neznamená pre každého a za každých okolností nepatriť k Cirkvi. Pre niektorých to môže znamenať nekonať podľa Kristových zásad, nešíriť jeho ducha, nectiť si v správnych okamihoch jeho meno, nebyť pripravený zomrieť v jeho mene.

Dlžím Vám ešte jednu vec, aj keď s rizikom, že Vás zarmútim, a zarmútiť Vás je pre mňa najbolestnejšou vecou. Milujem Boha, Krista a katolícku vieru najviac, ako ich taká úbohá a nedokonalá bytosť môže milovať. Milujem svätcov skrz ich texty a skrz to, čo sa hovorí o ich životoch – s výnimkou niekoľkých, ktorých nemôžem celkom milovať alebo považovať za svätých. Milujem šiestich alebo siedmych katolíkov s hlbokou spiritualitou, ktorých som mala to šťastie stretnúť. Milujem katolícku liturgiu, hymny, architektúru, úkony a obrady. Niet však vo mne lásky k Cirkvi v presnom zmysle slova, mimo jej vzťahu ku všetkým týmto veciam, ktoré milujem. Som schopná sympatizovať s tými, ktorí túto lásku majú, ja ju však necítim. Viem, že ju pociťovali všetci svätci. Lenže oni sa takmer všetci narodili a vyrástli v Cirkvi. Každopádne sa človek nemôže rozhodnúť milovať. Môžem povedať len to, že ak takáto láska predstavuje podmienku duchovného rastu, čoho si nie som vedomá, alebo ak je súčasťou môjho poslania, potom si želám, aby mi jedného dňa bola daná.

Je ľahko možné, že niektoré z uvedených myšlienok sú ilúziou alebo omylom. V istom zmysle to pre mňa nie je dôležité; nechcem sa tým viac zaoberať, pretože na konci všetkých týchto úvah som dospela k jednoduchému rozhodnutiu, prestať rozmýšľať nad otázkou môjho prípadného vstupu do Cirkvi.

Je veľmi pravdepodobné, že po niekoľkých týždňoch, mesiacoch alebo rokoch bez takýchto úvah jedného dňa náhle pocítim neodolateľný popud dať sa pokrstiť a tak sa ihneď rozbehnem požiadať o to. Pretože pôsobenie milosti v našich srdciach je tiché a tajomné.

Je tiež možné, že môj život uplynie bez toho, aby som takýto popud pocítila. Jedno je však isté. A to, že ak jedného dňa budem milovať Boha dostatočne na to, aby som si zaslúžila milosť krstu, potom sa mi nepochybne ešte v ten istý deň dostane tejto milosti, vo forme, akú chce Boh, či už prostredníctvom krstu v presnom zmysle tohto slova, alebo nejako inak. Prečo by som potom mala mať akékoľvek pochybnosti? Nemám prečo myslieť na seba. Mám myslieť na Boha. Je na Bohu, aby myslel na mňa.

Tento list je poriadne dlhý. Opäť raz som Vám zobrala omnoho viac času, než mám nárok. Prosím o odpustenie. Mojím ospravedlnením je, že písaním tohto listu som dospela k rozhodnutiu, ktoré je nateraz definitívne.

Verte prosím v moju úprimnú vďačnosť.

Simone Weilová

Simone Weilová: List z Casablancy (1942)

Casablanca

Drahá S.,

Posielam štyri veci.

Za prvé osobný list pre Otca Perrina. Je dosť dlhý a neobsahuje nič, čo by nemohlo počkať.  Neposielajte mu ho; dajte mu ho, keď sa stretnete a povedzte mu, aby si ho prečítal, až keď bude mať čas a chuť.

Za druhé (v obálke, ktorú som z praktických dôvodov zalepila, ale ktorú rovnako ako ďalšie dve otvorte) nájdete komentár k pytagorejským textom, ktorý som nemala čas dokončiť, a ktorý patrí k práci, čo som Vám nechala pri odchode. Nebude to ťažké, lebo je to číslované. Je to strašne zle spísané a pospájané; bude ťažké sledovať text, keď sa číta nahlas a je to ešte veľmi ďaleko od prepísania. Môžem však poslať len to, čo mám.

Za tretie, dokončila som aj prepis prekladu fragmentu zo Sofokla, ktorý som našla medzi svojimi textami. Ide o kompletný dialóg Elektry s Orestom, z ktorého som citovala len niekoľko veršov v práci, ktorú už máte. Ako píšem inde, každé slovo tajomne nachádza ozvenu v hĺbke mojej osobnosti a interpretácia Elektry ako ľudskej duše a Oresta ako Krista sa mi zdá byť takmer taká istá, akoby som tie verše napísala sama. Povedzte to aj Otcovi Perrinovi. Keď si to prečíta, pochopí.

Prečítajte mu aj to, čo teraz píšem Vám; z celého srdca dúfam, že ho to príliš nezarmúti.

Pri dokončovaní práce o Pytagorejcoch som definitívne a s istotou cítila, v miere, v akej človek môže tieto dva výrazy použiť, že moje poslanie si odo mňa vyžaduje, aby som zostala mimo Cirkvi, vrátane toho, aby som sa zaviazala akýmkoľvek, aj implicitným spôsobom, jej alebo kresťanským dogmám, v každom prípade aspoň pokiaľ nie som celkom neschopná využívať intelekt. A to z dôvodu, aby som mohla slúžiť Bohu a kresťanskej viere vo sfére inteligencie. Stupeň intelektuálnej poctivosti, ktorý je pre mňa záväzný z hľadiska môjho poslania si vyžaduje, aby moje myslenie bolo úplne neutrálne voči akýmkoľvek ideám bez výnimky, vrátane materializmu či ateizmu; musí byť rovnocenne otvorené a rovnocenne zdržanlivé voči každej z nich. Tak ako je voda neutrálna voči každému predmetu, ktorý sa v nej ocitne. Neváži ich; vážia sa sami, po krátkom kolísaní.

Veľmi dobre viem, že taká nie som – to by bolo príliš pekné; no som povinná takou byť; a nikdy by som takou nebola, ak by som náležala k Cirkvi. V mojom prípade, aby som bola zrodená z vody a z ducha, musím sa vzdať viditeľnej vody.

Niežeby som v sebe cítila schopnosť intelektuálnej tvorby. Cítim však záväzky, spojené s takouto tvorbou. Nie je to moja chyba. Nik okrem mňa nemôže plne chápať tieto záväzky. Okolnosti intelektuálnej alebo umeleckej tvorby sú natoľko intímne a neprístupné, že do nich nemôže nikto zvon preniknúť. Viem, že umelci takto zvyknú ospravedlňovať svoje zlé konanie. V mojom prípade sa však jedná o niečo iné.

Takáto nezávislosť myslenia v rovine inteligencie nie je nijako nekompatibilná s vierou v Boha, alebo dokonca so sľubom lásky, obnovovanom v každom jednom okamihu, zakaždým večným a zakaždým úplne kompletným a novým. Taká by som mala byť, ak by som bola tým, čím mám byť.

Táto pozícia sa zdá byť veľmi labilná, no viera, ktorej milosť mi dúfam Boh neodmietne, umožňuje zostať v nej nekonečne dlho bez pohnutia έν ύπομένή.

V mene služby Kristovi ako Pravde sa zriekam z účasti na Jeho tele spôsobom, aký ustanovil. Presnejšie povedané, to On ma zbavuje takejto účasti, pretože až doposiaľ som nikdy ani na okamih nepocítila, že by som vôbec mala inú možnosť. Som si natoľko istá, ako si môže byť istá ľudská bytosť, že táto neúčasť potrvá po zvyšok môjho života; azda jedine s výnimkou – aj to len azda – ak mi okolnosti definitívne a úplne pripravia o možnosť intelektuálne pracovať.

Ak to Otca Perrina zarmucuje, môžem len dúfať, že mi rýchlo odpustí, pretože by som si nekonečne priala radšej vôbec nebyť v jeho myšlienkach, než spôsobovať mu čo len najmenší zármutok. Jedine že by z toho dokázal vyťažiť čo len najmenší úžitok.

Naspäť k zoznamu; posielam aj text o duchovnom význame štúdia, ktorý som so sebou odniesla omylom. To je tiež pre Otca Perrina vzhľadom k jeho nepriamym vzťahom k J.E.C.* v Montpellieri. V každom prípade s tým môže robiť, čo uzná za vhodné.

Dovoľte mi ešte raz Vám poďakovať z hĺbky srdca za Vašu láskavosť ku mne. Budem na Vás často myslieť. Dúfam, že o sebe budeme mať z času na čas správy, ale isté to nie je.

Vám oddaná

Simone Weilová

---

* J.E.C. – Jeunesse Étudiante Chrétienne.

 

Simone Weilová: List o odchode (16.4.1942)

16. 4. 1942

Drahý Otče,

ak sa nestane nič neočakávané, takto o týždeň sa uvidíme posledný raz. Koncom mesiaca odchádzam.

Ak by sa Vám podarilo zorganizovať veci tak, aby sme mali čas porozprávať sa o textoch, bola by som rada. No nie je to nevyhnutné.

Ani najmenej sa mi nechce odísť. Odchádzam s nevôľou. Všetky odhady a pravdepodobnosti, ktoré by mi mali pomôcť v rozhodovaní sú tak neisté, že mi nijako nepomáhajú. Myšlienka, ktorá ma vedie a ktorá bola v mojej mysli po celé roky, takže ju celkom nezamietam, hoci je len malá šanca, že sa niekedy zrealizuje, je veľmi blízka k záležitosti, s ktorou ste mi tak veľkodušne pomáhali pred niekoľkými mesiacmi a ktorá sa nevydarila.

Predovšetkým, čo sa týka principiálneho dôvodu môjho odchodu, vzhľadom na to, ako sa majú veci a dané okolnosti, zdá sa, že zostať by bolo prejavom mojej osobnej vôle. A mojou najväčšou túžbou je vzdať sa nielen všetkej vôle, ale aj všetkého osobného bytia.

Mám pocit, akoby mi niečo hovorilo, aby som išla. Keďže som si dokonale istá, že nejde len o pocit, odovzdávam sa tomu.

Dúfam, že toto odovzdanie sa, hoci by som sa mýlila, ma napokon privedie do útočiska.

Útočiskom, ako viete, nazývam Kríž. Ak mi nebude dané zaslúžiť si jedného dňa účasť na Kristovom Kríži, nech mám teda účasť aspoň na kríži dobrého zlodeja. Zo všetkých postáv z Evanjelia okrem Krista najviac závidím práve dobrému zlodejovi. Byť vedľa Krista a v rovnakom stave ako On počas Ukrižovania sa mi zdá byť omnoho závideniahodnejšie než byť po pravej ruke v Jeho sláve.

Hoci čas sa kráti, ešte stále som sa nerozhodla úplne naisto. Preto, ak by ste mi náhodou chceli poradiť, teraz je ten čas. No nemusíte sa nad tým zamýšľať. Máte omnoho dôležitejšie veci na práci.

Keď raz odídem, zdá sa mi byť veľmi nepravdepodobné, že Vás budem môcť ešte niekedy vidieť. Čo sa týka možného stretnutia na inom svete, viete, že si veci nepredstavujem týmto spôsobom. Na tom však nezáleží. Môjmu priateľstvu s Vami postačuje, že Vy jestvujete.

Nedokážem nemyslieť so smútkom na všetkých tých, ktorých zanechám vo Francúzsku, a obzvlášť na Vás. Ani na tom však nezáleží. Myslím, že patríte medzi tých, ktorým, nech sa stane čokoľvek, nemožno skutočne ublížiť.

Vzdialenosť nijako nezabráni, aby môj dlh voči Vám každý deň nenarastal. Pretože vzdialenosť mi nijako nezabráni myslieť na Vás. A nie je možné nemyslieť na Vás a nemyslieť pritom na Boha.

Spoľahnite sa na moju oddanú lásku.

Simone Weilová

P.S. Viete, že pre mňa tento odchod neznamená útek pred utrpením alebo nebezpečenstvom. Moje obavy pochádzajú práve zo strachu, že napriek nevedome, napriek sebe samej, svojim odchodom robím práve to, čo chcem zo všetkého najmenej: utiecť. Až doposiaľ sme tu žili veľmi pokojne. Ak sa tento pokoj naruší práve po mojom odchode, bude to pre mňa hrozné. Ak by som si bola istá tým, že to tak bude, myslím, že by som zostala. Ak viete čokoľvek, čo by mohlo aspoň trochu osvetliť budúce udalosti, spolieham sa v tom na Vás.

Simone Weilová: List kňazovi (1942)

jeseň 1942, New York

Keď čítam katechizmus Tridentského Koncilu, zdá sa mi, že vlastne nemám nič spoločné s náboženstvom, ktoré je v ňom obsiahnuté. Keď čítam Nový Zákon, mystikov, liturgiu, keď sledujem slávenie omše, cítim sa byť istým spôsobom presvedčená, že táto viera je moja, alebo presnejšie, že by mohla byť moja bez odstupu, ktorý medzi nami vytvára moja nedokonalosť. Privádza ma to do bolestivého duchovného rozpoloženia. Nechcela by som ho spraviť menej bolestivým, ale jasnejším. Každá bolesť je znesiteľná, ak je nazeraná jasne.

Chcela by som Vám vymenovať niekoľko myšlienok, ktoré sú vo mne celé roky (prinajmenšom niektoré z nich) a ktoré tvoria prekážku medzi mnou a Cirkvou. Nežiadam Vás o diskusiu o ich princípoch. Takáto diskusia by ma potešila, no až neskôr, v druhom pláne.

Chcela by som Vás požiadať o definitívnu odpoveď – bez výrazov typu „myslím si, že“ atď. – o prijateľnosti či nezlučiteľnosti každého z týchto názorov s príslušnosťou k Cirkvi. Ak existuje istá nezlučiteľnosť, chcela by som od Vás počuť priamo: odmietam udeliť krst (alebo rozhrešenie) niekomu, kto sa pridŕža názoru vyjadreného pod číslom takým a takým. Nežiadam Vás o rýchlu odpoveď. Niet sa prečo ponáhľať. Žiadam Vás však o kategorickú odpoveď.